Tajná organizácia ODESSA.

Konflikty a války po roce 1945 - Izrael, Korea, Vietnam...
Odpovědět
Uživatelský avatar
Stuka
Kapitán
Kapitán
Příspěvky: 2120
Registrován: 22/8/2010, 20:18

Tajná organizácia ODESSA.

Příspěvek od Stuka »

Tajná organizácia ODESSA.

Obrázek

Úvod.

Organisation der ehemaligen SS - Angehörigen (Organizácia bývalých príslušníkov SS), skr. ODESSA mala byť tajná organizácia pomáhajúca bývalým nacistom uniknúť spravodlivosti. Dohady, či naozaj existovala alebo aspoň v akom rozsahu, sú ešte predmetom diskusií. Isté je, že táto organizácia bola napokon časom opradená legendou, že ide o široko rozvetvenú, spikleneckú sieť bývalých nacistov, ktorí v dokonalom utajení operujú po celom svete a pomáhajú svojim súkmeňovcom. Organizovanie ich útekov do bezpečia mala byť iba jedna zložka jej činnosti. Odesse sa dokonca začali pripisovať aktivity, ktoré s ňou nijako nemohli súvisieť a traduje sa, že jej hlavným cieľom bolo vybudovať Štvrtú ríšu. Asi najslávnejšiu podobu jej dal spisovateľ Frederick Forsyth vo svojom románe "Spis Odessa", ktorý sa pri jeho písaní opieral o informácie lovca nacistov Simona Wiesenthala. O Wiesenthalovi si povieme niečo neskôr.

Úteková sieť, ktorá mala byť súčasťou Odessy, sa niekedy označuje ako Die Spinne (Pavúk). Tento názov zahrňuje viaceré organizácie, ktoré po vojne pomáhali nacistom na úteku a bolo ich neúrekom a na mnohých miestach. Vytvoril sa tým dojem, že existuje nejaká forma globálnej pomoci. Aj keď existenciu jednej zastrešujúcej organizácie nevylučujem, nacisti dostávali pomoc a podporu od organizácií a skupiniek aj izolovaných alebo od jednotlivcov.

Spravodajské služby Spojencov po Odesse pátrali, ale dostávali sa k nim v priebehu rokov iba neurčité správy, alebo čiastkové informácie, ktorými sa v konečnom dôsledku nepodarilo potvrdiť existenciu Odessy v jej legendárnej podobe.

I.časť.

Španielsko poskytovalo výraznú pomoc utekajúcim bývalým nacistom od roku 1944. Španielsku sieť riadila staršia korpulentná Nemka so španielskym občianstvom Clarita Staufferová. Vytvorila rozsiahlu a dobre chránenú nacistickú podzemnú organizáciu a informátori kontrašpionážneho zboru americkej armády CIC tvrdili, že vraj pracuje pre Odessu. Staufferovej organizácia ale nebola jediná. Podobných bolo v Španielsku viac a niektoré z nich informátori tiež spájali s Odessou. Spojenci o týchto skupinách dobre vedeli, ale nemohli alebo nechceli ich rozbiť, len ich monitorovali a tým aj sledovali ich možné spojenie s Odessou.

Slovo Odessa sa vyskytlo aj pri iných príležitostiach: buď ako krycie meno pre akciu alebo ako názov malých skupiniek bývalých SS-manov , ktorí takto vyjadrili vzájomnú spolupatričnosť. V januári 1947 sa opäť objavuje slovo Odessa. CIC dostala informáciu, že v internačnom tábore Dachau pôsobí pod menom Odessa úteková organizácia, ktorú vedie jeden z väzňov Otto Skorzeny a že ide o celosvetovú organizáciu, ktorá zabezpečí tých, čo chcú utiecť do Argentíny alebo zoženie doklady a zamestnanie pre tých, čo chcú ostať v Nemecku. Avšak CIC a ani Briti napriek dôkladnej previerky nezistili priamo o Odesse nič, iba to, že kľúčovou postavou v útekoch je iný väzeň, ktorému sa podarilo z Dachau utiecť a ktorý zorganizoval útek aj pre iných, kým ho za krátky čas znova nezatkli.

Otto Skorzeny býva s Odessou často spájaný, pretože išlo svojho času o legendárnu postavu okolo ktorej sa vytvorilo, rovnako ako o Odesse, veľa dohadov a bájok. Skorzeny sa najviac preslávil únosom Mussoliniho z talianskeho väzenia a únosom syna Horthyho - vodcu maďarského štátu. V máji 1945 sa vzdal Američanom a v júli 1948 utiekol z internačného tábora do Španielska. Odtiaľ mal riadiť celú Odessu alebo aspoň jej časť Die Spinne. Skorzeny skutočne finančne pomáhal nacistom a nadväzoval s nimi kontakty po celom svete a robil to otvorene. Niektorým pomohol aj k úteku a možno podporoval aj nejaké únikové organizácie, ale sám pravdepodobne žiadnu neriadil. Američania aspoň o nej vedomosť nemali.

Obrázek
Skorzeny.

Spojenecké spravodajské služby získali v polovici štyridsiatich rokov ďalšie informácie o Odesse. Išlo ale len o akési univerzálne označenie pre bývalých nacistov a neonacistov, ktorí boli ochotní záškodnícky pokračovať v boji, prípadne si niektorá skupinka vybrala slovo Odessa za heslo alebo kód. Väčší význam Odessy sa CIC nepodarilo zistiť, aj keď sa do niektorých takýchto skupiniek tajne infiltrovala.

Počiatkom päťdesiatich rokov informácií k Odesse a Die Spinne ubudlo. Síce sa zrodili organizácie, ktoré mali podobný názov ako Organisation der ehemaligen SS - Angehörigen, ale spravodajské služby v nich mali svojich ľudí a zisťovali ich zameranie a rozsah. Pokiaľ príliš nevystrkovali rožky, nechávali ich na pokoji.

Niektoré ale aj zlikvidovali, najmä tie, čo sa pokúšali infiltrovať do západonemeckých politických strán ako napr. v januári 1953 pozatýkali členov Naumannovho krúžku. Werner Naumann, niekdajší tajomník ríšskeho ministra propagandy, chcel so svojou skupinkou znovunastoliť nacistický štát. Spolupracoval s významnými nacistami po celom svete a vytvoril vlastnú agentúrnu sieť. Briti, po jeho zatknutí, zabavili rozsiahlu dokumentáciu, ale zmienku o Odesse a Die Spinne v nej nenašli, hoci čakali, že niečo nájdu.

II.časť.

Obrázek

Ten, kto výrazne priživil legendu o Odesse, bol Simon Wiesenthal. Svet ho dlho pokladal za brilantného lovca nacistov, ktorého meno sa v prvom rade spája s dolapením Adolfa Eichmanna. Zaradil sa medzi celebrity zbierajúce všetky možné ocenenia a svoj život vykresľoval tak, že aj James Bond bol proti nemu trochár. V deväťdesiatich rokoch sa však začínajú o ňom objavovať pochybnosti. Jeho počiatočnú snahu a úspechy bohužiaľ neskôr zatienilo rastúce ego a škodlivý sklon fantazírovať. V memoároch, ktoré verejnosti predkladal alebo v rozhovoroch, ktoré poskytoval, je veľa nezrovnalostí ohľadne jeho života v priebehu vojny. V koncentračných táboroch sa mu smrť zázračne vyhýbala, aj keď popísal viacero udalostí, kedy mal namále a ktorým je ťažké uveriť, pretože ich postupne sám menil a dotváral. V roku 1943 utiekol z tábora Janowska pri Ľvove údajne za pomoci svojho nadriadeného síce Nemca ale tajného antinacistu, ktorý sa ako záchranca objavuje viackrát v živote Wiesenthala, ale keďže na konci vojny zomrel, nemohol Wiesenthalove tvrdenia dosvedčiť. Po úteku z tábora Janowska nie je tiež možné jednoznačne povedať, čo Wiesenthal robil, pretože existuje toľko verzií, ktoré sám predložil, že sa v tom nik už nevyzná. Vraj sa pripojil k partizánskej skupine, ktorá z neho hneď urobila dôstojníka - najskôr poručíka a potom majora a poverila ho zodpovednosťou za budovanie bunkrov a opevnení. Keď vyšlo najavo, že sa nemohol pripojiť ku skupine, ktorá vznikla až o rok neskôr a pravdepodobne by ani ukrajinské partizánske skupiny známe antisemitizmom medzi seba žiadneho Žida tobôž neznámeho človeka nezobrali a taktiež je pochybné, či by pri presunoch skupiny bolo treba budovať nejaké stabilné bunkre, pozmenil svoj príbeh a v roku 1967 vo svojej autobiografii, túto časť svojho života vynechal.

Aj Gestapo dostalo Wiesenthala do svojich pazúrov, ale pred výsluchom im zázračne unikol, pretože si na ich veliteľstve podrezal so žiletkou žilu a skoro vykrvácal. Gestapo ho nenechalo zomrieť, ale previezlo na počudovanie do nemocnice, aby sa vyliečil a potom už ho nevypočúvali. Takéto báchorky podnecovali k tomu, že sa po vojne objavili obvinenia, že Wiesenthal spolupracoval s Gestapom. Najmä rakúsky kancelár Bruno Kreisky (sám židovského pôvodu) opakovane Wiesenthala obviňoval. Ten napokon na Kreiskeho v roku 1975 podal žalobu a súd vyhral. Či naozaj Wiesenthal kolaboroval sa zatiaľ ale nepodarilo dokázať. Nech už sa dialo čokoľvek, uprostred roku 1944 sa Wiesenthal zasa vracia do tábora Janowska. Veliteľ tábora ho nezastrelil, ale z dôvodu, aby po vojne mohol doložiť, aký bol ľudský, Wiesenthala spolu s niektorými ďalšími Židmi plánoval transportovať na Slovensko, kde sa mali v horách ukryť. K tomu však nedošlo (nadriadení veliteľa to zarazili) a Židia z tejto skupiny boli napokon skoro všetci popravení. Wiesenthal samozrejme zasa unikol smrti. Bol potom neskôr presúvaný medzi rôzne tábory a svoj pobyt v nich vyšperkoval rôznymi príbehmi. Napr. raz mu nacista chcel kameňom rozbiť lebku, ale Wiesenthal sa práve otočil a kameň mu dopadol na palec nohy, ktorý mu museli amputovať. Dokázal potom s takouto zanietenou a zranenou nohou prejsť 270 kilometrov pri presune pešo z jedného tábora do druhého. Podopieral sa o berlu - násadu zo starej metly.

Ešte veľakrát bol Wiesenthal do konca vojny - podľa vlastného vyjadrenia a ja ich všetky nevylučujem - blízko smrti. Svoju púť po koncentračných táboroch zavŕšil v Mauthausene, kde ho po vyčerpávajúcom pochode omylom pokladali za mŕtveho, naložili na nákladiak a previezli spolu s ďalšími mŕtvolami do krematória. Tu väzni z pohrebného komanda zistili, že on a ešte jeden ďalší nie sú mŕtvi, vzali ich do spŕch, rozmrazili ich vodou a Wiesenthala ukryli do bloku smrti, kde 3 mesiace prežíval s malými dávkami jedla až do konca vojny. Už ale 20 dní po oslobodení tábora žiada písomne amerického veliteľa tábora, aby sa ako pomocník mohol podieľať na práci amerických úradov pre vyšetrovanie vojnových zločincov. Pripojil zoznam všetkých 12 (alebo 13) táborov (vrátane Osvienčimu, kde o ňom nie je záznam), kde údajne bol (hoci v skutočnosti ich nebolo viac ako 6) a zoznam mien ľudí, ktorí sú zaručene vinní.

Wiesenthalovi sa nedá po vojne uprieť zanietenie s akým sa pustil napokon sám do práce. V roku 1947 začal budovať svoju slávnu agentúru Židovské historické dokumentačné stredisko v Linzi. Budoval ju z presvedčenia, že Spojenci nikdy nebudú nacistov stíhať s potrebným nasadením a v tom sa nemýlil. Wiesenthal pracoval iba s dobrovoľníkmi a zadovážil vyše 3.000 výpovedí svedkov a rôzne iné materiály potrebné pre obžaloby, čo je impozantné na taký amatérsky podnik. Nie je ale pravdou, že pochytal vyše 1.100 nacistov. Aj keby ich ale pomohol pochytať iba 10, urobil viac než hocijaký iný človek. Taktiež je chvályhodné, že zastupoval 6 miliónov židovských obetí, ktoré sa už sami nemohli obhajovať.

Lenže časom, ako jeho sláva stúpala a asi aby si ju udržal, vyskytli sa prípady, keď poskytoval mylné informácie o pobytoch známych nacistov, alebo si prisvojil informácie, ktoré poskytli iní. Najviac snáď verejnosť fabuloval tým, že si prisvojil zásluhu za dolapenie Adolfa Eichmanna, hoci v skutočnosti zohral iba nepatrnú úlohu. Podarilo sa mu ale urvať si celú slávu pre seba, tým, že po dolapení Eichmanna napísal knihu, kde zveličil svoju osobu v tejto kauze, hoci práve on napr. Mossadu tvrdil a tým ho na nejaký čas zmiatol, že Eichmann je v Nemecku či Rakúsku, hoci v skutočnosti bol už dávno v Argentíne. Neskôr ale Wiesenthal tvrdil, že izraelskú službu už v roku 1953 informoval, že Eichmann je v Argentíne. Toto jeho tvrdenie v 90-tich rokoch vyvrátil bývalý šéf Mossadu Isser Harel. Nedostatok informácií a zdrojov si Wiesenthal vynahradzoval fantáziou a púšťaním "zaručených" správ, ktoré sa však nedali overiť alebo sa ukázali ako mylné či zavádzajúce. Tým si znepriatelil veľa ľudí, ktorí rovnako ako on, naháňali nacistov.

Nie inak to bolo aj v prípade Odessy. Je isté, že Wiesenthal ako svoje zdroje využíval niektorých bývalých nacistov. Dostal sa takto k informáciám dobrým ale aj pochybným ale púšťal ich ďalej, len aby dokázal, že je viac informovaný než ostatní alebo aby zveličil vlastnú dôležitosť. O Odesse mal údajne informácie z prvej ruky. Vymyslel si, že mu v roku 1946 jeden bývalý vysoký dôstojník Abwehru (pomenoval ho Hans) popísal podrobne jej činnosť , operácie, miesta, mená, trasy atď. V skutočnosti žiaden Hans neexistoval. Nejaké informácie o pobyte a aktivitách bývalých členov NSDAP a skupine Die Spinne Wiesenthalovi poskytol bývalý príslušník esesáckej bezpečnostnej služby SD Wilhelm Höttl , ktorého si najal ako informátora a ktorý pracoval aj pre Američanov. Höttl sa ale ukázal nespoľahlivý a mizerný špión a jeho informácie CIC vyhodnocovala ako silne prehnané alebo iba pravdepodobne správne a v roku 1949 sa ho zbavila.

Zoskupenie Die Spinne, ktoré opisoval Höttl vo svojich správach, nebola v tomto prípade široká úniková cesta, ale podzemná organizácia rakúskej pravicovej strany Združenie nezávislých, ktorá v roku 1956 splynula so Stranou slobodných. Táto Die Spinne usilovala o znovu pripojenie Rakúska k Nemecku a Höttl ju asi riadil. Ochotne kŕmil Wiesenthala historkami, ktoré mali prevažne nulovú hodnotu, ale nechával si ich dobre zaplatiť. Wiesenthal z toho potom následne čerpal a dlhé roky predával médiám zaručené správy o Odesse. Tým zakrýval nedostatok informácií, zdrojov a profesionality.

Odessa ako mýtus pretrváva. Po druhej svetovej vojne viera v jej existenciu pomohla prekonať určité duchovné vákuum. Nielen oddaní nacisti verili v jej existenciu a dúfali, že vráti Nemecku bývalú slávu. Aj tí, čo stáli na opačnom konci a volali po spravodlivosti a odsúdení bývalých vojnových zločincov verili v jej existenciu, pretože iba ňou mohli vysvetliť, prečo je spravodlivosť v mnohých prípadoch slepá, mierna alebo nevšímavá, či dokonca zločincom napomáha.

Oddaní nacisti a neonacisti chceli udržať nacistický režim, ale chápali, že sa to nedá na pôde Nemecka ale je potrebné sa presunúť do cudzej krajiny, ktorá bude ústretová a kde sa postaví nová ríša. Spájali povojnové úteky nacistov s touto duchovnou myšlienkou a predpokladali podporu organizácie typu Odessa, hoci v skutočnosti nacisti utekali do cudziny len z dôvodu, aby sa zachránili a mohli spokojne žiť.

Lenže ich úteky boli častokrát také podobné, že to vzbudzovalo aj u druhej strany oprávnené obavy, že za nimi stojí vyššia moc. Najskôr úteky z táborov alebo prepustenie z väzenia, výmena identít, pomoc Červeného kríža a iných humanitárnych organizácií, pomoc katolíckej cirkvi a nevšímavosť pátrajúcich orgánov až napokon odchod po niektorej z únikových ciest, o ktorých si aj vrabce čvirikali - vzbudzovali dojem, že za všetkým stojí celosvetová stále mocnejšia organizácia, ktorej chápadlá zasahujú všade. A napríklad Taliansko, Vatikán a Španielsko vcelku otvorene buď poskytovalo útočisko bývalým nacistom a kolaborantom alebo im pomáhali presunúť sa do Južnej Ameriky a Spojenci nezasahovali. Niet divu, že Odessa v mysliach ľudí pretrvávala. Nevylučujem ale, že aspoň v únikovej časti jej údajnej aktivity sa vytvorila taká prepojená sieť, ktorá k Odesse ďaleko nemala. O jednom takom prípade si povieme v ďalšej časti článku.

III.časť.

Obrázek

Klaus Barbie slúžil u lyonského Gestapa od konca roku 1942. Prezývku Mäsiar z Lyonu dostal za mimoriadnu krutosť v boji proti Hnutiu odporu. Zatknutých odbojárov mučil a vraždil. Neštítil sa mučiť ani deti a židovské rodiny posielal do koncentračných táborov. V roku 1944, keď sa k Lyonu blížili americké jednotky, Barbie mesto opustil. Utŕžil strelné zranenie do nohy a zotavoval sa v nemocnici. Vo februári 1945 odišiel do Berlína, kde dostal rozkaz nastúpiť k SD v Düsseldorfe. Tá však bola medzitým premiestnená a následne rozpustená. 1.apríla sa Barbie vo Wuppertale pripojil k jednotke pravidelnej armády, ale uvedomoval si, že situácia je už beznádejná. Zakopal svoju zbraň, vyzliekol uniformu, zadovážil si falošné doklady, ukradol bicykel a presúval sa mimo pozornosti Američanov. 8.mája ho však predsa len zajali. Podarilo sa mu vyhovoriť sa, že je iba obyčajný vojak, ktorý chce ísť za svojou rodinou a bol prepustený. Pod falošným menom pobudol chvíľu v Hamburgu, potom sa vrátil k rodine do Bursfeldu, kde sa zapojil do obchodovania na čiernom trhu a kvôli tomu ho Američania na 14 dní uväznili. Po prepustení, nadväzoval na rôznych miestach kontakty s bývalými nacistami a venoval sa čiernemu obchodu, falšovaniu a podvodom. Zapojil sa do budovania podzemného hnutia nazývaného Organizácia pre nemecký socializmus (ODS), ktorá mala za cieľ pomôcť v budúcnosti Spojencom v prípadnej vojne proti ZSSR. ODS úzko spolupracovala s iným zoskupením podobného kalibru Organizáciou južné Nemecko (OS), ktorá zabezpečovala presun nacistov do Švajčiarska.

ODS sa rozmáhala a vytvorila impozantnú sieť kontaktov po celej Európe. Neušla pozornosti Britov, ktorí do nej nasadili svojho špióna. Koncom roka 1946 mali Briti a Američania už dobrý prehľad o celej organizácii a vedeli aj o pravej totožnosti Barbieho. V marci 1947 sa Barbie stretol so svojím známym - Kurtom Merkom, bývalým dôstojníkom Abwehru, ktorý v tom čase spolupracoval pre CIC. Merk si uvedomil akú cenu preňho môže Barbie mať a informoval svojich nadriadených, či ho môže najať. Barbie ako nový informátor CIC preukázal svoje kvality. Čoskoro sa stal Merkovým zástupcom a prevzal riadenie tej časti jeho siete, ktorá mapovala spravodajskú činnosť Francúzov v americkej a francúzskej okupačnej zóne Nemecka. Barbie teda pokračoval vo svojej činnosti z vojny - pracoval proti Francúzom, len zmenil zamestnávateľa.

Napriek jeho začleneniu do CIC, bol Barbie 11.decembra zatknutý. Vyšetrovatelia sa ale nezaujímali, čo robil cez vojnu, ale čo vie teraz ohľadne bývalých príslušníkov SS a organizácii ODS. Po 5 mesiacoch väzby Američania Barbieho prepustili. Francúzska kontrašpionáž síce dostala možnosť Barbieho vypočuť, ale výsledkom ostalo, že Barbie je pre CIC príliš cenný a Francúzom vydaný nebude.

Barbie ostával naďalej na výplatnej listine CIC, ale už to nebola taká sláva ako zo začiatku. Asi z dôvodu, že musel zhŕňať od svojich informátorov a agentov informácie príliš rôznorodého druhu: nielen čo sa týkalo špionáže proti Sovietom, ale aj kontrarozviedky proti Francúzom a v neposlednej rade aj sledovať aktivity Komunistickej strany v Bavorsku.

CIC od apríla 1949 poverila Barbieho, aby sledoval už len komunistov v Bavorsku. Francúzski novinári čoraz častejšie vo svojich článkoch vyzývali, aby Lyonský mäsiar bol vydaný spravodlivosti. Oficiálne ale Francúzsko oňho nepožiadalo, a tak Barbie ako neoceniteľný agent naďalej ostával v službách CIC.

Francúzi o vydanie Barbieho oficiálne požiadali 7.novembra 1949. Obrátili sa na ministerstvo zahraničia vo Washingtone, to ich ale odkázalo na úrad amerického vysokého komisára v Nemecku. 2.marca 1950 podali Francúzi novú žiadosť. Dostali odpoveď, že o Barbiem nemajú Američania vedomosť, kde sa nachádza. V apríli začal vo Francúzsku súdny proces s René Hardym (členom francúzskeho odboja podozrivého z kolaborácie s nacistami), v ktorom sa viackrát skloňovalo aj meno Barbie v súvislosti, že ide o vojnového zločinca. Tlak verejnosti o vydanie Barbieho neprestával. Ten medzitým žil so svojou rodinou v konšpiračnom dome CIC v Augsburgu a pokračoval vo svojej špionážnej činnosti. Čoraz viac mal ale strach, že ho Francúzi môžu uniesť. CIC našla preňho riešenie. Už niekoľko rokov využívala rôzne únikové cesty z Európy do Strednej a Južnej Ameriky pre svojich informátorov, o ktorých usúdila, že si bezpečie zaslúžia za poskytnuté cenné informácie. Jedna cesta viedla z Nemecka cez Rakúsko do talianskeho Janova a zabezpečoval ju chorvátsky rímskokatolícky kňaz Krunoslav Draganovič. Draganovič bol spoľahlivý. Mal pravdepodobne prepojenia s viacerými spravodajskými službami a je známy aj organizovaním útekov pre najhľadanejších vojnových zločincov ako napr. Josef Mengele a Ante Pavelić.

Obrázek
Draganovič.

25.januára 1951 bol schválený odsun Barbieho a jeho rodiny do Bolívie. Od tej chvíle dávali rôzne americké inštitúcie dokopy nové cestovné doklady, víza, vojenské priepustky a iné dokumenty znejúce na meno "Klaus Altmann." Taliansky konzulát v Mníchove vydal pre Altmannovcov víza pre prejazd talianskeho územia do Janova. 9.marca sa Altmannovci presunuli do Salzburgu a po dvoch dňoch nasadli na vlak do Terstu. Barbie s manželkou a deťmi dorazil do Janova 12.marca a Draganovič ich ubytoval v hoteli Nazzionale. Pomohol rodine získať prisťahovalecké vízum do Bolívie, cestovné povolenie od Červeného kríža a argentínske tranzitné vízum. 23.marca Barbie nastúpil na taliansku loď Corrientes do Buenos Aires, odtiaľ prešiel do Bolívie a bol tu až do roku 1983 v bezpečí.

Obrázek

V januári 1983 sa musel dostaviť na finančný úrad kvôli nezaplatenému dlhu a tu sa začal hádať o výške dlhu, keďže chcel platiť podľa čierneho kurzu ale úradníci žiadali čiastku podľa oficiálneho menného kurzu. Lakomosť sa mu nevyplatila, pretože sa objavili policajti a odviedli ho do väznice San Pedro, kde musel čeliť obvineniu zo sprenevery. Nová bolívijská vláda, ktorá už nechcela byť spájaná s krytím vojnových zločincov, hneď na druhý deň sa zhodla v tom, že Barbieho radšej vyhostia z krajiny. Otázkou bolo, či ho vyhostiť do Západného Nemecka alebo Francúzska. Nemci síce podanú žiadosť o jeho vydanie mali, ale napokon Barbieho odmietli, keďže si uvedomovali, že by mohol vyviaznuť s menším trestom. Francúzi žiadosť o vydanie ešte podanú nemali, ale urýchlene tak urobili. 3.februára 1983 nič netušiaci Barbie splatil dlh a čakal na prepustenie. Na druhý deň ho ale odviedli do lietadla s tým, že ho posielajú do Nemecka, čomu sa zaradoval.

Po pristátí však Barbie namiesto nemčiny začul francúzštinu. Lietadlo pristálo v Cayenne, hlavnom meste francúzskej Guyany a Barbiemu sudca prečítal obvinenia proti Lyonskému mäsiarovi, ktoré vzniesol francúzsky štát. Potom ho lietadlom previezli do Francúzska na vojenské letisko v Orange a uväznili vo Fort Montluc. Novinárom sa v súvislosti s uväznením Barbieho podarilo zistiť, že pracoval pre CIC. Táto bombastická správa hneď obletela svet. Americké orgány museli urýchlene reagovať. Ministerstvo spravodlivosti nariadilo riaditeľovi Úradu pre zvláštne vyšetrovanie Allanovi Ryanovi, aby vykonal šetrenie, či je táto informácia pravdivá. Ryan v Pentagonu z tajných dokumentov predbežne zistil, že ide o pravdu, ale musel ešte vykonať dôslednejšie šetrenie. Po niekoľkých mesiacoch predložil výslednú správu, že CIC síce najala Barbieho, ale postupovala v medziach svojich služobných povinností a vláda sa teda nemôže zriecť zodpovednosti za jej konanie. Tým, že Spojené štáty zatajovali kontakty s Barbiem, zavinili oneskorený výkon spravodlivosti a mali by francúzskej vláde vyjadriť poľutovanie. 15.augusta 1983 americká vláda tak aj urobila. Niektoré americké a nemecké noviny vychválili toto konanie prívlastkami, že hrdý a mocný národ dokázal priznať vlastné nečestné chovanie a že ide o pôsobivú schopnosť demokratickej seba očisty. Londýnske noviny už neboli tak ústretové. Kritizovali, že Ryan zbavil kompetentné úrady viny a hodil ju na jednotlivcov, ktorí niesli menší podiel viny a dnes už sú bezvýznamní (alebo po smrti). Žiadne ďalšie šetrenie sa však vo veci nekonalo a udalosť zapadla.

11.mája 1987 začal súdny proces s Barbiem a skončil rozsudkom o doživotnom žalári. O 4 roky neskôr Barbie zomrel v lyonskom väzení na leukémiu.

Záver.

Američania neboli jediní, ktorí po vojne využívali služieb vojnových zločincov. Rovnako sa k tomu uchyľovali Francúzi a Briti. V rámci studenej vojny sa to bralo ako menšie zlo posvätené ochranou vyšších hodnôt ako je demokracia a sloboda. Práca pre Spojencov často vojnovým zločincom zaručovala spoľahlivý únik z dosahu spravodlivosti a možnosť žiť vo svojej alebo cudzej krajine na slobode a pod ochranou spravodajskej služby s ktorou spolupracovali. Ich vydaniu spravodlivosti sa spravodajské služby bránili aj z dôvodu, že by mohli druhej strane poskytnúť tajné informácie, ktoré o nich po vojne získali. Po ich využití, ich teda radšej odpratali do bezpečia. Tým Spojenci paradoxne sami čiastočne živili mýtus o Odesse.

Zdroje:
Walters G.: Hon na válečné zločince, Slovart, 2010
Segev T.: Simon Wiesenthal, Zman Publishing, 2011
https://www.h-net.org/reviews/showrev.php?id=32304
http://www.thejc.com/lifestyle/the-simo ... nthal-lied
http://www.telegraph.co.uk/culture/book ... eview.html
http://www.spiegel.de/international/ger ... 16216.html
http://nassmer.blogspot.sk/2013/01/simo ... velky.html
http://www.paperlessarchives.com/barbie.html
http://motlc.wiesenthal.com/site/pp.asp ... G&b=395047
https://fr.wikipedia.org/wiki/Wilhelm_H%C3%B6ttl


Článok bol uverejnený aj tu:
http://www.vojna.net/portal/viewtopic.php?p=23700#23700
ObrázekObrázek
Uživatelský avatar
Zemakt
6. Podplukovník
6. Podplukovník
Příspěvky: 11468
Registrován: 28/8/2008, 11:14
Bydliště: Cheb

Re: Tajná organizácia ODESSA.

Příspěvek od Zemakt »

Paráda, o Odesse a Wisenthalovi jsem věděl pouze obecné věci, díky za poněkud jiný pohled.

K Barbimu a ODS, to je snad špatnej fór ne, panenka Barbie a modrý ptáci :D to mne...!
Američania neboli jediní, ktorí po vojne využívali služieb vojnových zločincov. Rovnako sa k tomu uchyľovali Francúzi a Briti. V rámci studenej vojny sa to bralo ako menšie zlo posvätené ochranou vyšších hodnôt ako je demokracia a sloboda.
Jak na tom byli sověti, kdybych použil jistou analogii jako u raketového a jiného zbrojního výzkumu obdobnou? Díky.
ObrázekObrázek

"Voni fotr, řekněte jim tam, že se jim na jejich párky vyserem!"
Uživatelský avatar
Pátrač
3. Generálmajor
3. Generálmajor
Příspěvky: 7850
Registrován: 14/8/2008, 06:44
Bydliště: Prostějov

Re: Tajná organizácia ODESSA.

Příspěvek od Pátrač »

Odessa je termín, který jak se mi potvrdilo má asi hodně plytký obsah. Je hodně náznaků, že zajaté a zatčené esesáky a gestapáky využili pro své účely všichni kdo mohli. V první vlně proto, aby jim pomohli usvědčit a předtím pochytat vlastní kolaboranty a potom, hlavně na východ od železné opony byli použiti i v třídním boji.

Osobně si myslím, že pod termín ODESSA by bylo správné zahrnout všechny kanály, kterými poražení Němci, mající strach ze zatčení a odplaty utíkali do celého světa. Určitě jich bylo mnoho a mnoho. A tento proud složený z mnoha kanálů a kanálků mohl pomoci legendě. A přesně tak to shrnula i Stuka.

Wisenthal je unikátní osobnost, tedy byl unikátní osoobnost a myslím si, že to jak je zde popsán je velmi reálné a přesné. Byl rozporný, obtíížně čitelný. Ale odvedl velký kus práce v dokumentovaní vyvražďovaní židovské populace v Evropě.

Při mnoha studiích jsem narazil na to, co popisuje Stuka i u něj. Židé kteří přežili Holocaust a byli po válce aktivní, nejednou čelili nařčením, že přežili jen proto, že museli kolaborovat. Takovému nařčení ze strany našeho socialistického tisku podporovaného partají, musel čelit i Erich Kulka. Tato mimořádná osobnost i když v době totoho špinavého nařčení už byla izraelským občanem, podala žalobu a vyhrála. A mohl bych pokračovat.

Zajímavý soubor informací. :up:
ObrázekObrázek

Pes(ticid) - nejlepší přítel člověka! Nechápete? Nevadí. Hlavní je, že víte že:

JDE O TO, ŽE KDYBY O NĚCO ŠLO, BYLO BY DOBRÉ VĚDĚT, O CO VLASTNĚ JDE.
Uživatelský avatar
Stuka
Kapitán
Kapitán
Příspěvky: 2120
Registrován: 22/8/2010, 20:18

Re: Tajná organizácia ODESSA.

Příspěvek od Stuka »

Vďaka.

Čo sa týka Sovietov, priznám sa, neviem, či hneď zo začiatku najímali ako špiónov bývalých nacistov, ale možno k tomu dochádzalo. Prím v tomto hrali Američania, ktorí mnohých podchytili a tí boli radi, že majú Američanov ako zamestnávateľov, keďže ich potom aj zväčša odpratali do bezpečia a nie do gulagu alebo k múru. KGB ale potom určite kontaktovala a snažila sa naverbovať už tých bývalých nacistov (prípadne priamo vojnových zločincov ), ktorí už boli najatí v spojeneckých tajných službách, aby získali informácie.

Pátrač, čo sa týka kolaborácie Židov - dochádzalo k tomu , ale pokladám to za ľudské. Samozrejme okrem prípadov, keď sa chovali ako hyeny a ničoho sa neštítili a potom po vojne sa skryli za tie milióny súkmeňovcov, ktorí zarevali.
ObrázekObrázek
Martas2411
praporčík
praporčík
Příspěvky: 364
Registrován: 3/10/2008, 15:22
Bydliště: Bohumín
Kontaktovat uživatele:

Re: Tajná organizácia ODESSA.

Příspěvek od Martas2411 »

Nemusíme chodit až tak daleko k Sovětům.Už jsem to vzpomínal u konkurence.Československá Stb využívala špionážních služeb válečných zločinců také.Jednoho aspoň určitě.Jde o velitele slovenské části komanda Edelweiss a kdysi bývalého poručíka prvorepublikové čs.armády Ladislava Nižnanského,který byl zodpovědný za masakry ve vesnicích Ostrý Grúň a Klak.Po válce ho komunistický režim nasadil na západě.Prostě paráda......
Uživatelský avatar
Pátrač
3. Generálmajor
3. Generálmajor
Příspěvky: 7850
Registrován: 14/8/2008, 06:44
Bydliště: Prostějov

Re: Tajná organizácia ODESSA.

Příspěvek od Pátrač »

V populaci několika milionů - tuším že jich v roce 1938 bylo v 8,4 milionu - Židů co v Evropě žila, není možné, aby nějaká kolaborace neexistovala. Měli rodiny, chtěli přežít, důvodů mohlo být více. Jestli jsme realisté, tak nemáme problém při akceptování tohoto stavu. Ale je zde jeden fakt, málo diskutovaný, že hlavně u Němců byl minimální zájem o židovské kolaboranty a to z čistě rasových důvodů. Jinde kde fungovaly proněmecké režimy byla situace jiná. Ale nešlo o masový projev, likvidace totiž hrozila i těm kolaborabtům, až by přišel čas.

Wisenthala bych podezíral z ledasčeho, ale z kolaborace rozhodně ne. Ten člověk zažil strašné věci a přežil. Jestli vše co popisoval opravdu bylo jak bylo už nikdo nezjistí, ale kolaborant nebyl. VZhledem k tmu že byl z kolaborace narčen několikrát a nikdy se neprokázalo nic co by tomu nasvědčovalo, zůstanu na svém.

Máš pravdu, že nejsou relevantní informace jak válečné zločince a jiné zajatce využil SSSR. Ale Tebou nastíněná možnost jejich vytěžení, obrácení a poslání na Západ je vysoce pravděpodobná, spíše jistá. Ale v NDR, u nás, a v Polsku byli využíváni ještě dlouho po válce. USA a Británie je využívali ještě dlouho po válce. A to velmi úspěšně.

Ono téma pováléčných osudů německé vojenské emigrace by asi bylo na celý cyklus prací.
ObrázekObrázek

Pes(ticid) - nejlepší přítel člověka! Nechápete? Nevadí. Hlavní je, že víte že:

JDE O TO, ŽE KDYBY O NĚCO ŠLO, BYLO BY DOBRÉ VĚDĚT, O CO VLASTNĚ JDE.
Dzin
7. Major
7. Major
Příspěvky: 11489
Registrován: 16/10/2004, 21:31

Re: Tajná organizácia ODESSA.

Příspěvek od Dzin »

Stuka píše:Čo sa týka Sovietov, priznám sa, neviem, či hneď zo začiatku najímali ako špiónov bývalých nacistov, ale možno k tomu dochádzalo.
Dělali to prakticky ihned od samotného počátku. Záleželo víceméně jen na využitelnosti daného člověka. Měli samozřejmě určitou skupinu na "exemplární potrestání", ale většinu se snažili využít. Důvody byly stejné jako u Západních spojenců, někoho v Německu, kdo by jim pomáhal vládnout, potřebovali. V jedné knize (tuším "Dějiny východního bloku", ale nejsem si jist, zkusím dohledat) jsem narazil na údaj, že ze skoro půl milionu zatčených "příslušníků SS" jich bylo potrestáno za zločiny jen několik tisíc a zbytek propuštěn.
Obrázek

Člen palby bez super hlášky pod čarou
Uživatelský avatar
Rase
5. Plukovník
5. Plukovník
Příspěvky: 12969
Registrován: 11/2/2010, 16:02
Bydliště: Prostějov

Re: Tajná organizácia ODESSA.

Příspěvek od Rase »

Pátrač:
U Němců je hlavně problém v tom, že němci měli ono "židovství" odstupňované na několik úrovní (poloviční, čtvrteční atd.). Navíc pokud šlo o významného funkcionáře, mohly být záznamy upraveny (Göering si tuhle možnost hodně užíval, pokud někoho potřeboval), jednoduše byl dotyčný "arizován". Pokud tedy mohli "židé" sloužit u Wehrmachtu, nebo se vyjmečně dostat i do SS nebo vysokých kruhů, mohli se dostat i ke špionáži atd. Všechno to je o definici
Je to dost zamotané, tady jsem o tomhle tématu psal článek:

http://palba.cz/viewtopic.php?f=92&t=4714
Obrázek

"Účelem života není být šťastný. Účelem života je být užitečný, čestný a soucitný"
Uživatelský avatar
Pátrač
3. Generálmajor
3. Generálmajor
Příspěvky: 7850
Registrován: 14/8/2008, 06:44
Bydliště: Prostějov

Re: Tajná organizácia ODESSA.

Příspěvek od Pátrač »

Super Rase. Já jsem věděl, že zde něco takového máme ale byl jsem línej to hledat. Takto se ty dvě práce propojili, i když to nebylo prvoplánové.

Jak jsem si to zde pročítal oboje tak jsem si vzpoměl, že tatík mi kdysi vykládal, že nějakýho bývalýho bývalého esesáka znal. V době jeho základní služby dělal technika na německé kořistní technice, co dožívala někde u Podbořan. Měl prý nějaký generální pardon.

Musím se podívat do poznámek, Stuko ale něco se mi motá v glozně, že existuje o Odesse nějaká kniha tak ze 70-let. Vyšlo to v edici Magnet, kde vycházely lecjaké blbosti a kraviny, ale někdy se tam objevilo zlaté zrno. Jestli to dohledám, dám echo. MOhlo by to být zajímavé, minimálně jako pohledy dvou epoch na jednu věc.
ObrázekObrázek

Pes(ticid) - nejlepší přítel člověka! Nechápete? Nevadí. Hlavní je, že víte že:

JDE O TO, ŽE KDYBY O NĚCO ŠLO, BYLO BY DOBRÉ VĚDĚT, O CO VLASTNĚ JDE.
Uživatelský avatar
Stuka
Kapitán
Kapitán
Příspěvky: 2120
Registrován: 22/8/2010, 20:18

Re: Tajná organizácia ODESSA.

Příspěvek od Stuka »

Každé doplnenie vítam.

Studená vojna často odsunula alebo zalepila oči spravodlivosti, ktorú po vojne ľudia očakávali. Môžeme to dnes pokladať za hanebné, ale vtedy sa to bralo ako menšie zlo.

Ja si kolaboráciu s Nemcami nepredstavujem iba tým, že by im Židia na seba donášali.
Áno, v rámci toho, že si chceli zachrániť holý život sa dá v mnohých prípadoch pochopiť. V niektorých už menej, napr. židovské polície v getách. Chápem, prečo vznikli a že niekto to robiť musel a možno aj pomohli, keď sa dalo. Ale svedkovia sa vyjadrili, že sa niekedy správali horšie ako nacisti. To, že potom mnohí z nich tiež skončili v plynových komorách, to ich neospravedlňuje.

Taktiež sa často skloňuje úloha židovských rád zložená z finančnej a sociálnej židovskej elity. Obula sa do nich aj napr. Arendtová, nakoľko robili to, čo museli a kde je tá hranica ktorú už nemali prekročiť a predsa ju prekročili. Napr. v Holandsku deportácie Židov prebiehali veľmi hladko (síce nielen tam, ale tam sa to doviedlo k úplnej dokonalosti). To vzbudzuje podozrenie, že rady príliš ochotne spolupracovali, aby ochránili seba a svojich známych. Je tu podozrenie, že rady robili výnimky a zachovávali elitu pre svoje budúce záujmy tj. založenie vlastného štátu atď. Nech je ako chce, máme to čierne na bielom, že v holandsku ako prvý bol deportovaný židovský proletariát. Predstavitelia židovskej rady v Holandsku, Abraham Aasche a David Cohen, boli po vojne od obvinení očistení, pretože vyhlasovali, že sa domnievali, že cieľom deportácií sú humánne pracovné tábory. Každý si ale svoj názor o nich môže urobiť sám.

Zdroj: http://www.theoccidentalobserver.net/20 ... therlands/
Ale je zde jeden fakt, málo diskutovaný, že hlavně u Němců byl minimální zájem o židovské kolaboranty
Tento rasový aspekt však bol vždy na druhom mieste, ak išlo o bohatých židov, obchodníkov alebo finančných magnátov.
ObrázekObrázek
Uživatelský avatar
Pátrač
3. Generálmajor
3. Generálmajor
Příspěvky: 7850
Registrován: 14/8/2008, 06:44
Bydliště: Prostějov

Re: Tajná organizácia ODESSA.

Příspěvek od Pátrač »

Stuko, to co jsi uvedla v posledním příspěvku by bylo na samostatné téma. Ale skusme se zde už vrátit k únikovým cestám německých válečných zločinců z poražené říše do zemí třetího světa.

Info o té knize co jsem si na ni vzpoměl nemůžu najít. :-? Budu hledat dál.
ObrázekObrázek

Pes(ticid) - nejlepší přítel člověka! Nechápete? Nevadí. Hlavní je, že víte že:

JDE O TO, ŽE KDYBY O NĚCO ŠLO, BYLO BY DOBRÉ VĚDĚT, O CO VLASTNĚ JDE.
Odpovědět

Zpět na „Události a konflikty po roce 1945“