Stránka 1 z 1

Operace Nordwind

PříspěvekNapsal: 27/10/2004, 20:05
od Lipton
Operácia Nordwind

21. decembra 1944, v čase keď bola bitka o Ardeny v plnom prúde a nemecký sen o znovudobytí Antverp začali pomaly ale iste upadať potom čo bol zastavený postup Dietrichovej 6. armády, Hitler sa rozhodol zahájiť novú ofenzívu. Spolu s Rundstedom sa zhodli na tom, že najlepšia oblasť na útok je južná spojenecká fronta v Alsasku, ktorú bránila americká 7. armáda generála Alexandra M. Patcha. Celá operácia dostala názov Nordwind (Severný vietor) a jej primárnym cieľom bolo obsadenie oblasti Saverne, ktorá sa nachádzala 20 míľ severozápadne od Štrasburgu a následné rozdelenie a zničenie amerického XV. a VI. zboru. Dátum začiatku útoku bol stanovený na 1. január – na Nový rok.

Nordwind mal byť podniknutý 1. armádou generála Obstfeldera zo skupiny armád G generála Blaskowitza a mal sa ho zúčastniť XIII. zbor SS (17. divízia tankových granátnikov SS a 36. divízia ľudových granátnikov) a 4 divízie z XC. a LXXXIX. zboru, ktoré sa mali prehnať starými opevneniami (ktoré boli v minulosti súčasťou francúzskej Maginotovej línie) pri Bitche v horskom pásme Low Vosges (Vogézy). V prípade úspechu mali byť do útoku nasadené ďalšie 2 tankové divízie, ktoré Hitler držal v rezerve. Po úspechu Nordwindu mala byť zahájená ďalšia operácia pod krycím menom Zahnartz (Zubár), ktorej cieľom bol útok na pozície americkej 3. armády v oblasti medzi Luneville a Métami.

Patchová armáda, súčasť Deversovej 6. skupiny armád, bola doslova zabudnutým hrdinom. V auguste 1944 podnikla na pobreží Severného Francúzska úspešné námorný a vzdušný výsadok, ktorý mal za následok jedno z najúspešnejších spojeneckých ťažení počas druhej svetovej vojny. 19. decembra, potom čo 2 zbory z Pattonovej 3. armády zahájili presun do Arden aby podporili zde bojujúce jednotky, obdržal Patch rozkazy na zastavenie postupu a roztiahnutie línie svojej armády s cieľom pokryť i front, ktorý bol v minulosti držaný Pattonovými jednotkami. Tento rozkaz značne narušil Patchov pôvodný úmysel, ktorým bola podpora 2 zborov francúzskej 1. armády generála Jeana de Lattreho de Tassignyho s cieľom eliminácie nemeckých pozícii v oblasti Colmaru, ktoré sa tiahli až 50 míľ popri západnom brehu rieky Rýn južne od Štrasburgu.

Patchové jednotky v Alsasku bránili front dlhý 126 míl. XV. zbor generálmajora Wadea Haislipa pozostávajúci zo 44., 100. a 103. pešej divízie, mal v držaní priestor medzi Sarreguemines a Bitche, ktorý sa tiahol od severozápadu smerom na juhovýchod. Haislipovo zadné krídlo chránila skúsená francúzská 2. obrnená divízia. VI. zbor generálmajora Edwarda H. Brooksa bránil oblasť tiahnúcu sa od Low Vosges juhovýchodne smerom na Lauterbourg pri Rýne a južne na Štrasburg. Brooksov zbor pozostával zo skúsenej 45. a 79. pešej divízie a bojového zväzu Hudelson, zloženého z rozličných jednotiek vrátane pechoty, ktorá bola odvolaná zo 14. obrnenej divízie (zvyšok 14. bol v rezerve a čakal na prípadne nasadenie).

Do Alsasku smeroval takisto bojový zväz Linden (zo 42. pešej divízie), Harris (zo 63. pešej divízie) a Herren (zo 70. pešej divízie). Harrisové jednotky boli pridelené ku XV. zboru, zvyšné 2 zväzy poputovali k Brooksovi. Všetky tri zväzy mali na začiatku bitky k dispozícii len pešie pluky, neboť presun delostreleckých, ženijných a iných podporných jednotiek trval dlhšie než sa očakávalo.

PříspěvekNapsal: 28/10/2004, 16:05
od Lipton
Útok

Generál Patch tušil, že Nemci chystajú protiofenzívu. Na mnohých miestach boli zaznamenané hromadné presuny jednotiek. 1. januára povedal veliteľom svojich zborov, že nasledujúci deň môžu očakávať nepriateľský nápor. Ten však došiel o niečo skôr a to o polnoci: 17. divízia tankových granátnikov SS a 36. divízia ľudových granátnikov z XIII. zboru SS zaútočila na pozície 44. a 100. divízie a 1 pluku z bojového zväzu Harris. Všetky 3 americké jednotky boli v momente útoku vo fáze budovania obranných pozícii. Pri Rimlingu sa Nemcom podarilo dobyť úzky pás územia línie 44. divízie avšak krátko nato ich zastihli americké protiútoky podporované francúzskymi tankami. Postup XIII. zboru bol po 4 dňoch krvavých bojov pozastavený.

XC. a LXXXIX. zbor (559., 257., 361. a 256. divízia ľudových granátnikov) zaútočil na pozície bojového zväzu Hudelson pri Bitche. Pred každým pohybom nasledovala dlhá delostrelecká príprava. Nemecká pechota využívala hmlu a husté lesy. Hudelsonové ľahké obrnené jednotky, ktoré sa v danej oblasti nachádzali, boli následkom nemeckých útokov úplne izolované a utrpeli značné straty. Obom zborom sa podarilo v priebehu prvých 4 dní postúpiť do hĺbky 10 míľ. Ich primárnym cieľom bolo, ako už bolo spomenuté, dosiahnutie oblasti Saverne, ktorá prepojovala línie XV. a VI. zboru.

Haislip a Brooks začali po počiatočnom prekvapení podnikať okamžité protiopatrenia: Bojový zväz Harris a časti 14. obrnenej a 100. pešej divízie zahájili rýchly presun a obsadili severozápadne východy z Low Vosges. K obrancom bol pridelený 1 pluk z 36. pešej divízie, ktorý bol odvelený z rezervy. Na strane VI. zboru zahájili bojový zväz Herren, 45. a 79. pešia divízia a ženisti z bojových ženijných práporov, ktorý teraz bojovali ako normálna pechota presun a začali okamžite upchávať diery vo svojej obrannej línii a vytvárať cestné zátarasy.

Generál Obstfelder sa rozhodol povolať rezervnú jednotku 1. armády – 6. horskú divíziu SS. Tá mala podporiť postup XC. a LXXXIX. zboru na Saverne. Ako odpoveď na tento krok presunul Patch 103. pešiu divíziu zo sektoru XV. zboru na podporu juhovýchodného ramena obrany Los Vosges. Útok bol zahájený 5. januára. Esesáci v mnohých prípadoch pokrikovali na amerických vojakov hrozby a hnusné nadávky, ale tí sa ani v najmenšom nedali zastrašiť. 6. divízia zaznamenala po tvrdých bojoch značné územné zisky, avšak jej postup bol zastavený húževnatým americkým odporom pri meste Wingen-sur-Moder, ktoré bolo od Saverne vzdialené necelých 10 míľ.

V priebehu nasledujúcich dní bol nemecký nápor na oboch krídlach zastavený. Situácia tak donútila vrchné velenie spojeneckých expedičných síl (SHAEF) aby upustilo od možného vydania plánu na stiahnutie 7. armády z Alsaska, avšak boje ani zďaleka neboli u konca: Hitler mal v rezerve 2 tankové divízie a skupinu armád Oberrhein pod velením samotného Heinricha Himmlera...

PříspěvekNapsal: 28/10/2004, 21:24
od Lipton
Finále

Úlohou skupiny armád Oberrhein bola eliminácia južného krídla Brooksovho VI. zboru. Súčasne s jej útokom mal prebehnúť útok XIV. zboru SS severne od Štrasburgu (samotné mesto bránila 3. alžírska divízia) a 2 dni nato operácia Sonnenwende (Slnovrat) na severe Colmaru. Tieto nemecké operácie otvorili trojtýždňovú bitku, ktorá sa niesla v znamení veľkých strát na oboch stranách a vážne ohrozila existenciu celého VI. zboru. XIV. zbor SS zaznamenal 10 míľový postup a v oblasti mesta Gambsheim, plnej potokov a riečiští, vytvoril výbežok v ktorom odrazil niekoľko protiútokov bojového zväzu Linden. Patch bol nútený nasadiť ďalšiu rezervu – 12. obrnenú divíziu.

Ďalší útok bol podniknutý 7. januára a zúčastnil sa ho XXXIX. tankový zbor (21. tanková divízia a 25. divízia tankových granátnikov). Cieľom bol stred VI. zboru medzi Vosges a Lauterbourg. Nemci dobyli roh lesa Hagenau vzdialeného 20 míľ od Štrasburgu. Ich postup bol zastavený nasadením poslednej rezervy 7. armády, 14. obrnenej divízie a rady ďalších podporných jednotiek vrátane tylových pracovníkov.

Medzitým bol nemecký nápor obnovený i v Los Vosges, kde prebiehali tvrdé boje medzi 45. pešou divíziou a 6. horskou divíziou SS. Jeden z práporov 45. bol obkľúčený, jeho príslušníci však neustúpili a bojovali až do posledného muža. Prežiť a utiecť späť do amerických línii sa podarilo iba 2 z nich. 16. januára sa Hitler rozhodol povolať svoje posledné rezervy – 10. tankovú a 7. výsadkovú divíziu. V počiatočných fázach útoku sa im podarilo dobyť pozície a zničiť celý tankový prápor z 12. pešej divízie. Táto udalosť donútila Brooksa, aby VI. zboru vydal rozkaz na všeobecný ústup.

VI. začal po ústupe s okamžitým budovaním novej obrannej línie pozdĺž riek Zorn, Moder a Rothback severne od kanálu Marne – Rýn. Jeho obrnené divízie boli ošklivo poničené. Napriek všetkým nevýhodám sa americkým jednotkám podarilo definitívne zastaviť rozhodujúci nemecký útok, ktorý bol podniknutý v noci z 24. na 25. januára. Do Alsaska boli medzitým z Arden privolané posily v podobe kričiacich orlov zo 101. vzdušnej výsadkovej divízie.

Operácia Nordwind po zastavení na línii Zorn – Moder – Rothback stroskotala a 7. armáda tak – po obdržaní posíl v podobe 3. a 28. pešej divízie - prešla do protiútoku. Cieľom bol Colmar, kde sa nachádzalo 8 nemeckých peších divízii a 1 obrnená brigáda z 19. armády. Útoku sa takisto mali zúčastniť 4 divízie prevelené z francúzskeho I. zboru generálporučíka Emila Bethouarta. Nemecké divízie v Colmare trpeli nedostatkom tankov, avšak disponovali množstvom delostreleckej munície, ručných zbraní a mín.

Spojenecký útok bol zahájený 20. januára. I. zbor postupoval v snehovej víchrici, avšak podarilo sa mu obsadiť značné územie a zahnať na ústup časť 19. armády, vrátane 2. horskej divízie. Dva dni nato sa do útoku zapojil i II. zbor generálmajora Amie de Goislarda de Monsaberta spolu s americkou 3. pešou divíziou, ktorá, spolu s podporou 1 pešieho pluku zo 63. pešej divízie, odhodlaným útokom postúpila a vyčistila Colmarský les a odrazila všetky nemecké protiútoky, čím vytvorila voľnu cestu francúzskej 5. obrnenej divízii.

25. januára sa do boja zapojil americký XXI. zbor generálmajora Franka W. Milburna a súčasne zahájila útok 28. a 75. (ktorá dorazila z Arden) pešia divízia. Finále celej bitky sa odohralo pri mostoch na kanáloch Vauban a Rhône – Rín, na ktoré zaútočila 5. a 12. obrnená divízia. Nemci sa v priebehu nasledujúcich dní dali na hromadný ústup. Napriek tomu, že oficiálny koniec alsaskej kampane je oficiálne uvádzaný ako 25. január 1945, Colmar bol definitívne vyčistený až 9. februára. 19. armáda bola presunutá k nemeckým hraniciam.

Operácia Nordwind a po nej nasledujúca bitka o Colmar je dodnes vďaka Ardenám z väčšej časti neznáma. Mala za následok 11 609 bojových strát na spojeneckej a 22 932 na nemeckej strane. Víťazstvo v tomto úseku frontu viedlo k zničeniu nemeckých jednotiek, ktoré by sa inak mohli spojencom postaviť na odpor počas ich záverečnej ofenzívy v Nemecku.

Použitá literatúra:
Roger Cirillo: Ardennes - Alsace
John Keegan: Druhá světová válka

PříspěvekNapsal: 28/10/2004, 21:27
od Lipton
Fotky:
Obrázek
Príslušníci americkej 100. pešej divízie očakávajú nemecký protiútok
Obrázek
Generál Alexander M. Patch (naľavo) a Jacob Devers