Ruiny, bieda a hlad. Vojna zmenila Slovensko na nepoznanie
Napsal: 1/2/2020, 22:15
od Pikujuci brizolit
Ruiny, bieda a hlad. Vojna zmenila Slovensko na nepoznanie
Čítajte viac: https://plus.sme.sk/c/22314792/ruiny-bi ... nanie.html
Fotogaléria na https://plus.sme.sk/c/22313660/znicene- ... ml?ref=tab
Čítajte viac: https://plus.sme.sk/c/22314792/ruiny-bi ... nanie.html
Fotogaléria na https://plus.sme.sk/c/22313660/znicene- ... ml?ref=tab
Pred 75 rokmi poznačila krajinu a jej obyvateľov druhá svetová vojna.
Keď sa Bratislava v piatok 16. júna 1944 prebúdzala do pekného slnečného dňa, na základniach v juhovýchodnom Taliansku sa dvíhali do vzduchu desiatky amerických bombardérov Liberator (Osloboditeľ) so smrtiacim nákladom.
Krátko po desiatej hodine predpoludním zaútočilo na mesto vyše 150 lietadiel. Zanechali za sebou spúšť a desiatky mŕtvych.
Takmer päť rokov bola druhá svetová vojna pre väčšinu obyvateľov slovenského štátu iba akousi vzdialenou ozvenou, ktorá k nim prenikala z rozhlasu, dennej tlače či z rozprávania navrátilcov z východného frontu. Najbližších dvanásť mesiacov však zmenilo krajinu na nepoznanie.
Letecké nálety na hospodárske ciele v lete 1944, bojové operácie počas Slovenského národného povstania, ale najmä prechod frontovej línie medzi nemeckou a sovietskou armádou, od začiatku októbra do konca apríla 1945, zanechali hlboké stopy vo všetkých oblastiach hospodárstva aj v životných osudoch mnohých obyvateľov.
Materiálne škody dosiahli obrovské hodnoty. Poškodená bola viac ako tretina z celkovej dĺžky železníc.
Nemecká armáda odvliekla 3 600 vagónov strojov a zariadení. Vojna postihla najmä rafinérie, banské podniky, elektrárne, železiarne a strojárne. Hlavný motor ekonomiky - zbrojárska výroba - klesla na minimum. Poľnohospodárstvo bolo ochromené stratou ťažných zvierat, najmä koní.
„Celkovú hodnotu vojnových škôd na území Slovenska vyčíslili dva roky po vojne na vyše 114 miliárd korún. Čo predstavovalo približne 30-násobok vtedajšieho ročného štátneho rozpočtu Slovenska. Ani táto cifra však neodzrkadľuje skutočný rozsah materiálnych škôd a nezohľadňuje ani vplyv vojnových udalostí na zdravie a psychiku obyvateľstva či na vývoj sociálnych vzťahov,“ vysvetľuje Miroslav Sabol z Historického ústavu SAV.
Spolu s kolegami Ľudovítom Hallonom a Annou Falisovou je autorom monografie Vojnové škody rekonštrukcia a Slovenska 1944 -1948. Pasáže z nej sú aj súčasťou tohto textu.
Skaza z nebies
Na jar roku 1944 sa velenie spojeneckého letectva rozhodlo oslabiť nemeckú vojnovú mašinériu ďalšou sériou bombových útokov na vybrané strategické ciele, predovšetkým ropné rafinérie.
V najbližších týždňoch zaútočili americké a britské bombardéry na továrne v tretej ríši, Rumunsku, Belgicku, Protektoráte Čechy a Morava, Maďarsku či Chorvátsku. K nemeckým spojencom patril aj slovenský štát.
Na Bratislavu zhodili 16. júna 1944 americkí letci 369 ton bômb. Okrem rafinérie Apollo zasiahli Zimný prístav, budovu dnešného Slovenského národného múzea na Vajanského nábreží, Ministerstvo dopravy a verejných prác na Klemensovej ulici, Dunajské kasárne, budovu vtedajšieho Slovenského rozhlasu na Jakubovom námestí, ako aj ďalšie budovy v rôznych častiach mesta. O život prišlo 181 ľudí. Bratislavská rafinéria bola zničená na 80 percent.
Udalosti tragického dňa zachytil v spomienkach dlhoročný športový novinár Otto Zinser, ktorý mal v čase bombardovania štrnásť rokov.
„Môj otec v tom čase pracoval v Káblovej továrni, ktorá susedila s rafinériou Apollo. Počas bombardovania bežal okolo Hubertových domov na Páričkovu ulicu, kde mala jeho stará mama záhradníctvo. Prišiel tam celý zafúľaný a zakrvavený od odrenín.
Tlak vzduchu pri explóziách bômb ho pováľal po zemi. Našťastie sa vážne nezranil. Brat a sestra pracovali v centre mesta, tí boli len vystrašení a zúfalí od neistoty, čo je s ostatnými z rodiny. Večer sme preto všetci spoločne odišli s dekami a kufríkmi na Miletičovu ulicu medzi záhrady.
Deky sme si položili na svah vyschnutého dunajského ramena (dnes Ružová dolina) a pozerali sme sa na strašidelný ohňostroj. Apolka v noci horela jasnými plameňmi, ktoré okolo a nad nimi zakrývali kúdoly čierneho dymu. Neviem zabudnúť na to, ako barely s benzínom a naftou vyletúvali ako rakety v plameňoch vysoko do vzduchu, kde potom vybuchovali ako obrovské rakety v strach naháňajúcom ohňostroji.“
Z 21 lodí, ktoré sa v čase náletu nachádzali v bratislavskom prístave, bola po útoku spojeneckého letectva schopná plavby len jedna.
Medzi zničenými loďami bol napríklad moderný parník Pribina, ktorý koncom roka 1939 objednala slovenská vláda v Hamburgu, alebo remorkér Ďumbier s najväčšou nosnosťou v lodnom parku Dunajplavby. Ten premiestnili do prístavu začiatkom júna 1944, mal podstatne zvýšiť dovoz tovaru z čiernomorských prístavov, no nestihol ani vyplávať.
Napriek značnému poškodeniu rafinérie Apollo náletom 16. júna 1944 sa počítalo v krátkom čase s jej obnovením. Spojenci sledovali tento vývoj so znepokojením. Podľa publikácie Konečná zastávka: Slovensko! sa 20. septembra 1944 vydalo doraziť Apolku 56 liberatorov, ktoré na poludnie zhodili do oblasti rafinérie 544 kusov 250-kilogramových bômb s celkovou hmotnosťou 136 ton. Mierili presne. Z druhého útoku sa už rafinéria nespamätala.
Čo nestihli zničiť svojimi náletmi Američania, to sa podarilo dokončiť o niekoľko mesiacov Nemcom, ktorí stihli pri ústupe demontovať v rafinérii niektoré funkčné zariadenia a stroje. Čo neodniesli, to sa pokúsili zničiť.
O miestach, kam zmizli demontované stroje, sa dlho nevedelo nič. Po vojne vyslalo vedenie podniku do Nemecka skúseného technika V. Veselého, ktorý sa skontaktoval s bývalým nemeckým riaditeľom Apolky E. Willingom.
Ten bez väčších problémov označil miesta, na ktoré odviezla nemecká armáda z Bratislavy zariadenie a materiál. Aj jeho zásluhou sa postupne podarilo skompletizovať prevádzky a začiatkom roku 1946 už pracovala rafinéria na plný výkon.
Prečo aj Dubová?
V prvej vlne náletov bombardovali Spojenci 7. júla 1944 zbrojovku v Dubnici nad Váhom ovládanú Nemcami. Nálet zničil stolársku dielňu a kantínu. Čiastočné škody spôsobil v jednej z výrobných hál a narušené boli siete prívodu elektrickej energie a vody. O život prišlo 16 zamestnancov.
Ďalším cieľom leteckého útoku bola 20. augusta Štátna rafinéria minerálnych olejov v Dubovej, na ktorú zaútočilo 76 bombardérov B-24 Liberator.
Bomby zničili viacero zariadení, dielní a administratívnych budov, zhorelo aj 448 železničných vagónov so surovinami.
Požiar uhasili až po piatich dňoch. Pri útoku zahynulo osem ľudí (v nedeľu pracovalo v továrni len niekoľko zamestnancov). Po vojne odhadli finančné straty na 73 miliónov korún.
O nutnosti leteckého útoku na rafinériu v Dubovej sa dodnes vedú spory, keďže fabrika mala podľa plánov slúžiť pre potreby odboja počas Slovenského národného povstania.
Najviac trpeli Nové Zámky
Najväčšiu spúšť spôsobilo letecké bombardovanie v Nových Zámkoch. V roku 1938 mali 23 000 obyvateľov a boli štvrtým najväčším mestom na Slovensku. O sedem rokov ich zostala sotva polovica.
Po Viedenskej arbitráži sa Nové Zámky stali súčasťou Maďarského kráľovstva. Hoci boli dôležitým železničným uzlom, cez ktorý smerovala vojenská technika na východný front, silné bombardovanie miestnych zaskočilo.
Letecké poplachy neboli ničím výnimočným, vždy sa však ukázali ako plané. Na poludnie 7. októbra 1944 však už nie. Na mesto zaútočilo vyše 80 ťažkých bombardovacích lietadiel typu B-17 Flying Fortress a približne rovnaký počet bombardérov typu B-24 Liberator z 15. americkej leteckej armády.
Kobercový nálet úplne zničil okolie železničnej stanice, zásah dostalo viacero ulíc, poškodený bol napríklad známy hotel Bláha.
„Počet obetí sa odhaduje na 1500, domácich bola menšina. V meste bolo veľa utečencov, ktorí unikali pred blížiacim sa frontom, na stanici boli v tom čase dva vlaky plné ľudí. Zahynulo aj niekoľko nemeckých a maďarských vojakov či ruských zajatcov z transportu. Veľa ľudí sa zadusilo v ruinách domov,“ povedal pre SME pred časom František Daniel, nadšenec histórie, ktorý sa venuje bombardovaniu Nových Zámkov už niekoľko rokov.
O týždeň neskôr padali bomby na mesto znovu. Americké lietadlá mali pôvodne útočiť na rafinériu v Rakúsku, ale pre zlé počasie si vybrali sekundárne ciele, medzi nimi aj Nové Zámky. Kobercový nálet posial výbušninami opäť železničnú stanicu a jej okolie a vyžiadal si približne 400 obetí.
Najväčšie škody však napáchalo tretie bombardovanie len dva týždne pred oslobodením. Americké bombardéry zhadzovali bomby od stanice až po reformovaný kostol a zničili historicky cenné budovy.
Okrem iných radnicu, Arcibiskupský palác či hotel Zlatý lev, kde bolo múzeum so vzácnymi predmetmi a listinami. „V ruinách hotela zahynulo aj 31 ukrajinských tanečníc, ktoré Nemci na ústupe odvliekli z Kyjeva, pochovali ich v spoločnom hrobe,“ dodal František Daniel.
Dovedna dopadlo na mesto asi 750 ton bômb. Nie všetky vybuchli, no aj tak spôsobili obrovské utrpenie. Počet obetí sa odhaduje na 4000, polovica z nich boli miestni.
Nitru či Prešov zbombardovali Sovieti
Na slovenské mestá a dediny nedopadali len americké bomby. Nemecké lietadlá útočili po vypuknutí SNP na srdce povstania Banskú Bystricu. Viacero miest bombardovalo počas oslobodzovania Slovenska sovietske letectvo.
Nočný nálet na Prešov 20. decembra 1944 úplne zničil 85 domov a ďalších 250 silno poškodil. Najtragickejšia bola bilancia bombardovania Nitry 26. marca 1945.
Na mesto útočili z letiska Tri duby lietadlá 5. leteckej armády 2. ukrajinského frontu. Ohlasovacia služba zlyhala, sirény zneli až päť minút po začiatku bombardovania.
Bomby zničili približne 50 budov, ďalších 300 poškodili. Zahynulo takmer 350 ľudí. K veľkému počtu obetí prispelo aj to, že v centre mesta sa v čase útoku konal jarmok. Cieľom náletu mali byť ustupujúce nemecké vojská, tie však opustili mesto deň pred bombardovaním.
Povstalci odolávali dva mesiace
Začnite s vysťahovaním! Legendárne heslo podplukovníka Jána Goliana z večera 29. augusta 1944 bolo pre viaceré vojenské posádky na Slovensku impulzom, aby sa postavili na odpor prichádzajúcim nemeckým okupačným jednotkám.
Vypuklo Slovenské národné povstanie, ktoré bolo nepriamo namierené proti autoritatívnej vláde na čele s Jozefom Tisom a malo dostať krajinu na stranu víťazných mocností druhej svetovej vojny. Povstalci ovládli na začiatku územie s rozlohou 20-tisíc km², ich centrom bola Banská Bystrica. Odolávali dva mesiace.
Bojové operácie počas Povstania poškodili iba niektoré podniky, napríklad pivovar, nábytkársky podnik Tatra a textilný závod Slovenka v Martine, Slovenskú papiereň v Ružomberku alebo továreň na modrotlač firmy Beniač v Banskej Bystrici.
Železiarne v Podbrezovej, pracujúce na plný výkon pre potreby Povstania, vyčíslili svoje straty až na konci vojny. V danom období pochádzali najmä z nekrytých nákladov na veľký objem výroby.
Najväčšie strojárske komplexy na Považí, ako aj strojárske podniky západného Slovenska ostali v čase bojových operácií takmer nedotknuté, čo súviselo s rýchlym postupom nemeckých divízií a s neúspechom pôvodného plánu Povstania.
Značné škody však súviseli s rekviráciami, odstavením výroby a s mobilizáciou zamestnancov. „Povstalecká armáda, partizánske jednotky a následne aj nemecké jednotky násilím alebo na podklade oficiálnej legislatívy odvážali zo závodov suroviny, drevo, polotovary, hotové výrobky, rôzne zariadenia, pohonné látky a dopravné prostriedky,“ vysvetľuje Miroslav Sabol.
Po potlačení Povstania zostali na Slovensku nemecké okupačné jednotky. Náklady na ich pobyt, ktoré predstavovali 500 až 700 miliónov korún mesačne, znášal slovenský štát. „Vynútené financovanie nemeckých vojsk vyvolalo inflačnú špirálu, ktorá postupne znehodnotila menu a do značnej miery anulovala prínos predchádzajúcej vojnovej hospodárskej konjunktúry,“ dodáva historik.
Rozobrať, odviezť alebo zničiť
Obrovské škody v hospodárstve a infraštruktúre vznikli na území Slovenska ešte skôr, ako ním prešiel front.
Keďže húževnatá nemecká obrana spomalila postup Červenej armády a vojsk 1. československého armádneho zboru cez náročný terén karpatských priesmykov, nemecké okupačné jednotky mali dosť času, aby odvážali technické zariadenia závodov, rekvirovali strategické suroviny, vyraďovali z prevádzky celé fabriky demontážou dôležitých súčiastok a ničili vojensky dôležité prevádzky.
„Zbrojársky komplex v Dubnici nad Váhom, ktorý patril medzi najrozsiahlejšie v strednej Európe, v apríli 1945 takmer úplne zlikvidovala špeciálna ženijná jednotka nemeckej armády, určená na deštrukčné práce.
Zničila 80 percent všetkých budov zbrojovky. V blízkych Trenčianskych Biskupiciach nemecké deštrukčné útvary zlikvidovali ďalší významný zbrojársky komplex Továreň na dopravné prostriedky. Už koncom januára 1945 špeciálne nemecké jednotky zrovnali zo zemou prevádzky závodov na spracovanie medi v Krompachoch a poškodili tunajšiu elektráreň, najvýznamnejšiu a najmodernejšiu na vtedajšom Slovensku,“ hovorí Miroslav Sabol.
Špeciálnu pozornosť venovali ustupujúce nemecké jednotky deštrukcii infraštruktúry, najmä železníc, mostov a dôležitých úsekov cestných komunikácií.
„Na Slovensko prišli špeciálne vojenské jednotky z označením DIKO, ktorých úlohou bolo obrátiť Slovensko na spálenú zem. Jednotky zlikvidovali takmer celý vozový park železníc. Koľajnice ničili nie len výbušninami, ale aj špeciálnym rušňom s pluhom, vybaveným mohutným tŕňom, ktorý vytrhával a prerezával podvaly i koľajnice. Znehodnotili napríklad aj novopostavenú železničnú trať z Prešova do Strážskeho. Velenie nemeckých jednotiek sa špeciálne zameralo na deštrukciu železničných tunelov a mostov, lebo ich rekonštrukcia bola časovo, technicky aj finančne náročná,“ dodáva historik.
K najviac zasiahnutým odvetviam patril potravinársky priemysel, čo bolo spôsobené deštrukciou objektov pri náletoch, bojoch počas oslobodenia, ale aj rabovaním a rozkradnutím majetku. Veľké straty utrpeli viaceré cukrovary, ale aj pivovary a liehovary.
„Lieh a tabak patril k najcennejším vojnovým trofejam. Na jeho zhabaní sa podieľali jednotky všetkých armád, ktoré operovali na území Slovenska. Najväčší rozsah však dosiahli rekvirácie po obsadení územia Červenou armádou. Pred jej príchodom na viacerých miestach zásoby liehu radšej zlikvidovali, alebo ich rozdávali obyvateľstvu,“ vysvetľuje Sabol.
Míny zabili 720 ľudí
Podľa povojnových štatistík zasiahla vojna 58 % percent zo všetkých miest a obcí na Slovensku. Poškodených alebo úplne zničených bolo vyše 90-tisíc domov.
Najviac postihnuté boli okresy na východnom Slovensku, Orava, Kysuce a južné Slovensko. O strechu nad hlavou sa muselo postarať viac ako pol milióna obyvateľov.
V mnohých obciach nebol čas obhospodáriť pôdu, inde nemal kto na poli pracovať, bol nedostatok náradia, záprahov a osív. V niektorých regiónoch mohli gazdovia polia obrábať len na malých úsekoch, lebo veľkú časť tvorili zákopy, protitankové prekážky a mínové polia.
„Pre množstvo mín sa nedali kosiť lúky, preto nebolo čím kŕmiť dobytok, ktorého stavy prudko poklesli. Mnohým lokalitám hrozil hlad,“ vysvetľuje Sabol.
Po prechode frontu zostalo na cestách a na poliach obrovské množstvo poškodenej alebo zničenej vojenskej techniky. Obrovské nebezpečenstvo pre civilné obyvateľstvo predstavovala nevybuchnutá munícia, najmä míny.
Od rýchlosti odmínovania závisel aj postup rekonštrukčných prac predovšetkým na elektrických vedeniach, cestných a železničných komunikáciách.
Podľa štatistík zahynulo do konca roku 1947 pri explózii mín na území Slovenska 720 ľudí.
Na odmínovaní krajiny sa okrem vojenských pyrotechnikov podieľalo aj množstvo civilných mínerov. Za nebezpečnú prácu dostávali finančnú odmenu. Za odstránenie nášľapných aj mínometných mín, granátov a protitankových pästí sa vyplácala suma 10 Kčs. Za zlikvidovanie leteckých bômb dostávali míneri 400 Kčs.
„Išlo takmer o mesačný robotnícky plat. Likvidovaním leteckých bômb si míneri mohli veľmi slušne zarobiť, čo potvrdzuje aj prípad civilného mínera F. Zurjaka z Považskej Bystrice, ktorý za dva roky od júna 1945 do júna 1947 zlikvidoval sám 131 leteckých bômb a získal odmenu 52 400 Kčs, za ktoré si kúpil domček,“ vysvetľuje Sabol.
Letecké bomby sa likvidovali najťažšie, pretože vzhľadom na silu detonácie, nie vždy sa mohli odpáliť v mieste nálezu. Podľa príkazu sa mohol odpal uskutočniť minimálne dva kilometre od posledných obytných budov.
Podľa štatistík zneškodnili civilní míneri od konca vojny do 10. júna 1947 až 630 070 kusov munície vrátane takmer 600 000 nášľapných mín. Napriek obrovskému riziku prišli pri práci o život do konca roku 1947 len traja civilní míneri, v obci Sebeš pri Prešove, v Dubnici nad Váhom a Tornali.
Smrť bola najmä v prvých týždňoch a mesiacoch po vojne v živote ľudí každodenným spoločníkom. Po celom Slovensku sa odkrývali masové hroby (našlo sa v nich vyše 3700 obetí), na severovýchode, ale aj v Liptove boli lesy, polia a lúky posiate mŕtvolami padlých vojakov, ku ktorým sa po odľahlých a zamínovaných cestách nedalo dostať. Neskôr ich pochovávali v papierových vreciach, lebo rakvy z pevného materiálu nebolo možné zohnať.
Pomohla UNRRA aj Stalin
Krajina sa z vojny spamätávala roky. Na prvej fáze obnovy sa výrazne podieľali dodávky zo zahraničia. Humanitárna pomoc organizácie UNRRA (Správa Spojených národov pre pomoc a obnovu) pomohla na mnohých miestach odvrátiť hladomor.
Do Československa prúdili z prístavov v Konstanci, Hamburgu, Brémach, Rotterdame či Terste najmä potraviny, ale aj obuv, odevy, dopravné prostriedky, poľnohospodárske stroje či vzácny penicilín.
V roku 1947 zasiahlo Československo extrémne sucho, ktoré spôsobilo katastrofálnu neúrodu. Situáciu využili vo svoj prospech komunisti - predseda vlády Klement Gottwald sa dohodol s Josifom Stalinom na mimoriadnych dodávkach obilia zo Sovietskeho zväzu.
Sovietska armáda však poskytla v prvých mesiacoch po vojne nezištnú pomoc pri odmínovaní tratí, rekonštrukcii horských úsekov železníc či stavbe mostov cez Dunaj v Bratislave a Komárne.
O tom, že niektoré regióny sa dokázali pozviechať zo zničujúcej vojny neskôr ako iné, hovorí svedectvo generála Ludvíka Svobodu, ktorý v roku 1950 navštívil okresy Medzilaborce, Stropkov a Svidník, cez ktoré prešiel 1. čs. armádny zbor po prekročení Duklianskeho priesmyku.
„V odľahlých a zapadnutých dedinách a osadách sa doteraz urobilo veľmi málo alebo takmer nič, lebo stavebné podniky odmietali prevziať zákazky, odvolávajúc sa na zlý stav komunikácií, ktoré vedú k týmto obciam. Odstrašujúcim príkladom je obec Závada v okrese Medzilaborce. Obyvatelia tejto partizánskej obce sú prakticky odrezaní od sveta, žijú na najnižšej životnej úrovni, v polozbúraných príbytkoch pripomínajúcich cigánske chatrče. Ľudia v týchto zapadnutých obciach sú pracovne celkom nevyužití a nemajú uspokojivé vyhliadky do budúcnosti. Vo všetkých troch okresoch je veľa invalidov z druhej svetovej vojny a mnoho zranených a mínami zmrzačených detí.“
Poklad sa ukrýval v škatuli
Zničený Kolonádový most v Piešťanoch, poškodená železničná trať Prešov - Strážske, lokomotívy utopené vo Váhu pod Strečnom, či opustené vyhorené nemecké tanky kdesi pri Štúrove. Na unikátnych záberoch ožíva vojnou zdevastovaná krajina.
Ktovie, aký by bol ich osud, keby Petra Kalla jedného dňa nezaujala škatuľa so starými železničnými spismi pripravenými na vyhodenie. „V bývalých železničných budovách sme zháňali nejaké železničné artefakty," vysvetľuje nadšenec histórie zo Železničného múzea SR na Rendezi.
„V tej škatuli som si všimol veľký papierový album s negatívmi. Nikomu to zrejme nič nehovorilo, ale keď som si ich prezrel proti svetlu, začal som tušiť, že držím v rukách poklad,“ vraví Kallo. Trvalo niekoľko rokov, kým s kolegom Michalom Tunegom fotografie naskenovali, zdigitalizovali a aspoň čiastočne roztriedili. Až vtedy naozaj zistili, čo sa im podarilo zachrániť.
„Tých fotiek je okolo päťtisíc. Netušíme, kto je ich autorom. Zrejme išlo o zamestnanca Povereníctva dopravy. Brázdil Slovensko s komisiou, ktorá dokumentovala škody spôsobené vojnou predovšetkým na železnici a dopravnej infraštruktúre," dodáva Tunega.
Viacero fotografií zachytáva členov komisie a filmový štáb pri práci v teréne. Po krajine sa presúvali automobilom, ktorý získalo Československo v rámci pomoci od medzinárodnej organizácie UNRRA.
„Zopár fotografií z týchto negatívov sa objavilo v roku 1946 v publikácii Povojnové škody na železnici, nejaké sme prezentovali na sociálnych sieťach, ale väčšina z nich ešte nebola nikde publikovaná," dodáva Peter Kallo.
Keď sa Bratislava v piatok 16. júna 1944 prebúdzala do pekného slnečného dňa, na základniach v juhovýchodnom Taliansku sa dvíhali do vzduchu desiatky amerických bombardérov Liberator (Osloboditeľ) so smrtiacim nákladom.
Krátko po desiatej hodine predpoludním zaútočilo na mesto vyše 150 lietadiel. Zanechali za sebou spúšť a desiatky mŕtvych.
Takmer päť rokov bola druhá svetová vojna pre väčšinu obyvateľov slovenského štátu iba akousi vzdialenou ozvenou, ktorá k nim prenikala z rozhlasu, dennej tlače či z rozprávania navrátilcov z východného frontu. Najbližších dvanásť mesiacov však zmenilo krajinu na nepoznanie.
Letecké nálety na hospodárske ciele v lete 1944, bojové operácie počas Slovenského národného povstania, ale najmä prechod frontovej línie medzi nemeckou a sovietskou armádou, od začiatku októbra do konca apríla 1945, zanechali hlboké stopy vo všetkých oblastiach hospodárstva aj v životných osudoch mnohých obyvateľov.
Materiálne škody dosiahli obrovské hodnoty. Poškodená bola viac ako tretina z celkovej dĺžky železníc.
Nemecká armáda odvliekla 3 600 vagónov strojov a zariadení. Vojna postihla najmä rafinérie, banské podniky, elektrárne, železiarne a strojárne. Hlavný motor ekonomiky - zbrojárska výroba - klesla na minimum. Poľnohospodárstvo bolo ochromené stratou ťažných zvierat, najmä koní.
„Celkovú hodnotu vojnových škôd na území Slovenska vyčíslili dva roky po vojne na vyše 114 miliárd korún. Čo predstavovalo približne 30-násobok vtedajšieho ročného štátneho rozpočtu Slovenska. Ani táto cifra však neodzrkadľuje skutočný rozsah materiálnych škôd a nezohľadňuje ani vplyv vojnových udalostí na zdravie a psychiku obyvateľstva či na vývoj sociálnych vzťahov,“ vysvetľuje Miroslav Sabol z Historického ústavu SAV.
Spolu s kolegami Ľudovítom Hallonom a Annou Falisovou je autorom monografie Vojnové škody rekonštrukcia a Slovenska 1944 -1948. Pasáže z nej sú aj súčasťou tohto textu.
Skaza z nebies
Na jar roku 1944 sa velenie spojeneckého letectva rozhodlo oslabiť nemeckú vojnovú mašinériu ďalšou sériou bombových útokov na vybrané strategické ciele, predovšetkým ropné rafinérie.
V najbližších týždňoch zaútočili americké a britské bombardéry na továrne v tretej ríši, Rumunsku, Belgicku, Protektoráte Čechy a Morava, Maďarsku či Chorvátsku. K nemeckým spojencom patril aj slovenský štát.
Na Bratislavu zhodili 16. júna 1944 americkí letci 369 ton bômb. Okrem rafinérie Apollo zasiahli Zimný prístav, budovu dnešného Slovenského národného múzea na Vajanského nábreží, Ministerstvo dopravy a verejných prác na Klemensovej ulici, Dunajské kasárne, budovu vtedajšieho Slovenského rozhlasu na Jakubovom námestí, ako aj ďalšie budovy v rôznych častiach mesta. O život prišlo 181 ľudí. Bratislavská rafinéria bola zničená na 80 percent.
Udalosti tragického dňa zachytil v spomienkach dlhoročný športový novinár Otto Zinser, ktorý mal v čase bombardovania štrnásť rokov.
„Môj otec v tom čase pracoval v Káblovej továrni, ktorá susedila s rafinériou Apollo. Počas bombardovania bežal okolo Hubertových domov na Páričkovu ulicu, kde mala jeho stará mama záhradníctvo. Prišiel tam celý zafúľaný a zakrvavený od odrenín.
Tlak vzduchu pri explóziách bômb ho pováľal po zemi. Našťastie sa vážne nezranil. Brat a sestra pracovali v centre mesta, tí boli len vystrašení a zúfalí od neistoty, čo je s ostatnými z rodiny. Večer sme preto všetci spoločne odišli s dekami a kufríkmi na Miletičovu ulicu medzi záhrady.
Deky sme si položili na svah vyschnutého dunajského ramena (dnes Ružová dolina) a pozerali sme sa na strašidelný ohňostroj. Apolka v noci horela jasnými plameňmi, ktoré okolo a nad nimi zakrývali kúdoly čierneho dymu. Neviem zabudnúť na to, ako barely s benzínom a naftou vyletúvali ako rakety v plameňoch vysoko do vzduchu, kde potom vybuchovali ako obrovské rakety v strach naháňajúcom ohňostroji.“
Z 21 lodí, ktoré sa v čase náletu nachádzali v bratislavskom prístave, bola po útoku spojeneckého letectva schopná plavby len jedna.
Medzi zničenými loďami bol napríklad moderný parník Pribina, ktorý koncom roka 1939 objednala slovenská vláda v Hamburgu, alebo remorkér Ďumbier s najväčšou nosnosťou v lodnom parku Dunajplavby. Ten premiestnili do prístavu začiatkom júna 1944, mal podstatne zvýšiť dovoz tovaru z čiernomorských prístavov, no nestihol ani vyplávať.
Napriek značnému poškodeniu rafinérie Apollo náletom 16. júna 1944 sa počítalo v krátkom čase s jej obnovením. Spojenci sledovali tento vývoj so znepokojením. Podľa publikácie Konečná zastávka: Slovensko! sa 20. septembra 1944 vydalo doraziť Apolku 56 liberatorov, ktoré na poludnie zhodili do oblasti rafinérie 544 kusov 250-kilogramových bômb s celkovou hmotnosťou 136 ton. Mierili presne. Z druhého útoku sa už rafinéria nespamätala.
Čo nestihli zničiť svojimi náletmi Američania, to sa podarilo dokončiť o niekoľko mesiacov Nemcom, ktorí stihli pri ústupe demontovať v rafinérii niektoré funkčné zariadenia a stroje. Čo neodniesli, to sa pokúsili zničiť.
O miestach, kam zmizli demontované stroje, sa dlho nevedelo nič. Po vojne vyslalo vedenie podniku do Nemecka skúseného technika V. Veselého, ktorý sa skontaktoval s bývalým nemeckým riaditeľom Apolky E. Willingom.
Ten bez väčších problémov označil miesta, na ktoré odviezla nemecká armáda z Bratislavy zariadenie a materiál. Aj jeho zásluhou sa postupne podarilo skompletizovať prevádzky a začiatkom roku 1946 už pracovala rafinéria na plný výkon.
Prečo aj Dubová?
V prvej vlne náletov bombardovali Spojenci 7. júla 1944 zbrojovku v Dubnici nad Váhom ovládanú Nemcami. Nálet zničil stolársku dielňu a kantínu. Čiastočné škody spôsobil v jednej z výrobných hál a narušené boli siete prívodu elektrickej energie a vody. O život prišlo 16 zamestnancov.
Ďalším cieľom leteckého útoku bola 20. augusta Štátna rafinéria minerálnych olejov v Dubovej, na ktorú zaútočilo 76 bombardérov B-24 Liberator.
Bomby zničili viacero zariadení, dielní a administratívnych budov, zhorelo aj 448 železničných vagónov so surovinami.
Požiar uhasili až po piatich dňoch. Pri útoku zahynulo osem ľudí (v nedeľu pracovalo v továrni len niekoľko zamestnancov). Po vojne odhadli finančné straty na 73 miliónov korún.
O nutnosti leteckého útoku na rafinériu v Dubovej sa dodnes vedú spory, keďže fabrika mala podľa plánov slúžiť pre potreby odboja počas Slovenského národného povstania.
Najviac trpeli Nové Zámky
Najväčšiu spúšť spôsobilo letecké bombardovanie v Nových Zámkoch. V roku 1938 mali 23 000 obyvateľov a boli štvrtým najväčším mestom na Slovensku. O sedem rokov ich zostala sotva polovica.
Po Viedenskej arbitráži sa Nové Zámky stali súčasťou Maďarského kráľovstva. Hoci boli dôležitým železničným uzlom, cez ktorý smerovala vojenská technika na východný front, silné bombardovanie miestnych zaskočilo.
Letecké poplachy neboli ničím výnimočným, vždy sa však ukázali ako plané. Na poludnie 7. októbra 1944 však už nie. Na mesto zaútočilo vyše 80 ťažkých bombardovacích lietadiel typu B-17 Flying Fortress a približne rovnaký počet bombardérov typu B-24 Liberator z 15. americkej leteckej armády.
Kobercový nálet úplne zničil okolie železničnej stanice, zásah dostalo viacero ulíc, poškodený bol napríklad známy hotel Bláha.
„Počet obetí sa odhaduje na 1500, domácich bola menšina. V meste bolo veľa utečencov, ktorí unikali pred blížiacim sa frontom, na stanici boli v tom čase dva vlaky plné ľudí. Zahynulo aj niekoľko nemeckých a maďarských vojakov či ruských zajatcov z transportu. Veľa ľudí sa zadusilo v ruinách domov,“ povedal pre SME pred časom František Daniel, nadšenec histórie, ktorý sa venuje bombardovaniu Nových Zámkov už niekoľko rokov.
O týždeň neskôr padali bomby na mesto znovu. Americké lietadlá mali pôvodne útočiť na rafinériu v Rakúsku, ale pre zlé počasie si vybrali sekundárne ciele, medzi nimi aj Nové Zámky. Kobercový nálet posial výbušninami opäť železničnú stanicu a jej okolie a vyžiadal si približne 400 obetí.
Najväčšie škody však napáchalo tretie bombardovanie len dva týždne pred oslobodením. Americké bombardéry zhadzovali bomby od stanice až po reformovaný kostol a zničili historicky cenné budovy.
Okrem iných radnicu, Arcibiskupský palác či hotel Zlatý lev, kde bolo múzeum so vzácnymi predmetmi a listinami. „V ruinách hotela zahynulo aj 31 ukrajinských tanečníc, ktoré Nemci na ústupe odvliekli z Kyjeva, pochovali ich v spoločnom hrobe,“ dodal František Daniel.
Dovedna dopadlo na mesto asi 750 ton bômb. Nie všetky vybuchli, no aj tak spôsobili obrovské utrpenie. Počet obetí sa odhaduje na 4000, polovica z nich boli miestni.
Nitru či Prešov zbombardovali Sovieti
Na slovenské mestá a dediny nedopadali len americké bomby. Nemecké lietadlá útočili po vypuknutí SNP na srdce povstania Banskú Bystricu. Viacero miest bombardovalo počas oslobodzovania Slovenska sovietske letectvo.
Nočný nálet na Prešov 20. decembra 1944 úplne zničil 85 domov a ďalších 250 silno poškodil. Najtragickejšia bola bilancia bombardovania Nitry 26. marca 1945.
Na mesto útočili z letiska Tri duby lietadlá 5. leteckej armády 2. ukrajinského frontu. Ohlasovacia služba zlyhala, sirény zneli až päť minút po začiatku bombardovania.
Bomby zničili približne 50 budov, ďalších 300 poškodili. Zahynulo takmer 350 ľudí. K veľkému počtu obetí prispelo aj to, že v centre mesta sa v čase útoku konal jarmok. Cieľom náletu mali byť ustupujúce nemecké vojská, tie však opustili mesto deň pred bombardovaním.
Povstalci odolávali dva mesiace
Začnite s vysťahovaním! Legendárne heslo podplukovníka Jána Goliana z večera 29. augusta 1944 bolo pre viaceré vojenské posádky na Slovensku impulzom, aby sa postavili na odpor prichádzajúcim nemeckým okupačným jednotkám.
Vypuklo Slovenské národné povstanie, ktoré bolo nepriamo namierené proti autoritatívnej vláde na čele s Jozefom Tisom a malo dostať krajinu na stranu víťazných mocností druhej svetovej vojny. Povstalci ovládli na začiatku územie s rozlohou 20-tisíc km², ich centrom bola Banská Bystrica. Odolávali dva mesiace.
Bojové operácie počas Povstania poškodili iba niektoré podniky, napríklad pivovar, nábytkársky podnik Tatra a textilný závod Slovenka v Martine, Slovenskú papiereň v Ružomberku alebo továreň na modrotlač firmy Beniač v Banskej Bystrici.
Železiarne v Podbrezovej, pracujúce na plný výkon pre potreby Povstania, vyčíslili svoje straty až na konci vojny. V danom období pochádzali najmä z nekrytých nákladov na veľký objem výroby.
Najväčšie strojárske komplexy na Považí, ako aj strojárske podniky západného Slovenska ostali v čase bojových operácií takmer nedotknuté, čo súviselo s rýchlym postupom nemeckých divízií a s neúspechom pôvodného plánu Povstania.
Značné škody však súviseli s rekviráciami, odstavením výroby a s mobilizáciou zamestnancov. „Povstalecká armáda, partizánske jednotky a následne aj nemecké jednotky násilím alebo na podklade oficiálnej legislatívy odvážali zo závodov suroviny, drevo, polotovary, hotové výrobky, rôzne zariadenia, pohonné látky a dopravné prostriedky,“ vysvetľuje Miroslav Sabol.
Po potlačení Povstania zostali na Slovensku nemecké okupačné jednotky. Náklady na ich pobyt, ktoré predstavovali 500 až 700 miliónov korún mesačne, znášal slovenský štát. „Vynútené financovanie nemeckých vojsk vyvolalo inflačnú špirálu, ktorá postupne znehodnotila menu a do značnej miery anulovala prínos predchádzajúcej vojnovej hospodárskej konjunktúry,“ dodáva historik.
Rozobrať, odviezť alebo zničiť
Obrovské škody v hospodárstve a infraštruktúre vznikli na území Slovenska ešte skôr, ako ním prešiel front.
Keďže húževnatá nemecká obrana spomalila postup Červenej armády a vojsk 1. československého armádneho zboru cez náročný terén karpatských priesmykov, nemecké okupačné jednotky mali dosť času, aby odvážali technické zariadenia závodov, rekvirovali strategické suroviny, vyraďovali z prevádzky celé fabriky demontážou dôležitých súčiastok a ničili vojensky dôležité prevádzky.
„Zbrojársky komplex v Dubnici nad Váhom, ktorý patril medzi najrozsiahlejšie v strednej Európe, v apríli 1945 takmer úplne zlikvidovala špeciálna ženijná jednotka nemeckej armády, určená na deštrukčné práce.
Zničila 80 percent všetkých budov zbrojovky. V blízkych Trenčianskych Biskupiciach nemecké deštrukčné útvary zlikvidovali ďalší významný zbrojársky komplex Továreň na dopravné prostriedky. Už koncom januára 1945 špeciálne nemecké jednotky zrovnali zo zemou prevádzky závodov na spracovanie medi v Krompachoch a poškodili tunajšiu elektráreň, najvýznamnejšiu a najmodernejšiu na vtedajšom Slovensku,“ hovorí Miroslav Sabol.
Špeciálnu pozornosť venovali ustupujúce nemecké jednotky deštrukcii infraštruktúry, najmä železníc, mostov a dôležitých úsekov cestných komunikácií.
„Na Slovensko prišli špeciálne vojenské jednotky z označením DIKO, ktorých úlohou bolo obrátiť Slovensko na spálenú zem. Jednotky zlikvidovali takmer celý vozový park železníc. Koľajnice ničili nie len výbušninami, ale aj špeciálnym rušňom s pluhom, vybaveným mohutným tŕňom, ktorý vytrhával a prerezával podvaly i koľajnice. Znehodnotili napríklad aj novopostavenú železničnú trať z Prešova do Strážskeho. Velenie nemeckých jednotiek sa špeciálne zameralo na deštrukciu železničných tunelov a mostov, lebo ich rekonštrukcia bola časovo, technicky aj finančne náročná,“ dodáva historik.
K najviac zasiahnutým odvetviam patril potravinársky priemysel, čo bolo spôsobené deštrukciou objektov pri náletoch, bojoch počas oslobodenia, ale aj rabovaním a rozkradnutím majetku. Veľké straty utrpeli viaceré cukrovary, ale aj pivovary a liehovary.
„Lieh a tabak patril k najcennejším vojnovým trofejam. Na jeho zhabaní sa podieľali jednotky všetkých armád, ktoré operovali na území Slovenska. Najväčší rozsah však dosiahli rekvirácie po obsadení územia Červenou armádou. Pred jej príchodom na viacerých miestach zásoby liehu radšej zlikvidovali, alebo ich rozdávali obyvateľstvu,“ vysvetľuje Sabol.
Míny zabili 720 ľudí
Podľa povojnových štatistík zasiahla vojna 58 % percent zo všetkých miest a obcí na Slovensku. Poškodených alebo úplne zničených bolo vyše 90-tisíc domov.
Najviac postihnuté boli okresy na východnom Slovensku, Orava, Kysuce a južné Slovensko. O strechu nad hlavou sa muselo postarať viac ako pol milióna obyvateľov.
V mnohých obciach nebol čas obhospodáriť pôdu, inde nemal kto na poli pracovať, bol nedostatok náradia, záprahov a osív. V niektorých regiónoch mohli gazdovia polia obrábať len na malých úsekoch, lebo veľkú časť tvorili zákopy, protitankové prekážky a mínové polia.
„Pre množstvo mín sa nedali kosiť lúky, preto nebolo čím kŕmiť dobytok, ktorého stavy prudko poklesli. Mnohým lokalitám hrozil hlad,“ vysvetľuje Sabol.
Po prechode frontu zostalo na cestách a na poliach obrovské množstvo poškodenej alebo zničenej vojenskej techniky. Obrovské nebezpečenstvo pre civilné obyvateľstvo predstavovala nevybuchnutá munícia, najmä míny.
Od rýchlosti odmínovania závisel aj postup rekonštrukčných prac predovšetkým na elektrických vedeniach, cestných a železničných komunikáciách.
Podľa štatistík zahynulo do konca roku 1947 pri explózii mín na území Slovenska 720 ľudí.
Na odmínovaní krajiny sa okrem vojenských pyrotechnikov podieľalo aj množstvo civilných mínerov. Za nebezpečnú prácu dostávali finančnú odmenu. Za odstránenie nášľapných aj mínometných mín, granátov a protitankových pästí sa vyplácala suma 10 Kčs. Za zlikvidovanie leteckých bômb dostávali míneri 400 Kčs.
„Išlo takmer o mesačný robotnícky plat. Likvidovaním leteckých bômb si míneri mohli veľmi slušne zarobiť, čo potvrdzuje aj prípad civilného mínera F. Zurjaka z Považskej Bystrice, ktorý za dva roky od júna 1945 do júna 1947 zlikvidoval sám 131 leteckých bômb a získal odmenu 52 400 Kčs, za ktoré si kúpil domček,“ vysvetľuje Sabol.
Letecké bomby sa likvidovali najťažšie, pretože vzhľadom na silu detonácie, nie vždy sa mohli odpáliť v mieste nálezu. Podľa príkazu sa mohol odpal uskutočniť minimálne dva kilometre od posledných obytných budov.
Podľa štatistík zneškodnili civilní míneri od konca vojny do 10. júna 1947 až 630 070 kusov munície vrátane takmer 600 000 nášľapných mín. Napriek obrovskému riziku prišli pri práci o život do konca roku 1947 len traja civilní míneri, v obci Sebeš pri Prešove, v Dubnici nad Váhom a Tornali.
Smrť bola najmä v prvých týždňoch a mesiacoch po vojne v živote ľudí každodenným spoločníkom. Po celom Slovensku sa odkrývali masové hroby (našlo sa v nich vyše 3700 obetí), na severovýchode, ale aj v Liptove boli lesy, polia a lúky posiate mŕtvolami padlých vojakov, ku ktorým sa po odľahlých a zamínovaných cestách nedalo dostať. Neskôr ich pochovávali v papierových vreciach, lebo rakvy z pevného materiálu nebolo možné zohnať.
Pomohla UNRRA aj Stalin
Krajina sa z vojny spamätávala roky. Na prvej fáze obnovy sa výrazne podieľali dodávky zo zahraničia. Humanitárna pomoc organizácie UNRRA (Správa Spojených národov pre pomoc a obnovu) pomohla na mnohých miestach odvrátiť hladomor.
Do Československa prúdili z prístavov v Konstanci, Hamburgu, Brémach, Rotterdame či Terste najmä potraviny, ale aj obuv, odevy, dopravné prostriedky, poľnohospodárske stroje či vzácny penicilín.
V roku 1947 zasiahlo Československo extrémne sucho, ktoré spôsobilo katastrofálnu neúrodu. Situáciu využili vo svoj prospech komunisti - predseda vlády Klement Gottwald sa dohodol s Josifom Stalinom na mimoriadnych dodávkach obilia zo Sovietskeho zväzu.
Sovietska armáda však poskytla v prvých mesiacoch po vojne nezištnú pomoc pri odmínovaní tratí, rekonštrukcii horských úsekov železníc či stavbe mostov cez Dunaj v Bratislave a Komárne.
O tom, že niektoré regióny sa dokázali pozviechať zo zničujúcej vojny neskôr ako iné, hovorí svedectvo generála Ludvíka Svobodu, ktorý v roku 1950 navštívil okresy Medzilaborce, Stropkov a Svidník, cez ktoré prešiel 1. čs. armádny zbor po prekročení Duklianskeho priesmyku.
„V odľahlých a zapadnutých dedinách a osadách sa doteraz urobilo veľmi málo alebo takmer nič, lebo stavebné podniky odmietali prevziať zákazky, odvolávajúc sa na zlý stav komunikácií, ktoré vedú k týmto obciam. Odstrašujúcim príkladom je obec Závada v okrese Medzilaborce. Obyvatelia tejto partizánskej obce sú prakticky odrezaní od sveta, žijú na najnižšej životnej úrovni, v polozbúraných príbytkoch pripomínajúcich cigánske chatrče. Ľudia v týchto zapadnutých obciach sú pracovne celkom nevyužití a nemajú uspokojivé vyhliadky do budúcnosti. Vo všetkých troch okresoch je veľa invalidov z druhej svetovej vojny a mnoho zranených a mínami zmrzačených detí.“
Poklad sa ukrýval v škatuli
Zničený Kolonádový most v Piešťanoch, poškodená železničná trať Prešov - Strážske, lokomotívy utopené vo Váhu pod Strečnom, či opustené vyhorené nemecké tanky kdesi pri Štúrove. Na unikátnych záberoch ožíva vojnou zdevastovaná krajina.
Ktovie, aký by bol ich osud, keby Petra Kalla jedného dňa nezaujala škatuľa so starými železničnými spismi pripravenými na vyhodenie. „V bývalých železničných budovách sme zháňali nejaké železničné artefakty," vysvetľuje nadšenec histórie zo Železničného múzea SR na Rendezi.
„V tej škatuli som si všimol veľký papierový album s negatívmi. Nikomu to zrejme nič nehovorilo, ale keď som si ich prezrel proti svetlu, začal som tušiť, že držím v rukách poklad,“ vraví Kallo. Trvalo niekoľko rokov, kým s kolegom Michalom Tunegom fotografie naskenovali, zdigitalizovali a aspoň čiastočne roztriedili. Až vtedy naozaj zistili, čo sa im podarilo zachrániť.
„Tých fotiek je okolo päťtisíc. Netušíme, kto je ich autorom. Zrejme išlo o zamestnanca Povereníctva dopravy. Brázdil Slovensko s komisiou, ktorá dokumentovala škody spôsobené vojnou predovšetkým na železnici a dopravnej infraštruktúre," dodáva Tunega.
Viacero fotografií zachytáva členov komisie a filmový štáb pri práci v teréne. Po krajine sa presúvali automobilom, ktorý získalo Československo v rámci pomoci od medzinárodnej organizácie UNRRA.
„Zopár fotografií z týchto negatívov sa objavilo v roku 1946 v publikácii Povojnové škody na železnici, nejaké sme prezentovali na sociálnych sieťach, ale väčšina z nich ešte nebola nikde publikovaná," dodáva Peter Kallo.
Zdá sa mi nereálne, žeby mali dve lode rovnakého mena v službe od roku 1940/1945...
Typujem, ze parnik Pribina, inak najluxusnejsia lod slovenskej Dunajplavby, dosiel po vlastnej ose. V tom case slovenske lode bezne plavali do Nemecka a spät, takze vozit ho sem po kusoch asi nemalo zmysel.
Ďakujem. 
