Švédska „Armata,“ alebo: Tank 5-tej generácie z osemdesiatich rokov, ktorý nakoniec nebol.
V osemdesiatich rokoch prebiehal vo Švédsku unikátny program zameraný na hľadanie najlepších možností budúcich obrnených jednotiek - UDES. Celý by si zaslúžil samostatný článok, dnes si predstavíme výsledok ku ktorému dospel v kategórii MBT „Stridsvagn 2000“ – finálny T140/40. Je ekvivalentom Objektu 195 z ktorého vzišla ruská Armata.
Švédi pristúpili k problému naozaj poctivo, čoho dôkazom je aj zapožičanie a testy M1A1 Abrams a Leopard 2. Nový tank ich mal prekonávať a vyrovnať sa perspektívnym sovietskym konštrukciám.
Výzbroj
Skúšané boli konštrukcie s rôznou výzbrojou, jej uložením, rozložením posádky. Vo finálnej verzii bol 120 mm kanón vyhodnotený ako neperspektívny a tank mal dostať väčší a účinnejší kanón kalibru 140 mm. 140 mm kanón preukázal dvakrát vyššiu úsťovú energiu a 25% až 50% lepšiu priebojnosť ako kanón kalibru 120 mm.
Vzhľadom na jeho účinok a obmedzené množstvo nesenej munície, bol pre ničenie iných cieľov na bojisku, ako MBT resp. iných vysoko odolných cieľov, za sekundárnu zbraň zvolený 40 mm autokanón. Ten bol spriahnutý s terciálnym 7,62 mm guľometom. Združená zbraň mala byť schopná vysokej elevácie a teda postreľovania vzdušných cieľov. Výzbroj mal dopĺňať druhý 7,62 mm guľomet/zbraňová stanica nad poklopom veliteľa.
Veľmi inovatívne malo byť uloženie munície. Mala byť v separátnych kontajneroch s „blow off“ panelmi – kontajner so 140mm muníciou sa mal pripájať do zadnej časti korby, kontajner s 40mm muníciou na zadnú časť veže. Nabíjanie malo byť plne automatické.
Ochrana
Tank mal mať špičkovú ochranu a nízku infračervenú stopu. Základom bola oceľová konštrukcia na ktorej mal byť modulárny kompozitný pancier na báze keramiky, doplnený na exponovaných miestach dynamickým pancierom (ERA).
Tank mal mať odolnosť spredu +- 30% ekvivalent 800 mm RHA proti podkaliberným projektilom a 1200 mm RHA proti kumulatívnym strelám, zboku 90/450 mm, všesmerovo 100/200 mm RHA.
Posádka bola v „kapsule“– v zmysle úplného oddelenia posádky od nabíjacieho cyklu. Nie však v prednej časti vozidla, ale napravo. Tomu bola prispôsobená celá konštrukcia – veža je asymetrická, dokonca hlavná zbraň je mierne vľavo od osi vozidla.
Ochranu zvyšoval aj motor umiestnený v prednej časti vozidla.
Pohyblivosť.
Pohon mal tvoriť motor od nemeckej MTU s výkonom 1100kw/1500hp a automatická prevodovka RENK. Mal mať max. rýchlosť 70km/h a dojazd 500km.
Technické údaje:
Hmotnosť: 60t
Dĺžka: 7,5m
Šírka: 3,7m
Výška: 2,75m
Ostatné technické údaje v texte.
Inovatívnosť
Strv 2000 T140/40 má niekoľko inovatívnych prvkov, ktoré môžu byť inšpiráciou pre budúce Európske konštrukcie tankov 5-tej generácie:
1. Použitie 140 mm kanónu – 120 mm bol už skrátka vyhodnotený ako neperspektívny (v 80-tich rokoch!).
Ale najmä - použitie sekundárneho 40 mm kanónu. Ten stačí na všetky „nie-ťažko-pancierované“ ciele na bojisku, ktoré spoľahlivo ničí. Tým de facto „šetrí“ potrebu ďalšieho vozidla v bojovej zostave. Plus, pri lafetácii aká bola použitá pri Strv 2000 T140/40 umožňuje aj postreľovanie vzdušných cieľov.
Toto je cesta ako efektívne zvýšiť bojovú hodnotu tanku s malými nákladmi.
2. Uloženie munície v kontajneroch až takou inováciou nie je, tou je umiestnenie kontajnera s hlavnou muníciou v zadnej časti korby. To je oveľa lepšie z hľadiska ochrany, ako u západných konštrukcií použité umiestnenie vo vysokej a zraniteľnej veži. V tej je umiestnený len kontajner s menej nebezpečnou 40mm muníciou – aj ten je ale úplne oddelený od posádky.
3. Oddelenie posádky od nabíjacieho cyklu v „kapsule“ na pravej strane trupu a veže. Dnešná úroveň zobrazovacích prostriedkov umožňuje umiestniť posádku de facto kdekoľvek, napríklad celú v strede/ vzadu korby, aj tak je to však historicky prvý koncept ktorý toto rieši.
Galéria
Model Strv 2000 T140/40
Zdroje:
Internet, najmä však: http://www.ointres.se/strv_2000.htm
