Dora a Gustav, Part II.
Počas r. 1941 prebehli na delostreleckej strelnici v Hillesleben, asi 100 km severne od Berlína, skúšky Gustava. Špeciálne kvôli týmto testom tam boli postavené terče z pancierových plátov a železobetónu. Výsledky testov boli fascinujúce.
Zbraň strieľala protipancierové strely s váhou 7 ton, ktoré mali výšku vyše 3,6 metra! Na vystrelenie tohto projektilu bola potrebná takmer tona výbušnej zmesi. Táto strela dokázala preraziť až 73,15 m zeminy! Dostrel týmto druhom munície bol podľa rôznych zdrojov okolo 37 km. Pre Gustava boli vyvinuté aj vysoko výbušné strely. Ich váha dosahovala 4,8 ton. Po vypálení a dopade jednej z nich obsluha namerala kráter široký 27,5 a hlboký 9 m! Takýto palebný účinok a úsťová rýchlosť gigantických projektilov 823 m/s si však vyžadovala aj vysokú daň. Teoreticky bola prepočítaná únava materiálu hlavne na neprípustnú mieru po sto výstreloch.
Mierenie touto zbraňou bolo taktiež fascinujúce. Predná časť hlavne sa pomocou hydraulickej sústavy zdvíhala tak, aby delo získalo patričný uhol, potrebný k dosiahnutiu vypočítanej balistickej krivky. Maximálne mohla byť hlaveň Dory zdvihnutá do uhla 61 stupňov. Bočný odmer sa získaval odlišným spôsobom. Na mieste bojového nasadenia Gustava a Dory sa stavalo malé koľajisko, zložené zo štyroch hlavných koľají, na ktorých stáli podvozky diel a z ďalších dvoch koľají zvonka, po ktorých premávali obrie portály, pomocou ktorých sa komponenty diel skladali. Veľká časť tejto železničnej siete bola potom postavená v zákrute. Po prepočítaní príslušného uhla sa delá posúvali v tejto zákrute dopredu a dozadu, čím sa získaval bočný odmer. Priemerná doba vypálenia Dory a Gustava bola v ideálnych podmienkach neuveriteľných 15 minút. Prax však ukázala iné a počas bojového nasadenia sa dosahovali premerné časy až 45 minút. Obrovské projektily a strelné náplne sa k uzáveru hlavní dostávali systémom žeriavov a bežacich pásov, ktoré boli súčasťou podvozkov oboch diel. Projektily sa prevážali v osobitnom nákladnom vlaku a strelné náplne v ďalšom.
Po absolvovaní streleckých skúšok v Hilleslebene sa Gustav presunul na cvičisko v Rugenwalde, kde prebehol výcvik posádky a konečné operačné skúšky.
V čase dokončenia a zastrieľania Gustava však nastal úplne odlišný problém: kde ho použiť? Ako už bolo spomenuté, pôvodným miestom nasadenia gigantických diel mala byť Maginotova línia. Tú však Nemci veľmi diplomaticky obišli a na potrebné úseky boli namiesto obrích diel, ktoré vtedy ešte neboli dokončené, použité hĺbkové bombardéry Stuka.
Ďalšou myšlienkou bolo použiť tieto zbrane proti britskej pevnosti v Gibraltare. Bola to síce vhodná príležitosť ukázať silu zbrane, okrem toho po získaní ústia prielivu by Nemci zamedzili prístup spojencom do Stredozemného mora. Operácia bola naplánovaná, dokonca už mala aj krycie meno: „Pelix“. Hneď po ostreľovaní pevnosti obrím delom sa mal uskutočniť mohutný paravýsadok, ktorý by Gibraltar nadobro získal do nemeckých rúk. Vyžadovalo si to však súhlas vtedy už naoko neutrálneho generála Franca. Ten síce slušne, ale rezolútne prevoz a operačné použitie Dory a Gustava v Španielsku odmietol.
Tak sa stalo, že zbraň, do ktorej sa investovali obrovské prostriedky, zrazu nemala uplatnenie. To prišlo až po invázii do Sovietskeho Zväzu.
7 ton - to akoby na nepriateľa vystreľovali celé Pz II.
projektily mali skutočne gigantické rozmery ...
vpravo projektil, vľavo "nábojnica" so strelnou zmesou
