Bitka pri Muhi 11.4.1241

Moderátoři: Pátrač, Tkuh, kacermiroslav

Odpovědět
Uživatelský avatar
palo satko
Kapitán
Kapitán
Příspěvky: 2531
Registrován: 16/9/2013, 17:59
Bydliště: Pezinok, Slovensko

Bitka pri Muhi 11.4.1241

Příspěvek od palo satko »

Bitka pri Muhi 1241

Prológ.
Veľký Džingischán vybudoval pevný vojenský systém, zaviedol centrálnu vládu a presadil zákonník yasa, aby on, jeho synovia a vnuci ovládli svet. Myslel si, že musí mat priamu vládu nad euroázijskou stepou a okolité civilizácie, krajiny a národy je treba poraziť a urobiť vazalmi. Za svojho života ovládol nomádov od Žltého mora po Ural. Pred smrťou „rozdelil dobitý svet“ svojim synom. Najstaršiemu synovi Jochimu určil časť (ulus) na západe, kde jeho ulus hraničil s Európou. V rokoch 1237 až 1242 Mongoli posunuli túto hranicu ďalej na západ a v pustošivým nájazdom vtrhli do Strednej Európy. Dnes sa ich ťaženie nazýva Tatársky vpád, alebo Mongolská invázia. V skutočnosti to bolo ťaženie Jochiho synov, proti ohrozeniu ich dedičného ulusu zo Západu.

Dôvody ťaženia.

V rokoch 1219 a 1220 pri prenasledovaní choramzského šacha Ala ad-Din Muhammad II. sa Mongoli dostali až ku Kaukazu. Šach zomrel skôr než ho Mongoli chytili a Džingischán vyslal prenasledujúcu armádu pod vedením generálov Jebeho a Subutaia na vojnovú výpravu na sever a západ od Kaukazu. Podľa Tajnej kroniky Mongolov až po Kyjev. Na pobreží Čierneho mora sa Mongoli stretli s prvými Západoeurópanmi, Benátčanmi. Prekvapení neboli Mongoli, ale Benátčania. Namiesto nomádskych banditov, akými boli Kumáni, benátski kupci spoznali mužov oblečených v čistých hodvábnych odevoch a chránených odľahčeným pancierom. V mongolskom vojsku boli ženisti, lekári, diplomati a obchodníci. Ich rozhovor so Subutaiom prekladal arménsky biskup. Uzatvorili spojenectvo a ako dôkaz „dobrej vôle“ Mongoli prešli zamrznutý Kerčský prieliv a zničil janovský Susdak a Benátčania im poskytli množstvo informácii o Európe. V zime 1222 vyslali vzdelaných čínskych a perzských prieskumníkov na západ do Uhorska, Čiech, Poľska a Haliče. Ich pomocou získali okrem zemepisných a politických informácii aj údaje o úrodnosti a ľudnatosti týchto krajín. Špióni zostali v pamätí obyvateľov Európy, ako bohatí, ale čudní kupci, čo nič nekupovali a neskôr sa v Nemecku rozšírila fáma, že zlatom podplácali židov. V samom závere ťaženia utrpela prieskumná armáda na Volge porážku od tamojších Bulharov. Podľa islamských záznamov prežilo z 18 000 len 5000. Nielenže porážka bola potupou, ale Jočiho západný ulus mal v susedstve neporazeného nepriateľa. To odporovalo svetovládnej doktríne.
Snem v roku 1229 určil, že porážku treba vrátiť. Ale Bulhari Mongolov opäť porazili. Pri ďalšom mongolskom útoku v roku 1232 sa Bulhari spojili s Kumánmi, ktorí obývali pastviny od Dnepra po Aralské jazero. Spojená armáda Bulharov a Kumánov najskôr prehrala bitku v stepiach, ale potom Bulhari odrazili Mongolov od svojho hlavného mesta.

Keď Qa'an (Ogedey) držal veľký quriltay druhýkrát, uvažoval o vykorenení a podrobení všetkých zostávajúcich rebelov a bolo rozhodnuté chopiť sa krajín Bulharov, Asov a Rusov, ktoré hraničia kočovným územím Batua. (Historia dobyvateľov sveta, Juvayni 1226-1283)

Druhý snem v roku 1235 rozhodol vyslať veľkú armádu, ktorá konečne porazí Bulharov a podmaní si aj Kumánov. Za vodcu ťaženia určili Batua, syna Jochiho, ktorému malo územie patriť. Pridelili mu desať ďalších princov a asi stotisícovú armádu. Hlavným stratégom bol generál Subutai, najlepší vojvodca v dejinách.

Preto Qa'an (Ogedey) poveril určitých princov na pomoc a podporu Batua: Mangu Qa'ana a jeho brata Böcheka, Qadaghana synov Güyük-chána, z druhej kniežatá, Kulkan, Böri a Baydar; Batu bratia, Horda a Tangut a niekoľko ďalších princov, rovnako ako Subutay Bahadura ako hlavného veliteľa. Princovia odišli každý do svojho bydliska, aby organizovať svoje sily a armády a na jar sa každý z nich zo svojho územia ponáhľal na vykonanie tohto záväzku. (Historia dobyvateľov sveta, Juvayni 1226-1283)

Mongoli v nasledujúcich rokoch vyvrátili ríšu Bulharov na Volge a ovládli národy medzi Kaukazom a Uralom. Porazili kumánskeho náčelníka Bačmana a jeho Kumánov začlenili do svojej armády. Batu napadol ruské kniežatstvá a urobil z nich vazalov. Ťaženie, ktoré naplánovali na sneme, bolo temer splnené. Temer, lebo malo jeden výrazný kaz. Druhý kumánsky vodca Kuten utiekol so 40 000 jazdcami a ich rodinami do Uhorska. Batu posla uhorskému kráľovi Belovi IV. niekoľko posolstiev, aby Kumánov vyhnal z krajiny a pohrozil mu vojnou.

Situácia v Uhorsku.
Ovládnutie Konštantínopola križiakmi v roku 1204 zmenilo postavenie rímskeho kresťanstva. Takzvaní „silní“ pápeži sa snažili pokrstiť posledných pohanov na pobreží Baltického mora, zničiť heretikov vo Francii a Bosne a obrátiť východných vladárov na katolícku vieru. Uhorsko, ako krajina priamo susediaca s ortodoxnou Haličou, so Srbskom a s Bulharskom, sa stalo nástrojom Svätej stolice.
Mladý uhorský kráľ Belo, ktorý sa cítil byť „pápežským legátom“, sa roky snažil urobiť z kočovných Kumánov na svojej východnej hranici rímskych kresťanov. Žiadne veľké úspechy nedosiahol a keď v roku 1239 kumánsky vodca Kuten na hraniciach Uhorska sľúbil prijať s celým národom rímsku vieru, kráľ Belo ich s nadšením privítal a usadil medzi Dunajom a Tisou. Lenže Alföld, ako sa to územie jedným slovom nazýva, už dávno nebolo pustinou vhodnou pre kočovníkov. Okrem rozporov s usadenými roľníkmi a ich zemepánmi sa v Uhorsku rozšíril názor, že Kumáni sú spojenci Mongolov. Jeho zdrojom boli ruskí utečenci, ktorí pravdivo tvrdili, že Kumáni, ktorí neunikli na Západ boli zaradení do vojska, ktoré dobíjalo ich mestá a vraždilo bezbranných. Zaslepený Belo nevyhnal Kumánov a tým dal Batuchánovi dôvod na vojnu.

Mongolské sily.
Vodcom útoku do Uhorska bol Batu. Zúčastnili sa jeho bratia Orda, Siban, Berke a Sinkur, ďalej Chagataiov syn Baidar a vnuk Buri, tiež Ogedeiovi synovia Kuyuk a Kadan a synovia Toluia, Mangku a Budjek.

V priebehu ťaženia v rokoch 1237 až 1240 Mongoli utrpeli straty v bitkách, pri obliehaní ruských miesť a nemocami. Pôvodná cca 150 000 armáda sa mohla zmenšiť o jednu tretinu. Vieme, že Batu ponechal v Rusku 30000 mužov, aby nedošlo k vzbure ruských kniežat. Dá sa predpokladať, že aj keď Mongoli doplnili svoje stavy východnými Kumánmi ( Kipčakmi), Mordvinni, Alanmi, „Tatárskeho vpádu“ sa zúčastnilo najviac 70 000 mužov.

Od Kyjeva po Muhi.
Po dobití Kyjeva a Haliče, Mongoli rozdelili svoje sily do piatych zborov. Mali na to dva dôvody. Severný zbor mal útokom na Poľsko eliminovať prípadnú poľskú pomoc kráľovi Belovi a ostatné štyri mali zabrániť Kumánom z Uhorska utiecť.

Obrázek

Mongolská armáda prekročila hory Ha-tsa-li a napadla kie-lien Ma-dja-rh
postupujúc v piatich zboroch piatymi rôznymi cestami. (Kronika dynastie Juan. Životopis Subutaia.)

Pre zistenie reálnej sily oboch strán v samotnej bitke musíme uviesť kde sa v čase bitky nachádzali jednotlivé mongolské zbory.
Prvý zbor Ordu a Baidara viedla „odľahčovací“ útok do Poľska a po porážke Poliakov a Nemcov pri Legnici 9.4.1241 sa zbor nachádzal v Poľsku.
Hlavný, Batuchánov zbor násilne prekonal v marci Verecký priesmyk a vstúpil do Alfödu. Siban s jazdcami napadol 17.3.1241 mesto Vác a vylákal uhorskú armádu z Pesti k Muhi, kde ho očakával Batu.
Tretí zbor, ktorému velil Kadan prešiel koncom marca cez priesmyk pri meste Rodna. Po dobití Besterce Kadan jeden tumen pravdepodobne pod velením Kuyuka vyslal za Batuom. Kadan so svojim tumenom bol 11.4.1241 pri dnešnom meste Kluž.
Štvrtý zbor, ktorému velili Subutai a Budjek vošiel do Uhorska cez priesmyk Oituz a 31.3.1241 porazil sedmohradského vojvodu. Po bitke sa zbor rozdelil. Budjek pokračoval v ťažení na Csanad a Subutai sa rýchlo presúval na sever k Mohi.
Piaty zbor pod vedením niektorého z princov obišiel karpatský oblúk a vtrhol do Uhorska z juhu a 11.4.1241 dobijala mesto Sibiu.
Z časového sledu operácii vychádza, že samotnej bitky pri Muhi sa nezúčastnili jednotky piatych princov. Keď zrátane 10 000 Sibanových vojakov, 20 000 Batuovych a približne 10 000 Kuyukovych a Subutaiových jazdcov, Mongoli mali pri Muhi okolo 40 000 mužov.
Veľakrát sa dáva naplánovanie a priebeh útoku na Poľsko a Uhorsko ako príklad geniálneho vedenia a koordinácie vojenskej operácie na dlhu vzdialenosť, ktorá vyústila stretnutím všetkých zborov v Alfölde. V skutočnosti sa naozaj stretli až po bitke. Ak dôsledne použijeme fakty, zistíme, že pri Muhi sa Mongoli ocitli vo veľmi nevýhodnej situácii a chybám nebol koniec.

Uhorské sily.

Často sa zdôrazňuje že „Maďari“ boli porazení rovnakým spôsobom, akým oni porážali v 10. storočí vojska v západnej Európe. Nomádska taktika založená na rýchlych prepadoch je v oblastiach s poľnohospodárskou produkciou a usadlým spôsobom života úspešná, ale útok musí byť prekvapujúci a nomádi si musia zachovať mobilitu. Tak či tak, po niekoľkých nájazdoch ich civilizovanejší súper nájde účinný spôsob obrany.
Po porážkach pri Lechu v roku 955, ale hlavne od Byzantíncov v roku 970 v bitke pri Arcadiopoly samotní „starí Maďari“ pochopili potrebu budovania ťažkej jazdy. Nemalo zmysel naháňať ľahkú jazdu po krajine. Vždy mohla utiecť, alebo robiť prepady zo zálohy. Ale pri návrate s korisťou a so zajatcami nomádi stratili výhodu pohyblivosti a prekvapenia. Ak boli nájazdníci prinútení sa vracať cez oblasti, ktoré predtým vyplienili, museli okrem koristi brániť aj vlastne zásoby. Útoky Pečenehov, Polovcov, alebo Kumánov boli síce bolestivé, ale Uhorsko z nich vychádzalo víťazne. Belo a jeho poradcovia očakávali rovnaký priebeh aj pri Mongoloch.
Bohužiaľ o uhorskom vojsku existujú len veľmi skreslene údaje. Vraj mnohí veľmoži odmietli sa zúčastniť vojny a prejavila sa liknavosť pri formovaní armády. Na dôvažok ani očakavané posily a niektoré uhorské jednotky sa bitky nezúčastnili.
Kontingent niekoľkých rytierov patriacich Fridrichovi II. Bojovnému sa bez boja vratil do Rakúska. Fridrichovým záujmom bolo stať sa uhorským kráľom a jeho príchod do Budy a Pesti bol diverziou a nie pomocou kresťanského rytiera.
Kumáni, na ktorých pomoc sa Belo spoliehal, po zabití ich vodcu v Pesti, utekali z Uhorska a plienili krajinu. Pravdepodobným osnovateľom vraždy Kutena bol Fridrich Bojovný.
Do Bulharska utekajúci Kumáni cestou porazili oddiel čanádskeho biskupa, ktorý sa vrátil a neprišiel k Muhi.
Z Transylvánie sa zúčastnil bitky len jej biskup rodom Francúz. Nemecky Sasi bránili svoje mesta a transylvánsky vojvoda bol porazený na hraniciach.
Vojsko ktoré vyslal kráľ pod vedením palatína Dionýza bolo zničené vo Vereckom priesmyku. Kráľ zhromaždil v táboroch pri Pešti a Ostrihome vojakov z Alföldu, Panónie a dnešného Slovenska. Na pomoc mu prišiel brat Koloman s kontingentom Chorvátov, Slavóncov a Srbov. Málopočetnú ale účinnú pomoc poskytli križiaci. Na nešťastie, uhorský kráľ tesne pred mongolskou inváziou na žiadosť pápeža vyslal kontingent rytierov na obranu Svätej zeme. Pápež ich však použil vo vojne proti cisárovi Fridrichovi II..
Celkovo sa odhaduje, že Belo mal pri Muhi 30 až 40 000 mužov. Správnejšie ale bude nižšie číslo. Súhra nešťastných náhod, zlomyseľnosti a hlúpej vnútornej politiky kráľa oslabila uhorskú armádu.
Poznámka: Keďže Uhorsko bolo multietnické rovnakú malo aj armádu. Nedá sa presne stanoviť percentuálny pomer Maďarov, Slovanov, Nemcov a tzv. Latinov (Talianov, Francúzov a Valónov). V súpise mien v dobových kronikách a darovacích listinách Belu IV. spomínajúcich zásluhy počas Mongolskej invázie maďarské mena nepredstavujú väčšinu. Samozrejme nie každé meno vyjadruje presne etnicky pôvod. Maďarskí dejepisci používajú pre etnicitu uhorskej armády slovo Maďar a anglickí Hungarian, čo je v ich ponímaní to isté. Aby som sa vyhol tejto nepresnosti budem používať nespisovne označenie Uhor, Uhri.

V predvečer bitky.

Batuchánov brat Siban 17. Marca 1241 napadol a zničil mesto Vác severne od Pesti. Jeho jazdci vypaľovali okolité obce a popri tom Siban dozeral na zhromažďovanie uhorskej armády. Keď Belo vyšiel z armádou z tábora, pomalým ústupom kráľa zatiahol k rieke Sajo, kde na východnej strane rieky táboril Batu.

Batu poslal svojho brata Shibaqan vopred s desať tisíc mužmi , aby sa pozreli na ich množstvo a poslať správu o rozsahu ich sily a moci. (Historia dobyvateľov sveta, Juvayni 1226-1283)

Priestor kde čakal Batuchán bol pravdepodobne určený už pred ťažením, ako miesto kde sa stretnú všetky mongolské armády. Nakoniec jediný kto prišiel včas bol Subutaí a aj ten len deň pred bitkou. Čo nás vedie k názoru, že Subutai nebol pri Sajo skôr? Subutai nebol pred bitkou na západnej strane rieky, kde bola väčšia hĺbka. Namiesto prebrodenia rieky, musel stavať most a stavba ho zdržala celé štyri hodiny. Temer osudové zdržanie by sa slávnemu generálovi nestalo, ak by mal čas, si prezrieť miesto prebrodenia na západnej strane.
Existuje predpoklad, že Mongoli chceli prepadnúť uhorskú armádu po prechode rieky, ale keď prišiel Subutai s posilou, rozhodli sa zaútočiť. K útoku cez rieku ich pravdepodobne viedol predpoklad, že Belo očakáva posily a tiež bezstarostnosť protivníka. Videli, že uhorská armáda sa spoľahla na nepriechodnosť rieky a strážila len most.

Keď dve armády pritiahli blízko k sebe, Batu išiel na vrcholok kopca a na jeden deň a
večer nehovoril s nikým, ale modlil sa a nariekal. Prial si, aby sa moslimovia dali dohromady a tiež sa modlili. Ďalší deň bol pripravený k boju. (Historia dobyvateľov sveta, Juvayni 1226-1283)


Traduje sa, že deň pred bitkou 10.4.1241 Belo poslal tisíc jazdcov, aby zistili či Mongoli nečakajú na druhej strane. Jazdci sa vrátili s tým, že žiadnych ďalších Mongolov nevideli. Ich správa je však v rozpore s tým, že Batuchán osobne videl cez rieku tábor uhorskej armády a vozovú hradbu. V blízkosti budúceho bojiska boli vyvýšeniny vo vzdialenosti necelých troch kilometrov a kopec najbližší k táboru Batuchána 5 kilometrov. Keďže rytieri Batuchánových a Subutaiových Mongolov nenašli, svedčí to o zbabranom prieskume.

„Buďte, priatelia, dobrej mysle! Lebo hoci je tam veľké množstvo národov, pretože sa riadia krátkozrakou radou, nemôžu uniknúť z našich rúk. Videl som ich ako sa sami zatarasili ako ovce v ohrade. (Historia Salonitana Tomáš zo Splitu 1200 - 1268.)

Belo usúdil, že nemá zmysel sa pokúsiť o násilný prechod rieky a vystaviť armádu streľbe slabšieho ale pohyblivejšieho protivníka. K hraniciam krajiny bolo ešte ďaleko a Mongolov iste spomalí ak priberú korisť a zajatcov. Plán to bol logicky a za štandardných okolnosti správny. Ale okolnosti neboli „štandardné“. Belo nemal informácie o ostatných mongolských zboroch v krajine a ani nepoznal silu Mongolov na druhej strane rieky. Predpokladal, že bude k hraniciam prenasledovať len 10 000 jazdcov Sibana. Keď jeho armáda stavala honosne stany a okolo tábora spriahala vozy reťazami, za riekou bolo štyrikrát viac Mongolov, ktorí nerozmýšľali nad útekom ale nad útokom.

Potom dorazili k rieke Sajo, na ktorej druhej strane bolo cele množstvo Tatárov, ktorí sa utáborili ukrytí v hustých lesoch. Maďari mohli zahliadnuť len niektorých, ale nie všetky z nich. Keď videl, že nepriateľ sa utáboril na druhej strane rieky, založili tábor
na bližšej strane. Kráľ nariadil aby stany, boli blízko pri sebe, nie roztrúsené po celom mieste. (Historia Salonitana Tomáš zo Splitu 1200 - 1268.)

Belov príkaz postaviť tesný tábor a obohnať ho vozovou hradbou sa hodnotí ako závažná chyba. Bol to uhorsky vojnový princíp, ktorý poskytoval výhodnú ochranu proti náhlemu nočnému prepadu ľahkej nomádskej jazdy. Vozy obložene štítmi zvyšovali ochranu lukostrelcom, ktorí dokázali udržať nomádov v dostatočnej vzdialenosti od tábora.

Priebeh bitky.

Obrázek

Po zotmení prebehol k Uhrom ruský zajatec a oznámil, že Mongoli sa chystajú zaútočiť cez most. Kráľov brat Koloman a kaločský arcibiskup Ugrinus prikázali svojim vojakom, aby si obliekli zbroj a vyrazili pred polnocou k mostu. Nachytali Mongolov zhromažďovať sa za mostom na západnej strane rieky. Statočne zaútočili a zabili Mongolov, ktorí už most prešli a tiež mnohých na moste. Na západnej strane mosta ponechali stráž a oslavujúc víťazstvo sa vrátili do tábora. Po oslave sa vyzliekli a uložili k spánku.

Veľká rieka ležala medzi armádami. Batu poslal bočný oddiel v noci a potom jeho hlavná armáda rieku prekročila. Batuchánov brat vstúpil osobne do bitky viedol útok po útoku, ale nepriateľská armáda bola silná a ani sa nepohla. (Historia dobyvateľov sveta, Juvayni 1226-1283)

Na svitaní pribehli do tábora stráže so správou, že ich pozíciu zničilo sedem vrhacích strojov a Mongoli prechádzajú cez rieku. Ugrinus, Koloman a Jakub z Monte Regali majster rádu templárov, ktorí zostali odetí v zbroji celú noc, okamžite vyrazil aj zo svojimi mužmi z tábora. Lenže zatiaľ prešiel cez most veľký počet Mongolov a hoci bojovali statočne nemohli ich prúd zastaviť. Ugrin sa vratil do tábora a vyzval kráľa a veľmožov aby išli bojovať.

Keď dorazila armáda k rieke Huo-ning kniežaťa Ba-du prekročil rieku na jej hornom toku, kde bola plytšia a tiež tam, kde bol most . Su-bu-t'ai, ktorý musel prejsť nižšie, dole, kde bola voda podstatne hlbšie, postavil most a upevnil ho spoločne s nosníkmi. (Kronika dynastie Juan. Životopis Subutaia.)

Keď sa arcibiskup vratil na bojisko aj s posilami, Uhri sa statočne pustili do boja. Osud bitky bol na vážkach, ale v tom čase sa podarilo Subutaiovi prejsť rieku a pomôcť hlavnému zboru. Príchod Subutaia rozhodol bitku. V nasledujúcom boji proti mongolskej presile bol Ugrin ranený a neskôr v tábore zomrel. Pravdepodobne šípom, bol zranený aj Koloman a po úteku cez Dunaj a Panóniu zomrel v Časme pri Záhrebe. Zahynul tiež majster templarov Jakub aj so svojimi francúzskymi spolubojovníkmi.

Do tej doby bol Ba-du bojoval s nepriateľom a stratil tridsať mužov a jeden jeho pobočníka , menom Ba-ha-tic , bol tiež zabitý . (Kronika dynastie Juan. Životopis Subutaia.)

Uhri sa stiahli naspäť a Mongoli obkľúčili tábor. V tábore vznikla panika, ktorú ešte podporila mongolská lesť. Na strane od Dunaja ponechali Uhrom „voľný“ priechod. V skutočnosti ich nahnali do otvorenej krajiny, kde sa mnohí utekajúci stali korisťou ľahkej jazdy. Kráľ Belo a vojvoda Koloman sa vybrali iným smerom a unikli.

Priblížili sa k pavilónu kirala a ich meče prerezali jeho povrazy. Nepriateľská armáda stratila srdce a dala sa na útek. Mongoli ako levy na love do nich udierali a zabíjali ich, kým nezničili najlepšiu časť nepriateľa a nevzali si ich krajiny. (Príručka kroník, Rashīd al-Dīn Tabīb 1247–1318)

Belo utekal na sever do Poľska. Cestou sa dozvedel, že Mongoli sú aj v Poľsku a tak cez Turiec a Nitru utiekol do Bratislavy. V tábore pri Bratislave ho navštívil rakúsky vojvoda Fridrich a okradol ho o majetok a donútil postúpiť jeho vojvodstvu tri západné župy. Ďalšie osudu kráľa sú zaujímavé, ale nie sú cieľom tohto článku.

Po bitke.

Traduje sa, že bitka dopadla katastrofálne a Uhorsko bolo zdevastované. V skutočnosti padla v boji alebo pri úteku maximálne polovica uhorskej jazdy a pravdepodobne všetci pešiaci a sluhovia. K tomuto záveru nás vedu poznatky z neskorších darovacích listín, kde popri tých, čo prežili sú spomenutý aj ich bratia, ktorí v bitke padli. Napríklad so Svätého Jura a Pezinka sa bitky zúčastnili štyria grófi. Všetci sa statočne bili a dvaja z nich, Sebeš a druhý, ktorého meno nepoznáme padli. Achilles a Kosma bitku prežili, aj keď Kosma prišiel o oko a mal početné zranenia. Obaja v roku 1242 úspešné bránili západné Slovensko proti Fridrichovi Bojovnému. Obrana vyžadovala dostatok vojakov a tak sa dá predpokladať, že sa okrem oboch grófom, vrátilo aj s množstvom ich vojakov.
Mongoli utrpeli tiež významné straty. Čísla nepoznáme, ale museli byť významne, lebo Batuchán sa chcel po bitke vrátiť. V kronikách sú zapísané mena mongolských princov, ale nie mena veliteľov, ktorí velili desaťtisícinám a tisícinám. Aj to boli významní ľudia a zúčastňovali sa snemov. Ich tela previezli do Mongolska. Cintorín padlých v Uhorsku spomína pápežský vyslanec k mongolskému chánovi Giovanni Carpini, vo svojej Ystoria Mongolorum.

Ba-du stratil odvahu a navrhol ústup, ale Su-bu-t'ai povedal : " Princ , ak budete chcieť ustúpiť, nemôžem vám v tom brániť, ale ja som odhodlaný nevracať sa predtým, než dosiahnem rieku T*u-na.“ (Kronika dynastie Juan. Životopis Subutaia.)

Mongoli ovládli Alföld a temer ho vyľudnili. V ostatných oblastiach Uhorska došlo k úbytku obyvateľstva od 5 do 15%. Po bitke v roku 1241 už neviedli žiadne boje na území dnešného Slovenska a tiež sa nepokúsili vtrhnúť do Panónie. Vo východných kronikách je záznam, že utrpeli významnú porážku nad Dunajom na území dnešného Slovenska. Traduje sa že pri dnešnej obci Podhájska v bitke dokonca zahynul mongolský princ. Existuje záznam o princoch, ktorí sa zúčastnili neskoršej voľby Veľkého chána a nik z princov, ktorí sa zúčastnili ťaženia v Uhorsku nechýba. Táto povesť je asi rovnakým výmyslom ako boj Jaroslava zo Šternberka a víťazovo Fridricha Bojovného pred Viedenským novým mestom. Porážka sa pravdepodobne vzťahuje na mongolské neúspešné útoky na Trenčín, Nitru alebo Bratislavu.
Keď nastala zima, vyčlenili približne 10 000 jazdcov princovi Kadanovi a ten na Vianoce 1241 prekročil Dunaj. Zničili kráľovské sídlo Buda a časť Ostrihomu. Potom vypálili niekoľko nebránených kláštorov a miest v Panónii a Burgelande a nakoniec odišli prenasledovať kráľa k Jadranu.

Kniežatá , ktorí išli po týchto piatich cestách, porazili všetky územia , Bashqurd , Majar a Sasan a obrátili na útek ich Kilar a. Oni ( strávili ), leto na rieke Tisa a Dunaj. (Príručka kroník, Rashīd al-Dīn Tabīb 1247–1318)

Hlavný cieľ invázie mongolskí princovia nedosiahli. Kumáni utiekli z Uhorska do Bulharska a armádu, ktorú vyslal Batu za Kumánmi porazil bulharský cár Ivan Asen II. pred svojou smrťou 24.6.1241. Pokus ovládnuť Kumánov, ktorí sa uchýlili do latinského cisárstva v Konštantínopoly, tiež stroskotal. Prvú bitku proti latinským rytierom a Kumánom Mongoli prehrali, a aj keď v druhej zvíťazili, prerušili ťaženie ku Carihradu a vrátili sa cez step k Volge.

Bitka pri Muhi sa často prezentuje ako majstrovské dielo mongolského vojenstva a babráctva uhorskej armády. Chýb sa dopustili obe strany a pri lepšom velení uhorského kráľa, mohla nakoniec dopadnúť ináč. Archeologické prieskumy na Slovensku, Rumunsku a v Maďarsku, nepotvrdzujú rozsah devastácie kráľovstva, ako ho opisujú dávni kronikári. Uhorsko sa rýchlo spamätalo a ešte za vlády Bela IV. nadobudlo pôvodnú silu. Mongoli vyhrali bitku a získali bohatú korisť. Na druhej strane, ale dostali príučku, že členitá Európa plná bojovných národov, nie je vhodným priestorom na ich výboje.

Zdroje :
Richard Marsina, Miloš Marek, Tatársky vpád, Vydavateľstvo Rak, Budmerice 2008
Damir Karbić, D./Sokol, M./Sweeney, J. R. (eds.): Archdeacon Thomas of Split History of the Bishops of Salona and Split. Lat. text Olga Perić. Budapest – New York : CEUPress 2006.
Boyle, J. A. (transl. & ed.): Genghis Kahn: The History of the World Conqueror by Ala-ad-Din Ata-Malik Juvaini. Manchester 1997.
Bretschneider E.: Medieval researches from eastern Asiatic sources: fragments towards the knowledge of the geography and history of central and western Asia from the 13. to the 17. century. Michigan 1888.
James Chambers, The Devil's Horsemen: The Mongol Invasion of Europe, 2003
Pavel Poucha, Tajná kronika Mongolu, Praha 1965

(provedena úprava obrázků) *T*
Obrázek
Odpovědět

Zpět na „významné vojenské události“