Vývoj Slovenského priemyslu v ČSR od roku 1919 – 1929
1. Politické vonkajšie a vnútorne pomery ČSR a Slovenska.
Vznik ČSR bol doprevádzaný konfliktami so všetkými svojimi susedmi. Od priam komických sporov o hranice s Rakúskom a Rumunskom, až po vážne ozbrojené strety s Maďarmi, Poliakmi a Nemcami. ČSR bola vo vojnovom stave s Maďarskou republikou ( neskôr kráľovstvom), ktorý trval až do 5.8.1920. Bola to „vojna o Slovensko a Podkarpatskú Rus.“ Aká taká normalizácia nastala v roku 1920, kedy bola prijatá ústava, zákon o politickom zriadení a iné dôležité zákony pre politické urovnanie situácie a prechod na mierový stav. Situácia sa ale naďalej zhoršuje, vypukne generálny štrajk v decembri 1920, dva pokusy Karola Habsburského o návrat v roku 1921na trón v Maďarsku tiež neprispeli k stabilizácii situácie.
V zahraničnej ale aj ekonomickej politike sa ČSR orientuje na Francúzsko a po podpísaní dohôd vo Versaill , Trianone a Saintgermainská zmluvou sa stabilizovali hranice, v roku 1920 sa začína črtať mala dohoda podpisom vojenskej zmluvy s kráľovstvom SHS . Rumunsko pristupuje v júni 1921. Situácia v Čechách a na Morave sa konsoliduje v priebehu roku 1919, na Slovensku 1920.
Z politického hľadiska sa vývoj uberal vývoj pre ČSR na Slovensku veľmi výhodne. Vo voľbách v roku 1919 získavajú strany prečeskoslovenské cez 87,5 hlasov, čisto maďarské strany získavajú 170 089 hlasov z 1 341 191. Bohužiaľ, si toto veľké víťazstvo vykladajú čechoslovakistický politici v Prahe značne svojvoľne. K tomu treba iba dodať, že voliča neovplyvňovali iba maďarské snahy po znovu zjednotení, ale aj poľské, kedy poľská vláda sľubovala Slovensku garanciu plnej samostatnosti.
Na Slovensku chýba k plnohodnotnej spoločnosti dostatok inteligencie, ktorá sa rieši presunom časti úradníkov z Čiech. Bohužiaľ nie vždy dosť kvalifikovaných, niekedy to boli aj úradníci, ktorý museli opustiť svoje miesta pre svoju príliš horlivú prácu pre monarchiu.
Ekonomické východiska ČSR a hospodárska kríza v rokoch 1920 - 1923
Československá ekonomika mala to šťastie, že tu bola silná národohospodárska škola, reprezentovaná napr. dr. Albínom Bráfom. Je ho nasledovníci ako napr. Rašín, Pospíšil, Preiss, Engliš, stanovili pravidlá a schémy, ktoré sa uplatňovali po celú existenciu ČSR. Medzi ich zásady patrila prísna menová politika, prevod výrobných prostriedkov pod kontrolu štátu prostredníctvom bánk a ich následná kartelizácia, prísne rozpočtové pravidlá štátu. Je pravda, že nie vždy tieto obecné pravidlá, hlavne v krízových rokoch, fungovali. Ale v podstate v čase prosperity boli vhodné.
Tieto pravidlá sa presadzovali formou zákonov a ich praktickým vykonávaním. Bola to menová odluka a vznik Čs. meny a jej stabilný charakter , nostrifikácia podnikov a závodov na území ČSR a s tím spojené vlastnícke vzťahy. Dostatok kapitálu z vlastných zdrojov tak, aby zahraničné investície boli iba doplnkové.
Aj keď navonok prejavovala táto koncepcia ako liberálna, s trhovou súťažou, v skutočnosti celá priemyselná a banková sféra bola pod silným štátnym dozorom. K prvoradým úlohám patrili prechod na mierové hospodárstvo od vojnového hospodárstva do roku 1920, ale aj koncepciou prevzatia priemyslu.
Situácia v priemyselnej a agrárnej výrobe po roku 1918 nebola dobrá.
V roku 1919 bola úroda 50% z roku 1913. Stále musel pretrvávať prídelový systém, zrušený až v roku 1921, na Slovensku vec neznáma aj počas celej 1.sv. vojny. O to viac prekvapil v povojnovom usporiadaní. Zlepšenie situácie nepriniesla ani začínajúca pozemková reforma.
Priemyselná základňa bola v po rozpade R.U. monarchie najlepšia zo všetkých okolitých krajín s výnimkou Nemecka. V Čechách a na Morave bolo sústredené 60-70% priemyslu Rakúskej časti, na Slovensku 20-25% Uhorskej časti.
V priemysle, ktorý trpel opotrebovanosťou a chýbajúcimi surovinami, chýbali investície. Práve investičná úroveň dosahovala aj v špičkových odvetviach po celú dobu ČSR max. iba 75% stavu nemeckého. Čiastočne to kompenzovali nižšie mzdy, ale na druhej strane hlavne do roku 1924 bola menšia produktivita práce, zlá pracovná morálka, zlé metódy riadenia a zlá kvalita výroby.
Medzi obyvateľstvom republiky sa šírili choroby z podvýživy, pohlavné choroby, tuberkulóza a alkoholizmus.
V roku 1920 sa mala po menovej odluke uskutočniť náprava tohto stavu. Začala nostrifikácia a procesy s ňou spojené, a mala nastať liberalizácia trhu, v medziach politiky štátu. Bohužiaľ, práve v najnevhodnejšej dobe. V zahraničí začala povojnová kríza, pričom ČSR bola ešte uchránená vojnovým hospodárstvom, ale vývoz klesal. Tak isto sa na tradičné trhy po R.U. monarchii nasúvali ostatný konkurenti. Tradičný odberateľ výrobkov - Nemecko, vďaka mega inflácii pomaly nič neodberalo. Až je ho „vyliečenie“ po Sárskej a porýnskej kríze obnovilo chod ekonomiky. Ale ani ekonomika Francúzska a Británie neboli práve v dobrej kondícii. Vo Francúzsku dokonca hrozil Nemecký vývoj. Práve pomoc Francúzsku odbúravala kapacity a financie na vlastný rozvoj. Ďalšia prekážka bola umelá deflácia koruny, ktorá síce posilnila korunu, ale vzhľadom na inflačný vývoj okolitých ekonomík brzdila vývoz, čo pre exportnú ekonomiku bola ďalšia rana. Spojenie týchto faktorov vznikla v ČSR kríza, ktorá mala neblahé dôsledky ako v ekonomickej, ale hlavne v politickej oblasti.
Priemysel na Slovensku do roku 1922 .
Na Slovensku bol na svetovej rozvinutý hutný, kovospracujúci a banský priemysel. Bolo to dané stáročiami trvajúcou kontinuálnou výrobou, spracovaním a ťažbou. Na vysokej úrovni bol aj textilný a kožiarsky, drevársky, chemický, elektrotechnický a strojárenský ,sklárne a potravinársky. Tieto odvetvia však nedosahovali vo všeobecnosti európskej úrovne aj keď jednotlivé závody áno. Dôležitú úlohu hral aj stavebný priemysel.
Zo zbrojnej výroby tu bol v Bratislave výrobca nábojov Roth (patrónka), Dynamit Nobel – trhaviny, zápalnice, míny, pušný prach, torpéda a Zbrojovka v Komárne . Pušný prach vyrábala továreň v Radvani, dnes B. Bystrica. Optické závody Goerz v Bratislave ( meopta) dodávala optické prístroje. Firma Wlaszlovits Štós vyrábala bodáky, nože, šable a iné chladné zbrane.
Slovenský priemysel bol vystavený vznikom ČSR tlakom, ktoré prvé 2 roky vďaka štátnym zásahom, ktorý potreboval a odoberal výrobky zo Slovenska, aby štát mohol vôbec fungovať, v priaznivej situácii, dokonca sa zamestnanosť a výroba zvýšili. V roku 1921 s prechodom na mierový stav sa však situácia obrátila. Nastal pokles zamestnanosti, výroby a odsun priemyslu. Dôvody k tejto situácii :
1. umelá deflácia meny
2. problémy s nostrifikáciou, politické a colné prekážky
3. strata tradičných trhov, surovinových zdrojov a väzieb
4. lomená tarifa v doprave
5. neschopnosť štátu adekvátne reagovať na vzniknutú situáciu
1. Deflácia meny
V súvislosti s hospodárskou krízou v západnej Európe a infláciou, rozhodla sa vláda prijať proti inflačné opatrenia. Boli však príliš tvrdé a znamenali výrazne posilnenie koruny. Najmarkantnejšie to bolo u švajčiarskeho franku. Aj keď to posilnenie nebolo na prvý pohľad vysoké, treba si uvedomiť hodnotu vtedajšej koruny a následne dopady. Týmto sa tovar stával drahším a menej konkurencie schopným. Zároveň sa znehodnocovali valuty, ktoré boli v držaní nečeského kapitálu a ich prípadnú konkurenciu pri nostrifikácii. Na Slovenskú výrobu to až taký dopad nemalo, najviac postihnuté boli oblasti Sudet s vývozom do Nemecka a južná a stredná Morava s vývozom do Rakúska a iných štátov – napr. Švajčiarsko a USA.
2. Nostrifikácia
V súlade s plánom výstavby štátu bolo rozhodnuté o nostrifikácii. V praxi by to znamenalo presunutie sídiel podnikov zo zahraničia do ČSR. Žiadne nadnárodne koncerny atď. Zahraničné firmy mohli mať iba pobočky, s tým, že nemohli samostatne vstupovať do obchodných vzťahov, hlavne čo týkalo kvót , brať úvery od ČS bánk a pod. V realite, to však bolo inak. V rámci nostrifikácie sa po dobrom alebo zlom stali majiteľmi rozhodujúcich podielov akcii české banky, personálne, politicky a aj záujmovo napojené na tzv. Hradnú 5. Dovtedy mali mnohé firmy ešte z čias monarchie sídla v zahraničí a rozhodujúci balík akcii tam bol tiež. Došlo teda k zmene vlastníckych vzťahov aj keď skrytov formou. Rozhodujúcimi akcionármi sa stali banky z ČSR za aktívnej pomoci bánk Francúzska, Británie a Belgicka.
Vznikali tak kartely, podniky napojené na určitú banku alebo skupinu bánk, ktoré boli závisle od bánk – vlastníkov akcii, ktoré zase podliehali vláde, ktorá kontrolovala množstvo obeživa, ktoré banka mohla použiť a tým vlastne regulovať chod bánk. Ďalej vznikla kartelová dohoda ( skôr nariadenie štátu) koľko % môže pripadnúť max. z určitej výroby na kartel. Tento systém kvót bol zavedený hlavne pre hutný a ťažký priemysel. Tento vcelku pružný a súťaž povoľujúci systém veľmi vhodne šitý na mieru Čiech však bol zabijakom priemyslu v Sudetoch a na Slovensku. Pokiaľ je mi známe, nenostrifikoval iba jeden podnik, ale ten prišiel o kvótu a len silné podniky, resp. so silným zázemím ako napr. Královopolská v Brne vydržala až do roku 1931, odolávať vplyvu českých bánk. Inak nedostali štátnu zákazku a museli sa orientovať iba na export. Tie isté pravidla platili aj pre so sídlami v tej dobe už zahraničné banky. Dá sa povedať, že v relatívne krátkom čase ovládli české banky rozhodujúci podiel priemyslu a vytlačili zahraničné, hlavne Rakúske a Nemecké banky.
Po ovládnutí väčšiny podnikov, došlo k tomu, že podniky, ktoré neboli kmeňové u danej banky, boli zatvárané a výroba presúvaná do kmeňových podnikov bánk. Tieto boli samozrejme v Čechách. Až oneskorený zásah štátu tejto praxi zabránil. Medzi tým došlo ale k zatváraniu podnikov na Slovensku a v Sudetoch, čo negatívne ovplyvnilo industrializáciu týchto území.
Medzi najangažovanejšie patrili Živnostenská banka a s ňou prepojená Česká eskomptní banka, Legio banka – Banka Československých légii, toto boli banky úzko spojené s vládou, Anglo-Pragobanka, Moravská banka a Agrární banka boli naviazané na Agrárnu stranu – Republikánska strana poľnohospodárskeho a maloroľníckeho ľudu - a ich predstaviteľov vo vládnej 5.
Z tejto skupiny sa vyčleňovala iba banka Union a jej skupina, podporovaná silne Nemeckom a Rakúskom pre udržanie si pozícii v pohraničí, aj keď aj tam bol samozrejme český kapitál zastúpený. Banky napojené na Hrad, hlavne Živnobanka sa plne mohli oprieť o podporu vlády a naopak. Tieto banky boli v predstihu informované napr. o deflácii a nostrifikácii, spôsobe odpisov dlhou, rôznych medzištátnych vyrovnaniach a štátnych zásahov do ekonomiky. V štáte mali oporu aj v zahraničných operáciách a na burzách v zahraničí, keď vláda rôznymi výrokmi a opatreniami vyvolávala runy na burze atď. Vyzbrojené touto podporou boli v hospodárskom priestore ČSR neporaziteľné. Takisto ich prepojenie na významné skupiny Francúzska ako napr. Schneider, a ostatných štátov dohody a spojencov, im zabezpečovali aj silnú medzinárodnú pozíciu.
2.1. Postavenie Slovenských bánk a dopady nostrifikácie na ne.
Na Slovensku bolo v roku 1919 bolo 2281 peňažných ústavou ( záložne, sporiteľne a banky), pričom bolo iba 33 ústavov bolo významnejších. Významnú kapitalovú účasť mal maďarský a rakúsky kapitál. Do týchto ústavou už pred nostrifikáciou vstupovali české banky tzv. afiláciou . Bol to predstupeň fúzovania. Tým sa podarilo eliminovať možnú konkurenciu. Slovenské banky tak nemohli aj keby mali dostatok kapitálu ovplyvniť proces nostrifikácie. Tohto procesu sa najaktívnejšie a samozrejme s podporou štátu zúčastňuje Legio a Živnobanka. Tieto banky aj najaktívnejšie nostrifikovali cudzie banky a kapitálové účastiny v podnikoch na Slovensku. Nostrifikácii podnikov podľa želania pražských bankárov tak nestalo nič v ceste so všetkými dôsledkami. Zvlášť nepriaznivý dopad malo prevzatie Uhorskej všeobecnej úvernej banky Českou eskontnou bankou a úverovým ústavom v Prahe, napojených na Živnobanku, čím vznikol na určitú dobu monopol v poskytovaní úveru.
Problémy nastali aj po zavedení nových hraníc, a to v súvislosti s novou colnou politikou, hlavne s problematikou dovozu uhlia. Uhlie v tej dobe bol jediný zdroj energie a ČSR sa rozhodla colne brániť je ho ťažbu na svojom území. To malo ďalší dopad na priemysel na Slovensku, pretože väčšinou sa dovážalo uhlie zo Šalgotarianskej panve, rádovo niekoľko desiatok km, kým dovoz uhlia z Ostravy bol rádovo stovky km. Riešenie malo byť otvorenie nových baní na hornej Nitre ( Prievidza, Handlová), ale kým nebola vybudovaná železnica Handlová – Horná Štubňa to nemalo zmysel a efekt.
Do procesu odpredaja akcii českým bankám, vstúpila silne aj štátna správa. Táto „neposlušné podniky „ donucovala odpredávať svoje akcie vybraným bankám. Najviac je to zrejme u Mautnerových textilných závodov ( Ružomberok), kedy vláda sľúbila v súvislosti s krízou a druhotnou platobnou neschopnosťou odklad splácania dane vo forme úveru od štátu, ale neskôr to zrušila a začala exekučné konanie, napriek úveru od inej banky. U ostatných „poslušných podnikoch“ takéto opatrenia neboli a dostali úvery od vlády. Všetky problémy Mautnerovy textilných závodov však akoby mávnutím čarovného prútika prestali, keď vedenie podniku sa dohodlo o odpredaji akcii s Živnobankou. Ďalšou praxou bolo nevídavanie pasov, resp. ich zneplatnenie zástupcom firiem, napr. Ehremberg v Humennom ktoré odolávali tlaku. Tým sa im neumožňovalo cestovať do zahraničia a ak ich obchodný partneri aj tak trvali na vzájomnom obchode s tým, že oni docestujú na Slovensko, neboli im vídané víza na Slovensko, iba do Čiech. Na druhu stranu trvalo nekonečne dlho, kým napriek udaniam a obvineniam orgány štátnej správy boli schopné účinné zabrániť tunelovaniu a okrádaniu štátu ako u Slavošovských papierni, kde Moravsko-agrárna banka falšovala údaje o ziskovosti a pod zámienkou nerentabilnosti papiereň chcela odpredať za 10 mil. Sk papiernickému kartelu, ktorý chcel stroje demontovať a odviesť.
3. Strata tradičných trhov, surovinových zdrojov a väzieb
Toto sa nepriaznivo dotklo hlavne u pohraničných regiónov na južnom a východnom Slovensku. Popri už spomínanom probléme s uhlím tu malo vplyv aj rozhodnutie maďarskej vlády o novovybudovaní priemyslu v Maďarsku a vznik a colná ochrana štátov na Balkáne. To isté začalo platiť aj vo vzťahoch dovozných, takže suroviny, ktoré sa dovážali ako lacné, po preclení už boli drahé.
4. Lomená tarifa v doprave
V čase vzniku ČSR sa používala v železničnej nákladnej doprave uhorská tarifa a medzi Slovenskom a zbytkom územia sa používala lomená tarifa. Táto sa mala odstrániť po menovej reforme, ale odstraňovala sa veľmi pomali. V roku 1919, od 1.6 vzrástla Slovenská tarifa o 100%, a od 16.5 1920 o ďalších 100%, u uhlia dokonca o 150%. Tento stav dokonca zapríčinil to, že sa časť vnútornej dopravy presunula na zahraničné železnice. Napr. vagón uhlia na určitú vzdialenosť vyšiel v Čechách na 430 Kč, na tú istú vzdialenosť ale cez lomenú tarifu 860 Kč. Situácia sa riešila potom od 1.8. 1921 do 1.3. 1924 zosúladeniami taríf, ale úplne zjednotenie nastalo až 1.11. 1932. V tejto záležitosti sa angažovalo mnoho politikou, aj sám prezident Masaryk, ale všetky problémy, napr. tarifa Košicko - Bohumínskej železnice a súvisiace problémy sa nepodarilo odstrániť do roku 1945. Ďalším negatívnym faktorom bola neochota ČSD dávať diaľkové a hmotnostné zľavy na rozdiel od ostatných železničných správ, takže napr. doprava železnej rudy z Švédska cez Poľsko do Ostravy bola lacnejšia ako zo Spišskej Novej Vsi do Ostravy. Zvlášť dobre to vidieť u Smolnického kyzu. Napr. vzdialenosť z Terstu do Slaného (865 km) zodpovedala vzdialenosti zo Smolníckej Huty do Kaznejova, činila sadzba z Terstu 10,55 Kč a naproti tomu dopravné zo Smolníckej Huty 14,56 Kč. Dopravná sadzba pre smolnícky závod bola teda pri rovnakej vzdialenosti vyššia o 58 °/o. Čo ho činilo aj v porovnaní s tak ďalekým dodávateľom ako Španielsko drahým. ČSD dopravovali zahraničný kyz zo vzdialenosti 272 km pri sadzbe 59 Kč za tonu, zatiaľ čo znížené tarify pre smolnícke kyzy zo Smolníckej Huty do Ružomberka (187 km) určili prepravné za tonu 48,20 Kč.
5. Neschopnosť štátu adekvátne reagovať na vzniknutú situáciu
Po vzniku krízy sa štát snažil reagovať na vzniknutú situáciu, napr. na verejnoprospešné práce, ako bolo meliorácia a regulácia riek, stavba a úprava ciest atd. sa vyčlenilo 44,7 mil. Kč. Na Slovensku sa vyčerpalo iba 0,08 mililóna Kč. Nebola to chyba až tak vlády, ako miestnej štátnej politickej správy. Táto nebola schopná dokonca ani evidencie nezamestnaných, podnikov a ďalších nielen hospodárskych, ale aj politických údajov a funkcii. Štátne zákazky pre slovenské podniky tvorili 5% z celkového počtu štátom zadaných. .
Následky odbúravania priemyslu
Odbúravanie ťažkého priemyslu bolo zvlášť ťažké, pretože zasiahlo podniky Rimamuránskej spoločnosti a na ne naviazané subdodávateľské podniky. Zvlášť závody v Hnúšti, Krompachoch a Zvolene. Následné reťazové reakcie skoro utlmili chod celého slovenského priemyslu a poľnohospodárstva. Pritom sa jednalo o najmodernejšiu techniku a najvýkonnejšie závody na Slovensku. Napr. v Krompachoch sa jednalo o valcovňu a vysokú pec z roku 1896 a 97 postavenú nemeckými odborníkmi budovali s využitím všetkých vtedajších vymožeností modernej techniky. Ročná výroba až 70 000 ton železa a 50 000 ton výrobkov.
Huta v Hnúšti sa špecializoval na výrobu liatiny a liatinových výrobkov a bol z roku 1893. Valcovňa plechov Union bola vo Zvolene bola čo do kvality rovná svetovým špičkám.
Po prapodivnej fúzii Rimamuránskej spoločnosti so spoločnosťou Banská a hutná spoločnosť, kde po nostrifikácii prevládla Živnobanka a holdingová spoločnosť L'Uníon Européenne Industrielle et Financiére S. A. patriaca Schneiderovi začalo odbúravanie. Zariadenia boli buď zošrotované, prevezené do Třinca, časť si odviezla Rimamuránska spoločnosť do Maďarska.
Je jasné bez pochyby, že staré a malo výkonné železiarne napr. v Hnúšti –Likiery, Veľkej Ide, Košických Hámroch a Medzeve by neboli obstáli. Ale u týchto hore uvedených podnikov je jasné, že boli konkurencie schopné. Napr. náhrada za Zvolenské kvalitné plechy neexistovala a tie sa museli dovážať z Anglicka. Až zásah štátu v jeho železiarni Podbrezová a je ho vysokej peci v Tisovci, ktorá už mala byť dávno odpísaná, ale musela byť nákladne rekonštruovaná, sa vrátila ČSR k kvalitným plechom, ktoré paradoxne boli vyvážané do Británie.
Následkom udalostí boli ďalšie podniky nútene ukončiť svoju výrobu a podriadiť sa novým majiteľom. Šlo o bane, ktoré zrazu nemali komu dodávať rudu, subdodávatelia týchto veľkých podnikov takisto zatvorili svoje prevádzky, došlo k útlmu spotrebného a potravinárskeho priemyslu. Slavošovské papierne, zachránené v hodine 12, boli už spomínané. Medzi ďalšie podniky ktoré už také šťastie nemali boli Emailová továreň v Lučenci a Bratislave, napojené na podnik Union Zvolen, textilky v Čadci, Haliči a Bratislave. Zvláštny osud mala aj továreň na nábytok v Novom Meste nad Váhom a kožiarske podniky v Liptovskom Mikuláši.
Hospodárska kríza v týchto rokoch mala na Slovensku výraznejší dopad ako v Čechách. Priemyselná výroba klesla o viac ako 30 %, zatiaľ čo republikový priemer bol 20-25%.
Táto kríza mala negatívny dopad aj na poľnohospodárstvo v ČSR. Po uvoľnení lístkového systému a voľnom obchodovaní s potravinami došlo však k nečakanému zdražovaniu. Po náhlom prepúšťaní a zatváraní podnikov klesla spotreba potravín. Mnohé potravinárske závody museli zastaviť výrobu a došlo roku 1922 k zlacneniu potravinárskych surovín, kvôli slabému odberu. Následne sa roľníci zamerali na technické plodiny, síce náročnejšie na prácu, ale vzhľadom k nezamestnanosti zvládnuteľnú aj u malých a stredných roľníkov. Na budúcu žatvu tak ostalo málo obilnín a štát musel povoliť nákup z cudziny, čo tvrdo zasiahlo valutové a devízové rezervy. Lacné obilie z cudziny zase ruinovalo tých, čo ešte ostali pri obilninách. Začala sa špirála, ktorá bola zastavená až prísnymi opatreniami vlády.
Zbrojársky priemysel a kríza.
Proces nostrifikácie zasiahol aj Slovenský zbrojársky priemysel. Zbrojovka Komárno bola presunutá do Čiech skôr z strategických príčin ako procesu nostrifikácie. Výrobňu pušného prachu v Banskej Bystrici ovládla Živnobanka a včlenila do svojho kartelu Explosie Pardubice v Semtíne, kde bola aj prenesená výroba. Dynamitka v Bratislave odolala tlakom na sťahovanie, ale musela prejsť na civilnú výrobu v oblasti chémie. Ostatné významné podniky si po ukončení nostrifikácie udržali výrobu.
Politická a sociálna situácia počas krízy.
Kríza sa dotkla hlavne nekvalifikovaných a kvalifikovaných robotníkov. Vzhľadom k nedostatku inteligencie, sa kríza tejto skupiny skoro nedotkla.
Na Slovensku vplyvom vyššie popísaných príčin zaniklo v ťažkom priemysle podľa súdobých odhadov asi 15-tisíc pracovných miest, z toho iba Krompašská vysoká pec a Zvolenská valcovňa činili odhadom až 8000. V porovnaní s rokom 1913,v roku 1923 klesol počet osôb činných v priemysle Slovenska približne o 30 %, čo znamenalo asi 25 - 28-tisíc nezamestnaných. Spolu s malovýrobnými živnosťami odhadovali odbory začiatkom roka 1923 okolo 80-tisíc nezamestnaných osôb. Sprostredkovateľne práce či už úradné alebo súkromne umiestnili mesačne 400 - 1 100 podľa sezóny. Zníženie výroby v potravinárstve sa následne prejavilo poklesom zamestnanosti poľnohospodárskych robotníkov, s nimi sa odhady počtu nezamestnaných roku 1923 pohybovali v rozmedzí 100 - 150-tisíc. V porovnaní s počtom ľudí v produktívnom veku na Slovensku, čo bolo roku 1921 asi 1,05 milióna, je možné mieru nezamestnanosti odhadnúť na 10 - 14 %.
Časť robotníctva mohla získať podporu nepriamo od zamestnávateľov alebo formou účasti na núdzových prácach. Osobitnou formou pomoci bolo sprostredkovanie práce v zahraničí. Rimamuránska spoločnosť a ďalšie súkromné spoločnosti napr. zabezpečili roku 1922 prácu pre 4 200 baníkov v Maďarsku. Pomerne úspešné bolo sprostredkovanie sezónnych prác, organizované Slovenským úradom pre poľnohospodárskych robotníkov. Počas hospodárskej krízy úrad umiestnil ročne okolo 55-tisíc robotníkov, z toho asi 40 % v českých krajinách a v zahraničí. Vysťahovalectvo v tomto období 1920 -1924 dosiahlo 50 000 ľudí. Len pre porovnanie 1925-29 to bolo 10 000. Presné čísla nie je ohľadne nezamestnanosti možné zistiť. Štátna správa pracovala s „Rakúsko – maďarskou“ dôkladnosťou, takže napr. z okolo 1300 nezamestnaných z B. Štiavnice bola schopná podchytiť do konca roku 1921 - 40 osôb. Vznikajú „hladové doliny“.
Určité napätie vyvoláva české úradníctvo. Ak v oblasti pedagogickej, lesohospodárskej, justícii ale aj technickej alebo v oblasti architektúry prišli z Čiech ľudia na vysokej kvalifikačnej a kvalitatívnej úrovni, znalí a zanechávajúci na Slovensku výraznú pozitívnu stopu a ich dielo a prácu nemožno hodnotiť inak ako pozitívne, nemožno to povedať o úradníkoch civilnej správy. Títo bohužiaľ väčšinou neodpovedali vysokým nárokom na nich kladených. Táto „sebranka z úradou c.k. monarchie“ alebo tiež známa ako „ nelze vyhověti“ sa dopúšťala v mnohých prípadoch až kriminálnych činov o ich nekompetentnosti ani nehovoriac. Je zaujímavé, že tento negatívny pohľad na civilných úradníkov sa nepreniesol na ozbrojené zložky, hlavne četníctvo – žandárstvo, zložené z prevažnej časti z legionárov, ktorý mali vysoký kredit a obľubu.
Východiska z krízy
V auguste 1922 prebiehajú jednania medzi vládou, bankármi a priemyselníkmi z Ústředního svazu průmyslníků, ako nájsť východisko z nelichotivej hospodárskej situácie. Z nich vyšiel návrh na zníženie cien výrobkov a tiež miezd a túto politiku tiež postupne uskutočňovali.
Niektoré výrobky klesli až o 50%.
Tento postup, hodný v časoch krízy sa však ukázal ako nevhodný v časoch konjunktúry a spôsoboval zaostávanie československého priemyslu.
Obrat nastáva s ukončením aj krízy v zahraničí, hlavne s infláciou v Nemecku a Rakúsku. Znovu vzrastá vývoz a nastáva rozvoj priemyslu v nových odboroch ako je elektro, chémia, spotrebný priemysel ale aj presné strojárenstvo ale aj stavebný priemysel.
Toto obdobie sa tiež nazýva aj „ Zlatý vek RČS „ .
Nastáva rozmach a rozvoj priemyslu, aj keď hlavne v Čechách.
Objavujú sa však už prvé príznaky nedostatočných investícii do modernizácie. Celkovo výroba prekračuje úroveň roku 1913, Čechy 140, Slovensko 100. Rozvíja sa aj výroba na Slovensku, prichádzajú firmy ako Baťa, Nehera, Rolný, Thonet v oblasti spotrebného priemyslu, aktivujú sa konečne Podbrezovské železiarne a huta v Tisovci.
Začínajú prúdiť investície do infraštruktúry a začínajú sa stavať prvé prepojovacie železničné trate. Nezamestnanosť dosahuje najnižšie čísla. Úrady ako tak fungujú a je založený Gentský systém pravidiel pre nezamestnaných. Po tomto rozvoji priemyslu nastáva od roku 1930 to, čo odborníci nazývajú aj veľká kríza. Dalo by sa aj povedať, „po nekonečnom raste“ nastal aj „nekonečný úpadok“.
Použitá literatúra
A. Špiesz, Dejiny Slovenska - 1992
M .Tkáč, Hospodárske súvislosti slovenskej štátnosti 1997
M. Strhan, Kríza priemyslu na Slovensku v rokoch 1921-23 1960
V. Lacina, Formování československé ekonomiky 1918-1923. 1990
E. Kubů, J. Pátek, Mýtus a realita hospodářské vyspělosti Československa mezi, světovými válkami, 2000
Ľ. Hallon, Industrializácia Slovenska 1918 - 1938. Rozvoj, alebo úpadok?, 1995
V. Mencl a kol., Křižovatky 20. století světlo na bílá místa v nejnovějších dějinách, 1990
Z. Němec, Rudné baníctvo na Slovensku v r.1918 - 1938 1967
J. Kubáček a kol., Dejiny železníc na území Slovenska 1999
http://www.psp.cz/eknih/1920ns/ps/stenp ... 161001.htm
http://www.senat.cz/zajimavosti/tisky/1 ... 111002.htm
Ďakujem pánovi Martinovi Entnerovi majiteľovi archívu pohľadníc, ktoré s je ho dovolením som použil v článku.
