Milan Rastislav Štefánik

České a slovenské osobnosti, vojáci, lidé.
Odpovědět
Uživatelský avatar
Stuka
Kapitán
Kapitán
Příspěvky: 2120
Registrován: 22/8/2010, 20:18

Milan Rastislav Štefánik

Příspěvek od Stuka »

Milan Rastislav Štefánik

Obrázek
Milan R. Štefánik sa narodil 21.júla 1880 v Košariskách u Myjavy ako šieste z dvanástich detí evanjelického farára. Po maturite na lýceu v Sarvaši odišiel v r. 1898 do Prahy študovať stavebné inžinierstvo. Po dvoch rokoch prechádza na Filozofickú fakultu UK a venuje sa štúdiu matematiky a astronómie. V r. 1904 bol promovaný na doktora filozofie. V Prahe sa zapájal do slovanských spolkov a nadväzoval kontakty s vlastenecky zmýšľajúcimi študentmi a osobnosťami pod vplyvom prednášok profesora Tomáša G. Masaryka. Túžil však po kariére vedca – astronóma a odišiel do Paríža. Vo svojej vedeckej kariére dosiahol úspechy, napr. pracoval u slávneho astronóma Janssena v Meudone, niekoľkokrát vystúpil na Mont Blanc, kde bolo malé observatórium. V Chamonix zastával funkciu správcu observatória. Začal veľa publikovať a stal sa uznávanou autoritou. Veľa cestoval, napr. pozoroval zatmenie slnka v Turkestane (po návrate obdržal Janssenovu cenu), navštívil Leva N. Tolstoja v Jasnej Poľane. V r. 1909 odišiel do Alžíra a na Saharu a poznával život tamojších ľudí. V Paríži sa zoznámil so staviteľom Eiffelovky Gustávom Eiffelom, zaujímal sa o aeronautiku a spektroheliografiu. V r. 1910 odcestoval na Tahiti, aby mohol pozorovať dráhu Halleyho kométy, to sa mu však pre zamračenú oblohu nepodarilo. Rozhodol sa tu postaviť observatórium a meteorologickú stanicu, oboznamoval sa so životom domorodcov aj na okolitých ostrovoch napr. Novom Zélande. Ostal tu rok, aby mohol pozorovať zatmenie slnka. S výsledkami sa vrátil do Paríža a Francúzska akadémia mu udelila Wildovu cenu, ktorú mu odovzdal matematický génius Henri Poincaré, ktorého priazeň si získal už predtým. Štefánik sa snažil preniknúť do kruhov spoločnosti, aby postupoval vo svojej kariére a získal viacero ocenení. Sledoval politický svetový vývoj, získal diplomatické skúsenosti a keď francúzska vláda prejavila záujem vybudovať medzikontinentálnu rádiotelegrafickú sieť po celej zemeguli, podal návrh, aby pri každej vysielacej stanici bolo zriadené observatórium. R.1912 sa Štefánik stal francúzskym občanom. Potom bol vyslaný na pozorovanie zatmenia slnka do Brazílie, kde ho zastihla správa, že Poincaré zomrel. V apríli 1913 mu zomrel otec a pri tejto smutnej udalosti posledný krát navštívil Slovensko.

Štefánik sa stále viac zaujímal o politiku. Mal schopnosť presviedčať a získavať ľudí, vedel diskutovať na úrovni a bol všestranne vzdelaný. Z ciest vedel pútavo opísať mnoho zážitkov a ovládal niekoľko jazykov. Navyše sa vyznačoval charizmatickým výzorom a kultivovaným vystupovaním a zoznámil sa s mnohými významnými ľuďmi. Stal sa členom slobodomurárskej lóže a bol členom Belgickej astronomickej spoločnosti. 26.novembra 1913 pricestoval do Ekvádoru, kde sa ujal úlohy zreorganizovať miestne observatórium. To však bola iba zámienka, v skutočnosti sa mal zhostiť diplomatickej misie vymôcť od ekvádorskej vlády koncesiu na zriadenie rádiotelegrafickej stanice. Zblížil sa s ekvádorským prezidentom a vo svojej misii uspel. Po jeho návrate do Paríža, nastali zmeny vo francúzskej politickej garnitúre. Tahitský projekt bol ohrozený. Štefánika to veľmi sklamalo a jeho problémy so žalúdkom, ktorými trpel, sa zhoršili. Musel byť operovaný. V nemocnici ho povzbudila správa, že v Maroku Francúzsko sľúbilo vybudovať školy, nemocnice a priemysel. Dúfal, že sa tu bude môcť zriadiť aj observatórium. Oživil sa aj záujem o Štefánikov projekt na Tahiti. V júli 1914 odcestoval Štefánik do Maroka kvôli novému observatóriu, ktoré malo byť umiestnené neďaleko mesta Marakeš. Koncom júla sa Štefánik z novín dozvedel, že bol francúzskou vládou vymenovaný za rytiera Čestnej légie. Keď Francúzsko vyhlásilo mobilizáciu, Štefánik sa urýchlene vracia späť. Bol uznaný schopným vojenskej služby, avšak jeho zdravotný stav v dôsledku nedávnej operácie bol zlý a musel byť opäť operovaný. Štefánik videl vo vojne príležitosť pre utláčané slovanské národy vymaniť sa z nadvlády. Národne uvedomelí Slováci mohli dúfať, že ich utlačovateľ Rakúsko-Uhorsko vojnu prehrá, a tým sa pre nich otvorí možnosť vytvoriť s Čechmi vlastný štát. Z nemocnice bol Štefánik prepustený 15.septembra 1914 a požiadal o vstup do letectva, avšak jeho žiadosť z dôsledku zlého zdravotného stavu odmietli. Uspel až 26.januára 1915, stal sa vojenským letcom a nastúpil do leteckého učilišťa v Chartres pri Paríži. Čo sa týka Štefánikovej choroby žalúdka, je potrebné vysvetliť, že až pitvou jeho tela sa zistilo, že trpel vagotóniou – funkčnou poruchou vegetatívneho nervového systému. V čase duševného vypätia a iných negatívnych psychických podnetov sa objavujú u chorého bolesti žalúdka, hoci žalúdok je zdravý. Ďalej môže trpieť mdlobami, drobnými črevnými a srdcovými problémami a nervozitou. Štefánik sa obával, pretože lekári nevedeli počas jeho života objaviť príčinu jeho problémov, že má rakovinu žalúdka, čo k jeho pohode neprispievalo a zvyšovala sa jeho precitlivenosť, čím sa príznaky choroby ešte viac zhoršovali.

Keď Štefánik absolvoval prvú leteckú skúšku, povýšili ho na slobodníka. Zaujal ho veľký problém letcov – nepredvídateľnosť počasia. Využil svoje vedomosti v oblasti meteorológie, rokoval s politikmi a vojakmi a docielil toho, že okrem leteckého výcviku, mohol v Chartres začať prednášať o meteorológii a cvičiť prvých leteckých meteorológov. Na lietadle absolvoval skúšku na vojenského diplomovaného letca a 11.apríla bol menovaný letcom desiatnikom. Ďalší výcvik postúpil u stíhacej divízie Le Bourget a ukončil ho v hodnosti poručík (o rok neskôr kapitán, r. 1917 major a podplukovník a r. 1918 priamo brigádny generál). 13.mája 1915 sa na rozkaz hlásil u eskadry MF-54 u 10.francúzskej armády v meste Brias. Vykonával prieskumné lety nad nemecké línie. Stále mal na pamäti aj svoje politické vízie a začiatkom r. 1915 sa snažil nadviazať kontakty s Masarykom, aby navrhli spoločný postup ako sa dostať spod útlaku. Masaryk však nereagoval.

Obrázek

Štefánik vybudoval u leteckej eskadry MF-54 meteorologickú stanicu na predpoveď počasia. Veliteľ eskadry zistil, že ide o užitočnú vec a podporil Štefánika v jeho úsilí, aby na najvyšších miestach v Paríži mohol obhájiť účelnosť meteorologických staníc pri plánovaní armádnych akcií. Maršal Foch sa priklonil ku Štefánikových návrhom a poslal ho do hlavného stanu francúzskej armády v Chantilly, aby navrhol veliteľovi Joffrovi organizáciu meteorologickej služby. Mesto Moreuil sa stalo strediskom armádnej meteorologickej služby a Štefánik bol poverený, aby obstaral potrebné prístroje a vycvičil dôstojníkov. Mal sa stať veliteľom meteorologickej stanice, ale Štefánik pre seba žiadal zriadenie leteckej eskadry, ktorej by velil, a ktorá by bola zložená najmä z pilotov slovanského pôvodu. Vybral jedného Slováka a päť Čechov z Cudzineckej légie. Požiadal o preloženie do Srbska a predpokladal, že aj jeho eskadra by mohla lietať v tejto oblasti, kde bojovalo viac Slovanov než na nemeckom fronte. Zatiaľ ale pokračoval vo vykonávaní služby na západnej fronte. 3.júna 1915 sa dostal do vážneho nebezpečenstva, keď mu pri dlhom lete došiel benzín. Pri núdzovom pristátí poškodil lietadlo ale jemu ani kapitánovi pozorovateľovi sa nič nestalo. 16.augusta bol Štefánik vyznamenaný vojnovým krížom s palmou. Posledný výskumný let nad západným frontom vykonal 19.augusta, pričom do tej doby nalietal 22 operačných letov a 58 letových hodín. Bol prvý, kto zaviedol do armády meteorologické pozorovanie, zdokonalil gyroskopický ďalekohľad a ako prvý skúšal počas letu rádiové spojenie so stanicou na zemi. V septembri 1915 bol preložený do Srbska k francúzskej eskadre MF-99.

Štefánik na srbskom fronte v bojových akciách tiež prejavoval odvahu, inteligenciu a energiu. Na strane Srbov bojovalo deväť francúzskych lietadiel s deviatimi dôstojníkmi a 85 mužmi pod velením majora Vitrata so základňou v meste Ralje. Štefánik podnikal výzvedné lety nad rakúskym frontom pri Dunaji a Sáve. Pri jednom lete bol stroj zasiahnutý. Štefánikovi sa síce podarilo pristáť, ale pri prudkom náraze lietadlo poškodil a sám sa vnútorne zranil, o čom nevedel, pretože zranenie sa zatiaľ neprejavilo. Nepriateľ začal ofenzívu a prekročil Dunaj i Sávu. 11.októbra 1915 obsadili Bulhari pahorok na srbskej strane. Na druhý deň Štefánik vykonal dva lety pri bulharskej hranici, aby sledoval pohyb vojsk. 14.októbra vypovedali Bulhari Srbsku vojnu a pridali sa na stranu Rakúska-Uhorska a Nemecka. Francúzi museli ustúpiť. Štefánik bol spolu s piatimi lietadlami presunutý na hliadkovanie bulharských hraníc do blízkosti mesta Niš, odkiaľ viedla železnica.

Pretože Bulhari prerušili železničné spojenie a eskadra nedostávala nové stroje ani súčiastky, bola nútená ustúpiť. Pri ústupe musel Štefánik pre zlé počasie pristáť a ďalej ísť pešo. Dorazil do Prištiny úplne vysilený a so silnými žalúdočnými bolesťami. Začal kašlať krv. Lekár ho nemohol pri ústupe armády operovať, ale zariadil jeho odsun. Štefánika naložili do lietadla a pristáli v Prizrene, kde sa onedlho rozpútala snehová búrka. Srbi boli nútení ďalej ustupovať až k moru. Štefánikov zdravotný stav nedovoľoval peší ústup cez hory, bolo nutné s ním hory preletieť. Najschopnejší pilot eskadry kpt. Paulhan sa podujal na nebezpečnú úlohu preletieť 200 km ponad hory. Kapitán odštartoval so Štefánikom 22.novembra 1915 dopoludnia. Lietadlo sa dostalo do hustej hmly. Výškomer ukazoval 1.200 metrov, pričom bolo treba preletieť hory vysoké 1.500 metrov. Pilot teda letel údolím Bieleho Drinu, ktoré bolo široké asi 200 metrov. Preletel albánske hory a blížil sa k talianskemu pobrežiu. Avšak Taliani na cudzie neohlásené lietadlo začali strieľať a kapitán bol nútený opäť nabrať výšku a pristáť v blízkom močiari. Keď Taliani zistili, že ide o priateľské lietadlo, postarali sa o prevoz Štefánika do Ríma, kde bolo oňho veľmi dobre postarané a jeho stav sa zlepšil aj bez operácie. Z Ríma odcestoval do Paríža, nadviazal ďalšie cenné kontakty a informoval sa na svoju slovanskú eskadru. Vec viazla, tak sa postaral, aby vybraných šiestich vojakov presunuli do leteckých učilíšť. Za svoje pôsobenie v Srbsku obdržal zlatú medailu za statočnosť.

U svojho priateľa maliara Strimpla sa Štefánik 13.decembra 1915 v Paríži zoznámil s Dr. Edvardom Benešom. Predostrel mu svoje plány na vytvorenie zahraničnej armády zloženej najmä z Čechov a Slovákov (zajatcov z ruského, srbského a talianskeho frontu) bojujúcich pod svojimi zástavami a nie roztratene v rámci cudzích armád. Táto armáda by mala podliehať vlastnému politickému vedeniu, akejsi exilovej vláde. Beneš v Londýne vysvetlil Masarykovi Štefánikove plány, vplyv a možnosti pri uskutočňovaní ich spoločnej vízie - osamostatnenie Čechov a Slovákov a budovanie spoločného štátu. Koncom januára 1916 prišiel Masaryk za Štefánikom do Paríža a Štefánik ho uviedol do vyšších parížskych spoločenských vrstiev. Vo februári ich oboch prijal francúzsky ministerský predseda Aristid Briand. Masaryk, Beneš a Štefánik vo februári založili Národnú radu krajín českých (neskôr premenovanú na Československú národnú radu skr. ČSNR), vrcholný orgán československého zahraničného odboja. Predsedom sa stal Masaryk, neoficiálnym podpredsedom Štefánik a generálnym tajomníkom Beneš. Hlavným cieľom rady bolo uznanie samostatného československého vojska a budúcej Československej republiky. Rada mala v pláne vytvoriť československú armádu zo zajatých rakúsko-uhorských vojakov českej a slovenskej národnosti sústredených najmä v Rusku a v Taliansku. Diplomatické vyjednávania s hlavami štátov, vojenským velením a nábor vojakov v Rusku, Taliansku ale aj USA a Francúzsku mal uskutočniť Štefánik.

Na jar 1916 Štefánik v Taliansku v lietadle Voisin vykonával nábor vojakov prostredníctvom zhadzovaním letákov nad rakúsko-uhorskými zákopmi. Z Udine odišiel do Verony, kde pokračoval vo svojej činnosti na inom úseku fronty a lietal na talianskom lietadle Caproni. V apríli a máji preletel viaceré úseky fronty a po skončení svojej misie sa vrátil do Ríma. Ruská armáda začala v marci 1916 veľkú ofenzívu. Počet zajatých Čechov a Slovákov stúpal. 21.apríla cár schválil oslobodzovanie týchto zajatcov, lebo Rusi dúfali, že ich armáda prenikne cez Karpaty na Slovensko a jednotky zložené zo zajatcov pochádzajúcich z obsadzovaných území môžu byť užitočné. Ako súčasť ruskej armády už bola tzv. Česká družina, ktorá vznikla hneď po vypuknutí vojny. Česká družina bola zložená najmä z Čechov, ktorí žili už pred vojnou v Rusku. Niektorí z nich sa vstupom do Družiny chceli vyhnúť internácii, ktorá im ako rakúsko-uhorským poddaným hrozila. Začiatkom júna sa Štefánikovi podarilo s pomocou Dr. Beneša dosiahnuť, aby sa francúzske vládne úrady zaviazali vyzbrojiť samostatnú československú armádu, ak bude mať najmenej tridsaťtisíc vojakov.

Koncom júna Štefánik odcestoval do Ruska. Situácia v Rusku bola zložitá. Krajanské spolky sa združovali vo „Zväze československých spolkov v Rusku“ a ich predstavitelia mali rozporné názory o usporiadaní Európy po vojne. Čo sa týka Slovenska, niektorí boli proti povojnovému spojeniu Čechov a Slovákov. Zástancovia panslavizmu chceli splynutie všetkých slovanských národov vo veľkú slovanskú ríšu a iní zasa boli zástancovia myšlienky vytvorenia nezávislých štátov, ktoré by boli spojencami Ruska, prípadne obhajovali pripojenie samostatného Slovenska k Rusku alebo aspoň jeho pravoslávnej časti na východe Slovenska. Na zjazde „Zväzu“ sa napokon predstavitelia vyslovili pre jednotný štát Čechov a Slovákov, pretože spoločný postup s Čechmi dával Slovákom reálnu možnosť vymaniť sa z maďarizačného tlaku a Česi zasa potrebovali Slovákov na docielenie slovanskej väčšiny, ak chceli do nového štátu začleniť viac ako tri milióny Nemcov. Okrem toho sa zhodli na tom, že vytvorenie samostatného štátu z Čiech, Moravy a Sliezska by mocnosti neprijali, lebo by bol slabou hrádzou proti expanzívnemu Nemecku. Slovensko by potom pravdepodobne pohltili Maďari a český národ by bol obklopený Nemcami a Maďarmi, bez priameho spojenia s Ruskom. Slovenská otázka bola teda trvalou a významnou súčasťou českej národnej politiky. Masaryk s Benešom boli jednoznačnými zástancami myšlienky, že samostatné Čechy bez Slovenska sú v daných pomeroch nemysliteľné. Štefánik ich myšlienky podporoval nielen z dôvodu spoločného cieľa – rozbitie Rakúska-Uhorska a oslobodenie národov spod útlaku, ale aj z dôvodu, že zavrhoval alternatívu pripojenia Slovenska k Rusku, Maďarsku alebo Poľsku. Snažil sa zabrániť akýmkoľvek slovensko-českým sporom, aby kvôli nim nebolo Slovensko z Masarykovej alternatívy pripojenia Slovenska k Českým zemiam vylúčené. Štefánik sa v Rusku stretol s predstaviteľmi Slovákov zo spolkov a zástupcami zajatcov. Trval na tom, že počas bojov je dôležitý jednotný postup s Čechmi, pričom spoločným cieľom je rozbitie Rakúska-Uhorska. Budúcnosť Slovenska nevidel v spojení s Ruskom, i keď chápal obavy malého národa a hľadanie jeho záštity u mocného Ruska.

Ruský generál Brusilov prelomil začiatkom júna 1916 rakúsko-uhorský front pri Volyni a v Bukovine. Nepriateľ sa dostal do problémov aj pri Verdune. Potom Rusi podnikli ofenzívu v juhovýchodnej časti Karpát, Rumunsko vstúpilo do vojny na strane Spojencov a Bulharsko neuskutočnilo plánovanú ofenzívu v Macedónsku. 21.novembra zomrel cisár Franz Josef I. Na pozadí týchto udalostí Štefánik bol v auguste predstavený generálovi Alexejevovi, ktorý mu mal byť nápomocný pri nábore zajatcov a menoval ruského generála českého pôvodu Červinku šéfom vojenskej kancelárie, ktorá dostala za úlohu organizovanie čs. jednotiek. Generálovi sa však nepozdávali hádky medzi krajanskými spolkami, a preto žiadal Štefánika, aby spory urovnal. Štefánik na zjazde „Zväzu československých spolkov v Rusku“ formuloval myšlienky spoločnej vlasti Čechov a Slovákov pod ochranou Spojencov. Zjazd prijal „Zápis o zásadách Československej akcie“ tzv. Kyjevskú dohodu, ktorú za ČSNR podpísal Štefánik a jej oficiálny podpredseda Josef Dürich. Za „Zväz“ dohodu podpísal jeho predseda Václav Vondrák a tajomník Jan Volf a za Slovenskú ligu v Amerike jej vyslanec Gustáv Košík. (Tomu potom bolo vedúcim Slovenskej ligy vytknuté, že Kyjevskú dohodu podpísal, pretože nebola v súlade s Clevelandskou dohodou – z októbra 1915, ktorá hovorí o federatívnom spojení českého a slovenského národa, kým Kyjevská dohoda uvádza, že Česi a Slováci si želajú jednotný politický národ. Pod týmto pojmom sa mohlo rozumieť, že Česi pohltia Slovákov. Na tomto mieste je potrebné vysvetliť, že v skutočnosti išlo iba o taktickú formuláciu, aby mocnosti akceptovali možnosť vytvorenia spoločného štátu oboch národov a jeho uplatnenia sa v novom usporiadaní strednej Európy. Aj Štefánik, hoci mu bol po vojne vytýkaný čechoslovakizmus, chápal dané súvislosti pragmaticky v súlade s vtedajšou situáciou. Rozdelenie Rakúska-Uhorska v tom čase ešte zďaleka nebolo isté a vnútorné rozpory medzi Čechmi a Slovákmi by mohli zabrániť vzniku povojnovému usporiadaniu, ktoré bolo pre oba národy výhodné. Bez Slovenska bolo Česko politicky aj strategicky slabšie. Česko bolo treba ukázať ako životaschopné v zápase uplatnenia proti silným národom ako Maďari a Nemci.)

Zjazd uznal ČSNR za jediný rozhodujúci a hlavný orgán zahraničného odboja a za jej reprezentanta v Rusku prehlásil jej podpredsedu Düricha, čo bolo prekvapujúce, pretože Dürich sa prikláňal k myšlienke obnoviť České kráľovstvo s ruskou podporou. Generál Alexejev dohodol so Štefánikom, že na formovanie čs. jednotiek v Rusku sa zriadi orgán na čele s Dürichom, ktorý bude pracovať pod vedením Červinkovej komisie. 3.septembra bol Štefánik predstavený cárovi Mikulášovi II., avšak objavili sa problémy s ministerstvom zahraničia, ktoré nechcelo Kyjevskú dohodu odsúhlasiť, preto Štefánik dočasne 14.októbra odcestoval do Rumunska a stretol sa s kráľom Ferdinandom. Z Rumunska sa mu do Francúzska podarilo dopraviť 1.500 oslobodených zajatcov, z nich asi 800 Čechov a Slovákov, 600 Srbov a 80 Alsasanov-Lotrinčanov, ktorí sa mohli zapojiť do boja proti rakúsko-uhorskej monarchii a bol povýšený na majora. Začiatkom r. 1917 Štefánik vykonal ďalšiu diplomatickú cestu do Ruska. Zima na prelome rokov 1916/17 zlomila vojenského ducha na obidvoch bojujúcich stranách. V Rusku sa navyše menila politická situácia. Cárova moc sa chýlila ku koncu. Štefánik našiel priaznivejšie podmienky pre splnenie svojej úlohy – náboru dobrovoľníkov medzi zajatcami. Dürich bol odvolaný a 6.marca Ruská vojnová rada súhlasila s plánom generála Červinku na vybudovanie čs. armády, ale 12.marca vypukla v Petrohrade nekrvavá revolúcia. 15.marca odstúpil cár a bola vytvorená Dočasná vláda. Prvý minister obrany Dočasnej vlády generál Gučkov bol názoru, že zajatci budú užitočnejší v továrňach, kde sa vyrábali zbrane. Vytvoreniu čs. jednotiek nebol naklonený, napriek tomu sa pomaly formovali. 21.marca Stefánik odcestoval do Murmanska a tu sa dozvedel, že USA vypovedalo Nemecku vojnu. Prišiel do Londýna za Masarykom a informoval ho o udalostiach v Rusku. Až teraz sa stal oficiálnym podpredsedom ČSNR, namiesto vylúčeného Düricha. V máji Masaryk odcestoval do Petrohradu, aby rokoval s predstaviteľmi nového režimu. Revolucionár Lenin ho predbehol asi o mesiac. Nový minister vojny Kerenskij medzitým nábor zajatcov zastavil. Masaryk požiadal Kerenského o povolenie organizovať čs. jednotky a transportovať ich do Francúzska. 2.júla sa čs. strelecká brigáda zúčastnila v boji pri Zborove a vyznamenala sa. Vzorná jednotka na Kerenského zapôsobila tak, že zmenil názor a povolil formovanie čs. armády. Kerenskij sa stal predsedom vlády.

Obrázek

2.júna 1917 odišiel Štefánik do Ameriky uskutočniť nábor dobrovoľníkov a tiež zmieriť rozhádané krajanské spolky v USA, ktoré boli hlavným zdrojom financií pre Masaryka. Zúčastnil sa rokovaní Slovenskej ligy a Českého národného združenia vo Washingtone. Americkí Slováci boli znepokojení, že v novo vzniknutom štáte nebude Slovákom zaručená rovnoprávnosť, aby sa mohli slobodne vyvíjať politicky, hospodársky a kultúrne, ale budú počeštení vyspelejšími a početnejšími Čechmi. Štefánik zastával jednoznačne názor, že v čase boja sa sily nesmú trieštiť a nesmú sa teraz vyvolávať spory o budúcom vnútornom usporiadaní štátu. Najprv treba vyhrať boj. Spory ukľudnil a zameral sa na nábor dobrovoľníkov. Pred vstupom USA do vojny, mohli do čs. armády vstúpiť dobrovoľníci – krajania žijúci v USA, ktorí ešte neboli občanmi USA. Po vstupe USA do vojny sa situácia zmenila. Veľa Čechov a Slovákov majúci americké občianstvo, bolo už v armáde. Ostatní boli krajanskými spolkami vyzvaní, aby o občianstvo požiadali. Tým sa počet potencionálnych vojakov znížil. Krajanské spolky nekládli dôležitosť na vlastnú čs. armádu, ale Štefánik sa nedal odradiť. Prostredníctvom francúzskeho veľvyslanectva sa dostal na ministerstvo zahraničia a dojednal, že nábor sa bude týkať len tých, čo nemajú americké občianstvo alebo majú nad 30 rokov a nábor bude vykonaný diskrétne - pod záštitou telovýchovnej organizácie Sokol. 23.septembra 1917 Štefánik dokončil „Manifest Československej národnej rady“, ktorým sa vyhlásila všeobecná národná mobilizácia a zahájil rokovania na obhájenie Manifestu. Z vyčerpania omdlel a musel byť hospitalizovaný. Po prepustení z nemocnice sa snažil zabezpečiť, aby Manifest bol zverejnený vo všetkých krajanských novinách v rovnaký deň. Vyskytla sa však ďalšia komplikácia: francúzska vláda tajne rokovala s Rakúšanmi o separátnom mieri a preprava dobrovoľníkov do Francúzska začala viaznuť. Štefánik sa ohradil, že prerušenie odsunu vojakov by porušilo sľuby, ktorými sa francúzska vláda zaviazala a preprava vojska sa obnovila. Celkove sa podarilo do Francúzska previezť asi 3.000 dobrovoľníkov, zväčša nevojakov a niektorí mali už 60 rokov, neskôr znížili vekový limit na 45 rokov. S ďalšími skupinami Čechov a Slovákov zo Srbska, Ruska, Rumunska a Talianska boli vytvorené štyri pluky francúzskych légií. Štefánik odišiel z USA začiatkom novembra 1917 a Francúzsko mu za zásluhy udelilo kríž dôstojníka Čestnej légie. Nálada vo Francúzsku však nebola ružová. Na jeseň 1917 nedosiahlo Francúzsko na bojovom poli úspechy a príčina sa hľadala v rozvratnej činnosti podozrivých živlov. Veľa ľudí bolo vtedy zatknutých a usmrtených z podozrenia, že sú špióni.

Medzitým Dr. Beneš vyjednával v Taliansku o českých a slovenských zajatcoch. Politické záležitosti však boli komplikované a Taliansko nemalo záujem vyjednávať o nejakých zajatcoch, keď ich ťažili dôležitejšie záležitosti, ktoré sa tiahli ešte z počiatku vojny. Keď Taliani váhali so vstupom do vojny, Angličania im sľúbili, že v prípade víťazstva dostanú Terst a Istriu. Francúzsko zasa z dôvodu, aby sa Rakúsko odpútalo od Nemecka, naznačilo, že by si sever Talianska mohli ponechať Rakúšania. Napokon predsa len v októbri 1917 talianske ministerstvo vojny aspoň povolilo vytvoriť pracovné oddiely určené na budovanie obranných línií v tyle talianskeho frontu, ktoré mohli niesť názov československé. 24.októbra nečakaná ofenzíva nemeckých a rakúsko-uhorských armád prelomila taliansky front.

V Rusku Kerenského ofenzíva utrpela porážku a ruská armáda sa rozpadla. Američania sa obávali, že Kerenského vláda sa dlho neudrží a vyslala do Ruska dve divízie, aby pomohli zlepšiť situáciu, a aby nebola stratená kontrola nad Transsibírskou magistrálou z dôvodu obchodných záležitostí. Udalosti v Rusku dostali rýchly spád. Začiatkom septembra 1917 Nemci obsadili Rigu a ohrozovali Petrohrad. Obrana mesta spôsobila chaos v ruskej armáde a jej veleniu. Kerenskij vyhlásil republiku a nový šéf generálneho štábu v Stavke generál Duchonin povolil Masarykovi vytvorenie samostatného čs. armádneho zboru v Rusku. Údajne dúfal, že mu Masaryk ponúkne funkciu veliteľa. V októbri boľševici využili zmätok, zorganizovali malé ozbrojené povstanie (vstúpilo do dejín ako Veľká októbrová socialistická revolúcia skr. VOSR), ustanovili pod hlavičkou sovietov svoju vládu a odmietli ďalej pokračovať vo vojne. Duchonin musel na ich príkaz začať rokovať o prímerie, to však odmietol a vydal rozkaz, aby armáda ďalej bojovala. Vláda menovala za vrchného veliteľa ministra Krylenka, ktorý zahájil mierové rokovania a Duchonin bol v decembri zavraždený. Jeho telo ostalo dva týždne po čine ležať vo vagóne vlaku, pretože boľševici odmietli povoliť jeho pohreb. Keď telo konečne previezli do Kyjeva, museli ho pochovať v noci. Masaryk stál pred rozhodnutím, či naše vojsko má ostať na ruskom fronte, alebo odísť na rumunský front alebo do Francúzska. 22.novembra 1917 Masaryk v Kyjeve vydal prehlásenie „Všetkým plukom čs. armádneho zboru“, kde zatiaľ odporúčal venovať sa organizovaniu zboru a čakať ako sa situácia v Rusku vyvinie. V januári dal vojnovým zajatcom pokyn, aby nevstupovali do dobrovoľníckej armády generála Alexejeva a nespolupracovali s ním. ČSNR si vytýčila ako hlavnú úlohu v Rusku nemiešať sa do vnútorných politických sporov krajiny. Na západnom fronte však tiež nebola situácia dobrá. Vo Francúzsku sa preto zmenila vláda a po porážke Talianov sa aj v Taliansku vymenila vláda. Ministerstvo zahraničia v Paríži zriadilo komisiu, ktorá mala skúmať možnosť oprieť sa v Rusku o vojská iných národov – Ukrajincov, Čecho-Slovákov, Arménov atď., ktorým mal veliť generál Berthelot a ktoré mali situáciu v Rusku ovplyvniť tak, aby sa namiesto boľševikov ujala vlády koalícia liberálov a umiernených socialistov. Členom komisie bol aj Štefánik a Dr. Beneš. 8.decembra 1917 uspeli vo voľbách v Rusku sociálni revolucionári – eseri a boľševici prehrali. Masaryk však neprejavil ochotu meniť svoje rozhodnutie a nevyhovel žiadosti Francúzov o použitie čs. armády v boji. Nový veliteľ sovietskych vojsk nemal námietky proti odchodu čs. armády z Ruska. 16.decembra najvyšší francúzski vládni činitelia – prezident Poincaré, predseda vlády a minister vojny Clemenceau a minister zahraničných vecí Pichon schválili dekrét o zriadení československej autonómnej armády vo Francúzsku. Bol to obrovský úspech. Veliteľom našej armády sa stal bývalý šéf francúzskej vojenskej misie v Rusku generál Janin. Štefánik sa v Paríži venoval organizovaniu vojska. V Rusku vláda Ukrajinskej republiky, ktorá ušla pred boľševikmi, 9.februára 1918 podpísala s Nemeckom mier a už 17.februára požiadala o vojenskú pomoc proti sovietskym vojskám na Ukrajine. Čs. armádny zbor dostal rozkaz ustúpiť a 20.februára 1918 začala jeho evakuácia do Francúzska v počte asi 50.000 mužov. Masaryk v marci 1918 opustil Rusko a odcestoval do USA. Cestou za zastavil v Tokiu. 16.februára 1918 Štefánik odcestoval do Ríma, kde sa snažil získať povolenie na zriadenie čs. armády v Taliansku, ktorá mala zatiaľ formu iba pracovných oddielov.

Štefánik v Taliansku dosiahol vo svojej misii významné úspechy. Podpísal za ČSNR 21.apríla 1918 v Ríme dohodu, že kráľovská talianska vláda uznáva existenciu jednotnej a autonómnej československej armády, podliehajúcej z hľadiska národného, politického a právneho ČSNR, a že v Taliansku čs. vojenský zbor operuje samostatne pod vrchným talianskym velením. Okamžite začal nábor vojakov a do konca apríla boli zriadené štyri pluky. 24.mája rímsky starosta verejne odovzdal plukové zástavy čs. zboru. Štefánik začal vyvíjať iniciatívu, aby čs. armádu uznala aj britská a americká vláda. Potom odcestoval do Paríža a 18.júna ho francúzsky ministerský predseda a zároveň minister vojny Clemenceau vymenoval za generála. Túto hodnosť dostal Štefánik najmä kvôli diplomatickým účelom. Mal byť spolu s generálom Janinom vyslaný do Ruska, kde sa odohrávali búrlivé udalosti a bolo potrebné, aby mal postavenie, ktoré táto misia vyžadovala.

V Rusku čs. armádny zbor smeroval po Transsibírskej magistrále do Vladivostoku, kde sa mal nalodiť na cestu do Francúzska. Boľševici vlaky legionárov zdržovali a žiadali ich, aby sa odzbrojili. V napätej situácii stačila iskra a zákonite došlo k incidentu, ktorý bol podnetom pre ukončenie pasivity čs. vojska. Tou iskrou sa stala udalosť, keď 14.mája 1918 v Čeljabinsku niekto zo skupiny rakúsko-uhorských zajatcov odchádzajúcich vo vlaku smerom na západ hodil do vlaku medzi čs. legionárov kus železa, ktorý jedného z nich zranil. Skupinka legionárov sa rozzúrila, vrhla sa k zajatcom a jedného z nich ubili k smrti. Boľševické stráže túto skupinku uväznili, avšak legionári ich oslobodili a boľševikov zatkli. Týmto činom sa čs. legionári dostali na čiernu listinu a každý z nich, ktorý by mal zbraň v ruke, mal byť zastrelený. Čs. legionári sa museli brániť a tak urobili niečo neočakávané a brilantné – obsadili územie pozdĺž Transsibírskej magistrály a tým pomohli neočakávane aj Spojencom aj bielym gardám. Spojenci chceli využiť túto priaznivú situáciu pre intervenciu do Ruska. Legionári nutne potrebovali vojnovú pomoc a dodávky, aby neboli v ohrození. Americký prezident Wilson však váhal podporiť boj proti boľševikom poskytnutím vojenskej pomoci legionárom. Čs. armáda mala ostať v Rusku, držať železnicu pre Spojencov a znova pomôcť otvoriť front proti Nemecku v Rusku. Štefánik s Janinom teda stáli pred neľahkými úlohami : mali sa pred cestou do Ruska zastaviť v USA, kde bolo treba zistiť názory vplyvných ľudí okolo Wilsona na intervenciu v Rusku a vojenskú pomoc legionárom. Takisto bolo treba zistiť, či sa Japonsko nezapojí do intervencie. V samotnom Rusku bolo treba čs. légie koordinovať, postarať sa o ich potreby, upevniť ich jednotnosť a morálku, zorganizovať ich a v prípade intervencie im veliť a čo najlepšie ich využiť pre potreby Spojencov. 22.augusta 1918 odplával Štefánik loďou do USA, (Janin ho mal nasledovať neskôr). Z Ruska prichádzali optimistické správy o bojoch legionárov s boľševikmi a ich úspechoch.

Zastavím sa na chvíľu v opise hlavných udalostí, aby som zhrnula v krátkosti niektoré fakty a poukázala na celkovú situáciu a dianie v pozadí v Uhorsku. Rok 1917 poznamenal krajinu únavou z nekončiacej vojny. Pribúdalo zranených a mŕtvych, stúpali ceny potravín a iných základných potrieb, zúrili choroby a nespokojnosť ľudí rástla. Štrajkovali robotníci, baníci, železničiari, žiadali zvýšenie mzdy, skrátenie pracovného času a čoraz častejšie sa ozývali hlasy, aby vojna skončila. Vzrástol záujem o politické dianie vo svete. Dychtivo sa prijímali správy o ruskej februárovej revolúcii a zvrhnutie cára ako symbol demokratizácie Ruska a uvoľnenie jarma pre jeho národy. Októbrová revolúcia boľševikov sa vnímala predovšetkým ako víťazstvo strany, ktorá presadzovala okamžité uzavretie mieru. Počas prímeria sa začali vracať domov tisíce zajatcov, ktorí prinášali informácie o dianí v Rusku zväčša v pozitívnom zmysle. V zime 1917/18 už mali štrajky v Uhorsku zreteľnejší politický charakter. Robotníci protestovali proti snahám západných mocností nanútiť sovietskemu Rusku svoje požiadavky, žiadali uzavrieť mier na všetkých frontoch a vypukli nepokoje a vzbury. Tisíce vojakov utekalo z kasární a fronty domov a skrývali sa v lesoch. „Nákaza komunizmom“ a „národnostným štvaním“ robili veleniu vojska a vláde veľké starosti. Ľudia nadobúdali presvedčenie, že vojnové vraždenie sa musí zastaviť, že treba aj potrestať všetkých tých, ktorí z vojny ťažili a že povojnový svet musí byť iný, než ten ktorý ich priviedol do dnešnej mizérie. Uhorská sociálna demokracia sa síce postavila za bezprostredné požiadavky más, ale nepochopila, že situácia podmieňuje k uskutočneniu skutočne demokratickej prestavby spoločnosti a priznanie práva na samourčenie utláčaným národom. Pokiaľ by to pochopila, možno by sa boli zmeny uskutočnili v rámci Uhorska. Pretože ale až do konca vojny žiadna významnejšia maďarská politická skupina právo na samourčenie a zrovnoprávnenie utláčaným národom nepriznala, hľadali toto právo mimo Uhorska. Ľud Uhorska – Maďari, Nemci, Srbi, Chorváti, Rumuni, Slováci síce bojovali spoločne za ukončenie vojny, za volebné práva atď. ale v dôležitom bode sa museli rozísť. Srbi, Chorváti a Slovinci chceli vytvoriť spoločný juhoslovanský štát, Rumuni sa chceli zjednotiť vo Veľkom Rumunsku. V rakúskej časti monarchie Poliaci chceli obnoviť nezávislé Poľsko, na východe sa črtal nový ukrajinský štát a Česi všade ohlasovali plán na obnovu českého štátu. Slováci neboli dostatočne silný národ, aby podobný plán uskutočnili vlastnými silami. Nemohli ani odkazovať na históriu, pretože ak nechceli siahať po predstave o Veľkej Morave, tak nikdy v minulosti neboli samostatní. V prípade Slovákov išlo v ich samourčení o úplne nový krok a rozchod s krajinou a národmi, s ktorými boli dlhodobo previazaní. Po páde ruského variantu oslobodenia zvonka im ostávali iba dve možnosti: vybojovať si národné práva v Uhorsku alebo sa pripojiť k silnejšiemu národu. Plán na riešenie slovenskej otázky využitím oveľa silnejšieho a lepšie organizovaného českého hnutia sa priam ponúkal. Ľudácky politik A.Hlinka situáciu výstižne formuloval: „Tisícročné manželstvo s Maďarmi sa nevydarilo. Musíme sa rozísť.“

Slovenská politika sa zamerala na rozbitie monarchie a radikálne vyriešiť slovenskú otázku. Ako sa vojna vyvíjala a pod vplyvom udalostí v Rusku aj západné mocnosti museli postupne okrem svojich vojenských cieľov brať do úvahy požiadavky utláčaných národov. Vojna prebiehala nielen na bojisku ale aj prostredníctvom diplomatických a politických nástrojov. Obidve bojujúce strany sa pokúšali využiť národnooslobodzovacie hnutie v Rakúsko-Uhorsku ako vhodný nástroj na vedenie vojny. Pre Anglicko, Francúzsko i Rusko nepriateľom číslo jedna, bolo Nemecko. Rakúsko-Uhorsko pokladali iba za jeho menej schopný nástroj a predpokladali, že tento zlepenec z nespokojných národov dlho nevydrží a monarchia bude hľadať únikovú cestu a opustí Nemecko. Aby túto cestu habsburskej dynastii nezahatali, rokovali s predstaviteľmi národnooslobodzovacieho hnutia opatrne a vyhýbavo. Na začiatku vojny dovolili Francúzi v rámci cudzineckej légie vytvoriť československú jednotku „Nazdar“ a Rusi „Českú družinu“. Postupom času ako sa vojna preťahovala, sily Spojencov sa vyčerpávali a nádeje na separátny mier s monarchiou mizli do nenávratna, začali si Spojenci viac všímať utláčané národy a ich požiadavky, aby ich potencionál využili vo svoj prospech a na oslabenie protivníka. Činnosť ČSNR spočívala teda predovšetkým v tom, aby vyvíjala neustále úsilie presvedčiť Spojencov, že je v ich záujme, aby národnooslobodzovací boj Čechov a Slovákov podporili. Vytvorenie vlastného čs. vojska, by bol v jednaní s veľmocami najpádnejší argument v ich politických rokovaniach. Českí a slovenskí zajatci vstupovali do légií, aby bojom proti nemeckým a rakúsko-uhorským vojakom pomohli svojej budúcej vlasti. Správy o jestvovaní a boji zahraničných čs. légií mali ohromný vplyv na civilistov doma i bojujúcich krajanov v nepriateľskej armáde. Myšlienka vytvorenia spoločného štátu Čechov a Slovákov sa javila v tomto svetle ako reálna. Udalosti najmä v Rusku mali obrovský vplyv na zajatcov z habsburskej monarchie. Po Októbrovej revolúcii mnohí využili situáciu a vrátili sa domov, mnohí však ostali v Rusku. Z týchto mnohí vstúpili do čs. légií, no niekoľko tisíc ich bojovalo aj v radoch Červenej armády, v ktorej vytvorili samostatné jednotky. Do Červenej armády prešlo po revolúcii aj niekoľko tisíc bývalých legionárov. Na strane Spojencov bojovalo asi 70.000 legionárov v Rusku (z toho asi 10% Slovákov), asi 10.000 vo Francúzsku (z toho 70% Slovákov), v Taliansku asi 19.000 mužov a v radoch americkej armády bojovalo asi 40.000 čs. dobrovoľníkov, z toho asi 60% Slovákov. V máji 1918 bola v Moskve založená „Československá komunistická strana v Rusku“. Jej členovia a vojaci z Červenej armády po návrate do vlasti patrili medzi najagilnejších a najradikálnejších členov ľavice sociálnodemokratickej strany a neskôr Komunistickej strany. V máji 1918 sa čs. légie zaplietli do občianskej vojny v Rusku a začali bojovať proti Červenej armáde.

Čs. legionári museli skoro denne bojovať s presilou sovietskej armády a pri svojom presune do Vladivostoku sa v mestách, ktoré dobyli, okamžite začali vlády ujímať ruské demokratické smery (demokratické v zmysle z obdobia medzi februárovým zvrhnutím cára a októbrovou boľševickou revolúciou, ktoré si kládli za cieľ oslobodiť Rusko od boľševickej Leninovej vlády). 22.júla 1918 legionári dobyli Samaru a Ufu. Po dobytí Simbirska vytvorili front na Volge, ktorý odrezal boľševikmi ovládané európske Rusko od Sibíri a znemožnil ďalšie transporty nemeckých a maďarských zajatcov do Európy. Čs. oddiely boli miestami posilňované ruskými národnými jednotkami, ktoré sa organizovali z dôvodu boja proti boľševikom a následne, ak by sa im podarilo zvíťaziť, pokračovali by i v bojoch prvej svetovej vojny proti Nemecku a Rakúsko-Uhorsku na strane spojencov Dohody. Ruská národná armáda sa však tvorila pomaly a oproti čs. légiám neboli tak dobre organizovaní ani skúsení. Preto ruská demokratická vláda opätovne žiadala velenie čs. armádneho zboru o pomoc pri nastolení demokratického režimu a pokračovanie v boji aspoň do tej doby, kým ich armáda nebude dostatočne silná. (Masaryk však po boľševickej revolúcii dúfal v oslabenie Ruska a prikláňal sa k ľavici – sám ako „revolucionár“ fandil „revolucionárom“. Zakázal akúkoľvek angažovanosť našich vojsk v občianskej vojne, i keď bol silný predpoklad, že naše vojská by slabo vyzbrojených a nevycvičených boľševikov zastavili a rozpínaniu boľševizmu zabránili. Štefánik aj Dürich zastávali jednoznačný názor, že légie treba poslať do boja proti boľševikom. Beneš otvorene svoj názor nevyjadril - prikláňal sa raz k jednému raz k druhému názoru, podľa vonkajších okolností. Masaryk zašiel až tak ďaleko, že v apríli 1918 navrhol v naivnom tokijskom memorande Spojencom uznať boľševickú vládu, čo Štefánika veľmi nahnevalo. Keď čs. légie začali v máji bojovať proti boľševikom, Masaryk im sľuboval poslať pomoc, ale keďže vedel, že USA nemajú záujem o boj v rámci občianskej vojny v Rusku, ostalo len pri sľuboch. Neskôr Masaryk zmenil svoj proboľševický postoj za presne opačný, pretože v Amerike by ako zástanca boľševizmu neuspel.)

Z dôvodu, že v meste Kazaň bola uložená časť ruského štátneho zlatého pokladu, ktoré ruské demokratické sily potrebovali, sa hlavné útočné sily armády obrátili smerom k tomuto mestu. Ešte pred obsadením mesta, Trockij odvolal boľševické sily zo západnej hranice Ruska a na Kazaň poslal všetky oddiely a pluky, ktoré boli po ruke. Sám prišiel tiež na front. Čs. a ruské jednotky obsadili mesto a padlo im do rúk množstvo plných armádnych skladov a samozrejme ruské štátne zlato. Jednotky ruské národní armády sa postarali o odvoz zlata do bezpečia – do mesta Samary a následne do Ufy. (Či si časť zlata zobrala aj čs. armáda je predmetom diskusií). Čs. armáda sa nachádzala v stave vyčerpania a potrebovala nutne vojenskú pomoc. Britská, francúzska a talianska vláda sa zhodli, že obmedzenú pomoc poskytnú, avšak len z dôvodu ochrany vlastných záujmov na Sibíri. Amerika bola proti poskytnutiu pomoci. Čs. armáda bola donútená z Kazane ustúpiť pre veľké straty.

Štefánik pristál v New Yorku tesne pred pádom Kazane. Amerika nemala záujem podporiť boj proti boľševikom, ani podporiť snahy Spojencov v Rusku. Francúzsko a Británia museli upustiť od intervenčných zámerov, s ktorými cesta dvoch generálov Štefánika a Janina mala súvisieť. Štefánik predpokladal, že nový ruský imperializmus v boľševickej forme môže byť horší ako cársky a vizionársky ho odsúdil hneď po revolúcii. V jeho poznámkach čítame: „Myšlienka slobody, myšlienka boja proti násiliu sa vinie ako zlatá nit všetkými obdobiami našej minulosti. Boľševizmus je negáciou demokratizmu. Demokracia tvorí, je základom normálneho života a blahobytu. Boľševizmus je prejavom chorobným, apokalyptickým chaosom, v ktorom sa prejavujú hrubé, najnižšie pudy. Hovorím vám to z hĺbky duše: boj proti boľševizmu vo všetkých jeho prejavoch musí prevládať v našej morálke.“ Štefánik dúfal, že čs. légie a spojenecká intervencia pomôžu nahradiť boľševickú vládu demokratickým režimom a že čs. légie sa budú môcť cez juh Ruska víťazne vrátiť do vlasti. Jeho nádej sa však zrútila. Medzitým sa zmenila situácia aj na bojisku prvej svetovej vojny. Británia nasadila do boja novú zbraň – tanky a zasiahli americké vojská. Úspechy sa okamžite dostavili a víťazstvo bolo isté. V Rusku však bolo treba vykonať ešte veľa práce. Bolo potrebné, aby sa Štefánik spojil s armádou, vykonal administratívnu činnosť a viedol jednania so Spojencami. Janin sa mal ujať velenia čs. armády. Na americkom ministerstve zahraničia boli spokojní, keďže legionári mali vo svojich rukách prevádzku na sibírskej magistrále. Jej udržanie podmienilo mocnosti Dohody, aby uznali samostatné Československo. 29.júna uznala francúzska vláda právo Československa na samostatnosť a ČSNR ako najvyšší vládny orgán. 9.augusta vydala britská vláda deklaráciu, kde uznala ČSNR za základ vlády budúceho Československa. 3.septembra uznala vláda USA (9.septembra Japonsko a 3.októbra Taliansko) ČSNR za vrcholný orgán samostatného Československa. Nezávislosť štátu Čechov a Slovákov mala byť vyhlásená deklaráciou ČSNR. Štefánik prejednal s Masarykom obsah deklarácie a odišiel v septembri do San Francisca, aby sa odtiaľ mohol plaviť do Japonska. V Tokiu sa stretol s viacerými významnými politikmi a zariadil prostredníctvom japonského generálneho štábu lepšie zásobovanie čs. vojsk na Sibíri. Tu sa aj z telegramu dozvedel o vymenovaní dočasnej československej vlády, v ktorej bol – bez jeho súhlasu – vymenovaný ministrom obrany.

V októbri 1918 bol Masaryk vo Washingtone, Štefánik na ceste na Sibír a Beneš v Paríži. Beneš tu spísal nótu, v ktorej oznámil nový štatút ČSNR ako Dočasnú vládu a zaslal ju kľúčovým mocnostiam bez autorizácie Masaryka a Štefánika, pričom Masaryk mal byť predseda ministerskej vlády a minister financií, sebe určil druhé významné miesto – ministerstvo zahraničia a ministerstvo vnútra a Štefánika, ktorý do tej doby zastával druhú významnú funkciu – podpredsedu, presunul až na tretie miesto – na miesto ministra obrany. Masaryk 18.októbra vyhlásil vo Washingtone samostatnosť Československa.

28.októbra 1918 bola vyhlásená Československá republika. Došlo k tomu nedorozumením. Deň predtým rakúsko-uhorský minister zahraničia oznámil, že habsburská monarchia prijíma podmienky prezidenta Wilsona pre rokovanie o mieri a pražská verejnosť to mylne pokladala za bezpodmienečnú kapituláciu. Ľudia vyšli do ulíc, strhávali cisárske symboly, mávali českými vlajkami a oslavovali. Národný výbor čs. práve zasadal v Prahe a chopil sa príležitosti. Prevzal výkonnú, zákonodarnú, administratívnu a súdnu moc v štáte, ktorý ešte nemal určené hranice. Na Slovensku sa o pražskom prevrate nevedelo. Všetko sa konalo v mene čs. ľudu a náhodou bol v tom čase v Prahe aj vhodný Slovák – Vavro Šrobár (politický aktivista), ktorého menovali za Slovákov do vlády vo funkcii ministra s plnou mocou pre správu Slovenska, pričom Šrobár bol v Prahe iba náhodou – na svadbe svojej dcéry. Šrobár ani nemal k takej funkcii legitimitu. 30.októbra sa slovenská politická reprezentácia zišla v Martine. Budapešť čakala na ich rozhodnutie. Dohodli sa, že slovenský národ je súčasťou čs. národa a toto rozhodnutie potvrdili v deklarácii. Revolučné uchopenie moci Národným výborom v Prahe docielilo, že ho veľmoci museli rešpektovať a ešte stále bojujúce čs. légie v Rusku podmienili pozvanie Čechoslovákov na mierovú konferenciu.

Štefánik sa zatiaľ v Japonsku dozvedel, že Nemecko požiadalo o mier. Protestoval proti odvolaniu vojenských síl Spojencov zo Sibíri a počkal na príchod Janina. Janin priniesol noviny, kde si mohol Štefánik prečítať znenie Washingtonskej deklarácie a o pretvorení ČSNR na Dočasnú čs. vládu. Diplomatické úsilie Štefánika a Janina bolo v Japonsku zamerané na strhnutie Japoncov k intervencii do Ruska. Japonci súhlasili so zámerom zvrhnúť boľševickú vládu. Prekážala im však snaha Ameriky ovládnuť sibírsku magistrálu. Nedôverovali Američanom a obávali sa, že sa chcú zmocniť celej železnice a východnej Sibíri. Japonci by uvítali autonómnu východnú Sibír ako nárazník medzi sebou a Ruskom. 16.novembra 1918 pristál Štefánik s Janinom vo Vladivostoku. Masaryk sa vracia z Ameriky do Európy ako prezident.

Štefánika s Janinom privítal za armádu generál Čeček, ako najvyšší veliteľ čs. vojska vo Vladivostoku. Štefánik ho vyznamenal prvým čs. vyznamenaním – Radom Sokola s mečmi, ktorý sám navrhol v USA a nechal zhotoviť v Japonsku. Potom sa Štefánik zastavil aj u našich vojakov rozmiestnených pri trati a žijúcich asi v 260 vlakoch. Zvažoval, ktorou cestou by sa mala armáda vydať. Vojaci stratili motiváciu, neplnili rozkazy alebo o nich rokovali, doma mali svoj štát a chceli sa vrátiť. Ich reorganizácia bola nevyhnutná a bolo ich treba niečím zamestnať. Usporiadali sa divadelné predstavenia, koncerty, podporilo sa vydávanie kníh a novín. Štefánik sa pustil do vyjednávania s admirálom Kolčakom, ktorý sa stal absolútnym vládcom na Sibíri. Nemal k nemu dôveru, ale snažil sa zmierniť rozpory medzi Kolčakom – diktátorom a jeho krutou vládou a protiboľševickými demokratickými skupinami.

Štefánik vymenoval za čs. civilného zástupcu na Sibíri Bohdana Pavlů, (predsedu odbočky ČSNR, ktorú Štefánik potom rozpustil). 11.decembra navštívil Jekaterinburg a armádu, ktorej velil generál Gajda, jeden z hlavných veliteľov čs. légií. Kontroverzná postava tohto generála by si žiadala podrobnejšie vysvetlenie, na ktoré však v tomto článku niet miesta. Preto len spomeniem, že Masaryk žiadal odvolať Gajdu, ktorý sympatizoval s Kolčakovom. Štefánik Gajdu neodvolal, ale keď ho Gajda požiadal o dovolenku na neurčitú dobu, ako minister obrany mu ju poskytol. Gajda hneď po nástupe na dovolenku prijal službu v ruskej armáde, spolu s ňou dobyl Perm, rozbil 3.sovietsku armádu a získal zajatcov aj výzbroj, obrnené vlaky a lode.

22.decembra socialisti povstali proti Kolčakovej vláde a boli kruto potlačení a povraždení. Štefánik u Kolčaka protestoval proti nemilosrdnému zásahu. Situácia však celkove bola napätá a Štefánik bol veľmi vyčerpaný. Stále zastával názor, že by čs. légie mali bojovať proti boľševikom, ale légie odmietali ďalej bojovať, keďže nikto im neposkytol potrebnú pomoc. Spojenci ich boj proti boľševikom nepodporili, spojenecké vojská dorazili len k Bajkalu a čs. légie museli ustúpiť za Ural do západnej Sibíri a bojovať sami. Tiež sa im nepáčil nový krutý režim, ktorý zaviedol admirál Kolčak. Kolčak si znepriatelil aj iných potencionálnych spojencov nielen čs. légie: Japoncov, ktorí sa obávali, že ovládne východnú Sibír a Ameriku, ktorá ho vnímala nepriateľsky – ako diktátora a bála sa jeho ambícií. Osud čs. légie v Rusku sa zavŕšil: postupne uzatvárali s boľševikmi prímerie a ustupovali až k Vladivostoku. (Ich evakuácia začala v septembri 1919 a trvala rok).

Štefánika potešila na Sibíri iba jedna udalosť, keď bol menovaný francúzskou vládou za rytiera Čestnej légie. Snažil sa čs. vojakom pomôcť, povzbudiť ich a zorganizovať ich návrat do vlasti, ale jeho zámery sa nevydarili a viacmenej už nikoho čs. vojská v Rusku nezaujímali. 11.novembra 1918 sa rakúsky cisár Karol I. stiahol z riadenia vládnych záležitostí, na druhý deň bola vyhlásená republika Nemecké Rakúsko a 16.novembra vyhlásili republiku Maďari. 11.novembra Nemecko podpísalo prímerie a prvá svetová vojna skončila. Z Ruska Štefánik odišiel koncom januára 1919 a do Francúzska prišiel 15.marca.

Prezidentom republiky bol Masaryk, predsedom vlády bol Karel Kramář (predseda Národného výboru, v r. 1915 zatknutý a väznený za protirakúsku činnosť a pravdepodobne z tohto dôvodu – ako odškodnenie - vymenovaný za prvého predsedu vlády), ministrom zahraničia Beneš, ministrom obrany Štefánik a ministrom národnej obrany Václav Klofáč (zarytý pacifista a silný stúpenec Masaryka, v r. 1914 tiež zatknutý a väznený za protirakúsku činnosť).

Maďari sa nemienili Slovenska vzdať. Prebiehali síce rokovania, ale Maďari požadovali na území Slovenska plebiscit a vznikali obavy o rozdelení Slovenska. Na celom území Slovensku bola maďarská armáda a žandárstvo, bolo potrebné ho od Maďarov oslobodiť. K tomu sa mali použiť čs. jednotky vyzbrojené a vycvičené v Taliansku. Koncom októbra 1918 im začal veliť generál Piccione. 25.decembra prišiel generál Piccione do Kroměříža prevziať velenie čs. vojsk s cieľom obsadiť Slovensko. Koncom januára 1919 bolo Slovensko obsadené.

Taliansko poslalo na Slovensko plne vyzbrojené čs. légie, vrátane vlakov s výzbrojou a potravinami, celkove asi 25.000 mužov. Začiatkom roka 1919 však malo vedenie čs. armády vrátane vojsk generála Piccioneho podliehať šéfovi francúzskej vojenskej misie v Prahe generálovi Pellému, pretože Beneš s Francúzmi podpísal dohodu, že všetky čs. vojská budú podliehať francúzskemu veleniu. Piccione sa túto ožehavú informáciu dozvedel vo februári z novín a protestoval. Talianska vláda dala inštrukcie Piccionemu, že nemá byť podriadený Pellému. Masaryk napokon súhlasil, aby na Slovensku velil Piccione. Štefánik v marci po príchode do Paríža rokoval o kritickej situácii legionárov na Sibíri s najvyššou vojenskou radou. Zaujímal sa aj o dianie na Slovensku a politickú situáciu v Prahe. Postavenie Slovenska v novej republike nebolo podľa jeho predstáv. Nebol zástancom toho, aby usporiadanie Slovenska po administratívnej stránke bolo vedené z Prahy, ale aby bola vedená slovenskými ľuďmi a pokiaľ ich nebude dostatok, aby medzery boli zaplnené úradníkmi z Čiech. Masaryk mal záujem, aby Štefánik urovnal taliansko-francúzsky spor ohľadne velenia čs. armády, ale inak mal Štefánik pocit, že v novej republike s ním už veľmi nepočítajú. Nemilo sa ho dotklo, ako bol počas svojej misie na Sibíri odsunutý na slepú koľaj, registroval aj výhrady voči jeho pôsobeniu na Sibíri a nepáčilo sa mu, že republiku vyhlásil Národný výbor čs. a nie na to zvolený orgán. Tiež sa mu nepáčilo smerovanie politiky v novom štáte, ktoré by nezabezpečilo rovnoprávnosť dvoch bratských národov. Slovensko nemalo mať Slovenskú národnú radu, ani administratívnu samosprávu. Takýmto spôsobom sa Slováci nemohli dostať zo svojej provinciálnosti, neotvorili by sa svetu, nespravovali by svoje záležitosti a neboli by hrdí na svoju krajinu. Štefánik si potreboval ujasniť aj svoje budúce postavenie v štáte a zdráhal sa zatiaľ odcestovať do Prahy. Chcel sa pripraviť na vyjednávanie s prezidentom, od ktorého mohol možno nanajvýš dostať ponuku podať demisiu. Bol politicky osamotený, hoci by rád riešil otázky postavenia Slovenska a otázku svojho osobného postavenia, nevylučujúc post viceprezidenta. V Prahe sa medzitým pevne usadila česká politická garnitúra, ktorá chápala novú republiku ako obnovenie Českého kráľovstva rozšírené o Slovensko a Podkarpatskú Rus. Beneš, ktorý zavinil spor medzi Francúzmi a Talianmi, hádzal vinu na Štefánika, ktorému vždy závidel a v tomto období už nenávisť voči nemu neskrýval. Vyjednával s Francúzmi a uisťoval ich, že Štefánik je prekážkou odchodu Talianov zo Slovenska a prevzatiu velenia armády Francúzmi, že chce s pomocou Talianov rozhodovať na Slovensku ako viceprezident. Masaryk zastával neutrálne stanovisko, ale z dôvodu zachovania bezpečnosti pre novovzniknutý štát sa prikláňal k názoru, že si treba zachovať priazeň Francúzov a už nechcel, aby Štefánik zasahoval do domácej politiky. Chcel ho zbaviť aj ministerského kresla. Štefánik pravdepodobne z vlastnej iniciatívy 20.apríla odcestoval do Talianska na rokovanie s politickými a vojenskými orgánmi. Tu sa dostal do sporu, pretože zistil, že prebieha reorganizácia čs. légií v Taliansku, ktorú inicioval Beneš s Klofáčom na ich premenu na akúsi domobranu. Zúčastnil sa ešte prehliadky vojenských jednotiek a začiatkom mája po šiestich rokoch mal odletieť domov ponad Rakúsko a Viedeň do Bratislavy, do nového štátu, k matke a ostatným príbuzným. 1.mája presunuli z talianskeho letiska v San Pelagio na letisko Campo Formido lietadlo Caproni 450 číslo 11 495, ktoré malo Štefánika odviezť. Lietadlo čakalo do nedele 4.mája, vzlietlo sedem minút po ôsmej hodine. V ten deň viali v Bratislave čs. zástavy na počesť ministra a jedného zo slávnej trojice Masaryk-Štefánik-Beneš, zakladateľov čs. štátu. Štefánik nasadol do trojmotorového lietadla, na sebe mal generálsku uniformu s vyznamenaniami a krátky kožuch, na hlave kuklu a okuliare, pri boku šabľu. V aktovke mal telegram Vavru Šrobára, ministra s plnou mocou pre správu Slovenska, kde ho žiadal o urýchlený príchod z dôvodu obavy pred maďarskou okupáciou. (Dva týždne po smrti Štefánika sa ich vojská naozaj vovalili na Slovensko). Generál Piccione a jeho podriadení boli najvyšším veliteľstvom talianskeho letectva poverení organizáciou pristátia lietadla, avšak nesplnili si svoje povinnosti svedomite a poskytli talianskej strane nepresné informácie o mieste pristátia, pričom neuviedli dôležitú okolnosť, že terén je po výdatnom daždi premočený. Lietadlo sa dostalo až k Ivanke pri Dunaji, krúžilo niekoľko minút nad Dunajom, potom sa znieslo nižšie a opäť vzlietlo do výšky. Širokým oblúkom preletelo, aby pristálo na letisku vo Vajnoroch, dotklo sa pri pristávaní zeme, avšak opäť vzlietlo a keď začínalo druhý oblúk, odrazu sa zrútilo z výšky asi sto metrov priamo na zem. Bolo 11,55 hodín. Lietadlo začalo horieť. Na okraji cesty ležalo nehybné telo generála Štefánika. Pilot zistil pri prvom pokuse o pristátie, že miesto pristátia je močarina. Opäť teda vzlietol a pokúsil sa pristáť ďalej, avšak jeden z motorov nevydržal. Príčinou havárie bol prehriaty motor, ktorý sa vznietil a vybuchol. K havárii nemuselo dôjsť, ak by miesto pristátia bolo riadne označené ako bolo pôvodne dohodnuté, alebo let mal byť kvôli zlému počasiu odložený na neskôr. Príčiny havárie sa vtedy riadne nevyšetrili a nevyvodili sa žiadne dôsledky, aby udalosť nevyvolala medzinárodný škandál. Generál Štefánik bol pochovaný spolu s troma talianskymi letcami, ktorí s ním zahynuli, 11.mája 1919 na Bradle vypínajúcom sa nad Brezovou a Košariskami. Nad jeho hrobom bola postavená mohyla, slávnostne odhalená 23.septembra 1923.

Zdroje:
Emil K. Kautský, Kauza Štefánik, vyd. Matica Slovenská, r.2004
Milan Vároš, Posledný let generála Štefánika, vyd. Obzor, r. 1991
Ľubomír Lipták, Slovensko v 20.storočí, vyd. Kalligram, r. 2000
http://www.uhersko.com/stefanik.htm
http://www.izurnal.sk/index.php?Itemid= ... &task=view
http://www.cez-okno.net/clanok/okolnosti-zrodu-csr-2
http://neviditelnypes.lidovky.cz/histor ... ecnost_wag
http://zhola.com/BedrichHomola/index.php?rowid=26
Naposledy upravil(a) Stuka dne 28/4/2015, 15:59, celkem upraveno 4 x.
ObrázekObrázek
Uživatelský avatar
Stuka
Kapitán
Kapitán
Příspěvky: 2120
Registrován: 22/8/2010, 20:18

Příspěvek od Stuka »

Pri príležitosti výročia úmrtia Štefánika uverejňujem svoj starší článok o ňom a trocha som ho upravila a doplnila.
ObrázekObrázek
Uživatelský avatar
kacermiroslav
5. Plukovník
5. Plukovník
Příspěvky: 5286
Registrován: 25/3/2008, 14:07
Kontaktovat uživatele:

Příspěvek od kacermiroslav »

Velice zajímavý článek. Rád jsem si přečetl i podrobnosti o příčinách Štefániková úmrtí, protože jsem opakovaně narazil na netu, ale i osobně během svého vojákování na Slovensku, na konspirační teorii, kdy jeho smrt je dávána na vrub Čechů.
ObrázekObrázekObrázek
Uživatelský avatar
mikhail
Kapitán
Kapitán
Příspěvky: 1700
Registrován: 19/4/2006, 20:09

Výborný článok

Příspěvek od mikhail »

Klobúk dolu pred autorkou. Len opravím jednu informáciu. V prvej československej vláde Štefánik zástavil post ministra vojny nie obrany.

Benešove antipatie voči Štefánikovi sa prejavili práve v tom, že ho odsunul v pomyselnej hierarchii ministrov na bezvýznamný post ministra vojny (kompetenčne duplujúci ministerstvo obrany).

Beneš sa zachoval k Štefánikovi minimálne neseriózne. Práve Štefánik totiž uviedol Masaryka a Beneša do francúzskych a dohodových politických kruhov. Dovtedy totiž ani s jedným z nich nikto nechcel rokovať. Ale to už je zase iná kapitola.
Uživatelský avatar
Pátrač
3. Generálmajor
3. Generálmajor
Příspěvky: 7850
Registrován: 14/8/2008, 06:44
Bydliště: Prostějov

Příspěvek od Pátrač »

Miroslave já bych se raději spekulacím jak to bylo s jeho smrtí vyhnul, nebo se dostaneme do problémů.

Ostatní poznámky o jeho nedobrých vztazích s Benešem jsou asi reálného základu, narazil jsem na to několikrát.

Obrázek

Zde je obrázek jeho mohyly. Mohyla sa nachází na vrchu Bradlo dominujícímu okolí, nad cestou mezi městem Brezová pod Bradlom a Košariskami. Byl jsem tam dvakrát, je to hezké místo a myslím si že tento muž si takový pomník zaslouží.
ObrázekObrázek

Pes(ticid) - nejlepší přítel člověka! Nechápete? Nevadí. Hlavní je, že víte že:

JDE O TO, ŽE KDYBY O NĚCO ŠLO, BYLO BY DOBRÉ VĚDĚT, O CO VLASTNĚ JDE.
Uživatelský avatar
Cassius Chaerea
Kapitán
Kapitán
Příspěvky: 1247
Registrován: 19/9/2007, 10:52

Příspěvek od Cassius Chaerea »

Sorry právě ten "bolševik" Masaryk a ten "pletichář" Beneš, to je takové oblíbené klišé, zvláště slovenských autorů..., samozřejmě v kontrastu se vzorem dokonalosti (nebo skoro dokonalosti) Štefánikem.

Ve výsledku zde byla trojice mužů, kteří i přes rozdílný věk, filozofii a pohled na politiku dokázali společně a zvláště nezávisle na sobě pracovat v takovém duchu vzájemného porozumění, že se za ty tři a půl roku našlo jen několik trhlin, kde se obtížněji prosazoval kompromis.

Dneska se tři předsedové stran nedokážou shodnout ani na tom jestli je nebe modré... Tehdy se tři výrazně odlišné osobnosti dokázali shodnout a vytvořit základní podobu ČSR.

Ohledně "vyšachování" Štefánika z politiky...to taky považuji za rádoby ublíženecké klišé. V 1. čs vládě nebyla pro Štefánika vhodnější pozice, když první post byl automaticky obsazen Masarykem, jakou ministerskou funkci měl vykonávat? Jako jediný z Národní rady měl vojenské zkušenosti, byť základní. Pro post ministra zahraničí se díky neustálé cestovatelské touze a snaze vyhnout se "peru a papíru" nehodil. To že doma vzniklo obdobné ministerstvo obrany těžko lze brát jinak, než jako snahu uspokojit "ambicioznost" domácích politiků - z pohledu historie byl post ministra obrany a zvláště samotná osoba Klofáče neštastným krokem. Štefánik jako první Slovák by v novém státě byl vždy jednou z pěti nejdůležitějších osobností, pakliže by sám chtěl, což je otázka. Především by záleželo na jeho impulzivnosti, náladovosti a zdravotním stavu, což by bylo asi hlavním faktorem, jež by určoval jeho další politickou dráhu - nikoli snaha Beneše ho vyšachovat. Zvláště, když se Beneš sám postem ministra zahraničí a svojí činností v prvním desetiletí ČSR "vyšachoval" z rozhodujících pozic nového státu.

K Masarykovi, co by přívrženci bolševiků se vyjadřovat nebudu...jen je to hluboce pokřivené demagogické zjednodušování.
Uživatelský avatar
mikhail
Kapitán
Kapitán
Příspěvky: 1700
Registrován: 19/4/2006, 20:09

Fakt neviem, na čo reaguješ

Příspěvek od mikhail »

Fakt neviem, na čo reaguješ...

Prečítal som si ešte raz článok a môj komentár. Ani v jednom nebola zmienka o Masarykovi ako zástancovi bolševikov. K Benešovi sa ďalej nevyjadrujem. Čo som uznal za vhodné som povedal a ako aj Pátrač potvrdil nezhody tam boli a nevykonštruoval som si ich.

A ospravedlňovať odstavenie Štefánika jeho impulzívnosťou a nálodovosťou je podľa mna detinské.
Mnohokrát dokázal, že vie reprezentovať a hájiť zaujmy ČNR minimálne tak dobre, ak nie lepšie ako Masaryk a Beneš. Zaujímavé je, že "cestovatelská touha, impuzlivnost a náladovost" nevadila Masarykovi a Benešovi, keď ho poslielali riešiť všetky komplikované otázky, s ktorými sa ČNR potýkala (vytváranie legionárskych jednotiek v Taliansku, propagácia a získavanie fondov pre ČNR v USA u krajanských spolkov, cesta do Ruska a riešenie otázky tamojších légií).

Znovu zopakujem....odsunutie Štefánika na post ministerstva vojny bolo účelovým opatrením s cieľom oslabiť jeho politickú moc. Za pravdu mi dáva aj zrušenie tohto ministerstva po jeho smrti. NIKDY potom už nebolo obnovené.
Uživatelský avatar
Cassius Chaerea
Kapitán
Kapitán
Příspěvky: 1247
Registrován: 19/9/2007, 10:52

Příspěvek od Cassius Chaerea »

1. Neraguji na tebe, ale na článek a Pátrače.
2. Neospravedlňujem odstavenie Štefánika, jen tvrdím, že k odstavenie nedošlo.
3. Jestli jsi četl zachovanou korespondenci Štefánika s M a B (což nečetl), tak bys věděl, že všechny tebou uvedené cesty jsou z hlavy Štefánika...
4. Jaký post by podle tebe měl Štefánik zastávat?

Ale nic. Tady zase máme zlého Masaryka a Beneše a "svatého" Štefánika - to je jen pro flejm a ne diskusi.


EDIT: K popisu povahy a názorů Štefánika, mimo jeho osobních dopisů, se ani dnes nedá obejít bez knihy generála Janina: JANIN, Maurice. Milan Rastislav Štefánik - příspěvky k poznání jeho života a povahy. Praha: Orbis, 1932.
Uživatelský avatar
mikhail
Kapitán
Kapitán
Příspěvky: 1700
Registrován: 19/4/2006, 20:09

Příspěvek od mikhail »

3. "Jestli jsi četl zachovanou korespondenci Štefánika s M a B (což nečetl), tak bys věděl, že všechny tebou uvedené cesty jsou z hlavy Štefánika..."

Máš pravdu nečítal som ich (ale skúsim si zohnať). Ale snáď nechceš povedať, že si tieto cesty vymyslel?
Ad. 4. Minister obrany

Skúsim nájsť aj toho Janina.
Dezoláti všech zemí, vyližte si prdel!
Uživatelský avatar
Cassius Chaerea
Kapitán
Kapitán
Příspěvky: 1247
Registrován: 19/9/2007, 10:52

Příspěvek od Cassius Chaerea »

3. Prostě uznal, že jsou vhodné...
4. Víš že, do té doby byl ekvivalent ministerstva obrany ministerstvo války? Nazývat válečného ministra obranným, byla taková "novota", která se právě začala užívat ve 20. století. Ministerstvo obrany vzniklo "jen proto", že doma nevěděli kam s Klofáčem a protože Štefánik byl v Rusku, respektive nemohl řídit výstavbu AČSR, tak Kramář (tuším, že to šlo od něj po konzultaci s Klofáčem) navrhl vytvořit "ministerstvo války" pro domácí jednotky.
Samotné rozdělení ministerstva nebylo takovou chybou. V té době nebylo zřejmé na jak dlouho se konflikt v Rusku protáhne a jak dlouho zde Štefánik setrvá. Sám Štefánik ještě živil naději, že jako ministr ČSR přitáhne se svojí armádou do vlasti z východu. Největší chybou bylo jmenování Klofáče do této funkce. Samozřejmě je logické, že by se po příjezdu Štefánika do ČSR muselo vyřešit rozdělení min. postů, ale jak by se to řešilo, je hodně velké kdyby...
Uživatelský avatar
vencour
štábní praporčík
štábní praporčík
Příspěvky: 517
Registrován: 1/6/2007, 00:18
Bydliště: Praha
Kontaktovat uživatele:

Příspěvek od vencour »

Pěkné čtení, děkuji :-)
Obrázek
Ty nejhlubší objevy nečekají nutně za příští hvězdou. Jsou uvnitř nás utkány do vláken, která nás spojují, nás všechny. (Jonathan Archer, Enterprise)
Uživatelský avatar
Rase
5. Plukovník
5. Plukovník
Příspěvky: 12968
Registrován: 11/2/2010, 16:02
Bydliště: Prostějov

Příspěvek od Rase »

Znovu zopakujem....odsunutie Štefánika na post ministerstva vojny bolo účelovým opatrením s cieľom oslabiť jeho politickú moc. Za pravdu mi dáva aj zrušenie tohto ministerstva po jeho smrti. NIKDY potom už nebolo obnovené
Pokud vím, tak v roce 1918 se dokonce uvažovalo o zrušení armády a její nahrazení domobranou. Což by mohlo teoreticky vysvětlovat různé zmatky ohledně postu ministra války.
Jinak k těm konspiračním teoriím - nezapomínejme že v roce 1919 probíhala na slovensku urputná válka s maďarskou rudou armádou vedenou generálem Aurélem Stromfeldem a jak známo během válek se dějí různé neočekávané věci... navíc k sestřelení letadla letícího z maďarského směru nepotřebovali českoslovenští vojáci zrovna dvakrát přemlouvat - pochybuju že by přišel podobná rozkaz z vysších míst.
Obrázek

"Účelem života není být šťastný. Účelem života je být užitečný, čestný a soucitný"
Uživatelský avatar
Stuka
Kapitán
Kapitán
Příspěvky: 2120
Registrován: 22/8/2010, 20:18

Příspěvek od Stuka »

Vďaka za ohlasy. Viem, že téma o Štefánikovi je trocha horúca káva a záleží na tom z ktorých prameňov autor čerpá či zo slovenských, českých atď. Ja som čerpala zo slovenských a jeden z tých prameňov ťal príliš nacionalisticky a samozrejme hovoril o tom, že Štefánik bol zostrelený atď. Pretože neverím, že bol zostrelený, vyhľadala som na nete článok od historika, ktorý hovorí o príčine jeho smrti v zlyhaní techniky s predchádzajúcim šlendriánskym prístupom k organizácii jeho príletu. K tomuto vysvetleniu sa prikláňam a uviedla som ho aj do svojho článku. Samozrejme pokiaľ si niekto myslí, že príčinou jeho smrti bolo niečo iné, nechám na čitateľoch nech si vyberú. Každá mladá známa osobnosť pokiaľ zomrie mladá, vyvoláva polemiku, že niekto alebo niečo stojí za jej smrťou. V tomto prípade nie je výnimkou ani Štefánik.
Ale ja si nemyslím, že by ho niekto chcel takýmto spôsobom zlikvidovať. Na to si mohol vybrať iné miesto a iný čas a iný spôsob.
Slováci samozrejme osobnosť Štefánika vnímajú citlivo a pokiaľ sa chce človek vyhnúť nacionalizmu musí mnohé slovenské zdroje od neho očistiť, ak chce písať seriózne. Na druhej strane si myslím, že osobnosť Štefánika bola dlho podceňovaná a do určitej miery odsunutá nezaslúžene do pozadia.
Nechcem víriť žiadne vášne v tejto diskusii, preto som iba veľmi okrajovo spomenula osobu Masaryka a Beneša. Možno niektorý z vás rád siahne po zdrojoch a napíše článok práve o niektorom z nich a určite bude čerpať z trocha idealistických českých prameňov. Avšak, to že situácia sa trocha mení ma presvedčilo, keď som hľadala články na internete a hľadala som samozrejme aj napr. o Masarykovi , že už ani niektorí Česi nemajú pri opise osoby Masaryka nasadené ružové okuliare a vychádzajú najavo niektoré prekvapujúce skutočnosti z jeho života. O Benešovi detto.
Tým ale nechcem povedať, že by som ich nejako zhadzovala - to nie. Jednoducho, každý z tej slávnej trojice bol veľmi dôležitý a každý mal v utváraní našej štátnosti svoje miesto. Snáď som to dostatočne vysvetlila, že spojenie Čechov a Slovákov bolo mimoriadne výhodné pre obe strany a iná cesta by dobrá v tom čase nebola. To, že väčší štát trocha pohltil menší, to je zákonité a nepokladala som potrebné v článku o Štefánikovi rozvíjať témy : čo by bolo, keby... a ako to bolo ďalej a pod.
Citácia C.C.
tak bys věděl, že všechny tebou uvedené cesty jsou z hlavy Štefánika
Všetky cesty uvedené v článku absolvoval, stačí len si prečítať niečo o ňom na nete alebo požičať nejakú knihu. Nemyslím, že by všetci autori klamali.
V článku som nechcela vyzdvihnúť Štefánika do nebies ale chcela som ukázať jeho prínos a dôležitosť pri dosiahnutí spoločného cieľa. A keďže som pôvodne Čech :) tak ma nemožno obviňovať zo žiadneho nacionalizmu. Som totiž typický Čechoslovák: keď niekto nadáva na Slovákov, tak ich bránim a keď niekto nadáva na Čechov tiež ich bránim. :D
Naposledy upravil(a) Stuka dne 1/5/2011, 20:07, celkem upraveno 1 x.
ObrázekObrázek
Uživatelský avatar
Pátrač
3. Generálmajor
3. Generálmajor
Příspěvky: 7850
Registrován: 14/8/2008, 06:44
Bydliště: Prostějov

Příspěvek od Pátrač »

Když něco je dobrá práce a toto dobrá práce je, dá se ledacos. Já bych skutečně nerad abychom skončili u toho že vám Slovákům zlí Češi zabili Štéfanika, vašeho hrdinu. Ale asi jsem mě zbytečné obavy.

Já bych raději řešil jinou věc. Narazil jsem na informaci, že v den, kdy Podkarpatští Rusíni na sjezdu ve Scrantonu v Pensylvánii rozhodli, že se Podkarpatská Rus připojí k Československu, tedy 19. listopadu 1918, dostal od Štefánika zajímavý dopis přímo Masaryk.

V tom dopise Štefánik Masarykovi vyčítá vyhlášení republiky a přilišnou demokracii na kterou není slovenský lid zvyklý. Štefánik v té době dlící u ruských legií dostal chlácholivou odpověď a požadavek aby legie vytrvaly v boji proti bolševikům. Tím je dokázáno ledacos.

Kolegyně - nedal by se text toho dopisu sehnat? Dost by mě to zajímalo.
Naposledy upravil(a) Pátrač dne 2/5/2011, 06:54, celkem upraveno 1 x.
ObrázekObrázek

Pes(ticid) - nejlepší přítel člověka! Nechápete? Nevadí. Hlavní je, že víte že:

JDE O TO, ŽE KDYBY O NĚCO ŠLO, BYLO BY DOBRÉ VĚDĚT, O CO VLASTNĚ JDE.
Uživatelský avatar
Stuka
Kapitán
Kapitán
Příspěvky: 2120
Registrován: 22/8/2010, 20:18

Příspěvek od Stuka »

Jistě. Podívám se po tom dopise, jen musím zajít do knihovny. Doma bohužel už žádnou knížku uvedenou ve zdrojích nemám. Pokud to tam je a zdá se mi že ano, tak doplním.
Ale jestli právě jde o výčitku ohledně přílišné demokracie - to se mi nezdá. No uvidím.
ObrázekObrázek
Uživatelský avatar
Rase
5. Plukovník
5. Plukovník
Příspěvky: 12968
Registrován: 11/2/2010, 16:02
Bydliště: Prostějov

Příspěvek od Rase »

Hledal sem něco bližšího k onomu dopisu, leč marně
Spíš by se něco dalo najít knižně (tady jsou dopisy Slovenským představitelům do rku 1918):
http://knihy.abz.cz/prodej/korespondence-2

Cestou sem ale náhodou našel i hodně zajimavou E-knihu, mohla by vás zajimat, jsou tam totiž i hodně zajimavé údaje:
http://books.google.cz/books?id=HFlh8tA ... ik&f=false
Obrázek

"Účelem života není být šťastný. Účelem života je být užitečný, čestný a soucitný"
Uživatelský avatar
Cassius Chaerea
Kapitán
Kapitán
Příspěvky: 1247
Registrován: 19/9/2007, 10:52

Příspěvek od Cassius Chaerea »

Stuka píše: Citácia C.C.
tak bys věděl, že všechny tebou uvedené cesty jsou z hlavy Štefánika
Všetky cesty uvedené v článku absolvoval, stačí len si prečítať niečo o ňom na nete alebo požičať nejakú knihu. Nemyslím, že by všetci autori klamali.
???
Mám pocit, že reaguješ na něco co nebylo určeno tobě a tudíž jsem v kontextu nedokázal pochopit, co si tím chtěla říct.

K tomu dopisu Štefánika z listopadu 1918, skoro určitě se bude nacházet v této publikaci:
Korešpondencia Dr. Milana Rastislava Štefánika - editor V. Polívka, Banská Bystrica 1928, nové vydání RECO 2003

Bohužel nové vydání je k nalezení snad "jen" ve slovenské národní knihovně. V Klementinu mají jenom původní publikaci z roku 1928 a to už jen jako archivní exemplář, čímž je možnost výpujčky kapánek ztížená. Když zdraví dá, tak se tam zítra stavím.
Bublifuk
praporčík
praporčík
Příspěvky: 353
Registrován: 2/9/2008, 16:20
Bydliště: Praha

Příspěvek od Bublifuk »

Stuka: Výtečný článek, děkuji. O tom, že Masaryk byl zpočátku probolševický, jsem dosud neslyšel, ale vyloučit to asi nelze. On zpočátku nikdo moc netušil, jak se to v Rusku vyvine a uvědomme si, že dalšími mocenskými faktory tam byli mj. Kolčak, Petljura atd. Takže bolševici se ve srovnání s nimi mohli jevit jako ne tak strašná alternativa. Ostatně názory v závislosti na změnách situace nemění jen blbec. Konec konců ještě těsně před první světovou psal Masaryk plamenné články o tom, že česká samostatnost je vysloveně špatný nápad ("Nemůžeme míti samostatnost vedle mocného Německa a s Němci na našem území") a jedinou alternativu pro nás viděl v setrvání ve federativním Rakousku. Stejně tak se vyjadřoval např. i Klofáč. Že se k tomu pánové (a prvorepublikový historici) po r. 1918 již nehlásili je věc jiná. A i tento myšlenkový posun je vzhledem k válečným událostem pochopitelný. A pokud jde o roli Slováku v novém státu od počátku to bohužel byla snaha o kvadraturu kruhu. Aby byl eliminován vliv Němců a Maďarů jako silných národnostních menšin, musela být zvolena fikce jednotného "Československého národa". Ale pokud je jeden národ, pak má (logicky) jen jedno mocenské centrum, není potřeba samosprávy a o nějaké federaci už vůbec nemůže být řeč. Proč taky? Což pochopitelně vyvolávalo frustraci na slovenské straně a vedlo k událostem v r. 1939. Ale jak jinak to tehdy udělat, to je otázka.
Obrázek

Nemůžeš tvrdit, že civilizace nezaznamenává určitý pokrok, neboť v každé další válce Tě zabijí novým způsobem.
W.Rogers
Uživatelský avatar
Cassius Chaerea
Kapitán
Kapitán
Příspěvky: 1247
Registrován: 19/9/2007, 10:52

Příspěvek od Cassius Chaerea »

Bublifuk píše:O tom, že Masaryk byl zpočátku probolševický, jsem dosud neslyšel, ale vyloučit to asi nelze.
On samozřejmě probolševický nebyl. K vnitřním záležitostem Ruska se snažil zachovat striktní neutralitu a u polistopadové vlády (poříjnové) se snažil navázat na přetrhané rozhovory na téma budování, zásobování a přesunu legií. Právě rozhovory vedené u Kyjeva s bolševickým generálem Muravjevem stály na počátku klepů, ať už ze strany některých silně pravicových legionářů, nebo ze strany českých i ruských bolševiků. Antibolševici mu nedokázali odpustit že nechtěl proti bolševikům vojensky vystupovat a naopak že si je pustil ke stolu a dokonce že povolil bolševickou agitaci v táboře legionářů - 218 legionářů přešlo díky této agitaci k bolševikům, ale část se hned další den vrátila. Bolševici zase nedokázali odpustit Muravjevovi, že prý šel Masarykovi "na ruku". Ve výsledku získal Masaryk od Muravjeva do druhé poloviny února 1918 slib, že legie budou moci pokračovat v přesunu do Francie, že si smějí ponechati zbraně a také dohodu o zásobování a neutralitě čs. legií ve vnitřních ruských záležitostech.

Naneštěstí pro bývalého policejního důstojníka Muravjeva (a údajně "bolševika z donucení") bylo jednání z Čechoslováky později asi jedním ze skutečných motivů jeho zastřelení bolševiky.

Počátkem března pak Masaryk přímo vyjadnával s bolševickou vládou v Moskvě o přesunu čs. vojsk do Francie, což se mu podařilo. 7. března se pak vydal na cestu do Vladivostoku a dále do Japonska. Samozřejmě vrchní bolševická oligarchie v následujících dvou měsících začala svůj postoj k legiím značně přehodnocovat a požadavky bolševiků se v průběhu přesunu čs. arm. sboru silně radikalizovali. Mezi dva hlavní motivy bolševiků patří: 1. Obava (a částečně oprávněná), že se čs. legionáři přidají na Sibiři k vojskům kozáckého atamana Semenova, nebo že jinak budou ozbrojeně vystupovat proti bolševikům.
2. Snaha získat čs. legionáře do řady Rudé armády.

Názor Masaryka na marxismu je vyjádřen už v jeho dílech z přelomu 19. a 20. století:
- Česká otázka, Naše nynější krize
- Otázka sociální: základy marxismu filosofické a sociologické I. a II.

Stejně jako jeho postoj k Rusku:
- Rusko a Evropa, Rusko a Evropa a svět

V takovém případě jeho předválečný, válečný, nebo poválečný názor na marxismus (komunismus, bolševismus) opravdu nelze brát jako kladný. Ba naopak jeho skoro 6 měsíční zkušenost s ruským bolševismem mu jen potvrdila jeho názoy z přelomu 19. a 20. století. Ale Masaryk byl opravdu trochu chytřejší, aby řekl Leninovi do očí, co si o jeho politice myslí. V prvních měsících roku 1918 nebyla v Rusku (byť bylo decentralizované a z velké části v anarchii) jiná vláda než bolševická a tudíž Masaryk, jako představitel Čechoslováků s ní navázal spojení a snažil se obnovit dohody z doby předlistopadové. Masaryk si uvědomoval, že je lepší mít alespoň nějakou tu záruku a pomoc při přesunu od současné ruské vlády, než se pokoušet dostat z Ruska na vlastní pěst.

Ale jelikož Masaryk nedal střílet bolševiky, tak holt z něj někteří vytvořili probolševika.
Přitom by se těžko našla osobnost, která by sympatizovala více s únorovou ruskou revolucí, kterou bolševici v listopadu definitivně podřízli.
Juraj
Příspěvky: 6
Registrován: 26/2/2012, 09:21
Bydliště: Bruntál

Smrť gen. M.R. Štefánika

Příspěvek od Juraj »

Po prečítaní tohoto článku pomerne podrobne rozoberajúceho úlohu M.R.Štefánika je až zarážajúce, ako málo viet zdôvodňuje smrť tohoto veľkého človeka. Článok písala žena, ktorá nechce vnášať konflikty a jatriť rany. To chápem. Ale musím zdôrazniť, že túto záhadu-nezáhadu je potrebné raz navždy objasniť. Je predsa smiešne poukazovať v súvislosti s haváriou lietadla na to, že sa mu prehrial jeden motor. To nemožno myslieť vážne! Po prelete z Talianska do Bratislavy sa prehreje motor pri krúžení nad Bratislavou :-). Dám tu dva linky. Prečítajte si celkom triezve pojednanie o tejto havárii a aj o pohnútkach k úkladnej vražde.
Pre zvýšenie vážnosti faktov, ktoré sú v tomto článku uvádzam skutočnosť, že môj nebohý sused bol medzi vojakmi, ktorí na povel českého oficiera strieľali na lietadlo.

http://www.pansu.sk/nazory-inych/1039-t ... eleny.html

pre zvýšeniie

Zkopírování celé diskuse odstranil hydrostar Ostatně netuším, jak se ti to povedlo a jaký to mělo smysl.
Odpovědět

Zpět na „čs. osobnosti, vojáci, lidé“