Díky za odkazy,
kromě obhajoby, je však třeba přečíst si o obžalobu. Např. ZDE:
http://www.szpb.sk/procesza1.htm
http://www.szpb.sk/procesza3.htm
Co se uvedeného tématu týče, tak pak cituji z výše uvedeného zdroje, z této obžaloby body, týkající se židovské otázky:
- od konca októbra 1938 v tlači, rozhlase, prejavmi na zhromaždeniach a iným spôsobom popudzoval k nenávisti a nepriateľským činom proti Židom a už po vymedzení pojmu Žida na podklade konfesionálnom, nariadením č. 63/1939 S!, z. a celým radom ďalších nariadení vyradil Židov z verejného života a hospodárstva, obmedzil ich osobnú slobodu, majetok a príjmy,
- po salzburských poradách niektorí vládni činitelia na základe ústavného zákona č. 210/1940 SI. z. nariadením z 9. 9. 1941 č. 198/1941 SI. z. (židovský kódex) vyradili Židov úplne z hospodárskeho a sociálneho života, zbavili ich ľudských práv a majetku a neskoršie v r. 1941 a začiatkom 1942 nariadili zriadiť pre Židov koncentračné tábory v Seredi, Novákoch a inde, s čím všetkým dr. Tiso súhlasil, pričom mu bolo vyhradené právo udeľovať výnimky a toto právo ľubovoľne používal,
- koncom februára a začiatkom marca 1942 so súhlasom dr. Tisu, na podklade dohody dr. Tuku s nemeckým vyslancom v Bratislave o deportácii Židov bolo nariadené ministerstvom vnútra pripraviť a previesť nútené vysťahovanie Židov zo Slovenska na územie Nemcami obsadené a takto podľa vopred vypracovaného plánu od 3. 4. 1942 do 18. 5. 1942 bolo vysťahovaných 38 169 Židov bez akéhokoľvek zákonného podkladu, od 18. 5. 1942 do 20. 10. 1942 na základe ústav, zák. č. 68/42 SI. z., podľa ktorého vysťahovaní Židia strácali štátne občianstvo a všetok majetok bez nadobudnutia nového štátneho občianstva a bez akejkoľvek náhrady za odňatý majetok, bolo vysťahovaných ďalších 19 668 Židov, takže celkom bolo vyvezených spolu 57 837 Židov, z ktorých sa vrátilo len niekoľko sto ľudí a ostatní zahynuli,
- dr. Tiso spolu s inými súhlasil s tým, aby podľa dohody dr. Tuku s nemeckými úradmi z februára 1942 sa vyplatilo Nemeckej ríši za každého deportovaného Žida 500 RM, ktorým titulom dal Slovenský štát Nemeckej ríši zálohou poukázať 100 miliónov Ks,
Názor ať si každý udělá sám.
ŽIDOVSKÁ OTÁZKA NA SLOVENSKU a role J.Tisa
Moderátor: Pátrač
-
kacermiroslav
- 5. Plukovník
- Příspěvky: 5286
- Registrován: 25/3/2008, 14:07
- Kontaktovat uživatele:
ak takto se mi to tady v tom vláknu začíná líbit. To už začíná dostávat jinou podobu. Jelikož je to vskutku téma kontroverzní, je potřeba věcnost a klid v duši. Pak to má správnou fazonku.
A na cokoliv co k věci přinesou klolegové ze Slovenska se těším asi nejen já.
A na cokoliv co k věci přinesou klolegové ze Slovenska se těším asi nejen já.
Naposledy upravil(a) Pátrač dne 19/7/2010, 17:15, celkem upraveno 1 x.
Pes(ticid) - nejlepší přítel člověka! Nechápete? Nevadí. Hlavní je, že víte že:
JDE O TO, ŽE KDYBY O NĚCO ŠLO, BYLO BY DOBRÉ VĚDĚT, O CO VLASTNĚ JDE.
Na pomery v nemenovanom štátiku v 1939-45 sa môže aplikovať generizujúca zásada: v mnohých veciach boli pápežskejší než sám pápež.
- vyslanie 2 väčších bojových uskupení propagandisticky označovaných ako divízie, tragikomické vypovedanie vojny USA, štátom ktorý nikdy nevlastnil jedinú oceánsku nákladnú loď, či ponorku nieto remorkér, vypovedanie vojny Poľsku vyvrcholiace zostrelením jediného „nepriateľského“ dvojplošníka, vypovedanie vojny Sovietskemu zväzu a vyslanie leteckej skupiny s najmodernejšou národnou výzbrojou tvorenou tuctom kraviek a avii, hlavná výzbroj tvorená Emilmi aj v 1944.... takými to pikoškami by sa dalo pokračovať.
Z už vymazaných príspevkov, ktorí ponúkli dve oproti sebe stojace názory.:
a) .........Prezident DrTiso, ani vláda prvej Slovenskej republiky, v čase, keď začali transporty do Poľska, nemohli o tzv. konečnom riešení židovskej otázky vedieť
b) ...........věděl o tom, byl o tom informován gen. Turancem, církevními i židovskými představiteli, a dále stačilo aby si přečetl Mein Kampf a občas poslech některý z Hitlerových projevů v rádiu.
-„nemohli o tzv. konečnom riešení židovskej otázky vedieť“ – Predstava, že niekto zámerne a úkladne vyhladzuje špecifikované milióny obyvateľstva nemala zodpovedajúci precedens v modernej histórii ľudstva. Je v ľudskej prirodzenosti odmietať a brať na vedomie zverstvá, ktorá sa páchali v KL a zotrvávať na predošlých dogmách, nakoľko to čo sa v KL odohrávalo sa úplne vymykalo a bolo v ostrom protiklade k tomu čo by sa dalo nazvať bežné stereotypné myslenie ľudí 20.stroročia.
-„věděl o tom, byl o tom informován gen. Turancem“ – medzi obrovským množstvom informácii, ktorí dennodenne dostával (Tiso a špička) o celkovej vojenskej, politickom stave krajiny a sveta sa vyskytli aj informácie o vyhladzovacích táboroch. V záplave správ o strašných stratách Nemcov na východe (Stalingrad a pod) a nastupujúcej hrozby červených z východu, spomínaná špička určite nemala na starosti len problém deportácie a bolo preto pre ne jednoduchšie tváriť sa, že problém nie je až tak závažný akým v skutočnosti bol. O tom či vedel/nevedel, by mohol vypovedať len jediný človek sám tiso. Javí sa vhodnejšie použiť definíciu: vzhľadom na všetky indície mal, resp. musel mať o tom vedomosť.
- vyslanie 2 väčších bojových uskupení propagandisticky označovaných ako divízie, tragikomické vypovedanie vojny USA, štátom ktorý nikdy nevlastnil jedinú oceánsku nákladnú loď, či ponorku nieto remorkér, vypovedanie vojny Poľsku vyvrcholiace zostrelením jediného „nepriateľského“ dvojplošníka, vypovedanie vojny Sovietskemu zväzu a vyslanie leteckej skupiny s najmodernejšou národnou výzbrojou tvorenou tuctom kraviek a avii, hlavná výzbroj tvorená Emilmi aj v 1944.... takými to pikoškami by sa dalo pokračovať.
Z už vymazaných príspevkov, ktorí ponúkli dve oproti sebe stojace názory.:
a) .........Prezident DrTiso, ani vláda prvej Slovenskej republiky, v čase, keď začali transporty do Poľska, nemohli o tzv. konečnom riešení židovskej otázky vedieť
b) ...........věděl o tom, byl o tom informován gen. Turancem, církevními i židovskými představiteli, a dále stačilo aby si přečetl Mein Kampf a občas poslech některý z Hitlerových projevů v rádiu.
-„nemohli o tzv. konečnom riešení židovskej otázky vedieť“ – Predstava, že niekto zámerne a úkladne vyhladzuje špecifikované milióny obyvateľstva nemala zodpovedajúci precedens v modernej histórii ľudstva. Je v ľudskej prirodzenosti odmietať a brať na vedomie zverstvá, ktorá sa páchali v KL a zotrvávať na predošlých dogmách, nakoľko to čo sa v KL odohrávalo sa úplne vymykalo a bolo v ostrom protiklade k tomu čo by sa dalo nazvať bežné stereotypné myslenie ľudí 20.stroročia.
-„věděl o tom, byl o tom informován gen. Turancem“ – medzi obrovským množstvom informácii, ktorí dennodenne dostával (Tiso a špička) o celkovej vojenskej, politickom stave krajiny a sveta sa vyskytli aj informácie o vyhladzovacích táboroch. V záplave správ o strašných stratách Nemcov na východe (Stalingrad a pod) a nastupujúcej hrozby červených z východu, spomínaná špička určite nemala na starosti len problém deportácie a bolo preto pre ne jednoduchšie tváriť sa, že problém nie je až tak závažný akým v skutočnosti bol. O tom či vedel/nevedel, by mohol vypovedať len jediný človek sám tiso. Javí sa vhodnejšie použiť definíciu: vzhľadom na všetky indície mal, resp. musel mať o tom vedomosť.
Ani ten najlepší Spitfire nemôže byť na dvoch miestach súčasne...
Čo už s tím. Slovenský štát bol závisli od Ríše a plnil, čo sa od neho očakávalo. Vtedy a aj dnes. Musíš to brať v kontexte. Boli ešte väčší exoti, na oboch stranách, ktorých účasť vo vojne bola priam kabaretom. Oproti ním to boli celkom silné sily.
Co sa týka, či o tom vedel alebo nevedel, koľko toho vlastne vedel a čo, nechal by som to historikom. Ďalšia vec je, ak aj vedel, či tomu bol schopný porozumieť a uveriť tomu. Ako som už písal, mali s tým problém aj spojenecký šefovia. Proste v tak veľkom rozsahu si to mnohý ani nedokázali predstaviť. A vlastne ani dnes.
Co sa týka, či o tom vedel alebo nevedel, koľko toho vlastne vedel a čo, nechal by som to historikom. Ďalšia vec je, ak aj vedel, či tomu bol schopný porozumieť a uveriť tomu. Ako som už písal, mali s tým problém aj spojenecký šefovia. Proste v tak veľkom rozsahu si to mnohý ani nedokázali predstaviť. A vlastne ani dnes.
V porovnaní so nami (Stredoeurópanmi), ktorí sa potýkame s vojnovou históriu na každom kroku (nech zdvihne ruku ten , kto sa aspoň raz do týždňa nestretne s nejakou T34, 152mm húfnicou, 76,2mm AA, pamätníkom 2SV) Američania mali a vlastne stále majú vlastný názor na 2SV. Keby bola 2SV taká ako ju teraz vykresľuje Hollywood ......
Ani ten najlepší Spitfire nemôže byť na dvoch miestach súčasne...
-
kacermiroslav
- 5. Plukovník
- Příspěvky: 5286
- Registrován: 25/3/2008, 14:07
- Kontaktovat uživatele:
OK. S touto zvýrazněnou terminologii jsem ochoten souhlasit.whitedog píše: -„věděl o tom, byl o tom informován gen. Turancem“ – medzi obrovským množstvom informácii, ktorí dennodenne dostával (Tiso a špička) o celkovej vojenskej, politickom stave krajiny a sveta sa vyskytli aj informácie o vyhladzovacích táboroch. V záplave správ o strašných stratách Nemcov na východe (Stalingrad a pod) a nastupujúcej hrozby červených z východu, spomínaná špička určite nemala na starosti len problém deportácie a bolo preto pre ne jednoduchšie tváriť sa, že problém nie je až tak závažný akým v skutočnosti bol. O tom či vedel/nevedel, by mohol vypovedať len jediný človek sám tiso. Javí sa vhodnejšie použiť definíciu: vzhľadom na všetky indície mal, resp. musel mať o tom vedomosť.
To máš pravdu. Nikdo si asi nedokázal představit ty hrůzy a co to vlastně v tomto případě holocaust představuje. Ne nadarmo nechali Amíci udělat záznamy z táborů, protože se obávali, že tomu nikdo neuvěří.jmodrak píše: Co sa týka, či o tom vedel alebo nevedel, koľko toho vlastne vedel a čo, nechal by som to historikom. Ďalšia vec je, ak aj vedel, či tomu bol schopný porozumieť a uveriť tomu. Ako som už písal, mali s tým problém aj spojenecký šefovia. Proste v tak veľkom rozsahu si to mnohý ani nedokázali predstaviť. A vlastne ani dnes.
Osobně bych se ale spíše pozastavil nad vlastní myšlenkou tohoto vlákna. Tedy proč se tehdejší slovenská vláda rozhodla zbavit svých spoluobčanů, když například Maďarsko toto odmítlo. Samozřejmě důvody finanční atd. jsou známé a také je známí tehdejší antipatie k Židům. Osobně mě spíše zaráží vlastní osoba kněze, tedy člověk s vírou v Boha, desatera atd., který posílá desítky tisíc spoluobčanů někam za značně nejistou budoucností. A akce "vyslídlení" téměř 60.000 občanů SR jistě nebyla žádná jednoduchá záležitost jak organizačně, tak právně i finančně. Proto se tomu musela vláda i přes zprávy z východní fronty náležitě věnovat. Stejně tak se musela věnovat i protestům, které přicházeli z nejvyšších církevních i jiných míst. Jednání mezi Tisem a papežským vyslancem, jakožto jeho církevním nadřízeným, jistě neprobíhala v přátelské debatě.
Židovská otázka na Slovensku a prezident Tiso
Ako to vlastne bolo?
Motto:
„A keď sa človek musí dotknúť tejto háklivej otázky, robí to s ťažkým srdcom a obavami, že jeho úprimný úmysel predstaviť udalosti vecne a objektívne sa nestretne s pochopením u tých, čo vidia iba rub a odmietajú pozrieť sa i na líce tohto problému... Doterajší historici zaoberajúci sa touto témou ... nerešpektujú v plnosti zásadu, ktorá káže písať históriu „bez hnevu a zaujatosti.“ (1)
V mojej (neskôr vymazanej) reakcii k článku kacermiroslava: „Slovenský štát 1939 – 1945“ som sa zmienil, že židovská otázka je príliš složitou, aby som sa ňou v pripomienkách k predmetnému článku zaoberal podrobnejšie. To sa ale nepozdávalo čitateľovi píšucim pod menom „Rosomák“pretože sa nasledovne ozval, s tvrdením, že židovská problematika „nie je komplikovaná“, ale naopak, je to je otázka „kryštálovo čistá“. Nevedno, čo pod tým myslel, ale autor vyššie spomínaného článku sa poponáhľal podoprieť „Rosomákov“ názor článkom „Židovská otázka na Slovensku a role J Tisa“ v ktorom sa údajne rozhodol „poněkud hlouběji se podívat do této problematiky“ a „být nestranný“.
Nevedno, čo viedlo kacermiroslava „poněkud hlouběji se podívat“ na toto ťažké obdobie v živote každého národa v Európe, ako aj v slovenskej histórii, ale ako to z článku vyplýva, jeho snaha túto dejinnú udalosť objasniť žiaľ ani zďaleka nevniesla viac svetla a neobjasnila príčiny, pre ktoré k vysídleniu Židov zo Slovenska došlo.
Jeho „podívaní sa hloubějí“ skončilo, ako to neskoršie v debate priznal,citovaním z knihy komunistického historika a jeho snaha byť nestranný sa pri tom opisovaní z knihy iného vytratila von oknom.
Obsah tohto kacermiroslavovho článku uverejnenom na Palbe 30/4/2010 je ďaleko od pravdy. V prvom rade nezodpoveda uvedenému názvu, pretože mu chýba celá hĺbka historického pozadia spolužitia Židov s ostatným obyvateľstvom na území Slovenska, ako aj ich postoj k slovenskému národu počas rokov tvrdej maďarizácie i nasledujúcej „čechoslovakizácie“. Autor sa v článku zaoberal iba úzkym obdobím slovenských dejín v ich hádam najťažšom období rodiacej sa samostatnosti, v období 2.sv.vojny, doteraz najväčšej kataklizmy v dejinách ľudstva. Napriek obsiahlejšiemu názvu článku, v skutočnosti sa kacermiroslav zameral len na osud slovenských Židov v období 1.Slovenskej republiky, špecificky vysťahovaním židovského obyvateľstva Slovenska.
Toto obdobie nie je zatiaľ na Slovensku plne preskúmané a objasnené, pretože doteraz nebola a žiaľbohu aj napriek znovuzískanej samostatnosti ešte stále na to nie je vhodná „politická klíma“. Po svojvoľnom pripojení Slovenska k zemiam bývalého Protektorátu a neľútostnému prenasledovaniu Slovákov zapojených do štátnych služieb a občianských zoskupení počas samostatného Slovenska i v nasledovných komunistických čistkách takzvaných „buržoáznych nacionalistov“, bola slovenská inteligencia doslova zničená. V materiáloch z vedeckej konferencie konanej v Bratislave 5.-6.júna 1955 je to zaznamenané nasledovne:
- „Celá ľudácka politická reprezentácia na čele s dr.Tisom bola odsúdená za to, že sa nezriekla autonómie Slovenska a nenechala sa opäť zahnať nezmyselným vojenským zákrokom generála Eliáša do uzamknutých priestorov podpalubia lode „československej“ štátnosti vtedy, keď sa táto už neodvratne potápala. Tento akt národnej záchrany súd úplne zvrátene nazval rozvracaním republiky a hodnotil ho ako trestné činy domácej zrady a kolaborantstva.“ (2)
Na Slovensku sa vykladali dejiny tak, ako si to Ústredný výbor KSČ so sídlom v Prahe a pobočkou v Bratislave želal. To hádam netreba viac rozpisovať. Faktom zostáva, že cieľom takto koordinovanej „starosti“ o Slovákov bolo udržiavať v národe pocit viny a menejcenosti a primäť ho k poslušnosti k diktátu Prahy aj za cenu skresľovania dejín. V dôsledku toho, hŕstka historikov, ktorí mali možnosť odísť, usadiť sa v slobodnom svete a skúmať históriu toho obdobia zo zahraničných prameňov bola komunistickými ideológmi nálepkovaná ako „nacisti“, „ľudáci“ a „klérofašisti“ a publikovanie ich výskumov bolo na Slovensku zakázané.
Žiaľ toto nálepkovanie slovenských historikov žijúcich v zahraničí zotrvalo podnes. Prevrat v novembri 1989 spôsobil iba to, že komunisti sa „nežne“ premenili na demokratov a liberálov a namiesto socialisticko-komunistickej ideológie z Moskvy tentoraz poslušne propagujú kapitalisticko-globálnu ideológiu nových pánov z predtým nenávideného Západu. Tí istí komunistickou ideológiou vychovaní a zocelení historici a pedagógovia na Slovensku veselo „tradujú“ svoje remeslo bez štipky hanby naďalej.
Ako je to možné, že historici, čo písali „politicky korektné“ štúdie na želanie strany a vlády nielenže zastávajú dôležité miesta vo verejnom živote, ale aj v ideológii svojích prác z temnej minulosti politických procesov naďalej pokračujú?
Odpoveď treba hľadať v slovách historika PhDr Irsu, ktorý na prednáške, ktorú mal koncom januára v 2008-om v Prešove na tému niektorých našich historikov mimo ineho povedal, že „po nežnej revolúcii už nie sú ani historici tlačení zaujímať deformované postoje, avšak niektorým je veľmi ťažko popierať ich vtedajšie názory, obzvlášť ak za svoje práce získali aj akademické tituly“. Tiež, že „ťažko sa píše pravda tým ktorí s bývalou mocou kolaborovali“. PhDr Irsa však vie tolerovať starších historikov, ktorí by boli vtedy prišli o obživu-miesto ak by neišli s „dobou“. Myslí si že aj dnes je niektorým ťažko povedať niečo na kolegov, keď ako doslova povedal sedeli v jednej kancelárii a boli na jednej výplatnej listine.
Čo však s „historikmi“, akým je napr. E Chmelár, o ktorom profesor Matúš Kučera v Lit. týždenníku napísal: “Jeden problém nemožno obísť. Je to profesionálna príprava historikov. Rozum mi zostáva stáť, keď docent slovenských dejín Eduard Chmelár vyhlási, že Veľká Morava je mýtus. Ten pán zrejme nebol v 1. ročníku svojho štúdia na prvých hodinách historického seminára."
On asi študoval v Budapešti.
A naviac, kacermiroslavovmu „zamysleniu“ chýba akákoľvek zmienka o tom, čo sa v tom čase, v tej istej veci dialo v okolitých krajinách.
- „Židovská otázka bola jediná vnútorná otázka, v ktorej slovenské orgány neboli v stave s úspechom odolávať náporu národných socialistov. Nie preto, žeby odpor tento zo strany slovenskej bol býval slabý, ale preto, že nápor nemecký bol vytrvalý a neobyčajne mocný.“ (3)
- „Medzi Slovákmi zas našli sa ľudia, ktorí radikálnym postojom v židovskej otázke zaisťovali si sympatie národne-socialistických kruhov. Nakoľko Nemecko až do jesene 1944 nemalo možnosť priameho prevádzania akcii na Slovensku, opatrenia slovenských orgánov v mnohom smere znamenali veľké možnosti ochrany pre Židov pred neľudskými opatreniami.“ (4)
- „A Vítek: Slováci a Češi v časopise Obzory, Praha 25.októbra 1947 píše: Na Slovensku až do príchodu Nemcov na začiatku slovenského povstania roku 1944 netrpeli Židia toľko, ako u nás (roz. v českých krajinách). Boli to zvlášť Židia v obchode, priemysle a v remeslách, ktorí pokojne mohli pracovať v svojich odboroch. Slováci vo svojej väčšine, na základe kresťanského učenia o láske k blížnemu, Židov chránili a ich skrývali. Činili tak zvlášť mnohé katolícke kláštory, v ktorých Židia nachádzali svoj azyl, útočište.“(5)
Nestrannosť je alfou a omegou dobrého historika. Kacermiroslav, ako som už spomínal, čerpal pri svojom „hlouběším podíváni se do této problematiky“ z diela historika komunistického obdobia a vo svojom spracovaní sa vôbec nezaujímal nielen o histórii tohto etnika na Slovensku, ale aj tom, čo sa v tom čase v Európe dialo. Napriek takýmto nedostatkom sa údajne snažil „být nestranný“.
Nuž pozrime sa, ako sa mu to podarilo.
Z historického hľadiska „Slovensko-židovský pomer sa vo svojej neutešenej podobe neobjavil z čista-jasna v roku 1939.“(6)
- „Slováci však musia so žiaľom povedať, že v ich zápase o národné prežitie a neskôr o národné sebauplatnenie, Židia nestáli na strane utláčaných a bezprávnych, ale boli spojencami našich utláčateľov a protivníkov.“ (7)
- „Tí Židia, čo v roku 1939 na Slovensku žili, boli z 80% prisťahovalci alebo potomci prisťahovalcov, ktorí za predchadzajúcich asi 100 rokov prišli na Slovensko z Galície (Halič). Prišli bez pozvania a usadili sa v slovenských dedinách i mestečkách. Bohužiaľ, nedá sa o nich povedať, že by sa boli správali ako vďační hostia a skromní prisťahovalci. Nevedeli (alebo nechceli) nájsť súsedský a priateľský pomer k ľudu, uprostred ktorého a z ktorého žili .... V sedemdesiatých rokoch minulého storočia maďarská vláda začala robiť násilnú a nemorálnu odnárodňovaciu politiku. V tomto maďarizačnom úsilí Židia sa bezvýhradne dali do služieb našich utláčateľov, za čo dostávali rozličné hospodárske a spoločenské privilégia.“ (8)
V rozdávaní týchto privilégií pokračovala po rozpade Monarchie aj nová čs vláda v snahe o „čechizáciu“ Slovenska. Napríklad pri pozemkovej reforme - „...maďarské majetky prechádzajú do rúk vládnych prominentov, ktorí ich potom so značným ziskom predávajú, alebo prenajímajú Židom.“ (9)
- „Viedlo to k situácii ktorú ...oficiálny predstaviteľ česko-slovenskej exilovej vlády v Londýne vysvetľuje v roku 1942 britským úradom takto:
Židia na Slovensku majú nepeknú povesť – boli opornými stĺpmi maďarizácie, hlavne na východnom Slovensku, kde predstavovali skutočnú sociálnu pliagu – zruinovali celé oblasti bezohľadným využívaním ľudských slabostí chudobného, hladujúceho a negramotného slovenského ľudu. Hoci tvorili iba 4% obyvateľstva, mali v rukách všetok obchod a väčšinu priemyslu a bankovníctva. Odhaduje sa, že im patrilo 38% národného majetku na Slovensku. Počas Č-SR sa väčšina židov na Slovensku hlásila k sionistom.“ (10)
- (v Uhorsku) „Prevážna väčšina židov sa hlásila k Maďarom. A aby svoju etnickú príslušnosť mohli dokumentovať aj navonok masovo si pomaďarčovali mená.“ (11)
- „Začiatkom 20.storočia židia tvorili 4,42% obyvateľstva Uhorska, ale medzi lekármi bolo 49% židov, medzi pravotármi 45%, medzi novinármi 42%, medzi spisovateľmi 26%, medzi obchodníkmi 55-60% atď.“ (12)
- „Slovenskí vodcovia hľadeli na situáciu s veľkým sklamaním. Museli sa bezmocne prizerať s akou horlivosťou sa židia zapájajú do nemorálneho odnárodňovacieho úsilia maďarskej vlády, ako necitlivo propagujú myšlienku jednonárodného a jednorečového Uhorska.“ (13).
- „ ..slovenský národ v druhej polovici minulého a v prvých rokoch tohto storočia bojoval o holú existenciu. Maďarizácia nás oberala prakticky o celú inteligenciu, zatvárali sa všetky slovenské školy, zrušili všetky národné ustanovizne, zástancovia národa boli prenasledovaní a väznení. V Černovej postrieľali nevinných ľudí. Slovenskému národu zvonil umieráčik. Každý, kto sa postavil do radu šovinistov, ktorí oberali národ o chlieb a reč, stal sa jeho nepriateľom.“ (14)
- „Židia sa tak extaticky vžili do úlohy misionárov maďarizácie, že svojim šovinizmom často prevýšili aj samých Maďarov.... Maďarská vláda oceňovala a honorovala túto „misionársku“ činnosť židov. V rokoch 1870-1918 bolo do šľachtického stavu povýšených 346 židovských rodín.“ (15)
- „Uprednostňovaním židov na úkor domorodého obyvateľstva sa dosiahlo, že krčmár, obchodník,správca panských i cirkevných majetkov, lekár, pravotár a predstaviteľ vládnej moci, s ktorým slovenský človek prichádzal do styku, bol veľmi často žid.“ (16)
- Okrem toho Slovákom neuniklo, čo neskôr otvorene napísal O.Jászi, že v maďarskom boľševickom hnutí sa neobyčajne silno aktivizovali maďarskí židia.“ (17)
- „.... židovská strana pracujúcich (Poále Sion) sa vliala do komunistickej strany hneď pri jej založení.“ (18)
- „Židovský proletariát a početní židovskí intelektuáli sa stali významnou oporou marxistických politických strán na Slovensku, sociálno-demoktratickej a komunistickej. Slovenský dvadsaťročný zápas za autonómiu nielen že sa viedol bez akéjkoľvek morálnej a materiálnej podpory zo strany židov, ale často na druhej strane barikády medzi odporcami autonómie sa zreteľne vynímali židia.“ (19)
Pod ťarchou horeuvedeného sa treba s historikom opýtať: „Ako mohol tento postoj vypestovať u Slovákov city bratskosti, vďačnosti a podĺžnosti?“ (20)
PRVNÍ VYHNÁNÍ ŽIDŮ
Už v úvode tejto state sa kacermiroslav dopúšťa dvoch nepresností: Tvrdí, že „Již v Žilině 6.října 1938 při vyhlášení autonomie..“ čo nie je pravda, pretože „6. októbra bolo podpísané iba spoločné „vyhlásenie” politických strán o autonómii Slovenska v rámci česko-slovenského štátu. (V ten istý deň pražská vláda vymenovala dr J Tisu za ministra pre správu Slovenska )“ (21)
Parlament schválil ústavný zákon o autonómii Slovenskej krajiny až 22-ho novembra, čiže dovtedy, ako autor správne poznamenal “Slovensko bylo tou dobou ještě pořád součástí ČSR i když v jeho okleštěných hranicích”, len treba k tomu dodať, že všetká vojenská a policajná moc na Slovensku bola v rukách českých žandárov a dôstojníkov pod velením Prahy.
Tvrdiť preto, že: “…tento akt mohl být proveden jen díky slovenské autonomii (tedy bez vědomí Prahy)..” je nielen scestné, ale aj nepravdivé. Nie je možné tvrdiť, že o tomto ďalekosiahlom nariadení svojho ministra (dr Tiso bol ministrom pre Slovensko) vláda v Prahe vonkoncom nič nevedela. Je čudné, že sa po celý čas tejto strastiplnej akcii len prizerala, i keď de facto i de jure mohla v svojej právomoci proti tomu zakročiť.
O čo tu vlastne šlo?
Niekoľko dní pred Viedeňským diktátom „vedúci Židovskej obce v Bratislave predložili tamojšiemu Maďarskému konzulátu v mene 15 000 bratislavských Židov petíciu, aby bola Bratislava privtelená do Maďarského kráľovstva.“(22)
- „Po vyhlásení výsledkov Viedenskej arbitráže v Bratislave a na iných miestach Slovenska boli protižidovské manifestácie a slovenská vláda vypovedala z územia Slovenska všetkých Židov, ktorí vlastnili maďarské a iné cudzie občianstvo, alebo nemali domovské právo na Slovensku. Títo Židia boli odsunutí do neutrálnej zóny na slovensko-maďarských hraniciach, ale maďarské úrady ich odmietli prijať.“ (23)
A preto mrzli na slovensko-maďarskom pomedzí až kým sa slovenská strana nad ich osudom nezľutovala a nezobrala ich zpäť.
Historik by nemal opomenúť, že to sa stalo hneď po Viedenskej arbitráži a že sa jednalo o príslušníkov štátu, ktorý v tom čase bol pripravený okupovať Slovensko a predstavoval najväčšiu hrozbu novorodiacej sa národnej samostatnosti. Pretože,
-„ Povinnosťou každej vlády je brániť existenciu a integritu územia štátu. Ani najdemokratickejšie štáty v tomto ohľade nie sú a neboli ani v druhej svetovej vojne výnimkou ak ohrozovali alebo porušovali najzákladnejšie ľudské práva (napríklad USA a Kanada v prípade svojich občanov japonského pôvodu).“ (24)[/color]
Vypovedanie cudzích štátnych príslušníkov bol akt obranný, za aký sa považuje napriklad aj internovanie všetkých občanov japonského a nemeckého pôvodu v USA a Kanade počas 2. sv. vojny.
Nakomiec za podobným príkladom odsunu obyvateľstva netreba sa dívať ďaleko. Hneď po skončení vojny, teda už v čase mieru sa český národ v smutne známych “pochodoch smrti”, zbavil nejakého tri a pól milióna bývalých občanov nemeckej národnosti. Neviem, koľko batožiny im Benešová vláda dovolila zobrať so sebou, respektive, ako ich odškodnila za majetky, ktoré museli zanechať, ale vieme, že „luxus“ dobytčákových vozňov im nedopriali a pri neľudskom zaobchádzaní počas týchto pochodov smrti zahynulo, podľa nemeckých prameňov, údajne až 300 000 osôb.
Čiže, keď bolo vyhnanie časti obyvateľov, príslušníkov bývalého nepriateľa, prijateľným činom po vojne, keď už nepriateľa nebolo, prečo nie je podobne prijateľný čin vysťahovania príslušníkov nepriateľského národa v čase vysokého medzinárodného napätia tesne po okupácii časti svojho územia národom, nad ktorým vysela hrozba rozdelenia a zániku?
Ako teda môže nestranný historik na jednej strane odsudzovať vypovedanie 7 500 občanov nepriateľského štátu v čase vojny, ale na druhej strane nespomenúť, a neporovnať ho s podobným “odsunom” takmer 500-násobne väčšieho počtu občanov v čase mieru, pri ktorom boli obrovské straty na životoch a pritom považovať takýto „odsun“ za primeraný ?
To zaiste nesvedčí o ani len o náznaku o autorovej „nestrannosti“.
V poslednom čase sa tento povojnový „odsun“ občanov nemeckej národnosti z Čiech dostal znovu do povedomia verejnosti, zverejnením doteraz utajeného amaterského filmu zavraždenia nemeckých civilistov natočeného z okna neďalekého bytu.
K tomuto masakru bola debata aj na Palbe a z nej som vybral tieto dva pozoruhodné príspevky:
„Tunac“: „No a pokud se vychílí kyvadlo na jednu stranu, tak je jasné, že přejde na druhou. V každém z nás je, vrátit zlo tomu, který nám ublížil. Každý z nás není Velký Humanista, aby za to, že mu někdo ublížil, poděkoval.“
„Lord“: „Já jen mohu říct, že násilí jménem státu působí docela normálním dojmem. Vzláště když se to dobře odůvodní, ideologicky připraví atd.“
Tieto príspevky dostatočne vystihujú nálady obyvateľstva, aké mohli v tom čase panovať a nepotrebujú ďaľší komentár.
ŽIDOVSKÁ KOMUNITA NA SLOVENSKU
Kacermiroslav tvrdí, že „Židovská komunita na Slovensku se po vzniku autonomie velmi rychle dostala do pozice občanů druhé kategorie, kteří již nebyli pro elitu HSĽS partneři k diskusi a jednání o jejich osudu“ a tiež, že „hned v dubnu 1939 vznikl zákon, který definoval Žida zatím ještě jen na náboženském základě (vládní nařízení č. 63/1939). Nicméně Tiso ještě v pozici premiéra podepisoval protižidovské nařízení jak na běžícím páse. Židé byli na základě těchto jim podepsaných dokumentů vylučováni z veřejných služeb, vyhazování ze zaměstnání a jejich počet musel být redukován na celoslovenský průměr vůči zbytku populace, tedy 4%.“
Tu ale autor pri skúmaní protižidovských zákonov a nariadení “pozabudol”, že sa to nedialo len na Slovensku, ale v celej Európe a že „Minister zahraničných vecí Chvalkovský už 13.októbra 1938 ubezpečoval Ribbentropa, že sa republika odvráti od starej politiky, že „chceme v budúcnosti robiť politiku úzkej spolupráce s Nemeckom“. Na nemeckej hranici nebudú nijaké opevnenia, armádu zredukujú na minimum, všetky politické strany budú rozpustené, bude sa „riešiť“ židovská otázka. Hospodársky sa Česko-Slovensko chce prispôsobiť nemeckému systému“. (25)
a tiež na to, že - „Benešová avantgarda „Český sokol“ na svojom kongrese v októbri 1938 rezolútne žiadal zavedenie protižidovských rasistických norimberských zákonov v celej republike.“ (26)
a že - „V tom istom zmysle písal tiež hlavný predseda českej národno-socialistickej strany Beneša J V Klofáč v „Českom slove“ 30. novembra 1938: Nemecko a jeho národní socialismus nesmíme jenom dohánet, musíme je predhánet.“ (27)
a tiež by nemal „zabudnúť“, že prvé protižidovské opatrenia platné pre celé územie Česko-Slovenska, boli vyhlásené česko-slovenskou vládou 27-ho januára 1939, (28)
a že „....hlásna hradná trúba Masaryka a Beneša za prvej čs republiky, Ferdinand Peroutka, už v januári 1938 sa staval proti udeleniu azylu židovským utečencom z Nemecka do ČSR a vo februáry 1939 .... ospevoval Hitlera ako výborného štátnika a zároveň žiadal deportáciu všetkých židov z republiky, ktorých materinská reč bola nemčina.“ (29)
a že do pozície občanov druhej kategórie ich degradovala Česko-slovenská vláda už 28.decembra 1938 , keď nariadila prepustiť z nemeckých skôl všetkých stupňov učiteľov a docentov židovského vyznania. (30)
Historik by nemal prehliadnúť ani nasledovnú „maličkosť“, že „podpálenie prvej synagógy v Čechách sa uskutočnilo už 15.marca 1939, na slávu Hitlera, v Setíne. Rabovanie židovských obchodov, pogromy a deportácie židov z Čiech sa prevádzalo už v rokoch 1938-39.“ (31)
Pri spomínaní nariadenia č.63/39 treba pripomenúť, že: „Úplné vylúčenie Židov sa v tom čase už dávno realizovalo v Nemecku, vykonávalo sa v Protektoráte Čechy a Morava a v iných krajinách. Dokázalo sa tu (v procese-pozn.xyz), že riešenie židovskej otázky spôsobom prijatým vo vládnom nariadení č.63/39 Slov. zák. bolo kompromisom, ktorý tajne schválilo židovské stredisko vo Švajčiarsku.“ (32)
- (obhajoba): „...boli to sociálne, národné a psychologické dôvody kritického nazerania na Židov na Slovensku a boli, prirodzene zveličované za vzostupu nacistického učenia o rase. Ani jeden štát európskeho kontinentu nezostal ušetrený nielen mocensko-politického vplyvu nacizmu v židovskej otázke, ale i psychologických vplyvov, a to i tam, kde na to chýbali reálne podklady, ako napríklad v Dánsku, Francúzsku, Belgicku a pod.“(33)
A naviac, (dr Tiso): „....do 10.marca vedel som zamedziť akékoľvek takéto volania po koncentračných táboroch, ktoré sa už začali robiť v Čechách za autonómie Slovenska...“ (34)
Čiže, v čase, keď v Protektoráte začali stavať koncentračné tábory pre svojich židovských spoluobčanov, na Slovensku, až do 30.apríľa 1939 nevydali žiadne vládne protižidovské nariadenie.
Podobne sa aj nasledovné kacermiroslavove tvrdenie, že dr Tiso „ještě v pozici premiéra podepisoval protižidovské nařízení jak na běžícím páse“ nezakladá na pravde, pretože, až „30.apríľa 1939 vyšlo prvé slovenské vládne nariadenie s mocou zákona majúce za predmet riešenie židovského problému..... Jeho cieľom bolo redukovať nepomernú prevahu Židov v slovenskom hospodárskom živote.... (35)
- „Okrem toho, slovenská vláda Dr Jozefa Tisu všemožne podporovala dobrovoľné vysťahovanie Židov do Palestíny. (36)
- „Britský konzul v Bratislave Mr P Pares už 3.februára 1939 poukazuje na veľkorysý postoj slovenskej vlády ..... „Slovenská vláda nateraz pomýšľa poslať do Prahy komisiu, aby riešila otázku emigrácie Židov zo Slovenska. Bude im dovolené odniesť si kapitál zmenený na cudzie platidlá v pomere 300 korún za funt (kurz bol 400-500 korún). (Doc. On British Foreign Policy, 3rd series sv4, č.97)“ (37)
- „Spočiatku mala vláda tendenciu nabádať Židov k emigrácii .... Zariadil sa aj Fond na podporu vysťahovalectva Židov. ... Vyhliadky na únik sa však postupne vytrácali najmä pre narastajúcu neochotu mnohých vlád prijať prisťahovalcov.“(38)
Tu si treba všimnúť dátum hlásenia britského konzula, pretože to bolo ešte pred osamostatnením, ku ktorému došlo po ultimáte Nemecka, v ktorom nebolo „tretej cesty“:
„Že sme nechceli roztrhnúť Československú republiku, o tom som dal najavo, ale keď už darmo je, tak ako sa hovorí, keď Nemci nanútili Čechom Protektorát, tak nanútili Slovákom samostatnosť. Chcete, nechcete, príjmete, keď nepríjmete, rozdelíme vás na tri čiastky.“ (39)
Vylučovanie Židov z verejných služieb má pravda svoje pozadie a príčiny (vychýlenie kyvadla):
- „V minulosti patrili Židia medzi najzúrivejších maďarizátorov. ... Židia boli odjakživa cudzotvarom v našej oblasti. Žili medzi nami ako cudzinci, odlišní jazykove, spoločensky, využívajúc v plnej miere výhody, ktoré im plynuli z politickej protekcie vládnucej rasy maďarskej, z hospodárskej nevyspelosti slovenského národa a prirodzenej tolerantnosti a ľahostajnosti prostého ľudu a jeho inteligencie. Keď uvážime, že zo 170 150 židovských obyvateľov na Slovensku roku 1890 prihlásilo sa jazykove len 11 471, t.j. 6,7% k Slovákom, o dvadsať rokov neskoršie, roku 1910, zo 174 912 Židov už len 4969, t.j. 2,8%, tak vidieť, aký postoj zachovali voči národu, ktorý ich živil. Historický fakt je, že naše mestá tak rýchlo pomaďarčili, lebo v židovstve získali Maďari sociálneho činiteľa, ktorý jazykove, hospodársky i kultúrne vykonával húževnatú a tichú odnárodňovaciu prácu v náš neprospech.
Po prevrate v roku 1918 sa začali síce preorientúvať, ale veľmi pomaly, a s tichým odporom. V roku 1921 sa prihlásilo 22,3%, v roku 1930 už 32,2% Židov k slovenskej národnosti, ale 54,3%, resp. 53,1% k židovskej národnosti (sionisti), ponechávajúc si maďarčinu, resp. „judisch deutsch“ ako mikry pre prítomnosť-budúcnosť.
Po obsadení južného Slovenska 15.decembra1938 Maďarmi, prihlásilo 0,8% Židov, t.j. 422 slovenčinu, za svoj materinský a obcovací jazyk.“ (40)
Pravda, „židovská otázka“ nebola len problemom Slovenska a v každom štáte ju riešili po svojom.
- „Je to otázka medzinárodná, nakoľko zaoberá sa ňou už každý národ. Nevyhýba sa riešeniu tejto otázky ani národ slovenský. Pri riešení tejto otázky sa nemôže ísť podľa vzoru žiadného iného národa, vzhľadom na svoje postavenie medzi národmi a na následky riešenia tohto problému v živote národa.“ (41)
- „...a niesli sa v tomto duchu i opatrenia, .... v ktorých sa obmedzoval počet Židov v advokátskej praxi, v lekárňach atď, a kde som potom v neskorších prejavoch práve poukazoval, že mi nikoho nerabujeme, lebo za všetko sa zaplatilo.“ (42)
- „Židom dáme možnosť, aby sa mohli uplatniť do 4%. To je náš zvláštny rozumný postup. Nie je to napodobenie cudzích vzorov. Asi 4% tvorili v národe, do tých 4% nech sa uplatňujú aj v životných povolaniach, aj v školskom vzdelaní.
Tieto 4% pokladali sme teda za správne. V tomto ohľade niesla sa aj arizácia. Podľa mojej koncepcie arizácia sa mala urobiť ako dobrovoľná dohoda Žida so Slovákom na základe 49% - 51%, kde Žid mal voľnosť voliť si spoločníka a tak sa dohodnúť. Teda išlo o ohodnotenie majetku, ktorý prebral Slovák a ktorý tých 51% potom musel zaplatiť. Teda nedostal to zadarmo, ale musel to zaplatiť a so Židom spoločne podnik viesť ďalej. Išlo o to, aby sme podniky neničili, ale aby sme naším Slovákom dali možnosť pomaly sa zaučovať do obchodu a tak postupne potom zaberať celý.“ (43)
„...lebo všetko, čo sa robí, robí sa podľa zásad spravodlivosti. A je len samozrejmé, že kedysi ukradnutý majetok vracia sa do rúk slovenských bez narušenia súkromného vlastníctva.“ (44)
Podobne rozjímanie autora o zákone 210/1940 a o tom, či ho prezident dr Tiso podpísal je bez priblíženia doby v akej sa to stalo úplne scestné. Tvrdiť v jednom riadku, že „Tiso je podepisovat nemusel, protože to nevyplývalo z jeho kompetencí“ a hneď v nasledujúcom, že „tento zákon (č. 210/1940) pak ale Tiso osobně podepsal“ je nedôsledné a zavádzajúce.
- „...pravdepodobne aj pod nemeckým nátlakom slovenský snem vypracoval nový, takzvaný „židovský zákon“, ktorý bol schválený 29.februára 1940. Tento zákon sa podstatne nelíšil od predošlého nariadenia, ibaže presnejšie definoval mnohé podrobnosti a ustálil zásadu účasti Židov na hospodárskom, občianskom a kultúrnom živote ...“ (45)
- „Umiernený obsah tohto riešenia (arizácie-pozn xyz) napádali radikálne zložky, najmä HG na čele s Alexandrom Machom a predsedom vlády Vojtechom Tukom aj slovenskí Nemci. Tieto skupiny dosiahli, že Hitler pozval Tisu do Salzburgu v júli 1940. Na priamy diktát Hitlera bol donútený odovzdať politickú moc predsedovi vlády Tukovi a tento diktát znamenal radikálnu zmenu i v riešení postavenia Židov na Slovensku.“ (46)
- „... v Nemecku priam rozhorčene kritizovali slovenské riešenie židovskej otázky, ktoré bolo v zásadnom rozpore s nemeckými židovskými zákonmi. Práve táto posledná originalita a nezávislosť dr Tisu a jeho vlády.... bola jednou z príčin mocenského zásahu Adolfa Hitlera do vnútorných vecí Slovenskej republiky v Salzburgu dňa 28.júla1940 (von Ďurčanský, dnu Tuka, Mach).“ (47)
- „Pre Dr Jozefa Tisu Salzburg znamenal osobne taký úder, že bol rozhodnutý podať demisiu. Iba na naliehanie umiernených slovenských kruhov, ba i samých Židov, odhodlal sa ostať na svojom mieste, aby mohol svojou autoritou mierniť radikálnu skupinu ovplyvňovanú Nemcami.
Tak sa stalo, že 1.septembra 1940 ministerský predseda dr Tuka si mohol vynútiť na sneme zmocňovací zákon pre riešenie židovskej otázky vládou. Takto emancipovaná vláda dr Tuku vydala vo forme vládneho nariadenia – bez podpisu Prezidenta republiky dr Tisu – takzvaný „židovský kódex“, ktorý dôsledne kopíroval nemecké norimberské zákony.
V porovnaní so židovskými zákonmiNemecka a ostatných štátov (Taliansko, Francúzsko, Maďarsko, Rumunsko, Bulharsko, Belgicko, Holandsko, Dánsko, Nórsko – a tobôž privlastnené Rakúsko, Protektorát Čechy a Morava a Generálny gubernát poľský) slovenský „židovský kódex“ obsahoval dva svetlé body, ktoré boli jeho exkluzivitou: Prvý vyhradzoval Prezidentovi republiky právo priameho administratívneho vyňatia kohokoľvek z moci tohto zákona a druhý potvrdzoval platnosť všetkých výnimiek už predtým udelených podľa spomínaných slovenských zákonov.“ (48)
- (Arcibiskup Kmeťko): „Ale aj vtedy aj teraz to isté hovoria, že on po Salzburgu mohol sa zrieknuť, lebo tam bol urazený. To bol pokus na jeho odstránenie, aby sa do nepovolaných rúk dostal Slovenský štát. On to neučinil, niektorí hovoria, že je pravda,že to bolo preňho uponíženie a že on to urobil v záujme Slovákov lepšie, zvlášť, keď prišla nacistická idea k uskutočňovaniu, proti ktorej sa vždy bránil a viem, že pri hlavných bodoch vyhnania Židov a potom aj Čechov, povedal, keď som sa s ním stretol, že on prijal tú skutočnosť, ale s tým, že on bude rozhodovať, že na ktorých Židov sa to nemá vzťahovať. Len to viem, že takto to vysvetľoval, že to prijal, a nie ako to rozkázal Hitler, že mal by odovzdať vládu do rúk nejakého Nemca, alebo povedzme, do rúk Tukovi, o ktorého zámeroch dobre vieme a tomu som sa aj čudoval. Neviem, v ktorom roku to bolo, že už bolo všetko pripravené aj so súhlasom Nemcov, aby maďarské vojsko vtrhlo na Slovensko, a bol potrebný len súhlas armády a prezidenta a že len Dr Tiso to prekazil s Čatlošom.“(49)
Hore uvedené podporil aj Alexander Mach: „ Jadrom Salsburgu bolo: Odstrániť dr. Jozefa Tisu a zaviesť protektorát na Slovensku.“ (50)
Pravda, Nemci neboli jedinými protivníkmi prezidenta Tisu.
- (Nemecká menšina na Slovensku) „ ...snažila sa tvrdo presadiť svoje politické a hospodárske záujmy na úkor Slovákov. ...dožadovali sa zriadenia režimu podobného protektorátu, dokonca navrhli vysídlenie Židov, Cigánov, Maďarov a za nich presídliť sem 100 000 nemeckých rodín, ...“(51)
- „16. augusta 1940 kultúrny referent nemeckého vyslanectva v Bratislave Muller vo svojej správe do Berlína o vnútropolitickej situácii na Slovensku hlásil: “Tiso je prekážkou pre národno-socialistický vývoj Slovenska ....“(52)
- „21. Augusta Šéf úradu propagandy SR, gardista Karol Murgaš pravdepodobne v spolupráci s nemeckým vyslancom von Killingerom a s agentmi Hitlerových tajných služieb (SS-Obersturmbannfuhrer V. Nageler) začal organizovať komplot protui prezidentovi dr Tisovi, ktorého chceli prinútiť, aby odstúpil a aby sa stal prezidentom Prof. Tuka. (53)
- „3. septembra Snem SR prijal ústavný zákon č. 210 Slov. zák., ktorý na jeden rok splnomocňoval vládu riešiť nariadeniami otázky spojené s arizáciou židovských majetkov a podnikov. Týmto zákonom snem obmedzil nielen svoju kompetenciu, ale aj kompetenciu prezidenta republiky ....“ (54)
K nasledujúce tvrdenie: „V říjnu 1941 pak dal Himmler v Rastenburgu Tukovi a Machovi nabídku, že deportují všechny Židy do východního Polska“ sa žiada upresniť nasledovne:
- „Nemecká národno-socialistická ideológia a jej stúpenci ..... Cez viedenský rozhlas.... zahajovali štvavé kampane...
„Predstavitelia slovenskej autonomnej vlády.... chceli však, aby sa tieto reformy prevádzali nie podľa drastického nemeckého vzoru, ale spôsobom, aký sa praktizoval v susednom Maďarsku, alebo Poľsku, kde bol zavedený tzv „numerus clausus“.“(55)
- „... keď slovenský snem schválil židovský kódex, obrátili sa nemeckí emisári na predsedu slovenskej vlády V.Tuku s plánom sústredenia židov z celej Európy do osobitne vymedzeného územia „na východe“, kde pod nemeckým dozorom budú mať príležitosť vybudovať si vlastnými silami nový domov so širokou samosprávou.“ (56)
- „Po tomto demarši (z Nemecka) roku 1942 keď Tuka stál na vrchole svojej politickej moci, predložil Tisovi požiadavku deportácie ako požiadavku ríše a tvrdil, že ide len o odsun pracovných síl, s ktorými pôjdu i rodinní príslušníci, aby sa netrhali rodinné zväzky.“(57)
- „Slováci s plánom presídlenia súhlasili a dokonca sa zaviazali, že uhradia trovy spojené s premiestnením a výstavbou nových sídlisk, vo výške 500 ríšskych mariek (asi 5 000 korún) za každého jednotlivca.“ (58)
- „Koncom februára 1942 Nemci oznámili, že sú hotoví prevziať 20 000 zdravých a práceschopných židov, ktorí pripravia osídlenie pre ďaľších premiestnencov. V marci 1942 prvé transporty židov opustili Slovensko.“(59)
- „Na Slovensku židovská otázka bola riešená na podklade medzinárodného ujednania uzavretého s Nemeckom, podľa ktorého Slovenský štát musel zaplatiť Ríši sumu 5000 korún za každého židovského občana vyvezeného do Nemecka.“ V danom prípade Slovenská republika uhradila trovy spojené s preškolením a so zapojením židovských občanov do pracovného procesu na novom mieste.“(60)
- (židovská otázka) „V riešení tejto otázky sa vyskytovali prehmaty a porušovanie ľudských práv aj pred rokom 1941, ale až Židovským kódexom vláda Dr Tuku zavádza riešenie podľa nemeckého vzoru a pristúpila na presídlenie Židov do Poľska po uistení, že Židia zo Slovenska BUDÚ ŽIŤ V USADLOSTIACH S VLASTNOU SPRÁVOU a že sa s nimi bude ľudský zachádzať. Presídlenie, ktoré v skutočnosti bolo vyvážaním na smrť v nemeckých koncentračných táboroch bolo nemeckým riešením židovskej otázky v celej Európe . Nebol to slovenský plán a v pomere k iným krajijnám, Slováci v tejto tragédii európskeho židovstva môžu azda jediní povedať, že po zistení, ako nemecká vláda v skutočnosti riešila problém, transporty zo Slovenska boli zastavené. Prezident Slovenskej republiky – jediný medzi hlavami štátov v Európe si vynútil právo dávať výnimky spod protižidovských nariadení a zachránil tisíce židov...“(61)
Aká bola situácia v iných krajinách Európy v marci 1942, keď prvý transport opustil Slovensko?
- „Z Francúzska roku 1940 vyviezli tri transporty Židov, potom roku 1941 14 transportov a roku 1942 104 transportov (strana 112. z obžalobného spisu pred medzinárodným tribunálom v Norimbergu.“ (62)
- „Z Belgicka sa začali deportácie roku 1940.“ (63)
- „1.októbra 1941 boli vyvezení Židia z Prahy do Lodže. (Vyplýva to z československej správy obsiahnutej v liste sudcu Jacksona lordovi Wrightovi (ako ho cituje publikácia „Československý a norimberský proces“ na strane 112), Tam je totiž zachytené, že už 16.decembra 1942 bolo zriadené geto aj v Terezíne, čo je jeden z koncentračných táborov pre Židov.“ (64)
- „Až dva roky po začiatku deportácií Židov si ich Nemecko vynútilo i zo Slovenska.“ (65)
- „Išlo zrejme o nemeckú generálnu akciu proti Židom veď vieme, že za Maďarsko jeho ministerský predseda Kállay 20.apríľa 1942 slúbil vyviesť 800 000 Židov.“ (66)
- „Maďarsko deportovalo celkom 600 000 Židov.“ (67)
Židovský kódex.
Kacermiroslav po údajnom „dôslednom“ skúmaní vyhlásil nasledovné: „Tento Židovský kodex je papežtější než papež. Jednalo se o jeden z nejkrutějších protižidovských zákonů v dějinách Evropy.“ Prezident Tiso sice nebyl ze zákona příliš nadšen, ale také se jako hlava státu nepostavil proti a ani to nezkusil.
O židovskom kódexe som už písal vyššie, treba len zdôrazniť, že po Salzburgskom diktáte „... si už Tuka mohol zabezpečiť vydanie nariadenia č.198/41 Sl.z. z 9.septembra 1941 onen odiózny „židovský kodex“, ktorý úplne reciproval nacistické norimberské rasové zákony a znamenal úplné vyradenie Židov zo spoločenského života, zbavenie základných občianských práv a majetku. Tisovi a konzervatívnym činiteľom sa podarilo dosiahnúť iba právo prezidenta udeľovať výnimky z platnosti nariadenia. Z dokazovania v Tisovom procese vyplýva, že Tiso udelil asi 9000 výnimiek, ktoré sa vzťahovali i na rodinných príslušníkov a znamenali záchranu 27000 – 30 000 Židov.“ (pred deportovaním do haličských koncentračných táborov) (68)
- „Keď dr Tiso chcel svoj nesúhlas s protižidovským kódexom prejaviť tým, že sa vzdá prezidentského úradu, židovskí rabíni šli za biskupom Kmeťkom (ktorý bol Tisov cirkevný nadriadený) a prosili ho, aby naliehal na Tisu, aby sa nevzdával, lebo potom na jeho miesto príde Tuka a to bude pre Židov ešte horšie. Tiso zostal a dosiaľ som sa ešte nestretol s tým, že by mu to niektorý židovský autor pripočítal k dobru. Ba niekedy si myslím, že keby sa bol vzdal, obviňovali by ho, že utiekol od zodpovednosti a zapričinil ešte väčšie zlo.“(69)
- „Židovský kódex vyšiel ako nariadenie vlády, pri ňom obžalovaný iniciatívne nespolupracoval, naopak v úsilí znemožniť vykonávanie jeho prísnych ustanovení konal tak, ako mu to kódex umožňoval.“(70)
- „Očakávať od slovenského národa, aby sa v tejto situácii pridržal formálnej demokracie alebo neprispôsoboval svoj politický systém danej medzinárodnej situácii, na ktorej nič nemohol meniť, je politické absurdum.“(71)
- „Je zistené, že vydanie židovského kódexu on ako prezident nepodpísal, aj to viem, že keď vyšiel kódex, slovenskí biskupi na svojej konferencii v Bratislave vydali memeorandum, ako protest proti zavedeniu kódexu, lebo sa protiví morálke.“ (72)
- „Viem, že dvaja nitrianski rabíni chodili na hrad do kancelárie, aj u mňa boli zo dva razy a dožadovali sa pre niektorých výnimiek. Žiadali tiež, aby sa deportácia zastavila. .... Viem, že Židia aj mne povedali, že je potrebné, aby Tiso zostal naďalej prezidentom,lebo že ak on tam nebude, všetci Židia zahynú do posledného. .... On neveril, žeby sa s nimi zle zachádzalo, bol presvedčený, že sa s nimi nakladá dobre.“ (73)
- „Výsledkom celého Tisovho úsilia bolo už iba ustanovenie tohto kódexu, podľa ktorého obžalovaný ako prezident si vyhradil právo udeľovať výnimky z tohto zákona. Takéto riešenie nemá obdobu v zákonodarstve o Židoch v štátoch pod nemeckým vplyvom.“(74)
„Je známe, že počet výnimiek bol veľký, ich presnú cifru však Národný súd nepripustil dokazovať, odmietol vypočuť i svedka dr Neumana, ktorý mal toto udeľovanie v prezidentskej kancelárii na starosti. Pri tlaku zvonku, pri zhromaždení sfanatizovaných radikálnych elementov proti obžalovanému, že udelil príliš mnoho výnimiek, muselo sa utajovamt, koľko výnimiek bolo vydaných. Príkaz k tajeniu tohto faktu dal Tiso Neumanovi.“ (75)
„....lebo Hitler bol nazlostený na prieťahy pri vyvážaní Židov. A potom dokonca, keď sa po povstaní slovenská vláda odvážila protestovať proti tomu, že nemecké vojsko vyváža zo Slovenska Židov, prišiel do Bratislavy sám Himler,...(ktorý vtedajšieho predsedu vlády dr Štefana Tisu za takúto provokáciu) priam znosil.“ (76)
PRVNÍ DEPORTACE SLOVENSKÝCH ŽIDŮ
březen – říjen 1942
Autor v svojom tvrdení, že Deportace Židů v roce 1942 byly vyvrcholením politiky antisemitismu slovenských politických orgánů, vlády, sněmu a Státní rady len potvrdzuje, že má k hlbšiemu rozboru problematiky a k tomu prinaležiacej nestrannosti veľmi ďaleko. Ako som už vyššie poukázal, antisemitizmus nie je slovenským vynálezom, praktizoval sa takmer v celej Európe a skutočnosť, že vysťahovanie židovského obyvateľstva zo Slovenska začalo až v roku 1942 len dokazuje že Slováci boli poslední, ktorí na nátlak Nemecka k takému kroku pristúpili.
- „Dr Sokol (predseda Snemu-pozn.xyz) však potvrdil, že snem konal tak preto,lebo už nebolo možné deportácie Židov zamietnúť...... ďalej sa zistilo, že z nemeckej strany odvážanie Židov odôvodňovali ako kolonizáciu. I svedok vyslanec Ludin potvrdil, že tlmočil želania slovenskej vlády, aby sa s vysťahovanými Židmi dobre zaobchádzalo a uviedol, že zahraničný úrad mu poslal text nóty o pozbavení Židov slovenského štátneho občianstva a o tom, že za každého Žida žiadajú 500 mariek ako kolonizačný príspevok.“ (77)
- „Vo februáry 1942 predložil Zahraničný úrad v Berlíne na príkaz Himmlera predstaviteľom slovenského režimu nótu, aby poskytli k dispozícii Ríši na pracovné nasadenie 20 000 mladých slovenských židov..... Pretože sa nepovažovalo za správne rozdeliť židovské rodiny, musel Tuka intervenovať u nacistov. Hitlerovci súhlasili s vysťahovaním celých rodín, ale zároveň požadovali za každého 500 mariek ako osídľovací poplatok a vyslovenie straty slovenského štátneho občianstva.“ (78)
- (Eichmann v procese): „Na otázku, ako mohol takto klamať slovenskej vláde, keď jej nepovedal, že židovské transporty budú likvidované, odpovedal – na to bol rozkaz!“ (79)
-„ Prvé deportácie židovského obyvateľstva sa začali v roku 1939 z Rakúska a protektorátu, pokračovali z Francúzska (v rokoch 1940-1942 odišlo 121 transportov) a Belgicka a roku 1941 sa masovo uskutočňovali v Poľsku a Rusku. V tom istom roku Maďari deportovali na Ukrajinu 18 000 Židov, ktorí boli s ďaľšími ukrajinskými Židmi zmasakrovaní 27. - 28. Augusta 1941
....maďarský ministerský predseda Kállay sľúbil v apríli 1942 vyviesť 800 000 Židov (600 000 ich skutočne vyviezli).“ (80)
A z iného prameňa:
„ Ako vyplýva z materiálov medzinárodného tribunálu v Norimbergu, nacisti si vynútili z Francúzska už roku 1940, 3 deportačné transporty, v roku 1941, 14 transportov a roku 1942, 104 transportov.
Z Belgicka sa začali deportácie takisto roku 1940,
z Protektorátu roku 1941,
z Maďarska roku 1942. Ministerský predseda Kállay sa v dohode z 20.apríľa 1942 zaviazal vyviesť do Poľska 800 000 Židov. Maďarsko deportovalo celkom 600 000 Židov.“ (81)
„Kvôli pravde a z povinnosti k histórii treba podotknúť, že Slováci boli stopercentne presvedčení, že tu ide iba o presun židovského obyvateľstva do končín, odkiaľ v minulom storočí na Slovensko prišli..... Rozhodne nevedeli, že Židov v Poľsku čaká smrť v koncentračných táboroch.“
„V tomto čase – na jar 1942 – nik na Slovensku, nik na Západe a len niekoľko ľudí v Nemecku vedelo, čo sa s vysídlenými Židmi deje.“ (82)
Kacermiroslavové tvrdenie, že Židé na Slovensku se tak stali velmi rychle objektem nacistického řešení vrámci vyššie uvedených dokumentov kríva na obidva nohy. Za prvé, v žiadnom prípade to nebolo „veľmi rýchle“ a za druhé, Židia boli objektom nacistického riešenia vo všetkých krajinách Európy pod vplyvom Nemecka. Nielen na Slovensku.
Spomínaná neveřejná poznámka Domenica Tardiniho připojená k instrukci z 25. března 1942, která nařizovala Burziovi, vatikánskému charge d`affaires na Slovensku, aby protestoval proti deportacím Židům do rukou Třetí říše len dokazuje, ako málo o politickom tlaku nacistického Nemecka na krajiny pod jeho vplyvom Štátny sekretár Svätej stolici Domenico Tardini vedel. Je síce pravda, že
„Štátny sekretariát Svätej stolice vo Vatikáne doručil vyslancovi Slovenského štátu Sidorovi12.novembra 1941 nótu .... Hoci Sidor doručil nótu ministerstvu zahraničných vecí v Bratislave (predseda vlády Tuka bol súčasne i ministrom zahraničia), .... ministerstvo na nótu neodpovedalo. Vatikán odpoveď urgoval v ďaľšej nóte zo 14.marca 1942 ... Tuka však neodpovedal zámerne, lebo 3.marca1942 predložil vláde návrh zákona o deportácii Židov a chcel odložiť odpoveď na nótu až po schválení svojho návrhu ....“
Vláda schválila Tukov návrh24.marca 1942 a Tuka spolu s Machom presadil, že prvý transport Židov do Poľska bol vypravený 26.marca 1942,...“(83)
- „Je tiež pravda, že pápežská stolica sa vo veci vysťahovania Židov zo Slovenska obrátila 5.mája1943 prostredníctvom vyslanca Sidora na ministra zahraničných vecí Slovenského štátu, vtedy však už boli transporty od októbra 1942 zastavené.“ (84)
Mohl Tiso vědět o tom, co slovenské Židy čeká?
Kladie si kacermiroslav otázku a po svojom „hloubějším nahlednutí do problému“ uvádza ako dôkaz nasledovné: Vatikánský diplomat na Slovensku Giuseppe Burzio psal 9.března 1942, tedy 16 dní před prvním transportem do Říma toto:
"...plán byl vytvořen bez nátlaku Německa...Deportace osmdesáti tisíc osob do Polska, vydaných na milost a nemilost Němcům, znamená pro většinu rozsudek smrti."
Z tohoto „psaní“ je zrejmá len jedná vec, a to, že msgre Burzio mal o židovskej otázke v Európe a o situácii na Slovensku len veľmi chabé vedomosti. Nakoniec priznal svoj omyl.
- „Historik M S Ďurica spomína, že pri jeho návšteve roku 1965 sa msgre Burzio s určitým poľutovaním vyslovil: „Teraz vidím lepšie, že Tiso naozaj robil, čo len bolo možno.“ (85)
Horeuvedené kacermiroslavové tvrdenie, že dr Tiso vedel o tom, že presťahovaných Židov čaká istá smrť vyvracia oj hlavný žalobca A. Rašla nasledovne:
- „V čase rozhodnutia o deportácii Židov nemožno, samozrejme, imputovať ani Tisovi, ani komukoľvek inému, akoby už vtedy vedeli, že Židia idú na smrť.“ (86)[/color]
Ako to vlastne bolo?
- „V júli 1942 vyjadril švajčiarsky reprezentant Svetového židovského kongresu dr Gerhard Riegner svoje podozrenie, že deportácie sú iba kamuflážou nemeckého plánu vykynožiť židov. Americký vyslanec v Berne (Mr Lelend Harrison) pokladal toto podozrenie za pochybné a charakterizoval Riegnerovo memorandum ako „wild rumours inspired by Jewish fears“ (obavami židov inšpirované poplašné chýry).“ (87)
- „V snahe overiť alebo rozptýliť tieto príšerné podozrenia, britská odbočka Svetového židovského kongresu sa obrátila v septembri 1942 na dr.E.Beneša s otázkou, čo si on myslí o skutkovej podstate Riegnerovho memoranda. Beneš im odpovedal, že „Riegnerova správa je nielen falošná, ale je pravdepodobne nemeckou provokáciou,...“ Radil, aby sa správa nezverejňovala a on sa medzitým pokúsi zistiť skutočnosti pomocou svojej špionážnej služby, ktorá je najlepšia v celej Európe.“ (88)
- „Dňa 6. Novembra1942 dr Beneš oznámil Svetovému židovskému kongresu, že správu o vyvražďovaní Židov prešetril a má informácie dokonca z dvoch nezávislých prameňov. Podľa týchto informácií, Nemci nepripravujú nijaké masové vyvražďovanie Židov.“ (89)
- „Keď sa neskôr ukázalo, že nemecký podvod s kolonizáciou Židov je zločin, najmenší zo štátov pod nemeckým vplyvom (na jar 1943) žiadal komisionálnu kontrolu a revíziu táborov a žiaden transport neodišiel. Vtedy zo všetkých európskych krajín v nemeckej sfére deportácie ďalej pokračovali a z Maďarska utekali Židia na Slovensko, aby tu našli ochranu.“ (90)
Viac na túto tému:
- „Svedok dr Kováč uviedol, že až z prepašovanej správy pred odchodom posledných transportov zo Slovenska sa dozvedeli, čo sa robí so Židmi v Lubline a ukázal to dr Vaškovi. Teda zrejme i sami Židia u nás sa dozvedeli o tom, aká je pravda až pred zastavením transportov zo Slovenska, teda niekedy v októbri 1942. Považovalo sa to len za propagandu a neverili tomu. Takisto korešpodencia úradu USA pre vojnových poškodencov s pápežskou stolicou nasvedčuje, že zásahy nuncia Burzu v prospech Židov tu síce boli, ale až roku 1944.“(91)
- „...na jeseň 1942 prenikli správy, čo sa robí v poľských táboroch s vyvezenými Židmi. Správy boli také príšerné, že boli neuveriteľné a pokladali sa za propagandu proti nacizmu. ... Na popud prezidenta Beneša overovala pravdivosť správ o pomeroch v poľských táboroch československá exilová kontrarozviedka a tá ich pokladala za nepravdivé.“ (92)
„..kedysi v auguste 1942 sa Slováci dozvedeli neuveriteľné a otrasné skutočnosti zo spoľahlivejšieho prameňa. Na Spišskú Kapitulu k biskupovi Vojtaššákovi prišli dvaja židovskí utečenci z Poľska a oboznámili ho s hrôzami masového vyvražďovania v nemeckých koncentračných táboroch. Biskup Vojtaššák hneď upovedomil ministra vnútra A Macha, prezidenta Tisu a vatikánskeho nuncia Burzia. Minister Mach hneď zastavil všetky ďaľšie deportácie a vysídľovanie Židov zo Slovenska prakticky prestalo.“ (93)
- „Deportácie boli kruté a poľutovaniahodné opatrenia, ktoré spôsobili mnohým ľuďom mnoho žiaľu a biedy, i keď sa vykonávali za spolupráce predstaviteľov židovskej komunity. Ale už to, že ich uskutočňovali Slováci, bolo zárukou, že sa nevyskytovali násilenstvá a akty takej zlomyseľnosti a nenávisti, akej boli schopní nacisti, alebo boľševici.“ (94)
Nasledujúce kacermiroslavové tvrdenie, že "Tisa pak osobně ještě několik týdnů před prvním transportem informoval generál Turanec, který se s ním setkal a říkal mu, jak nacisti masově vyvražďují civilní židovské obyvatelstvo na východní frontě"nie je podopreté odkazom na nejaký dokument a z toho dôvodu je ťažko predpokladať, do akej miery je tento údaj pravdivý a tiež, aký mala uvedená informácia vzťah k vysídľovaniu. Je známe, že slovenská jednotka postupovala smerom na Kaukaz a je možné, že sa dopočuli o nasledovnom, zmienenom už vyššie, že „v roku (1941) Maďari deportovali na Ukrajinu 18 000 Židov, ktorí boli s ďaľšími ukrajinskými Židmi zmasakrovaní 27. a 28. Augusta.“ (95)
Ani ďaľšie tvrdenie kacermiroslava: "prezident republiky mohl udělit výjimky, přičemž J.Tiso udělil na 1.000 výjimek, které od deportace ochránili cca 4.000 židů" sa nezakladá na pravde. Sám autor si protiriečí, keď o pár riadkov nižšie uvádza, že (po zastavení transportov) "na Slovensku tak zůstalo přibližně 24.000 Židů".
Ako bolo už viackrát vyššie spomenuté, prezident Tiso udelil asi 9 000 výnimiek, čím zachránil 34 – 35 000 Židov. To potvrdil aj
- „Vyslanec Ludin v telegrame do Berlína z 26.apríľa 1942 hlásil: „Pod cirkevným vplyvom a koncepciou jednotlivých úradníkov dostalo asi 35 000 Židov zvláštne legitimácie, na základe ktorých nemusia byť evakuovaní.“ (96)
A z iného prameňa:
- „Nemecký vyslanec v Bratislave H E Ludin v telegrame z 30.júna 1942 oznamuje: „Vysídľovanie Židov zo Slovenska uviazlo. V dôsledku klerikálnych vplyvov a podplatnosti jednotlivých úradníkov, 35000 Židov dostalo zvláštné výnimvky..... Vysídľovanie Židov je veľmi nepopulárne v širokých kruhoch slovenského obyvateľstva.“(97)
Povšimnutia vhodné sú aj nasledovné citáty:
- „Slovenské orgány sa snažili chrániť slovenských občanov židovského vierovyznania v Maďarsku. Dňa 13.júna 1944 nemecký veľvyslanec v Maďarsku H E Veesenmayer žiadal Zahraničný úrad, aby tlačil na Slovenskú vládu, aby vyslovila zásadný nezáujem o slovenských židov v Maďarsku. Dôvodom tejto žiadosti je, že Slovenské veľvyslanectvo v Budapešti, ako aj slovenský minister vnútra, informovali maďarskú vládu, ako aj SD referenta o svojom zvláštnom záujme na repatriovaní židov slovenskej národnosti, ktorí vtedy boli vyvážaní z Maďarska.“ (98)
- „H E Veesenmayer v zpráve z 11.júla hlási: „Zástupca zahraničného ministra poukázal mi dnes na to, aké ťažké je postavenie maďarskej vlády vzhľadom na rozdielný postup príslušných nemeckých miest vo veci židovskej otázky v Maďarsku, Rumunsku a na Slovensku. Pokiaľ my od tunajšej vlády žiadame najbezohľadnejší postup proti Židom, Rumunom a Slovákom je dovolené zachádzať so Židmi spôsobom nepomerne miernejším.“ (99)
- „Podľa zpráv maďarského vyslanectva v Bukarešti a v Bratislave v posledných týždňoch mnohí maďarskí Židia prešli nelegálne hranice do Rumunska a na Slovensko, kde viac-menej otvorene sú trpení tamojšími úradmi. To sa zrejme robí, aby vyvolaný bol dobrý dojem u našich nepriateľov. Vonku v svete vznikol dojem, že Rumuni a Slováci zaujímajú v židovskej otázke celkom rozdielný postoj od Maďarska....“ (100)
Tvrdiť, že "Vše bylo chaotické a byla tu jasná snaha využít momentu překvapení" môže len človek neznalý pomerov, alebo historik, ktorý chce úmyselne poškodiť objekt svojich „výskumov“.
Ani nasledujúce kacermiroslavové tvrdenie: "Nicméně vláda a prezident nedokázala tyto transporty zastavit, nebo možná ani nechtěla", sa nielen nezakladá na pravde, pretože transporty boli zastavené, ale tu sa už vyslovene jedna o obyčajnú arogantnú lôž.
- „Prvé informácie o tragédii deportovaných židov priniesol slovenský Žid (meno nie je isté), utečenec z tábora Majdánek v lete 1942.... Tento utečenec sa dostal k biskupovi Vojtaššákovi. Vojtaššák písal Machovi, Tisovi a Burziovi ....“(101)
- „Vláda vec okamžite prerokovala a zastavila ďaľšie transporty do Poľska.“ (102)
- „Sám Tuka bol donútený žiadať nacistov o povolenie vyslať do koncrentačných táborov slovenskú vyšetrovaciu komisiu. Nacisti túto požiadavku odmietli.“ (103)
- „V decembri 1943 Veesenmayer tlmočil v Bratislave tvrdú Hitlerovu požiadavku pokračovať vo vysídľovaní Židov. Tiso ju však odmietol. A keď sa Veesenmayer roku 1944 znovu objavil J Tiso požiadavku znovu odmietol .“ (104)
- „Slovenský štát sa tak ako jediný zo štátov v strednej Európe odvážil postaviť sa proti vôli A Hitlera, a to vtedy, keď zo všetkých Európskych krajín v nemeckej sfére deportácie pokračovali ďalej (vtedy už utiekali Židia z Maďarska na Slovensko).“ (105)
Čo sa týka pro-nemeckých reči (v Holiči a inde), dr Tiso to na súdnom prejednávaní zdvôvodnil nasledovne:
- „Nemci sa povýšenecky dívali na nás ako na malý národ a malý štát. Bolo teda mojou snahou držať ich ako-tak v povýšeneckom postoji“ (106)
a jeho obhájca to v súdom prejednávaní vysvetlil takto:
- „Obžalovaný bol v ťažkej situácií ako hlava štátu i ako kňaz. (reč v Holiči) V štátnickej funkcii bol postavený pred hrozbu, ktorá požadovala deportácie, preto musel svojím prejavom pred Nemeckom kamuflovať riešenie židovskej otázky, aby ho neobviňovali, ako ochráncu Židov, veď inak i počet výnimiek bil do očí.“ (107)
Uvedené dôkazy nasvedčujú, že kacermiroslavové tvrdenie, že "V této první fázi dali představitelé Slovenské republiky (štátu) své obyvatele židovského původu dobrovolně a z vlastní iniciativy vydali do Třetí říše, která se pak o jejich osud za „slovenské peníze“ (osídlovací poplatek) postarala", je tak isto opakom pravdy, ako mnohé iné jeho tvrdenia v tejto dejinnej udalosti. Je neodškriepiteľne dokázané, že Slovenský štát bol posledným európskym štátom pod nemeckým vplyvom, ktorý pristúpil k vysťahovaniu svojich občanov a tiež jediným, ktorý sa dokázal Hitlerovi vzoprieť, transporty zastaviť a ďalej v nich nepokračovať.
Tvrdohlavé tvrdenie, že "Slovensko tak následovalo Německo v řešení židovské otázky jako první „satelitní“ stát vlastními mocenskými prostředky" nectí žiadneho historika nikde, ani na Palbe.
Ani zrnka pravdy nie je v nasledujúcich tvrdeniach, že "Radikální činitelé Hlinové gardy vedené A.Machom se snažili v roce 1943 deportace Židů obnovit ..... Vláda v podstatě souhlasila, ale po protestech a ze strachu, jaké budou mít transporty do vyhlazovacích táborů důsledky po ukončení války .... již žádný transport ze Slovenska pod slovenskou mocí neodešel".
- (A Mach) „Začiatkom marca 1943 som dostal list od spišského biskupa Jána Vojtaššáka. Bol to otrasný list.“ (108)
- „(Pán biskup) dôrazne žiadal, aby som urobil všetko, čo je v mojej moci, aby sme zachránili ešte živých, zastavili vyvážanie ďaľších a zistili celú pravdu o osude všetkých zo Slovenska vyvesených židov.“ (109)
- (A.Mach) „Dúfal som, že to nebude pravda. Veď niečo také predsa nemôže byť pravdou.“ (110)
- „Národ Goetheho, Schillera, Hegla. Národ Kantov, Marxov, Engelsov. Národ Beethovenov, Bachov, najväčších učencov, filozofov, skladateľov ....“ (111)
- „Až keď Nemci odmietli pripustiť našu vyšetrovaciu komisiu, vedeli sme.“ (112)
- „Náš, môj omyl je v tom, že sme verili Nemcom, že sme s nimi urobili tú nešťastnú zmluvu, že sme im odovzdali židov, zbavených štátneho občianstva. Lenže! S Nemcami pred nami i po nás urobili dohody, zmluvy, pakty najväčšie mocnosti západu i východu....“ (113)
- „V marci 1943 definitívne prestali všetky transporty a slovenská vláda vytrvalo a neústupne odolávala nemeckému nátlaku i hrozbám.“ (114)
- „Potom prišli intervencie, ostré zákroky z Berlína.... Vyhrážky a hrozby. Nemci boli ešte stále príliš silní. Na konci vojny boli ešte ostrejší, ako na začiatku.“ (115)
- „No napriek všetkým možným následkom, všetci rozhodujúci boli proti pokračovaniu vo vyvážaní. V prvom rade prezident a celá vláda.“ (116)
- „Od leta 1943 Slovensko bolo pre Židov pomerne najbezpečnejšie územie v strednej Európe a tu hľadali útočište aj židia zo susedných štátov, hlavne z Maďarska.“ (117)
- „Správa Medzinárodnej konferencie Červeného kríža o činnosti v rokoch 1939 – 1947 konštatovala: „veľká časť židovskej menšiny mohla zostať v krajine a v určitých chvíľach sa Slovensko považovalo za relatívne útočište pre Izraelitov z Poľska.“ (118)
- „Slovenský ľud, slovenský episkopád a od marca 1943 aj slovenská vláda (a Šaňo Mach osobitne) chránili židov. Nerobili to z výpočitavosti, alebo z podĺžnosti splácať židom „quit pro quo“. Konali čiste z kresťanskej povinnosti a z ľudskej ohľaduplnosti. Ich skutky milosrdenstva sú iste natrvalo zapísané v „knihe života“, ale – žiaľ – márne ich hľadáme v knihách židovských historikov.“ (119)
Spomínané svedectva Wetzlera a Vrbu len potvrdili výpoveď predchadzajúceho utečenca, ale na rozhodnutie neobnoviť ďaľšie transporty už nemalo vplyv. Aj napriek tomu, že ľudia nemohli uveriť, že k takémuto úpadku ľudstva mohlo dôjsť.
(R Vrba) “Keď som sa podíval na tváre našich štedrých hostiteľov, mal som hrozný dojem, že neveria ani slovao z toho, čo hovoríme.“
(Wetzler)“ „Ľudia, ktorých po strastiplnom úteku z Osvienčimu informovali, nemohli vôbec pochopiť, že sa niekde na svete môžu páchať neuveriteľné zverstvá, aké títo dvaja prežili.“ (120)
Zaujímavé je, že autor pred naledujúcou vsuvkou doteraz v žiadnej inej krajine, nikde, nespomenul transporty židovského obyvateľstva. Prečo asi si v nasledovnom spomenul Maďarsko: "V květnu 1944 bylo německými vojsky obsazeno Maďarsko, kde začali velice kruté a rychlé deportace tamějších Židů."
To chce poukázať, že fašistická vláda Maďarska dokázala svojich židovských občanov „podržať“ dlhšie (aby potom z nich 600 000 odviezli)? To vo svojom „hloubějším podíváni“ na problém „prehliadol“ vysťahovanie v roku 1941a mnohé sťažnosti fašistickej maďarskej vlády nemeckému veľvyslancovi, že Slováci zaobchádzajú so Židmi miernejšie, ako Maďari?
Na priblíženie postavenia Židov vo fašistickom Maďarsku je tiež treba uviesť, že už
- „8.júla 1938 Darányiho vláda predložila v parlamente dva návrhy zákonov. ... Druhý návrh zákona „O účinnejšom zabezpečení rovnováhy v spoločenskom a hospodárskom živote“ bol namierený proti Židom a jeho cieľom bolo obmedzenie práv židovských občanov pri výbere povolania v určitých pracovných oboroch a v štátnych službách. Okrem týchto dvoch návrhov zákonov budapeštianský parlament v ten istý deň prijal – už spomenutý –návrh zákona, ktorým vyše milióna maďarských občanov stratilo volebné právo.“(121)
Viacej svetla do vysťahovania Židov maďarskými fašistami vniesol historik A Hrnko, ktorý tragédiu v roku 1941 opísal takto:
- „Len na pripomenutie jeden citát (autorom nie som ja): “Prvý brutálny akt násilnej deportácie židovského obyvateľstva sa v Maďarskom kráľovstve uskutočnil v lete 1941, v čase, keď po boku nacistických vojsk aj maďarská armáda sa zúčastnila okupácie Halíča a Ukrajiny. Maďarská vláda v júli nariadila orgánom ministerstva vnútra, aby tých židov, ktorí nemajú domovskú príslušnosť, sústredili do zberných táborov na severo-východnom pohraničí Maďarského kráľovstva (išlo o poľských, ukrajinských a čiastočne aj židov z teritória Zakarpatskej Ukrajiny a Maďarského kráľovstva), ktorých potom previezli na okupované teritórium Ukrajiny bez ohľadu na vek, na chorých, na ženy a deti. Bolo ich zhruba 18-22.000, kde ich ponechali vlastnému osudu bez toho, aby mali zabezpečené podmienky k prežitiu. Títo sa v skupinkách niekoľko týždňov ako bezprízorní túlail peši v oblasti Kamenec-Podolskij, kde boli vystavení hladu, strádaniu, nenávisti domáceho obyvateľstva, okrádaniu a krutosti okupačných orgánov až napokon sa dostali do pazúrov nacistických oddielov nasadenia, ktorí ich surovo zavraždili.” (122)
DRUHÁ VLNA DEPORTACE SLOVENSKÝCH ŽIDŮ
září 1944 – březen 1945
majú plne na svedomí povstalci, ktorí svojou činnosťou zapríčinili stratu aj tej okyptenej štátnej samostatnosti a príchod nemeckých vojsk na Slovensko, ktorému prezident, ani vláda nemohli zabrániť. Aj autor priznáva, že táto etapa deportácií "plně probíhala pod řízením německých vojsk a v mnoha případech již nebrala ohled ani na Židy, kteří dostali od presidenta J.Tisa výjimku. Slovenské území bylo německou armádou obsazené.... Transporty 13.000 Židů pak směřovali především do koncentračních táborů Auschwitz-Birkenau, Osvětim a koncem roku 1944 do Terezína v Čechách."
ZÁVĚR
Kacermiroslav priznáva, že "závěr se mi píše dosti těžce". A ja mu verím, lebo napísať záver na takto povrchne opísané záporne deje o histórii jedného obdobia iného národa je naozaj veľmi ťažko. Tvrdiť, že "na Slovensku v letech 1939 – 1945 panoval neskutečný chaos", beztoho, aby poukázal, že pokiaľ to, čo bolo v tom čase v hospodársky aj kultúrne prosperujúcom Slovensku „neskutočným chaosom“ kde v Európe a najmä v ktorej krajine pod nemeckým vplyvom v čase vojny panoval menší „neskutočný chaos“, je neseriózne. A ktoré štáty v Európe nenasledovali "prakticky dobrovolně a bez větších tlaků Třetí říše nacisty a postavilo Židy mimo zákon"? Podľa toho, čo žiadal „Český sokol“ a hlásal J V Klofáč (ako som uviedol vyššie), Protektorát to určite nebol.
Len na pripomienku,
- „Pravda, čoho všetkého sa Hitler dopustí, to sa vtedy ešte nedalo vedieť, hoci dobre málokto očakával. Na ilustráciu uveďme, že popredný americký magazín Time dokonca vyhlásil A.Hitlera za „muža roku 1938“. (123)
- „Sám Beneš uviedol, že k Hitlerovi sa pridávajú všetky národy – Taliani, Poliaci, Juhoslovania, Bulhari, Rumuni, Maďari, Španieli, Rakúšania, Gréci a vtedy vyjednávali aj Angličania a Sovieti. ... Postoje týchto národov vo vojne boli už zhodnotené a uzavreté. Nikto im dnes túto minulosť nevyčíta. Žiaľ o nás sa toto povedať nedá.“ (124)
- „Úplné vylúčenie Židov sa v tom čase už dávno realizovalo v Nemecku, vykonávalo sa v Protektoráte Čechy a Morava a v iných krajinách. Dokázalo sa tu, že riešenie židovskej otázky spôsobom prijatým vo vládnom nariadení č.63/39 Slov. zák. Bolo kompromisom, ktorý tajne schválilo židovské stredisko vo Švajčiarsku.“(125)
Povyše som doložil dosť dôkazov, ktoré vyvracajú tvrdenie, že prezident Tiso podpísal tzv. Židovský kódex, ako aj vyvrátil tvrdenie, že odsun v novembri 1938, teda v čase spoločného štátu, bol dielom iba slovenských orgánov a že sa vzťahoval na slovenských občanov.
Prehlásiť, že by "Tiso mohl celou akci zastavit" môže len ignorant pomerov a o tom, že papežský nuncius Giuseppe Burzio, svoj názor, že "Tiso proti deportacím nedělal prakticky nic" neskôr zmenil, som písal vyššie. A naviac,
- „Bol to však Tiso, ktorý napriek všetkému radikalizmu pochádzajúcemu z HG pod vplyvom nacizmu postavil hrádzu svojvoľným aktom proti Židom.“(126)
Tiež som poukázal, že počet výnimiek i počet zachránených ľudí je úmyselne poddimenzovaný, aby vyzeral v neprospech prezidenta Tisa.
Tvrdiť, že "Slovensko mohlo deportace na rozdíl od zbytku porobené Evropy ... zamítnout, nebo je alespoň omezit, či pozdržet" a pritom zamlčať, že Slovensko nielen deportácie „podržalo“ (začali v Európe posledné) a výnimkami obmedzilo, ale dokonca, ako jediná krajina pod nemeckým vplyvom, aj zastavilo, určite nie je dôkazom autorovej objektivnosti.
Kacermiroslav by si mal uvedomiť, že
- „Ani jeden štát európskeho kontinentu nezostal ušetrený nielen mocensko-politického vplyvu nacizmu v židovskej otázke, ale i psychologických vplyvov, a to i tam, kde na to chýbali reálne podklady, ako napríklad v Dánsku, Francúzsku, Belgicku a pod.“ (127)
- „Pohroma, ktorá v rokoch 1939-45 postihla Židov na Slovensku, nedoľahla na nich preto,že Slo
Ako to vlastne bolo?
Motto:
„A keď sa človek musí dotknúť tejto háklivej otázky, robí to s ťažkým srdcom a obavami, že jeho úprimný úmysel predstaviť udalosti vecne a objektívne sa nestretne s pochopením u tých, čo vidia iba rub a odmietajú pozrieť sa i na líce tohto problému... Doterajší historici zaoberajúci sa touto témou ... nerešpektujú v plnosti zásadu, ktorá káže písať históriu „bez hnevu a zaujatosti.“ (1)
V mojej (neskôr vymazanej) reakcii k článku kacermiroslava: „Slovenský štát 1939 – 1945“ som sa zmienil, že židovská otázka je príliš složitou, aby som sa ňou v pripomienkách k predmetnému článku zaoberal podrobnejšie. To sa ale nepozdávalo čitateľovi píšucim pod menom „Rosomák“pretože sa nasledovne ozval, s tvrdením, že židovská problematika „nie je komplikovaná“, ale naopak, je to je otázka „kryštálovo čistá“. Nevedno, čo pod tým myslel, ale autor vyššie spomínaného článku sa poponáhľal podoprieť „Rosomákov“ názor článkom „Židovská otázka na Slovensku a role J Tisa“ v ktorom sa údajne rozhodol „poněkud hlouběji se podívat do této problematiky“ a „být nestranný“.
Nevedno, čo viedlo kacermiroslava „poněkud hlouběji se podívat“ na toto ťažké obdobie v živote každého národa v Európe, ako aj v slovenskej histórii, ale ako to z článku vyplýva, jeho snaha túto dejinnú udalosť objasniť žiaľ ani zďaleka nevniesla viac svetla a neobjasnila príčiny, pre ktoré k vysídleniu Židov zo Slovenska došlo.
Jeho „podívaní sa hloubějí“ skončilo, ako to neskoršie v debate priznal,citovaním z knihy komunistického historika a jeho snaha byť nestranný sa pri tom opisovaní z knihy iného vytratila von oknom.
Obsah tohto kacermiroslavovho článku uverejnenom na Palbe 30/4/2010 je ďaleko od pravdy. V prvom rade nezodpoveda uvedenému názvu, pretože mu chýba celá hĺbka historického pozadia spolužitia Židov s ostatným obyvateľstvom na území Slovenska, ako aj ich postoj k slovenskému národu počas rokov tvrdej maďarizácie i nasledujúcej „čechoslovakizácie“. Autor sa v článku zaoberal iba úzkym obdobím slovenských dejín v ich hádam najťažšom období rodiacej sa samostatnosti, v období 2.sv.vojny, doteraz najväčšej kataklizmy v dejinách ľudstva. Napriek obsiahlejšiemu názvu článku, v skutočnosti sa kacermiroslav zameral len na osud slovenských Židov v období 1.Slovenskej republiky, špecificky vysťahovaním židovského obyvateľstva Slovenska.
Toto obdobie nie je zatiaľ na Slovensku plne preskúmané a objasnené, pretože doteraz nebola a žiaľbohu aj napriek znovuzískanej samostatnosti ešte stále na to nie je vhodná „politická klíma“. Po svojvoľnom pripojení Slovenska k zemiam bývalého Protektorátu a neľútostnému prenasledovaniu Slovákov zapojených do štátnych služieb a občianských zoskupení počas samostatného Slovenska i v nasledovných komunistických čistkách takzvaných „buržoáznych nacionalistov“, bola slovenská inteligencia doslova zničená. V materiáloch z vedeckej konferencie konanej v Bratislave 5.-6.júna 1955 je to zaznamenané nasledovne:
- „Celá ľudácka politická reprezentácia na čele s dr.Tisom bola odsúdená za to, že sa nezriekla autonómie Slovenska a nenechala sa opäť zahnať nezmyselným vojenským zákrokom generála Eliáša do uzamknutých priestorov podpalubia lode „československej“ štátnosti vtedy, keď sa táto už neodvratne potápala. Tento akt národnej záchrany súd úplne zvrátene nazval rozvracaním republiky a hodnotil ho ako trestné činy domácej zrady a kolaborantstva.“ (2)
Na Slovensku sa vykladali dejiny tak, ako si to Ústredný výbor KSČ so sídlom v Prahe a pobočkou v Bratislave želal. To hádam netreba viac rozpisovať. Faktom zostáva, že cieľom takto koordinovanej „starosti“ o Slovákov bolo udržiavať v národe pocit viny a menejcenosti a primäť ho k poslušnosti k diktátu Prahy aj za cenu skresľovania dejín. V dôsledku toho, hŕstka historikov, ktorí mali možnosť odísť, usadiť sa v slobodnom svete a skúmať históriu toho obdobia zo zahraničných prameňov bola komunistickými ideológmi nálepkovaná ako „nacisti“, „ľudáci“ a „klérofašisti“ a publikovanie ich výskumov bolo na Slovensku zakázané.
Žiaľ toto nálepkovanie slovenských historikov žijúcich v zahraničí zotrvalo podnes. Prevrat v novembri 1989 spôsobil iba to, že komunisti sa „nežne“ premenili na demokratov a liberálov a namiesto socialisticko-komunistickej ideológie z Moskvy tentoraz poslušne propagujú kapitalisticko-globálnu ideológiu nových pánov z predtým nenávideného Západu. Tí istí komunistickou ideológiou vychovaní a zocelení historici a pedagógovia na Slovensku veselo „tradujú“ svoje remeslo bez štipky hanby naďalej.
Ako je to možné, že historici, čo písali „politicky korektné“ štúdie na želanie strany a vlády nielenže zastávajú dôležité miesta vo verejnom živote, ale aj v ideológii svojích prác z temnej minulosti politických procesov naďalej pokračujú?
Odpoveď treba hľadať v slovách historika PhDr Irsu, ktorý na prednáške, ktorú mal koncom januára v 2008-om v Prešove na tému niektorých našich historikov mimo ineho povedal, že „po nežnej revolúcii už nie sú ani historici tlačení zaujímať deformované postoje, avšak niektorým je veľmi ťažko popierať ich vtedajšie názory, obzvlášť ak za svoje práce získali aj akademické tituly“. Tiež, že „ťažko sa píše pravda tým ktorí s bývalou mocou kolaborovali“. PhDr Irsa však vie tolerovať starších historikov, ktorí by boli vtedy prišli o obživu-miesto ak by neišli s „dobou“. Myslí si že aj dnes je niektorým ťažko povedať niečo na kolegov, keď ako doslova povedal sedeli v jednej kancelárii a boli na jednej výplatnej listine.
Čo však s „historikmi“, akým je napr. E Chmelár, o ktorom profesor Matúš Kučera v Lit. týždenníku napísal: “Jeden problém nemožno obísť. Je to profesionálna príprava historikov. Rozum mi zostáva stáť, keď docent slovenských dejín Eduard Chmelár vyhlási, že Veľká Morava je mýtus. Ten pán zrejme nebol v 1. ročníku svojho štúdia na prvých hodinách historického seminára."
On asi študoval v Budapešti.
A naviac, kacermiroslavovmu „zamysleniu“ chýba akákoľvek zmienka o tom, čo sa v tom čase, v tej istej veci dialo v okolitých krajinách.
- „Židovská otázka bola jediná vnútorná otázka, v ktorej slovenské orgány neboli v stave s úspechom odolávať náporu národných socialistov. Nie preto, žeby odpor tento zo strany slovenskej bol býval slabý, ale preto, že nápor nemecký bol vytrvalý a neobyčajne mocný.“ (3)
- „Medzi Slovákmi zas našli sa ľudia, ktorí radikálnym postojom v židovskej otázke zaisťovali si sympatie národne-socialistických kruhov. Nakoľko Nemecko až do jesene 1944 nemalo možnosť priameho prevádzania akcii na Slovensku, opatrenia slovenských orgánov v mnohom smere znamenali veľké možnosti ochrany pre Židov pred neľudskými opatreniami.“ (4)
- „A Vítek: Slováci a Češi v časopise Obzory, Praha 25.októbra 1947 píše: Na Slovensku až do príchodu Nemcov na začiatku slovenského povstania roku 1944 netrpeli Židia toľko, ako u nás (roz. v českých krajinách). Boli to zvlášť Židia v obchode, priemysle a v remeslách, ktorí pokojne mohli pracovať v svojich odboroch. Slováci vo svojej väčšine, na základe kresťanského učenia o láske k blížnemu, Židov chránili a ich skrývali. Činili tak zvlášť mnohé katolícke kláštory, v ktorých Židia nachádzali svoj azyl, útočište.“(5)
Nestrannosť je alfou a omegou dobrého historika. Kacermiroslav, ako som už spomínal, čerpal pri svojom „hlouběším podíváni se do této problematiky“ z diela historika komunistického obdobia a vo svojom spracovaní sa vôbec nezaujímal nielen o histórii tohto etnika na Slovensku, ale aj tom, čo sa v tom čase v Európe dialo. Napriek takýmto nedostatkom sa údajne snažil „být nestranný“.
Nuž pozrime sa, ako sa mu to podarilo.
Z historického hľadiska „Slovensko-židovský pomer sa vo svojej neutešenej podobe neobjavil z čista-jasna v roku 1939.“(6)
- „Slováci však musia so žiaľom povedať, že v ich zápase o národné prežitie a neskôr o národné sebauplatnenie, Židia nestáli na strane utláčaných a bezprávnych, ale boli spojencami našich utláčateľov a protivníkov.“ (7)
- „Tí Židia, čo v roku 1939 na Slovensku žili, boli z 80% prisťahovalci alebo potomci prisťahovalcov, ktorí za predchadzajúcich asi 100 rokov prišli na Slovensko z Galície (Halič). Prišli bez pozvania a usadili sa v slovenských dedinách i mestečkách. Bohužiaľ, nedá sa o nich povedať, že by sa boli správali ako vďační hostia a skromní prisťahovalci. Nevedeli (alebo nechceli) nájsť súsedský a priateľský pomer k ľudu, uprostred ktorého a z ktorého žili .... V sedemdesiatých rokoch minulého storočia maďarská vláda začala robiť násilnú a nemorálnu odnárodňovaciu politiku. V tomto maďarizačnom úsilí Židia sa bezvýhradne dali do služieb našich utláčateľov, za čo dostávali rozličné hospodárske a spoločenské privilégia.“ (8)
V rozdávaní týchto privilégií pokračovala po rozpade Monarchie aj nová čs vláda v snahe o „čechizáciu“ Slovenska. Napríklad pri pozemkovej reforme - „...maďarské majetky prechádzajú do rúk vládnych prominentov, ktorí ich potom so značným ziskom predávajú, alebo prenajímajú Židom.“ (9)
- „Viedlo to k situácii ktorú ...oficiálny predstaviteľ česko-slovenskej exilovej vlády v Londýne vysvetľuje v roku 1942 britským úradom takto:
Židia na Slovensku majú nepeknú povesť – boli opornými stĺpmi maďarizácie, hlavne na východnom Slovensku, kde predstavovali skutočnú sociálnu pliagu – zruinovali celé oblasti bezohľadným využívaním ľudských slabostí chudobného, hladujúceho a negramotného slovenského ľudu. Hoci tvorili iba 4% obyvateľstva, mali v rukách všetok obchod a väčšinu priemyslu a bankovníctva. Odhaduje sa, že im patrilo 38% národného majetku na Slovensku. Počas Č-SR sa väčšina židov na Slovensku hlásila k sionistom.“ (10)
- (v Uhorsku) „Prevážna väčšina židov sa hlásila k Maďarom. A aby svoju etnickú príslušnosť mohli dokumentovať aj navonok masovo si pomaďarčovali mená.“ (11)
- „Začiatkom 20.storočia židia tvorili 4,42% obyvateľstva Uhorska, ale medzi lekármi bolo 49% židov, medzi pravotármi 45%, medzi novinármi 42%, medzi spisovateľmi 26%, medzi obchodníkmi 55-60% atď.“ (12)
- „Slovenskí vodcovia hľadeli na situáciu s veľkým sklamaním. Museli sa bezmocne prizerať s akou horlivosťou sa židia zapájajú do nemorálneho odnárodňovacieho úsilia maďarskej vlády, ako necitlivo propagujú myšlienku jednonárodného a jednorečového Uhorska.“ (13).
- „ ..slovenský národ v druhej polovici minulého a v prvých rokoch tohto storočia bojoval o holú existenciu. Maďarizácia nás oberala prakticky o celú inteligenciu, zatvárali sa všetky slovenské školy, zrušili všetky národné ustanovizne, zástancovia národa boli prenasledovaní a väznení. V Černovej postrieľali nevinných ľudí. Slovenskému národu zvonil umieráčik. Každý, kto sa postavil do radu šovinistov, ktorí oberali národ o chlieb a reč, stal sa jeho nepriateľom.“ (14)
- „Židia sa tak extaticky vžili do úlohy misionárov maďarizácie, že svojim šovinizmom často prevýšili aj samých Maďarov.... Maďarská vláda oceňovala a honorovala túto „misionársku“ činnosť židov. V rokoch 1870-1918 bolo do šľachtického stavu povýšených 346 židovských rodín.“ (15)
- „Uprednostňovaním židov na úkor domorodého obyvateľstva sa dosiahlo, že krčmár, obchodník,správca panských i cirkevných majetkov, lekár, pravotár a predstaviteľ vládnej moci, s ktorým slovenský človek prichádzal do styku, bol veľmi často žid.“ (16)
- Okrem toho Slovákom neuniklo, čo neskôr otvorene napísal O.Jászi, že v maďarskom boľševickom hnutí sa neobyčajne silno aktivizovali maďarskí židia.“ (17)
- „.... židovská strana pracujúcich (Poále Sion) sa vliala do komunistickej strany hneď pri jej založení.“ (18)
- „Židovský proletariát a početní židovskí intelektuáli sa stali významnou oporou marxistických politických strán na Slovensku, sociálno-demoktratickej a komunistickej. Slovenský dvadsaťročný zápas za autonómiu nielen že sa viedol bez akéjkoľvek morálnej a materiálnej podpory zo strany židov, ale často na druhej strane barikády medzi odporcami autonómie sa zreteľne vynímali židia.“ (19)
Pod ťarchou horeuvedeného sa treba s historikom opýtať: „Ako mohol tento postoj vypestovať u Slovákov city bratskosti, vďačnosti a podĺžnosti?“ (20)
PRVNÍ VYHNÁNÍ ŽIDŮ
Už v úvode tejto state sa kacermiroslav dopúšťa dvoch nepresností: Tvrdí, že „Již v Žilině 6.října 1938 při vyhlášení autonomie..“ čo nie je pravda, pretože „6. októbra bolo podpísané iba spoločné „vyhlásenie” politických strán o autonómii Slovenska v rámci česko-slovenského štátu. (V ten istý deň pražská vláda vymenovala dr J Tisu za ministra pre správu Slovenska )“ (21)
Parlament schválil ústavný zákon o autonómii Slovenskej krajiny až 22-ho novembra, čiže dovtedy, ako autor správne poznamenal “Slovensko bylo tou dobou ještě pořád součástí ČSR i když v jeho okleštěných hranicích”, len treba k tomu dodať, že všetká vojenská a policajná moc na Slovensku bola v rukách českých žandárov a dôstojníkov pod velením Prahy.
Tvrdiť preto, že: “…tento akt mohl být proveden jen díky slovenské autonomii (tedy bez vědomí Prahy)..” je nielen scestné, ale aj nepravdivé. Nie je možné tvrdiť, že o tomto ďalekosiahlom nariadení svojho ministra (dr Tiso bol ministrom pre Slovensko) vláda v Prahe vonkoncom nič nevedela. Je čudné, že sa po celý čas tejto strastiplnej akcii len prizerala, i keď de facto i de jure mohla v svojej právomoci proti tomu zakročiť.
O čo tu vlastne šlo?
Niekoľko dní pred Viedeňským diktátom „vedúci Židovskej obce v Bratislave predložili tamojšiemu Maďarskému konzulátu v mene 15 000 bratislavských Židov petíciu, aby bola Bratislava privtelená do Maďarského kráľovstva.“(22)
- „Po vyhlásení výsledkov Viedenskej arbitráže v Bratislave a na iných miestach Slovenska boli protižidovské manifestácie a slovenská vláda vypovedala z územia Slovenska všetkých Židov, ktorí vlastnili maďarské a iné cudzie občianstvo, alebo nemali domovské právo na Slovensku. Títo Židia boli odsunutí do neutrálnej zóny na slovensko-maďarských hraniciach, ale maďarské úrady ich odmietli prijať.“ (23)
A preto mrzli na slovensko-maďarskom pomedzí až kým sa slovenská strana nad ich osudom nezľutovala a nezobrala ich zpäť.
Historik by nemal opomenúť, že to sa stalo hneď po Viedenskej arbitráži a že sa jednalo o príslušníkov štátu, ktorý v tom čase bol pripravený okupovať Slovensko a predstavoval najväčšiu hrozbu novorodiacej sa národnej samostatnosti. Pretože,
-„ Povinnosťou každej vlády je brániť existenciu a integritu územia štátu. Ani najdemokratickejšie štáty v tomto ohľade nie sú a neboli ani v druhej svetovej vojne výnimkou ak ohrozovali alebo porušovali najzákladnejšie ľudské práva (napríklad USA a Kanada v prípade svojich občanov japonského pôvodu).“ (24)[/color]
Vypovedanie cudzích štátnych príslušníkov bol akt obranný, za aký sa považuje napriklad aj internovanie všetkých občanov japonského a nemeckého pôvodu v USA a Kanade počas 2. sv. vojny.
Nakomiec za podobným príkladom odsunu obyvateľstva netreba sa dívať ďaleko. Hneď po skončení vojny, teda už v čase mieru sa český národ v smutne známych “pochodoch smrti”, zbavil nejakého tri a pól milióna bývalých občanov nemeckej národnosti. Neviem, koľko batožiny im Benešová vláda dovolila zobrať so sebou, respektive, ako ich odškodnila za majetky, ktoré museli zanechať, ale vieme, že „luxus“ dobytčákových vozňov im nedopriali a pri neľudskom zaobchádzaní počas týchto pochodov smrti zahynulo, podľa nemeckých prameňov, údajne až 300 000 osôb.
Čiže, keď bolo vyhnanie časti obyvateľov, príslušníkov bývalého nepriateľa, prijateľným činom po vojne, keď už nepriateľa nebolo, prečo nie je podobne prijateľný čin vysťahovania príslušníkov nepriateľského národa v čase vysokého medzinárodného napätia tesne po okupácii časti svojho územia národom, nad ktorým vysela hrozba rozdelenia a zániku?
Ako teda môže nestranný historik na jednej strane odsudzovať vypovedanie 7 500 občanov nepriateľského štátu v čase vojny, ale na druhej strane nespomenúť, a neporovnať ho s podobným “odsunom” takmer 500-násobne väčšieho počtu občanov v čase mieru, pri ktorom boli obrovské straty na životoch a pritom považovať takýto „odsun“ za primeraný ?
To zaiste nesvedčí o ani len o náznaku o autorovej „nestrannosti“.
V poslednom čase sa tento povojnový „odsun“ občanov nemeckej národnosti z Čiech dostal znovu do povedomia verejnosti, zverejnením doteraz utajeného amaterského filmu zavraždenia nemeckých civilistov natočeného z okna neďalekého bytu.
K tomuto masakru bola debata aj na Palbe a z nej som vybral tieto dva pozoruhodné príspevky:
„Tunac“: „No a pokud se vychílí kyvadlo na jednu stranu, tak je jasné, že přejde na druhou. V každém z nás je, vrátit zlo tomu, který nám ublížil. Každý z nás není Velký Humanista, aby za to, že mu někdo ublížil, poděkoval.“
„Lord“: „Já jen mohu říct, že násilí jménem státu působí docela normálním dojmem. Vzláště když se to dobře odůvodní, ideologicky připraví atd.“
Tieto príspevky dostatočne vystihujú nálady obyvateľstva, aké mohli v tom čase panovať a nepotrebujú ďaľší komentár.
ŽIDOVSKÁ KOMUNITA NA SLOVENSKU
Kacermiroslav tvrdí, že „Židovská komunita na Slovensku se po vzniku autonomie velmi rychle dostala do pozice občanů druhé kategorie, kteří již nebyli pro elitu HSĽS partneři k diskusi a jednání o jejich osudu“ a tiež, že „hned v dubnu 1939 vznikl zákon, který definoval Žida zatím ještě jen na náboženském základě (vládní nařízení č. 63/1939). Nicméně Tiso ještě v pozici premiéra podepisoval protižidovské nařízení jak na běžícím páse. Židé byli na základě těchto jim podepsaných dokumentů vylučováni z veřejných služeb, vyhazování ze zaměstnání a jejich počet musel být redukován na celoslovenský průměr vůči zbytku populace, tedy 4%.“
Tu ale autor pri skúmaní protižidovských zákonov a nariadení “pozabudol”, že sa to nedialo len na Slovensku, ale v celej Európe a že „Minister zahraničných vecí Chvalkovský už 13.októbra 1938 ubezpečoval Ribbentropa, že sa republika odvráti od starej politiky, že „chceme v budúcnosti robiť politiku úzkej spolupráce s Nemeckom“. Na nemeckej hranici nebudú nijaké opevnenia, armádu zredukujú na minimum, všetky politické strany budú rozpustené, bude sa „riešiť“ židovská otázka. Hospodársky sa Česko-Slovensko chce prispôsobiť nemeckému systému“. (25)
a tiež na to, že - „Benešová avantgarda „Český sokol“ na svojom kongrese v októbri 1938 rezolútne žiadal zavedenie protižidovských rasistických norimberských zákonov v celej republike.“ (26)
a že - „V tom istom zmysle písal tiež hlavný predseda českej národno-socialistickej strany Beneša J V Klofáč v „Českom slove“ 30. novembra 1938: Nemecko a jeho národní socialismus nesmíme jenom dohánet, musíme je predhánet.“ (27)
a tiež by nemal „zabudnúť“, že prvé protižidovské opatrenia platné pre celé územie Česko-Slovenska, boli vyhlásené česko-slovenskou vládou 27-ho januára 1939, (28)
a že „....hlásna hradná trúba Masaryka a Beneša za prvej čs republiky, Ferdinand Peroutka, už v januári 1938 sa staval proti udeleniu azylu židovským utečencom z Nemecka do ČSR a vo februáry 1939 .... ospevoval Hitlera ako výborného štátnika a zároveň žiadal deportáciu všetkých židov z republiky, ktorých materinská reč bola nemčina.“ (29)
a že do pozície občanov druhej kategórie ich degradovala Česko-slovenská vláda už 28.decembra 1938 , keď nariadila prepustiť z nemeckých skôl všetkých stupňov učiteľov a docentov židovského vyznania. (30)
Historik by nemal prehliadnúť ani nasledovnú „maličkosť“, že „podpálenie prvej synagógy v Čechách sa uskutočnilo už 15.marca 1939, na slávu Hitlera, v Setíne. Rabovanie židovských obchodov, pogromy a deportácie židov z Čiech sa prevádzalo už v rokoch 1938-39.“ (31)
Pri spomínaní nariadenia č.63/39 treba pripomenúť, že: „Úplné vylúčenie Židov sa v tom čase už dávno realizovalo v Nemecku, vykonávalo sa v Protektoráte Čechy a Morava a v iných krajinách. Dokázalo sa tu (v procese-pozn.xyz), že riešenie židovskej otázky spôsobom prijatým vo vládnom nariadení č.63/39 Slov. zák. bolo kompromisom, ktorý tajne schválilo židovské stredisko vo Švajčiarsku.“ (32)
- (obhajoba): „...boli to sociálne, národné a psychologické dôvody kritického nazerania na Židov na Slovensku a boli, prirodzene zveličované za vzostupu nacistického učenia o rase. Ani jeden štát európskeho kontinentu nezostal ušetrený nielen mocensko-politického vplyvu nacizmu v židovskej otázke, ale i psychologických vplyvov, a to i tam, kde na to chýbali reálne podklady, ako napríklad v Dánsku, Francúzsku, Belgicku a pod.“(33)
A naviac, (dr Tiso): „....do 10.marca vedel som zamedziť akékoľvek takéto volania po koncentračných táboroch, ktoré sa už začali robiť v Čechách za autonómie Slovenska...“ (34)
Čiže, v čase, keď v Protektoráte začali stavať koncentračné tábory pre svojich židovských spoluobčanov, na Slovensku, až do 30.apríľa 1939 nevydali žiadne vládne protižidovské nariadenie.
Podobne sa aj nasledovné kacermiroslavove tvrdenie, že dr Tiso „ještě v pozici premiéra podepisoval protižidovské nařízení jak na běžícím páse“ nezakladá na pravde, pretože, až „30.apríľa 1939 vyšlo prvé slovenské vládne nariadenie s mocou zákona majúce za predmet riešenie židovského problému..... Jeho cieľom bolo redukovať nepomernú prevahu Židov v slovenskom hospodárskom živote.... (35)
- „Okrem toho, slovenská vláda Dr Jozefa Tisu všemožne podporovala dobrovoľné vysťahovanie Židov do Palestíny. (36)
- „Britský konzul v Bratislave Mr P Pares už 3.februára 1939 poukazuje na veľkorysý postoj slovenskej vlády ..... „Slovenská vláda nateraz pomýšľa poslať do Prahy komisiu, aby riešila otázku emigrácie Židov zo Slovenska. Bude im dovolené odniesť si kapitál zmenený na cudzie platidlá v pomere 300 korún za funt (kurz bol 400-500 korún). (Doc. On British Foreign Policy, 3rd series sv4, č.97)“ (37)
- „Spočiatku mala vláda tendenciu nabádať Židov k emigrácii .... Zariadil sa aj Fond na podporu vysťahovalectva Židov. ... Vyhliadky na únik sa však postupne vytrácali najmä pre narastajúcu neochotu mnohých vlád prijať prisťahovalcov.“(38)
Tu si treba všimnúť dátum hlásenia britského konzula, pretože to bolo ešte pred osamostatnením, ku ktorému došlo po ultimáte Nemecka, v ktorom nebolo „tretej cesty“:
„Že sme nechceli roztrhnúť Československú republiku, o tom som dal najavo, ale keď už darmo je, tak ako sa hovorí, keď Nemci nanútili Čechom Protektorát, tak nanútili Slovákom samostatnosť. Chcete, nechcete, príjmete, keď nepríjmete, rozdelíme vás na tri čiastky.“ (39)
Vylučovanie Židov z verejných služieb má pravda svoje pozadie a príčiny (vychýlenie kyvadla):
- „V minulosti patrili Židia medzi najzúrivejších maďarizátorov. ... Židia boli odjakživa cudzotvarom v našej oblasti. Žili medzi nami ako cudzinci, odlišní jazykove, spoločensky, využívajúc v plnej miere výhody, ktoré im plynuli z politickej protekcie vládnucej rasy maďarskej, z hospodárskej nevyspelosti slovenského národa a prirodzenej tolerantnosti a ľahostajnosti prostého ľudu a jeho inteligencie. Keď uvážime, že zo 170 150 židovských obyvateľov na Slovensku roku 1890 prihlásilo sa jazykove len 11 471, t.j. 6,7% k Slovákom, o dvadsať rokov neskoršie, roku 1910, zo 174 912 Židov už len 4969, t.j. 2,8%, tak vidieť, aký postoj zachovali voči národu, ktorý ich živil. Historický fakt je, že naše mestá tak rýchlo pomaďarčili, lebo v židovstve získali Maďari sociálneho činiteľa, ktorý jazykove, hospodársky i kultúrne vykonával húževnatú a tichú odnárodňovaciu prácu v náš neprospech.
Po prevrate v roku 1918 sa začali síce preorientúvať, ale veľmi pomaly, a s tichým odporom. V roku 1921 sa prihlásilo 22,3%, v roku 1930 už 32,2% Židov k slovenskej národnosti, ale 54,3%, resp. 53,1% k židovskej národnosti (sionisti), ponechávajúc si maďarčinu, resp. „judisch deutsch“ ako mikry pre prítomnosť-budúcnosť.
Po obsadení južného Slovenska 15.decembra1938 Maďarmi, prihlásilo 0,8% Židov, t.j. 422 slovenčinu, za svoj materinský a obcovací jazyk.“ (40)
Pravda, „židovská otázka“ nebola len problemom Slovenska a v každom štáte ju riešili po svojom.
- „Je to otázka medzinárodná, nakoľko zaoberá sa ňou už každý národ. Nevyhýba sa riešeniu tejto otázky ani národ slovenský. Pri riešení tejto otázky sa nemôže ísť podľa vzoru žiadného iného národa, vzhľadom na svoje postavenie medzi národmi a na následky riešenia tohto problému v živote národa.“ (41)
- „...a niesli sa v tomto duchu i opatrenia, .... v ktorých sa obmedzoval počet Židov v advokátskej praxi, v lekárňach atď, a kde som potom v neskorších prejavoch práve poukazoval, že mi nikoho nerabujeme, lebo za všetko sa zaplatilo.“ (42)
- „Židom dáme možnosť, aby sa mohli uplatniť do 4%. To je náš zvláštny rozumný postup. Nie je to napodobenie cudzích vzorov. Asi 4% tvorili v národe, do tých 4% nech sa uplatňujú aj v životných povolaniach, aj v školskom vzdelaní.
Tieto 4% pokladali sme teda za správne. V tomto ohľade niesla sa aj arizácia. Podľa mojej koncepcie arizácia sa mala urobiť ako dobrovoľná dohoda Žida so Slovákom na základe 49% - 51%, kde Žid mal voľnosť voliť si spoločníka a tak sa dohodnúť. Teda išlo o ohodnotenie majetku, ktorý prebral Slovák a ktorý tých 51% potom musel zaplatiť. Teda nedostal to zadarmo, ale musel to zaplatiť a so Židom spoločne podnik viesť ďalej. Išlo o to, aby sme podniky neničili, ale aby sme naším Slovákom dali možnosť pomaly sa zaučovať do obchodu a tak postupne potom zaberať celý.“ (43)
„...lebo všetko, čo sa robí, robí sa podľa zásad spravodlivosti. A je len samozrejmé, že kedysi ukradnutý majetok vracia sa do rúk slovenských bez narušenia súkromného vlastníctva.“ (44)
Podobne rozjímanie autora o zákone 210/1940 a o tom, či ho prezident dr Tiso podpísal je bez priblíženia doby v akej sa to stalo úplne scestné. Tvrdiť v jednom riadku, že „Tiso je podepisovat nemusel, protože to nevyplývalo z jeho kompetencí“ a hneď v nasledujúcom, že „tento zákon (č. 210/1940) pak ale Tiso osobně podepsal“ je nedôsledné a zavádzajúce.
- „...pravdepodobne aj pod nemeckým nátlakom slovenský snem vypracoval nový, takzvaný „židovský zákon“, ktorý bol schválený 29.februára 1940. Tento zákon sa podstatne nelíšil od predošlého nariadenia, ibaže presnejšie definoval mnohé podrobnosti a ustálil zásadu účasti Židov na hospodárskom, občianskom a kultúrnom živote ...“ (45)
- „Umiernený obsah tohto riešenia (arizácie-pozn xyz) napádali radikálne zložky, najmä HG na čele s Alexandrom Machom a predsedom vlády Vojtechom Tukom aj slovenskí Nemci. Tieto skupiny dosiahli, že Hitler pozval Tisu do Salzburgu v júli 1940. Na priamy diktát Hitlera bol donútený odovzdať politickú moc predsedovi vlády Tukovi a tento diktát znamenal radikálnu zmenu i v riešení postavenia Židov na Slovensku.“ (46)
- „... v Nemecku priam rozhorčene kritizovali slovenské riešenie židovskej otázky, ktoré bolo v zásadnom rozpore s nemeckými židovskými zákonmi. Práve táto posledná originalita a nezávislosť dr Tisu a jeho vlády.... bola jednou z príčin mocenského zásahu Adolfa Hitlera do vnútorných vecí Slovenskej republiky v Salzburgu dňa 28.júla1940 (von Ďurčanský, dnu Tuka, Mach).“ (47)
- „Pre Dr Jozefa Tisu Salzburg znamenal osobne taký úder, že bol rozhodnutý podať demisiu. Iba na naliehanie umiernených slovenských kruhov, ba i samých Židov, odhodlal sa ostať na svojom mieste, aby mohol svojou autoritou mierniť radikálnu skupinu ovplyvňovanú Nemcami.
Tak sa stalo, že 1.septembra 1940 ministerský predseda dr Tuka si mohol vynútiť na sneme zmocňovací zákon pre riešenie židovskej otázky vládou. Takto emancipovaná vláda dr Tuku vydala vo forme vládneho nariadenia – bez podpisu Prezidenta republiky dr Tisu – takzvaný „židovský kódex“, ktorý dôsledne kopíroval nemecké norimberské zákony.
V porovnaní so židovskými zákonmiNemecka a ostatných štátov (Taliansko, Francúzsko, Maďarsko, Rumunsko, Bulharsko, Belgicko, Holandsko, Dánsko, Nórsko – a tobôž privlastnené Rakúsko, Protektorát Čechy a Morava a Generálny gubernát poľský) slovenský „židovský kódex“ obsahoval dva svetlé body, ktoré boli jeho exkluzivitou: Prvý vyhradzoval Prezidentovi republiky právo priameho administratívneho vyňatia kohokoľvek z moci tohto zákona a druhý potvrdzoval platnosť všetkých výnimiek už predtým udelených podľa spomínaných slovenských zákonov.“ (48)
- (Arcibiskup Kmeťko): „Ale aj vtedy aj teraz to isté hovoria, že on po Salzburgu mohol sa zrieknuť, lebo tam bol urazený. To bol pokus na jeho odstránenie, aby sa do nepovolaných rúk dostal Slovenský štát. On to neučinil, niektorí hovoria, že je pravda,že to bolo preňho uponíženie a že on to urobil v záujme Slovákov lepšie, zvlášť, keď prišla nacistická idea k uskutočňovaniu, proti ktorej sa vždy bránil a viem, že pri hlavných bodoch vyhnania Židov a potom aj Čechov, povedal, keď som sa s ním stretol, že on prijal tú skutočnosť, ale s tým, že on bude rozhodovať, že na ktorých Židov sa to nemá vzťahovať. Len to viem, že takto to vysvetľoval, že to prijal, a nie ako to rozkázal Hitler, že mal by odovzdať vládu do rúk nejakého Nemca, alebo povedzme, do rúk Tukovi, o ktorého zámeroch dobre vieme a tomu som sa aj čudoval. Neviem, v ktorom roku to bolo, že už bolo všetko pripravené aj so súhlasom Nemcov, aby maďarské vojsko vtrhlo na Slovensko, a bol potrebný len súhlas armády a prezidenta a že len Dr Tiso to prekazil s Čatlošom.“(49)
Hore uvedené podporil aj Alexander Mach: „ Jadrom Salsburgu bolo: Odstrániť dr. Jozefa Tisu a zaviesť protektorát na Slovensku.“ (50)
Pravda, Nemci neboli jedinými protivníkmi prezidenta Tisu.
- (Nemecká menšina na Slovensku) „ ...snažila sa tvrdo presadiť svoje politické a hospodárske záujmy na úkor Slovákov. ...dožadovali sa zriadenia režimu podobného protektorátu, dokonca navrhli vysídlenie Židov, Cigánov, Maďarov a za nich presídliť sem 100 000 nemeckých rodín, ...“(51)
- „16. augusta 1940 kultúrny referent nemeckého vyslanectva v Bratislave Muller vo svojej správe do Berlína o vnútropolitickej situácii na Slovensku hlásil: “Tiso je prekážkou pre národno-socialistický vývoj Slovenska ....“(52)
- „21. Augusta Šéf úradu propagandy SR, gardista Karol Murgaš pravdepodobne v spolupráci s nemeckým vyslancom von Killingerom a s agentmi Hitlerových tajných služieb (SS-Obersturmbannfuhrer V. Nageler) začal organizovať komplot protui prezidentovi dr Tisovi, ktorého chceli prinútiť, aby odstúpil a aby sa stal prezidentom Prof. Tuka. (53)
- „3. septembra Snem SR prijal ústavný zákon č. 210 Slov. zák., ktorý na jeden rok splnomocňoval vládu riešiť nariadeniami otázky spojené s arizáciou židovských majetkov a podnikov. Týmto zákonom snem obmedzil nielen svoju kompetenciu, ale aj kompetenciu prezidenta republiky ....“ (54)
K nasledujúce tvrdenie: „V říjnu 1941 pak dal Himmler v Rastenburgu Tukovi a Machovi nabídku, že deportují všechny Židy do východního Polska“ sa žiada upresniť nasledovne:
- „Nemecká národno-socialistická ideológia a jej stúpenci ..... Cez viedenský rozhlas.... zahajovali štvavé kampane...
„Predstavitelia slovenskej autonomnej vlády.... chceli však, aby sa tieto reformy prevádzali nie podľa drastického nemeckého vzoru, ale spôsobom, aký sa praktizoval v susednom Maďarsku, alebo Poľsku, kde bol zavedený tzv „numerus clausus“.“(55)
- „... keď slovenský snem schválil židovský kódex, obrátili sa nemeckí emisári na predsedu slovenskej vlády V.Tuku s plánom sústredenia židov z celej Európy do osobitne vymedzeného územia „na východe“, kde pod nemeckým dozorom budú mať príležitosť vybudovať si vlastnými silami nový domov so širokou samosprávou.“ (56)
- „Po tomto demarši (z Nemecka) roku 1942 keď Tuka stál na vrchole svojej politickej moci, predložil Tisovi požiadavku deportácie ako požiadavku ríše a tvrdil, že ide len o odsun pracovných síl, s ktorými pôjdu i rodinní príslušníci, aby sa netrhali rodinné zväzky.“(57)
- „Slováci s plánom presídlenia súhlasili a dokonca sa zaviazali, že uhradia trovy spojené s premiestnením a výstavbou nových sídlisk, vo výške 500 ríšskych mariek (asi 5 000 korún) za každého jednotlivca.“ (58)
- „Koncom februára 1942 Nemci oznámili, že sú hotoví prevziať 20 000 zdravých a práceschopných židov, ktorí pripravia osídlenie pre ďaľších premiestnencov. V marci 1942 prvé transporty židov opustili Slovensko.“(59)
- „Na Slovensku židovská otázka bola riešená na podklade medzinárodného ujednania uzavretého s Nemeckom, podľa ktorého Slovenský štát musel zaplatiť Ríši sumu 5000 korún za každého židovského občana vyvezeného do Nemecka.“ V danom prípade Slovenská republika uhradila trovy spojené s preškolením a so zapojením židovských občanov do pracovného procesu na novom mieste.“(60)
- (židovská otázka) „V riešení tejto otázky sa vyskytovali prehmaty a porušovanie ľudských práv aj pred rokom 1941, ale až Židovským kódexom vláda Dr Tuku zavádza riešenie podľa nemeckého vzoru a pristúpila na presídlenie Židov do Poľska po uistení, že Židia zo Slovenska BUDÚ ŽIŤ V USADLOSTIACH S VLASTNOU SPRÁVOU a že sa s nimi bude ľudský zachádzať. Presídlenie, ktoré v skutočnosti bolo vyvážaním na smrť v nemeckých koncentračných táboroch bolo nemeckým riešením židovskej otázky v celej Európe . Nebol to slovenský plán a v pomere k iným krajijnám, Slováci v tejto tragédii európskeho židovstva môžu azda jediní povedať, že po zistení, ako nemecká vláda v skutočnosti riešila problém, transporty zo Slovenska boli zastavené. Prezident Slovenskej republiky – jediný medzi hlavami štátov v Európe si vynútil právo dávať výnimky spod protižidovských nariadení a zachránil tisíce židov...“(61)
Aká bola situácia v iných krajinách Európy v marci 1942, keď prvý transport opustil Slovensko?
- „Z Francúzska roku 1940 vyviezli tri transporty Židov, potom roku 1941 14 transportov a roku 1942 104 transportov (strana 112. z obžalobného spisu pred medzinárodným tribunálom v Norimbergu.“ (62)
- „Z Belgicka sa začali deportácie roku 1940.“ (63)
- „1.októbra 1941 boli vyvezení Židia z Prahy do Lodže. (Vyplýva to z československej správy obsiahnutej v liste sudcu Jacksona lordovi Wrightovi (ako ho cituje publikácia „Československý a norimberský proces“ na strane 112), Tam je totiž zachytené, že už 16.decembra 1942 bolo zriadené geto aj v Terezíne, čo je jeden z koncentračných táborov pre Židov.“ (64)
- „Až dva roky po začiatku deportácií Židov si ich Nemecko vynútilo i zo Slovenska.“ (65)
- „Išlo zrejme o nemeckú generálnu akciu proti Židom veď vieme, že za Maďarsko jeho ministerský predseda Kállay 20.apríľa 1942 slúbil vyviesť 800 000 Židov.“ (66)
- „Maďarsko deportovalo celkom 600 000 Židov.“ (67)
Židovský kódex.
Kacermiroslav po údajnom „dôslednom“ skúmaní vyhlásil nasledovné: „Tento Židovský kodex je papežtější než papež. Jednalo se o jeden z nejkrutějších protižidovských zákonů v dějinách Evropy.“ Prezident Tiso sice nebyl ze zákona příliš nadšen, ale také se jako hlava státu nepostavil proti a ani to nezkusil.
O židovskom kódexe som už písal vyššie, treba len zdôrazniť, že po Salzburgskom diktáte „... si už Tuka mohol zabezpečiť vydanie nariadenia č.198/41 Sl.z. z 9.septembra 1941 onen odiózny „židovský kodex“, ktorý úplne reciproval nacistické norimberské rasové zákony a znamenal úplné vyradenie Židov zo spoločenského života, zbavenie základných občianských práv a majetku. Tisovi a konzervatívnym činiteľom sa podarilo dosiahnúť iba právo prezidenta udeľovať výnimky z platnosti nariadenia. Z dokazovania v Tisovom procese vyplýva, že Tiso udelil asi 9000 výnimiek, ktoré sa vzťahovali i na rodinných príslušníkov a znamenali záchranu 27000 – 30 000 Židov.“ (pred deportovaním do haličských koncentračných táborov) (68)
- „Keď dr Tiso chcel svoj nesúhlas s protižidovským kódexom prejaviť tým, že sa vzdá prezidentského úradu, židovskí rabíni šli za biskupom Kmeťkom (ktorý bol Tisov cirkevný nadriadený) a prosili ho, aby naliehal na Tisu, aby sa nevzdával, lebo potom na jeho miesto príde Tuka a to bude pre Židov ešte horšie. Tiso zostal a dosiaľ som sa ešte nestretol s tým, že by mu to niektorý židovský autor pripočítal k dobru. Ba niekedy si myslím, že keby sa bol vzdal, obviňovali by ho, že utiekol od zodpovednosti a zapričinil ešte väčšie zlo.“(69)
- „Židovský kódex vyšiel ako nariadenie vlády, pri ňom obžalovaný iniciatívne nespolupracoval, naopak v úsilí znemožniť vykonávanie jeho prísnych ustanovení konal tak, ako mu to kódex umožňoval.“(70)
- „Očakávať od slovenského národa, aby sa v tejto situácii pridržal formálnej demokracie alebo neprispôsoboval svoj politický systém danej medzinárodnej situácii, na ktorej nič nemohol meniť, je politické absurdum.“(71)
- „Je zistené, že vydanie židovského kódexu on ako prezident nepodpísal, aj to viem, že keď vyšiel kódex, slovenskí biskupi na svojej konferencii v Bratislave vydali memeorandum, ako protest proti zavedeniu kódexu, lebo sa protiví morálke.“ (72)
- „Viem, že dvaja nitrianski rabíni chodili na hrad do kancelárie, aj u mňa boli zo dva razy a dožadovali sa pre niektorých výnimiek. Žiadali tiež, aby sa deportácia zastavila. .... Viem, že Židia aj mne povedali, že je potrebné, aby Tiso zostal naďalej prezidentom,lebo že ak on tam nebude, všetci Židia zahynú do posledného. .... On neveril, žeby sa s nimi zle zachádzalo, bol presvedčený, že sa s nimi nakladá dobre.“ (73)
- „Výsledkom celého Tisovho úsilia bolo už iba ustanovenie tohto kódexu, podľa ktorého obžalovaný ako prezident si vyhradil právo udeľovať výnimky z tohto zákona. Takéto riešenie nemá obdobu v zákonodarstve o Židoch v štátoch pod nemeckým vplyvom.“(74)
„Je známe, že počet výnimiek bol veľký, ich presnú cifru však Národný súd nepripustil dokazovať, odmietol vypočuť i svedka dr Neumana, ktorý mal toto udeľovanie v prezidentskej kancelárii na starosti. Pri tlaku zvonku, pri zhromaždení sfanatizovaných radikálnych elementov proti obžalovanému, že udelil príliš mnoho výnimiek, muselo sa utajovamt, koľko výnimiek bolo vydaných. Príkaz k tajeniu tohto faktu dal Tiso Neumanovi.“ (75)
„....lebo Hitler bol nazlostený na prieťahy pri vyvážaní Židov. A potom dokonca, keď sa po povstaní slovenská vláda odvážila protestovať proti tomu, že nemecké vojsko vyváža zo Slovenska Židov, prišiel do Bratislavy sám Himler,...(ktorý vtedajšieho predsedu vlády dr Štefana Tisu za takúto provokáciu) priam znosil.“ (76)
PRVNÍ DEPORTACE SLOVENSKÝCH ŽIDŮ
březen – říjen 1942
Autor v svojom tvrdení, že Deportace Židů v roce 1942 byly vyvrcholením politiky antisemitismu slovenských politických orgánů, vlády, sněmu a Státní rady len potvrdzuje, že má k hlbšiemu rozboru problematiky a k tomu prinaležiacej nestrannosti veľmi ďaleko. Ako som už vyššie poukázal, antisemitizmus nie je slovenským vynálezom, praktizoval sa takmer v celej Európe a skutočnosť, že vysťahovanie židovského obyvateľstva zo Slovenska začalo až v roku 1942 len dokazuje že Slováci boli poslední, ktorí na nátlak Nemecka k takému kroku pristúpili.
- „Dr Sokol (predseda Snemu-pozn.xyz) však potvrdil, že snem konal tak preto,lebo už nebolo možné deportácie Židov zamietnúť...... ďalej sa zistilo, že z nemeckej strany odvážanie Židov odôvodňovali ako kolonizáciu. I svedok vyslanec Ludin potvrdil, že tlmočil želania slovenskej vlády, aby sa s vysťahovanými Židmi dobre zaobchádzalo a uviedol, že zahraničný úrad mu poslal text nóty o pozbavení Židov slovenského štátneho občianstva a o tom, že za každého Žida žiadajú 500 mariek ako kolonizačný príspevok.“ (77)
- „Vo februáry 1942 predložil Zahraničný úrad v Berlíne na príkaz Himmlera predstaviteľom slovenského režimu nótu, aby poskytli k dispozícii Ríši na pracovné nasadenie 20 000 mladých slovenských židov..... Pretože sa nepovažovalo za správne rozdeliť židovské rodiny, musel Tuka intervenovať u nacistov. Hitlerovci súhlasili s vysťahovaním celých rodín, ale zároveň požadovali za každého 500 mariek ako osídľovací poplatok a vyslovenie straty slovenského štátneho občianstva.“ (78)
- (Eichmann v procese): „Na otázku, ako mohol takto klamať slovenskej vláde, keď jej nepovedal, že židovské transporty budú likvidované, odpovedal – na to bol rozkaz!“ (79)
-„ Prvé deportácie židovského obyvateľstva sa začali v roku 1939 z Rakúska a protektorátu, pokračovali z Francúzska (v rokoch 1940-1942 odišlo 121 transportov) a Belgicka a roku 1941 sa masovo uskutočňovali v Poľsku a Rusku. V tom istom roku Maďari deportovali na Ukrajinu 18 000 Židov, ktorí boli s ďaľšími ukrajinskými Židmi zmasakrovaní 27. - 28. Augusta 1941
....maďarský ministerský predseda Kállay sľúbil v apríli 1942 vyviesť 800 000 Židov (600 000 ich skutočne vyviezli).“ (80)
A z iného prameňa:
„ Ako vyplýva z materiálov medzinárodného tribunálu v Norimbergu, nacisti si vynútili z Francúzska už roku 1940, 3 deportačné transporty, v roku 1941, 14 transportov a roku 1942, 104 transportov.
Z Belgicka sa začali deportácie takisto roku 1940,
z Protektorátu roku 1941,
z Maďarska roku 1942. Ministerský predseda Kállay sa v dohode z 20.apríľa 1942 zaviazal vyviesť do Poľska 800 000 Židov. Maďarsko deportovalo celkom 600 000 Židov.“ (81)
„Kvôli pravde a z povinnosti k histórii treba podotknúť, že Slováci boli stopercentne presvedčení, že tu ide iba o presun židovského obyvateľstva do končín, odkiaľ v minulom storočí na Slovensko prišli..... Rozhodne nevedeli, že Židov v Poľsku čaká smrť v koncentračných táboroch.“
„V tomto čase – na jar 1942 – nik na Slovensku, nik na Západe a len niekoľko ľudí v Nemecku vedelo, čo sa s vysídlenými Židmi deje.“ (82)
Kacermiroslavové tvrdenie, že Židé na Slovensku se tak stali velmi rychle objektem nacistického řešení vrámci vyššie uvedených dokumentov kríva na obidva nohy. Za prvé, v žiadnom prípade to nebolo „veľmi rýchle“ a za druhé, Židia boli objektom nacistického riešenia vo všetkých krajinách Európy pod vplyvom Nemecka. Nielen na Slovensku.
Spomínaná neveřejná poznámka Domenica Tardiniho připojená k instrukci z 25. března 1942, která nařizovala Burziovi, vatikánskému charge d`affaires na Slovensku, aby protestoval proti deportacím Židům do rukou Třetí říše len dokazuje, ako málo o politickom tlaku nacistického Nemecka na krajiny pod jeho vplyvom Štátny sekretár Svätej stolici Domenico Tardini vedel. Je síce pravda, že
„Štátny sekretariát Svätej stolice vo Vatikáne doručil vyslancovi Slovenského štátu Sidorovi12.novembra 1941 nótu .... Hoci Sidor doručil nótu ministerstvu zahraničných vecí v Bratislave (predseda vlády Tuka bol súčasne i ministrom zahraničia), .... ministerstvo na nótu neodpovedalo. Vatikán odpoveď urgoval v ďaľšej nóte zo 14.marca 1942 ... Tuka však neodpovedal zámerne, lebo 3.marca1942 predložil vláde návrh zákona o deportácii Židov a chcel odložiť odpoveď na nótu až po schválení svojho návrhu ....“
Vláda schválila Tukov návrh24.marca 1942 a Tuka spolu s Machom presadil, že prvý transport Židov do Poľska bol vypravený 26.marca 1942,...“(83)
- „Je tiež pravda, že pápežská stolica sa vo veci vysťahovania Židov zo Slovenska obrátila 5.mája1943 prostredníctvom vyslanca Sidora na ministra zahraničných vecí Slovenského štátu, vtedy však už boli transporty od októbra 1942 zastavené.“ (84)
Mohl Tiso vědět o tom, co slovenské Židy čeká?
Kladie si kacermiroslav otázku a po svojom „hloubějším nahlednutí do problému“ uvádza ako dôkaz nasledovné: Vatikánský diplomat na Slovensku Giuseppe Burzio psal 9.března 1942, tedy 16 dní před prvním transportem do Říma toto:
"...plán byl vytvořen bez nátlaku Německa...Deportace osmdesáti tisíc osob do Polska, vydaných na milost a nemilost Němcům, znamená pro většinu rozsudek smrti."
Z tohoto „psaní“ je zrejmá len jedná vec, a to, že msgre Burzio mal o židovskej otázke v Európe a o situácii na Slovensku len veľmi chabé vedomosti. Nakoniec priznal svoj omyl.
- „Historik M S Ďurica spomína, že pri jeho návšteve roku 1965 sa msgre Burzio s určitým poľutovaním vyslovil: „Teraz vidím lepšie, že Tiso naozaj robil, čo len bolo možno.“ (85)
Horeuvedené kacermiroslavové tvrdenie, že dr Tiso vedel o tom, že presťahovaných Židov čaká istá smrť vyvracia oj hlavný žalobca A. Rašla nasledovne:
- „V čase rozhodnutia o deportácii Židov nemožno, samozrejme, imputovať ani Tisovi, ani komukoľvek inému, akoby už vtedy vedeli, že Židia idú na smrť.“ (86)[/color]
Ako to vlastne bolo?
- „V júli 1942 vyjadril švajčiarsky reprezentant Svetového židovského kongresu dr Gerhard Riegner svoje podozrenie, že deportácie sú iba kamuflážou nemeckého plánu vykynožiť židov. Americký vyslanec v Berne (Mr Lelend Harrison) pokladal toto podozrenie za pochybné a charakterizoval Riegnerovo memorandum ako „wild rumours inspired by Jewish fears“ (obavami židov inšpirované poplašné chýry).“ (87)
- „V snahe overiť alebo rozptýliť tieto príšerné podozrenia, britská odbočka Svetového židovského kongresu sa obrátila v septembri 1942 na dr.E.Beneša s otázkou, čo si on myslí o skutkovej podstate Riegnerovho memoranda. Beneš im odpovedal, že „Riegnerova správa je nielen falošná, ale je pravdepodobne nemeckou provokáciou,...“ Radil, aby sa správa nezverejňovala a on sa medzitým pokúsi zistiť skutočnosti pomocou svojej špionážnej služby, ktorá je najlepšia v celej Európe.“ (88)
- „Dňa 6. Novembra1942 dr Beneš oznámil Svetovému židovskému kongresu, že správu o vyvražďovaní Židov prešetril a má informácie dokonca z dvoch nezávislých prameňov. Podľa týchto informácií, Nemci nepripravujú nijaké masové vyvražďovanie Židov.“ (89)
- „Keď sa neskôr ukázalo, že nemecký podvod s kolonizáciou Židov je zločin, najmenší zo štátov pod nemeckým vplyvom (na jar 1943) žiadal komisionálnu kontrolu a revíziu táborov a žiaden transport neodišiel. Vtedy zo všetkých európskych krajín v nemeckej sfére deportácie ďalej pokračovali a z Maďarska utekali Židia na Slovensko, aby tu našli ochranu.“ (90)
Viac na túto tému:
- „Svedok dr Kováč uviedol, že až z prepašovanej správy pred odchodom posledných transportov zo Slovenska sa dozvedeli, čo sa robí so Židmi v Lubline a ukázal to dr Vaškovi. Teda zrejme i sami Židia u nás sa dozvedeli o tom, aká je pravda až pred zastavením transportov zo Slovenska, teda niekedy v októbri 1942. Považovalo sa to len za propagandu a neverili tomu. Takisto korešpodencia úradu USA pre vojnových poškodencov s pápežskou stolicou nasvedčuje, že zásahy nuncia Burzu v prospech Židov tu síce boli, ale až roku 1944.“(91)
- „...na jeseň 1942 prenikli správy, čo sa robí v poľských táboroch s vyvezenými Židmi. Správy boli také príšerné, že boli neuveriteľné a pokladali sa za propagandu proti nacizmu. ... Na popud prezidenta Beneša overovala pravdivosť správ o pomeroch v poľských táboroch československá exilová kontrarozviedka a tá ich pokladala za nepravdivé.“ (92)
„..kedysi v auguste 1942 sa Slováci dozvedeli neuveriteľné a otrasné skutočnosti zo spoľahlivejšieho prameňa. Na Spišskú Kapitulu k biskupovi Vojtaššákovi prišli dvaja židovskí utečenci z Poľska a oboznámili ho s hrôzami masového vyvražďovania v nemeckých koncentračných táboroch. Biskup Vojtaššák hneď upovedomil ministra vnútra A Macha, prezidenta Tisu a vatikánskeho nuncia Burzia. Minister Mach hneď zastavil všetky ďaľšie deportácie a vysídľovanie Židov zo Slovenska prakticky prestalo.“ (93)
- „Deportácie boli kruté a poľutovaniahodné opatrenia, ktoré spôsobili mnohým ľuďom mnoho žiaľu a biedy, i keď sa vykonávali za spolupráce predstaviteľov židovskej komunity. Ale už to, že ich uskutočňovali Slováci, bolo zárukou, že sa nevyskytovali násilenstvá a akty takej zlomyseľnosti a nenávisti, akej boli schopní nacisti, alebo boľševici.“ (94)
Nasledujúce kacermiroslavové tvrdenie, že "Tisa pak osobně ještě několik týdnů před prvním transportem informoval generál Turanec, který se s ním setkal a říkal mu, jak nacisti masově vyvražďují civilní židovské obyvatelstvo na východní frontě"nie je podopreté odkazom na nejaký dokument a z toho dôvodu je ťažko predpokladať, do akej miery je tento údaj pravdivý a tiež, aký mala uvedená informácia vzťah k vysídľovaniu. Je známe, že slovenská jednotka postupovala smerom na Kaukaz a je možné, že sa dopočuli o nasledovnom, zmienenom už vyššie, že „v roku (1941) Maďari deportovali na Ukrajinu 18 000 Židov, ktorí boli s ďaľšími ukrajinskými Židmi zmasakrovaní 27. a 28. Augusta.“ (95)
Ani ďaľšie tvrdenie kacermiroslava: "prezident republiky mohl udělit výjimky, přičemž J.Tiso udělil na 1.000 výjimek, které od deportace ochránili cca 4.000 židů" sa nezakladá na pravde. Sám autor si protiriečí, keď o pár riadkov nižšie uvádza, že (po zastavení transportov) "na Slovensku tak zůstalo přibližně 24.000 Židů".
Ako bolo už viackrát vyššie spomenuté, prezident Tiso udelil asi 9 000 výnimiek, čím zachránil 34 – 35 000 Židov. To potvrdil aj
- „Vyslanec Ludin v telegrame do Berlína z 26.apríľa 1942 hlásil: „Pod cirkevným vplyvom a koncepciou jednotlivých úradníkov dostalo asi 35 000 Židov zvláštne legitimácie, na základe ktorých nemusia byť evakuovaní.“ (96)
A z iného prameňa:
- „Nemecký vyslanec v Bratislave H E Ludin v telegrame z 30.júna 1942 oznamuje: „Vysídľovanie Židov zo Slovenska uviazlo. V dôsledku klerikálnych vplyvov a podplatnosti jednotlivých úradníkov, 35000 Židov dostalo zvláštné výnimvky..... Vysídľovanie Židov je veľmi nepopulárne v širokých kruhoch slovenského obyvateľstva.“(97)
Povšimnutia vhodné sú aj nasledovné citáty:
- „Slovenské orgány sa snažili chrániť slovenských občanov židovského vierovyznania v Maďarsku. Dňa 13.júna 1944 nemecký veľvyslanec v Maďarsku H E Veesenmayer žiadal Zahraničný úrad, aby tlačil na Slovenskú vládu, aby vyslovila zásadný nezáujem o slovenských židov v Maďarsku. Dôvodom tejto žiadosti je, že Slovenské veľvyslanectvo v Budapešti, ako aj slovenský minister vnútra, informovali maďarskú vládu, ako aj SD referenta o svojom zvláštnom záujme na repatriovaní židov slovenskej národnosti, ktorí vtedy boli vyvážaní z Maďarska.“ (98)
- „H E Veesenmayer v zpráve z 11.júla hlási: „Zástupca zahraničného ministra poukázal mi dnes na to, aké ťažké je postavenie maďarskej vlády vzhľadom na rozdielný postup príslušných nemeckých miest vo veci židovskej otázky v Maďarsku, Rumunsku a na Slovensku. Pokiaľ my od tunajšej vlády žiadame najbezohľadnejší postup proti Židom, Rumunom a Slovákom je dovolené zachádzať so Židmi spôsobom nepomerne miernejším.“ (99)
- „Podľa zpráv maďarského vyslanectva v Bukarešti a v Bratislave v posledných týždňoch mnohí maďarskí Židia prešli nelegálne hranice do Rumunska a na Slovensko, kde viac-menej otvorene sú trpení tamojšími úradmi. To sa zrejme robí, aby vyvolaný bol dobrý dojem u našich nepriateľov. Vonku v svete vznikol dojem, že Rumuni a Slováci zaujímajú v židovskej otázke celkom rozdielný postoj od Maďarska....“ (100)
Tvrdiť, že "Vše bylo chaotické a byla tu jasná snaha využít momentu překvapení" môže len človek neznalý pomerov, alebo historik, ktorý chce úmyselne poškodiť objekt svojich „výskumov“.
Ani nasledujúce kacermiroslavové tvrdenie: "Nicméně vláda a prezident nedokázala tyto transporty zastavit, nebo možná ani nechtěla", sa nielen nezakladá na pravde, pretože transporty boli zastavené, ale tu sa už vyslovene jedna o obyčajnú arogantnú lôž.
- „Prvé informácie o tragédii deportovaných židov priniesol slovenský Žid (meno nie je isté), utečenec z tábora Majdánek v lete 1942.... Tento utečenec sa dostal k biskupovi Vojtaššákovi. Vojtaššák písal Machovi, Tisovi a Burziovi ....“(101)
- „Vláda vec okamžite prerokovala a zastavila ďaľšie transporty do Poľska.“ (102)
- „Sám Tuka bol donútený žiadať nacistov o povolenie vyslať do koncrentačných táborov slovenskú vyšetrovaciu komisiu. Nacisti túto požiadavku odmietli.“ (103)
- „V decembri 1943 Veesenmayer tlmočil v Bratislave tvrdú Hitlerovu požiadavku pokračovať vo vysídľovaní Židov. Tiso ju však odmietol. A keď sa Veesenmayer roku 1944 znovu objavil J Tiso požiadavku znovu odmietol .“ (104)
- „Slovenský štát sa tak ako jediný zo štátov v strednej Európe odvážil postaviť sa proti vôli A Hitlera, a to vtedy, keď zo všetkých Európskych krajín v nemeckej sfére deportácie pokračovali ďalej (vtedy už utiekali Židia z Maďarska na Slovensko).“ (105)
Čo sa týka pro-nemeckých reči (v Holiči a inde), dr Tiso to na súdnom prejednávaní zdvôvodnil nasledovne:
- „Nemci sa povýšenecky dívali na nás ako na malý národ a malý štát. Bolo teda mojou snahou držať ich ako-tak v povýšeneckom postoji“ (106)
a jeho obhájca to v súdom prejednávaní vysvetlil takto:
- „Obžalovaný bol v ťažkej situácií ako hlava štátu i ako kňaz. (reč v Holiči) V štátnickej funkcii bol postavený pred hrozbu, ktorá požadovala deportácie, preto musel svojím prejavom pred Nemeckom kamuflovať riešenie židovskej otázky, aby ho neobviňovali, ako ochráncu Židov, veď inak i počet výnimiek bil do očí.“ (107)
Uvedené dôkazy nasvedčujú, že kacermiroslavové tvrdenie, že "V této první fázi dali představitelé Slovenské republiky (štátu) své obyvatele židovského původu dobrovolně a z vlastní iniciativy vydali do Třetí říše, která se pak o jejich osud za „slovenské peníze“ (osídlovací poplatek) postarala", je tak isto opakom pravdy, ako mnohé iné jeho tvrdenia v tejto dejinnej udalosti. Je neodškriepiteľne dokázané, že Slovenský štát bol posledným európskym štátom pod nemeckým vplyvom, ktorý pristúpil k vysťahovaniu svojich občanov a tiež jediným, ktorý sa dokázal Hitlerovi vzoprieť, transporty zastaviť a ďalej v nich nepokračovať.
Tvrdohlavé tvrdenie, že "Slovensko tak následovalo Německo v řešení židovské otázky jako první „satelitní“ stát vlastními mocenskými prostředky" nectí žiadneho historika nikde, ani na Palbe.
Ani zrnka pravdy nie je v nasledujúcich tvrdeniach, že "Radikální činitelé Hlinové gardy vedené A.Machom se snažili v roce 1943 deportace Židů obnovit ..... Vláda v podstatě souhlasila, ale po protestech a ze strachu, jaké budou mít transporty do vyhlazovacích táborů důsledky po ukončení války .... již žádný transport ze Slovenska pod slovenskou mocí neodešel".
- (A Mach) „Začiatkom marca 1943 som dostal list od spišského biskupa Jána Vojtaššáka. Bol to otrasný list.“ (108)
- „(Pán biskup) dôrazne žiadal, aby som urobil všetko, čo je v mojej moci, aby sme zachránili ešte živých, zastavili vyvážanie ďaľších a zistili celú pravdu o osude všetkých zo Slovenska vyvesených židov.“ (109)
- (A.Mach) „Dúfal som, že to nebude pravda. Veď niečo také predsa nemôže byť pravdou.“ (110)
- „Národ Goetheho, Schillera, Hegla. Národ Kantov, Marxov, Engelsov. Národ Beethovenov, Bachov, najväčších učencov, filozofov, skladateľov ....“ (111)
- „Až keď Nemci odmietli pripustiť našu vyšetrovaciu komisiu, vedeli sme.“ (112)
- „Náš, môj omyl je v tom, že sme verili Nemcom, že sme s nimi urobili tú nešťastnú zmluvu, že sme im odovzdali židov, zbavených štátneho občianstva. Lenže! S Nemcami pred nami i po nás urobili dohody, zmluvy, pakty najväčšie mocnosti západu i východu....“ (113)
- „V marci 1943 definitívne prestali všetky transporty a slovenská vláda vytrvalo a neústupne odolávala nemeckému nátlaku i hrozbám.“ (114)
- „Potom prišli intervencie, ostré zákroky z Berlína.... Vyhrážky a hrozby. Nemci boli ešte stále príliš silní. Na konci vojny boli ešte ostrejší, ako na začiatku.“ (115)
- „No napriek všetkým možným následkom, všetci rozhodujúci boli proti pokračovaniu vo vyvážaní. V prvom rade prezident a celá vláda.“ (116)
- „Od leta 1943 Slovensko bolo pre Židov pomerne najbezpečnejšie územie v strednej Európe a tu hľadali útočište aj židia zo susedných štátov, hlavne z Maďarska.“ (117)
- „Správa Medzinárodnej konferencie Červeného kríža o činnosti v rokoch 1939 – 1947 konštatovala: „veľká časť židovskej menšiny mohla zostať v krajine a v určitých chvíľach sa Slovensko považovalo za relatívne útočište pre Izraelitov z Poľska.“ (118)
- „Slovenský ľud, slovenský episkopád a od marca 1943 aj slovenská vláda (a Šaňo Mach osobitne) chránili židov. Nerobili to z výpočitavosti, alebo z podĺžnosti splácať židom „quit pro quo“. Konali čiste z kresťanskej povinnosti a z ľudskej ohľaduplnosti. Ich skutky milosrdenstva sú iste natrvalo zapísané v „knihe života“, ale – žiaľ – márne ich hľadáme v knihách židovských historikov.“ (119)
Spomínané svedectva Wetzlera a Vrbu len potvrdili výpoveď predchadzajúceho utečenca, ale na rozhodnutie neobnoviť ďaľšie transporty už nemalo vplyv. Aj napriek tomu, že ľudia nemohli uveriť, že k takémuto úpadku ľudstva mohlo dôjsť.
(R Vrba) “Keď som sa podíval na tváre našich štedrých hostiteľov, mal som hrozný dojem, že neveria ani slovao z toho, čo hovoríme.“
(Wetzler)“ „Ľudia, ktorých po strastiplnom úteku z Osvienčimu informovali, nemohli vôbec pochopiť, že sa niekde na svete môžu páchať neuveriteľné zverstvá, aké títo dvaja prežili.“ (120)
Zaujímavé je, že autor pred naledujúcou vsuvkou doteraz v žiadnej inej krajine, nikde, nespomenul transporty židovského obyvateľstva. Prečo asi si v nasledovnom spomenul Maďarsko: "V květnu 1944 bylo německými vojsky obsazeno Maďarsko, kde začali velice kruté a rychlé deportace tamějších Židů."
To chce poukázať, že fašistická vláda Maďarska dokázala svojich židovských občanov „podržať“ dlhšie (aby potom z nich 600 000 odviezli)? To vo svojom „hloubějším podíváni“ na problém „prehliadol“ vysťahovanie v roku 1941a mnohé sťažnosti fašistickej maďarskej vlády nemeckému veľvyslancovi, že Slováci zaobchádzajú so Židmi miernejšie, ako Maďari?
Na priblíženie postavenia Židov vo fašistickom Maďarsku je tiež treba uviesť, že už
- „8.júla 1938 Darányiho vláda predložila v parlamente dva návrhy zákonov. ... Druhý návrh zákona „O účinnejšom zabezpečení rovnováhy v spoločenskom a hospodárskom živote“ bol namierený proti Židom a jeho cieľom bolo obmedzenie práv židovských občanov pri výbere povolania v určitých pracovných oboroch a v štátnych službách. Okrem týchto dvoch návrhov zákonov budapeštianský parlament v ten istý deň prijal – už spomenutý –návrh zákona, ktorým vyše milióna maďarských občanov stratilo volebné právo.“(121)
Viacej svetla do vysťahovania Židov maďarskými fašistami vniesol historik A Hrnko, ktorý tragédiu v roku 1941 opísal takto:
- „Len na pripomenutie jeden citát (autorom nie som ja): “Prvý brutálny akt násilnej deportácie židovského obyvateľstva sa v Maďarskom kráľovstve uskutočnil v lete 1941, v čase, keď po boku nacistických vojsk aj maďarská armáda sa zúčastnila okupácie Halíča a Ukrajiny. Maďarská vláda v júli nariadila orgánom ministerstva vnútra, aby tých židov, ktorí nemajú domovskú príslušnosť, sústredili do zberných táborov na severo-východnom pohraničí Maďarského kráľovstva (išlo o poľských, ukrajinských a čiastočne aj židov z teritória Zakarpatskej Ukrajiny a Maďarského kráľovstva), ktorých potom previezli na okupované teritórium Ukrajiny bez ohľadu na vek, na chorých, na ženy a deti. Bolo ich zhruba 18-22.000, kde ich ponechali vlastnému osudu bez toho, aby mali zabezpečené podmienky k prežitiu. Títo sa v skupinkách niekoľko týždňov ako bezprízorní túlail peši v oblasti Kamenec-Podolskij, kde boli vystavení hladu, strádaniu, nenávisti domáceho obyvateľstva, okrádaniu a krutosti okupačných orgánov až napokon sa dostali do pazúrov nacistických oddielov nasadenia, ktorí ich surovo zavraždili.” (122)
DRUHÁ VLNA DEPORTACE SLOVENSKÝCH ŽIDŮ
září 1944 – březen 1945
majú plne na svedomí povstalci, ktorí svojou činnosťou zapríčinili stratu aj tej okyptenej štátnej samostatnosti a príchod nemeckých vojsk na Slovensko, ktorému prezident, ani vláda nemohli zabrániť. Aj autor priznáva, že táto etapa deportácií "plně probíhala pod řízením německých vojsk a v mnoha případech již nebrala ohled ani na Židy, kteří dostali od presidenta J.Tisa výjimku. Slovenské území bylo německou armádou obsazené.... Transporty 13.000 Židů pak směřovali především do koncentračních táborů Auschwitz-Birkenau, Osvětim a koncem roku 1944 do Terezína v Čechách."
ZÁVĚR
Kacermiroslav priznáva, že "závěr se mi píše dosti těžce". A ja mu verím, lebo napísať záver na takto povrchne opísané záporne deje o histórii jedného obdobia iného národa je naozaj veľmi ťažko. Tvrdiť, že "na Slovensku v letech 1939 – 1945 panoval neskutečný chaos", beztoho, aby poukázal, že pokiaľ to, čo bolo v tom čase v hospodársky aj kultúrne prosperujúcom Slovensku „neskutočným chaosom“ kde v Európe a najmä v ktorej krajine pod nemeckým vplyvom v čase vojny panoval menší „neskutočný chaos“, je neseriózne. A ktoré štáty v Európe nenasledovali "prakticky dobrovolně a bez větších tlaků Třetí říše nacisty a postavilo Židy mimo zákon"? Podľa toho, čo žiadal „Český sokol“ a hlásal J V Klofáč (ako som uviedol vyššie), Protektorát to určite nebol.
Len na pripomienku,
- „Pravda, čoho všetkého sa Hitler dopustí, to sa vtedy ešte nedalo vedieť, hoci dobre málokto očakával. Na ilustráciu uveďme, že popredný americký magazín Time dokonca vyhlásil A.Hitlera za „muža roku 1938“. (123)
- „Sám Beneš uviedol, že k Hitlerovi sa pridávajú všetky národy – Taliani, Poliaci, Juhoslovania, Bulhari, Rumuni, Maďari, Španieli, Rakúšania, Gréci a vtedy vyjednávali aj Angličania a Sovieti. ... Postoje týchto národov vo vojne boli už zhodnotené a uzavreté. Nikto im dnes túto minulosť nevyčíta. Žiaľ o nás sa toto povedať nedá.“ (124)
- „Úplné vylúčenie Židov sa v tom čase už dávno realizovalo v Nemecku, vykonávalo sa v Protektoráte Čechy a Morava a v iných krajinách. Dokázalo sa tu, že riešenie židovskej otázky spôsobom prijatým vo vládnom nariadení č.63/39 Slov. zák. Bolo kompromisom, ktorý tajne schválilo židovské stredisko vo Švajčiarsku.“(125)
Povyše som doložil dosť dôkazov, ktoré vyvracajú tvrdenie, že prezident Tiso podpísal tzv. Židovský kódex, ako aj vyvrátil tvrdenie, že odsun v novembri 1938, teda v čase spoločného štátu, bol dielom iba slovenských orgánov a že sa vzťahoval na slovenských občanov.
Prehlásiť, že by "Tiso mohl celou akci zastavit" môže len ignorant pomerov a o tom, že papežský nuncius Giuseppe Burzio, svoj názor, že "Tiso proti deportacím nedělal prakticky nic" neskôr zmenil, som písal vyššie. A naviac,
- „Bol to však Tiso, ktorý napriek všetkému radikalizmu pochádzajúcemu z HG pod vplyvom nacizmu postavil hrádzu svojvoľným aktom proti Židom.“(126)
Tiež som poukázal, že počet výnimiek i počet zachránených ľudí je úmyselne poddimenzovaný, aby vyzeral v neprospech prezidenta Tisa.
Tvrdiť, že "Slovensko mohlo deportace na rozdíl od zbytku porobené Evropy ... zamítnout, nebo je alespoň omezit, či pozdržet" a pritom zamlčať, že Slovensko nielen deportácie „podržalo“ (začali v Európe posledné) a výnimkami obmedzilo, ale dokonca, ako jediná krajina pod nemeckým vplyvom, aj zastavilo, určite nie je dôkazom autorovej objektivnosti.
Kacermiroslav by si mal uvedomiť, že
- „Ani jeden štát európskeho kontinentu nezostal ušetrený nielen mocensko-politického vplyvu nacizmu v židovskej otázke, ale i psychologických vplyvov, a to i tam, kde na to chýbali reálne podklady, ako napríklad v Dánsku, Francúzsku, Belgicku a pod.“ (127)
- „Pohroma, ktorá v rokoch 1939-45 postihla Židov na Slovensku, nedoľahla na nich preto,že Slo
Ako to vlastne bolo? 2
(Pokračovanie)
Kacermiroslav by si mal uvedomiť, že
- „Ani jeden štát európskeho kontinentu nezostal ušetrený nielen mocensko-politického vplyvu nacizmu v židovskej otázke, ale i psychologických vplyvov, a to i tam, kde na to chýbali reálne podklady, ako napríklad v Dánsku, Francúzsku, Belgicku a pod.“ (127)
- „Pohroma, ktorá v rokoch 1939-45 postihla Židov na Slovensku, nedoľahla na nich preto,že Slováci mali svoj štát a Tiso bol jeho prezidentom, ale preto, že boli Židia a žili v strednej Európe.“ (128)
Ako som povyše neodvratne dokázal, s nasledovným názorom: "Co se znalosti J.Tisa o případném osudu slovenských Židů týče, tak z uvedených zdrojů, citací, korespondence a řady dalších dokumentů jsem toho názoru, že věděl co je čeká", sa historik Miroslav Káčer zaradil k vymierajúcemu šíku tých historikov, ktorí chcú vidieť len tú stranu mince, ktorá im vyhovuje.
Iný historik, skúmajúci to dobu to zhrnul nasledovne:
- Židia veľmi dôkladne a po každej stránke profesionálne zostavili katalóg skutočných i domnelých krívd a krutých opatrení, ktoré ich u nás v rokoch 1939-45 postihli. Túto obžalobu predložili svetu a svet bez toho, že by bol vypočul aj druhú stránku, jednoznačne odsúdil Slovákov a ich politických predstaviteľov ako tých najneľudskejších zločincov.“ (129)
Horeuvedená autorová domnienka, že (dr Tiso) věděl co je čeká, nebola potvrdená ani tzv. Národným súdom, ktorý mimochodom nebol ničím iným, ako
- „... vyložene politický proces, kde víťazná strana súdi porazenú. .... t.j. ten, kto má v rukach moc, rozhoduje o tom, čo je pravda, právo, ...“(130)
Zloženie jeho senátu bolo divné aj Britskému konzulovi v Bratislave, ktorý 26.februára 1946 napísal:
- „Ako viete, asi 80% Slovákov sú katolíci.... V senáte národného súdu niet ani jedného katolíka.“ (131)
- „Dr J Tiso bol odsúdený na trest smrti povrazom ..... za trestné činy domácej zrady, za zradu na povstaní a kolaborantstvo. Znamená to, že v úplnom rozpore so zásadami uplatňovania spravodlivosti v nezávislom a demokratickom súdnictve, v procese a pri vynesení rozsudku bol uplatnený princíp retroaktivity. Nebol teda súdený za svoju politickú aktivitu podľa zákonov platných vtedy, keď ju vykonával, ale v rozpore s právom na základe pravných noriem, ktoré vznikly až po jeho zaistení.“ (132)
- „V tomto zmysle mal proces omnoho bližšie k notorickým moskovským procesom, ktorým predsedal komisár Višinský...“(133)
- „Obžalovaný mal iba obmedzený prístup k materiálom na svoju obranu, obmedzený výber svedkov, ba i obhájcov.“(134)
- „Celý proces sa viedol pod réžiou dr Daxnera, ktorý poslušne a dôsledne vykonával pokyny Ústredného výboru komunistickej strany a bezohľadne zasahoval do procesu vždy, keď sa vynorili svedectvá a argumenty, ktoré by mohli posilniť pozície obhajoby.“ (135)
Pprokurátor J Šujan to povedal dr Tisovi priamo:
- „V podstate nejde o to, či budete odsúdený na smrť, ale o to, aby sme sa definitívne vysporiadali s celou minulosťou ktorú reprezentujete.“ (136)
- Z uvedeného dôvodu „sa mimosúdne ovplyvňoval proces s Tisom, aby na základe jeho výsledkov mohla byť pod nánosom lží zahrabaná požiadavka Slovákov na rovnoprávne postavenie v republike ...“(137)
Presne v duchu vyjadrenia jedného člena česko-slovenskej exilovej vlády, ktorý to povedal takto:
- „Slovákom treba dať takú lekciu, aby im navždy prešla chuť na samostatnosť.“ (138)
A veruže „dali“:
„Po vojne bolo 20 550 občanov obžalovaných a postavených pred ľudové súdy a z toho 8 058 odsúdených (55 trestov smrti a vyše 12 000 rokov trestov na slobode).“ (139)
„Táto tvrdosť uplatnená na Slovensku výrazne kontrastuje s postupmi v štátoch, ktoré boli priamo zodpovedné za zločiny druhej svetovej vojny, napríklad v Rakúsku Státisíce Rakúšanov privítali pripojenie k Ríši a bojovali s hitlerovcami. Napriek tomu tam bolo odsúdených len 9 000 osôb a z nich bolo 35 odsúdených na smrť. A najvypuklejšie je porovnanie s Talianskom, kolískou fašizmu. Jeho vojská okupovali Etiópiu a Albánsko, časť Francúzska, Juhoslávie a Grécka, bojovali v ZSSR. Po vojne odmietli požiadavky okupovaných krajín, nevydali ani jedného vojnového zločinca a ani neinscenovali dramatické procesy so svojimi fašistickými pohlavármi.“ (140)
Čo sa kecermiroslavovho nasledujúceho vyjadrenia týka:
"Co se mého osobního názoru týče, nemusí se nim každý ztotožňovat a zřejmě ani nebude. Nicméně ať si každý udělá na celou problematiku židovské otázky na Slovensku v době existence Slovenského štátu .... názor sám. Myslím si ale, že pravda se příliš od těchto zdrojů a mnou napsaných řádků lišit nebude", môžem ho uistiť, že mnohí z tých, čo poznajú „problematiku židovské otázky na Slovensku“ len z jeho „nahlednutí do problému“ budú s ním zaiste súhlasiť, ale určite len do tej doby, kým nezistia, ako je ďaleko od pravdy.
- Tí, čo obviňujú Slovákov a prezidenta Tisu, že sú zodpovední za predčasnú smrť vyše 50 000 ľudí, ktorých jedinou vinou bola ich rasová príslušnosť, ešte dosiaľ nepredložili praktický návrh, ako by sa bolo dalo tejto tragédii predísť.“ (141)
Ako nehistorik, po niekoľkokrát opakovaných výzvach k mojim pripomienkám k článkom historika kacermiroslava, aby som svoje pripomienky napísal vo forme samostatného článku, som na jeho neobjektívný článok o „židovskej otázke na Slovensku“ povyberal relevantné citáty z mne dostupnej literatúry, aby som na jeho článku poukázal, ako sa dá ľahko manipulovať s faktami a záporne ovplyvňovať verejnú mienku.
Na koniec, rád by som kacermiroslavovi pripomenul veľmi aktuálny, žiaľ tiež vymazaný príspevok čitateľa „Alchymistu“, ktorý by si mal nalepiť na obrazovku a každé ráno pred započatím svojich historických štúdií prečítať:
„S dejinami, predovšetkým s čerstvými dejinami vlastného národa a štátu v temných obdobiach sa musí vysporiadať každý národ a štát sám. Každé hodnotenie "z vonku" je nežiadúce a nevhodné.“
30-6- 2010
Literatúra:
(1) František Vnuk: Mať svoj štát znamená život str. 278
(2) Slovenský politický exil v zápase o samostatné Slovensko str. 87
(3) Prof.Dr.Ferdinand Ďurčanský: Biela kniha str. 237
(4) Tamtiež
(5) Tamtiež str. 239
(6) František Vnuk: Dedičstvo otcov str.75
(7) Tamtiež
(8) Tamtiež
(9) František Vnuk: Mať svoj štát znamená život str. 34
(10) František Vnuk: Dedičstvo otcov str. 76
(11) František Vnuk: Mať svoj štát znamená život str. 280
(12) Tamtiež str. 281
(13) Tamtiež
(14) Ctibor Greguš: Slovensko dlhá cesta k suverenite str. 121
(15) František Vnuk: Mať svoj štát znamená život str. 281
(16) Tamtiež
(17) Tamtiež str. 283
(18) Tamtiež str. 284
(19) Tamtiež
(20) František Vnuk: Dedičstvo otcov str. 75
(21) Milan S Ďurica: Dejiny Slovenska a Slovákov str. 150
(22) Tamtiež str. 152
(23) Tamtiež
(24) Slovenský politický exil v zápase o samostatné Slovensko str.18
(25) Tamtiež str. 13
(26) Tomáš J. Veteška: „Stĺp hanby“, Slovenské správy, Časopis SNR v zahraničí, ročník 9, máj-jún 1985 str. 4
(27) Tamtiež
(28) Milan S Ďurica: Dejiny Slovenska a Slovákov str. 154
(29) Tomáš J. Veteška: „Stĺp hanby“, Slovenské správy, Časopis SNR v zahraničí, ročník 9, máj-jún 1985 str. 4
(30) Milan S Ďurica: Dejiny Slovenska a Slovákov str. 154
(31) Tomáš J. Veteška: „Stĺp hanby“, Slovenské správy, Časopis SNR v zahraničí, ročník 9, máj-jún 1985 str. 5
(32) Proces s dr. J. Tisom str. 211
(33) Tamtiež str. 210
(34) Dr Karol Murín: Spomienky a svedectvo str. 401
(35) Tamtiež str. 414
(36) Tamtiež
(37) Prof.Dr.Ferdinand Ďurčanský: Biela kniha str. 237
(38) Ctibor Greguš: Slovensko dlhá cesta k suverenite str. 120
(39) Dr Karol Murín: Spomienky a svedectvo str. 446
(40) Tamtiež str. 409
(41) Tamtiež str. 404
(42) Tamtiež str. 405
(43) Tamtiež str. 406
(44) Tamtiež
(45) Tamtiež str. 415
(46) Proces s dr. J. Tisom str.116
(47) Dr Karol Murín: Spomienky a svedectvo str. 416
(48) Tamtiež str. 418-419
(49) Tamtiež str. 444
(50) Tamtiež str.462
(51) Ctibor Greguš: Slovensko dlhá cesta k suverenite str.107
(52) Milan S Ďurica: Dejiny Slovenska a Slovákov str.169
(53) Tamtiež
(54) Tamtiež str.170
(55) František Vnuk: Mať svoj štát znamená život str. 285
(56) Tamtiež str. 286
(57) Proces s dr. J. Tisom str.116
(58) František Vnuk: Mať svoj štát znamená život str. 286
(59) Tamtiež
(60) Prof.Dr.Ferdinand Ďurčanský: Biela kniha str. 239
(61) Slovenský politický exil v zápase o samostatné Slovensko str.20
(62) Proces s dr. J. Tisom str. 213
(63) Tamtiež
(64) Tamtiež
(65) Tamtiež
(66) Tamtiež
(67) Tamtiež str.117
(68) Tamtiež str.116
(69) František Vnuk: Dedičstvo otcov str. 74
(70) Proces s dr. J. Tisom str. 212
(71) Slovenský politický exil v zápase o samostatné Slovensko str.15
(72) Dr Karol Murín: Spomienky a svedectvo str. 446
(73) Tamtiež
(74) Proces s dr. J. Tisom str. 211
(75) Tamtiež str. 212
(76) Tamtiež str. 215
(77) Tamtiež str. 214
(78) Ctibor Greguš: Slovensko dlhá cesta k suverenite str.120
(79) Tamtiež str.124
(80) Tamtiež str.123
(81) Proces s dr. J. Tisom str.117
(82) František Vnuk: Dedičstvo otcov str. 77
(83) Proces s dr. J. Tisom str.117
(84) Tamtiež str. 215
(85) Ctibor Greguš: Slovensko dlhá cesta k suverenite str.126
(86) Proces s dr. J. Tisom str. 33
(87) František Vnuk: Mať svoj štát znamená život str. 287
(88) Tamtiež str 288
(89) František Vnuk: Dedičstvo otcov str. 77
(90) Proces s dr. J. Tisom str. 215
(91) Tamtiež
(92) Tamtiež str118
(93) František Vnuk: Dedičstvo otcov str. 78
(94) František Vnuk: Mať svoj štát znamená život str. 288
(95) Ctibor Greguš: Slovensko dlhá cesta k suverenite str.123
(96) Tamtiež str.125-126
(97) Prof.Dr.Ferdinand Ďurčanský: Biela kniha str. 238
(98) Tamtiež
(99) Tamtiež
(100) Tamtiež str. 239
(101) Ctibor Greguš: Slovensko dlhá cesta k suverenite str.124
(102) Tamtiež str.125
(103) Tamtiež
(104) Tamtiež
(105) Tamtiež
(106) Tamtiež str.107
(107) Proces s dr. J. Tisom str. 215
(108) František Vnuk: Mať svoj štát znamená život str. 289
(109) Tamtiež str. 290
(110) Tamtiež str. 292
(111) Tamtiež str. 291
(112) Tamtiež str. 292
(113) Tamtiež
(114) Tamtiež
(115) Tamtiež str. 291
(116) Tamtiež
(117) Tamtiež str. 293
(118) Ctibor Greguš: Slovensko dlhá cesta k suverenite str.128
(119) František Vnuk: Mať svoj štát znamená život str. 293
(120) Ctibor Greguš: Slovensko dlhá cesta k suverenite str.125
(121) Tamtieš str. 9
(122) Anton Hrnko: Krajanstvo, občianstvo, bipolitizmus (www.hrnko.sk)
(123) Ctibor Greguš: Slovensko dlhá cesta k suverenite str.104
(124) Tamtiež
(125) Proces s dr. J. Tisom str. 211
(126) Tamtiež str. 210
(127) Tamtiež
(128) František Vnuk: Dedičstvo otcov str. 74
(129) Tamtiež str. 75
(130) Proces s dr. J. Tisom str.117
(131) Tamtiež str.118
(132) Slovenský politický exil v zápase o samostatné Slovensko str. 83
(133) Proces s dr. J. Tisom str.117
(134) Tamtiež
(135) Tamtiež
(136) Ctibor Greguš: Slovensko dlhá cesta k suverenite str.116
(137) Tamtiež
(138) František Vnuk: Dedičstvo otcov str.115
(139) Ctibor Greguš: Slovensko dlhá cesta k suverenite str.117
(140) Tamtiež
(141) František Vnuk: Dedičstvo otcov str. 74
(Pokračovanie)
Kacermiroslav by si mal uvedomiť, že
- „Ani jeden štát európskeho kontinentu nezostal ušetrený nielen mocensko-politického vplyvu nacizmu v židovskej otázke, ale i psychologických vplyvov, a to i tam, kde na to chýbali reálne podklady, ako napríklad v Dánsku, Francúzsku, Belgicku a pod.“ (127)
- „Pohroma, ktorá v rokoch 1939-45 postihla Židov na Slovensku, nedoľahla na nich preto,že Slováci mali svoj štát a Tiso bol jeho prezidentom, ale preto, že boli Židia a žili v strednej Európe.“ (128)
Ako som povyše neodvratne dokázal, s nasledovným názorom: "Co se znalosti J.Tisa o případném osudu slovenských Židů týče, tak z uvedených zdrojů, citací, korespondence a řady dalších dokumentů jsem toho názoru, že věděl co je čeká", sa historik Miroslav Káčer zaradil k vymierajúcemu šíku tých historikov, ktorí chcú vidieť len tú stranu mince, ktorá im vyhovuje.
Iný historik, skúmajúci to dobu to zhrnul nasledovne:
- Židia veľmi dôkladne a po každej stránke profesionálne zostavili katalóg skutočných i domnelých krívd a krutých opatrení, ktoré ich u nás v rokoch 1939-45 postihli. Túto obžalobu predložili svetu a svet bez toho, že by bol vypočul aj druhú stránku, jednoznačne odsúdil Slovákov a ich politických predstaviteľov ako tých najneľudskejších zločincov.“ (129)
Horeuvedená autorová domnienka, že (dr Tiso) věděl co je čeká, nebola potvrdená ani tzv. Národným súdom, ktorý mimochodom nebol ničím iným, ako
- „... vyložene politický proces, kde víťazná strana súdi porazenú. .... t.j. ten, kto má v rukach moc, rozhoduje o tom, čo je pravda, právo, ...“(130)
Zloženie jeho senátu bolo divné aj Britskému konzulovi v Bratislave, ktorý 26.februára 1946 napísal:
- „Ako viete, asi 80% Slovákov sú katolíci.... V senáte národného súdu niet ani jedného katolíka.“ (131)
- „Dr J Tiso bol odsúdený na trest smrti povrazom ..... za trestné činy domácej zrady, za zradu na povstaní a kolaborantstvo. Znamená to, že v úplnom rozpore so zásadami uplatňovania spravodlivosti v nezávislom a demokratickom súdnictve, v procese a pri vynesení rozsudku bol uplatnený princíp retroaktivity. Nebol teda súdený za svoju politickú aktivitu podľa zákonov platných vtedy, keď ju vykonával, ale v rozpore s právom na základe pravných noriem, ktoré vznikly až po jeho zaistení.“ (132)
- „V tomto zmysle mal proces omnoho bližšie k notorickým moskovským procesom, ktorým predsedal komisár Višinský...“(133)
- „Obžalovaný mal iba obmedzený prístup k materiálom na svoju obranu, obmedzený výber svedkov, ba i obhájcov.“(134)
- „Celý proces sa viedol pod réžiou dr Daxnera, ktorý poslušne a dôsledne vykonával pokyny Ústredného výboru komunistickej strany a bezohľadne zasahoval do procesu vždy, keď sa vynorili svedectvá a argumenty, ktoré by mohli posilniť pozície obhajoby.“ (135)
Pprokurátor J Šujan to povedal dr Tisovi priamo:
- „V podstate nejde o to, či budete odsúdený na smrť, ale o to, aby sme sa definitívne vysporiadali s celou minulosťou ktorú reprezentujete.“ (136)
- Z uvedeného dôvodu „sa mimosúdne ovplyvňoval proces s Tisom, aby na základe jeho výsledkov mohla byť pod nánosom lží zahrabaná požiadavka Slovákov na rovnoprávne postavenie v republike ...“(137)
Presne v duchu vyjadrenia jedného člena česko-slovenskej exilovej vlády, ktorý to povedal takto:
- „Slovákom treba dať takú lekciu, aby im navždy prešla chuť na samostatnosť.“ (138)
A veruže „dali“:
„Po vojne bolo 20 550 občanov obžalovaných a postavených pred ľudové súdy a z toho 8 058 odsúdených (55 trestov smrti a vyše 12 000 rokov trestov na slobode).“ (139)
„Táto tvrdosť uplatnená na Slovensku výrazne kontrastuje s postupmi v štátoch, ktoré boli priamo zodpovedné za zločiny druhej svetovej vojny, napríklad v Rakúsku Státisíce Rakúšanov privítali pripojenie k Ríši a bojovali s hitlerovcami. Napriek tomu tam bolo odsúdených len 9 000 osôb a z nich bolo 35 odsúdených na smrť. A najvypuklejšie je porovnanie s Talianskom, kolískou fašizmu. Jeho vojská okupovali Etiópiu a Albánsko, časť Francúzska, Juhoslávie a Grécka, bojovali v ZSSR. Po vojne odmietli požiadavky okupovaných krajín, nevydali ani jedného vojnového zločinca a ani neinscenovali dramatické procesy so svojimi fašistickými pohlavármi.“ (140)
Čo sa kecermiroslavovho nasledujúceho vyjadrenia týka:
"Co se mého osobního názoru týče, nemusí se nim každý ztotožňovat a zřejmě ani nebude. Nicméně ať si každý udělá na celou problematiku židovské otázky na Slovensku v době existence Slovenského štátu .... názor sám. Myslím si ale, že pravda se příliš od těchto zdrojů a mnou napsaných řádků lišit nebude", môžem ho uistiť, že mnohí z tých, čo poznajú „problematiku židovské otázky na Slovensku“ len z jeho „nahlednutí do problému“ budú s ním zaiste súhlasiť, ale určite len do tej doby, kým nezistia, ako je ďaleko od pravdy.
- Tí, čo obviňujú Slovákov a prezidenta Tisu, že sú zodpovední za predčasnú smrť vyše 50 000 ľudí, ktorých jedinou vinou bola ich rasová príslušnosť, ešte dosiaľ nepredložili praktický návrh, ako by sa bolo dalo tejto tragédii predísť.“ (141)
Ako nehistorik, po niekoľkokrát opakovaných výzvach k mojim pripomienkám k článkom historika kacermiroslava, aby som svoje pripomienky napísal vo forme samostatného článku, som na jeho neobjektívný článok o „židovskej otázke na Slovensku“ povyberal relevantné citáty z mne dostupnej literatúry, aby som na jeho článku poukázal, ako sa dá ľahko manipulovať s faktami a záporne ovplyvňovať verejnú mienku.
Na koniec, rád by som kacermiroslavovi pripomenul veľmi aktuálny, žiaľ tiež vymazaný príspevok čitateľa „Alchymistu“, ktorý by si mal nalepiť na obrazovku a každé ráno pred započatím svojich historických štúdií prečítať:
„S dejinami, predovšetkým s čerstvými dejinami vlastného národa a štátu v temných obdobiach sa musí vysporiadať každý národ a štát sám. Každé hodnotenie "z vonku" je nežiadúce a nevhodné.“
30-6- 2010
Literatúra:
(1) František Vnuk: Mať svoj štát znamená život str. 278
(2) Slovenský politický exil v zápase o samostatné Slovensko str. 87
(3) Prof.Dr.Ferdinand Ďurčanský: Biela kniha str. 237
(4) Tamtiež
(5) Tamtiež str. 239
(6) František Vnuk: Dedičstvo otcov str.75
(7) Tamtiež
(8) Tamtiež
(9) František Vnuk: Mať svoj štát znamená život str. 34
(10) František Vnuk: Dedičstvo otcov str. 76
(11) František Vnuk: Mať svoj štát znamená život str. 280
(12) Tamtiež str. 281
(13) Tamtiež
(14) Ctibor Greguš: Slovensko dlhá cesta k suverenite str. 121
(15) František Vnuk: Mať svoj štát znamená život str. 281
(16) Tamtiež
(17) Tamtiež str. 283
(18) Tamtiež str. 284
(19) Tamtiež
(20) František Vnuk: Dedičstvo otcov str. 75
(21) Milan S Ďurica: Dejiny Slovenska a Slovákov str. 150
(22) Tamtiež str. 152
(23) Tamtiež
(24) Slovenský politický exil v zápase o samostatné Slovensko str.18
(25) Tamtiež str. 13
(26) Tomáš J. Veteška: „Stĺp hanby“, Slovenské správy, Časopis SNR v zahraničí, ročník 9, máj-jún 1985 str. 4
(27) Tamtiež
(28) Milan S Ďurica: Dejiny Slovenska a Slovákov str. 154
(29) Tomáš J. Veteška: „Stĺp hanby“, Slovenské správy, Časopis SNR v zahraničí, ročník 9, máj-jún 1985 str. 4
(30) Milan S Ďurica: Dejiny Slovenska a Slovákov str. 154
(31) Tomáš J. Veteška: „Stĺp hanby“, Slovenské správy, Časopis SNR v zahraničí, ročník 9, máj-jún 1985 str. 5
(32) Proces s dr. J. Tisom str. 211
(33) Tamtiež str. 210
(34) Dr Karol Murín: Spomienky a svedectvo str. 401
(35) Tamtiež str. 414
(36) Tamtiež
(37) Prof.Dr.Ferdinand Ďurčanský: Biela kniha str. 237
(38) Ctibor Greguš: Slovensko dlhá cesta k suverenite str. 120
(39) Dr Karol Murín: Spomienky a svedectvo str. 446
(40) Tamtiež str. 409
(41) Tamtiež str. 404
(42) Tamtiež str. 405
(43) Tamtiež str. 406
(44) Tamtiež
(45) Tamtiež str. 415
(46) Proces s dr. J. Tisom str.116
(47) Dr Karol Murín: Spomienky a svedectvo str. 416
(48) Tamtiež str. 418-419
(49) Tamtiež str. 444
(50) Tamtiež str.462
(51) Ctibor Greguš: Slovensko dlhá cesta k suverenite str.107
(52) Milan S Ďurica: Dejiny Slovenska a Slovákov str.169
(53) Tamtiež
(54) Tamtiež str.170
(55) František Vnuk: Mať svoj štát znamená život str. 285
(56) Tamtiež str. 286
(57) Proces s dr. J. Tisom str.116
(58) František Vnuk: Mať svoj štát znamená život str. 286
(59) Tamtiež
(60) Prof.Dr.Ferdinand Ďurčanský: Biela kniha str. 239
(61) Slovenský politický exil v zápase o samostatné Slovensko str.20
(62) Proces s dr. J. Tisom str. 213
(63) Tamtiež
(64) Tamtiež
(65) Tamtiež
(66) Tamtiež
(67) Tamtiež str.117
(68) Tamtiež str.116
(69) František Vnuk: Dedičstvo otcov str. 74
(70) Proces s dr. J. Tisom str. 212
(71) Slovenský politický exil v zápase o samostatné Slovensko str.15
(72) Dr Karol Murín: Spomienky a svedectvo str. 446
(73) Tamtiež
(74) Proces s dr. J. Tisom str. 211
(75) Tamtiež str. 212
(76) Tamtiež str. 215
(77) Tamtiež str. 214
(78) Ctibor Greguš: Slovensko dlhá cesta k suverenite str.120
(79) Tamtiež str.124
(80) Tamtiež str.123
(81) Proces s dr. J. Tisom str.117
(82) František Vnuk: Dedičstvo otcov str. 77
(83) Proces s dr. J. Tisom str.117
(84) Tamtiež str. 215
(85) Ctibor Greguš: Slovensko dlhá cesta k suverenite str.126
(86) Proces s dr. J. Tisom str. 33
(87) František Vnuk: Mať svoj štát znamená život str. 287
(88) Tamtiež str 288
(89) František Vnuk: Dedičstvo otcov str. 77
(90) Proces s dr. J. Tisom str. 215
(91) Tamtiež
(92) Tamtiež str118
(93) František Vnuk: Dedičstvo otcov str. 78
(94) František Vnuk: Mať svoj štát znamená život str. 288
(95) Ctibor Greguš: Slovensko dlhá cesta k suverenite str.123
(96) Tamtiež str.125-126
(97) Prof.Dr.Ferdinand Ďurčanský: Biela kniha str. 238
(98) Tamtiež
(99) Tamtiež
(100) Tamtiež str. 239
(101) Ctibor Greguš: Slovensko dlhá cesta k suverenite str.124
(102) Tamtiež str.125
(103) Tamtiež
(104) Tamtiež
(105) Tamtiež
(106) Tamtiež str.107
(107) Proces s dr. J. Tisom str. 215
(108) František Vnuk: Mať svoj štát znamená život str. 289
(109) Tamtiež str. 290
(110) Tamtiež str. 292
(111) Tamtiež str. 291
(112) Tamtiež str. 292
(113) Tamtiež
(114) Tamtiež
(115) Tamtiež str. 291
(116) Tamtiež
(117) Tamtiež str. 293
(118) Ctibor Greguš: Slovensko dlhá cesta k suverenite str.128
(119) František Vnuk: Mať svoj štát znamená život str. 293
(120) Ctibor Greguš: Slovensko dlhá cesta k suverenite str.125
(121) Tamtieš str. 9
(122) Anton Hrnko: Krajanstvo, občianstvo, bipolitizmus (www.hrnko.sk)
(123) Ctibor Greguš: Slovensko dlhá cesta k suverenite str.104
(124) Tamtiež
(125) Proces s dr. J. Tisom str. 211
(126) Tamtiež str. 210
(127) Tamtiež
(128) František Vnuk: Dedičstvo otcov str. 74
(129) Tamtiež str. 75
(130) Proces s dr. J. Tisom str.117
(131) Tamtiež str.118
(132) Slovenský politický exil v zápase o samostatné Slovensko str. 83
(133) Proces s dr. J. Tisom str.117
(134) Tamtiež
(135) Tamtiež
(136) Ctibor Greguš: Slovensko dlhá cesta k suverenite str.116
(137) Tamtiež
(138) František Vnuk: Dedičstvo otcov str.115
(139) Ctibor Greguš: Slovensko dlhá cesta k suverenite str.117
(140) Tamtiež
(141) František Vnuk: Dedičstvo otcov str. 74
-
kacermiroslav
- 5. Plukovník
- Příspěvky: 5286
- Registrován: 25/3/2008, 14:07
- Kontaktovat uživatele:
Milane,
konečně hezky a uceleně zpracovaný článek od tebe. Samozřejmě si na něj budu snažit vymezit volný čas, abych mohl reagovat. Nicméně na jedno můžu reagovat už nyní a to na toto:
Nestrannosť je alfou a omegou dobrého historika. Kacermiroslav, ako som už spomínal, čerpal pri svojom „hlouběším podíváni se do této problematiky“ z diela historika komunistického obdobia a vo svojom spracovaní sa vôbec nezaujímal nielen o histórii tohto etnika na Slovensku, ale aj tom, čo sa v tom čase v Európe dialo. Napriek takýmto nedostatkom sa údajne snažil „být nestranný“.
Tato berlička je poněkud už obehraná. Argumentovat tím, že historik píší v době komunismu není věrohodný je prostě ubohé. Tento historik (Nižňanský) publikoval většinu svých děl až po roce 1989 a je uznáván Židovskou obcí jak v Čechách, tak i na Slovensku a této problematice se poměrně dlouhodobě věnuje. Pokud by byl tak poplatný době, jak se neustále snažíš psát, tak mi vysvětli, jakto, že jeho články Židovská obec přebírá a publikuje? Mám snad to pak chápat tak, že i Židovská obec, které se daná problamatika týka nejvíce, je poplatná komunistické éře?
Na jednu stranu ti vadí historik vyštudovaný v době komunismu, na druhou stranu ti nevadí obdobný historik (např. Matúš Kučera narozen 1932), který rovněž studoval a publikoval v době komunismu). Kdo je tu pak nestranný? Takových historiků a badatelů píšících před roke 1989 ybchom ovšem našli celou řadu a je zajímavé, že někteří od tebe mají nálepku "komunističtí" a někteří pro změnu ne:-) s tím ostatně v tvých vstupech setkávám dost často bez ohledu na téma úvodního článku.
------------------------------------------------------------------------------------
Kacermiroslav by si mal uvedomiť, že
- „Ani jeden štát európskeho kontinentu nezostal ušetrený nielen mocensko-politického vplyvu nacizmu v židovskej otázke, ale i psychologických vplyvov, a to i tam, kde na to chýbali reálne podklady, ako napríklad v Dánsku, Francúzsku, Belgicku a pod.“ (127)
- „Pohroma, ktorá v rokoch 1939-45 postihla Židov na Slovensku, nedoľahla na nich preto,že Slováci mali svoj štát a Tiso bol jeho prezidentom, ale preto, že boli Židia a žili v strednej Európe.“ (128)
Ty by jsi si pro změnu Milane měl uvědomit rozdíl mezi okupovaným územím (viz. Čechy a Morava, Dánsko, Francie, Belgie atd.) a mezi "samostatnými" státy jako Německo, Slovensko, Maďarsko, Rumunsko atd. Je snad naprosto každému jasné kdo stál za odsunem Židů ve výše uvedených okupovaných zemích a kdo stál za odsunem Židů v samostatných státech. To je jako by jsi chtěl dávat za vinu Polákům, že "odsouvali" polské Židy a likvidovali je v koncentračních táborech na svém území. U samostatných států, viz. Slovensko, Maďarsko atd. je pak zajímavý rozdílný přístup k židovské otázce (samozřejmě před pozdější německou okupací). Určitě mi dokážeš vysvětlit rozdíl, proč Slovenský štát Židy deportoval (do doby než bylo Slovensko obsazeno Německem) a proč Maďarsko deportace odmítalo (samozřemě do doby než bylo obsazeno Německem).
-----------------------------------------------------------------------------------
A naviac, kacermiroslavovmu „zamysleniu“ chýba akákoľvek zmienka o tom, čo sa v tom čase, v tej istej veci dialo v okolitých krajinách.
Milane, pokud bych zpracovával téma v širších souvislostech, tak bych se samozřejmě rozepsal i o židovské otázce mimo vlastní Slovensko. Nicméně článek jsem psal v reakci na tvé komentáře u tématu Slovenský štát a konkrétně jsem reagoval na tvé komentáře o roli J.Tisa v židovské otázce. Z toho důvodu jsem se zaměřil na konkrétní věci. Pokud chceš zpracovat židovskou otázku v širším kontextu, máš prostor.
-------------------------------------------------------------------------------------
Na koniec, rád by som kacermiroslavovi pripomenul veľmi aktuálny, žiaľ tiež vymazaný príspevok čitateľa „Alchymistu“, ktorý by si mal nalepiť na obrazovku a každé ráno pred započatím svojich historických štúdií prečítať:
„S dejinami, predovšetkým s čerstvými dejinami vlastného národa a štátu v temných obdobiach sa musí vysporiadať každý národ a štát sám. Každé hodnotenie "z vonku" je nežiadúce a nevhodné.“
Děkuji za citát a za článek, který mimo jiné používá na obhajobu zdroje například od Prof. JUDr. Ferdinanda Ďurčanského (*1906 - +1974). Pro nezasvěcené, byl to slovenský politik a novinář, významný představitel Hlinovej slovenskej ľudove strany a člen vlády Slovenského štátu. V roce 1947 v nepřítomnosti odsouzen Národním soudem k trestu smrti jako válečný zločinec.
------------------------------------------------------------------------------------
Ako som povyše neodvratne dokázal, s nasledovným názorom: "Co se znalosti J.Tisa o případném osudu slovenských Židů týče, tak z uvedených zdrojů, citací, korespondence a řady dalších dokumentů jsem toho názoru, že věděl co je čeká", sa historik Miroslav Káčer zaradil k vymierajúcemu šíku tých historikov, ktorí chcú vidieť len tú stranu mince, ktorá im vyhovuje.
Iný historik, skúmajúci to dobu to zhrnul nasledovne:
- Židia veľmi dôkladne a po každej stránke profesionálne zostavili katalóg skutočných i domnelých krívd a krutých opatrení, ktoré ich u nás v rokoch 1939-45 postihli. Túto obžalobu predložili svetu a svet bez toho, že by bol vypočul aj druhú stránku, jednoznačne odsúdil Slovákov a ich politických predstaviteľov ako tých najneľudskejších zločincov.“ (129)
Milane, na tvé tzv. "neodvratné důkazy" si přečti např. dopis J.Tisa papežovi ze dne 8.listopadu 1944:
”Vláda neuskutočnila inkriminované akcie proti Čechom a Židom pre ich národnú, alebo rasovú príslušnosť, ale z povinnosti brániť svoj národ proti nepriateľom, ktorí po stáročia zhubne pôsobili v jej lone a to tak, že aj nie v malom počte a sú dobre, ba dokonca veľmi dobre situovaní. Tým vláda vo svojich opatreniach nevybočila z cesty ostražitého riadenia oprávnenej starostlivosti o obranu a zabezpečenie národnej, sociálnej a kultúrnej existencie svojho národa.” ”Naša vina tkvie v našej vďačnosti a vernosti voči Nemcom, ktorí nielenže uznávali a schvaľovali existenciu nášho národa a jeho prirodzené právo na nezávislosť a národnú slobodu, ale pomáhali mu aj proti Čechom a Židom, nepriateľom nášho národa. Sme si však celkom istí, že táto "vina" je v očiach katolíkov našou najväčšou cťou.” J.Tiso, papežovi 8.11.1944
A jak dopadl na Slovensku boj proti Židům nepřítelům slovenského národa? Před válkou žilo na Slovensku 4% obyvatelstva židovské národnosti/vyznání. Po roce 1942 to již bylo jen 0,7%. Na těchto faktech se shodnou jak příznivci, tak i odpůrci dané problematiky.
Položím ti jednu otázku...doufám, že mi odpovíš....Kdo je podepsaný a tudíž zodpovědný za odsun slovenských občanů židovské národnosti?
konečně hezky a uceleně zpracovaný článek od tebe. Samozřejmě si na něj budu snažit vymezit volný čas, abych mohl reagovat. Nicméně na jedno můžu reagovat už nyní a to na toto:
Nestrannosť je alfou a omegou dobrého historika. Kacermiroslav, ako som už spomínal, čerpal pri svojom „hlouběším podíváni se do této problematiky“ z diela historika komunistického obdobia a vo svojom spracovaní sa vôbec nezaujímal nielen o histórii tohto etnika na Slovensku, ale aj tom, čo sa v tom čase v Európe dialo. Napriek takýmto nedostatkom sa údajne snažil „být nestranný“.
Tato berlička je poněkud už obehraná. Argumentovat tím, že historik píší v době komunismu není věrohodný je prostě ubohé. Tento historik (Nižňanský) publikoval většinu svých děl až po roce 1989 a je uznáván Židovskou obcí jak v Čechách, tak i na Slovensku a této problematice se poměrně dlouhodobě věnuje. Pokud by byl tak poplatný době, jak se neustále snažíš psát, tak mi vysvětli, jakto, že jeho články Židovská obec přebírá a publikuje? Mám snad to pak chápat tak, že i Židovská obec, které se daná problamatika týka nejvíce, je poplatná komunistické éře?
Na jednu stranu ti vadí historik vyštudovaný v době komunismu, na druhou stranu ti nevadí obdobný historik (např. Matúš Kučera narozen 1932), který rovněž studoval a publikoval v době komunismu). Kdo je tu pak nestranný? Takových historiků a badatelů píšících před roke 1989 ybchom ovšem našli celou řadu a je zajímavé, že někteří od tebe mají nálepku "komunističtí" a někteří pro změnu ne:-) s tím ostatně v tvých vstupech setkávám dost často bez ohledu na téma úvodního článku.
------------------------------------------------------------------------------------
Kacermiroslav by si mal uvedomiť, že
- „Ani jeden štát európskeho kontinentu nezostal ušetrený nielen mocensko-politického vplyvu nacizmu v židovskej otázke, ale i psychologických vplyvov, a to i tam, kde na to chýbali reálne podklady, ako napríklad v Dánsku, Francúzsku, Belgicku a pod.“ (127)
- „Pohroma, ktorá v rokoch 1939-45 postihla Židov na Slovensku, nedoľahla na nich preto,že Slováci mali svoj štát a Tiso bol jeho prezidentom, ale preto, že boli Židia a žili v strednej Európe.“ (128)
Ty by jsi si pro změnu Milane měl uvědomit rozdíl mezi okupovaným územím (viz. Čechy a Morava, Dánsko, Francie, Belgie atd.) a mezi "samostatnými" státy jako Německo, Slovensko, Maďarsko, Rumunsko atd. Je snad naprosto každému jasné kdo stál za odsunem Židů ve výše uvedených okupovaných zemích a kdo stál za odsunem Židů v samostatných státech. To je jako by jsi chtěl dávat za vinu Polákům, že "odsouvali" polské Židy a likvidovali je v koncentračních táborech na svém území. U samostatných států, viz. Slovensko, Maďarsko atd. je pak zajímavý rozdílný přístup k židovské otázce (samozřejmě před pozdější německou okupací). Určitě mi dokážeš vysvětlit rozdíl, proč Slovenský štát Židy deportoval (do doby než bylo Slovensko obsazeno Německem) a proč Maďarsko deportace odmítalo (samozřemě do doby než bylo obsazeno Německem).
-----------------------------------------------------------------------------------
A naviac, kacermiroslavovmu „zamysleniu“ chýba akákoľvek zmienka o tom, čo sa v tom čase, v tej istej veci dialo v okolitých krajinách.
Milane, pokud bych zpracovával téma v širších souvislostech, tak bych se samozřejmě rozepsal i o židovské otázce mimo vlastní Slovensko. Nicméně článek jsem psal v reakci na tvé komentáře u tématu Slovenský štát a konkrétně jsem reagoval na tvé komentáře o roli J.Tisa v židovské otázce. Z toho důvodu jsem se zaměřil na konkrétní věci. Pokud chceš zpracovat židovskou otázku v širším kontextu, máš prostor.
-------------------------------------------------------------------------------------
Na koniec, rád by som kacermiroslavovi pripomenul veľmi aktuálny, žiaľ tiež vymazaný príspevok čitateľa „Alchymistu“, ktorý by si mal nalepiť na obrazovku a každé ráno pred započatím svojich historických štúdií prečítať:
„S dejinami, predovšetkým s čerstvými dejinami vlastného národa a štátu v temných obdobiach sa musí vysporiadať každý národ a štát sám. Každé hodnotenie "z vonku" je nežiadúce a nevhodné.“
Děkuji za citát a za článek, který mimo jiné používá na obhajobu zdroje například od Prof. JUDr. Ferdinanda Ďurčanského (*1906 - +1974). Pro nezasvěcené, byl to slovenský politik a novinář, významný představitel Hlinovej slovenskej ľudove strany a člen vlády Slovenského štátu. V roce 1947 v nepřítomnosti odsouzen Národním soudem k trestu smrti jako válečný zločinec.
------------------------------------------------------------------------------------
Ako som povyše neodvratne dokázal, s nasledovným názorom: "Co se znalosti J.Tisa o případném osudu slovenských Židů týče, tak z uvedených zdrojů, citací, korespondence a řady dalších dokumentů jsem toho názoru, že věděl co je čeká", sa historik Miroslav Káčer zaradil k vymierajúcemu šíku tých historikov, ktorí chcú vidieť len tú stranu mince, ktorá im vyhovuje.
Iný historik, skúmajúci to dobu to zhrnul nasledovne:
- Židia veľmi dôkladne a po každej stránke profesionálne zostavili katalóg skutočných i domnelých krívd a krutých opatrení, ktoré ich u nás v rokoch 1939-45 postihli. Túto obžalobu predložili svetu a svet bez toho, že by bol vypočul aj druhú stránku, jednoznačne odsúdil Slovákov a ich politických predstaviteľov ako tých najneľudskejších zločincov.“ (129)
Milane, na tvé tzv. "neodvratné důkazy" si přečti např. dopis J.Tisa papežovi ze dne 8.listopadu 1944:
”Vláda neuskutočnila inkriminované akcie proti Čechom a Židom pre ich národnú, alebo rasovú príslušnosť, ale z povinnosti brániť svoj národ proti nepriateľom, ktorí po stáročia zhubne pôsobili v jej lone a to tak, že aj nie v malom počte a sú dobre, ba dokonca veľmi dobre situovaní. Tým vláda vo svojich opatreniach nevybočila z cesty ostražitého riadenia oprávnenej starostlivosti o obranu a zabezpečenie národnej, sociálnej a kultúrnej existencie svojho národa.” ”Naša vina tkvie v našej vďačnosti a vernosti voči Nemcom, ktorí nielenže uznávali a schvaľovali existenciu nášho národa a jeho prirodzené právo na nezávislosť a národnú slobodu, ale pomáhali mu aj proti Čechom a Židom, nepriateľom nášho národa. Sme si však celkom istí, že táto "vina" je v očiach katolíkov našou najväčšou cťou.” J.Tiso, papežovi 8.11.1944
A jak dopadl na Slovensku boj proti Židům nepřítelům slovenského národa? Před válkou žilo na Slovensku 4% obyvatelstva židovské národnosti/vyznání. Po roce 1942 to již bylo jen 0,7%. Na těchto faktech se shodnou jak příznivci, tak i odpůrci dané problematiky.
Položím ti jednu otázku...doufám, že mi odpovíš....Kdo je podepsaný a tudíž zodpovědný za odsun slovenských občanů židovské národnosti?
Naposledy upravil(a) kacermiroslav dne 1/7/2010, 13:37, celkem upraveno 1 x.
Ako teda môže nestranný historik na jednej strane odsudzovať vypovedanie 7 500 občanov nepriateľského štátu v čase vojny, ale na druhej strane nespomenúť, a neporovnať ho s podobným “odsunom” takmer 500-násobne väčšieho počtu občanov v čase mieru, pri ktorom boli obrovské straty na životoch a pritom považovať takýto „odsun“ za primeraný ?
To zaiste nesvedčí o ani len o náznaku o autorovej „nestrannosti“.
Židia na Slovensku majú nepeknú povesť – boli opornými stĺpmi maďarizácie, hlavne na východnom Slovensku, kde predstavovali skutočnú sociálnu pliagu – zruinovali celé oblasti bezohľadným využívaním ľudských slabostí chudobného, hladujúceho a negramotného slovenského ľudu. Hoci tvorili iba 4% obyvateľstva (10)
Dobrá směs polopravd. Či přímo lží. Nejprve je nutné se naučit počítat.
Pokud Židé tvořili 4% obyvatel Slovenska a byly všichni vypovězeni - tj. 7.500, tak celkový počet Slováků byl 187.500 osob. Vlastně to odpovídá. Ostatní byli Čechoslováci, ne?
Ad Sokol: "Už 23. října navrhlo vedení Československé obce sokolské, aby všem Židům, kteří se na území republiky přistěhovali po roce 1914 nebo se nepřihlásili k československé národnosti, bylo odebráno občanství."
Citace práce Jana Rataje - mj. uvádí, že jedním z důvodů byla ztráta zaměstnání pro velkou část lidí, kteří díky Mnichovu museli přesídlit z odstoupených území.
Což je v dost příkrém rozporu s uvedeným zdrojem:
„Benešová avantgarda „Český sokol“ na svojom kongrese v októbri 1938 rezolútne žiadal zavedenie protižidovských rasistických norimberských zákonov v celej republike.“ (zdroj 26 - Tomáš J. Veteška - bylo by zajímavé za co byl odsouzen poválečným tribunálem ke smrti...)
A jeho práce jsou hodně úsměvné - asi je četl i Fico, když vyhlásil Svatopluka za Slováka...
http://beo.sk/historia/543-velkoslovenska-risa-2-cast
No a pak je to jasný.
To zaiste nesvedčí o ani len o náznaku o autorovej „nestrannosti“.
Židia na Slovensku majú nepeknú povesť – boli opornými stĺpmi maďarizácie, hlavne na východnom Slovensku, kde predstavovali skutočnú sociálnu pliagu – zruinovali celé oblasti bezohľadným využívaním ľudských slabostí chudobného, hladujúceho a negramotného slovenského ľudu. Hoci tvorili iba 4% obyvateľstva (10)
Dobrá směs polopravd. Či přímo lží. Nejprve je nutné se naučit počítat.
Pokud Židé tvořili 4% obyvatel Slovenska a byly všichni vypovězeni - tj. 7.500, tak celkový počet Slováků byl 187.500 osob. Vlastně to odpovídá. Ostatní byli Čechoslováci, ne?
Ad Sokol: "Už 23. října navrhlo vedení Československé obce sokolské, aby všem Židům, kteří se na území republiky přistěhovali po roce 1914 nebo se nepřihlásili k československé národnosti, bylo odebráno občanství."
Citace práce Jana Rataje - mj. uvádí, že jedním z důvodů byla ztráta zaměstnání pro velkou část lidí, kteří díky Mnichovu museli přesídlit z odstoupených území.
Což je v dost příkrém rozporu s uvedeným zdrojem:
„Benešová avantgarda „Český sokol“ na svojom kongrese v októbri 1938 rezolútne žiadal zavedenie protižidovských rasistických norimberských zákonov v celej republike.“ (zdroj 26 - Tomáš J. Veteška - bylo by zajímavé za co byl odsouzen poválečným tribunálem ke smrti...)
A jeho práce jsou hodně úsměvné - asi je četl i Fico, když vyhlásil Svatopluka za Slováka...
http://beo.sk/historia/543-velkoslovenska-risa-2-cast
No a pak je to jasný.
Milanxyz - musím uznat, že oceňuji práci kterou jsi si dal s rozborem a podklady pohledu na téma jak ho vidíš ty. Potud dobrá práce. Ale víš jak to je - mnoho slov žádá mnoho studia a dává možnosti oponentury. A to zde samozřejmě proběhne. Tak se připrav.
Takto to mohlo vypadat od počátku a ledacos jsme si ušetřili. Zdravím Tebe a všechny zainteresované Pátrač.
Takto to mohlo vypadat od počátku a ledacos jsme si ušetřili. Zdravím Tebe a všechny zainteresované Pátrač.
Pes(ticid) - nejlepší přítel člověka! Nechápete? Nevadí. Hlavní je, že víte že:
JDE O TO, ŽE KDYBY O NĚCO ŠLO, BYLO BY DOBRÉ VĚDĚT, O CO VLASTNĚ JDE.
- to má byť akože čo ? niečo na spôsob - kto psa chce biť, palicu si nájde ........kacermiroslav píše: .. uvědomit rozdíl mezi okupovaným územím (viz. Čechy a Morava, Dánsko, Francie, Belgie atd.) a mezi "samostatnými" státy jako Německo, Slovensko, Maďarsko, Rumunsko atd. Je snad naprosto každému jasné kdo stál za odsunem Židů ve výše uvedených okupovaných zemích a kdo stál za odsunem Židů v samostatných státech. To je jako by jsi chtěl dávat za vinu Polákům, že "odsouvali" polské Židy a likvidovali je v koncentračních táborech na svém území. U samostatných států, viz. Slovensko, Maďarsko atd. je pak zajímavý rozdílný přístup k židovské otázce (samozřejmě před pozdější německou okupací). Určitě mi dokážeš vysvětlit rozdíl, proč Slovenský štát Židy deportoval (do doby než bylo Slovensko obsazeno Německem) a proč Maďarsko deportace odmítalo (samozřemě do doby než bylo obsazeno Německem).[/b]
Spomínané delenie na okupované a „nezávislé“ štáty a posudzovanie žid.otázky len z jediného hľadiska evokuje dojem delenia na zlé a dobré krajiny a javí sa byť zjednodušené a preto nevyhovujúce.
A čo tak toto delenie - podľa toho, kto ozbrojene vystúpil voči wehrmachtu:
Belgicko, Dánsko, Francúzsko na strane druhej Česko(slovensko).
- Maďarsko – logicky ako štát osy nemožno nikam zaradiť.
- Dánsko sa na čestnú stranu dostalo len vďaka niekoľko hodinovému odporu pri niektorých z kasárni vďaka strate zopár vlastných lietadiel/zastaraných lodí.
- Česko(slovensko) sa dostalo na zlú stranu vďaka tomu že prijalo mníchovský diktát
A čo tak toto delenie - podľa toho, na koho území platili ríšske zákony:
Česko a Morava na strane druhej Belgicko, Dánsko, Francúzsko, Maďarsko, Slov. štátu.
Posúďme toto delenie aj podľa ďalších kritérií - na ktorých územiach dlhodobo existovali monarchistické celky (kráľovstvá, cisárstva), štáty ktorí mali dlhodobo kodifikovaný vlastný jazyk, existovala silná spoločensky tvoriaca vrstva, mali ústavné/parlamentné obyčaje a zvyklosti, boli stáročiami uznávané ako štátne celky:
Belgicko, Dánsko, Francúzsko, Česko, Maďarsko (aka R-U) na strane druhej osamotene stojací -3roky starý Slov. štát.
Ale nám tie štáty skáču z jednej strany na druhú ..... Stačilo použiť len iné kritéria.
Dánsko – to že vojensky podľahlo agresorovi, neznamená, že automaticky zaniklo aj celé spoločenské zriadenie. Silná spoločensky tvoriaca vrstva tam ostala aj počas okupácie, možno bojovala za nepriaznivých podmienok, ale bola silný vplyv až do roku 1943 keď začali po prvý krát deportácie. Porovnajme si ako na tom boli dáni v 1900, 1918,1938,1945 ? Vážne chceme Dánsko(hoci aj Maďarsko) porovnávať so Slov.štátom?
Ani ten najlepší Spitfire nemôže byť na dvoch miestach súčasne...
whitedog tak v tom sa nevyznám, čo autor chcel povedať
Miroslav - s tým porovnaním Maďarska a Slovenska by som bol veľmi opatrný. Maďarsko prijalo prvé protižidovské zákony v zmysle náboženského už v 20 rokoch. A "svojich židov" si chránilo nie z nejakého humunizmu, ale pretože ich využívala pre vlastne účely - stavby protipovodňových valov atď., takže ich nikam nevývažalo, malo pre nich dosť práce aj doma. Ale židovsky kodex, aj keď impletovaný na maďarske pomery platil tiež. Obdobná situácia bola aj v Rumunsku, hlavne po abdikácii Karola II. Napísať, že v týchto štátoch bol "humaný" režim pre židov je značne odvážne. Hlavne napr. s udalosťami v Besarábii, ale aj napr. Vojvodine.
Miroslav - s tým porovnaním Maďarska a Slovenska by som bol veľmi opatrný. Maďarsko prijalo prvé protižidovské zákony v zmysle náboženského už v 20 rokoch. A "svojich židov" si chránilo nie z nejakého humunizmu, ale pretože ich využívala pre vlastne účely - stavby protipovodňových valov atď., takže ich nikam nevývažalo, malo pre nich dosť práce aj doma. Ale židovsky kodex, aj keď impletovaný na maďarske pomery platil tiež. Obdobná situácia bola aj v Rumunsku, hlavne po abdikácii Karola II. Napísať, že v týchto štátoch bol "humaný" režim pre židov je značne odvážne. Hlavne napr. s udalosťami v Besarábii, ale aj napr. Vojvodine.
-
kacermiroslav
- 5. Plukovník
- Příspěvky: 5286
- Registrován: 25/3/2008, 14:07
- Kontaktovat uživatele:
Co by to asi mělo být? Má reakce na výše uvedený komentář Milanaxyz. Dělení jak ty jsi naznačil samozřejmě lze, nicméně zde se bavíme o židovské otázce na Slovensku, takže se nebavíme o politickém zřícení Dánska, Francie ...., ozbrojenému odporu vůči Německu atd. Jako takovou otázku ji otevřel právě Milanxyz, když reagoval na článek "Slovenský štát", kde byla tato otázka popsána jen okrajově. Pokud ovšem chce někdo židovskou otázku pojmout v širších souvislostech, má tu prostor. Rád si klidně přečtu autorský článek na toto téma.whitedog píše: - to má byť akože čo ? niečo na spôsob - kto psa chce biť, palicu si nájde ........
Spomínané delenie na okupované a „nezávislé“ štáty a posudzovanie žid.otázky len z jediného hľadiska evokuje dojem delenia na zlé a dobré krajiny a javí sa byť zjednodušené a preto nevyhovujúce.
Ve skutečnosti lze celou problematiku řešit několika jednoduchými otázkami:
1) Byl Slovenský štát samostatným státem?
2) Přijala slovenská vláda protižidovská opatření?
3) Věděla slovenská vláda nebo její nejvyšší představitelé, co bude s odsunutými Židy?
4) Realizovalo Slovensko odsun Židů?
5) Jaký osud potkal odsunuté Židy?
Samozřejmě odpovědi můžeme dávat i do souvislostí s děním mimo vlastní hranice, například u bodu č. 2. Tady můžeme říct že prakticky celá Evropa měla své protižidovské zákony, je ale třeba rozlišovat, jestli tyto byly přijaty v rámci vlastních pravomocí a v jakém rozsahu a nebo jestli byly přijaty v platnost díky okupačním silám.
Dobře kolegové. Aniž bych chtěl někomu stranit myslím si, že rozbor kolegy pod jménem whitedog je poměrně ilustrativní a dokonce velmi inspirativní ale zavádějící. Mám obavu, že by toto téma pokud by se šlo podle něj tak se rozplizneme.
Doporučuji zůstat u Slovenska a Slováků. Pokud by někdo chtěl řešit to samé v Protektorátu či jinde chtělo by to samostatné téma.
Myslím si, že by bylo dobré aby se oponenti mirykačerů pokusili vypořádat s otázkami, které položil. A bez odvolávek typu: " a vy jste zase zabíjeli černochy".
Jsem zvědavý jak to dopadne. A budu to zde pečlivě hlídat. Zatím to má fazonku a nerad bych aby se zvrhlo.
Doporučuji zůstat u Slovenska a Slováků. Pokud by někdo chtěl řešit to samé v Protektorátu či jinde chtělo by to samostatné téma.
Myslím si, že by bylo dobré aby se oponenti mirykačerů pokusili vypořádat s otázkami, které položil. A bez odvolávek typu: " a vy jste zase zabíjeli černochy".
Jsem zvědavý jak to dopadne. A budu to zde pečlivě hlídat. Zatím to má fazonku a nerad bych aby se zvrhlo.
Pes(ticid) - nejlepší přítel člověka! Nechápete? Nevadí. Hlavní je, že víte že:
JDE O TO, ŽE KDYBY O NĚCO ŠLO, BYLO BY DOBRÉ VĚDĚT, O CO VLASTNĚ JDE.
to- kacermiroslav
Nehnevaj sa ale stále mi tieto tvoje otázky pripadajú akoby mali nasilu každého doviesť k poznaniu, že samostatné národy mali na výber, aby endlossung neriešili a teda ak ju riešil tak samozrejme to robili dobrovoľne a preto sú vinné. A naopak okupované krajiny hoci sa endlossung na ich území riešil, ale keďže sa im dostalo tej pochybnej cti byť okupované tak za nič nemôžu a sú nevinné. Možno sa mýlim, ale je to len môj osobný dojem a vnímam to tak.
V každom prípade mám výhrady k formulácii otázok. Hore uvedené otázky majú nádych „nabádacích otázok –obsahujú v sebe odpoveď“.
1) Byl Slovenský štát samostatným státem? ........... 1) Aký bol Slov. štát štátom?
- Tento štát videné z neskoršieho hľadiska bol vo viacerých ohľadoch „pro forma“, mantinely suverenity určovali iní. Odpoveď na túto otázku je najdôležitejšia. Ak niet suverénneho štátu potom aj jeho akty nedokážu reprezentovať jeho suverenitu.
2) Přijala slovenská vláda protižidovská opatření? ........2) Reprezentovala vláda vôbec záujmy svojho obyvateľstva?
3) Věděla slovenská vláda nebo její nejvyšší představitelé, co bude s odsunutými Židy? ...................3) Koho považovala slov.vláda za „svoje“ obyvateľstvo?
4) Realizovalo Slovensko odsun Židů? .................... 4) Čo by sa stalo ak by sa nezrealizoval odsun minoritných skupín?
5) Jaký osud potkal odsunuté Židy?...............5) Ak ich neuznávali ako svoje obyvateľstvo, aký by mohli mať dôvod o nechcené skupiny obyv. sa vôbec starať ?
Treba sa opýtať koľko rokov (desaťročí) príprav bola uskutočnených pred vznikom Slov. štátu. Ešte 01.09.1938 nikto nemohol predpokladať, že za necelý polrok tu bude samostatný útvar. Založiť štát to nie je ako založiť zo dňa na deň nový hokejový klub v NHL. Stačili tie 3 roky (do 42) od založenia štátu na vytvorenie si napr. vlastných parlamentných zvyklostí, vypestovanie si zdravého národné upovedomenia, hrdosti, aby národ prebehol od primitívneho agrárneho polofeudálneho systému na úroveň dánov (to aby sme neskĺzli do protentokrátu) .... .
Z formálneho hľadiska Slov. štátu mohol mať v 1939 všetky prvky suverénneho štátu:
- vojsko
- výkonnú/zákonodarnú/súdnu moc
- správne a územne delenie krajiny
- štátny jazyk, rozpočet,.......
- uznanie zo strany iných mocností, vyhlasovanie vojny, ....
Ale pozrime sa na z hľadiska efektivity. Podľa slov.bankára v clíringovej špičke s nemeckom Slovensko dosiahlo „zisku“ 600mil Sk. Kto vie ako sa to podarilo vymôcť na Nemecku, správalo sa Nemecko k nemu v tomto okamihu ako k suverénnemu štátu, aké účinné sankcie Slov.štát uvalil na dlžníka?
Hodno len trochu spomenúť čo bolo vojnové slovensko → agrárna krajina, ktorá ani počas 21 rokov, od vzniku ČSR sa nedokázala zbaviť negatívnych dôsledkov maďarizácie a priemyselnej zaostalosti. Priemysel sústredený v niekoľko málo centrách. Chýbajúci stredný stav, inteligencia, nedostatok prirodzených kádrov a lídrov. Výpomoc v podobe českých inteligentov (učiteľov, úradníkov, odborných zamestnancov ...) bola v novovzniknutej ČSR nevyhnutná a teda logická a obdobie výpožičky českej inteligencie konči 1939.
- stačilo obdobie 18 či 21 rokov na pre/výchovu novej slovenskej generácie rozumej inteligencie ? Stačilo, aby agrárna krajina sa zmenila na kultúrne tak vyspelú ako bolo Dánsko aj vo vojnovom roku 1943 ? Stačilo na zmenu myslenia prevažujúcej väčšiny obyvateľstva ? Nemohlo to byť tak, že aj po 1939 majoritná (teda nevzdelaná) časť obyvateľstva trpela xenofóbiu a inou jej podobnou fóbiou, čo politické špičky logicky využili na presvedčenie ľudových más o zdržanie sa aktívneho postoja (rozumej akéhokoľvek odporu) v už aj tak vopred danej a nezvratnej nastolenej otázke endlossungu minoritnej časti populácie.
Opäť to Dánsko – to že vojensky podľahlo agresorovi, neznamená, že automaticky zaniklo aj celé spoločenské zriadenie. Pozrime sa na konkrétny príklad stretu dvoch odlišných kultúr:
V XZY novinách z roku ±1992 - na výstrižku chýbali údaje((( boli zverejňované vojnové spomienky Rezňáka – nebudeme sa venovať okolnostiam zostrelov a popise leteckých bitiek, ale osobným postrehom Rezňáka - počas výcviku slov.letiek v Dánsku (1943) si musel povšimnúť kultúrnu vyspelosť dánov. Pri kúpaní na verejne prístupnej pláži si jeden z pilotov zabudol kožiak. Aplikujúc negatívne poznatky z domoviny predpokladal, že je stratený. Neznámy dán mu ho poslal po šoférovi o tri dni neskôr. Nikto ho neukradol, nezničil, nepoškodil – bolo to pre neho nepochopiteľné a nesmierne udivujúce, toto by sa mu doma nemohlo stať. O niečo neskôr si piloti zobrali cudzie plavky a predvádzali sa s nimi na letisku, kde sa im dostalo zaslúženého kriku od veliteľa, aby ich okamžite vrátili naspäť. Opäť pre dotknutých pilotov nepochopiteľná situácia – sušiace sa plavky nikto neuzamykal, teda neschopnosť pochopiť, že v dánsku sa krádeže jednoducho nenosia.
Išlo o stret dvoch odlišných kultúr – menej vyspelej a podstatne viac civilizovanej (aj keď okupovanej). Pokiaľ boli takéto diametrálne rozpory v myslení bežného dána a bežného slov.pilota, aké boli potom rozpory v spoločenskom myslení na úrovni strednej triedy, alebo na najvyššej politickej úrovni.
Ak to trochu zvulgarizujem, dáni boli vyspelí (rozumej civilizovaní) už na začiatku 20.str. kde sa v tom čase budúci sloven.národ nachádzal je známe. Dáni zostali civilizovaní (myslime si pod tým aj industrializovaní, pokrokový) aj po okupácii a aj v 1943. Dáni mali na svoj vývoj civilizovanosti niekoľko storočí. Pozrime sa na slov.štát, ešte v 1942 na východ od Prešova a Košíc nebola dotiahnutá železnica, bez nech jednoducho neprebehne industrializácia, bez nech ľudia ostanú pologramotný a preto ľahko ovplyvniteľní
V Dánsku – hoci v plne okupovanej krajine, najmä vďaka vysokej kultúrnej úrovni a civilizovanosti sa darilo pozdržať riešeniu židovskej otázky až do roku 1943. V Dánsku vzniklo niečo ako aktívna všeľudová vlna odporu, ako reakcia na snahy o deportácie. Porovnávanie „okupovaného“ dánska s „neokupovaným“ slovenskom nie je možné. Nie sú to, ani neboli identické krajiny. Čo bolo možné v jednej krajine bolo nemožné v druhej.
Pokiaľ inteligenciu v nesčetných slov.dedinách predstavoval pán učiteľ a pán farár, hovoriaci/kázajúci niečo o tom ako ich veľký nemecký spojenec (sic) drtí bolševizmus niekde na volge a skutočný výkvet slov. inteligencie je sústredený v jedinom centre (Bratislave), potom o slov. všeludovej forme odporu proti deportáciám môžeme uvažovať len v silne hypotetickej rovine. Väčšina ľudí sa dozvedelo vojne až keď im v 45 prebehol cez zadný dvorok ruský front. Ani tisovi a spol. sa nepodarilo masovo sfanatizovať národ ako sa podarilo hitlerovi v r.1933-1942. Ak sa im to nepodarilo, potom nereprezentovali jeho úmysly a presadzovali tak iné záujmy.
Mám za tom, pri zhodnotení Slov. štátu ako plne nezávislého a suverénneho celku sa dopúšťame omylu keď sa mu automaticky prisudzujú všetky privilégia a teda aj plnú zodpovednosť ako u iných „starých“ štátnych celkov.
Oddeliť endlossung otázku od politicko-spoločensko-hospodárskej bázi štátu a od kontextu vo vzťahu k zvyšku Európy sa podľa môjho názoru nedá. A použiť kritérium okupovanosti ako jediného východiskového kritéria sa mi (mne) javí byť trochu zjednodušovaním celej situácie.
Poznámka na záver: z knihy o procese s tisom: na str. 247 v hlavičke listu z 1947 obhajca žabkay udáva tel.č.: 499 – len tri čísla, to prosím bez predvoľby : -)
Nehnevaj sa ale stále mi tieto tvoje otázky pripadajú akoby mali nasilu každého doviesť k poznaniu, že samostatné národy mali na výber, aby endlossung neriešili a teda ak ju riešil tak samozrejme to robili dobrovoľne a preto sú vinné. A naopak okupované krajiny hoci sa endlossung na ich území riešil, ale keďže sa im dostalo tej pochybnej cti byť okupované tak za nič nemôžu a sú nevinné. Možno sa mýlim, ale je to len môj osobný dojem a vnímam to tak.
V každom prípade mám výhrady k formulácii otázok. Hore uvedené otázky majú nádych „nabádacích otázok –obsahujú v sebe odpoveď“.
1) Byl Slovenský štát samostatným státem? ........... 1) Aký bol Slov. štát štátom?
- Tento štát videné z neskoršieho hľadiska bol vo viacerých ohľadoch „pro forma“, mantinely suverenity určovali iní. Odpoveď na túto otázku je najdôležitejšia. Ak niet suverénneho štátu potom aj jeho akty nedokážu reprezentovať jeho suverenitu.
2) Přijala slovenská vláda protižidovská opatření? ........2) Reprezentovala vláda vôbec záujmy svojho obyvateľstva?
3) Věděla slovenská vláda nebo její nejvyšší představitelé, co bude s odsunutými Židy? ...................3) Koho považovala slov.vláda za „svoje“ obyvateľstvo?
4) Realizovalo Slovensko odsun Židů? .................... 4) Čo by sa stalo ak by sa nezrealizoval odsun minoritných skupín?
5) Jaký osud potkal odsunuté Židy?...............5) Ak ich neuznávali ako svoje obyvateľstvo, aký by mohli mať dôvod o nechcené skupiny obyv. sa vôbec starať ?
Treba sa opýtať koľko rokov (desaťročí) príprav bola uskutočnených pred vznikom Slov. štátu. Ešte 01.09.1938 nikto nemohol predpokladať, že za necelý polrok tu bude samostatný útvar. Založiť štát to nie je ako založiť zo dňa na deň nový hokejový klub v NHL. Stačili tie 3 roky (do 42) od založenia štátu na vytvorenie si napr. vlastných parlamentných zvyklostí, vypestovanie si zdravého národné upovedomenia, hrdosti, aby národ prebehol od primitívneho agrárneho polofeudálneho systému na úroveň dánov (to aby sme neskĺzli do protentokrátu) .... .
Z formálneho hľadiska Slov. štátu mohol mať v 1939 všetky prvky suverénneho štátu:
- vojsko
- výkonnú/zákonodarnú/súdnu moc
- správne a územne delenie krajiny
- štátny jazyk, rozpočet,.......
- uznanie zo strany iných mocností, vyhlasovanie vojny, ....
Ale pozrime sa na z hľadiska efektivity. Podľa slov.bankára v clíringovej špičke s nemeckom Slovensko dosiahlo „zisku“ 600mil Sk. Kto vie ako sa to podarilo vymôcť na Nemecku, správalo sa Nemecko k nemu v tomto okamihu ako k suverénnemu štátu, aké účinné sankcie Slov.štát uvalil na dlžníka?
Hodno len trochu spomenúť čo bolo vojnové slovensko → agrárna krajina, ktorá ani počas 21 rokov, od vzniku ČSR sa nedokázala zbaviť negatívnych dôsledkov maďarizácie a priemyselnej zaostalosti. Priemysel sústredený v niekoľko málo centrách. Chýbajúci stredný stav, inteligencia, nedostatok prirodzených kádrov a lídrov. Výpomoc v podobe českých inteligentov (učiteľov, úradníkov, odborných zamestnancov ...) bola v novovzniknutej ČSR nevyhnutná a teda logická a obdobie výpožičky českej inteligencie konči 1939.
- stačilo obdobie 18 či 21 rokov na pre/výchovu novej slovenskej generácie rozumej inteligencie ? Stačilo, aby agrárna krajina sa zmenila na kultúrne tak vyspelú ako bolo Dánsko aj vo vojnovom roku 1943 ? Stačilo na zmenu myslenia prevažujúcej väčšiny obyvateľstva ? Nemohlo to byť tak, že aj po 1939 majoritná (teda nevzdelaná) časť obyvateľstva trpela xenofóbiu a inou jej podobnou fóbiou, čo politické špičky logicky využili na presvedčenie ľudových más o zdržanie sa aktívneho postoja (rozumej akéhokoľvek odporu) v už aj tak vopred danej a nezvratnej nastolenej otázke endlossungu minoritnej časti populácie.
Opäť to Dánsko – to že vojensky podľahlo agresorovi, neznamená, že automaticky zaniklo aj celé spoločenské zriadenie. Pozrime sa na konkrétny príklad stretu dvoch odlišných kultúr:
V XZY novinách z roku ±1992 - na výstrižku chýbali údaje((( boli zverejňované vojnové spomienky Rezňáka – nebudeme sa venovať okolnostiam zostrelov a popise leteckých bitiek, ale osobným postrehom Rezňáka - počas výcviku slov.letiek v Dánsku (1943) si musel povšimnúť kultúrnu vyspelosť dánov. Pri kúpaní na verejne prístupnej pláži si jeden z pilotov zabudol kožiak. Aplikujúc negatívne poznatky z domoviny predpokladal, že je stratený. Neznámy dán mu ho poslal po šoférovi o tri dni neskôr. Nikto ho neukradol, nezničil, nepoškodil – bolo to pre neho nepochopiteľné a nesmierne udivujúce, toto by sa mu doma nemohlo stať. O niečo neskôr si piloti zobrali cudzie plavky a predvádzali sa s nimi na letisku, kde sa im dostalo zaslúženého kriku od veliteľa, aby ich okamžite vrátili naspäť. Opäť pre dotknutých pilotov nepochopiteľná situácia – sušiace sa plavky nikto neuzamykal, teda neschopnosť pochopiť, že v dánsku sa krádeže jednoducho nenosia.
Išlo o stret dvoch odlišných kultúr – menej vyspelej a podstatne viac civilizovanej (aj keď okupovanej). Pokiaľ boli takéto diametrálne rozpory v myslení bežného dána a bežného slov.pilota, aké boli potom rozpory v spoločenskom myslení na úrovni strednej triedy, alebo na najvyššej politickej úrovni.
Ak to trochu zvulgarizujem, dáni boli vyspelí (rozumej civilizovaní) už na začiatku 20.str. kde sa v tom čase budúci sloven.národ nachádzal je známe. Dáni zostali civilizovaní (myslime si pod tým aj industrializovaní, pokrokový) aj po okupácii a aj v 1943. Dáni mali na svoj vývoj civilizovanosti niekoľko storočí. Pozrime sa na slov.štát, ešte v 1942 na východ od Prešova a Košíc nebola dotiahnutá železnica, bez nech jednoducho neprebehne industrializácia, bez nech ľudia ostanú pologramotný a preto ľahko ovplyvniteľní
V Dánsku – hoci v plne okupovanej krajine, najmä vďaka vysokej kultúrnej úrovni a civilizovanosti sa darilo pozdržať riešeniu židovskej otázky až do roku 1943. V Dánsku vzniklo niečo ako aktívna všeľudová vlna odporu, ako reakcia na snahy o deportácie. Porovnávanie „okupovaného“ dánska s „neokupovaným“ slovenskom nie je možné. Nie sú to, ani neboli identické krajiny. Čo bolo možné v jednej krajine bolo nemožné v druhej.
Pokiaľ inteligenciu v nesčetných slov.dedinách predstavoval pán učiteľ a pán farár, hovoriaci/kázajúci niečo o tom ako ich veľký nemecký spojenec (sic) drtí bolševizmus niekde na volge a skutočný výkvet slov. inteligencie je sústredený v jedinom centre (Bratislave), potom o slov. všeludovej forme odporu proti deportáciám môžeme uvažovať len v silne hypotetickej rovine. Väčšina ľudí sa dozvedelo vojne až keď im v 45 prebehol cez zadný dvorok ruský front. Ani tisovi a spol. sa nepodarilo masovo sfanatizovať národ ako sa podarilo hitlerovi v r.1933-1942. Ak sa im to nepodarilo, potom nereprezentovali jeho úmysly a presadzovali tak iné záujmy.
Mám za tom, pri zhodnotení Slov. štátu ako plne nezávislého a suverénneho celku sa dopúšťame omylu keď sa mu automaticky prisudzujú všetky privilégia a teda aj plnú zodpovednosť ako u iných „starých“ štátnych celkov.
Oddeliť endlossung otázku od politicko-spoločensko-hospodárskej bázi štátu a od kontextu vo vzťahu k zvyšku Európy sa podľa môjho názoru nedá. A použiť kritérium okupovanosti ako jediného východiskového kritéria sa mi (mne) javí byť trochu zjednodušovaním celej situácie.
Poznámka na záver: z knihy o procese s tisom: na str. 247 v hlavičke listu z 1947 obhajca žabkay udáva tel.č.: 499 – len tri čísla, to prosím bez predvoľby : -)
Ani ten najlepší Spitfire nemôže byť na dvoch miestach súčasne...
Miroslav
Prvom rade si musíme uvedomiť, že židovska otázka prešla mnohými štádiami vývoja v samotnom Nemecku, ktoré udávalo tón v riešeni tejto otázky. Konečné riešenie bolo prijaté až na konferencii vo Wannsee. Predtým sa uprednostňovali iné taktiky. Druhá vec je tá, že jednotná židovská komunita mimo pár krajín neexistovala a vzťah k jednotlivým komunitám v rámci krajiny bol rozdielny. Napr. v Dánsku typická jeviš komunita neexistovala, boli to Dáni ktorý viac alebo menej, alebo vôbec vyznávajúci judaizmus, ale k židom ako rase alebo národu, či dokonca k sionizmu sa nikto okrem prisťahovalcom nehlásil. Preto aj vzťah Dánov k židom, resp. k Dánom, ktorých Nemci označili za židov, bol diametrálne iný ako napr. Slovensku, Poľsku alebo v Pobaltí. S kultúrou alebo vyspelosťou národa to nemá nič spoločné. Pogromy na židov boli aj v Británii a Francúzsku aj v 20. storočí, len sa o tom taktne cudne mlčí. Dalo by sa povedať, že aký bol vzťah danej židovskej komunity a štátotvorného alebo väčšinového obyvateľstva, taký úspech mala protižidovská politika. Aj na Slovensku boli regióny, kde bola nenávisť a povedzme si rovno, že oprávnená veľká a regióny, kde neexistovala. Paradoxne, čím priemyselnejší a bohatší región, tým väčšia nenávisť a ochota podporovať kódex. Teraz k odpovediam na tvoje otázky
1. Či bol samostatný - dlhá diskusia - odpoveď ak zjednoduším, áno, s Nemeckým vplyvom na rozhodujúce otázky, teda nie 100%, ale to nie je ani dnes
2. áno
3. nie (oficiálne sa jednalo iba o vysťahovanie do novej vlasti, viz. koncepcie pred Vannsee)
4. áno
5. väčšmi smutný, otázne je, či na ňom mala, alebo akou mierou zodpovednosť vláda slov. štátu
Aby som to ešte skomplikoval. Komunita Slovákov židovského vyznania - na tých sa kodex nevzťahoval, žili normálne a pokiaľ neviedli záhaľčivý život s určitými výnimkami mohli žiť a aj žili normálnym životom ( mohli dokonca podnikať), dokonca so svojimi rabínmi, ktorý mali status kňazov nekatolícke cirkví ( so všetkými výhodami ktoré z toho vyplývali a že ich bolo dosť v farárskej republike) a nenastupovali dokonca ani do pracovnej služby. Že táto komunita nebola veľká, ortodoxná atď. ( podľa niektorých ultra to boli dokonca kacíri) je už druhá vec. Jednoducho, nič nebolo ani biele ani čierne v židovskej otázke na Slovensku, ba ani v Nemecku. Tých cc. 150 000 židov a ich rodinných príslušníkov slúžiacich v Wehrmachte a SS nech je vec na zamyslenie pre tých, čo sa o túto otázku chcú zaujímať hlbšie. Ja to nie som.
Miroslave bohužiaľ nemožmeVe skutečnosti lze celou problematiku řešit několika jednoduchými otázkami:
1) Byl Slovenský štát samostatným státem?
2) Přijala slovenská vláda protižidovská opatření?
3) Věděla slovenská vláda nebo její nejvyšší představitelé, co bude s odsunutými Židy?
4) Realizovalo Slovensko odsun Židů?
5) Jaký osud potkal odsunuté Židy?
Prvom rade si musíme uvedomiť, že židovska otázka prešla mnohými štádiami vývoja v samotnom Nemecku, ktoré udávalo tón v riešeni tejto otázky. Konečné riešenie bolo prijaté až na konferencii vo Wannsee. Predtým sa uprednostňovali iné taktiky. Druhá vec je tá, že jednotná židovská komunita mimo pár krajín neexistovala a vzťah k jednotlivým komunitám v rámci krajiny bol rozdielny. Napr. v Dánsku typická jeviš komunita neexistovala, boli to Dáni ktorý viac alebo menej, alebo vôbec vyznávajúci judaizmus, ale k židom ako rase alebo národu, či dokonca k sionizmu sa nikto okrem prisťahovalcom nehlásil. Preto aj vzťah Dánov k židom, resp. k Dánom, ktorých Nemci označili za židov, bol diametrálne iný ako napr. Slovensku, Poľsku alebo v Pobaltí. S kultúrou alebo vyspelosťou národa to nemá nič spoločné. Pogromy na židov boli aj v Británii a Francúzsku aj v 20. storočí, len sa o tom taktne cudne mlčí. Dalo by sa povedať, že aký bol vzťah danej židovskej komunity a štátotvorného alebo väčšinového obyvateľstva, taký úspech mala protižidovská politika. Aj na Slovensku boli regióny, kde bola nenávisť a povedzme si rovno, že oprávnená veľká a regióny, kde neexistovala. Paradoxne, čím priemyselnejší a bohatší región, tým väčšia nenávisť a ochota podporovať kódex. Teraz k odpovediam na tvoje otázky
1. Či bol samostatný - dlhá diskusia - odpoveď ak zjednoduším, áno, s Nemeckým vplyvom na rozhodujúce otázky, teda nie 100%, ale to nie je ani dnes
2. áno
3. nie (oficiálne sa jednalo iba o vysťahovanie do novej vlasti, viz. koncepcie pred Vannsee)
4. áno
5. väčšmi smutný, otázne je, či na ňom mala, alebo akou mierou zodpovednosť vláda slov. štátu
Aby som to ešte skomplikoval. Komunita Slovákov židovského vyznania - na tých sa kodex nevzťahoval, žili normálne a pokiaľ neviedli záhaľčivý život s určitými výnimkami mohli žiť a aj žili normálnym životom ( mohli dokonca podnikať), dokonca so svojimi rabínmi, ktorý mali status kňazov nekatolícke cirkví ( so všetkými výhodami ktoré z toho vyplývali a že ich bolo dosť v farárskej republike) a nenastupovali dokonca ani do pracovnej služby. Že táto komunita nebola veľká, ortodoxná atď. ( podľa niektorých ultra to boli dokonca kacíri) je už druhá vec. Jednoducho, nič nebolo ani biele ani čierne v židovskej otázke na Slovensku, ba ani v Nemecku. Tých cc. 150 000 židov a ich rodinných príslušníkov slúžiacich v Wehrmachte a SS nech je vec na zamyslenie pre tých, čo sa o túto otázku chcú zaujímať hlbšie. Ja to nie som.
Kacermiroslav,
Žiaľbohu, je to tak. Diela slovenských (a zaiste aj českých) historikov písané počas doby „svetlých zajtrajškov“, týkajúce sa obdobia 1. Slovenskej republiky boli písané pod silným vplyvom komunistickej (a čechoslovakistickej) ideológie a v duchu jedinej a neodškriepiteľnej „pravdy“ schvaľovanej na ideologickom oddelení ÚV strany v Prahe a jej pobočke v Bratislave.
Ako som už predtým citoval,
-„ Židia veľmi dôkladne a po každej stránke profesionálne zostavili katalóg skutočných i domnelých krívd a krutých opatrení, ktoré ich u nás v rokoch 1939-45 postihli. Túto obžalobu predložili svetu a svet bez toho, že by bol vypočul aj druhú stránku, jednoznačne odsúdil Slovákov a ich politických predstaviteľov ako tých najneľudskejších zločincov.“ (1)
To, že Nižňanského články preberá a publikuje Židovská obec, nie je žiaľbohu dostatočnou zárukou objektívnosti jeho knihy, z ktorej si čerpal.
Nepoznám žiadnu prácu, alebo názor profesora Matúša Kučera na históriu Slovenska v období 1. Slovenskej republiky, preto neviem, prečo je v „židovskej otázke“ spomínaný. Ja som ho spomunul iba v súvislosti s kvalitou historikov vyštudovaných v čase päťdesiatročného temna vlády našej „rodnej“.
Pre Tvoju informáciu, čo sa týka otázky sťahovania národov, na to mám od pána profesora diametrálne rozdielny názor. Ale to si už mohol aj sám vybadať.
Nad logikou uvažovania akéhokoľvek historika, ktorý stavia Slovensko v samostatnosti rozhodovania na úroveň v tom čase európskej veľmoci č 1, Nemecka (alebo aj Maďarska), sa treba zamyslieť, lebo to môže znamenať nielen totálnu neznalosť, alebo totálne ignorovanie vtedajších pomerov ale aj zúfalosť dotyčného historika nájsť akýkoľvek „dôkaz“ na podporu svojich chabých argumentov. Na Slovensku sa tomu hovorí, že „topiaci sa aj slamky chytá“.
O tom, že Maďarsko deportovalo Židov predtým, ako to spomínaš som písal, najdeš to pod odkazom č.122 v mojom článku, nebudem sa opakovať
Kacermiroslav, tu nejde o to, prečo si napísal článok o židovskej otázke, ale o to, že si pri tom chel byť „nestranný“.
A to sa Ti bohuzial nepodarilo, lebo Tvoj článok ma daleko od skutocnosti. Je to mnozstvo účelovo povyberaných poloprávd a pre Slovákov nepriaznivo vyznievajúcich kombinácii. Predmetný článok „Židovská otázka na Slovensku a role J. Tisa“ nemohol byť reakciou na moje komentáre k článku „Slovenský štát 1939-45“, pretože v mojich pripomienkach k tomuto článku som na margo Tvojich tvrdení v „židovskej otázke“ napísal, že „Židovská otázka je príliš složitou, aby som sa k nej vracal podrobnejšie..”
Tvoje zdvôvodnenie napísania článku nezneje presvedcivo a robi dojem, že motív k napísaniu bol celkom iný.
Zaujímavé je, že všetky moje doterajšie pripomienky k Tvojmu článku a s nimi aj komentáre iných k mojím pripomienkám boli vymazané. Boli snáď niekomu natoľko nepríjemné?
No perlou toho „hloubějšího podiváni se“ na problém je škatuľkovanie okupovaných území, v ktorom sú Čechy a Morava priradené k Dánsku, Francúzsku a Belgicku, teda k štátom, ktoré nemecko vojensky prepadlo a premohlo po urputných bojoch a stratách na životoch vojakov a civilného obyvateľstva.
V poslednom čase anglo-americké spoločnosti zaplavili televízie sveta dokumentárnymi filmami z 2.sv.vojny, na ktorej je okupovanie týchto krajín vojenskou silou dostatočne zdokumentované a prístupne svetovej verejnosti.
Na prekvapenie, z „okupácie“ Čiech a Moravy vojenskou mocou niet ani jedného záberu a dokonca niet o ňom ani jedného slova. Naopak, ukazujú, ako si nemeckí vojaci v úplnej pohode s puškami na chrbtoch otvárajú pohraničnú závoru a tiež zábery ako nový miestodržiteľ na otvorenom mercedese vchádza do hlavného miesta novej provincie Ríše a zdraví prítomné, miestami jasajúce obyvateľstvo.
Filmáry dokážu veľa, ale okupáciu Čiech a Moravy „zostrihať“ nedokázali a možno, že ani nechceli.
Až natoľko ísť proti historickým faktom si nedovolili.
Faktom je, že 14. Marca 1939 prezident zbytku Č-S dr Hácha z vlastnej iniciatívy odcestoval do Berlína, kde vyhlásil, že „klade osud českého národa a České zeně s plnou duvěrou do rukou Vudce Německé říše“ a podpísal s Hitlerom „Berlínsku dohodu“ z 15.marca 1939. (2)
Presne v duchu Chvalkovského ubezpečenia Ribbentroppovi, že v budúcnosti chcú robiť „politiku úzkej spolupráce s Nemeckom“ a ďalej, že „Na nemeckej hranici nebudú nijaké opevnenia, armádu zredukujú na minimum“.(3)
A tak pri včlenení Čiech a Moravy do európskej veľmoci č.1, pri takzvanej „okupacii“ nezaznel jeden jediný výstrel.
Môže si historik také „faux pas“ dovoliť?
Vedenie tohto fórumu mi viackrát pripomenulo, že keď svoje pripomienky nepodložím prameňmi, že ich považujú len za obyčajné „bláboly“. Nuž napísal som svoje námietky voči predmetnému článku znovu a citáty som podoprel 141 odkazmi. Z nich som sedem citoval z knihy prof.Dr. F Ďurčanského, priameho účastníka tých čias, ale pretože ho takzvaný „Národný súd“ po vojne v neprítomnosti odsúdil údajne ako „vojnového zločinca“ (ktovie začo asi), stráca tým môj článok kredit?
Čo to bol ten „Národný súd“ zač?
Na oživenie pamäti:
„Bol to vyložene politický proces, kde víťazná strana súdi porazenú. .... t.j. ten, kto má v rukach moc, rozhoduje o tom, čo je pravda, právo, ... V tomto zmysle mal proces omnoho bližšie k notorickým moskovským procesom, ktorým predsedal komisár Višinský, .... Obžalovaný mal iba obmedzený prístup k materiálom na svoju obranu, obmedzený výber svedkov, ba i obhájcov.
- Celý proces sa viedol pod réžiou dr Daxnera, ktorý poslušne a dôsledne vykonával pokyny Ústredného výboru komunistickej strany a bezohľadne zasahoval do procesu vždy, keď sa vynorili svedectvá a argumenty, ktoré by mohli posilniť pozície obhajoby.(4)
- Dr J Tiso bol odsúdený na trest smrti povrazom ..... za trestné činy domácej zrady, za zradu na povstaní a kolaborantstvo. Znamená to, že v úplnom rozpore so zásadami uplatňovania spravodlivosti v nezávislom a demokratickom súdnictve, v procese a pri vynesení rozsudku bol uplatnený princíp retroaktivity. Nebol teda súdený za svoju politickú aktivitu podľa zákonov platných vtedy, keď ju vykonával, ale v rozpore s právom na základe pravných noriem, ktoré vznikly až po jeho zaistení. (5)
- Celá ľudácka politická reprezentácia na čele s dr.Tisom bola odsúdená za to, že sa nezriekla autonómie Slovenska a nenechala sa opäť zahnať nezmyselným vojenským zákrokom generála Eliáša do uzamknutých priestorov podpalubia lode „československej“ štátnosti vtedy, keď sa táto už neodvratne potápala. Tento akt národnej záchrany súd úplne zvrátene nazval rozvracaním republiky a hodnotil ho ako trestné činy domácej zrady a kolaborantstva. (6)
„ ...v službách démona politickej pomsty a ideologickej nenávisti Tisu obžalovali, odsúdili a popravili.“ (7)
- Národný súd v Bratislave súdil najvýznamnejších predstaviteľov Slovenského štátu a vyniesol 17 trestov smrti a 49 rozsudkov na dlhodobé tresty odňatia slobody. (8)
-„Všetko, čo sa dialo na Slovensku po r. 1945“, bolo zhrnuté „v benešovskom Memorande o Slovensku tak, ako ho odhlasovala Benešova strana 7.júla 1946 a uverejnila bratislavská Pravda 29.marca 1948“.[/I] (9)
- „Od februára 1948 do r.1968 bolo len na Slovensku z politických dôvodov prenasledovaných a odsúdených 146 200 občanov, medzi ktorých patrí aj 4 100 zastrelených vo výkone trestu, alebo ubitých k smrti pri výsluchoch a tiež 51 popravených osôb.“(10)
Veď tak, ako to komunista a hlavný žalobca Rašla v procese priznal:
- Retribúcia sa neusilovala o spravodlivosť, ...., plnila sociálno-výchovnú funkciu. (11)
To asi podľa Benešovho Memoranda.
Mnoho občanov odsúdených v týchto komunistických procesoch bolo už rehabilitovaných. No odsúdených v tom najväčšom politickom mega-procese na Slovensku, takzvaným Národným súdom, ktorým v duchu Benešovho Memoranda o Slovensku bol národ zbavený takmer celej generácie svojej inteligencie, sa takej rehabilitácie ešte nedostalo.
To ale neznamená, že na nich národ zabudol. Verím, že príde ten čas, lebo klamať sa dá dlho, ale nie do nekonečna.
Literatúra:
(1) František Vnuk: Dedičstvo otcov str.75
(2) Milan S Ďurica: Dejiny Slovenska a Slovákov str.162
(3) Slovenský politický exil v zápase o samostatné Slovensko str.13
(4) František Vnuk: Dedičstvo otcov str.117
(5) Slovenský politický exil v zápase o samostatné Slovensko str. 83
(6) Slovenský politický exil v zápase o samostatné Slovensko str. 87
(7) František Vnuk: Dedičstvo otcov str.122
(8) Slovenský politický exil v zápase o samostatné Slovensko str.101
(9) Slovenský politický exil v zápase o samostatné Slovensko str. 53
(10) Slovenský politický exil v zápase o samostatné Slovensko str. 93
(11) Slovenský politický exil v zápase o samostatné Slovensko str.101
Žiaľbohu, je to tak. Diela slovenských (a zaiste aj českých) historikov písané počas doby „svetlých zajtrajškov“, týkajúce sa obdobia 1. Slovenskej republiky boli písané pod silným vplyvom komunistickej (a čechoslovakistickej) ideológie a v duchu jedinej a neodškriepiteľnej „pravdy“ schvaľovanej na ideologickom oddelení ÚV strany v Prahe a jej pobočke v Bratislave.
Ako som už predtým citoval,
-„ Židia veľmi dôkladne a po každej stránke profesionálne zostavili katalóg skutočných i domnelých krívd a krutých opatrení, ktoré ich u nás v rokoch 1939-45 postihli. Túto obžalobu predložili svetu a svet bez toho, že by bol vypočul aj druhú stránku, jednoznačne odsúdil Slovákov a ich politických predstaviteľov ako tých najneľudskejších zločincov.“ (1)
To, že Nižňanského články preberá a publikuje Židovská obec, nie je žiaľbohu dostatočnou zárukou objektívnosti jeho knihy, z ktorej si čerpal.
Nepoznám žiadnu prácu, alebo názor profesora Matúša Kučera na históriu Slovenska v období 1. Slovenskej republiky, preto neviem, prečo je v „židovskej otázke“ spomínaný. Ja som ho spomunul iba v súvislosti s kvalitou historikov vyštudovaných v čase päťdesiatročného temna vlády našej „rodnej“.
Pre Tvoju informáciu, čo sa týka otázky sťahovania národov, na to mám od pána profesora diametrálne rozdielny názor. Ale to si už mohol aj sám vybadať.
Nad logikou uvažovania akéhokoľvek historika, ktorý stavia Slovensko v samostatnosti rozhodovania na úroveň v tom čase európskej veľmoci č 1, Nemecka (alebo aj Maďarska), sa treba zamyslieť, lebo to môže znamenať nielen totálnu neznalosť, alebo totálne ignorovanie vtedajších pomerov ale aj zúfalosť dotyčného historika nájsť akýkoľvek „dôkaz“ na podporu svojich chabých argumentov. Na Slovensku sa tomu hovorí, že „topiaci sa aj slamky chytá“.
O tom, že Maďarsko deportovalo Židov predtým, ako to spomínaš som písal, najdeš to pod odkazom č.122 v mojom článku, nebudem sa opakovať
Kacermiroslav, tu nejde o to, prečo si napísal článok o židovskej otázke, ale o to, že si pri tom chel byť „nestranný“.
A to sa Ti bohuzial nepodarilo, lebo Tvoj článok ma daleko od skutocnosti. Je to mnozstvo účelovo povyberaných poloprávd a pre Slovákov nepriaznivo vyznievajúcich kombinácii. Predmetný článok „Židovská otázka na Slovensku a role J. Tisa“ nemohol byť reakciou na moje komentáre k článku „Slovenský štát 1939-45“, pretože v mojich pripomienkach k tomuto článku som na margo Tvojich tvrdení v „židovskej otázke“ napísal, že „Židovská otázka je príliš složitou, aby som sa k nej vracal podrobnejšie..”
Tvoje zdvôvodnenie napísania článku nezneje presvedcivo a robi dojem, že motív k napísaniu bol celkom iný.
Zaujímavé je, že všetky moje doterajšie pripomienky k Tvojmu článku a s nimi aj komentáre iných k mojím pripomienkám boli vymazané. Boli snáď niekomu natoľko nepríjemné?
No perlou toho „hloubějšího podiváni se“ na problém je škatuľkovanie okupovaných území, v ktorom sú Čechy a Morava priradené k Dánsku, Francúzsku a Belgicku, teda k štátom, ktoré nemecko vojensky prepadlo a premohlo po urputných bojoch a stratách na životoch vojakov a civilného obyvateľstva.
V poslednom čase anglo-americké spoločnosti zaplavili televízie sveta dokumentárnymi filmami z 2.sv.vojny, na ktorej je okupovanie týchto krajín vojenskou silou dostatočne zdokumentované a prístupne svetovej verejnosti.
Na prekvapenie, z „okupácie“ Čiech a Moravy vojenskou mocou niet ani jedného záberu a dokonca niet o ňom ani jedného slova. Naopak, ukazujú, ako si nemeckí vojaci v úplnej pohode s puškami na chrbtoch otvárajú pohraničnú závoru a tiež zábery ako nový miestodržiteľ na otvorenom mercedese vchádza do hlavného miesta novej provincie Ríše a zdraví prítomné, miestami jasajúce obyvateľstvo.
Filmáry dokážu veľa, ale okupáciu Čiech a Moravy „zostrihať“ nedokázali a možno, že ani nechceli.
Až natoľko ísť proti historickým faktom si nedovolili.
Faktom je, že 14. Marca 1939 prezident zbytku Č-S dr Hácha z vlastnej iniciatívy odcestoval do Berlína, kde vyhlásil, že „klade osud českého národa a České zeně s plnou duvěrou do rukou Vudce Německé říše“ a podpísal s Hitlerom „Berlínsku dohodu“ z 15.marca 1939. (2)
Presne v duchu Chvalkovského ubezpečenia Ribbentroppovi, že v budúcnosti chcú robiť „politiku úzkej spolupráce s Nemeckom“ a ďalej, že „Na nemeckej hranici nebudú nijaké opevnenia, armádu zredukujú na minimum“.(3)
A tak pri včlenení Čiech a Moravy do európskej veľmoci č.1, pri takzvanej „okupacii“ nezaznel jeden jediný výstrel.
Môže si historik také „faux pas“ dovoliť?
Vedenie tohto fórumu mi viackrát pripomenulo, že keď svoje pripomienky nepodložím prameňmi, že ich považujú len za obyčajné „bláboly“. Nuž napísal som svoje námietky voči predmetnému článku znovu a citáty som podoprel 141 odkazmi. Z nich som sedem citoval z knihy prof.Dr. F Ďurčanského, priameho účastníka tých čias, ale pretože ho takzvaný „Národný súd“ po vojne v neprítomnosti odsúdil údajne ako „vojnového zločinca“ (ktovie začo asi), stráca tým môj článok kredit?
Čo to bol ten „Národný súd“ zač?
Na oživenie pamäti:
„Bol to vyložene politický proces, kde víťazná strana súdi porazenú. .... t.j. ten, kto má v rukach moc, rozhoduje o tom, čo je pravda, právo, ... V tomto zmysle mal proces omnoho bližšie k notorickým moskovským procesom, ktorým predsedal komisár Višinský, .... Obžalovaný mal iba obmedzený prístup k materiálom na svoju obranu, obmedzený výber svedkov, ba i obhájcov.
- Celý proces sa viedol pod réžiou dr Daxnera, ktorý poslušne a dôsledne vykonával pokyny Ústredného výboru komunistickej strany a bezohľadne zasahoval do procesu vždy, keď sa vynorili svedectvá a argumenty, ktoré by mohli posilniť pozície obhajoby.(4)
- Dr J Tiso bol odsúdený na trest smrti povrazom ..... za trestné činy domácej zrady, za zradu na povstaní a kolaborantstvo. Znamená to, že v úplnom rozpore so zásadami uplatňovania spravodlivosti v nezávislom a demokratickom súdnictve, v procese a pri vynesení rozsudku bol uplatnený princíp retroaktivity. Nebol teda súdený za svoju politickú aktivitu podľa zákonov platných vtedy, keď ju vykonával, ale v rozpore s právom na základe pravných noriem, ktoré vznikly až po jeho zaistení. (5)
- Celá ľudácka politická reprezentácia na čele s dr.Tisom bola odsúdená za to, že sa nezriekla autonómie Slovenska a nenechala sa opäť zahnať nezmyselným vojenským zákrokom generála Eliáša do uzamknutých priestorov podpalubia lode „československej“ štátnosti vtedy, keď sa táto už neodvratne potápala. Tento akt národnej záchrany súd úplne zvrátene nazval rozvracaním republiky a hodnotil ho ako trestné činy domácej zrady a kolaborantstva. (6)
„ ...v službách démona politickej pomsty a ideologickej nenávisti Tisu obžalovali, odsúdili a popravili.“ (7)
- Národný súd v Bratislave súdil najvýznamnejších predstaviteľov Slovenského štátu a vyniesol 17 trestov smrti a 49 rozsudkov na dlhodobé tresty odňatia slobody. (8)
-„Všetko, čo sa dialo na Slovensku po r. 1945“, bolo zhrnuté „v benešovskom Memorande o Slovensku tak, ako ho odhlasovala Benešova strana 7.júla 1946 a uverejnila bratislavská Pravda 29.marca 1948“.[/I] (9)
- „Od februára 1948 do r.1968 bolo len na Slovensku z politických dôvodov prenasledovaných a odsúdených 146 200 občanov, medzi ktorých patrí aj 4 100 zastrelených vo výkone trestu, alebo ubitých k smrti pri výsluchoch a tiež 51 popravených osôb.“(10)
Veď tak, ako to komunista a hlavný žalobca Rašla v procese priznal:
- Retribúcia sa neusilovala o spravodlivosť, ...., plnila sociálno-výchovnú funkciu. (11)
To asi podľa Benešovho Memoranda.
Mnoho občanov odsúdených v týchto komunistických procesoch bolo už rehabilitovaných. No odsúdených v tom najväčšom politickom mega-procese na Slovensku, takzvaným Národným súdom, ktorým v duchu Benešovho Memoranda o Slovensku bol národ zbavený takmer celej generácie svojej inteligencie, sa takej rehabilitácie ešte nedostalo.
To ale neznamená, že na nich národ zabudol. Verím, že príde ten čas, lebo klamať sa dá dlho, ale nie do nekonečna.
Literatúra:
(1) František Vnuk: Dedičstvo otcov str.75
(2) Milan S Ďurica: Dejiny Slovenska a Slovákov str.162
(3) Slovenský politický exil v zápase o samostatné Slovensko str.13
(4) František Vnuk: Dedičstvo otcov str.117
(5) Slovenský politický exil v zápase o samostatné Slovensko str. 83
(6) Slovenský politický exil v zápase o samostatné Slovensko str. 87
(7) František Vnuk: Dedičstvo otcov str.122
(8) Slovenský politický exil v zápase o samostatné Slovensko str.101
(9) Slovenský politický exil v zápase o samostatné Slovensko str. 53
(10) Slovenský politický exil v zápase o samostatné Slovensko str. 93
(11) Slovenský politický exil v zápase o samostatné Slovensko str.101
Milanxyz: Přijde mi že neustále žiješ v tom že prostě vás slováky nemáme rádi a že vám ubíráme zásluhy, nebo přidáváme něco co ste neudělali...
Ovšem pravda je taková, že tu nikdo nesoudí slovenský národ - tolik k první citaci posledního příspěvku od tebe (jednoznačne odsúdil Slovákov a ich politických predstaviteľov ako tých najneľudskejších zločincov). Jak odsoudil slováky? Odsouzeni byli političtí představitelé, slovenský národ souzen nebyl...
Druhá citace: V předchozích příspěvcích tu křičíš po širšim uchopení problému židovstva na Slovensku a teď vytrneš takhle hustě z kontextu jednu větu bez ohledu na konotace? Proč?
třetí citace: Opět tě narozdíl od dějin vlastního národa nezajímají okolnosti (vystěhování židovstva na slovensku bylo prostě jen reakcí na politickoekonomické problémy, Chalkovský tohle řekl jenom tak z vlastního rozmaru se souhlasem vlády zvolené českým lidem... Asi ne) A jinak výstřely zazněly, ale to je úplně jedno...
čtvrtý citát nemám co bych řekl, taková byla prostě doba...
citát pátý: Je sice hrozné, že se lidé soudili podle "zvláštních" norem, ale to nebylo spiknutí proti Tisovi, tak se zacházelo i s jinými (ne jen Slováky). A to že se postupovalo nestandardně? Ona genocida na židovstvu byl totiš dost nestandardní zločin...
šestá citace: Pěkně zjednodušený pohled... Opět neplatí to co požaduješ u vystěhovávání židů? Opět nejseš ani trochu schopen pochopit myšlení lidí
co tehdejší vedení Slov. státu soudilo? Aha, když jde o vystěhovávání židů, tak to je pochopitelné, k tomu vedl nějakej vývoj, ale odsouzení vedení Slov. státu byl čin hodný odsouzení a jen zlovůle komunistů (nebo kohokoli jinýho)...
7: WTF? Dost pocitově zabarvenej soud na to že to má být soud historický...
8,9,10: Super, pokud sou historicky správně, tak super...
11: Vystěhováváním židů se děla nějaká spravedlniost?
Taky nemám rád komunisty, taky mám rád svůj národ, ale tvuj přístup leží někde daleko, kde ho nedokážu pořádně pochopit...
Ovšem pravda je taková, že tu nikdo nesoudí slovenský národ - tolik k první citaci posledního příspěvku od tebe (jednoznačne odsúdil Slovákov a ich politických predstaviteľov ako tých najneľudskejších zločincov). Jak odsoudil slováky? Odsouzeni byli političtí představitelé, slovenský národ souzen nebyl...
Druhá citace: V předchozích příspěvcích tu křičíš po širšim uchopení problému židovstva na Slovensku a teď vytrneš takhle hustě z kontextu jednu větu bez ohledu na konotace? Proč?
třetí citace: Opět tě narozdíl od dějin vlastního národa nezajímají okolnosti (vystěhování židovstva na slovensku bylo prostě jen reakcí na politickoekonomické problémy, Chalkovský tohle řekl jenom tak z vlastního rozmaru se souhlasem vlády zvolené českým lidem... Asi ne) A jinak výstřely zazněly, ale to je úplně jedno...
čtvrtý citát nemám co bych řekl, taková byla prostě doba...
citát pátý: Je sice hrozné, že se lidé soudili podle "zvláštních" norem, ale to nebylo spiknutí proti Tisovi, tak se zacházelo i s jinými (ne jen Slováky). A to že se postupovalo nestandardně? Ona genocida na židovstvu byl totiš dost nestandardní zločin...
šestá citace: Pěkně zjednodušený pohled... Opět neplatí to co požaduješ u vystěhovávání židů? Opět nejseš ani trochu schopen pochopit myšlení lidí
co tehdejší vedení Slov. státu soudilo? Aha, když jde o vystěhovávání židů, tak to je pochopitelné, k tomu vedl nějakej vývoj, ale odsouzení vedení Slov. státu byl čin hodný odsouzení a jen zlovůle komunistů (nebo kohokoli jinýho)...
7: WTF? Dost pocitově zabarvenej soud na to že to má být soud historický...
8,9,10: Super, pokud sou historicky správně, tak super...
11: Vystěhováváním židů se děla nějaká spravedlniost?
Taky nemám rád komunisty, taky mám rád svůj národ, ale tvuj přístup leží někde daleko, kde ho nedokážu pořádně pochopit...
"We can't restore our civilization with somebody else's babies."
"Settlemunt my arse, let's slot floppies"
Jen bych dodal k tomu "klidnému obsazení Čech a Moravy a následnému napomáhání Německu" (tak nějak jsem pochopil MilanXYZ v jeho pasáži věnované Čechům a Moravanúm), že Čechům a Moravákům nebyla do rukou svěřena zbraň, protože se jich Hitler bál. Každý jiný okupovaný či spolčený národ měl nějakou vlastní divizi/jednotku. Ať už dobrovolně, nebo byli násilně odvedeni. Čechům a Moravákům však nebylo umožněno (byť návrhy na odeslání na východní frontu byly) dostat do rukou zbraň. Německé velení se bálo (to jestli oprávněně, či neoprávněně neovedu posoudit), že by se se zbraní otočilo proti nim. Hitler s odvoláním na české legionáře v rusku zakázal dát Čechům a Moravákům zbraň, byť by bojovali za Reich.
Těsně před okupací bylo například z vojenských skladů pod velením vysokých důstojníků "vyloupeno" proti hlavnímu rozkazu tisíce zbraní a byly zakopány po lesích pro potřeby partizánské váLky. Mnoho z těch zbraní se nepodařilo dodnes najít. Bohužel Gestapo a její represe dříve či později ochromilo důsledným pátráním praticky veškeré snahy o aktivní odpor (celé rodiny v koncentácích, na popravištích atd). I tak ale spousta Čechů a Moraváků bojovala aktivně u spojeneckého letectva, pěchoty, ale třeba i tankistů.
Těsně před okupací bylo například z vojenských skladů pod velením vysokých důstojníků "vyloupeno" proti hlavnímu rozkazu tisíce zbraní a byly zakopány po lesích pro potřeby partizánské váLky. Mnoho z těch zbraní se nepodařilo dodnes najít. Bohužel Gestapo a její represe dříve či později ochromilo důsledným pátráním praticky veškeré snahy o aktivní odpor (celé rodiny v koncentácích, na popravištích atd). I tak ale spousta Čechů a Moraváků bojovala aktivně u spojeneckého letectva, pěchoty, ale třeba i tankistů.