Lietadlové lode triedy Šókaku

Japonské lodě, ponorky

Moderátor: jarl

Odpovědět
sahidko
štábní praporčík
štábní praporčík
Příspěvky: 586
Registrován: 26/7/2010, 20:07

Lietadlové lode triedy Šókaku

Příspěvek od sahidko »

Po dokončení Hirjú malo japonské námorníctvo k dispozícii 4 veľké lietadlové lode. Po vypršaní Washingtonských námorných dôhod bola v rámci programu na ďalšie posilnenie Spojeného loďstva v roku 1937 schválená výstavba ďalšej dvojice lietadlových lodí (súčasťou tohto plánu bola aj výstavba bitevných lodí Jamato a Musaši). Výsledkom bola stavba plavidiel Šókaku (Vznášajúci sa žeriav) a Zuikaku (Šťastný žeriav), ktoré sa stali najmodernejšími japonskými lietadlovými loďami v dobe vypuknutia 2. svetovej vojny. Lode triedy Šókaku predstavovali zväčšenú verziu svojej predchodkyne Sorjú a sú považované za najlepšie lietadlové lode, ktoré Japonci počas vojny postavili.

Obrázek
Šókaku tesne po svojom dokončení

Šókaku bola postavená v lodeniciach v Jokosuke v rozmedzí rokov 1937 až 1941, Zuikaku zase v lodeniciach Kawasaki (Kobe) v rokoch 1938 až 1941. Išlo o posledné veľké lietadlové lode postavené Japoncami pred vypuknutím vojny. Plný výtlak triedy Šókaku bol 32 105 ton, lode boli 257.5 metra dlhé, 26 metrov široké a s ponorom 8.87 metra. Bočný pancierový pás dosahoval hrúbku 4.5 cm v oblasti strojovní a 16.5 cm v oblasti muničných skladov. Paluba nad strojovňami mala 10 cm a nad muničnými skladmi potom 13 cm. Pohonná jednotka pozostávala z 8 kotlov, ktoré dodávali paru 4 turbínam s výkonom 160 000 k. Tie prostredníctvom štyroch hriadeľov poháňali lode maximálnou rýchlosťou až 34.2 uzla. Pôvodný návrh počítal s dvoma komínmi, každý na jednej strane trupu. Nakoniec ale lode obdržali dva na pravoboku s typickým zahnutím smerom dole a dozadu. Na rozdiel od predchádzajúcej lodi Hirjú sa stavitelia triedy Šókaku vrátili k ostrovu na pravoboku. Lode mali dva na sebe umiestnené hangáry, pričom ten spodný bol o 15 metrov kratší ako ten vrchný. Prepravu lietadiel z podpalubia zabezpečovali tri výťahy. V čase projektovania sa počítalo s maximálnou kapacitou až 90 lietadiel. V dôsledku nástupu modernejších a rozmerovo väčších strojov však toto číslo kleslo na 84. Posilnená bola aj delostrelecká výzbroj. Po dokončení sa na palube nachádzalo osem dvojhlavňových postavení 127 mm kanónov typu 89 spolu so štyrmi zameriavačmi typu 94. Pre blízku protilietadlovú paľbu bolo nainštalovaných tridsaťšesť 25 mm kanónov v trojhlavňovej lafetácii.

Zhrnutie TTD triedy Šókaku:
Výtlak, štandardný: 25 675 ton
Výtlak, plný: 32 105 ton
Dĺžka: 257.5 metra
Šírka: 26 metrov
Ponor: 8.87 metra
Posádka: 1660 mužov

Pohon: 8 kotlov, 4 parné turbíny, 4 hriadele, 160 000 k, 34.2 uzla

Výzbroj:
Šesťnásť 127 mm diel (8x2)
Tridsaťšesť 25 mm diel (12x3)
Maximálny počet nesených lietadiel 84 (zvyčajne 72)

Obrázek
lietadlová loď IJN Šókaku

Obrázek
Zuikaku krátko do dokončení

Lode triedy Šókaku patrili k tomu zlomku japonských lietadlových lodí, ktoré prežili dostatočne dlho nato, aby mohli prejsť akou takou postupnou modernizáciou. Počas celej vojny neustále narastal počet 25 mm diel na palube. V dôsledku draho zaplatenej lekcie v Bitke o Midway obdržali lode ďalšie štyri trojhlavňové komplety. V polovici roku 1943 sa toto číslo opäť zvýšilo o dve trojhlavňové a šesťnásť jednohlavňových lafetácií. Po Bitke vo Filipínskom mori obdržala Zuikaku (Šókaku už odpočívala na dne) ďalších 26 jednohlavňových postavení. Pred poslednou bitkou japonských lietadlových lodí (Bitkou o Leytský záliv) bola protilietadlová výzbroj posilnená šiestimi 28 hlavňovými raketometmi. Šókaku sa taktiež stala prvou lietadlovou loďou Spojeného loďstva, ktorá dostala radar. Išlo o typ 21, rovnaký bol nainštalovaný aj na Zuikaku (neskôr obdržala aj druhý radar rovnakého typu). Obe lode taktiež dostali radar typu 13. Posledná modifikácia, ktorá stojí za zmienku sa týka iba Zuikaku. Po skúsenostiach získaných v Bitke vo Filipínskom mori došlo k zmenšenie objemu palivových nádrží a vzniknutý voľný priestor bol vyplnený betónom.

Obrázek
ostrov lodi Zuikaku po inštalácii radaru

Šókaku a Zuikaku boli dokončené pár mesiacov pred vypuknutím 2. svetovej vojny. Stavba lode Šókaku bola zahájená 12. decembra 1937, no vodu bola spustená 1. júna 1939 a do služby slávnostne zaradená 8. augusta 1941. Stavba lode Zuikaku bola zahájená 25. mája 1938, na vodu bola spustaná 27. novembra 1939 a do služby slávnostne zaradená 25. septembra 1941. Spolu vytvorili 5. divíziu lietadlových v rámci 1. leteckého loďstva. Spolu s ďalšími 4 lietadlovými loďami sa 7. decembra 1941 zúčastnili útoku na Pearl Harbor. Ďalšou akciou 5. divízie boli letecké útoky proti Novej Guinei a Rabaulu. Potom sa opäť pripojili k Nagumovému 1. leteckému loďstvo a vydali sa do Indického oceánu zničiť britské námorné sily v oblasti. V máji 1942 mali Šókaku a Zuikaku spolu s ľahkou lietadlovou loďou Šóho kryť vylodenie japonských jednotiek v Port Moresby. Do cesty sa im však postavali americké lietadlové lode Lexington a Yorktown, čo viedlo k prvej bitke lietadlových lodí v histórii. Lexington skončil na dne (rovnako ako Šóho). Zuikaku vyviazla bez škrabnutia, Šókaku však bola poškodená troma bombami. Poriadne preriedené boli aj ich letecké skupiny. Obe lode preto prepásli Bitku o Midway. Nasledovali prudké námorné boje pri Gudalcanale, v ktorých sa síce Japoncom podarilo viackrát poškodiť Enterprise a potopiť Hornet, avšak ani samy sa škodám nevyhli a hlavne prišli o posledné zbytky skúsených pilotov. To sa prejavilo v tom, že do ďalšej väčšej akcie vyplávali až v júni 1944, keď Američania zahájili dobývanie Mariánskych ostrovov. V nasledujúcej bitke boli najprv 19. júna rozprášené japonské útočné formácie a následne sa americkým ponorkám podarilo potopiť dve veľké lietadlové lode. Jednou z nich bola práve Šókaku, ktorú si za cieľ vybrala Cavalla. Tri zásahy predstavovali pre loď koniec a tá sa potopila s ťažkými stratami na životoch (zachrániť sa podarilo iba 570 mužov). Nasledujúci deň bola Zuikaku zasiahnutá jednou bombou požiar sa však podarilo rýchlo zvládnúť a loď sa dokázala vrátiť do prístavu. V októbri 1944, keď americké jednotky začali s oslobodzovaním Filipínskych ostrovov, sa Zuikaku stala vlajkovou loďou admirála Ozawu. Kedysi mocná lietadlová loď však už mala spolu s ďalšími slúžiť iba ako návnada. Potom ako sa im úspešne podarilo odlákať Halseyho 38. operačný zväz museli čeliť mohutným leteckým útokom. V stretnutí známom ako Bitka pri myse Engano zasiahlo Zuikaku postupne 7 torpéd a 9 bômb. To bolo aj pre Zuikaku priveľa a po útoku tretej útočnej vlny okolo 14:15 25. októbra 1944 potopila aj s približne polovicou svojej posádky. Tým sa Američanom podarilo potopiť poslednú zo 6 lietadlových lodí, ktoré prepadli Pearl Harbor.

Obrázek
Šókaku pod útokom počas Bitky v Korálovom mori

Obrázek
Zuikaku pod útokom počas Bitky pri myse Engano

Obrázek
posádka silno naklonenej Zuikaku salutuje pri sťahovaní vlajky

Krvavé oceány – Ivan Hrbek, Jaroslav Hrbek
Pacifik v plamenech – Miloš Hubáček
Vládcové Oceánu – René Grégr
http://www.valka.cz
http://www.globalsecurity.com
http://www.warshipsww2.eu
http://www.en.wikipedia.org
Odpovědět

Zpět na „Námořnictvo“