Lietadlové lode triedy Yorktown
Tri lode triedy Yorktown boli prvá plnohodnotná trieda amerických lietadlových lodí stavaných od počiatku k tomuto účelu. Boli postavené podla americkej doktríny, že najlepšia ochrana je čo najväčší počet lietadiel. Lode tejto triedy niesli spolu s triedou Lexington hlavné bremeno bojov v prvej časti vojny v pacifiku. Bojovali obvykle proti početnej prevahe ako aj skvelo vycvičeným japonským pilotom, ktorí sa naviac neváhali obetovať a s poškodeným lietadlom priamo naraziť do lode. Častokrát vyplávali do boja po provizornej oprave, prípadne rovno s ešte neodstráneným poškodením. Dve z nich sa po tuhom boji potopili, tretia po mnohých poškodeniach prežila vojnu. Ich úspešná konštrukcia bola základom k stavbe nasledujúcej triedy lietadlových lodí.
Po skúsenostiach s prevádzkou dvojice lietadlových lodí prestavaných z bitevných krížnikov USS Lexington CV-2, USS Saratoga CV-3 a taktiež prvej americkej lietadlovej lode stavanej od počiatku pre ten účel USS Ranger CV-4, zostávalo do vyčerpania washingtonského limitu 55 200 ton[2]. Limit stačil na ďalšie 4 lode veľkosti Rangeru (13 800 t)[1], resp. 3 lode s výtlakom 18 400 t, jedna loď veľkosti Rangeru a dve s výtlakom 20 700 t a nakoniec 2 lode s maximálným dovoleným výtlakom 27 000 t.
Požiadavky na nové lode boli nasledovné:
1. Rýchlosť 32,5 uzla.
2. Protitorpédová ochrana niekde medzi úrovňou ochrany bitevnej lode a krížnika.
3. pancierová paluba nad strojovňami, muničnými skladmi a nádržami s leteckým palivom.
4. Hangárová paluba s výškou minimálne 4,57 m [3], zmeny v počte a rozmiestnení výťahov, dve vzletové paluby a zlepšená protilietadlová výzbroj, zahŕňajúca aj 8 až 12 127 mm diel.
Z praktického hladiska sa javila ako výhodná varianta loď veľkosti Rangeru + dve väčšie, nakoľko námorníctvo považovalo operačné skupiny po dvoch lietadlových lodiach za takticky výhodné. Po vyhodnotení dizajnov uvedených veľkostí bolo vyhodnotené že loď veľkosti Rangeru nieje možné postaviť a ďalšej fázi sa posudzovala mierne upravená varianta 2x 20 000 t + 15 200 t.
USS Yorktown po dokončení
Z týchto projektov nakoniec vzišli lode USS Yorktown CV-5 (tretia loď tohto mena, pomenovaná podla bitky z americkej vojny o nezávislosť), USS Enterprise CV-6 (siedma loď tohto mena, pomenovaná na počesť predchádzajúcich) so štandardným výtlakom 19 576 t a plným výtlakom 23 507 t. Obe lode boli stavané v lodeniciach Newport News Shipbuilding & Drydock Co., Newport News, Virginia. Tretím plavidlom so zvyšným menším výtlakom sa stala USS Wasp CV-7 (ôsma loď tohto mena, pomenovaná podla bodavého hmyzu). Rozmery plavidla umožňovali s dostatočnou rezervou preplávať panamský prieplav, takže sa mohli podla potreby bez problémov presúvať medzi Atlantickým a Tichým oceánom. V praxi ale lode pôsobili celu bojovú kariéru v Pacifiku.
Pohon
Pohonné jednotky tvorilo 9 kotlov typu Babcock&Wilcox, ktorých para poháňala 4 turbíny Parsons. Ich celkový výkon bol 120 000 shp a prenášal sa na 4 lodné skrutky. S ich pomocou dosahovali plavidlá maximálnu rýchlosť 33 uzlov (USS Enterprise dosiahla počas skúšok rýchlosť 33,65 uzlov). Rýchlosť bola považovaná za dôležitú, aby mohli lode operovať spolu s ťažkými krížnikmi. Lode niesli maximálne 6 500 t paliva, čo im dávalo akčný rádius cca. 11 000 námorných míl rýchlosťou 15 uzlov. Tri kotolne boli umiestnené vedľa seba a na ne nadväzovali dve strojovne. Toto usporiadanie znamenalo, že v prípade nešťastného zásahu mohla byť loď napriek pomerne malému poškodeniu znehybnená. U neskorších konštrukcií lietadlových lodí (dokonca už aj u Waspu ktorý s triedou Yorktown priamo súvisel a nadväzoval na ňu) sa striedali kotolne a strojovne, čo zvýšilo odolnosť lode pri poškodení.
Provizorne utesnený trup USS Enterprise poškodený v bitke vo východných Šalamúnových ostrovoch
Letová paluba a hangár
Na amerických lodiach štartoval kompletný letecký zväz z letovej paluby, čo znamenalo že kompletný zväz bol bol umiestnený v zadnej časti letovej paluby a následne odtial postupne vzlietali. Pri pristávaní bol postup podobný, s tým že lietadlá sa po pristátí umiestňovali v prednej časti paluby. To malo za následok že počas pristávania nemohlo žiadne lietadlo vzlietnuť, čo bolo problematické napríklad v prípade že by bolo potrebné vyslať prieskumné lietadlo. Bolo potrebné počkať kým sa skončilo pristátie a lietadlá boli výťahmi pozvážané na hangárovú palubu, až potom mohlo prieskumné lietadlo vzlietnuť. Z tohto dôvodu sa zvažovali dve letové paluby, nakoniec sa prijala alternatíva, ktorou bol katapult na hangárovej palube. Katapulty typu H Mk. II, dva na letovej palube a jeden na hangárovej palube, umožňovali vzlet lietadla ťažkého 3 200 kg rýchlosťou 105 km/h na dráhe 16,76 m. Hangár o rozmeroch 166,4x19,2 m s výškou 5,3 m umožňoval skladovať rezervné lietadlá zavesené pod strechou hangárovej paluby (v čiastočne rozloženom stave).
Keďže za najväčšie nebezpečenstvo boli považované strmhlavé bombardéry, z obáv aby v prípade jedného zásahu neboli ohrozené letecké operácie, bola požadovaná dostatočná rýchlosť vzad, aby bolo umožnené pristávanie na oboch koncoch letovej paluby. Za týmto účelom bola paluba na oboch koncoch vybavená záchytnými lanami.
Letová paluba mala rozmery 244,5x26,2 m. Počet výťahov sa zvýšil na tri o rozmeroch 14,63x13,41 m a nosnosťou 7 700 kg oproti dvom u predchádzajúcich tried.
Na lavom boku letovej paluby sa vynímala rosiahla nadstavba ostrova, ktorej podstatnú časť tvoril komín, aj keď zďaleka nie tak mohutný ako u triedy Lexington. Okolo ostrova bola letová paluba velkým oblúkom rozšírená smerom doľava aby bola zachovaná šírka letovej paluby. Aj táto časť prispela k celkovému elegantnému vzhladu lodí.
Pancierovanie
Z hladinových plavidiel boli za najväčšiu hrozbu lietadlovým lodiam považované početné (japonské) ťažké krížniky pre svoju rýchlosť a silnú výzbroj. Naopak ľahké krížniky v japonskom ponímaní boli velitelské lode pre divíziu torpédoborcov s výtlakom cca 6000 t a výzbrojou 4x resp. 7x 140 mm diel. Situácia sa zmenila stavbou ľahkých krížnikov triedy Mogami s výzbrojou 15x 155 mm diel. U nich bolo v skutočnosti od začiatku počítané s výmenou výzbroje na 203 mm delá, čo ale v tom čase nemohla rozviedka US Navy vedieť.
Napriek tomu že hlavnú ochranu lode mala predstavovať letecká skupina, trieda Yorktown nepostrádala pancierovú ochranu. Lietadlové lode US Navy boli na rozdiel od britských stavané s podlahou hangáru tvoriacou chránenú (hlavnú) palubu a nadstavbou tvorenou otvoreným hangárom, ktorého strechu tvorila drevená letová paluba. Otvorený hangár mal umožňovať odvádzanie výfukových plynov v prípade zahrievania motorov resp. pri katapultovaní lietadla z hangárovej paluby.
Pancierová ochrana triedy Yorktown
Letovú palubu tvorili trámy z borovicového dreva o hrúbke 75 mm, pod ktorými bol 2,5 mm ocelový plech. Medzipaluba bola tvorená 6 mm plechom. Na hlavnú palubu a 4. palubu bola použitá kvalitnejšia ocel STS (Special Treatment Steel). Bočný pancierový pás mal v strede hrúbku 102 mm a k okrajom sa zužoval na 64 mm. Pancier mal loď chrániť proti palbe z lahkých krížnikov. Protitorpédová obšívka bola prepážkami rozdelená na 3 vodotesné oddiely.
Poškodenie USS Yorktown z bitky v Koralovom mori
Poškodenie USS Enterprise z bitky vo východných Šalamúnových ostrovoch
Výzbroj
Zpočiatku bola pre lode požadovaná výzbroj 203 mm delami, čo bol jednak maximálny kaliber pre lietadlové lode, a naviac už bola použitá u lodí triedy Lexington, u ktorej bolo použitie výzbroje považované za úspešné. Výzbroj mala chrániť loď pred spomínanými ťažkými krížnikmi. Podla niektorých názorov po vyradení leteckej skupiny z boja mala bojovať ako štandardný ťažký krížnik. Toto bolo samozrejme nesprávne, a naopak bolo potrebné cennú loď dostať do bezpečia aby ju bolo možné opraviť s nepomerne nižšími nákladmi než by vyžadovala stavba novej lode. Medzi posudzovanými projektami bol aj projekt lietadlového krížnika, s delovými vežami vpredu a letovou palubou s ostrovom za nimi. Nevýhodou toho usporiadania bola drasticky skrátená letová a hangárová paluba, a z toho vyplývajúci nižší počet lietadiel. Ďalším problémom bolo problematické prúdenie vzduchu v okamžiku vzletu nad delovými vežami. Ešte menej príťažlivá bola varianta s výzbrojou lahkých krížnikov so 155 mm delami, výzbroj ktorej prínos by bol veľmi malý oproti obetovaniu časti leteckej skupiny.
Protilietadlová obrana mala zahŕňať dvojúčelové delá účinné jak proti lietadlám tak aj hladinovým cielom, najmä torpédoborcom. Tieto delá boli účinné proti výškovým a torpédovým bombardérom. Nechránené (otvorené) postavenia 127 mm/38 Mk.21 Mod.16 boli rozmientnené po dvojiciach vpredu aj vzadu na medzipalube po oboch stranách letovej paluby pod jej úrovňou[4]. Na riadenie palby slúžili dva zameriavače Mk.33 umiestnené na nadstavbe pred a za komínom. Proti najväčšej hrozbe - strmhlavým bombardérom boli neúčinné až do zavedenia bezkontaktných zapalovačov ktoré explodovali v blízkosti ciela. Proti strmhlavým bombardérom bolo počítané s rýchlopalnými kanónmi a velkorážnymi gulometmi. Štvorhlavňové 28 mm/75 rýchlopalné kanóny boli umiestnené v styroch kompletoch v okolí ostrova. Gulomety Browning 12,7 mm v jednohlavňových postaveniach boli taktiež umiestnené na medzipalube.
Hlavňová výzbroj vlavo 127 mm dvojúčelové delo vpravo štvorča 28 mm
USS Hornet CV-8
Po vypršaní Washingtonskej konferencie, bolo plánované postaviť dvojicu lietadlových lodí novej konštrukcie. Vzhladom na to, že prioritu mal projekt 45 000 tonovej bitevnej lode (neskôr známej ako trieda Iowa), by projekt novej lietadlovej lode nebol hotový skôr ako za 15 mesiacov. Nakoniec bolo, keďže potreba novej lode bola veľmi naliehavá, rozhodnuté postavit ešte jednu jednotku triedy Yorktown (ktorou sa stala USS Hornet CV-8, siedma loď tohto mena, pomenovaná podla bodavého hmyzu rovnako ako predchádzajúca CV-7 [5]) a ďalšia ľoď (USS Essex CV-9) už mala byť stavaná podla nového projektu. Napriek tomu že to bol niekoľko rokov starý projekt, bol dobrý projekt a naviac bol okamžite k dispozícii. Uvažovalo sa nad zmenou usporiadania strojovní, ktorá by odstránila možnosť vyradenia strojovní v prípade jedného zásahu torpédom, ale táto zmena nebola realizovaná. Zvažovaný bol aj turbo-elektrický pohon (podobný aký bol na triede Lexington). Zmeny na Hornete sa obmedzili na nahradenie ďialkomeru 127 mm diel typu Mk.33 typom Mk.37 a zmenšenie velitelského mostíka na trojnožkovom stožiari pred komínom.
USS Hornet CV-8
Úpravy
Prvotné úpravy zahrňovali inštaláciu rádiolokátoru na trojnožkovú nastavbu na mostíku. Yorktown dostal jeden z prototypov CXAM radaru, Enterprise vylepšený CXAM-1 a Hornet výkonnejší SC ktorý bol po vypuknutí vojny nahradený rádiolokátorom CXAM získaným z bitevnej lode USS California.
USS Enterprise, viditelná "matracovitá" anténa radaru CXAM-1
Štvorhlavňové postavenie 40 mm/56 Bofors (vlavo) a 20 mm Oerlikon (vpravo)
Až na jar 1942 boli nahradené gulomety kanónmi Oerlikon, 24 postavení bolo omiestnených na Yorktown a Hornet, Enterprise dostala 32 postavení. Štvorhlavňové postavenie 28 mm bolo doplnené na predok Enterprise a Hornetu. Hangárové katapulty boli odstránené v auguste 1942 na Enterprise a Hornete keďže boli neefektívne, nemohli využívať výhodu protivetra (rovnaké katapulty mohli dostať do vzduchu ťažšie lietadlo) ako katapulty na palube. Počas opráv v novembri 1942 bola na USS Enterprise posilnená protilietadlová výzbroj, štvorhlavňové komplety 28 mm rýchlopalných diel okolo ostrova boli kus za kus nahradené podstatne ťažšími štvorčatami 40 mm/56 Bofors, batéria 20 mm Oerlikonov bola posilnená na 46 hlavní. Radar CXAM bol doplnený druhým rádiolokátorom SC-2 umiestneným na komíne.
Po zavedení dostatočného počtu nových lietadových lodí mohla byť USS Enterprise konečne 20.7.1943 poslaná na generálnu opravu a modernizáciu do lodeníc Pudget Sound Navy Yard v Bremertone, štát Washington. Generálka zahŕňala opravy mnohých poškodení z predchádzajúcich bojov, pribudli dvojkomorové protitorpédové výdute na troch štvrtinách dĺžky, ktoré rozšírili trup na 29,08 m a zvýšili výtlak a hlavne stabilitu lode, ktorá už trpela zvyšovaním hmotnosti najmä v horných častiach lodi. Hlavným účelom ale bolo výrazné posilnenie protitorpédovej ochrany lode. Letová paluba bola predĺžená o 5,5 metra a rozšírená o 1,5 metra. Výrazne bola posilnená protilietadlová výzbroj, loď teraz niesla 6x4 a 8x2 postavenia 40 mm/56 Boforsov a 48 jednohlavňových Oerlikonov a pokusné dvohlavňové a trojhlavňové postavenia, zanedlho nahradené jednohlavňovými. Zameriavače Mk.33 boli nahradené typom Mk.37 a doplnené streleckým rádiolokátorom Mk.12. Katapulty boli nahradené novým typom H 2-1, ktoré umožňovali dostať do vzduchu lietadlo o hmotnosti 5 000 kg rýchlosťou 113 km/h na dráhe 22,25 m. Radarová výbava bola doplnená o vyhladávací vzdušný rádiolokátor ďalekáho dosahu SK a doplňujúci SM slúžiaci na meranie výšky a navádzanie stáhačiek na krátke vzdialenosti.
USS Enterprise v "najpestrejšej" kamufláži Measure 33 (Variant 4AB)
Kamikaze
V závere vojny sa najväčšou hrozbou pre US Navy stali nálety kamikaze, japonský piloti týchto jednotiek útočili od začiatku s úmyslom naraziť s lietadlom priamo do lode. Obeťou takýchto útokov bol aj Hornet ale to boli skôr rozhodnutia jednotlivých pilotov ktorí sa rozhodli naraziť do lode s poškodeným lietadlom. V prípade lietadlových lodí boli cielom kamikaze ostrov a výťahy, ktorých vyradenie malo nepriaznivý vplyv na letecké operácie. Enterprise sa stala obeťou dvoch kamikaze, po druhom zásahu počas útoku na Okinawu bola z leteckých operácií vyradená a odplávala do lodeníc na východnom pobreží USA na opravy.
USS Enterprise brániaca sa proti náletu kamikaze. Dobre viditelná kompletná protilietadlová výzbroj. Najbližšie štvorča 40 mm Boforsov, v strede 20 mm kanóny Oerlikon a najdalej dvojúčelové delo 127 mm/38 v otvorenom postavení.
Posledné posilovanie súviselo práve s hrozbou kamikaze a podobne ako na ostatných lodiach US Navy bola posilovaná výzbroj ťažších Boforsov. Výzbroj bola posilnená na 11x4 a 5x2 postavení Boforsov a 16x2 Oerlikonov. Loď dostala aj nové zameriavače pre streľbu naslepo Mk.57 pre každý pár 127 mm/38 kanónov, 4 typu Mk.63, každé pre 2-3 postavenia Boforsov. Taktiež dostala optické zameriavače Mk.51 štyri pre 127 mm/38 delá a sedem pre Boforsy. V tejto konfigurácii už USS Enterprise nestihla do vojny zasiahnuť.
Viditelné vydutie letovej paluby a chýbajúci predný výťah USS Enterprise, následky útoku kamikaze 14.5.1945
Letecké skupiny
Hlavná výzbroj lietadlových lodí - letecká skupina sa obvykle skladala z 80-96 lietadiel a naviac ďalšie boli nesené ako rezervné. Bolo by to na samostatný článok popísať každé z lietadiel ktoré na týchto plavidlách pôsobili (a niektoré sú popísané viac než dôkladne, kde bol ku lietadlu článok dal som link), a vzhladom na to že USS Enterprise sa zúčastnila prakticky všetkých operácií od začiatku do konca vojny a naviac na nej operovala špecializovaná nočná letecká skupina, bol by to prakticky kompletný popis palubných lietadiel počas 2. svetovej vojny. Tak skúsim vypísať aspoň ich zoznam.
1934-1941
Stíhacie
- Grumman F2F / - Grumman F3F
Strmhlavé bombardéry
- Curtiss SBC Helldiver / - Northrop BT
Torpédové bombardéry
- Martin BM / - Douglas TBD Devastator
1942
V tomto období sa typická letecká skupina skladala zo stíhacej eskadry(VF) bombardovacej eskadry(VB) torpédovej eskadry(VT) a prieskumnej eskadry(VS) ktorá bola vyzbrojená podobne ako bombardovacia strmhlavými bombardérmi. Postupne sa zvyšoval počet stíhačiek na palube zo 20 až na 38 na konci roku 1942.
Stíhacie
- Grumman F4F Wildcat
Strmhlavé bombardéry
- Douglas SBD Dauntless
Torpédové bombardéry
- Douglas TBD Devastator
- Grumman TBF Avenger
1943-1945
Z pôvodných štyroch eskadier ostali stíhacia(VF), bombardovacia(VB) a torpédová(VT). K nim pribudlo niekolko lietadiel nočnej stíhacej letky(VFN).
Stíhacie
- Grumman F6F Hellcat / - Vought F4U Corsair
Strmhlavé bombardéry
- Douglas SBD Dauntless
- Curtiss SB2C Helldiver
Torpédové bombardéry
- Grumman TBF Avenger
Doolitle raid
Zvláštnou kapitolou boli vzlety dvojmotorových armádných bombardérov North American B-25B Mitchell z USS Hornet pod velením plukovníka Jimmyho Doolitlea k útoku na Tokio v roku 1942.
B-25 na palube USS Hornet
Nočná letecká skupina
V období medzi 24.12.1944 až 31.5.1945 niesla USS Enterprise nočnú leteckú skupinu CVG(N)90, v tejto súvislosti bola označovaná aj CV(N)-6, N v tomto prípade znamenalo Nočná[6]. Po neúspešných pokusoch vyčleniť ako špecializované nočné lode triedy Independence, bola na tento účel vybraná USS Enterprise. Plavidlá triedy Independence - prestavané lahké krížniky boli na danú ulohu príliš malé, ich malá letová paluba ešte viac komplikovala už beztak zložité nočné pristávanie. Letecká skupina sa skladala z nočnej stíhacej letky (VFN) a nočnej torpédovej bombardovacej (VTN). Okrem iného sa zúčastnila aj útokov na materské japonské ostrovy tentokrát už pod drvivou americkou leteckou prevahou.
Zhodnotenie
Lietadlové lode triedy Yorktown môžeme hodnotiť ako kvalitnú a úspešnú konštrukciu. Niesli na svoj výtlak veľmi vysoký počet lietadiel, mali slušnú rýchlosť a ako sa neskôr potvrdilo, mali aj pomerne dobrú pancierovú ochranu. Ich nedostatkami boli naopak nepancierovaná drevená letová paluba a slabá protitopédová ochrana, najmä zranitelnosť strojovní, čo sa stalo osudným Yorktownu aj Hornetu. A to práve v pre US Navy najťažšom období prvej časti vojny v Pacifiku. Američania vtedy strácali lietadlové lode tempom takmer každý mesiac jednu (USS Lexington CV-2 v máji, USS Yorktown CV-5 v júni, USS Wasp CV-7 v auguste a konečne USS Hornet CV-8 v októbri). Po celý zvyšok vojny stratili z flotilových lietadlových lodí už iba jednu lahkú lietadlovú loď. Všetky tri lode triedy Yorktown sa stretli spolu proti japonskému loďstvu v slávnej bitke pri Midway. Japonsko tam stratilo 4 z 8 ťažkých lietadlových lodí čo malo k dispozícii, američania prišli o Yorktown. V bitke pri Východných Šalamúnových ostrovoch bola Enterprise poškodená a na japonskej strane bolo potopené v roli "návnady" Ryujo. Enterprise a Hornet sa potom stretli v bitke pri ostrovoch Santa Cruz s loďmi triedy Shokaku a ľahkými lietadlovými loďmi Zuiho a Junyo. V bitke bol potopený Hornet[7] a Enterprise ťažko poškodená, na japonskej strane boli ťažko poškodené Shokaku a Zuiho, hlavné boli ale ťažké straty japonských pilotov, ktoré na dlhé obdobie vyradili aj nepoškodené lode.
Keď sa po skoro dvoch rokoch znovu stretli americké a japonské lietadlové lode v bitke vo Filipínskom mori, USS Enterprise posledná loď z triedy Yorktown bola pri tom. To už ale bolo japonské námorné letectvo napriek impoznatnému množstvu už len tieňom svojej slávy. Väčšina elitných pilotov zo začiatku vojny padla v boji a tí čo ich mali nahradiť sa k ich kvalite ani len nepriblížili. Američania boli naopak v plnej sile a napriek tomu že väčšina japonských lietadlových lodí unikla, japonci prišli o väčšinu vycvičených pilotov a zvyšné lietadlové lode poslúžili v ďalšej bitke už iba v roli návnady. Bola to bitka v Leytskom zálive a USS Enterprise bola znova pri tom. Záver vojny strávila USS Enterprise v oprave po zásahu kamikaze a po skončení vojny bola v roku 1947 preradená do rezervy.
Enterprise po skončení vojny a v Panamskom prieplave.
Nasledovné pokusy zachovať USS Enterprise ako pamätník neuspeli a 1.7.1958 bola "Big E" predaná do šrotu. V starom železe skončila loď, ktorá bojovala prakticky od začiatku vojny v Pacifiku až do konca, za svoju službu získala 20 bojových hviezd, a hoci ju japonci trikrát prehlásili za potopenú, napriek tomu prežila a bojovala ďalej. No na Kongres Spojených štátov bola prikrátka. Smutný osud jednej z najslávnejších vojnových lodí vôbec.
Smutný koniec poslednej lode triedy Yorktown...
Technické údaje
Články o bojových kariérach jednotlivých lodí
CV-5 YORKTOWN - historie bojové služby (autor Ralph Kerr)
CV-6 ENTERPRISE - historie bojové služby 1. část (autor Ralph Kerr)
CV-6 ENTERPRISE - historie bojové služby 2. část (autor Ralph Kerr)
CV-8 USS Hornet (na článku sa pracuje)
Poznámky:
[1] Ak nieje uvedené inak, údaje sa vzťahujú k US Navy, napr. zostávajuci limit výtlaku, počty lodí a pod. Pod tonami uvádzam vždy long tony (2240 libier, presne 1016,0469088 kg), tieto boli v danom období bežné a boli uvedené aj vo washingtonskej zmluve. Naviac sa od "našej" tony líši o 1,5% čo je rozdiel z praktického hladiska zanedbatelný (teda z hladiska čo si vieme predstaviť pod pojom tona, resp. z hladiska plávajúceho budúceho železného šrotu).
[2] Zdroj síce uvádzal 52 000 t, ale uvedené prepočty sedia na sumu 55 200 t. Predpokladám že to bolo počítané ako limit 135 000 t mínus 2x 33 000 t trieda Lexington a mínus 13 800 t trieda Ranger. To boli čísla ktoré boli uvádzané ako štandardný výtlak na začiatku 30 rokov (pripadne dodnes v prípade Lexingtonu uvádza oficiálna stránka US Navy), nie ich skutočný výtlak v roku 1945.
[3] Jednotky (až na tony viď. poznámka [1]) uvádzam prerátatné z pôvodných jednotiek (stopy, palce, libry, galóny a iné) na jednotky SI a nejako rozumne zaokrúhlené. Je potrebné brať do úvahy, že už pôvodný údaj je nejako zaokrúhlený. Pripomínam že pre použitie v námorníctve a letectve sú v SI povolené námorné míle a uzly.
[4] Gallery deck. Nenašiel som vhodný cz/sk ekvivalent.
[5] Lode sú pomenované takisto ako aj v prípade Enterprise podla lodí Continental Navy z čias americkej vojny o nezávislosť, pričom vždy boli lode pri vstupe do služby premenované, čiže sa nejednalo o pôvodné názvy lodí.
[6] Neskoršie podobné označenie CVN znamenalo lietadlová loď s nukleárnym pohonom.
[7] Je treba brať do úvahy okolnosti za ktorých boli Yorktown a Hornet stratené. Obidve lode boli ochromené za situácie keď malo japonské loďstvo (aj napriek nenahraditelným stratám) stále prevahu. Ani jedna z nich nebola v stave, keď by im bezprostredne hrozilo potopenie. V prípade Yorktownu mam na mysli situáciu medzi druhým útokom z lietadlovej lode Hiryu a útokom ponorky I-168. Za situácie, keď by ich bolo schopné US Navy ochrániť, by boli s najväčšou pravdepodobnosťou obidve zachránené. Hornet dokonca neboli americké torpédoborce schopné potopiť, ani 9 torpéd neposlalo túto loď ku dnu, čo je zaujímavá okolnosť vzľadom na nedostatočnú protitorpédovú ochranu. Taktiež treba brať do úvahy relatívnu neskúsenosť pri organizovaní záchranných prác. Je možné sa iba dohadovať, ako by za podobných okolností skončili USS Franklin CV-13 a USS Bunker Hill CV-17, ktoré sa ťažko poškodené náletmi kamikaze podarilo zachrániť.
Zdroje:
Friedman N.: U.S. Aircraft Carriers: An Illustrated Design History, Annapolis, Maryland : Naval Institute Press, 1983. ISBN 0-87021-739-9
Viper, S.: Warship pictorial #9 Yorktown class carriers, Tucson, Arizona : Classic Warships Publishing. ISBN 0-9654829-8-7
Stern R.: U.S. Aircraft Carriers in action part 1, Carrollton, Texas : Squadron/Signal Publications. ISBN 0-89747-265-9
http://cv6.org/
http://www.history.navy.mil/
http://www.navweaps.com/
http://en.wikipedia.org/
http://ibiblio.org/hyperwar/index.html#usn
