I.časť
23.augusta 1939 v Moskve podpisuje nemecký minister zahraničných vecí Joachim von Ribbentrop so svojím sovietskym náprotivkom Vjačeslavom Molotovom zmluvu o neútočení medzi Nemeckom a ZSSR. Stalin stojí v pozadí, pofajčieva a usmieva sa. Z tajného dodatku zmluvy vyplýva, že sa obnoví ruská sféra vplyvu na územiach, zo stratou ktorých sa povojnové sovietske Rusko nemienilo zmieriť (Fínsko, Estónsko, Lotyšsko, východné Poľsko a Besarábia). Či Poľsko - odveký nepriateľ Moskvy - zmizne z mapy sveta sa ešte uvidí.
Stalin pristúpil k politike, ktorú doteraz videl okolo seba. Nebol v roku 1938 pozvaný k mníchovskej dohode, kedy Briti a Francúzi zapredali Československo. Svoje si vtedy urvalo aj Poľsko, keď požiadalo o časť Tešínska, Oravy, Kysúc, Spiša a Šariša. Maďarsko si zobralo značnú časť južného a východného Slovenska a Podkarpatskej Rusi. Títo dvaja supy nehanebne obracali plášť odkiaľ vietor fúkal, len aby sa dostali ku koristi. Bolo to práve Poľsko, ktoré v roku 1934 ako prvé z európskych štátov podpísalo s Nemeckom pakt o vzájomnom neútočení a rado by sa bolo pridalo, ak by napadol Sovietsky zväz. Tento pakt Hitler o rok vypovedal, keď sa jeho poľský "kamarát" začal dohovárať s Britániou. V tom istom roku ale sám uzavrel kontroverznú námornú dohodu s Britániou, ktorá povoľovala Nemecku vybudovať námorníctvo za limity stanovené versaillskou zmluvou.
Poľské tanky v Tešínsku, október 1938.
V rámci takejto politiky, mohol už Stalin očakávať iba jediné - útok na Sovietsky zväz. Zo správania západných mocností vyvodil, že by zaiste privítali, keby sa nacisti a boľševici pustili do seba a vyzabíjali sa navzájom. To Stalin nemohol pripustiť a obrátil karty. Spojením s Nemeckom si vytvoril výhodnú pozíciu na dosiahnutie vlastných cieľov. Využije nacistickú agresiu, aby rozpútala vojnu medzi imperialistami. Tým sa urýchli pád západu a nastane kolaps kapitalistického systému, pričom sám ostane bokom. Po vyčerpávajúcich bojoch, ktorých by sa on nezúčastnil, alebo vo vhodnej chvíli sa zapojil, by to potom mohol byť práve on, čo by zo situácie vyťažil najviac.
Stalin ale ešte pred podpísaním paktu, keďže mal obavy z Nemecka, márne žiadal Britov a Francúzov o uzavretie paktu o vzájomnej pomoci. Rokovania uviazli na bode mrazu, ak došlo na otázky vstupu sovietskych vojsk do Poľska, ak by to bolo potrebné vzhľadom na prípravy proti nemeckej hrozbe. Poľské obavy, či by potom Červená armáda odtiahla, síce mohli byť oprávnené, ale asi by sa nenašla bojujúca strana ktorá by čakala, kým nepriateľ dorazí až k jej hranici, len preto že susediaci štát, ktorý by mal byť nápomocný, nechce povoliť jej armáde koridor. A túto zásadnú vec Británia nepochopila.
Stalina rozčaroval z druhej strany aj chladný tón rokovania a chýbajúca vážnosť, keďže Británia v skutočnosti o uzavretie zmluvy veľký záujem nemala. Neverila v možnosť, že by si do krvi nenávidiace sa Nemecko a Sovietsky zväz mohli podať ruky a Stalin bol pre nich menejcenný partner, ktorý sa síce mal po ich boku zúčastniť prípadnej vojny, ale inak nič. Za to Nemecko si viac vážilo svojho budúceho partnera (aspoň naoko) a neokolkovalo ani v rokovaniach a Stalinovi ponúklo prísľub konkrétnych teritoriálnych a strategických ziskov za neutralitu a postavenie bokom od možného európskeho vojnového konfliktu. Záležalo len na Stalinovi, či využije túto prakticky bezbolestnú šancu, aby obnovil cársku Ríšu. Nie je teda prekvapením, na ktorú stranu sa Stalin priklonil.
Hitler bol z paktu nadšený. Spojenectvo s ruským medveďom zaobalil rečičkami o spravodlivom spoločnom odpore proti kapitalistickým demokraciám a obetoval malé štáty, o ktoré nemal záujem. Jeho skutočným cieľom bolo rozbiť Poľsko, odolať britskej blokáde dodávkami surovín zo ZSSR výmenou za nemecké výrobky a mať krytý chrbát, keď vyrazí na ostatné krajiny a nastolí nemeckú nadvládu.
1.septembra 1939 začína nemecká invázia do Poľska. Rýchlosť postupu nemeckých vojsk prekvapila aj Stalina. Čakal zdĺhavé hopkanie po zákopoch ako v I.svetovej vojne. Keď sa po necelých dvoch týždňoch nemecké vojská objavili na území, vyznačenom v dodatku zmluvy pre ZSSR, musel urýchlene konať. Červená armáda bola mobilizovaná a sústredená pozdĺž poľskej hranice. Keďže nedošlo k žiadnej anglo-francúzskej ofenzíve proti Nemecku, Stalin si dal do Kremľa zavolať poľského vyslanca a oficiálne oznámil dôvody sovietskej intervencie. Že sa poľská vláda rozpadla, že poľský štát už neexistuje a že sovietska vláda nemôže ostať nečinná, keď jej bratia - Ukrajinci a Bielorusi, sídliaci v Poľsku, sú v ohrození . Červená armáda musí prekročiť hranice a vziať ich životy a majetok pod svoju ochranu. Tým bolo myslené - celé východné Poľsko.
Červená armáda teda vstúpila do Poľska. Poliaci nevedeli, čo si majú o tom myslieť a čo majú robiť. Mnohí obyvatelia vítali Červenú armádu ako osloboditeľov, ktorí prišli bojovať proti nacistom a vyženú ich. Miestni Ukrajinci a Bielorusi jasali, že sa konečne dostanú z pod poľského fašistického jarma. Poľská armáda reagovala proti sovietskej invázii niekoľkými potýčkami, ale samozrejme nemala šancu. Sovietska a nemecká strana sa navzájom informovala o svojich úspechoch.
Priateľské stretnutia medzi sovietskymi a nemeckými vojakmi.
27.septembra už Ribbentrop opäť v Moskve podpisuje ďalšiu dohodu o hraniciach a priateľstve. Obe strany sa dohodli, že po zrútení bývalého poľského štátu je potrebné nastoliť mier a poriadok. Obyvateľstvu z tejto oblasti, je potrebné zaistiť život v zhode s ich národnostným charakterom - etnickí Nemci prejdú na západ a Bielorusi a Ukrajinci na východ. Určila sa nová demarkačná čiara. Sovietska hranica sa posunula viac k východu k línii na rieke Bug a tým bolo Poľsko rozdelené skoro na rovnaké polovice. Moskva ako kompenzáciu dostala pod svoju sféru vplyvu Litvu.
Nemecko pričlenilo severný a západný okruh svojej časti Poľska rovno k Ríši a južný a stredný okruh vyčlenilo ako generálny gubernát vrátane Varšavy a Krakova. Začal hon na poľskú elitu a inteligenciu. Mnohých popravili alebo poslali do koncentračných táborov. Druhá vlna zatýkania bola spustená na jar a v lete 1940 v rámci AB Aktion na eliminovanie budúceho poľského odporu. Zatknutí umelci, politici, profesori, kňazi, sudcovia boli zmasakrovaní na rôznych miestach alebo odvezení do koncentračných táborov.
V sovietskej zóne to spočiatku vyzeralo inak. Sovieti zinscenovali tzv. voľby a nové národné zhromaždenie poslalo po svojom zvolení do Moskvy žiadosť o súhlas s pripojením k ZSSR, čomu bolo samozrejme vyhovené. Územia boli pripojené k existujúcim sovietskym republikám - Ukrajine a Bielorusku a nové národné zhromaždenie okamžite rozpustené. Od toho okamihu sa tu život prispôsobil podmienkam, aké vládli vo všetkých sovietskych republikách. Bol zakázaný súkromný majetok, obchody a firmy sa znárodnili a všetci bývalí občania Poľska sa museli registrovať ako sovietski občania. Poľská mena bola stiahnutá z obehu a mnohí ľudia naraz schudobneli. Tí, čo v minulosti bojovali v poľsko-sovietskej vojne sa stali nepriateľmi režimu, rovnako ako aj príslušníci bývalej buržoázie alebo inteligencie. "Nepriatelia" sa zatýkali, popravovali alebo posielali do gulagov. Zatknutých poľských vojnových zajatcov vypočúvali, preverovali, niektorých prepustili, ale asi 15.000 z nich, prevažne poľských dôstojníkov, v Katynskom lese popravili. Ďalšie tisíce z radov poľskej inteligencie na iných miestach tiež popravili.
Po týchto čistkách boli zvyšní Poliaci v nemeckej zóne zaregistrovaní a rozdelení do 4 skupín: nemeckí občania, etnickí Nemci, Nenemci a Židia. Židia boli čiastočne nútene deportovaní k hranici a museli prejsť do sovietskej zóny, ale mnohí tam utekali nadšene sami. Údajne až 300.000 poľských Židov sa utiekalo pod ochranu boľševikov. Zvyšní Židia boli zavretí do get.
V sovietskej zóne si NKVD robila svoju prácu a vytrvalo hľadala triedneho nepriateľa. Podozrivých deportovali zväčša do Kazachstanu. Tí, čo prišli (dobrovoľne alebo nasilu) z nemeckej zóny, boli obzvlášť podozriví ako špióni a provokatéri, takže zväčša tiež boli pre istotu deportovaní. Ich príval bol v určitom čase veľký a Sovieti vzniesli nemeckej strane námietku, aby "výmena" obyvateľstva už konečne bola nejakým spôsobom ukončená. Pristúpilo sa teda obojstranne k registrácii tých, čo si želajú opustiť tú zónu v ktorej sa nachádzajú a prejsť do druhej. Bolo ich dosť. Ľudia síce nevedeli, čo ich čaká a ako to na druhej strane vyzerá, ale mysleli si, že si prilepšia, ak budú v inej zóne. Nevedeli, že idú z blata do kaluže. Paradoxom bolo stretnutie vlakov z opačných smerov, keď na seba začudovane pozerali tí, čo z jednej zóny utekali a druhí do nej nadšene chceli ísť.
Súbežne mohli prísť na radu aj ďalšie štáty spomínané v paktu o neútočení. Stalin - posmelený bezproblémovým obsadením Poľska a nečinnosťou západu, začal konať tvrdo. 24.septembra zahájil Molotov rokovania s estónskym ministrom zahraničných vecí Karlom Selterom. Pod zámienkou, že estónska vláda si nevie udržať poriadok vo svojej krajine atď., hra na mačku a myš napokon vyústila 28.septembra, kedy Estónci boli nútení podpísať dohodu o vzájomnej vojenskej a hospodárskej pomoci, s tým, že suverenita Estónska nebude dotknutá, ale umožnia Sovietom zriadiť vo svojej krajine vojenskú základňu.
O týždeň neskôr bola podobná "pomoc a ochrana" nanútená aj Lotyšsku. 10. októbra bola dohoda o vzájomnej pomoci podpísaná aj s Litvou, ktorá prejavila viac nadšenia, pretože Moskva jej ako bonus odovzdala bývalé poľské mesto Vilnius.
Na tomto mieste by sa žiadalo aspoň skrátene uviesť, o čom hovoril Molotov koncom októbra 1939 na zasadnutí najvyššieho sovietu a aké vysvetlenie predchádzajúcich udalostí podal:
"Nenormálne vzťahy medzi Sovietskym zväzom a Nemeckom boli paktom o neútočení skončené. Namiesto nepriateľstva podnecované inými európskymi mocnosťami, došlo k zblíženiu a nadviazaniu priateľských vzťahov. Čo sa týka Poľska, stačil krátky úder a tento umelý výtvor versaillskej zmluvy, žijúci na úkor porobených nepoľských národností, sa rozpadol. Poľská bezzásadovosť a lavírovanie medzi Nemeckom a ZSSR sa ukázala ako neúčinná. Vojna, ktorá vznikla medzi Nemeckom a Poľskom sa premenila na vojnu medzi Nemeckom na jednej strane a Britániou a Francúzskom na strane druhej. Z toho jasne vyplýva, kto je v súčasnosti agresor. Británia a Francúzsko, bojujúce ešte včera proti agresii, sa teraz stavajú za pokračovanie vojny a proti mieru. Ospravedlňujú to zárukami, ktoré dali Poľsku, ale o obnove Poľska nemôže byť ani reči, je to len nové ospravedlnenie pre pokračovanie vojny proti Nemecku. Túto vojnu maskujú aj tým, že im ide akože o zničenie hitlerizmu, vedú teda niečo na spôsob ideologickej vojny. Je nemysliteľné, aby vojna proti hitlerizmu bola maskovaná falošnou vlajkou boja za demokraciu, najmä ak v rámci tzv. demokracie dochádza k činom ako je zákaz komunistickej strany vo Francúzsku, obmedzovanie politických slobôd v Anglicku, útlak v Indii atď. V skutočnosti týmto pánom ide o čiste materiálne výhody. Británia a Francúzsko ovláda najviac kolónií a ich vykorisťovanie tvorí základ ich svetového panstva. K vojne ich ženie strach, že o toto panstvo prídu v rámci nemeckých nárokov a to je aj pravá príčina tejto vojny.
Sovietskemu zväzu sa v rámci týchto zmien v medzinárodnej situácii podarilo nie malou mierou posilniť svoje pozície a medzinárodnú váhu. Čo sa týka vojny, zaviazali sme sa k neutralite v prípade nemeckej účasti vo vojne, čo sme aj dôsledne dodržali a nie je to v rozpore s tým, keď 17.septembra vstúpili naše vojská na územie bývalého Poľska. Vkročili sme do Poľska až po tom, čo sa poľský štát rozpadol a prestal prakticky fungovať, aby sme sa postarali o vlastnú bezpečnosť a poskytli pomoc ukrajinským a bieloruským bratom tu žijúcim. Následne došlo k obojstrannej dohode medzi nami a Nemeckom o určenie hraníc štátnych záujmov a toto ešte viac upevnilo naše dobré vzťahy. Vzťah Nemecka k ostatným západoeurópskym štátom bol určený predovšetkým snahou Nemecka o rozbitie okov versaillskej zmluvy, ktoré vytvorili Británia, Francúzsko a Spojené štáty. My sme vždy zastávali názor, že jedine silné Nemecko je nevyhnutnou podmienkou na udržanie trvalého mieru v Európe a bolo by smiešne sa domnievať, že Nemecko je možné dlhodobo vyradiť z hry a prestať s ním počítať. Mocnosti, ktoré to chcú a ktoré chcú zopakovať Versailles nevidia alebo nechcú vidieť, že to môže spieť iba ku katastrofe. Priateľské vzťahy s Nemeckom v politickej oblasti vytvorili priaznivé predpoklady aj pre rozvoj sovietsko-nemeckých hospodárskych vzťahov." (Ďalej sa Molotov venoval najmä situácii v pobaltských štátoch. Pekne to zaobalil, ale pravdou bolo , že v októbri už suverenita týchto štátov ostala len na papieri, bola zavedená kontrola väčšiny územia a rozmiestnených asi 70.000 červenoarmejcov. Hitler iba vyzval etnických Nemcov, aby sa z týchto krajín vysťahovali do Ríše.)
Aj Fíni dostali ešte začiatkom októbra pozvanie z Moskvy na rokovanie o politických otázkach. Očakávalo sa, že Fínom sa tiež podlomia kolená, ale rokovanie viedol skúsený fínsky diplomat Juho Paasikivi. Na arogantné návrhy zo sovietskej strany týkajúce sa najmä vydania strategicky dôležitých území, odpovedal protinávrhmi a naťahoval rokovanie. Sovieti teda zopakovali fígeľ Nemecka s Poľskom a zohrali na hraniciach s Fínskom incident, ktorý mal pred svetom ospravedlniť vojenský útok na Fínsko a pri ktorom ostreľovali vlastných vojakov. Molotov obvinil z tohto incidentu Fínov, hoci tí predtým obozretne stiahli svoje delostrelectvo z dosahu. 30. novembra sa Červená armáda vydala na pochod a očakávala rýchly postup, pretože mala ohromujúcu prevahu. Velitelia boli dokonca varovaní, aby neprebehli omylom do neutrálneho Švédska vzdialeného 300 kilometrov. Ukázali sa však všetky slabiny Červenej armády, nachádzajúcej sa v tomto čase po čistkách v kríze. Dopúšťala sa taktických chýb a stagnovala v rozhodnutí po každom i najmenšom fínskom odpore. Fíni preukazovali to, čo protivníkovi chýbalo - cieľavedomosť, duchaplnosť, skvelý výcvik a vysokú motiváciu. K tomu ešte treba prirátať drsné zimné počasie a nepriechodný terén a pohroma bola na svete. Fíni zadržali sovietsky postup a dosiahli pozoruhodné úspechy v likvidovaní roztratených skupiniek nepriateľa. Červená armáda ešte v januári 1940 trčala vo Fínsku. Nemecko sledovalo vývoj udalosti s úškľabkom a rýchlo vyvodilo závery, že Červená armáda je slabá a neschopná.
Fínom však začalo byť jasné, že dlhodobo nemožno náporu Červenej armády odolávať a keď navyše Stalin urobil reorganizáciu a ako veliteľa fínskej operácie vymenoval jedného z najschopnejších veliteľov maršala Timošenka, karty sa obrátili. Timošenko dostal čerstvé sily a zameral sa na Karelskú šiju. 1.februára zahájil masívny útok aj s mohutným delostrelectvom. Po intenzívnych bojov bola fínska opevnená armáda nútená ustúpiť, ale masa červenoarmejcov sa na nich hnala z každej strany, až nebolo kam ustupovať. 7.marca priletela fínska delegácia do Moskvy na rokovania, aj keď bolo všetkým jasné, že niet o čom rokovať, ale Fíni chceli už vojnu ukončiť. Stalin bol vo svojich požiadavkách prekvapujúco mierny a ovládnutia Fínska sa vzdal, aj keď to možno malo byť iba dočasne. Žiadal iba Karéliu, vrátane mesta Viipuri a celej opevnenej línie zvanej Mannerheimova. Nejaké ďalšie malé teritória žiadal na ďalekom severe a východe. Dostal do prenájmu aj poloostrov Hanko ako námornú základňu. 12.marca bol podpísaný mier a na druhý deň vojna skončila.
Hitler v apríli bez problémov obsadil Dánsko a pokračoval do Nórska, kde síce narazil na tvrdý odpor, ale napokon ho zlomil. Zároveň sa v máji vrútili jeho tanky do krajín Beneluxu a Francúzska. 22.júna Francúzsko kapitulovalo.
Sovieti medzitým zinscenovali niekoľko provokácií, aby mohli Lotyšsko, Litvu a Estónsko obviniť, že potajomky vytvárajú protisovietsku alianciu. Táto maškaráda napokon vyústila v padnutí vlád týchto krajín a vtrhnutia Červenej armády na ich územie. Opäť boli vyhlásené tzv. voľby, ktorých výsledkom boli formálne žiadosti o pripojenie sa k ZSSR. Litva sa stala sovietskou republikou 3.augusta 1940, Lotyšsko o dva dni neskôr a Estónsko 6.augusta.
Hitler nariadil ďalšiu evakuáciu etnických Nemcov, inak o pobaltské štáty nejavil záujem respektíve obetoval ich za neutralitu Ruska.
Stalin nezabudol ani na provinciu Besarábia v Rumunsku, ktorú Sovieti stratili v dôsledku I.svetovej vojny a o ktorú mal v dodatku paktu o neútočení záujem. 26.júna zaslal Molotov rumunskej vláde ultimátum, v ktorom žiadal odsun všetkých vojenských a vládnych predstaviteľov z Besarábie, o ktorú Rumunsko Sovietov obralo a ako kompenzáciu za stratu ešte navyše žiadal odsun aj zo Severnej Bukoviny. Rumunom neostalo nič iné len súhlasiť a 28. júna sa už miestne obyvateľstvo pozeralo na príchod Červenej armády. Obe územia sa rozdelili medzi Ukrajinu a novovzniknuté Moldavsko.
Sovieti v Besarábii a Severnej Bukovine júl 1940.
Rok 1940 bol teda pre Hitlera a Stalina mimoriadne priaznivý. Hitler okupoval vyše 800.000 kilometrov štvorcových a Stalin síce len asi polovicu, ale na územiach, ktoré s Moskvou spájala historická tradícia.
Británia, ako odpoveď na uzavretie paktu Ribbentrop-Molotov, dňa 25.augusta 1939 uzavrela s Poľskom zmluvu o vzájomnej pomoci a pripojila sa tým k Francúzsku, takže 3.septembra vyhlasuje vojnu Nemecku. Keď aj Sovietsky zväz napochoduje do Poľska, nastáva ošemetná situácia, keďže pomoc Poľsku sa vzťahuje len na nemeckú aktivitu. Následné nerozhodné korčuľovanie Britov medzi tým, či vyhlásiť vojnu aj Sovietskemu zväzu (najmä po jeho invázii do Fínska) alebo hľadať s ním spojenie proti Nemecku alebo si Rusov zaviazať obchodom (a došlo aj na pochlebovanie a postrašenie), uviazlo napokon na mŕtvom bode. Stalin sa stále držal paktu Ribbentrop-Molotov a Britániu bral ako nie možného partnera ale ako potencionálneho nepriateľa.
II.časť
Obchodná stránka paktu Ribbentrop-Molotov je nemenej zaujímavá. Tri dni pred uzavretím paktu, došlo k podpisu obchodnej dohody medzi Berlínom a Moskvou. Sovietsky zväz sa zaviazal dodať Nemecku nerastné suroviny vo výške 180 miliónov ríšskych mariek. Nemecko na oplátku malo poskytnúť priemyselný tovar v hodnote 120 miliónov ríšskych mariek. Moskva mala dostať aj úver vo výške 200 miliónov ríšskych mariek so 4,5 percentnou úrokovou sadzbou na sedem rokov, ktorý by začala splácať od roku 1946 nerastnými surovinami. Toto mohol byť dobrý a výhodný obchod, ak by obe strany neboli navzájom podozrievavé a dohoda sa donekonečna neupravovala. Nemecká strana mala niesť podstatne väčšie vojenské a politické riziko, takže očakávala zo sovietskej strany ústupky, ktoré ale druhá strana odmietala poskytnúť. Koncom októbra 1939 pricestovala do Nemecka sovietska delegácia s cieľom zostaviť zoznam nemeckého tovaru, o ktorý by Moskva mala záujem. Nemci delegácii ochotne ukazovali vojenskú technológiu, ale Sovieti boli presvedčení o neúprimnosti, že Nemci to najnovšie zatajujú a mali pravdu. Nevideli napr. konštruovanie hlavných delových veží na krížniky alebo najnovšie lietadlá. Sovieti teda neodbytne žiadali vidieť viac, čo Nemcom pripadalo ako sovietska špionáž. Keďže Sovieti si mysleli, že vzťah s nimi je pre Nemcov dôležitejší ako pre nich, postupovali tvrdo a požadovali obrovské dodávky najmodernejšej technológie. Na oplátku posielali iba minimálne dodávky kľúčových surovín, ktoré Hitler potreboval pre svoje ťaženie. V tejto zúfalej situácii sa Ribbentrop začiatkom februára 1940 obrátil listom priamo na Stalina, aby dosiahol nápravy a Stalin okamžite reagoval.
V ďalšej nemecko-sovietskej obchodnej dohode sa ZSSR zaviazal, že dodá nerastné suroviny a iné v hodnote 650 miliónov ríšskych mariek v priebehu nasledujúcich 18 mesiacov, z toho 2/3 v priebehu prvého roka. Nemecko dodá na oplátku v priebehu 27 mesiacov v tej istej hodnote vojenské a priemyselné ťažké komponenty, z toho 2/3 v priebehu prvých 18 mesiacov. Medzi dodávkami zo ZSSR malo byť kŕmne obilie, ropa, šrot, surové železo, fosfáty, železná ruda, platina, chróm atď. Z Nemecka mali prísť skoro všetky vojenské komponenty od periskopov a hydrografické prístroje až po kompletné tanky a lietadlá. K tomu motory a náhradné súčiastky a súčiastky aj pre delostrelectvo, optické prístroje, bomby, muníciu atď. Mali prísť aj zariadenia pre banský, chemický a ropný priemysel, lokomotívy, lode a množstvo iného tovaru, ktorý by Sovietov posunul v technologickom vývoji skokom dopredu. Nemci prepustili Sovietom aj svoj ťažký krížnik Lützow, ale nie zadarmo, ale asi za 100 miliónov ríšskych mariek. 15.apríla 1940 Lützow zakotvil v Leningrade v nedokončenom stave. Keď začali z oboch strán plynúť dodávky, nebola to zasa až taká veľká sláva ako na papieri. Pre Hitlera bola asi najdôležitejšia ropa, ale keby mal byť závislý iba od sovietskej, tak ďaleko nezájde. "Našťastie" skonfiškoval francúzske ropné zásoby a mal ešte k dispozícii aj ropné polia v Rumunsku. To bolo oveľa štedrejšie ako Sovietsky zväz, ktoré v roku 1940 vyviezlo do Nemecka asi len milión ton ropy. Rumunsko v tom istom období vyviezlo do Nemecka 4x viac tejto suroviny. Takisto aj čo sa týka napr.železnej rudy. Zo Švédska Nemecko dostávalo mesačne viac rudy, než mu dodal Sovietsky zväz za celý rok. Ale čo sa týka dodávok napr. kŕmneho obilia pre nemeckých farmárov, tu bolo Nemecko naozaj závislé na Sovietskom zväze.
Pre Nemecko boli obchodné rokovania so Sovietskym zväzom ťažkým orieškom, pretože sa muselo prehrýzať cez nekonečnú byrokraciu, váhavosť, podozrievanie, nepredvídateľnosť a strach z prevzatia zodpovednosti. Dochádzalo teda k zdržiavaniu a nekonečnému dohadovaniu, ktoré zväčša rozťal až sám Stalin, avšak nezabúdal popritom obchod využiť ako páku, ktorou tlačil na nemeckého spojenca. Pôsobil niekedy zmierlivo a ústretovo, inokedy ale trenice v nákupoch a dodávkach úmyselne ignoroval, tak ako sa mu to hodilo. Po anexii Severnej Bukoviny, ktorú dopredu s Hitlerom nedohodol, napr. pustil väčší než dohodnutý objem dodávok, asi aby zmiernil napätie, ktoré tým medzi spojencami nastalo. Inokedy ale dochádzalo k umelo navýšenej cene za sovietske dodávky, pričom ceny za nemecký tovar sa tlačili čo najnižšie. Stalin sa cítil pánom situácie a ak sa mu napr. zdalo, že dochádza k zdržiavaniu nemeckých dodávok, jednoducho im aj na 2 týždne zatiahol ropný kohútik. Keď ale Hitler získal ďalšie územia, z ktorých mohol alternatívne odoberať, čo chcel, situácia sa začala meniť v neprospech Sovietskeho zväzu. Bol to teraz už Hitler, čo si mohol diktovať a meškať s dodávkami. Výsledkom celého obchodného vzťahu medzi Sovietskym zväzom a Nemeckom bol napokon obojstranný pocit krivdy a strach, že stratia tradičné staré trhy a dodávateľov. Pričom Sovietsky zväz bol na tom horšie, pretože obchodne bol úplne izolovaný a mohol obchodovať iba s Hitlerom. Napriek tomu mu vzostup Hitlera podstatne urýchlil rozvoj moderného priemyslu.
III.časť
Obchodné trenice medzi partnermi boli od začiatku, ale začali sa objavovať aj nové - na územiach, kde Sovietsky zväz a Nemecko zdieľali spoločné hranice. V južnej časti Litvy sa nachádzal malý kúsok zeme, ktorý síce mal patriť Nemecku, ale Sovieti ho obsadili s celou Litvou. Keď na to Nemci poukázali, Moskva ho chcela odkúpiť, ale cena bola privysoká. Celý spor bol napokon zahratý do autu, ale naštrbil vzťahy. Sovietsky zväz mal zasa výhrady proti rozmiestneniu nemeckých jednotiek vo Fínsku. Problémom sa stala aj Bukovina. Pre Stalina zabratie Besarábie a Bukoviny bolo kľúčové, pretože sa zaoberal myšlienkou rozšíriť svoj vplyv aj na Balkán a napokon kontrolovať Bospor a Dardanely. Hitler sa obával, že preňho dôležité Rumunsko by mohlo byť predmetom záujmu Sovietov a že Sovieti mienia ďalej expandovať. Tým, že Stalin zabral aj Bukovinu urobil krok na "západ", ktorý mal byť doménou Hitlera. Hitler teda zvýšil kontrolu nad zvyšným územím a výsledkom bolo, že Rumunsko sa k nemu pripojilo. Teraz išlo o Bulharsko.
V novembri 1940 priletel Molotov do Berlína na rokovania o revízii paktu, vzhľadom na nové sféry vplyvu. Mal za úlohu tlmočiť Berlínu nespokojnosť Moskvy s vývojom v Rumunsku a vyjadriť sovietske obavy o bezpečnosť Balkánu. Hlavnou témou ale malo byť Bulharsko, ktoré Sovietsky zväz chcel dostať pod svoju sféru vplyvu.
Rokovania ale nič zásadné nepriniesli. Ribbentrop a Hitler sa držali svojej obľúbenej témy, akoby už vojna bola vyhraná. Hitler by prijal vytvorenie koalície Španielska, Nemecka, Talianska, Francúzska, Japonska a Sovietskeho zväzu, aby si rozdelili britské impérium a v súčasnosti rozmýšľa ako včleniť spoluprácu so Sovietskym zväzom do paktu Osy. Nemecko sa sústreďuje vzhľadom k Lebensraumu na centrálnu Afriku, Taliansko na severovýchodnú Afriku, Japonsko ešte nevie a Sovietsky zväz by sa mohol zamerať na expanziu smerom k Indickému oceánu. Molotov sa však držal pri zemi a vrátil sa ku konkrétnym otázkam. Sovietsky zväz má iba jeden cieľ. Chce byť zabezpečené pred útokom z úžin Bospor a Dardanely a chce sa v tejto veci dohodnúť s Tureckom, aby urobilo revíziu dohody o úžinách v súlade so sovietskymi záujmami, pričom by Sovietsky zväz poskytol záruky Bulharsku za rovnakých podmienok ako nemecko-talianske záruky Rumunsku bez toho, aby menilo vnútorný režim krajiny, dokonca by umožnilo Bulharsku prístup do Egejského mora. Hitler sa vyjadril, že nevie nič o tom, že by samotné Bulharsko žiadalo o ruské záruky. Nemecko síce nemá vo veci záujem, ale on sa zatiaľ vyjadriť nemôže, dokiaľ nepreberie záležitosť s Talianskom a nezistí názor Duceho.
Molotov bol po odlete z Berlína vcelku spokojný. U Hitlera trocha zosilnel dojem, že jeho partner mu je už len na oštaru, ale zatiaľ ešte nehodil flintu do žita. S myšlienkami, že "niečo treba urobiť s Ruskom" a "ako by prebiehali operácie pri možnom útoku na Sovietsky zväz" sa síce Hitler zaoberal ešte v lete pred stretnutím s Molotovom, ale pravdepodobne len v rámci viacerých možností, ktoré zvažoval a ktorú nikto nepokladal za dobrú. Hitler chcel predovšetkým dostať Sovietsky zväz preč z Európy a aby sa nemiešal do záležitostí Balkánu. Chcel ho nasmerovať na juh k Britskej Indii, čo by možno vyvolalo konflikt s Britániou a znemožnilo v budúcnosti už akékoľvek sovietsko-britské priateľské vzťahy, nakoľko Hitler stále Stalina podozrieval, či za jeho chrbtom nevyjednáva s Britániou. Po rokovaní s Molotovom ho tiež zarazili čudné ambície Sovietskeho zväzu. Nielen že doráža ohľadne Turecka a Bulharska, ale má záujem aj o osud Rumunska, Maďarska, Juhoslávie, Grécka a konečne aj Poľska. Takisto Molotov predostrel, či je v záujme Nemecka a Sovietskeho zväzu, aby Švédsko ostalo neutrálne a že je potrebné rokovať o prístup k prielivom - Store Balt, Little Balt, Oeresund, Kattegat, Skagerak. To už bol jasný signál, že Sovieti by neváhali expandovať na územia, o ktoré má výsostný záujem Nemecko.
Molotov medzitým oznámil Berlínu podmienky, za ktorých by Sovietsky zväz vstúpil do Osy:
1. Nemecko sa musí stiahnuť z Fínska.
2. Uzavretie dohody o vzájomnej pomoci medzi ZSSR a Bulharskom a založenie sovietskych vojenských základní v dosahu Bospor a Dardanel.
3. Južný Kaukaz je stredobodom záujmu ZSSR v smerovaní k Perzskému zálivu.
4. Japonsko sa musí zriecť práv na uhlie a ropu zo severného Sachalinu.
Ribbentrop prerokoval tieto podmienky s Hitlerom, ktorý ešte stále zvažoval možnosť ako zatiahnuť ZSSR do Osy. Avšak klincom do truhly celého sovietsko-nemeckého priateľstva sa stala vcelku bezvýznamná medzinárodná konferencia dunajskej komisie v Rumunsku v decembri roku 1940. Tu Sovietsky zväz prišiel s požiadavkami, ktoré smerovali k tomu, aby mohol dominantne vládnuť aj na Dunaji. To už bolo pre Nemecko príliš a pohár trpezlivosti pretiekol. Bolo to Nemecko, čo vďaka veľkému riziku a osamotene prostredníctvom svojej politiky a nemeckých vojakov dosiahlo veľké víťazstvá a Sovietsky zväz ku všetkému prišiel ako slepé kura k zrnu, ktoré nevie kedy má mať dosť. Hneď na druhý deň po konferencii 18.decembra Hitler vydal direktívu č.21 k prípadnej operácii Barbarossa, s tým, že ide ale len o predbežné opatrenia, ku ktorým napokon nemusí dôjsť.
Stalin dostal od sovietskeho veľvyslanca v Berlíne skoro vzápätí správu, že Hitler vydal rozkaz pripraviť sa na vojnu so ZSSR. Dal si ju overiť z viacerých zdrojov a taktiež aj NKVD ho informovala o presunoch nemeckých vojsk v Poľsku. Vymenoval Žukova za veliteľa generálneho štábu Červenej armády. To bol významný a správny prvý krok. Inak ale Stalin ostal opatrný a rozhodnutý naďalej sa vo vzťahu s Nemeckom držať diplomatickej cesty. Pokladal budovanie a presuny nemeckej armády za psychologický tlak pred ďalšou sériou rokovaní. Stále mal pocit, že je oproti Nemecku vo výhode a že dokiaľ sa Hitler nevysporiada s Britániou, útok proti ZSSR nezačne. Navyše pokladal vedenie Wehrmachtu za vcelku nezávislé od nemeckých politikov a prikladal mu agresivitu, ktorú treba ignorovať, inak by Wehrmacht mohol zavliecť svojich politikov do vojny proti ich vôli.
Na základe tohto nesprávneho úsudku, nedovolil Žukovovi povolať zálohy Červenej armády, ktorý medzitým začal s revíziou mobilizačného plánu Červenej armády známeho ako MP-41. Prípravy na tento plán síce už začali predchádzajúceho leta, ale Žukov ho teraz musel výrazne doplniť a pozmeniť. Plán mal pôvodne obranný charakter a Stalin povolanie záloh pokladal za provokáciu, preto ich odmietol. Napriek tomu sa udiali niektoré zmeny. Počet sovietskych divízií vo Fínsku, v Pobaltí, v Poľsku a Besarábii sa zvýšil. V marci 1941 sa predsa len podarilo Žukovovi stiahnuť nejaké zálohy. Opevnenie na západnej hranici, nazývané Stalinova línia, už nevyhovovalo, pretože hranice sa medzitým posunuli a línia ostala vzadu na východe. Začalo sa teda s budovaním nového opevnenia, ktoré neskôr dostane názov Molotovova línia. Tempo prác ale zo začiatku stagnovalo. Stalinova línia sa už rozoberala, kým práce na novej línii ešte nezačali. Vo februári 1941 sa však práce výrazne zrýchlili.
Stalin sa priebežne zameriaval na hospodársku spoluprácu s Nemeckom, aby sa budúce vzťahy rozšírili a odstránili trecie plochy. Súhlasil s kompenzáciou za litovský pás zeme a v januári 1941 bola podpísaná nová nemecko- sovietska dohoda o hraniciach a obchode. Približne do marca 1941 sa obe strany nepriblížili k úvahe, že vojenský stret je toho roku nevyhnutný. Stalin dúfal, že sa mu diplomatickou cestou podarí odsunúť toto nebezpečenstvo na budúci rok alebo ešte ďalej. V Berlíne síce už bolo cítiť antisovietsky posun, ale dodávky tovaru pre Sovietsky zväz plynuli v tempe do tej doby nevídaného, čo neskôr Hitler musel trpko oľutovať. V marci sa ale Bulharsko pridalo k Nemecku a Stalin ostal nepríjemne zaskočený. Turecko sa hlásilo k neutralite, ostávala teda len Juhoslávia, ktorá sa mohla stať Stalinovým spojencom. Tá spočiatku pristúpila k dohode s Nemeckom. Vláda ale bola s podporou britskej operačnej služby zvrhnutá a nový premiér bol naklonený k spojenectvu so Sovietskym zväzom. Výsledkom bola sovietsko-juhoslovanská dohoda o priateľstve a neútočení, podpísaná v Moskve 6.apríla. Stalinov sen o vplyve na Balkán sa však rýchlo rozplynul, keď rozzúrený Hitler vojensky napadol Juhosláviu a dorazil ju. Stalin ale medzitým hľadal aj iné cesty, ako sa poistiť pred Hitlerom, prípadne opätovne sa s ním zblížiť. 13.apríla bola v Moskve podpísaná dohoda o neutralite medzi ZSSR a Japonskom. Stalin neváhal zájsť ešte ďalej. Medzinárodná komunistická organizácia Kominterna, založená v Moskve roku 1919 a združujúca tisícky komunistov po celom svete, s hlavnou ideou medzinárodného boja za zvrhnutie buržoázie a nastolenie systému sovietskych republík ako prechodnej fázy k úplnému zrušeniu štátu bola tŕňom v oku najmä nacistom, ktorí ju pokladali za medzinárodné sprisahanie. Na jar 1941 ju skritizoval aj Stalin a prihováral sa za nezávislosť komunistických strán v rámci miestnych podmienok. Kominternu označil za vec minulosti, pretože prioritu majú mať národné úlohy. Tým poslal Berlínu ďalšie významné zmierlivé gesto.
Naďalej sa mu ale na stole kopili správy o tom, že Nemecko na západnej sovietskej hranici sústreďuje takmer 100 divízií, posilňuje Juhosláviu aj ostatné územia v Európe. Došlo aj k nemeckému narušeniu sovietskeho vzdušného priestoru. Varovné správy prichádzali z Tokia, Londýna a aj samotného Berlína. Hitler v prejave najvyšším vojenským dôstojníkom dňa 30.marca vysvetlil hlavné dôvody blížiaceho sa konfliktu a všetci pochopili, že spojenectvu so ZSSR práve zaznel umieračik. Stalin sa v apríli pokúšal ešte o ústretovosť a zároveň predviedol demonštráciu svojej pripravenosti na útok. Pozval nemeckú delegáciu na cestu na Ural a západnú Sibír do tovární, kde im ukázal najnovšie sovietske tanky a lietadlá. 4.mája poslal svetu ďalší signál, že je pripravený na vojnu. Ustanovil sa za predsedu Rady ľudových komisárov a tým sa stal de facto hlavou štátu a sústredil všetku moc do svojich rúk. Na druhý deň, už v novej funkcii, predniesol prejav, v ktorom chválil pripravenosť Červenej armády. (Tá sa naozaj po fiasku s Fínskom poučila a významne posunula vpred.) Nemcov označil za dobyvateľov, ktorí sa pustili do agresívnej vojny a ktorí napriek víťazstvám nie sú neporaziteľní. Tým dal jasný signál, že vojna s Nemeckom je viac než pravdepodobná.
V noci 10.mája priletel do Británie Rudolf Hess, Hitlerov zástupca a dokonale zamotal situáciu. Chcel vyjednať mier s Britániou bez vedomia ostatných vysokých nemeckých pohlavárov. Nikto mu neprikladal dôležitosť a rýchlo ho odsunuli do väzenia. Táto udalosť sa však dala politicky využiť a Briti sa snažili svetu podať vysvetlenie, ktorým by vrazili klinec medzi ZSSR a Nemecko. Podali o Hessovi správu, že jeho útek bol z dôvodu rozkolu v nacistickej strane, kde sú mnohí nespokojní s priateľstvom so Sovietskym zväzom a žiadajú neutralitu Britov, aby s komunizmom mohli konečne zatočiť. Stalin však nesadol Britom na lep a správy o Hessovi si vyložil po svojom. Že Hitler sa snaží zblížiť sa s Britmi, aby Sovietsky zväz musel čeliť nacistom osamotene. Bolo preňho nepredstaviteľné myslieť si, že Hitler o Hessovej misii nemal ani tušenie a o Britoch predpokladal, že chcú vyprovokovať vojnu medzi Nemeckom a Sovietskym zväzom. Jeho antipatia voči Britom týmto ešte paradoxne viac vzrástla.
V máji dostáva Stalin na stôl ďalšie množstvo informácií o narastajúcej nemeckej vojnovej aktivite, ale odmieta ich ako dezinformáciu alebo pokus o provokáciu. Napriek tomu, vojenské prípravy pokračujú aj na sovietskej strane. Žukov v máji zreviduje vojnový plán Červenej armády vrátane návrhu na preventívny útok proti Nemcom. Plán predkladá Stalinovi so žiadosťou o povolenie dočasnej mobilizácie. Dôjde ale len k čiastočnej mobilizácii a stiahnutia vojakov z Kaukazu. Príprava na obranu ale postupuje. Je dokončené opevnenie Molotovovej línie a z polovice je aj obrnené a vyzbrojené.
V máji hospodárske vzťahy medzi Nemeckom a Sovietskym zväzom naďalej prekvitajú. Nemci zvýšili svoje dodávky a Sovieti to opätovali. V júni dochádza z nemeckej strany k zastaveniu dodávok. Sovieti v dodávkach pokračujú. Hitler nereaguje na názor svojich ministrov, že by sa oplatilo viac hospodársky zviazať so Sovietskym zväzom a nepúšťať sa do vojny. Pozerá na východ - na nový nekonečný Lebensraum a politicky sa vidí na úplnom vrchole.
V júni Stalin vie, že vojna je už neodvratná ale dúfa, že bude neskôr a nie toto leto. 14.júna ešte posiela posledný pokus o zmierenie do Berlína. Vydáva komuniké, ktoré sa objaví v sovietskej tlači, o tom, že pakt sa stále plní a chýry o tom, že by ho Nemecko malo porušiť a zaútočiť na Sovietsky zväz sú neopodstatnené. Čaká nejakú súhlasnú odpoveď z Berlína, ale tá neprichádza. Namiesto toho 16.júna dostáva správu zo svojej špionážnej služby, že bol vydaný konečný rozkaz k útoku na Sovietsky zväz. Odmieta jej veriť a taktiež odmieta Žukov návrh, aby bola nariadená plná bojová pohotovosť Červenej armády. Deň pred útokom ignoruje, že sa nemecké veľvyslanectvo balí a odchádza. Ignoruje všetky správy o vojne, ktoré sa naňho valia z každého kúta. 22.júna, keď dorazia správy o nemeckom útoku, Červená armáda dostane rozkaz nereagovať na útočníkov, iba ich pochytať ale hranicu za nijakých okolností neprekročiť. Keď Žukov žiada Stalina o povolenie opätovať paľbu, Stalin nepovoľuje s tým, že ide o nemeckú provokáciu. Nie je ale celkom nečinný. Vydáva novú direktívu, oprávňujúcu, aby sovietske sily zaútočili na votrelca, nariaďuje demontáž množstva tovární a evakuáciu ľudí z oblastí priľahlých k frontu. Po oznámení Molotova sovietskemu ľudu, že je vo vojne s Nemeckom, Stalin odchádza na svoju daču v Kunceve pri Moskve. Až večer nadiktuje direktívu, kde nariaďuje Červenej armáde neúprosne vytrvať a zničiť nepriateľa a povoľuje prekročiť hranice pri jeho prenasledovaní.
Červená armáda ale ustupuje a v rýchlom tempe. Stalin určite v tomto období prežíval osobnú krízu z chybného odhadu, ktorého sa dopustil. Avšak s vervou sa pustil do práce a takmer sa nezastavil. Nie je pravdou, že utiekol na daču, aby sa tam triasol od strachu. V Kremli nebol iba dva dni, kedy viedol porady na iných miestach. Inak bol na svojom mieste a začiatkom júla dokonca už s priamou zodpovednosťou za riadenie vojny s Nemeckom. 3.júla prehovorí k sovietskemu ľudu.
Záver:
Pakt Ribbentrop-Molotov nemožno posudzovať izolovane. Iste - je možné súhlasiť s tým, že rozdelenie sféry vplyvu medzi Nemeckom a Sovietskym zväzom malo ťažké následky pre milióny ľudí žijúcich v týchto oblastiach. Obidve mocnosti ale v zásade nerobili nič iné, než tie ostatné. Nikto v tej dobe nebol čistý, aby mohol hádzať kameňom a každý sledoval svoje záujmy. Pakt bol síce zrušený začatím vojny proti Sovietskemu zväzu, ale po vojne bol fakticky obnovený a stanovil základ pre povojné rozdelenie si sfér vplyvu.
Stalin síce urobil nejaké chyby, ale v zásade konal pragmaticky a dobre. Vďaka Hitlerovi sa stal významným politickým partnerom aj pre ostatných. Vďaka Fínom sa zrevidovala bojaschopnosť Červenej armády. Vďaka Hitlerovi sa dostal v technológii podstatne dopredu. Vďaka Hitlerovi získal územia, o ktorých si vtedy myslel, že mu právom patria. Nebolo na škodu ani to, že opatrne vyčkával na prvý vojenský útok. Nebol to on, čo by bol porušil dohodu a nikto ho v tomto prípade nemohol obviniť z agresie. Po vojne - nakoľko niesol najväčšie jej bremeno a zvíťazil - si zobral, čo chcel.
Zdroje:
Moorhouse R.: Diablovi spojenci, Bratislava 2015
Pakty Stalina s Hitlerem - dokumentace, Naše Vojsko 1990
http://zurnal.pravda.sk/neznama-histori ... p-molotov/
http://russia-insider.com/en/history/tr ... t-protocol
http://sputniknews.com/politics/2015082 ... story.html
http://workmall.com/wfb2001/russia/russ ... o_war.html
http://www.rferl.org/content/MolotovRib ... 04154.html
https://en.wikipedia.org/wiki/Anglo-Ger ... _Agreement
https://en.wikipedia.org/wiki/German_cr ... zow_(1939)
http://ucrazy.ru/other/1355966809-kak-g ... talin.html
toto pragmaticko-cynicke zhrnutie paktu, ktorý naozaj vyvolal vela protichodnych názorov je takou prvou lastovičkou. Vladimir Clementis bol jednou s poslednych obeti jeho podpisu. Bol proti paktu a preto emeigroval do Paríža a nie do Moskvy ako Gottwald. Traduje sa že Stalin mu kritiku nikdy nezabudol a ked mu k tomu priratal aj Clementisov podiel na vytvoreny Izraela, tak tohoto šikovneho človeka osud bol spečatený.
