Prvým "životaschopným" nemeckým protitankovým kanónom bol 3,7cm Pak L/45 z roku 1928. Išlo o malú mobilnú zbraň, na svoju dobu vynikajúcej konštrukcie. Dokázala prestreliť pancier skoro každého tou dobou známeho tanku.
Nová verzia bola postavená v roku 1935 pod označením 3,7cm Pak 35/36
a stala sa na začiatku WW2 štandardným AT kanonom nemeckej armády a Waffen SS. Týchto kanónov sa vyrobilo viac ako 20 tisíc.
Bojový krst absolvoval tento kanón počas občianskej vojny v Španielsku.
Zbraň vážila 432 kg, mala šikmý protičrepinový štít, dĺžka hlavne činila 42 násobok ráže. celokovový projektil mal úsťovú rýchlosť 762m/s.
Najdlhší dostrel činil 4025 metrov, samozrejme účinnosť na túto vzdialenosť bola mizivá. Na vzdialenosť 500 metrov však kanon dokázal lahko preraziť kolmo sklonený pancier o sile 48 mm. Pri 30 stupňovom sklone priebojnosť klesá na 36 mm.
Pak 35/36 sa zapísal do dejín ako prvý protitankový kanón v službách Waffen SS.
Už na začiatku vojny mali štyri pluky motorizovanej pechoty Waffen SS-Leibstandarte, Deutschland, Germania a Der fuhrer vo výzbroji po jednej rote dvanástich týchto kanónov.
Obrázok o pridelovaní zbraní pre SS na začiatku vojny si urobíme pri porovnaní počtov týchto kanónov v stavoch armády.Tá ich mala v tom čase už 11 200...
Počas ťaženia do Polska sa Pak 35/36 osvedčil, pretože Poliaci disponovali len malými a lahkými tankami( stredných mali mizivé množstvo).
Obmedzené taktické možnosti tejto zbrane sa ukázali počas Francúzskej kampane, pretože tu museli nemci čeliť tankom typu Char B alebo Matilda.
Príkladom môže byť katastrofálne stretnutie divízie Totenkopf s britskými Matildami, ku ktorému došlo 20.5.1940 pri Arrase.
Tu totiž oslabené Anglo-francúzske sily zahájili protiútok na slabo bránené krídlo divízie Totenkopf a 7.tankovej divízie Erwina Rommela.
Napriek tomu že Matildy mali vo výzbroji iba dva gulomety Vickers a ich rýchlosť neprekračovala 13 km/h, opancierovaním, ktoré dosahovalo až 60mm boli pre Pak 35/36 tvrdým orieškom. Rozdrtili dve protitankové roty Totenkopf...Granáty ráže 3,7cm sa od panciera Matíld iba odrážali a to aj pri zásahoch na malú vzdialenosť. Na jednej z Matíld neskôr Nemci našli stopy po 14tich odrazených projektiloch. Podobne dopadli tieto kanóny aj pri konfrontácii s tankami Char B.
To že Pak 35/36 je zastaralý a neúčinný sa naplno ukázalo počas operácie "Barbarossa". Proti tankom T-34 a KV- 1 nemal absolutne žiadnu šancu. Sovietsky tankisti ho začali volať"klepadlo na dvere"...
Morálnu životnosť sa nepatrne podarilo predĺžiť zavedením novej munície.
V prvom prípade išlo o 3,7cm Panzergranate 40(PzGr 40) s hlavicou z karbidu wolframu, ktorá prerazila na 500 metrov 65mm zvislý pancier a pri sklone 30 stupňov panzier o hrúbke 55 mm. Avšak vzhladom k nedostatku wolframu sa musela výroba obmedziť na malé množstvá tejto munície.
Druhým vylepšením bol 3,7cm Stielgranate41 zavedený do výroby na jeseň 41. Granát vyčnieval z ústia hlavne a odpaloval sa prázdnou nábojkou nabitou do zadnej časti hlavne tak ako u puškového granátometu. Mal ako mínometný náboj vlastné stabilizačné krídelká a vo vnútri špeciálne tvarovanú trhavinu s čelnou kumulatívnou dutinou. Aj napriek dostrelu slabých 300 metrov zvýšil na druhú stranu nový Stielgranate priebojnosť na 180mm čo bohate stačilo na zničenie akéhokolvek vtedajšieho tanku.
S príchodom nových AT zbraní sa sféra uplatnenia preživších kanonov Pak 35/36 presúvala k jednotkám zahraničných dobrovolníkov, výcvikovým a zabezpečovacím útvarom, kde sa tieto zbrane používali až do konca vojny. 35 kusov mali ešte vo svojej výzbroji v júny 1944 aj posádky SS v Holandsku.
