Druhá invázia mongolov a tatárov do Europy 1285 – 1286

[pjaro77]

V príprave na ďalšie invázie stepných tatárskych národov a mongolov do Europy sa v Uhorsku zaviedlo niekoľko vojenských noviniek a začala stavba vojenských pevností.

https://historylab.dennikn.sk/stredovek ... ou-hordou/
Počas druhého vpádu Tatárov do Uhorska sa odohralo jedno z najheroickejších a najvýznamnejších vojenských víťazstiev našich predkov, ktoré malo dôsledky pre dejiny celej Európy. Na porážke Tatárov sa podstatnou mierou podieľali bojovníci, ktorí pochádzali z územia Slovenska, alebo tu mali rozhodujúcu časť svojich majetkov. Za víťazstvom Uhrov bola systematická príprava, zmeny vo vojenskej taktike, v zložení a organizácii vojska v kombinácii s technologickými inováciami.

Prvý mongolský vpád v rokoch 1241 – 1242 nielenže spustošil kráľovstvo, no súčasne odhalil aj mnohé slabiny dovtedajšieho uhorského vojenstva, ako nedostatok moderných kamenných opevnení, prevahu ľahkej a poloťažkej jazdy z vrstvy kráľových služobníkov a posádok župných hradísk, často nedostatočne vycvičenej a vystrojenej atď. Vtedajší uhorský kráľ Belo IV. (1235 – 1270) sa však pustil do obnovy tak energicky, že si vyslúžil označenie „druhý zakladateľ kráľovstva“ (po Štefanovi I.). Udeľoval privilégiá mestám, podporoval banské podnikanie a pozýval do krajiny kolonistov.

Súčasťou tohto úsilia boli aj vojenské reformy. V roku 1247 si na pomoc zavolal najlepších dobových vojenských poradcov – rytierov Rádu svätého Jána a talianskych kamenárskych majstrov a stavebníkov. Dovolil šľachte a mestám stavať murované hrady a mestské hradby, k čomu ich podnecoval udeľovaním rôznych privilégií. Za jeho vlády bolo v Uhorsku založených okolo sto až stopäťdesiat kamenných hradov.

Panovník takisto pochopil, že uhorská jazda sa musí modernizovať do podoby západoeurópskeho ťažkého jazdectva, ktoré je síce početne menšie, ale profesionálnejšie a chránené brnením. Nie je pravdou, ako sa niekedy tvrdí, že ťažká jazda bola bezbranná voči kočovníckej ľahkej jazde vyzbrojenej reflexnými lukmi a uplatňujúcej taktiku náhlych výpadov a ústupov. Skúsenosti z bojov vo Svätej zemi v 12. – 13. storočí a potom vo východnej Európe v 13. – 14. storočí ukazujú, že i západo- a stredoeurópske vojenstvo jej dokázalo uplatnením vhodných taktických postupov úspešne čeliť. Aby však takýto vysoko profesionálny ťažkoodený jazdný bojovník mohol vôbec existovať, musel sa zväčšiť jeho pozemkový majetok oproti niekdajšiemu ľahkoodencovi, alebo ho niekto iný musel vystrojiť a vyzbrojiť. Preto v roku 1248 Belo IV. dovolil, aby drobní šľachtici mohli vystupovať do služieb bohatých barónov a biskupov pod podmienkou, že od nich dostanú náležitý výcvik a výstroj a budú pripravení pod ich velením na vojenskú službu v kráľovskom vojsku. Spoločne s povolením výstavby hradov jednotlivými šľachticmi išlo vlastne o zapojenie súkromných zdrojov do obrany štátu. Bol to asi nevyhnutný krok, hoci neskôr sa ukázalo, že takáto „privatizácia“ vojenskej moci nevyhnutne viedla aj k decentralizácii politickej, a k vzniku triedy magnátov a oligarchov.

Okrem kamenných hradov a ťažkej jazdy bola ďalšou technologickou inováciou kuša, ktorej masové rozšírenie Belo IV. podporoval. Napríklad v roku 1259 najal 1 000 strelcov z kuše v Benátsku. V Uhorsku bola zbraň známa aj predtým, ale práve v boji proti Mongolom sa osvedčila, a to napriek tomu, že cirkev opakovane zakazovala jej používanie – najmä vo vojnách proti kresťanom. Kuša bola prvým hromadne používaným „vojnový stroj“. Jej výroba vyžaduje mechanickú zručnosť a „priemyselnú základňu“ (takže je nedostupná napr. kočovníkom, ak neovládnu niektorú krajinu s remeselníckou populáciou). Jej efekt v boji na rozdiel od meča či luku nezáleží ani tak na schopnostiach a šikovnosti toho, kto s ňou manipuluje, ako skôr na jej technických parametroch. Jej výkon je navyše mechanicky štandardizovaný, takže je možné opatriť ju aj jednoduchými mieridlami. Pokiaľ na dobré ovládanie luku a meča treba trénovať roky, na zvládnutie streľby z kuše stačí niekoľko týždňov. Rozširuje tak počty mužov, ktoré možno povolať do vojska. I jej parametre boli okrem rýchlosti streľby lepšie než parametre lukov používaných v tom čase v Uhorsku (anglické dlhé luky sa začali vo významnej miere používať až koncom 13. storočia, aj to len v západnej Európe). Dostrel bol zrejme porovnateľný, ako mali reflexné luky stepných jazdcov, ale ťažšia strela z kuše mala väčšiu prieraznosť. Stepný ľahký alebo poloťažký jazdec nie je navyše dostatočne chránený brnením a jeho štít je zákonite malý – ak ho vôbec má. Ak by aj strela z kuše nezranila jazdca, zásah jeho koňa ho fakticky vyraďuje z boja. Zato strelec z kuše je obyčajne krytý za veľkým štítom spolupracujúceho kopijníka.

[pjaro77]

V tomto období sa drôtená košeľa európskeho ťažkého jazdca začala dopĺňať tzv. brigandínami, koženými kabátcami obitými železnými plátmi, ktoré ho dostatočne chránili pred mongolskými lukmi. Vznik miest a osád tzv. hostí s rôznymi výsadami znamenal aj zrod kvalitne vyzbrojenej pechoty, ktorá okrem obrany mestských hradieb mohla slúžiť aj v poli, práve ako strelci z kuše alebo kopijníci so štítmi.3q91 - Ako naši predkovia zvíťazili nad Zlatou hordou Ako vhodný doplnok mala slúžiť ľahká jazda zložená z Kumánov, s ktorými sa Belo IV. aj uhorská šľachta nakoniec dohodli a pridelili im sídla a rozsiahlu samosprávu v Potisí. Vojenskú podporu Kumánov si Belo IV. cenil tak vysoko, že v roku 1253 oženil svojho syna a nástupcu Štefana s kumánskou šľachtičnou Alžbetou (niekde sa uvádza, že bola dcérou kumánskeho chána a veliteľa Kötena).

Belo IV. a jeho vojenskí poradcovia dokázali vypracovať aj strategický plán obrany. Karpatské priesmyky mali brániť posádky hradov a vojensky zdatní kolonisti (Sikuli, Valasi, spišskí Nemci). Ak by mongolské vojská predsa len boli prenikli do vnútrozemia kráľovstva, v jeho východnej polovici sa mali uhorské vojská stiahnuť do opevnení so všetkými zásobami a Mongolom prenechať „prázdnu krajinu“. Hlavnú líniu obrany mal predstavovať Dunaj, kam už mongolské vojsko malo doraziť vyčerpané pochodom a drobnými potýčkami. Tu naň mali čakať hlavné uhorské sily a podstúpiť s ním rozhodujúci boj. Je pozoruhodné, že porážky od Mongolov viedli v ruských kniežatstvách na základe „obdivu ku kultúre silnejšieho“ k preberaniu mongolskej taktiky a výstroja, teda k upevňovaniu prevahy ľahkej a poloťažkej jazdy, ale v Uhorsku a v Poľsku viedla podobná skúsenosť k snahe mongolské vojenské umenie prekonať.

[pjaro77]

Vo februári roku 1285 sa zo Zlatej hordy na západ pohli dve veľké armády, ktorých spoločná sila podľa stredovekých kroník mohla byť až 40 000 mužov (tento údaj sa zdá byť nadnesený). Zimné obdobie dnes vnímame ako nevhodný čas na stredovekú vojenskú kampaň, ale tatárske rozhodnutie malo svoje dôvody a útok v zime nebol pre nich ničím nezvyčajným. Nogaj, ktorý bol mozgom celej výpravy, mohol predpokladať, že v sýpkach nájde dostatok obilia pre svoje vojská, rovnako aj to, že rieky a močiare v Uhorsku budú zamrznuté a nebudú prekážkou ich postupu. Tatárom chlad neprekážal, v eurázijskej stepi boli časté nízke teploty, niekedy až -40 ºC .

Prvej armáde, ktorá vpadla do uhorského Sedmohradska z Valašska niekde v okolí mesta Brašov, sa do čela postavil sám Nogaj. Druhá prešla z Haliče cez Verecký priesmyk do Zakarpatska, pričom sa k nej pripojili aj vojská tatárskeho vazala, haličského kniežaťa Leva I. Tomuto vojsku velil ďalší tatársky vojvodca Talabuga, ktorý bol s Nagojam dlhodobo spätý a s ktorého pomocou sa v roku 1287 stal chánom Zlatej hordy. Medzi dvomi hlavnými tatárskymi armádami operoval ešte menší zbor s pomocnými úlohami, o ktorom vieme len málo. Tatárske sily sa skladali prevažne z ľahkých jazdcov a musíme predpokladať, že okrem turkických etník Zlatej hordy v nich boli zastúpení aj bojovníci z iných podriadených národov.

Pohyb severnej tatárskej armády vedenej Talabugom od začiatku sprevádzali logistické problémy. Vo Vereckom priesmyku zaskočil Tatárov sneh a v Zakarpatsku a v povodí Tisy zistili, že Uhri zhromaždili všetky zásoby v nových kamenných hradoch, z ktorých podnikali odvážne výpady. Niežeby Tatári nevedeli dobýjať opevnené sídla, ale v stredoveku to znamenalo stráviť dlhé týždne obliehaním. Údajne sa nezmocnili ani jedného uhorského hradu. Uhri navyše dokázali dosiahnuť víťazstvá nad menšími rozptýlenými tatárskymi oddielmi. Boje sa odohrali aj na východnom Slovensku (Zemplín, Šariš). Nedostatok potravín a uhorská guerillová taktika znamenali smrť tisícok tatárskych bojovníkov, skôr než sa vôbec dostali do kontaktu s hlavnými uhorskými silami.

Takto oslabená Talabugova armáda predsa len pritiahla k Pešti, ktorú ale zrejme nedobyla. Uhorské hlavné sily sa sústredili pozdĺž pravého (západného) brehu Dunaja, čo zodpovedalo stratégii, ktorú zamýšľal už Belo IV. Kráľovské vojsko následne prešlo do protiútoku a pod velením Ladislava IV. porazilo Tatárov v bitke niekde v okolí Pešti. Talabuga potom začal ustupovať na východ, zrejme aby sa v Sedmohradsku mohol spojiť s Nogajom. No pri hrade Colţeşti (Toročko) v západnom Sedmohradsku sa opäť dostal do bitky s Uhrami a znova prehral. Morálny stav tatárskych vojsk musel byť už dosť zlý, a Uhrom sa navyše podarilo získať okolo tisíc zajatcov. 7qq1 - Ako naši predkovia zvíťazili nad Zlatou hordouK ďalšej bitke s hlavnými uhorskými silami, zrejme opäť na čele s Ladislavom IV., došlo zakrátko niekde na úpätí Apusenských vrchov na hranici Sedmohradska. Talabuga v nej bol úplne rozdrvený a nezostalo mu nič iné, ako sa cez Karpaty s malým zvyškom síl stiahnuť do Moldavska a Haliče, pričom ho ešte v horách zaskočili a prepadli Sikuli. Celá táto výprava netrvala dlhšie než dva mesiace.

Nogajovi sa darilo len o málo lepšie. V Sedmohradsku čelil miestnym silám pod vedením vojvodu Rolanda Boršu, ktoré sa skladali najmä zo Sikulov, Valachov a Sasov. Neúspešne obliehal mesto Brašov. V podstate sa stále pohyboval iba v uhorskom pohraničí a Boršove oddiely mu v poli uštedrili niekoľko menších, ale citeľných porážok. Navyše po rozbití Talabugovej armády zamierili do Sedmohradska hlavné uhorské sily. Nogaj už viac na nič nečakal a začal sa sťahovať, pričom počas ústupu v severovýchodnom Sedmohradsku ešte zrejme dobyl mestečká Reghin, Bistriţa a hrad Turda. Na jar 1286 ustúpil do Moldavska, pričom bol rovnako ako Talabuga v horách napádaný Sikulmi.

Analýza celej kampane poskytuje jasný obraz. Tatárska armáda vedená skúsenejším a zdatnejším vojvodcom (Nogajom) sa držala pri hraniciach, vyhýbala sa stretnutiu s hlavnými uhorskými silami a dokázala dosiahnuť menšie lokálne úspechy. Keď sa priblížila hlavná uhorská armáda, ustúpila. Druhá tatárska armáda vedená menej obozretným veliteľom podstúpila tri veľké bitky, vo všetkých prehrala a vrátili sa z nej len žalostné zvyšky. To nepriamo potvrdzuje tézu, že uhorské vojsko malo nad Tatármi istú taktickú a vojensko-technologickú prevahu, ktorú Tatári už nedokázali nijako kompenzovať. Ak použijeme analógiu z prostredia rádov nemeckých a livonských rytierov alebo z križiackych štátov v Levante, bola to zrejme kombinácia a vhodné nasadenie štyroch druhov zbraní a vojakov: strelcov z kuše, kopijníkov a ťažkej a ľahkej jazdy. Strelci z kuše, chránení štítmi kopijníkov, neutralizovali výpady tatárskych jazdných lukostrelcov a vo vhodnom okamihu vyrazila vpred ťažká jazda, ktorá rozbila dezorganizované útvary tatárskych ľahkých jazdcov. No a uhorská kumánska ľahká jazda potom dokončila víťazstvo prenasledovaním utekajúceho protivníka.

Zbytok vrátane útoku na Poľsko je v článku.

[palo satko]

Arnada mongolskych princov v roku 1241pod vojenskym vedením Subotaja, bola uplne inou armadou, než armada Zlatej hordy. Jadro tej prvej tvorili Mongoli doplneni vazalmi z mongolskej stepi hlavne Tatarmi a s malym podielom Kumanov a ostanych kočovnikov z kazachskej a ruskej stepy. Ta druha bola zložena z "ochočenych" Kumánov vtedy už označovaných ako Kipčakovia. Ta prva mala aj tažku jazdu, univerzalne skusenosti na všetky druhy boja a disciplynu a môžeme ich nazvať dobyvatelmi, ta druha skôr bola určena na udržiavanie nadvlady nad Rusmi a ostanymi ovladanými narodmi v Zlatej horde. Nazvat ich "policajtami" by asi bolo vhodnejšie.