PALBA.CZ

SS Totenkopf , Wiking, Leibstandarte, Das Reich, Hohenstaufen a Hitlerjugend.

Pokud v našem vlaku byla nějaká jednotka z těchto divizí, měli by Němci vědět, zda bez ztrát dorazily do Maďarska. Aspoň doufám. Obávám se, ale že o těchto známých divizí by snad jistě věděli, jestli se cestou stalo nějaké neštěstí. No ale další indicie to přesto je.

To, že se někdy, někde vypařila rota a třeba i prapor, to se už němcům stávalo. Já bych to nevylučoval.

Vrchným orgánom podnikového vedenia na povstaleckom území bola prevádzková správa, sídliaca vo Zvolene. Prevádzková správa priamo riadila všetky železničné jednotky stredného Slovenska. Pretože obe autosprávy ostali mimo povstaleckého územia, bola vo Zvolene zriadená osobitná autospráva. Jej prednostom bol menovaný Ing. Karol Končko, dovtedajší prednosta dielne SŽ Zvolen.

Dopravné pomery na Slovensku po vypuknutí SNP boli hektické. Svedčí o tom skutočnosť, že až zhruba do 4. septembra 1944 jazdili vlaky medzi Zvolenom a Bratislavou prakticky bez zmeny. Situácii na železnici neprospelo prerušenie dopravy medzi Kremnicou a Kremnickými Baňami, spôsobené 24. októbra 1944, teda ešte pred vyhlásením SNP, akciou sovietskych partizánov, ktorí podmínovali trať v tuneli Hrenca a zatarasili ju dvoma vykoľajenými vlakmi. Priama doprava na tejto trati nebola obnovená počas celého SNP. Po skonsolidovaní dopravnej situácie sa pravidelná doprava uskutočňovala na tratiach Zvolen – Banská Bystrica – Brezno – Červená Skala s prípojom na Tisovec, Zvolen – Dúbrava – Kremnica – Martin, Zvolen – Kozárovce, Zvolen – Tomášovce – Utekáč, Zvolen – Dudince, Zvolen – Banská Bystrica – Diviaky a Ružomberok – Korytnica. S postupom nemeckých vojsk sa železničná sieť, spravovaná zvolenskou prevádzkovou správou povstaleckých železníc, postupne zmenšovala.

Osobnú dopravu obstarávali 2 páry vlakov denne a autobusová linka Tisovec – Muráň, nákladná doprava bola plne podriadená vojenským potrebám a priamo ju riadilo Vojenské dopravné veliteľstvo. Tlak na čo najvyššiu úspornosť železničnej dopravy spôsobovali nedostatok uhlia pre rušne. Všetky železničné výkonné jednotky na povstaleckom území pracovali naďalej normálne, v ich práci však dominovali opravy bojmi poškodených železničných zariadení (vozidiel, mostov, tratí, oznamovacích a zabezpečovacích zariadení,...). S postupujúcim obsadzovaním povstaleckého územia nemeckou armádou sa k tejto práci pridávali aj činnosti súvisiace s obranou (kopanie zátaras,...), spolupráca s milíciou a armádou a napokon aj znehodnocovanie strojov a zariadení, ktoré by mohli padnúť Nemcom do rúk. Prevádzka povstaleckých železníc sa skončila 27. októbra 1944 všeobecným ústupom do hôr.