Valamir píše:Historici majú veľkú moc, a niektorí z nich to vedia. Znovuvytvárajú minulosť, menia ju tak, aby potvrdzovala ich vlastný výklad. Tým zároveň menia aj budúcnosť. F. Herbert
Suverénnosť, s ktorou niektorí českí historici predkladujú ako historický fakt mýtus o význame českej Moravy v dejinách Veľkej Moravy a o Mikulčiciach ako o hlavnom meste Svätoplukovej ríše, je až ohromujúca. Hlavne keď si uvedomíme, že celý mýtus je založený na jednej jedinej, a aj to nesprávne pochopenej vete zo spisu „Libellus de conversione Bagoariorum et Carantanorum“… (Spis o obrátení Bavorov a Korutáncov).
Neznámy autor v ňom uvádza, že k franskému grófovi Ratbodovi …. „quidam Priwina exulatus a Moimaro duce Moravorum supra Danubium venit“, čiže k Ratbodovi… „nejaký Pribina, vyhnaný Mojmírom, vodcom (kniežaťom) Moravanov nad Dunajom, prišiel“.
Tvorcovia mýtu o Mikulčiciach z toho vyvodili až detinsky prostý záver. Keďže bol Mojmír kniežaťom Moravanov, vládol na Morave, samozrejme tej dnešnej, českej. A potom už stačilo nájsť nejaké väčšie slovanské nálezisko na území dnešnej Moravy, a zrazu sme sa dozvedeli že hlavné mesto Veľkej Moravy boli Mikulčice. (A ak nie Mikulčice tak Staré Měsrto, alebo Uherské Hradiště). A nielen to. Historik s vedeckou hodnosťou Dušan Třeštík z tejto krátkej zmienky o vyhnaní Pribinu usúdil, že … „Pribina byl v té době podřízen moravskému knížeti, ale usiloval o osamostatnění“.
Ako na to prišiel bez nejakých ďalších podkladov je otázne. Mimochodom tento historik rád konfabuloval. Rozplývajúc sa nad veľkoleposťou mikulčického náleziska, celkom vážne tvrdil, že – „Nitra, později tak významná, zřejmě ještě neexistovala. Musela vzniknout těsně před rokem 833.“ Dušan Třeštík klame. Osídlenie Nitry je doložené už v paleolite, jedna z kultúr bronzovej doby nájdená v Nitre dostala dokonca pomenovanie „nitrianska“, meno mesta a rieky pochádza pravdepodobne od Kvádov, a podľa súčasných archeologických vykopávok bola predveľkomoravská a veľkomoravská nitrianska aglomerácia väčšia ako dnešná.
Jan Galatík na svojej stránke namieta proti Mikulčiciam ako centru Veľkej Moravy takto – „Velehrad, sídlo Rostislava popisovali letopisci jako velké město, větší než Nitra. Ta podle archeologického výzkumu měla více než 50 ha mohutnou hradbou opevněné plochy, tisíce hrobů, množství keramických pecí a známek výrobních objektů. Byla to skutečně aglomerace městského typu. Vedle toho je pouhých 8,5 ha Valů u Mikulčic příliš málo na město. Také Staré Město se svými 40 ha nebyla významnější lokalita než Nitra. Archeologicky zde byla prozkoumána konstrukce opevnění. Hliněné náspy zpevněné kůly. Tato palisáda byla neúplná a spoléhala na vodní a bažinaté plochy. Nemohla to být nevýslovná a nedobytná hradba Rostislavova města, která udivovala souvěké letopisce.“
Udivujúce je však predovšetkým servilné prikyvovanie veľkej časti slovenských historikov pochybnému mýtu o českej Morave a Mikulčiciach, ktorému už aj v zahraničí málokto verí. Títo naši slovenskí historici sa tvária, že ich presvedčila sila dôkazov, teda archeologické nálezy, predovšetkým veľkosť baziliky vykopanej v Mikulčiciach, a nálezy z hrobov. Nič nenamietajú, keď zástancovia mikulčického mýtu s bohorovnou suverenitou tvrdia, že – „Mocenská centra staré Moravy byla při řece Moravě, jak dokládají především archeologické nálezy různeho druhu (např. nálezy mečů a válečných seker v hrobech).
Nuž nálezy mečov a vojnových sekier v mikulčických hroboch nie sú vôbec dôkazom, že mocneské centrá Veľkej Moravy boli na českej Morave. Meče a sekery sa našli aj inde. Napríklad slávny zdobený meč z veľkomoravského obdobia bol nájdený v Blatnici, a predsa sa nikto neodváži tvrdiť, že obec Blatnica bola mocenské centrum Veľkej Moravy.
Takisto nie je dôkazom, že hlavným centrom ríše a sídlom Metodovho arcibiskupstva boli Mikulčice, ani nález veľkej trojloďovej baziliky, či tucta malých kostolíkov.
Veľkosť baziliky nedokazuje vôbec nič. Bazilika v Šaštíne je väčšia ako biskupská katedrála v Nitre alebo Banskej Bystrici, napriek tomu je Šaštín v porovnaní s týmito dvoma mestami len bezvýznamný zapadákov.
A tucet malých kostolíkov sústredených na takom malom území môže mať rozličné dôvody, v žiadnom prípade to nie je explicitný dôkaz, že šlo o centrum ríše. Skôr to vzbudzuje údiv a podozrenie, že príčinou bolo niečo iné ako zbožnosť obyvateľov.
Niektorí súdnejší českí historici si uvedomujú neudržateľnosť mýtu o Mikulčiciach ako hlavnom meste veľkomoravskej ríše, a tak sa snažia vieru v tento mýtus „ukecať“.
Richard Bíško napríklad dôvodí že – „Je otázkou zda v raném středoveku je možné hledat hlavní ústředí Velké Moravy, když se v této neklidné době vládlo spíše ze sedla než z trůnu. Měla tedy Velká Morava jenom jedno centrum? Evidentně vznikalo mnoho center tehdejší moci, dá se ovšem s jistotou prohlásit jedno z nich za „hlavní“? A pokud ano, přisuzujeme tento význam právě Mikulčicím, jako tehdejšímu největšímu politickému a mocenskému centru.
Nuž, tvrdenie, že „evidentně vznikalo mnoho center tehdejší moci“ je celkom evidentne blud. Mnoho centier moci jednoducho nemohlo byť, vznikol by chaos. Ibn Rusta píše o hlavnom meste Svätoplukovej ríše v strede jeho krajny. A ničím nepodložené tvrdenie o „tehedejším největším politickém a mocenském centru“, je nehodné seriózneho vedca. S čím porovnával Mikulčice, že boli najväčšie centrum?
Proti mýtu o Mikulčiciach ako hlavnom meste Veľkej Moravy svedčí predovšetkým skutočnosť, že tento mýtus by mohol byť pravdivý len za predpokladu, že došlo k absolútnej a náhlej kolektívnej amnézii obrovského množstva obyvateľov českej Moravy na všetko, čo sa týka hlavného mesta ríše a Metodovho arcibiskupstva.
Nič také sa ešte nikdy v dejinách nikde nestalo. Pokiaľ nie je pôvodné obyvateľstvo vyvraždené alebo vyhnané a nahradené cudzím etnikom, ľudia nezabudnú, kde stálo hlavné mesto ich ríše, a kým sa nezmení náboženstvo, veriaci nezabudnú na posvätné centrá svojej viery. Nijaké vytáčky že sa tak stalo v priebehu dlhých vekov alebo v dôsledku pustošivých nájazdov Maďarov, neobstoja. Vykopávky jasne dokazujú, že Mikulčice, Bratislava a Nitra zostali v čase Maďarských nájazdov celkom nedotknuté.
A pokiaľ ide o dlhé veky, v priebehu ktorých malo dôjsť k zabudnutiu, nie je to pravda. Ako píše už spomenutý Richard Bíško „Archeologické výzkumy naznačují, že na bývalé sídlo vládnoucí vrstvy proniká vesnické obyvatelstvo, které se vrací k pohanským zvyklostem, jak lze soudit z kultových objektů na mikulčickém podhradí, datovaných do první poloviny 10. století.“
Teda okamžite po páde Veľkej Moravy obyvatelia hlavného mesta, ktoré nebolo vôbec priamo ohrozené, opustili svoje mesto a niekam odišli, pretože Maďari obsadili väčšie územie na juhovýchode ríše, ako mali obsadené predtým? Z akého dôvodu by to robili?
Archeologické nálezy však hovoria jasne. Domnelé hlavné mesto ríše je zrazu v priebehu 2-3 desaťročí po páde Veľkej Moravy osídlené roľníkmi, a minimálne štvrtá generácia kresťanov sa v sídle arcibiskupa vracia k pohanstvu. Niečo také sa mohlo stať v strážnom hradisku, kde centrálna vláda udržiavala vojenskú posádku, a po jej páde táto posádka odišla, lebo stratila živiteľa. Je v rozpore s logikou, aby obyvatelia hlavného mesta svoje mesto opustili len preto, že kráľ prehral jednu bitku (po mnohých víťazných) a vzdialenú provinciu obsadili kočovné maďarské kmene. Kde a prečo by obyvatelia mesta vlastne odišli?
Zástancovia mýtu o Mikulčiciach si zrejme vôbec nepoložili otázku, prečo by sa mala zo dňa na deň rozpadnúť ríša, ktorej hlavné mesto zostalo nedotknuté len kvôli strate provincie v dnešnom Maďarsku (podľa zástancov mýtu riedko osídlenej). Veľká Morava skolabovala skôr preto, že jej hlavné mesto bolo dobité a zničené, a kraj, v ktorom ležalo, obsadili útočníci. Obnova mesta bola teda nemožná a ríša náhle stratila svoje mocenské a správne centrum.
Pokiaľ by toto hlavné mesto ležalo na Morave, po smrti kráľa by sa ujal žezla niekto z jeho rodiny alebo nejaký vplyvný veľmož. Je viac ako nepravdepodobné, že by príslušníci kráľovskej rodiny (ako aj všetci veľmoži) nechali v ťažkej depresii nad stratou Maďarska trón prázdny, zhasli (kozuby a sviečky) a svorne odišli, zrejme užívať si radosti roľníckeho života v Mikulčiciach. A aby to historikom skomplikovali, celkom bezdôvodne by zmenili pri zmene zamestnania aj meno mesta. To je predsa nezmysel.
Proti mýtu o Mikulčiciach ako sídle Metodovho arcibiskupstva svedčí aj to, že nikto na Morave nevie (a ani nikdy nevedel) o arcibiskupstve v Mikulčiciach, ani o tom že by tam mal byť v nejakej bazilike pochovaný prvý veľkomoravský arcibiskup a svätec Metod.
Ako mohli zbožní moravskí kresťania zabudnúť, kde leží ich prvý arcibiskup? Kedy zabudli?
Český svätec Vojtech zomrel 112 rokov po Metodovi, zabitý v cudzej zemi, jeho ostatky ležia v chráme sv. Víta. Nestratili sa, ani nikto na jeho hrob nezabudol. Doba vtedy nebola pokojná, Přemyslovci práve likvidovali opozíciu, rod Slavníkovcov, z ktorého Vojtech pochádzal.
Prvá písomná správa o obci Mikulčice, uvedenej v zázname ako (Miculcici), pochádza z roku 1141. Nikto už vtedy nič o tamojšom arcibiskupstve nevedel. Pritom arcibiskupstvo, (tak ako aj biskupstvo) nie je súkromnou záležitosťou jednotlivca. Je to úrad.
O zriadenie samostatného biskupstva české aj poľské kniežatá dlho usilovali, znamenalo totiž určité uznanie ich štátnej samostatnosti. Po smrti arcibiskupa (biskupa) úrad nezaniká, pápež vymenuje do úradu nového arcibiskupa. Vieme, že salzburský arcibiskup Teotmar v roku 900 spolu s bavorskými biskupmi v liste pápežovi protestovali, že pápež Ján IX. dal vysvätiť na Veľkej Morave na žiadosť Mojmíra II. nového arcibiskupa a troch biskupov. Ak bolo toto moravské arcibiskupstvo na českej Morave v Mikulčiciach, tak kedy a prečo zaniklo?
Prečo pápež nevymenoval po smrti posledného mikulčického arcibiskupa jeho nástupcu? To rímska kúria zabudla, že v Mikulčiciach na Morave zriadila arcibiskupstvo? Postihla epidémia amnézie z Mikulčíc aj Rím?
Arcibiskupstvo pritom nie je len samotný arcibiskup, ale aj jemu podriadení biskupi a kňazi. To sa nenašiel žiaden ambiciózny kňaz, ktorý by pápeža upozornil na uprázdnený stolec?
V roku 973 vzniklo pražské biskupstvo a v roku 1063 olomoucké. Nezanikli, trvajú dodnes. Ako to, že mikulčické arcibiskupstvo v tej dobe bez stopy zmizlo a všetci obyvatelia v meste aj v širokom okolí naň úplne zabudli?
Mimochodom, názov arcibiskupstva (aj biskupstva) sa odvodzuje od názvu jeho sídla. Ak bol teda Metod (a potom jeho nástupca) moravský arcibiskup, nazývali sa vtedy Mikulčice (Staré Město, Uherské Hradište) – Morava? A ak áno, prečo ich neskôr premenovali?
Mestá premenovávali len komunistickí diktátori, v minulosti bolo premenovanie mesta niečím výnimočným. Mesto gréckych osadníkov na západnom pobreží Talianska, nazvané tak trochu bez fantázie – Nové Mesto (grécky – Nea Polis), nesie svoje meno dodnes, takmer tri tisícročia, v mene egyptského mesta Iskandaría aj dnes počujeme pôvodné Alexandria, a dokonca aj Istanbul je len skomolenina pôvodného Constantinopolis. Desiatky miest a obcí v Maďarsku majú mená jasne slovanského pôvodu, je nepochopiteľné prečo by obyvatelia „Moravy“ či „Velehradu“ zmenili bezdôvodne krátko po páde ríše meno svojho mesta.
Aj návrat k pohanstvu v Mikulčiciach už krátko po páde Veľkej Moravy svedčí proti mýtu o Mikulčiciach ako hlavnom meste ríše. Rastic poslal posolstvo k byzantskému cisárovi už ako kresťan, on aj jeho radcovia mali prehľad o politickej situácii vo vtedajšom svete, teda veľmožom v hlavnom meste by muselo byť jasné, že pohan je nanajvýš tak vhodný objekt pre pokrstenie (a s tým súvisiace podmanenie). Návrat k pohanstvu bol teda možný len v nejakom odľahlom zapadákove, po odchode posádky, ktorá strážila dôležitý brod.
Sústredenie tucta kostolov na takom malom území možno súviselo práve so silnou inklináciou miestneho obyvateľstva k pohanstvu.
Mocenské centrum Veľkej Moravy nemohli byť v žiadnom prípade Mikulčice, ale ani iné mesto (lokalita) na území českej Moravy či Slovenska. Hlavné mesto sa mohlo bez stopy stratiť jedine po jeho dobytí, zničení, vyvraždení či vyhnaní pôvodných obyvateľov v širokom okolí, a následnom osídlení územia cudzím, pravdepodobne ešte vtedy pohanským etnikom. Metodovo „moravské“ arcibiskupstvo zaniklo z rovnakého dôvodu ako zaniklo aj panónske biskupstvo, po dobití kraja pohanmi, tak ako zanikli biskupstvá v Byzancii po jej obsadení moslimami.
Hlavné mesto Veľkej Moravy a sídlo Metodovho arcibiskupstva muselo teda ležať na území, ktoré obsadili vtedy ešte pohanskí Maďari, niekde na území dnešného Maďarska, alebo (menej pravdepodobne) na území západného Rumunska.
Tam, kde aj autor spisu „Libellus de conversione Bagoariorum te Carantanorum“ umiestňuje Mojmírových Moravanov.
Zástancovia mikulčického mýtu čítajú vetu o vyhnaní Pribinu len potiaľ, kde sa píše, že Mojmír bol kniežaťom Moravanov. Vetu však treba dočítať do konca. Autor píše, že Mojmír bol kniežaťom Moravanov nad Dunajom – „..Moimaro duce Moravorum supra Danubium…“
Pod vplyvom súčasnej konvencie kreslenia a čítania máp podvedome stotožňujeme horný okraj mapy so severom. Lenže v ranom stredoveku (a v kresťanskom staroveku) bol hore na mape zásadne – VÝCHOD.
Bolo to hlavne z náboženských dôvodov, Jereuzalem bol takto v strede mapy, a trochu hore.
Okrem toho bol na vtedajších takzvaných O-T mapách vtedy známy svet nakreslený ako kruh obklopený oceánom, rozdelený v strede vodou (Stredozemné more a 2 rieky) v tvare písmena T na tri časti. Hornú polovicu (východ) zaberala Ázia, ľavý dolný (severozápadný) štvrťkruh Európa, a pravý dolný štvrťkruh (juhozápadný) Afrika. Písmeno T (voda rozdeľujúca vtedajší svet) symbolizovalo Kristov kríž.
Až po zavedení kompasu sa mapy koncom 13. storočia o 90 stupňov otočili, a hore sa dostal sever. Historici by o tejto orientácii máp v ranom stredoveku mali niečo vedieť, a minimálne tí slovenský na to poukázať. (Aj slovo orientácia je odvodené od latinského Oriens – Východ, ktoré bolo napísané na starovekých a ranostredovekých mapách hore.)
Ak teda autor „De conversione…“ píše o Moravanoch nad Dunajom, určite nemyslí Moravanov žijúcich na území českej Moravy. Česká Morava totiž ani náhodou na východ od Dunaja neleží. Mojmír teda nevládol Moravanom žijúcim na území českej Moravy. Celý ten hlučný rozruch okolo Mikulčíc a českej Moravy je zbytočný. Nebola to Mojmírova Morava.
Dunaj tečie od svojho prameňa po maďarské mesto Vác viac-menej jednoznačne zo západu na východ, pri Váce sa v pravom uhle otáča a tečie potom takmer priamo na juh, až po sútok s Drávou v Chorvátsku. Mojmírova Morava teda ležala na ľavom (východnom) brehu Dunaja, niekde medzi dnešným Vácom a ústím Drávy do Dunaja.
Asi preto sa bavorský geograf zmieňuje o národe zvanom Moravania (Merehani) hneď po Bulharoch, hoci predtým, menujúc kmene zo západu na východ, už spomenul Moravanov (Marharii), ktorí susedili s Čechmi. (…Est populus quem uocant Merehanos, ….)
Umiestnenie Mojmírovej Moravy na územie dnešného Maďarska prináša logické odpovede na otázky, ktoré mýtus o Mikulčiciach a českej Morave nevie nijako rozumne zodpovedať.
- ako sa mohlo hlavné mesto ríše a sídlo arcibiskupstva bez stopy stratiť,
- prečo sa veľká a mocná ríša tak rýchlo, doslova zo dňa na deň rozpadla,
- prečo zostala česká Morava po roku 907 absolútne bezvýznamný a pasívny región,
- prečo sa v spáleniskách Pribinových hradov zničených Mojmírom našli hrotý šípov južného typu,
- a aj aký účel mali strážne pevnosti na pravom brehu Dunaja (Ostrihom, Visegrád).
Pevnosti nad dunajskými brodmi stáli už v časoch Rimanov. Strážili severnú hranicu impéria pred Markomanmi. Kto a prečo ale udržiaval vojenské posádky v týchto pevnostiach v časoch Slovanov?
Boli to určite pevnosti so slovanskými posádkami, dodnes majú slovanské názvy – Visegrád, (O)Striegom, a boli určite strážne, ako dokazuje aj názov jednej z nich – Striegom.
Nemohli to byť Pribinove pevnosti, sú totiž na opačnej strane. Strážia dunajské brody pred nepriateľom, prichádzajúcim zo severu – z Nitrianska.
A z toho istého dôvodu to nemohli byť ani pevnosti postavené v časoch maďarského vpádu, sú na nesprávnej strane. Čie posádky teda „striegli“ v týchto pevnostiach?
Na vydržiavanie posádky bolo treba veľa prostriedkov, to si mohol dovoliť len mocný vládca veľkého územia. Tam však mala byť len riedko osídlená „puszta“. A Slovania žijúci ešte stále v rodových skupinách.
Ibaže, prečo si myslíme, že na území dnešného Maďarska, v blízkosti starých impérií (Rím, Byzancia) a v tesnom susedstve novovzniknutého slovanského Bulharska, žili začiatkom 9. storočia Slovania ešte stále v rodovom zriadení, čakajúc na zjednotiteľa z Mikulčíc?
Kto zasadil posledný smrteľný úder ríši Avarov, vyženúc ich na západ, takže ich zdecimované zvyšky žobrali o ochranu u svojho niekdajšieho premožiteľa Karola, sťažujúc sa na Slovanov, ktorí ich veľmi sužovali?
To nemohli urobiť nesvorní malí vladykovia. Musela to byť veľká, centrálne riadená vojenská sila. Na území východného Maďarska musel byť mocný vladár, nejaký nový „kupec Samo“.
Po vyhnaní Avarov sa jeho rozrastajúce kniežatstvo dostalo na severe do susedstva s iným slovanským kniežatstvom – s nitrianskym, a ako sa zdá, Pribinovci neboli žiadni baránkovia.
Je takmer isté, že ohrozenie trvalo dlhšie, keď malo význam postaviť nad dunajskými brodmi pevnosti a udržiavať v nich posádky. Nitra teda asi nevznikla len tesne pred rokom 833, ako sa celkom nepodložene domnieval Dušan Třeštík.
V roku 831 prijal Mojmír krst, získal podporu Frankov, a potom zaútočil na Nitriansko. Nebolo to nejaké vyhnanie neposlušného podriadeného, ako sa nám snažia nahovoriť niektorí historici, zástancovia mikulčického mýtu. Pobedím a Majcichov boli spálené do tla.
A ani hroty šípov v spáleniskách nesvedčia o pomerne pokojnom odňatí úradu neposlušnému podriadenému. Hroty šípov južného typu.
Šípy sú spotrebný materiál. Strácajú sa, preto ich treba neustále dopĺňať. Dokáže ich ukuť každý miestny kováč, preto nie sú na rozdiel od cenných mečov predmetom obchodu. Ak boli v spáleniskách Pribinových pevností nájdené hroty šípov južného typu, Mojmírovi vojaci prišli z juhu. Je to oveľa pravdepodobnejšie vysvetlenie ako predpoklad, že nejaký mikulčický vladyka mal exkluzívnu zmluvu s balkánskou zbrojárskou firmou Jelačič a syn, ktorá mu pravidelne dodávala (letecky?) zásielky šípov.
Po dobití Nitry tam Mojmír nechal asi nejakého miestodržiteľa zo svojej rodiny. Tak sa dá vysvetliť, prečo v dobe, keď bol na Mojmírov trón dosadený jeho synovec Rastic, vládol v Nitre Mojmírov prasynovec, Rasticov synovec Svätopluk.
Keď Rastic pozval na Veľkú Moravu vierozvestcov Cyrila a Metoda, urobil tak aj s podporou a súhlasom Svätopluka, ale hlavným iniciátorom bol on. Preto prišli solúnski bratia k nemu, do jeho hlavného mesta (Moravy?). A tam vzniklo neskôr aj moravské arcibiskupstvo.
Keď vtrhli do karpatskej kotliny Maďari, Svätopluk nebezpečenstvo pre svoju ríšu podcenil. Nepodriadil si Maďarov, ani ich neusadil, zostali to nezávislí kočovníci, unzávajúci len svojich náčelníkov. Svätopluk sa s nimi občas spolčil proti Frankom, a keď príliš dotierali, porazil ich a ďalej s nimi žil v akomsi ozbrojenom prímerí. A tak robil spočiatku aj jeho syn Mojmír II. Maďari zato nepustošili územie Moravy, ale zachovávali voči ríši určitú lojalitu.
Ako píše Luděk Galuška – „Nelze přitom přehlédnout, že kromě Velké Moravy se drancování ze strany Maďarů vyhýbalo také Isanrikově východní marce, jejíž území jinak leželo „na ráne“ jako první“. (Markgróf Isanrik bol chránencom Mojmíra II).
Na prelome storočí sa ale niečo vo vzťahoch Moravanov a Maďarov zmenilo. Mojmír II. a jeho chránenec Isanrik sa v roku 901 na sneme v Regensburgu zmierili s východofranským kráľom Ľudovítom IV., a prešli do tábora protimaďarskej koalície.
Nevieme prečo sa Mojmír II. pridal k protimaďarskej koalícii. Možno to bola reakcia na obsadenie horného potisia Arpádom v roku 896. Mojmír II. pochopil, že Maďari využijú každú príležitosť na rozšírenie svojho územia a rozhodol sa zničiť ich. Ibaže situácia pre uskutočnenie takého zámeru bola oveľa nepriaznivejšia ako predtým, v časoch vlády jeho otca. Ríša bola oslabená sporom bratov. Maďari si uvedomili smrteľné nebezpečenstvo, ktoré koalícia predstavovala a odpovedali hneď útokom. Vedeli, že ide o ich prežite. Museli rozbiť a poraziť koalíciu, ktorá hrozila ich zničením, v prvom rade Mojmíra II. Ale Mojmír v roku 902 zvíťazil. A podľa nie celkom spoľahlivého tvrdenia Saxa porazil Maďarov aj v roku 906.
Maďarom muselo byť jasné, že ak nezvíťazia nad Mojmírom II., bude to koniec ich slobodného, kočovného života a lúpežných výprav. Vedeli, že nestačí poraziť Mojmíra v poli, znova zorganizuje odvetu, museli urobiť niečo, čo bolo pre bojovných jazdcov vyzbrojených lukmi a šípmi takmer nemožné. Museli dobiť „nevýslovnú pevnosť Rasticovu“, zničiť hlavné mesto ríše, aby tak ochromili celú správnu štruktúru Veľkej Moravy. Nevieme, ako sa im to podarilo, ale dokázali to. Možno ľsťou alebo pomocou zrady, ale dobili Mojmírovo hlavné mesto a zničili ho.
A nie len mesto. Brutálne ničili aj remeselnícke a roľnícke osady v širokom okolí, suport, bez ktorého nijaké väčšie mesto nemôže žiť, s úmyslom vyľudniť kraj, aby mesto nemohlo byť nikdy obnovené. Bezohľadne vraždili obyvateľov a ničili ich osady, a obyvatelia, ktorí prežili v hrôze utekali na sever k svojim, aby sa už nikdy viac nevrátili. Zrejme práve títo utečenci (muselo ich teda byť dosť veľa) vniesli do stredoslovenského nárečia južnoslovenské prvky.
Po dobytí mesta sa v ňom Maďari neusadili. Nemali vtedy ešte ambíciu vytvoriť ríšu. Chceli len poraziť Mojmíra II. a to sa im podarilo. Mohli zostať pri svojom spôsobe života. Päťdesiat rokov vychutnávali potom plody svojho víťazstva. Kočovali po rovinatom území dnešného Maďarska, podnikali lúpežné výpravy do okolia, a v krvavých vzájomných bojoch si vyjasňovali, kto má nárok na viac. Zatiaľ ruiny zničeného Mojmírovho a Rasticovho mesta pomaly zarastali trávou, rovnako ako spustnuté polia vo vyľudnenom kraji.
Nevieme, aké boli v tom čase vzťahy Maďarov k miestnemu obyvateľstvu. Brutalita, s ktorou zničili Mojmírovo mesto, ale zrejme nebola trvalým spôsobom komunikácie, určite nedošlo ku genocíde slovanského obyvateľstva, keď majú dnešní Maďari viac ako polovicu slovanských génov (pri necelých 3 % ugrofínskych). Možno už vtedy boli medzi Maďarskými bojovníkmi aj slovanskí Moravania, lebo ako Luděk Galuška píše o období pred pádom ríše
- „Existují totiž určité náznaky, že do té doby se někteří Moravané mohli dokonce účastnit i maďarských výbojů do severní Itálie a Bavorska.“
Po porážke pri Lechu v roku 955 sa Maďari usadili, miešajúc sa s domácim obyvateľstvom, ktoré prevzalo ich jazyk. Vznikol nový národ – maďarský.
Približne v druhej polovici 10. storočia (dve až tri generácie po zničení mesta) mohli prísť do spustošeného kraja noví osadníci. Nebolo tam nikoho, kto by im povedal, ako sa mesto volalo, bolo to jednoducho len moravské mesto zničené ich hrdinskými predkami pri „zaujatí vlasti“. Neskôr, keď sa kraj zaľudnil, postavili zrejme noví osadníci na ruinách výhodne umiestnenej „nevýslovnej pevnosti Rasticovej“ nové mesto, použijúc ruiny ako stavebný materiál. A dali mu nové meno.
Len tak, a jedine tak, sa mohlo Mojmírovo a Rasticovo hlavné mesto bez stopy stratiť.
Keby boli hlavným mestom Veľkej Moravy Mikulčice (alebo Staré Město, Uherské Hradiště), nestratilo by sa hlavné mesto ani arcibiskupstvo bez stopy. Dedovia by rozprávali o sláve svojich kráľov vnukom a vodili by ich k hrobu prvého veľkomoravského svätca.
Keby boli hlavným mestom Veľkej Moravy Mikulčice, nebola by sa ríša po obsadení územia dnešného Maďarska staromaďarskými kmeňmi takmer okamžite rozpadla, tak ako sa nerozpadla habsburská monarchia, keď Turci dobili a dvesto rokov okupovali jej východnú provinciu – dnešné Maďarsko. Nejaký veľmož by sa po smrti kráľa Mojmíra II. chopil moci, a zachránil by aspoň severozápad ríše, keď už stratil juhovýchod.
Keby boli hlavným mestom Veľkej Moravy Mikulčice, miestni mnísi by boli zapísali, ako kráľ zomrel, a ako Maďari dobili južné oblasti ríše. Nevieme však o tom takmer nič.
Keby boli hlavným mestom Veľkej Moravy Mikulčice, zostala by zachovaná celá cirkevná štruktúra, zostalo by tam arcibiskupstvo, a my by sme vedeli, kde leží Metod.
Keby bola česká Morava jadrom Veľkej Moravy a jedno z jej hradísk bolo hlavným mestom ríše, nezohrala by česká Morava takú bezvýznamnú úlohu v období po páde ríše.
Lebo kým Nitra si zachovala významné postavenie aj v ranom uhorskom štáte ako sídlo údelného kniežatstva uhorských princov, politicky a vojensky úplne bezvýznamná česká Morava nebola schopná ani len zaujať vedúce postavenie v regióne a stať sa jadrom nového štátu, ale vyše sto rokov len pasívne čakala, kým si ju privlastnia české kniežatá.
Dejiny českej Moravy po roku 907 vonkoncom nie sú dejiny centra, ktoré stratilo maďarskú provinciu, ale celkom jednoznačne sú to dejiny provincie, ktorá stratila svoje centrum.
Celý mýtus o „mikulčickom kniežatstve“ (uvádza sa tak aj vo Wikipedii) je postavený na lživých tvrdeniach (vznik Nitry tesne pred rokom 833), na ničím nepodloženom blúznení („Pribina byl v té době podřízen moravskému knížeti, ale usiloval o osamostatnění“, „…v této neklidné době se vládlo spíše ze sedla než z trůnu.“), na zlej interpretácii zemepisných údajov („nad Dunajom“ neznamenalo v 9. storočí severne od Dunaja, ale východne od Dunaja), a na nafúknutej dôležitosti archeologických nálezov (bazilika, 12 kostolov, meče v hroboch).
Už neistota zástancov mikulčického mýtu ohľadne určenia konkrétnej lokality, ktorá by mala byť sídlom kniežatstva a hlavným mestom, hovorí veľa o chabosti ich „dôkazov“. Mikulčice s akropolou o rozlohe 8,5 ha (ani nie 300 x 300 m), chránené „blatnou hradbou“, a s jedným jediným „kniežacím palácom“ o rozlohe dnešného bytu, nemohli byť „nevýslovnou, nedobytnou pevnosťou Rasticovou“. Ale v Starom Měste chýba bazilika a opevnenie tiež za veľa nestojí, takže prichádza na rad rozprávka o vládnutí zo sedla a jasne účelové tvrdenie že „Evidentně vznikalo mnoho center tehdejší moci,…“. Je to len pokus obhájiť neobhájiteľné.
Fuldské anály hovoria o „nevýslovnom, rozsiahlom a všetkým starodávnym nepodobnom Rasticovom hradisku“ (omnibus antiquissimis dissimile ineffabilis Rastizi munitio) nie o pevnôstke s rozmermi 300 x 300 m, chránenej „blatnou hradbou“, ani o meste chránenom močarinami.
Je načase rázne a nahlas odmietnuť nezmyselný mýtus o českej Morave ako o jadre Veľkej Moravy, a o Mikulčiciach (Starom Měste, Uherskom Hradišti) ako jej centre.
Žiadne archeologické nálezy nepotvrdzujú centrum Veľkej Moravy na území českej Moravy, skôr Moravu ako jadro veľkomoravskej ríše vážne spochybňujú, a nearcheologické zdroje ju celkom vylučujú.