https://lumyd.eu/article/kumani-v-uhrac ... escakem/88
Kumáni jsou často spojováni s uherským vrcholným středověkem, jaká ale byla jejich historie předtím, než se dostali do střední Evropy?
Farbistá a zaujímavá. Prvá správa o prienikoch Kumánov do oblasti Kyjevskej rusi je datovaná do roku 1054. Ich expanzia na západ bola vyvolaná turbulenciami v strednej Ázii, pričom pred sebou tlačili svojich predchodcov v pontsko-azovských stepiach, Oguzských Turkov a Pečenehov. Počas druhej polovice 11. storočia postupne týchto im príbuzných kočovníkov vytlačili na periférie susedných mocenských hráčov, do Rusi a Byzancie.
V 12. storočí môžeme hovoriť o jednoznačnej kumánskej hegemónii v priestore od dolnej Volgy po dolný Dunaj. Jednotlivé kmene takmer každoročne napádali kyjevské, černigovské a perejaslavské kniežatstvá, no takmer rovnako často aj pomáhali jednotlivým kniežatám pri ich vzájomných vnútorných sporoch. Viacerí ruskí princovia sa či už po porážke, alebo uzavretom mieri ženili za kumánske princezné.
V Byzancii s nimi mali mnoho súženia, keďže Kumáni boli jedným z hlavných vojenských pilierov, na ktorom stálo povstanie bratov Asenovcov vedúce k vytvoreniu samostatného tzv. “Druhého Bulharského Cárstva” aj napriek alianciám, ktoré s cisárom uzavreli v predošlých rokoch. Kumánski žoldnieri sa dostali aj do Chorézmskej ríše a Gruzínska. Vo všetkých týchto krajinách sa dokázali rýchlo zorientovať a ovplyvňovať domácu politickú scénu.
Co je nakonec donutilo opustit jejich území ve východní Evropě? Objevila se ve stepi nová velmoc, která je vyhnala dále na západ, nebo je k migraci přiměly spíše klimatické důvody?
Tak ako ich prvotnú migráciu zapríčinili zmeny mocenských stavov v centrálnej Ázii, tak isto to bolo aj s ich ďalším presunom na západ. Tentokrát to nebol nikto iný než Džingischán a jeho Mongolská ríša. Prvé strety s Kumánmi či Kypčakmi prebehli už počas Džingischánovho života, pričom najznámejším bojovým stretom v tomto období bola bitka na rieke Kalke. Tomu však predchádzalo viacero konfliktov, ktoré začali už v oblasti východného Kazachstanu. Následne sa pri prenasledovaní šacha Chorézmskej ríše mongolská armáda dostala do pontských stepí prekvapivo z juhu cez Kaukaz.
Kumáni sa v tom priestore snažili vzdorovať. Spojenectvo s miestnymi Alanmi však Mongoli rozložili ľsťou. Keďže stret s oboma silami naraz by predstavoval signifikantné nebezpečenstvo, generáli Džebe a Subotaj najprv podplatili Kumánov, aby opustili svojich spojencov s prísľubom bohatého výkupného. Po porážke osamotených Alanov však namiesto výplaty dostali Kumáni ostrie meča a dvaja ich najvyšší cháni boli zabití. To napomohlo dovtedy nižšie postavenému chánovi Kotenovi, ktorý sa viac aktivizoval v priestore Rusi a inicioval spojenectvo so svojím zaťom Mstislavom Černigovským proti Mongolom. Táto výprava však bola po počiatočnom váhaní rozdrvená práve pri spomínanej rieke Kalke.
Následne sa Mongoli vrátili do svojej vlasti a západné výpravy sa na pár rokov pozastavili. V 30. rokoch 13. storočia sa však vrátili v plnej, ak nie ešte väčšej sile a systematicky si podrobili postupne celú západnú časť eurázijskej stepi. Kumáni bez jednotiaceho elementu, ktorého sa Mongoli určite veľmi báli, nemali ako relevantne vzdorovať. Niektoré kmene sa dobrovoľne podvolili, niektoré neúspešne bojovali a veľká časť uprela pohľad na západ, na dve krajiny, s ktorými mali predošlé skúsenosti a aj čulé styky: Uhorsko a Bulharsko. Práve chán Koten, ktorý v minulosti bojoval aj proti Uhrom, požiadal u Bela IV o azyl pre jeho ľudí. Ďalšia veľká masa sa presunula do Bulharska, zrejme v dvoch vlnách.
...
Jak Kumány přijali usedlí obyvatelé Uher? Jak na ně jako pohany reagovali křesťanští duchovní?
Samozrejme, domáce obyvateľstvo sa na nich pozeralo s nevôľou. Pri ich prvom príchode krátko pred mongolským vpádom spôsobovalo umiestnenie drvivej väčšiny Kumánov v medziriečí Dunaja a Tisy nemalé trenice. To vyvrcholilo v čase, keď Mongoli prekročili Karpaty. Z celkového nechutenstva a rôznych fám, že Kumáni sú vlastne len mongolskí špióni.
Situácia eskalovala tak, že rozvášnený dav napadol dom, v ktorom kráľ Belo internoval chána Kotena a jeho rodinu. Všetkých do jedného vyvraždili a odseknuté hlavy pohádzali do Dunaja. Zároveň sedliaci začali napádať aj ostatných Kumánov, ktorí im to oplatili rovnakou mincou. Kumáni opustili Uhorsko smerom do Bulharska a za sebou nechali spálenú zem. Územie Sriemu tak bolo za rok vydrancované dvakrát, najprv Kumánmi a potom aj Mongolmi.
Duchovenstvo však malo kontakty v Kipčackej stepi podstatne skôr, ako sem Kumáni prišli. Za aktívnej účasti vtedy ešte kráľoviča Bela sa snahy o pokresťančenie Kumánov orientovali na územie približne dnešného Moldavska a juhovýchodného Rumunska, kde bolo dokonca vytvorené samostatné biskupstvo. Borč, významný kumánsky chán z tohto územia dokonca vyslal svojho syna s jeho suitou do Ostrihomu, kde prijal kresťanstvo a sám sa nechal pokrstiť vo svojej zemi práve Belom.
Po druhom príchode Kumánov do Uhorska (po odchode Mongolov) si duchovenstvo s nimi nerobilo veľké starosti. Samozrejme, boli výnimky, ktoré musel potrestať sám kráľ, napríklad v oblasti Nyárhídu okolo Nových Zámkov, no všeobecne sa situácia neriešila až do príchodu pápežského legáta Filipa z Ferma za panovania Ladislava IV Kumánskeho.
Tento mladučký kráľ si zaslúžil svoj prídomok práve preto, že jeho matka bola Kumánka, ktorá sa vydala za Belovho syna Štefana. Štefan V kraľoval len asi dva roky, kým predčasne umrel a jeho syn sa stal maloletým kráľom. Namiesto cirkvi inklinoval ku slobodomyseľným Kumánom. Po príchode legáta Filipa nastali najväčšie trenice kráľa priamo s pápežom. Kráľ Ladislav bol podozrievaný, že spolupracuje aj s Tatármi, a veľa vystihuje jeho výrok, že pápeža aj „s celou jeho bandou nechá posekať tatárskymi šabľami“. Mladý panovník však zomrel tak, ako aj žil, v Kumánskom tábore zabitý jedným zo svojich ľudí.
Jak probíhala integrace Kumánů do mocenských a sociálních struktur Uher? Změnil se nějak způsob jejich obživy?
Kumánska sociálna štruktúra bola pri príchode do Uhorska značne rozbitá, hoci stále môžeme rozpoznať rozdelenie do niekoľkých kmeňov. Z hľadiska ich bojového nasadenia sa veľa nezmenilo, stali sa dokonca jednou z kľúčových súčastí Uhorskej armády. Zo začiatku nemali problém na svojich územiach usídľovať aj zajatcov zo zahraničných výbojov.
Treba však poznamenať, že to neboli žoldnieri, ale integrálna časť uhorskej spoločnosti, hoci politicky či právne z nej v istom bode vylúčená. Samozrejme sa zmenila ich ekonomika. Nemali už dostatok priestoru na ďalekosiahle kočovanie a všade boli obklopení usadlým obyvateľstvom. Sprvoti odolávali, no približne od záveru 14. storočia sa začínajú usádzať a naturalizovať sa v ekonomických prejavoch, ako je napríklad chov svíň. Rovnako aj politicky, sprvoti slobodní a nezávislí bejovia sa postupne začínajú transformovať na štandardných uhorských šľachticov. Práve za Žigmunda už bol za Kumána považovaný de facto každý, kto sídlil na tradičnom kumánskom území, nehľadiac na jeho etnický pôvod.