Most u Remagenu
Napsal: 24/1/2005, 18:33
Most pri Remagene
7. marca 1945 – počas spojeneckých ofenzív na nemeckej pôde – obdržala americká 9. obrnená divízia z americkej 1. armády nové rozkazy. Generál John Millikin, veliteľ III. zboru do ktorého divízia patrila, nariadil bojovému veliteľstvu B pod velením generála Williama Hogea presun k Rýnu. Jeho novou úlohou bolo obsadenie mesta Remagen, ležiaceho na západnom brehu rieky.
O 10:30 preletelo ponad Remagenom malé americké prieskumné lietadlo Piper Cub. Pilotoval ho poručík Harold Larsen, delostrelecký pozorovateľ 9. divízie. Križoval oblohu a hľadal vhodné ciele, ktoré by mohol udať delostreleckým batériám na zemi. Počas preletu ponad celým miestom zbadal obrovský neporušený most. Jeho robustné oblúky sa norili z tmy a oparu nad riekou. Larsen okamžite zavolal vysielačkou generálovi Hogeovi, a oznámil mu túto novinu.
Most, ktorý sa nachádzal pri Remagene bol postavený v rokoch 1. svetovej vojny za účelom presunu materiálu na západný front. Bol pomenovaný podľa Ericha Ludendorffa, jedného z vtedajších nemeckých generálov. Na jeho východnom brehu sa týčila príkra skalná stena pod menom Erpeler Ley. Bola kolmá, vysoká asi 170 metrov a dominovala riečnemu údoliu. Do jej vnútorného tunelu viedli železničné koľaje.
Generál Hoge nariadil jednotkám, ktoré boli pri danej oblasti najbližšie, aby most obsadili. Boli nimi 27. prápor obrnenej pechoty a 14. tankový prápor. Hoge z nich vytvoril údernú jednotku pod velením podplukovníka Leonarda Engemana. Ten postavil do čela pešiu čatu poručíka Emmeta „Jima“ Burrowsa z roty A. Engemanová úderná jednotka prekonala slabý odpor a krátko pred dopoludním dorazila k lesu pri západnom okraji Remagenu. Na moste sa nachádzali davy ustupujúcich nemeckých vojakov.
Rote A velil dvadsaťdva ročný poručík Karl Timmermann. Narodil sa vo Frankfurte nad Mohanou, ktorý bol od Remagenu vzdialený necelých 160 kilometrov. Jeho otec slúžil v roku 1919 v amerických okupačných silách, oženil sa s Nemkou a 4 roky žil v Nemecku. V roku 1923 sa spolu s narodením synom vrátili do jeho rodnej Nebrasky v Spojených štátoch.
Po dosiahnutí oblasti Timmermannová pechota s podporou tankov zaútočila na mesto. Nemecký odpor bol nevýrazný, ulice zaplnili desiatky kapitulujúcich a o 16:00 boli všetky v amerických rukách. Hoge, ktorý medzitým dorazil svojím džípom, sa potešil a nariadil presun k mostu. Major Murray Deevers, veliteľ práporu, sa krátko nato stretol s Timmermannom. Medzi oboma mužmi prebehla krátka konverzácia:
D: „Myslíte si, že by ste dostali svoju rotu cez most?“
T: „No, skúsiť to môžeme, pane.“
D: „Tak bežte.“
T: „A čo keď mi most vybuchne pod nohami?“
Deevers na túto otázku neodpovedal. Otočil sa a bez slova odišiel.
Výbuch mostu, a tým aj oneskorený prechod Rýna, bol reálnou hrozbou, s ktorou bolo nutné počítať. Nemeckí ženisti pripravovali výbušniny, ktorých prvé účinky sa prejavili krátko po zahájení útoku. Nálož, ktorá bola umiestnená pred začiatkom mostu vybuchla a vytvorila v hlinenom násype hlboký kráter. Jeho prekonanie nepredstavovalo pre útočiacu pechotu najmenší problém, no pre tanky a iné vozidlá bol veľkou, a v danej chvíli naviac neodstrániteľnou, prekážkou. Splnenie celej misie tak zostalo na radových vojakoch.
Po chvíli sa však ozval ďalší ohlušujúci výbuch. Nálože rozmiestnené na dvoch tretinách mostu vybuchli. Celá jeho hmota sa zdvihla. V hustom, čiernom dyme začala lietať oceľ a trámy. Muži z roty A okamžite zaľahli k zemi. V danej chvíli sa takmer všetci domnievali, že táto obrovská rana ich hlavný cieľ zničila, no po zmiznutí dymu a prachu z výbuchu sa im naskytol pohľad, ktorý ich od tejto myšlienky upustil: Most naďalej stál!
Nemci sa na východnom konci snažili urýchlené odpáliť ďalšie nálože a Američania na konci druhom zahájili rázny postup. Na moment sa museli prikrčiť kvôli nemeckej guľometnej paľbe, vychádzajúcej z jednej z dvoch veží. Jeden z tankov medzitým podišiel až ku kráteru a vypálil na ňu. Paľba ustala. Rota A sa zdvihla a pokračovala v útoku.
Avšak nemecká obrana stále existovala. Potom, čo dve rotné družstvá, jedno pod velením seržanta Joea DeLisia a druhé vedené Joeom Petrencsikom a Alexom Drabikom, dosiahli stred mostu, spustila sa na nich hustá paľba guľometov a 20 milimetrových protilietadlových kanónov. Američania začali paľbu opätovať. Traja z nich medzitým objavili štyri nastražené balíky TNT a pomocou nožničiek na ostnatý drôt ich zneškodnili.
DeLisiovi sa podarilo dostať k vežiam. Vybehol po točitých schodoch v pravej veži a na treťom poschodí zbadal troch nemeckých guľometníkov strieľajúcich na most. „Hände hoch!“ zavelil im. Nemci sa otočili a vzdali. DeLisio schmatol ich guľomet a vyhodil ho von strieľňou.
Drabik s ostatnými sa medzitým prebojoval k východnému brehu a eliminoval zvyšný nemecký odpor. Po vstupe do tunela našli jeho muži niekoľkých nemeckých ženistov. Všetci zdvihli ruky nad hlavu a poslušne sa vzdali. Posledné nepriateľské hniezda sa nachádzali na samotnej vyvýšenine Erpeler Ley. Všetky boli dobyté s malými stratami.
Ludendorffov most bol dobytý. Cesta na druhý breh Rína bola pre Američanov voľná. Správa o Timmermannovom úspechu sa rozšírila obrovskými rozmermi a prechádzala celým služobným postupom – od plukov, cez divízie, až po zbory a armády. Všetci velitelia začali svojím mužom nariaďovať presun k Remagenu. K mostu dorazili ženisti a začali na ňom podnikať opravy. Na jednej z veží bol zavesený nápis: „CEZ RÝN SUCHOU NOHOU – ZÁSLUHOU 9. OBRNENEJ DIVÍZIE.“
Eisenhower bol po dozvedení sa tejto noviny potešením celý bez seba. Bradleymu rozkázal presunúť na druhý breh Rína všetky jednotky, ktoré boli v danom okamihu plne k dispozícií.
Nemecká Luftwaffe medzitým podnikla zúfalý protiútok. Zúčastnilo sa ho 360 lietadiel typu Messerschmitt Me 262 a Arado Ar 234. Všetky z nich riskantne nízkym letom v paľbe amerických protilietadlových diel nepresne zhodili bomby. Celý útok trval iba 3 minúty. Most zostal neporušený a spojencom slúžil až do 17. marca.
Bolo to práve 17. marca, kedy obrovská hmota Ludendorffovho mostu nevydržala veľkú záťaž, zrútila sa a zabila 27 amerických ženistov a 93 zranila. Avšak odhliadnuc od ľudských meradiel možno tvrdiť, že pád mostu nijako nenarušil spojenecké plány. V dobe výbuchu mali Američania na rieke Rýn vybudovaných 6 pontónových mostov a na druhom brehu 9 divízii americkej 1. armády. Tie sa chystali vyraziť k východu a nato na sever k spojeniu s 9. armádou, ktorá Rýn prekročila severne od Düsseldorfu.
Bitka, ktorá nasledovala spojením týchto dvoch mohutných zoskupení vojsk, je známa ako bitka o Porúrsku kapsu, oblasť, v ktorej boli obkľúčené početné nemecké jednotky. Porážka tretej ríše bola neodvratná...
Použitá literatúra:
Stephen E. Ambrose: Občané vojáci: Americká armáda na cestě z Normandie k porážce Německa, Pavel Dobrovský – BETA a Jiří Ševčík, Praha – Plzeň, 2004
Ted Ballard: Rhineland, U.S. Army Center of Military History, Washington, D.C., 1992
Earl F. Ziemke: The U.S. Army in the Occupation of Germany 1944-1946, Army Historical Series, Washington, D.C., 1990
7. marca 1945 – počas spojeneckých ofenzív na nemeckej pôde – obdržala americká 9. obrnená divízia z americkej 1. armády nové rozkazy. Generál John Millikin, veliteľ III. zboru do ktorého divízia patrila, nariadil bojovému veliteľstvu B pod velením generála Williama Hogea presun k Rýnu. Jeho novou úlohou bolo obsadenie mesta Remagen, ležiaceho na západnom brehu rieky.
O 10:30 preletelo ponad Remagenom malé americké prieskumné lietadlo Piper Cub. Pilotoval ho poručík Harold Larsen, delostrelecký pozorovateľ 9. divízie. Križoval oblohu a hľadal vhodné ciele, ktoré by mohol udať delostreleckým batériám na zemi. Počas preletu ponad celým miestom zbadal obrovský neporušený most. Jeho robustné oblúky sa norili z tmy a oparu nad riekou. Larsen okamžite zavolal vysielačkou generálovi Hogeovi, a oznámil mu túto novinu.
Most, ktorý sa nachádzal pri Remagene bol postavený v rokoch 1. svetovej vojny za účelom presunu materiálu na západný front. Bol pomenovaný podľa Ericha Ludendorffa, jedného z vtedajších nemeckých generálov. Na jeho východnom brehu sa týčila príkra skalná stena pod menom Erpeler Ley. Bola kolmá, vysoká asi 170 metrov a dominovala riečnemu údoliu. Do jej vnútorného tunelu viedli železničné koľaje.
Generál Hoge nariadil jednotkám, ktoré boli pri danej oblasti najbližšie, aby most obsadili. Boli nimi 27. prápor obrnenej pechoty a 14. tankový prápor. Hoge z nich vytvoril údernú jednotku pod velením podplukovníka Leonarda Engemana. Ten postavil do čela pešiu čatu poručíka Emmeta „Jima“ Burrowsa z roty A. Engemanová úderná jednotka prekonala slabý odpor a krátko pred dopoludním dorazila k lesu pri západnom okraji Remagenu. Na moste sa nachádzali davy ustupujúcich nemeckých vojakov.
Rote A velil dvadsaťdva ročný poručík Karl Timmermann. Narodil sa vo Frankfurte nad Mohanou, ktorý bol od Remagenu vzdialený necelých 160 kilometrov. Jeho otec slúžil v roku 1919 v amerických okupačných silách, oženil sa s Nemkou a 4 roky žil v Nemecku. V roku 1923 sa spolu s narodením synom vrátili do jeho rodnej Nebrasky v Spojených štátoch.
Po dosiahnutí oblasti Timmermannová pechota s podporou tankov zaútočila na mesto. Nemecký odpor bol nevýrazný, ulice zaplnili desiatky kapitulujúcich a o 16:00 boli všetky v amerických rukách. Hoge, ktorý medzitým dorazil svojím džípom, sa potešil a nariadil presun k mostu. Major Murray Deevers, veliteľ práporu, sa krátko nato stretol s Timmermannom. Medzi oboma mužmi prebehla krátka konverzácia:
D: „Myslíte si, že by ste dostali svoju rotu cez most?“
T: „No, skúsiť to môžeme, pane.“
D: „Tak bežte.“
T: „A čo keď mi most vybuchne pod nohami?“
Deevers na túto otázku neodpovedal. Otočil sa a bez slova odišiel.
Výbuch mostu, a tým aj oneskorený prechod Rýna, bol reálnou hrozbou, s ktorou bolo nutné počítať. Nemeckí ženisti pripravovali výbušniny, ktorých prvé účinky sa prejavili krátko po zahájení útoku. Nálož, ktorá bola umiestnená pred začiatkom mostu vybuchla a vytvorila v hlinenom násype hlboký kráter. Jeho prekonanie nepredstavovalo pre útočiacu pechotu najmenší problém, no pre tanky a iné vozidlá bol veľkou, a v danej chvíli naviac neodstrániteľnou, prekážkou. Splnenie celej misie tak zostalo na radových vojakoch.
Po chvíli sa však ozval ďalší ohlušujúci výbuch. Nálože rozmiestnené na dvoch tretinách mostu vybuchli. Celá jeho hmota sa zdvihla. V hustom, čiernom dyme začala lietať oceľ a trámy. Muži z roty A okamžite zaľahli k zemi. V danej chvíli sa takmer všetci domnievali, že táto obrovská rana ich hlavný cieľ zničila, no po zmiznutí dymu a prachu z výbuchu sa im naskytol pohľad, ktorý ich od tejto myšlienky upustil: Most naďalej stál!
Nemci sa na východnom konci snažili urýchlené odpáliť ďalšie nálože a Američania na konci druhom zahájili rázny postup. Na moment sa museli prikrčiť kvôli nemeckej guľometnej paľbe, vychádzajúcej z jednej z dvoch veží. Jeden z tankov medzitým podišiel až ku kráteru a vypálil na ňu. Paľba ustala. Rota A sa zdvihla a pokračovala v útoku.
Avšak nemecká obrana stále existovala. Potom, čo dve rotné družstvá, jedno pod velením seržanta Joea DeLisia a druhé vedené Joeom Petrencsikom a Alexom Drabikom, dosiahli stred mostu, spustila sa na nich hustá paľba guľometov a 20 milimetrových protilietadlových kanónov. Američania začali paľbu opätovať. Traja z nich medzitým objavili štyri nastražené balíky TNT a pomocou nožničiek na ostnatý drôt ich zneškodnili.
DeLisiovi sa podarilo dostať k vežiam. Vybehol po točitých schodoch v pravej veži a na treťom poschodí zbadal troch nemeckých guľometníkov strieľajúcich na most. „Hände hoch!“ zavelil im. Nemci sa otočili a vzdali. DeLisio schmatol ich guľomet a vyhodil ho von strieľňou.
Drabik s ostatnými sa medzitým prebojoval k východnému brehu a eliminoval zvyšný nemecký odpor. Po vstupe do tunela našli jeho muži niekoľkých nemeckých ženistov. Všetci zdvihli ruky nad hlavu a poslušne sa vzdali. Posledné nepriateľské hniezda sa nachádzali na samotnej vyvýšenine Erpeler Ley. Všetky boli dobyté s malými stratami.
Ludendorffov most bol dobytý. Cesta na druhý breh Rína bola pre Američanov voľná. Správa o Timmermannovom úspechu sa rozšírila obrovskými rozmermi a prechádzala celým služobným postupom – od plukov, cez divízie, až po zbory a armády. Všetci velitelia začali svojím mužom nariaďovať presun k Remagenu. K mostu dorazili ženisti a začali na ňom podnikať opravy. Na jednej z veží bol zavesený nápis: „CEZ RÝN SUCHOU NOHOU – ZÁSLUHOU 9. OBRNENEJ DIVÍZIE.“
Eisenhower bol po dozvedení sa tejto noviny potešením celý bez seba. Bradleymu rozkázal presunúť na druhý breh Rína všetky jednotky, ktoré boli v danom okamihu plne k dispozícií.
Nemecká Luftwaffe medzitým podnikla zúfalý protiútok. Zúčastnilo sa ho 360 lietadiel typu Messerschmitt Me 262 a Arado Ar 234. Všetky z nich riskantne nízkym letom v paľbe amerických protilietadlových diel nepresne zhodili bomby. Celý útok trval iba 3 minúty. Most zostal neporušený a spojencom slúžil až do 17. marca.
Bolo to práve 17. marca, kedy obrovská hmota Ludendorffovho mostu nevydržala veľkú záťaž, zrútila sa a zabila 27 amerických ženistov a 93 zranila. Avšak odhliadnuc od ľudských meradiel možno tvrdiť, že pád mostu nijako nenarušil spojenecké plány. V dobe výbuchu mali Američania na rieke Rýn vybudovaných 6 pontónových mostov a na druhom brehu 9 divízii americkej 1. armády. Tie sa chystali vyraziť k východu a nato na sever k spojeniu s 9. armádou, ktorá Rýn prekročila severne od Düsseldorfu.
Bitka, ktorá nasledovala spojením týchto dvoch mohutných zoskupení vojsk, je známa ako bitka o Porúrsku kapsu, oblasť, v ktorej boli obkľúčené početné nemecké jednotky. Porážka tretej ríše bola neodvratná...
Použitá literatúra:
Stephen E. Ambrose: Občané vojáci: Americká armáda na cestě z Normandie k porážce Německa, Pavel Dobrovský – BETA a Jiří Ševčík, Praha – Plzeň, 2004
Ted Ballard: Rhineland, U.S. Army Center of Military History, Washington, D.C., 1992
Earl F. Ziemke: The U.S. Army in the Occupation of Germany 1944-1946, Army Historical Series, Washington, D.C., 1990