Slovenske narodne povstanie
Napsal: 10/10/2011, 16:46
POVSTANIE V 44-tom
V úvode k článku „Slovenský štát 1939-1945“ autor kacermiroslav hovorí, že článok “si klade za úkol pokusit se alespoň o částečnou rekonstrukci nejdiskutovanějšího období vzájemných dějin a to formou faktů.” Zaiste chvályhodný úmysel, len netreba zabúdať na starú pravdu, že cesta do pekla je dlaždená dobrými predsavzatiami.
V uvedenom článku kacermiroslav venuje osobitnú kapitolu povstaniu na jeseň v 44-tom, v ktorej (tak, ako nakoniec v celom článku) ignoruje svoje nóblesne predsavzatie. Dôkazy mnohokrát požadované pri mojích predchádzajúcich (neskôr však vymazaných) príspevkoch k jeho článku týkajúcich sa jeho svojského výkladu existujúcich faktov som tentoraz k jeho kapitole o povstaní našiel v článku S Májeka: „O čo komu išlo“, uverejnenom v Kulture č.15/2011.
Teda, žiadny, čitateľmi Palby neuznávaný Milan S Ďurica, či František Vnuk, ale dosiaľ neznámy, nenálepkovaný S.Májek. A čo je najviac na spomínanom článku zaujímavé je to, že S Májek sa neodvoláva na nejaké nové objavy, ale na knihu českého historika, člena Historického ústavu ČSAV v Prahe Viléma Prečana: „Slovenské národné povstanie – Dokumenty“, vydanej v roku 1965.
Teda v dôkladnom predstihu, aby si ju autor článku „Slovenský štát 1939-1945“ mohol preštudovať, prv než sa pokúsil o „částečnou rekonstrukci” histórie údajnou “formou faktů.”
Kacermiroslav píše, že “Od jara 1944” (vskutočnosti oveľa skôr) “vedly skupiny slovenských politiků úvahy, jaký bude další osud Slovenska ve světle předpokládané porážky nacistického Německa.” Pravda, takticky tieto “skupiny” nemenuje, pretože by musel mimo iného priznať aj to, že “vpuštění Rudé armády přes Karpaty do Slovenska”..... “čímž by výrazně narušili plánované ústupové boje, které ještě měli stát mnoho lidských životů na obou stranách”, bolo plánom členov najvyššieho veliteľstva Slovenskej armády a nie nejakého odboja.
Z existujúcich protištátnych skupín v tom čase mali najväčší vplyv na neskoršie ciele povstania čechoslovácko-benešovská skupina, ktorú predstavoval Kapinaj, vojensko-benešovská zastúpená Golianom a komunistická, ktorú predstavoval Husák. Skupina okolo Kapinaja (Flóra), ktorej členovia mali prevažne české korene, už 10-2-1943 zaslala Benešovi “Memorandum”, v ktorom oznamujú, že “bojujú za obnovu Československej republiky z roku 1918”, sú proti autonómii Slovenska a navrhuju riešenie otázok v ČSR v duchu “jednoty československého národa.” Pokiaľ by mal niekto pochybnosti, čo to v praxi znamená, nech si prečíta Benešové “Memorandum o Slovensku”, ktoré som na Palbu minulého roku “nalepil”, pokiaľ ho ešte nevymazali.
Z toho jednoznačne vyplýva, že táto skupina nepripravovala žiadny boj proti nemeckým okupantom, ona pripravovala protištátne spiknutie s cieľom zániku slovenskej samostatnosti. Beneš v odpovedi naznačil, ako to so Slovákmi zamýšľa: “Nikde ve světe nevezme nikdo ani v úvahu, že by snad Slovensko mohlo býti odloučeno od zemí českých, nebo že by se snad mohlo počítat na nějaké federace v nichž by Slovensko bylo samostratnou časti.”
O tom, čo mal Beneš na mysli svedčí nasledovná direktíva zaslaná 3.septembra 1943: “Všechny podrobnosti, jak věci pujdou v době převratu a jak do toho z Londýna zasáhneme, nelze ješte říci ......Při pádu Německa musí hned být odstraněn režim na Slovensku, i kdyby pŕi tom měli násilně padat lidové revoluci za oběť dnešní vinníci. Bylo by to ostatně lepší, nežli kdyby musili být později souzení.”
Čiže odstrániť, hoci aj vraždami vedúce osobnosti Slovenska, “vinníkov”, ktorí nenechali národ rozdeliť medzi Maďarov, Nemcov a Poliakov, ale v snahe ho zachrániť zvolili jedinú možnú cestu, vyhlásenie samostatnosti.
Pre časový sled tu treba ešte pripomenúť, že 12.decembra 1943 Beneš podpísal v Moskve Československo-sovietsku dohodu, ktorou za uznanie obnovenia ČSR Sovietmi, spečatil zaradenie republiky do sovietskej záujmovej sféry i odovzdanie vlády komunistom.
Čiže typický v duchu “o nás, bez nás”.
Zároveň si u nich vydobil, že slovenská otázka bude pokladaná za “ryze vnitřní věc československou”, čiže voľnú ruku, aby sa mohol pomstiť Slovákom.
Je možné, že “historik” kacermiroslav o týchto osudovo dôležitých depešiach nevedel, alebo ich úmyselne obišiel, aby pokračoval v zatajovaní zrady, ktrorej sa dopustili skupiny oddané samozvanému prezidentovi Benešovi a komunistom?
Ďaľšie kacermiroslavove tvrdenie: “V důsledku těchto plánů” (prechod slovenských vojakov na stranu ČA) “a i sílícího odporu proti Hlinkově straně, jejím gardám a spojenectví s Německem, vypuklo 29.srpna 1944 SNP (Slovenské národní povstání). To vzniklo, když německý Wermacht začal obsazovat slovenské území v rámci své operace Kartoffelernte mit Pramie a odzbrojovat slovenské jednotky” je len čiastočne pravdivé.
Kým pronárodná skupina (Čatloš, Malár) chystala zabezpečenie karpatských priesmykov pre hladký prechod ČA na Slovensko v čase, keď ČA sa k prekročeniu rozhodne, Benešovci a komunisti vyzývali na sabotovanie, rozvrat hospodárstva a občianskú neposlušnosť podľa pokynov moskovského vedenia KSČ už od januára 1943. Keď po výsadku sovietskych partizánov v júli v 44-tom začali rôzne diverzné akcie, okrádanie, terorizovanie i vraždenie obyvateľstva, najmä nemeckého, Nemci protestovali a žiadali rázne zakročenie proti povstalcom. To však slovenská vláda, vďaka aj čechoslovakistom v armáde nebola schopná účinne zaistiť a tak po zavraždení vracajúcej sa nemeckej vojenskej misie 28. augusta a nasledovnom, na pokyn z Londýna vyhlásenom povstaní na druhý deň, sa Nemci rozhodli zakročiť.
Pri menovaní účastníkov povstania kacermiroslav opomenul pripomenúť, že dokumenty tiež hovoria o odvelení (teda nedobrovoľnej účasti) posádok do Povstania i o mobilizácii ďaľších ročníkov civilistov, pomocou lži, že prezidenta Tisa zajali Nemci.
V celkovej bilancii padlých tohto „protinacistického vystúpenia“ autor „pozabudol“ uviesť tých 12-15000 židov, ktorých vyviezli Nemci po obsadení Slovenska, ani tie biliónové škody na slovenskom hospodárstve týmto povstaním spôsobené.
A v neposlednej miere záškodnícka činnosť partizánov i samotné povstanie bolo príčinou odzbrojenia Východoslovenských vojenských jednotiek, ktoré mali podľa plánu veliteľstva Slovenskej armády zaistiť prechod ČA na Slovensko a teda i smrti desaťtisícov vojakov ČA i ČS armádneho zboru na Dukle.
Prečanom zozbierané dokumenty o povstaní jasne dosvedčujú, že londýnskej a moskovskej emigrácii vrátane ich domácich stúpencov, išlo hlavne o likvidáciu slovenskej štátnosti. Tvrdiť, že „SNP bylo velkým přínosem“ môže historik len vtedy, keď sa naň díva cez prizmu Benešových koloniálnych záujmov.
V úvode k článku „Slovenský štát 1939-1945“ autor kacermiroslav hovorí, že článok “si klade za úkol pokusit se alespoň o částečnou rekonstrukci nejdiskutovanějšího období vzájemných dějin a to formou faktů.” Zaiste chvályhodný úmysel, len netreba zabúdať na starú pravdu, že cesta do pekla je dlaždená dobrými predsavzatiami.
V uvedenom článku kacermiroslav venuje osobitnú kapitolu povstaniu na jeseň v 44-tom, v ktorej (tak, ako nakoniec v celom článku) ignoruje svoje nóblesne predsavzatie. Dôkazy mnohokrát požadované pri mojích predchádzajúcich (neskôr však vymazaných) príspevkoch k jeho článku týkajúcich sa jeho svojského výkladu existujúcich faktov som tentoraz k jeho kapitole o povstaní našiel v článku S Májeka: „O čo komu išlo“, uverejnenom v Kulture č.15/2011.
Teda, žiadny, čitateľmi Palby neuznávaný Milan S Ďurica, či František Vnuk, ale dosiaľ neznámy, nenálepkovaný S.Májek. A čo je najviac na spomínanom článku zaujímavé je to, že S Májek sa neodvoláva na nejaké nové objavy, ale na knihu českého historika, člena Historického ústavu ČSAV v Prahe Viléma Prečana: „Slovenské národné povstanie – Dokumenty“, vydanej v roku 1965.
Teda v dôkladnom predstihu, aby si ju autor článku „Slovenský štát 1939-1945“ mohol preštudovať, prv než sa pokúsil o „částečnou rekonstrukci” histórie údajnou “formou faktů.”
Kacermiroslav píše, že “Od jara 1944” (vskutočnosti oveľa skôr) “vedly skupiny slovenských politiků úvahy, jaký bude další osud Slovenska ve světle předpokládané porážky nacistického Německa.” Pravda, takticky tieto “skupiny” nemenuje, pretože by musel mimo iného priznať aj to, že “vpuštění Rudé armády přes Karpaty do Slovenska”..... “čímž by výrazně narušili plánované ústupové boje, které ještě měli stát mnoho lidských životů na obou stranách”, bolo plánom členov najvyššieho veliteľstva Slovenskej armády a nie nejakého odboja.
Z existujúcich protištátnych skupín v tom čase mali najväčší vplyv na neskoršie ciele povstania čechoslovácko-benešovská skupina, ktorú predstavoval Kapinaj, vojensko-benešovská zastúpená Golianom a komunistická, ktorú predstavoval Husák. Skupina okolo Kapinaja (Flóra), ktorej členovia mali prevažne české korene, už 10-2-1943 zaslala Benešovi “Memorandum”, v ktorom oznamujú, že “bojujú za obnovu Československej republiky z roku 1918”, sú proti autonómii Slovenska a navrhuju riešenie otázok v ČSR v duchu “jednoty československého národa.” Pokiaľ by mal niekto pochybnosti, čo to v praxi znamená, nech si prečíta Benešové “Memorandum o Slovensku”, ktoré som na Palbu minulého roku “nalepil”, pokiaľ ho ešte nevymazali.
Z toho jednoznačne vyplýva, že táto skupina nepripravovala žiadny boj proti nemeckým okupantom, ona pripravovala protištátne spiknutie s cieľom zániku slovenskej samostatnosti. Beneš v odpovedi naznačil, ako to so Slovákmi zamýšľa: “Nikde ve světe nevezme nikdo ani v úvahu, že by snad Slovensko mohlo býti odloučeno od zemí českých, nebo že by se snad mohlo počítat na nějaké federace v nichž by Slovensko bylo samostratnou časti.”
O tom, čo mal Beneš na mysli svedčí nasledovná direktíva zaslaná 3.septembra 1943: “Všechny podrobnosti, jak věci pujdou v době převratu a jak do toho z Londýna zasáhneme, nelze ješte říci ......Při pádu Německa musí hned být odstraněn režim na Slovensku, i kdyby pŕi tom měli násilně padat lidové revoluci za oběť dnešní vinníci. Bylo by to ostatně lepší, nežli kdyby musili být později souzení.”
Čiže odstrániť, hoci aj vraždami vedúce osobnosti Slovenska, “vinníkov”, ktorí nenechali národ rozdeliť medzi Maďarov, Nemcov a Poliakov, ale v snahe ho zachrániť zvolili jedinú možnú cestu, vyhlásenie samostatnosti.
Pre časový sled tu treba ešte pripomenúť, že 12.decembra 1943 Beneš podpísal v Moskve Československo-sovietsku dohodu, ktorou za uznanie obnovenia ČSR Sovietmi, spečatil zaradenie republiky do sovietskej záujmovej sféry i odovzdanie vlády komunistom.
Čiže typický v duchu “o nás, bez nás”.
Zároveň si u nich vydobil, že slovenská otázka bude pokladaná za “ryze vnitřní věc československou”, čiže voľnú ruku, aby sa mohol pomstiť Slovákom.
Je možné, že “historik” kacermiroslav o týchto osudovo dôležitých depešiach nevedel, alebo ich úmyselne obišiel, aby pokračoval v zatajovaní zrady, ktrorej sa dopustili skupiny oddané samozvanému prezidentovi Benešovi a komunistom?
Ďaľšie kacermiroslavove tvrdenie: “V důsledku těchto plánů” (prechod slovenských vojakov na stranu ČA) “a i sílícího odporu proti Hlinkově straně, jejím gardám a spojenectví s Německem, vypuklo 29.srpna 1944 SNP (Slovenské národní povstání). To vzniklo, když německý Wermacht začal obsazovat slovenské území v rámci své operace Kartoffelernte mit Pramie a odzbrojovat slovenské jednotky” je len čiastočne pravdivé.
Kým pronárodná skupina (Čatloš, Malár) chystala zabezpečenie karpatských priesmykov pre hladký prechod ČA na Slovensko v čase, keď ČA sa k prekročeniu rozhodne, Benešovci a komunisti vyzývali na sabotovanie, rozvrat hospodárstva a občianskú neposlušnosť podľa pokynov moskovského vedenia KSČ už od januára 1943. Keď po výsadku sovietskych partizánov v júli v 44-tom začali rôzne diverzné akcie, okrádanie, terorizovanie i vraždenie obyvateľstva, najmä nemeckého, Nemci protestovali a žiadali rázne zakročenie proti povstalcom. To však slovenská vláda, vďaka aj čechoslovakistom v armáde nebola schopná účinne zaistiť a tak po zavraždení vracajúcej sa nemeckej vojenskej misie 28. augusta a nasledovnom, na pokyn z Londýna vyhlásenom povstaní na druhý deň, sa Nemci rozhodli zakročiť.
Pri menovaní účastníkov povstania kacermiroslav opomenul pripomenúť, že dokumenty tiež hovoria o odvelení (teda nedobrovoľnej účasti) posádok do Povstania i o mobilizácii ďaľších ročníkov civilistov, pomocou lži, že prezidenta Tisa zajali Nemci.
V celkovej bilancii padlých tohto „protinacistického vystúpenia“ autor „pozabudol“ uviesť tých 12-15000 židov, ktorých vyviezli Nemci po obsadení Slovenska, ani tie biliónové škody na slovenskom hospodárstve týmto povstaním spôsobené.
A v neposlednej miere záškodnícka činnosť partizánov i samotné povstanie bolo príčinou odzbrojenia Východoslovenských vojenských jednotiek, ktoré mali podľa plánu veliteľstva Slovenskej armády zaistiť prechod ČA na Slovensko a teda i smrti desaťtisícov vojakov ČA i ČS armádneho zboru na Dukle.
Prečanom zozbierané dokumenty o povstaní jasne dosvedčujú, že londýnskej a moskovskej emigrácii vrátane ich domácich stúpencov, išlo hlavne o likvidáciu slovenskej štátnosti. Tvrdiť, že „SNP bylo velkým přínosem“ môže historik len vtedy, keď sa naň díva cez prizmu Benešových koloniálnych záujmov.
