Pokiaľ sú uvedené údaje správne, tak sa ospravedlňujem, nehľadal som údaje o počiatočných rýchlostiach.
Výhody a nevýhody zvyšovania priebojnosti (=kinetickej energie strely) cestou zvyšovania počiatočnej rýchlosti a cestou zvyšovania kalibru:
Pokiaľ sa zameriaš len na samotnú úsťovú energiu zbrane, môže sa stať, že dôjdeš k nesprávnym záverom. Delostreleckú zbraň treba uvažovať "komplexne" - teda zbraň + munícia. U zbrane sú to také vlastnosti ako hmotnosť v postavení a pri presune, výrobnú náročnosť (pracnosť, nároky na presnosť, spotreba materiálu...), životnosť hlavne... U munície tak isto - výrobná náročnosť, náročnosť na deficitné suroviny... Tiež treba rozlíšiť, či sa jedná o špecializovanú protitankovú zbraň alebo zbraň, ktorá plní aj iné palebné úlohy. U tankových zbraní by to mohol naznačiť napríklad aj typický palebný priemer tanku - v akom množstve boli nakladané protipancierové granáty a granáty trieštiovo-trhavé, určené na boj s nepancierovanými cieľmi.
Pri zvyšovaní kalibru zbrane nastáva problém s hmotnosťou streliva a jeho rozmermi, s celkovými rozmermi zbrane a hmotnosťou celej zbrane i záklzových častí. Tento problém sa ale čiastočne objaví i pri zvyšovaní počiatočnej rýchlosti.
Pri zvyšovaní počiatočnej rýchlosti nad obvyklých cca 700-800m/s sa objaví problém dĺžky hlavne a tlakov pri výstrele. Buď je potrebné hlaveň predĺžiť, aby sa využila energia spalín, alebo ju vyrobiť primerane pevnejšiu a masívnejšiu, aby znášala vyššie tlaky, potrebné na urýchlenie strely v hlavni normálnej dĺžky. Pri zvyšovaní počiatočnej rýchlosti začne tiež hlaveň viac trpieť opotrebovaním a klesá životnosť zbrane.
Tretí spôsob je v zmene munície - použije sa výrazne ľahšia strela a/lebo prekonfigurovanie strely pri/po výstrele. Nemci skúšali pretvarovanie pri výstrele a dobre vyriešili jadrové strely s balisticky výhodným tvarom, američania trochu neskôr uspeli so strelami s oddeliteľnými časťami, ktoré sa v pozmenenej podobe používajú dodnes, rusi (ale nielen oni) pracovali s "cievkovými" jadrovými strelami - každý si volil cestu podľa svojich technologických možností.
(U munície ide v podstate o nájdenie nejakého vhodného riešenia prastarého sporu vnútornej a vonkajšej balistiky. Vnútorná balistika požaduje ako ideálnu strelu plochý disk s minimálnym prierezovým zaťažením a čo najväčším čelným/tylovým prierezom, vonkajšia balistika zasa strelu s aerodynamicky optimálnym tvarom (vzhľadom na rýchlosť), minimálnym čelným prierezom a maximálnym prierezovým zaťažením.)
V téme o Tiger-II píšeš:
Zároveň se ukázal 76mm americký kanón výkonější než 85mm ruský (co do průbojnosti)
Opäť je to problematika munície - pre americký 76mm kanón (M1A1, M1A2 alebo M7) bola pri skúškach veľmi pravdepodobne k dispozícii aj podkalibrová s oddeliteľnými časťami (HVAP-DS-T) - hmotnosť 4,27kg; 1037m/s; priebojnosť na sklonený pancier 30° - na 500m 157mm, na 1000m 135mm, na 1500m 116mm a na 2000m 98mm (to zhruba zodpovedá uvádzanej 1,5-2 násobnej priebojnosti). Takáto munícia má vždy vysoké počiatočné rýchlosti a obvykle veľmi dobre riešenú aerodynamiku penetratoru, takže stráca rýchlosť (a energiu) pomalšie - i vďaka vysokému prierezovému zaťaženiu penetratora.
USA boli zrejme jediné, čo tento typ streliva prakticky zaviedli a vyrábali už za vojny a tiež si ho jediné "mohli dovoliť" - penetrator je obvykle zo špeciálnych vysokopevných ocelí alebo z karbidu wolframu alebo priamo wolframu či jeho zliatin a výroba je technologicky značne náročná na výrobnú presnosť i na výrobné nástroje. A to nim američania tiež šetrili, ako sa dalo - niekde som čítal, že strelivo dostávali prednostne jednotky stíhačov tankov a dotácia tankových jednotiek bola spočiatku 2 (dva) náboje na hlaveň a na mesiac (v neupresnenom období, pravdepodobne v roku 1944).
Vzťah "kaliber - hrúbka pancieru - relatívna hrúbka pancieru vzhľadom ku kalibru - pevnosť strely" bude zrejme zložitejší, netrúfam si ho nejak zhodnotiť okrem toho, čo som už napísal.