Zostrojili Hitlerovi vedci atómovú bombu?
Napsal: 25/8/2005, 14:12
Druhá svetová vojna sa vraj mohla skončiť úplne inak, keby nacisti stihli naplno vrhnúť do boja svoje tajne vyvíjané zbrane a pohrozili by spojencom odskúšanou atómovou bombou. Hitlerovi a jeho vedcom chýbalo len málo, aby mohli ešte výrazne zamiešať karty svetového vývoja.
Zážitok Kláry Wernerovej: Pani Klára Wernerová, kustódka nemeckého zámku Wachsenburg, ležiaceho juhozápadne od Erfurtu, podala krátko po skončení druhej svetovej vojny zaujímavé svedectvo. Jej známy, Hans Rittermann, ktorý bol podriadeným šéfa najtajnejších nacistických projektov generála SS Hansa Kammlera, jej tretieho marca 1945 tajuplne oznámil, že ak sa bude večer dívať smerom na Röhrensee, stane sa svedkom epochálnej dejinnej udalosti. Pani Wernerová poslúchla a už o ôsmej večer išla do zámockej veže. Neskôr spomínala, že okolo pol desiatej večer tmavú oblohu akoby ožiarila stovka bleskov. Svetlo bolo vnútri červené a zvonku žlté a také silné, že by sa v tej chvíli dali čítať noviny. Potom krátko nič nevidela, no cítila, ako ju ovanul silný vietor. Všetko sa potom pomerne rýchlo upokojilo. Na druhý deň sa cítila „ako zmlátená“ a ľudia z neďalekých dediniek Holzhausen a Wechmar sa sťažovali na silné krvácanie z nosa, bolesti hlavy a nepríjemný tlak v ušiach. Rittermann neskôr povedal, že to explodovala stogramová atómová bomba. Jeho šéf Kammler chcel údajne, aby vyskúšali až tisícgramovú nálož. Fyzici ho však varovali, že taká silná by zanechala vážnejšie následky. Ustúpil, až keď vedci prišli s ďalším argumentom, že by sa tak všetko mohlo zároveň prezradiť nepriateľovi.
Predbehli Američanov?: Po stopách svedectiev z okolia Durínskeho lesa sa už pred časom vybral nemecký historik Rainer Karlsch. V predvečer šesťdesiateho výročia porážky nacistického Nemecka vydal knihu Hitlerova bomba s podtitulom Tajná história nemeckého hľadania jadrovej zbrane. Vedci nepopierajú, že v oblasti Thüringenu, v podzemí mestečiek Arnstadt, Ohdruf a Stadtilm sa nachádzali tajné nacistické laboratóriá a pracoviská určené na vývoj a výrobu atómovej bomby. To napokon nebolo neznáme ani spojencom, ktorí aj preto s takým veľkým nasadením pracovali na Projekte Manhattan. Karlsch však tvrdí, že nacisti už začiatkom marca 1945, teda niekoľko mesiacov pred Američanmi, testovali ako prví malú jadrovú bombu, pričom prišlo o život asi 500 vojnových zajatcov a väzňov koncentračných táborov. Pravda, nešlo o bombu v pravom zmysle slova, ako boli tie americké, ktoré neskôr dopadli na Hirošimu a Nagasaki, ale len o akúsi minibombu, ktorej akčný rádius neprekročil pol kilometra. Jadrový fyzik Uwe Keyser po analýze vzorky pôdy z Ohrdrufu potvrdil „náznaky, že sa tam odohrala jadrová explózia“. Profesor rádiochémie Richard Brandt z univerzity v Marburgu potvrdil jeho slová: „Nukleárne pokusy zanechávajú urán 235 a jeho štiepne produkty, napríklad cézium 137. Skúšky v Ohrdrufe presvedčivo preukázali prítomnosť týchto izotopov v pôde.“ Brandt vylúčil možnosť, že ide o dôsledky černobyľskej havárie a tvrdí: „V Ohrdrufe môžeme mať do činenia so štiepením jadra sprevádzaným uvoľnením značnej energie.“
Rátali s raketami: Začiatkom júna sa prípad takzvanej Hitlerovej bomby posunul zase vpred, keď Karlsch oznámil, že spolu s americkým kolegom Markom Walkerom našli v jednom súkromnom archíve správu o jadrovom výskume v nacistickom Nemecku a jednoduchý nákres. Na dokumente síce chýbala titulná strana, takže nie je jasné autorstvo, ani dátum vzniku správy. Predpokladá sa však, že bol spísaný hneď po skončení vojny a autorom by mohol byť nemecký fyzik Kurt Diebner. Jednoduchý nákres bomby ukazuje, že nacisti mali k vyrobeniu použiteľnej atómovej bomby ešte ďaleko, no predsa nie až tak, ako sa doposiaľ predpokladalo. Kresba je síce len hrubou schémou, no i tak ide o najdokonalejší zo všetkých doteraz nájdených nacistických náčrtov tohto druhu. Vedecká správa navyše pomerne presne uvádza, koľko plutónia treba na výrobu nálože. Analýzou dokumentu historici prišli k názoru, že Hitlerovi vedci pracovali údajne veľmi intenzívne aj na vzniku ešte ničivejšej vodíkovej bomby. Jasné je aj to, že nacisti, ktorí boli ďaleko vo vývoji raketovej techniky, plánovali dopravovať jadrové bomby na cieľ práve týmto spôsobom. Karlsch pri svojom tvrdení, že nacisti boli len krôčik od výroby použiteľnej atómovej bomby, argumentuje množstvom výskumných správ, konštrukčných plánov, leteckých fotografií, denníkov zúčastnených vedcov a dokumentov z ruských a amerických archívov, ktoré si mohol preštudovať. Zistil, že nemeckí vedci zvládli uvoľnenie jadrovej energie už na jeseň roku 1944, keď urobili jadrový test na baltickom pobreží. Podarilo sa mu objaviť aj nemecký patent na plutóniovú bombu z roku 1941 a dôkaz, že v oblasti Berlína krátko pôsobil funkčný atómový reaktor. Na druhej strane však nemeckí vedci celý čas zápasili s nedostatkom obohateného uránu a nielen z týchto dôvodov sa len ťažko hýbali vo vývoji jadrovej zbrane dopredu.
Výskumy na kolene: Pár dní pred Vianocami roku 1938 dostal svet nebezpečný darček. Otto Hahn a jeho spolupracovník Fritz Strassman oznámili priateľom, že atómy uránu sa pri ostreľovaní štiepia. Nielen fyzikom bolo jasné, že objav štiepenia atómu, pri ktorom sa uvoľňuje obrovské množstvo energie, znamená možnosť skonštruovať mimoriadne účinné zbrane. Hoci Werner von Braun zaujal nacistické vedenie už pred vojnou vývojom svojich rakiet, bolo Nemcom jasné, že ani možnosti jadrovej energie nemôžu prehliadať. Po zabratí Československa navyše získal Hitler bez problémov uránovú rudu z Jáchymova. Ďalšiu získal po vstupe do Belgicka - z jeho africkej kolónie Belgického Konga. A dobytím Paríža mu padol do náručia tamojší cyklotrón. Problémom nebola ani ťažká voda. Obsadením Nórska sa dostal k jedinej výrobni ťažkej vody na svete, v tamojšom Rjukane. A keď v roku 1942 Nemci v Hamburgu postavili aj prvú vlastnú ultracentrifúgu na obohacovanie uránu 235, bolo za oceánom už celkom jasné, že USA musia urobiť všetko pre to, aby zostrojili a vyskúšali atómovú bombu skôr ako Hitler. Podarilo sa im to. Karlschom spomínaný pokusný výbuch v Ohrdrufe totiž nemožno označiť za regulárny jadrový pokus. Američania predbehli Nemcov aj vďaka tomu, že získali mnoho vynikajúcich expertov z Európy, ale aj preto, že vo Washingtone si uvedomili, o čo ide, a k vedcom pracujúcim na vývoji atómovej zbrane boli omnoho štedrejší ako v Berlíne, kde sa vojenské a politické špičky stavali ku všetkému s nedôverou. Nacistické Nemecko vydalo na vývoj atómovej bomby podľa odhadov odborníkov len dve percentá zo sumy vyčlenenej Američanmi na Projekt Manhattan. Nemeckí vedci robili výskumy doslova „na kolene“. Prvý vlastný cyklotrón zostrojili napríklad až tesne pred skončením vojny, pričom vedci v USA v tom čase mali k dispozícii už dvadsať cyklotrónov.
Radšej vrabec v hrsti: V roku 1942 žiadal nemecký minister zbrojného priemyslu Albert Speer od svojich vedcov podrobnú správu o atómovom výskume, aby si mohol spolu s generálmi urobiť predstavu o perspektíve výroby jadrovej zbrane. Vedci generálov potešili informáciou, že na zničenie Londýna by stačila bomba s veľkosťou banánu, no vzápätí ich šéf jadrového výskumu Werner Heisenberg schladil oznámením, že bombu nemôžu vyrobiť za pol roka či deväť mesiacov. Skonštatoval, že by na všetko potrebovali nielen dlhší čas, ale aj dostatok materiálu, financií a tiež posily z radov odborníkov, ktorí boli odvelení na front. Pri odchode do civilu však na frontoch stále dostávali prednosť Hitlerovi obľúbenci z radov astrológov, hercov, kúzelníkov… Darmo na generálov naliehal predseda Nemeckej fyzikálnej spoločnosti profesor Ramsauer: „Neprítomnosť tritisíc vojakov, nijako početne neoslabí ozbrojené sily, no neprítomnosť tritisíc fyzikov vo výskume môže mať rozhodujúci vplyv na priebeh vojny.“ Hitler však už v tom čase potreboval onoho „vrabca v hrsti“ a nie „holuba na streche“. Najlepší grafit nedostávali fyzici pre svoje reaktory, ale výrobcovia protilietadlových diel a komponentov pre motory rakiet V-2. Obrovským omylom a chybou nacistov v nukleárnych pretekoch bolo aj to, že v antisemitskom ošiali vyhnali z krajiny štvrtinu všetkých vedcov a aj z tých, čo ostali doma, mnohí boli antinacisticky naladení, a preto ich do výskumu nepustili. Navyše, aj vo výskume mala navrch namiesto slobodného otvoreného myslenia prušiacka nadutosť a plnenie rozkazov bez ohľadu na ich často priam škodlivý efekt. Ignorovali sa mnohé nápady, trieštili sa kapacity, pretože vodcu zaujímala skôr mystika ako fyzika, hoci by priniesla „zázračnú“ zbraň.
Lietajúce disky: Keď špeciálne americké oddiely, pátrajúce po výsledkoch nacistických jadrových výskumov, obsadili koncom novembra 1944 francúzsky Štrasburg, v ktorom pracovala skupina nemeckých atómových fyzikov, našli okrem iného aj množstvo dokumentácie. Po jej analýze skonštatovali, že Nemci sú ešte ďaleko od skonštruovania atómovej bomby. Netušili, že tomuto sa venujú v Nemecku nezávisle tri vedecké tímy. Popri iných užitočných informáciách však komando Alsos objavilo aj rad originálnych štúdií o výskume letov nadzvukovými rýchlosťami, o konštruovaní plynových turbín, o rádiolokačných a optických prístrojoch a príprave bakteriologickej vojny. Získané poznatky americká strana bližšie nešpecifikovala a existuje podozrenie, že tie najúžasnejšie objavy dokonca zatajila. Tajnostkárstvo neskôr vyvolalo mnoho špekulácií a nepodložených tvrdení. Všeobecne sa vie, že nemeckí vedci boli ďaleko vo výskume leteckej a raketovej techniky. Hitler vraj disponoval dokonca medzikontinentálnymi raketami, lietadlami s kolmým štartom, prúdovými motormi a ďalšími, na tie časy prevratnými technológiami. Na podklade dokumentov od nacistických vedcov údajne Američania neskôr skoncipovali aj prototyp známeho lietadla Boeing 747. Medzi najtajnejšie položky však údajne patrili plány lietajúcich diskov, vyvíjaných Victorom Schaubergerom. Konečnú verziu diskov lietajúcich rýchlosťou až 1 300 kilometrov za hodinu vytvorila trojica Bellonzo - Schriever - Miethe. Je to realita alebo fikcia? V polovici novembra 1944 vyšiel v novinách New York Times článok, v ktorom sa písalo: „Letci amerického vojenského letectva hlásia, že sa pravidelne stretávajú so striebornými guľami a diskami vo vzdušnom priestore nad Nemeckom. Tieto čudné telesá lietajú buď jednotlivo, alebo v skupinách. Tajomné stroje sú zrejme novou nemeckou zbraňou.“
Koncom minulého roku uviedla britská televízna stanica Discovery dokument, podľa ktorého nacisti tajne vyvíjali v Čechách radarom nezachytiteľný diskovitý bombardér s kódovým označením V-7. Letecký historik Henry Stevens v ňom tvrdil, že v českej škodovke na objednávku SS vytvorili
15 prototypov s vrtuľami a prúdovými motormi na spodnej časti. Niekdajší Mussoliniho zbrojný poradca Luigi Romersa ešte upresnil, že UFO bolo oblé, uprostred v kupole z plexiskla malo pilotnú kabínu a na všetkých stranách boli prúdové motory. Pre konštrukčné chyby, nedostatok kvalitného materiálu a rýchly postup spojeneckých vojsk však k ich nasadeniu nedošlo a pred príchodom Červenej armády do Prahy zničili konštruktéri všetky prototypy a výkresy. Američanom však vraj konštruktér Andreas Epp po vojne postavil ďalší prototyp. Českí odborníci tvrdenia o konštrukcii nemeckých UFO popierajú a ako možné pripúšťajú len štádium vývoja. V protektoráte sa skutočne vyvíjali a vyrábali nemecké stíhačky a rakety, presnejšie ich súčasti. A niektoré stroje mali bizarný pohon i dizajn, no o produkcii celých sérií lietajúcich tanierov sa rozhodne hovoriť nedá.
Zážitok Kláry Wernerovej: Pani Klára Wernerová, kustódka nemeckého zámku Wachsenburg, ležiaceho juhozápadne od Erfurtu, podala krátko po skončení druhej svetovej vojny zaujímavé svedectvo. Jej známy, Hans Rittermann, ktorý bol podriadeným šéfa najtajnejších nacistických projektov generála SS Hansa Kammlera, jej tretieho marca 1945 tajuplne oznámil, že ak sa bude večer dívať smerom na Röhrensee, stane sa svedkom epochálnej dejinnej udalosti. Pani Wernerová poslúchla a už o ôsmej večer išla do zámockej veže. Neskôr spomínala, že okolo pol desiatej večer tmavú oblohu akoby ožiarila stovka bleskov. Svetlo bolo vnútri červené a zvonku žlté a také silné, že by sa v tej chvíli dali čítať noviny. Potom krátko nič nevidela, no cítila, ako ju ovanul silný vietor. Všetko sa potom pomerne rýchlo upokojilo. Na druhý deň sa cítila „ako zmlátená“ a ľudia z neďalekých dediniek Holzhausen a Wechmar sa sťažovali na silné krvácanie z nosa, bolesti hlavy a nepríjemný tlak v ušiach. Rittermann neskôr povedal, že to explodovala stogramová atómová bomba. Jeho šéf Kammler chcel údajne, aby vyskúšali až tisícgramovú nálož. Fyzici ho však varovali, že taká silná by zanechala vážnejšie následky. Ustúpil, až keď vedci prišli s ďalším argumentom, že by sa tak všetko mohlo zároveň prezradiť nepriateľovi.
Predbehli Američanov?: Po stopách svedectiev z okolia Durínskeho lesa sa už pred časom vybral nemecký historik Rainer Karlsch. V predvečer šesťdesiateho výročia porážky nacistického Nemecka vydal knihu Hitlerova bomba s podtitulom Tajná história nemeckého hľadania jadrovej zbrane. Vedci nepopierajú, že v oblasti Thüringenu, v podzemí mestečiek Arnstadt, Ohdruf a Stadtilm sa nachádzali tajné nacistické laboratóriá a pracoviská určené na vývoj a výrobu atómovej bomby. To napokon nebolo neznáme ani spojencom, ktorí aj preto s takým veľkým nasadením pracovali na Projekte Manhattan. Karlsch však tvrdí, že nacisti už začiatkom marca 1945, teda niekoľko mesiacov pred Američanmi, testovali ako prví malú jadrovú bombu, pričom prišlo o život asi 500 vojnových zajatcov a väzňov koncentračných táborov. Pravda, nešlo o bombu v pravom zmysle slova, ako boli tie americké, ktoré neskôr dopadli na Hirošimu a Nagasaki, ale len o akúsi minibombu, ktorej akčný rádius neprekročil pol kilometra. Jadrový fyzik Uwe Keyser po analýze vzorky pôdy z Ohrdrufu potvrdil „náznaky, že sa tam odohrala jadrová explózia“. Profesor rádiochémie Richard Brandt z univerzity v Marburgu potvrdil jeho slová: „Nukleárne pokusy zanechávajú urán 235 a jeho štiepne produkty, napríklad cézium 137. Skúšky v Ohrdrufe presvedčivo preukázali prítomnosť týchto izotopov v pôde.“ Brandt vylúčil možnosť, že ide o dôsledky černobyľskej havárie a tvrdí: „V Ohrdrufe môžeme mať do činenia so štiepením jadra sprevádzaným uvoľnením značnej energie.“
Rátali s raketami: Začiatkom júna sa prípad takzvanej Hitlerovej bomby posunul zase vpred, keď Karlsch oznámil, že spolu s americkým kolegom Markom Walkerom našli v jednom súkromnom archíve správu o jadrovom výskume v nacistickom Nemecku a jednoduchý nákres. Na dokumente síce chýbala titulná strana, takže nie je jasné autorstvo, ani dátum vzniku správy. Predpokladá sa však, že bol spísaný hneď po skončení vojny a autorom by mohol byť nemecký fyzik Kurt Diebner. Jednoduchý nákres bomby ukazuje, že nacisti mali k vyrobeniu použiteľnej atómovej bomby ešte ďaleko, no predsa nie až tak, ako sa doposiaľ predpokladalo. Kresba je síce len hrubou schémou, no i tak ide o najdokonalejší zo všetkých doteraz nájdených nacistických náčrtov tohto druhu. Vedecká správa navyše pomerne presne uvádza, koľko plutónia treba na výrobu nálože. Analýzou dokumentu historici prišli k názoru, že Hitlerovi vedci pracovali údajne veľmi intenzívne aj na vzniku ešte ničivejšej vodíkovej bomby. Jasné je aj to, že nacisti, ktorí boli ďaleko vo vývoji raketovej techniky, plánovali dopravovať jadrové bomby na cieľ práve týmto spôsobom. Karlsch pri svojom tvrdení, že nacisti boli len krôčik od výroby použiteľnej atómovej bomby, argumentuje množstvom výskumných správ, konštrukčných plánov, leteckých fotografií, denníkov zúčastnených vedcov a dokumentov z ruských a amerických archívov, ktoré si mohol preštudovať. Zistil, že nemeckí vedci zvládli uvoľnenie jadrovej energie už na jeseň roku 1944, keď urobili jadrový test na baltickom pobreží. Podarilo sa mu objaviť aj nemecký patent na plutóniovú bombu z roku 1941 a dôkaz, že v oblasti Berlína krátko pôsobil funkčný atómový reaktor. Na druhej strane však nemeckí vedci celý čas zápasili s nedostatkom obohateného uránu a nielen z týchto dôvodov sa len ťažko hýbali vo vývoji jadrovej zbrane dopredu.
Výskumy na kolene: Pár dní pred Vianocami roku 1938 dostal svet nebezpečný darček. Otto Hahn a jeho spolupracovník Fritz Strassman oznámili priateľom, že atómy uránu sa pri ostreľovaní štiepia. Nielen fyzikom bolo jasné, že objav štiepenia atómu, pri ktorom sa uvoľňuje obrovské množstvo energie, znamená možnosť skonštruovať mimoriadne účinné zbrane. Hoci Werner von Braun zaujal nacistické vedenie už pred vojnou vývojom svojich rakiet, bolo Nemcom jasné, že ani možnosti jadrovej energie nemôžu prehliadať. Po zabratí Československa navyše získal Hitler bez problémov uránovú rudu z Jáchymova. Ďalšiu získal po vstupe do Belgicka - z jeho africkej kolónie Belgického Konga. A dobytím Paríža mu padol do náručia tamojší cyklotrón. Problémom nebola ani ťažká voda. Obsadením Nórska sa dostal k jedinej výrobni ťažkej vody na svete, v tamojšom Rjukane. A keď v roku 1942 Nemci v Hamburgu postavili aj prvú vlastnú ultracentrifúgu na obohacovanie uránu 235, bolo za oceánom už celkom jasné, že USA musia urobiť všetko pre to, aby zostrojili a vyskúšali atómovú bombu skôr ako Hitler. Podarilo sa im to. Karlschom spomínaný pokusný výbuch v Ohrdrufe totiž nemožno označiť za regulárny jadrový pokus. Američania predbehli Nemcov aj vďaka tomu, že získali mnoho vynikajúcich expertov z Európy, ale aj preto, že vo Washingtone si uvedomili, o čo ide, a k vedcom pracujúcim na vývoji atómovej zbrane boli omnoho štedrejší ako v Berlíne, kde sa vojenské a politické špičky stavali ku všetkému s nedôverou. Nacistické Nemecko vydalo na vývoj atómovej bomby podľa odhadov odborníkov len dve percentá zo sumy vyčlenenej Američanmi na Projekt Manhattan. Nemeckí vedci robili výskumy doslova „na kolene“. Prvý vlastný cyklotrón zostrojili napríklad až tesne pred skončením vojny, pričom vedci v USA v tom čase mali k dispozícii už dvadsať cyklotrónov.
Radšej vrabec v hrsti: V roku 1942 žiadal nemecký minister zbrojného priemyslu Albert Speer od svojich vedcov podrobnú správu o atómovom výskume, aby si mohol spolu s generálmi urobiť predstavu o perspektíve výroby jadrovej zbrane. Vedci generálov potešili informáciou, že na zničenie Londýna by stačila bomba s veľkosťou banánu, no vzápätí ich šéf jadrového výskumu Werner Heisenberg schladil oznámením, že bombu nemôžu vyrobiť za pol roka či deväť mesiacov. Skonštatoval, že by na všetko potrebovali nielen dlhší čas, ale aj dostatok materiálu, financií a tiež posily z radov odborníkov, ktorí boli odvelení na front. Pri odchode do civilu však na frontoch stále dostávali prednosť Hitlerovi obľúbenci z radov astrológov, hercov, kúzelníkov… Darmo na generálov naliehal predseda Nemeckej fyzikálnej spoločnosti profesor Ramsauer: „Neprítomnosť tritisíc vojakov, nijako početne neoslabí ozbrojené sily, no neprítomnosť tritisíc fyzikov vo výskume môže mať rozhodujúci vplyv na priebeh vojny.“ Hitler však už v tom čase potreboval onoho „vrabca v hrsti“ a nie „holuba na streche“. Najlepší grafit nedostávali fyzici pre svoje reaktory, ale výrobcovia protilietadlových diel a komponentov pre motory rakiet V-2. Obrovským omylom a chybou nacistov v nukleárnych pretekoch bolo aj to, že v antisemitskom ošiali vyhnali z krajiny štvrtinu všetkých vedcov a aj z tých, čo ostali doma, mnohí boli antinacisticky naladení, a preto ich do výskumu nepustili. Navyše, aj vo výskume mala navrch namiesto slobodného otvoreného myslenia prušiacka nadutosť a plnenie rozkazov bez ohľadu na ich často priam škodlivý efekt. Ignorovali sa mnohé nápady, trieštili sa kapacity, pretože vodcu zaujímala skôr mystika ako fyzika, hoci by priniesla „zázračnú“ zbraň.
Lietajúce disky: Keď špeciálne americké oddiely, pátrajúce po výsledkoch nacistických jadrových výskumov, obsadili koncom novembra 1944 francúzsky Štrasburg, v ktorom pracovala skupina nemeckých atómových fyzikov, našli okrem iného aj množstvo dokumentácie. Po jej analýze skonštatovali, že Nemci sú ešte ďaleko od skonštruovania atómovej bomby. Netušili, že tomuto sa venujú v Nemecku nezávisle tri vedecké tímy. Popri iných užitočných informáciách však komando Alsos objavilo aj rad originálnych štúdií o výskume letov nadzvukovými rýchlosťami, o konštruovaní plynových turbín, o rádiolokačných a optických prístrojoch a príprave bakteriologickej vojny. Získané poznatky americká strana bližšie nešpecifikovala a existuje podozrenie, že tie najúžasnejšie objavy dokonca zatajila. Tajnostkárstvo neskôr vyvolalo mnoho špekulácií a nepodložených tvrdení. Všeobecne sa vie, že nemeckí vedci boli ďaleko vo výskume leteckej a raketovej techniky. Hitler vraj disponoval dokonca medzikontinentálnymi raketami, lietadlami s kolmým štartom, prúdovými motormi a ďalšími, na tie časy prevratnými technológiami. Na podklade dokumentov od nacistických vedcov údajne Američania neskôr skoncipovali aj prototyp známeho lietadla Boeing 747. Medzi najtajnejšie položky však údajne patrili plány lietajúcich diskov, vyvíjaných Victorom Schaubergerom. Konečnú verziu diskov lietajúcich rýchlosťou až 1 300 kilometrov za hodinu vytvorila trojica Bellonzo - Schriever - Miethe. Je to realita alebo fikcia? V polovici novembra 1944 vyšiel v novinách New York Times článok, v ktorom sa písalo: „Letci amerického vojenského letectva hlásia, že sa pravidelne stretávajú so striebornými guľami a diskami vo vzdušnom priestore nad Nemeckom. Tieto čudné telesá lietajú buď jednotlivo, alebo v skupinách. Tajomné stroje sú zrejme novou nemeckou zbraňou.“
Koncom minulého roku uviedla britská televízna stanica Discovery dokument, podľa ktorého nacisti tajne vyvíjali v Čechách radarom nezachytiteľný diskovitý bombardér s kódovým označením V-7. Letecký historik Henry Stevens v ňom tvrdil, že v českej škodovke na objednávku SS vytvorili
15 prototypov s vrtuľami a prúdovými motormi na spodnej časti. Niekdajší Mussoliniho zbrojný poradca Luigi Romersa ešte upresnil, že UFO bolo oblé, uprostred v kupole z plexiskla malo pilotnú kabínu a na všetkých stranách boli prúdové motory. Pre konštrukčné chyby, nedostatok kvalitného materiálu a rýchly postup spojeneckých vojsk však k ich nasadeniu nedošlo a pred príchodom Červenej armády do Prahy zničili konštruktéri všetky prototypy a výkresy. Američanom však vraj konštruktér Andreas Epp po vojne postavil ďalší prototyp. Českí odborníci tvrdenia o konštrukcii nemeckých UFO popierajú a ako možné pripúšťajú len štádium vývoja. V protektoráte sa skutočne vyvíjali a vyrábali nemecké stíhačky a rakety, presnejšie ich súčasti. A niektoré stroje mali bizarný pohon i dizajn, no o produkcii celých sérií lietajúcich tanierov sa rozhodne hovoriť nedá.