PALBA.CZ

Bohatí Židia sa v 19.storočí v Európe včleňujú do vyšších spoločenských vrstiev. Spoločenský vplyv starej aristokracie slabne. Na ich miesto sa predierajú Židia, ktorí práve prežívajú kľudné obdobie, vhodné pre zrovnoprávnenie, sú pomerne vzdelaní, nadmieru podnikaví, bohatnú, stávajú sa novým centrom spoločenského diania a postupne sa zaraďujú do prevládajúcej buržoáznej triedy.

Prejdime do Viedne, ktorá sa ako jedno z najbohatších európskych miest, stáva domovom zámožných židovských rodín. Po roku 1848 je zabezpečená Židom občianska rovnoprávnosť. Do tej doby vo Viedni žilo asi len 200 židovských registrovaných rodín. Potom sa do Viedne sťahujú tisíce Židov. Stará garda vtedajších aristokratických celebrít pomaly odchádza a prichádza nová - finančníci, podnikatelia. Nastáva honba za peniazmi. Mení sa politické pozadie, spoločenské zvyklosti a hodnoty, k slovu sa hlási rovnosť pre všetkých, ekonomika kolíše. Podnikaví Židia sa chopia príležitosti. Mnohí z nich majú už zavedený podnik niekde inde alebo sa sľubne rozbieha. Chcú ale aj niečo znamenať, chcú byť platným členom najvyššej spoločnosti. Tá cudzinca spočiatku odmieta alebo hľadí nedôverčivo. Do mnohých salónov má prístup zakázaný. Nestačí, že je bohatý. Jeho pôvod je neznámy alebo pochybný. Vtedajšia najvyššia spoločnosť kladie práve na pôvod silný dôraz. Ale rovnako aj na zachovanie cti rodiny a starých tradícií, náboženských zvyklostí a určitého kódexu cti aj v oblasti podnikania alebo zveľaďovania či míňania majetku. Žid týmto nie je viazaný. Nie je zaťažený predurčeným spoločenským postavením a jeho kódexom cti, nie je zviazaný etiketou. Často sa špecializuje v obchodných činnostiach, ktoré sa kedysi pokladali za podradné a opovrženia hodné. Napr. úžera a následná exekúcia majetku neplatičov umožní získať základný kapitál, ktorý Žid zvýši špecializovaním sa v obchode s cennými papiermi a špekuláciami na burze.

Chopí sa každej príležitosti ako zbohatnúť. Chýba už len prienik do najvyššej spoločnosti. Dobré, honosné meno a česť zíva často prázdnym vreckom, požičiava si teda peniaze od Žida alebo prijme od neho podporu nejakého podujatia, výstavy atď. Na oplátku mu vybaví pozvanie do salónu vplyvnej bohatej šľachtickej rodiny. A to je sľubný začiatok. Žida začne spoločnosť prijímať a pozývať do svojich salónov najprv ako trpeného outsidera, ktorého po čase už ale nemožno ignorovať. Prevládajúca buržoázna trieda s ním obchoduje a napokon ho prijíma medzi seba ako rovnocenného obchodného partnera. Žid bohatne ďalej a často krát sa stáva najbohatším vo svojej oblasti podnikania. Aj z dôvodu, že riadenie svojich podnikov neodovzdáva do rúk najstaršiemu synovi (ako bolo zvykom), ale rozdeľuje podľa schopností všetkým svojím potomkom. Zároveň niektorí z nich študujú a následne pracujú v inej oblasti (tiež podľa svojich schopností) - ako právnik, inžinier, lekár a pod. Žid ich rozošle po celom svete a má teda rodinu a príbuzných všade. Aj to mu poskytuje výhodu a nie nezanedbateľnú. Ak cestuje, nemusí prespávať v hoteloch (jedine vo svojich) ani mať iné výdavky. Všade ide ku svojim a tí ho živia. Taktiež sa vždy má kam uchýliť do bezpečia.

Odtiaľ je už len krôčik k tomu, že Habsburgovci ochotne súhlasia, aby Židia financovali stavbu železníc a tovární. Povoľujú im vystavať honosné paláce najmä v novej luxusnej štvrti na Ringstrasse. Niektorým sú dokonca udelené šľachtické tituly. Menia sa zavedené sociálne poriadky. Nie je neobvyklé uzavretie manželstva medzi bohatými Židmi a bohatými katolíkmi. Židia začínajú sami vytvárať a pretvárať najvyššiu vrstvu spoločnosti, majú vplyv na dianie v spoločnosti, v politike, v obchodovaní atď. sú otvorení všetkému novému, podporujú kultúru, umenie a stávajú sa celebritami tej doby. (Prvá svetová vojna a neutešený stav po jej skončení im dopomôže k ďalšiemu majetku. Taktiež aj na celosvetovej ekonomickej kríze v roku 1929 dokážu zbohatnúť.)

Do Viedne sa ale sťahuje aj skupina ortodoxných Židov. Ide najmä o východoeurópskych Židov (Ostjuden), ktorí sú bití pri každej príležitosti a ktorí do Viedne utekajú, nie z dôvodu, že sa chcú včleniť do spoločnosti, ale pretože im nič iné neostalo. Musia utiecť, aby si zachránili holý život a teraz žijú vo Viedni, podľa svojich starých zvyklostí a sú mnohým tŕňom v oku (aj vlastným bohatým). Neveria nikomu a nechcú sa asimilovať. Tušia, že skôr alebo neskôr ich zasa niekto vyženie a vybije si na nich zlosť. Tu vzniká myšlienka sionizmu, že budúcnosť Židov je iba v založení vlastného štátu. Ale aj z tejto skupiny Židov sa niektorým darí vyšvihnúť sa a zákonite sa potom asimilujú do najvyššej spoločnosti. Nie je im ale ani cudzia myšlienka na vlastný štát, pretože ostávajú tvrdými nekompromisnými ľuďmi, ktorí na vlastnej koži skúsili, že nesmú nikomu veriť a že ich židovstvo sa hocikedy môže obrátiť proti nim bez ohľadu na to, koľko peňazí majú. Ani mnohí ďalší z Ostjuden nie sú úplne chudobní. Aj v oblastiach, kde sú pogromy, Žid sa vie zaistiť. Ak robí napr. krčmára, pchá svoje zisky do diamantov a zlata. Navonok sa javí ako ošuntelý zhrbený žobrák, v skutočnosti má doma vrecúško napchaté diamantmi a zlatom. Vie dobre, prečo tak robí. Ak ho odniekiaľ vyženú, zoberie vrecúško a ide inde. Tam ľahko otvorí novú krčmu. A tak stále dokola. Naučil sa, že pri neistej budúcnosti musí mať všetko imanie pri sebe.
V rokoch 1860 až 1900 vzrástol počet Židov vo Viedni zo 6.000 na 147.000. Na prelome storočí bol každý desiaty Viedenčan Žid. Viedeň získala množstvo významných osobností z radov Židov, ktoré sa sem prisťahovali (ako napr. Freud, Mahler, Wittgenstein). Zámožné židovské rodiny zaplnili divadlá, opery, školy so svojimi deťmi, angažovali sa vo vede, medicíne, začali podporovať nových umelcov, intelektuálov a nové politické smery. Stávajú sa dôležitými finančnými a duchovnými mecenášmi snáď v každej oblasti. Pokiaľ chcel niekto vo Viedni preraziť a nájsť uznanie, bol závislý na novej židovskej buržoázii, čo sa mnohým ale prestávalo páčiť.

Ako rástol vplyv bohatých židovských rodín a príliv chudobných Židov, rovnako úmerne rástol aj antisemitizmus a stáva sa významným prvkom politickej scény. Paradoxom je, že židovská elita si dlho myslí, že jej sa toto netýka a nie je žiadnou výnimkou, ak mnohí z nich sympatizujú s antisemitami (následne nacistami). Antisemitizmus v starom poňatí síce už nie je v osvietenskej intelektuálskej spoločnosti Viedne (ale aj iných miest) silný, ale keď sa znova ozve v modifikovanej forme z vedľajšieho Nemecka, židovská elita si myslí, že sa týka Ostjuden. Bohatý Žid sa cíti v prvom rade ako Viedenčan a Rakúšan. Ako právoplatný a plnohodnotný člen spoločnosti nemá a nechce mať nič spoločné so zachmúreným chudobným Židom v tradičnom odeve zvierajúcom v ruke Talmud. Ak by niekto zreval, že Židov treba vyhnať a ukázal by prstom na Ostjuden, nemal by nič proti. Ak však niekto ukáže prstom aj na neho - ostáva prekvapený a dotknutý. Zabúda na to, že pre mnohých je stále outsiderom, ktorý si medzitým šikovne urval všetko pre seba a stal sa tak i terčom závisti.