Scenár WHAT IF 1: Likvidácia Luftwafe
Na úvod použijem Farkyho citát:
Farky píše:... na začátku listopadu 1943 zpráva rozvědky uváděla - "... zachování morálky se v Německu stalo nejtěžším problémem, s jakým se domácí úřady potýkají. Povědomí o plném rozsahu důsledků vzdušného útoku se od zničení Hamburku rozšířilo do všech částí země ... a všeobecně panuje postoj, že je třeba za každou cenu dospět k míru a zabránit zničení dalších německých měst." Ve stejný čas navrhl Harris tím dopisem útok na Berlín.
Ak aj budeme dalej brat predpoklad moralneho kolapsu pre pokračovanie bombardovacej ofenzívy, presne v popisovanom období existoval iny „
aktualizacny moment,“ ktorý mohol zmeniť celkovú stratégiu RAF.
Vrátim sa trochu späť, k bombardovaniu Hamburgu. RAF prvýkrát použila Window. Výsledky boli fascinujúce, straty klesli niekde k 1,5%, PVO ríše bola dezorganizovaná a nefunkčná. Tieto úspechy však pokračovali len niekoľko ďalších náletov. Potom sa zrzau situácia začala komplikovať.
Čo sa stalo?
Dovtedy taktika nočných stíhačov Luftwafe využívala systém navádzania konkrétneho nočného stíhača na konkrétny bombardér. Pri prelete Kammhuberovou líniou, ale bolo napadnutých len toľko bombardérov, koľko dokázali postupne pri prelete prúdu bombardérov cez „bunku“ línie zamerať. Efektivita teda bola dosť malá.
Zrútenie systému radarového vyhľadávania cieľov prostredníctvom Window ale prinútilo Luftwafe ku koncepčnej zmene doslova
zmene paradigmy PVO. Urýchlene začala realizovať koncept „Krotká sviňa“ – Noční stíhači už neboli navádzaní jednotlivo na konkrétny bombardér, ale množstvo stíhačov bolo pozemnou kontrolou navádzané na celý prúd bombardérov (Y-Gerat). To znamenalo dve podstatné zmeny – na prúd bombardérov mohli útočiť doslova všetky nočné stíhačky, ktoré boli k dispozícii a dostali sa k nemu včas a stíhačky útočili počas celého letu prúdu bombardérov nad ovládaným územím pričom využívali na navedenie radar lichenstein. To bol fantastický nárast efektivity.
Dá sa povedať, že Luftwafe behom niekoľkých týždňov zdvihla efektivitu nasadenia nočných stíhačov niekoľko desaťnásobne. Ďalšou novou technikou bola „Divoká sviňa“ – použitie denných stíhačov nad cieľovými mestami, navádzanými na bombardéry svetlometmi.
Použitie Window teda paradoxne výrazne zvýšilo efektivitu nemeckej PVO.
Pri nálete na Peenemunde kde bola táto tektika použitá prvýkrát napriek chybe riadenia stíhačov, ktorá ich poslala nad Berlín, Luftwafe zostrelila 41 bombardérov. Pri nálochte na Berlín 23. augusta už boli straty 7,9. 3. septembra 7% - vyššie ako pred Windows. Situácia začala byť zlá a pokračovalo to aj na jeseň.
Toto bol moment, kedˇ Harris, resp. vedenie RAF malo pochopiť, že je potrebná zmena paradigmy a zmeniť strategický cieľ kampane (a nie vymýšlať nálety na Berlín, ktoré ukončia vojnu).
Zmena strategického cieľa: z bombardovania - na ničenie Lufwafe. Pretože bez zničenia Luftwafe budú straty bombardérov stále neúnosné, zničenie Lufwafe však neskôr umožní bezproblémové plnenie primárneho cieľa.
To sa ale nestalo. Koncepčná „zmena paradigmy,“ akou prešli Nemci sa neudiala, iba pokračovalo rozvíjanie existujúceho konceptu, takpovediac „prerážanie hrubou silou.“
Briti použili proti novej nemeckej taktike dve opatrenia:
- Rušenie komunikácie s nočnými stíhačkami
- Klamné nálety, resp. čo najdlhšie utajenie skutočného cieľa náletu klamnými manévrami celého zväzu.
Každá nová technika rušenia fungovala krátko – a straty opäť začali rásť. Nemci sa tiež veľmi rýchlo naučili identifikovať klamné nálety Mosquit – boli na bombardéry príliš rýchle a neniesli H2O (ináč hlúpa chyba Britov)
Trápenie Britov ale pokračovalo – nálet na Magdeburg v januári – straty 8,4%, Berlín – 6,2%. 15.2. Berlín – 4,7, o pár dní neskôr Lipsko – 9,4%. 24.marec Berlín – 8,8. Ak boli niekedy straty nízke bolo to spomínaným úspechom klamania, nového rušenia, alebo počasím, celkovo však boli straty neudržateľné. Napriek tomu si ešte Harris „vydupal“ nálet s cieľom zničiť nejaké veľké mesto pred prevelením pod eisenhowera v rámci príprav na inváziu – Norimberg, koncom Marca – straty 11,9%.
Táto stratégia bola jednoducho dlhodobo neudržateľná.
Ako by teda vyzeral scenár WHAT IF?
Budem operovať s existujúcimi faktami a kapacitami, nebudem „urýchľovať“ technický vývoj (s jednou odôvodnenou výnimkou), to čo sa malo zmeniť bola zmena priorit a dotiahnutie techník a taktiky, ktoré reálne existovali.
Scenár:
18. novembra (namiesto bombardovania Berlína) sa vo vzdušnom priestore Nemecka objavili tri formácie bombardérov. Jedna smerovala na Brémy, druhá na Kolín, tretia na Frankfurt.
Dve formácie sú tvorené - 48 bombardérmi PVO, 24 bombardérmi rušenia s Window a 24 nočnými stíhačmi - sú klamným náletom. A pascou.
Keďže počas celého letu používajú Window, operátori PVO Luftwafe nevedia rozoznať skutočný počet bombardérov a javí sa im ako veľký prúd bombardérov. Keďže používajú štandardné rušenie a radary bombardérov, aj rovnakú rýchlosť ako štandardné formácie sú vyhodnotené ako reálny zväz bombardérov (na roziel od reálne používaných klamných náletov Mosquitos, ktoré kvôli ich charakteristikám operátori PVO dokázali pomerne skoro rozoznávať) a sú proti nemu poslané nočné stíhačky. Tie sú po priblížení k zväzu napádané nočnými stíhačmi. Tie ktorým sa podarí preniknúť do prúdu bombardérov zisťujú množstvo klamných cieľov (Window) a sú zostrelované „bombardérmi PVO“ z ktorých boli odstránené neúčinné 7,9mm guľomety, zato však horná, dolná a zadná veža disponuje dvojicou 20mm kanónov a detektorom Serrate. Nad cieľom bombardéry zhodia náklad značkovacích bômb čo stačí na vyvolanie dojmu útoku a poplach.
Tretí prúd bombardérov tvorí niekoľko stoviek bombardérov z ktorých cca 1/3 je upravená do podoby bombardérov PVO doplnená päťdesiatkou špecializovaných strojov – rušičov jednotky 100 a formáciu po stranách kryje 50 nočných stíhačov. Scenár zachytenia a ničenia nočných stíhačov Luftwafe je podobný ako vyššieuvedený, naviac je cieľ skutočne bombardovaný.
Všetko spomenuté bolo v realite použité. Rozdiel je v komplexnosti - ich použití naraz. Jedinou zmenou je použitie detektorov Serrate na silne vyzbrojených bombardéroch PVO (ktoré boli skúšané, ale koncept bol opustený.)
Výsledky:
- násobne väčší počet náletov, ako v realite – pokrytie cca 3x viac cieľov
- keďže cca 1/3 sú skutočné, nemôže Luftwafe nálety ignorovať
- vysoké straty nočných stíhačov Luftwafe,
ich ničenie aj v prúde bombardérov
- využitie cca pol roka (ktoré boli premárnené ťažkopádnym štartom Jednotky 100) kým Luftwafe prezbrojila nočné stíhačky z radaru Lichenstein (RAF vedela zamerť cez Serrate) na SN-2.
- veľmi pravdepodobne aj urýchlenie vývoja Serrate mark IV na detekciu SN-2, keďže aktívne používanie pôvodných detektorov Serrate nočnými stíhačmi nad Nemeckom by veľmi rýchlo signalizovalo stratu cieľov (Lichenstein) – a teda že Nemci majú niečo nové.
Táto stratégia by mohla významne „pustiť žilou“ Luftwafe. Keď predpokladáme, že počet náletov by vzrástol 3x, nočné stíhačky RAF by zostrelili cca 2x viac stíhačov luftwafe (min. odhad na základe efektivity nočných Beaufighterov vybavených Serrate), a hlavne – bolo by možné efektívne ničiť aj nočné stíhačky Luftwafe v zväze bombardérov, dajú sa reálne straty nočných stíhačov Luftwafe odhadnúť na rádovo desiatky za nálet. Keďže Luftwafe v prvej polovici r. 1944 disponovali cca 600 stíhačkami, mohlo ich to položiť.
Materiálové náklady
Ako už bolo spomenuté, Briti vytvorili Jednotku 100 na podporu bombardérov a REB. Celý proces bol však neuveriteľne pomalý a ťažkopádny.
Predpokladajme teda, že by sa tejto skupine dala najvyššia priorita. Bolo by pod ňu prevelené cca 3x viac dostupných nočných stíhačov - Beaufightery so Serrate, prednostne by boli pridelované najnovšie Mosquita F XII/XVII s radarmi Mk. V.III a Mk. X. (nie ojeté F II., ktoré potom modernizovali).Zvýšilo by sa tempo konverzie bombardérov na bombardéry REB (skutočne použité v rámci jednotky 100).
Naviac by väčší počet bombardérov bol konvertovaný na „bombardéry PVO“ inštaláciou účinnejšej obrannej výzbroje riedenej detektormi Serrate na úkor nosnosti bômb. Keďže sme hovorili o zmene priorít, znížená nosnosť nie je principiálny problém – cieľom je likvidácia nočných stíhačov, ktoré prenikli do prúdu bombardérov (a tie teda nie sú postihnuteľné sprievodnými nočnými stíhačmi RAF).
Oproti skutočnosti je nárast počtu nočných stíhačov a konverzie bombardérov na rušiace cca trojnásobné, čo bolo reálne zvládnuteľné. Celkovo totiž Jednotka 100 disponovala max. 250 lietadlami, z čoho nočné Mosquitos boli max. 120 (približne počty). V reálnych kapacitách RAF bolo tieto počty 3x navýšiť.
Takže tento scenár nutne nevyžaduje prudké navýšenie výroby napr. Mosquitos. (Ja z prudkým nárastom výroby Mosquitos rátam, ale pre scenár WHAT IF 2: - presun ťažiska bomb. aktivít pri ničení komunikácií na skupiny Mosquitos)
Záver:
Takýmto spôsobom by RAF mohlo za cca pol roka reálne položiť nočné stíhače Luftwafe.
(Ďakujem za konštruktívne pripomienky, nie za rozbíjanie detailov)