Grinava je dnes súčasťou malokarpatského mesta Pezinok. V roku 1944 bol v jej časť zvanej Grünfeld pri dnešnej Limbašskej ceste zriadený zajatecký tábor spojeneckých amerických letcov. Dôvodom zriadenia tábora bol narastajúci počet letcov, ktorí boli zostrelení alebo vyskočili s padákom z poškodených lietadiel nad územím západného Slovenska a tzv. Schutzzone. Aj keď mal tábor reaktívne krátke trvanie, jeho história názorné vykresľuje vtedajšiu situáciu na Slovensku.
Spojeneckí letci neboli prvými vojnovými zajatcami, ktorí sa ocitli v „slovenských rukách“. Už pri bojoch na východnej fronte bolo zajatých množstvo sovietskych vojakov. Títo bolo odovzdaní Nemcom, pretože slovenské jednotky podliehali nemeckému veleniu a boli zajatí na nepriateľskom území. Piloti ale predstavovali nový problém. Boli zajatí na zvrchovanom Slovenskom území a ich automatické vydanie Nemcom porušovalo medzinárodné dohody. Slovenské orgány nechceli zopakovať rovnakú chybu ako pri sovietskych zajatcoch, o ktorých osude v rukách Nemcov mali informácie. Na druhej strane Nemci mali eminentný záujem letcov vypočúvať ako zdroj informácii. Slovenské orgány sa tejto nemeckej požiadavke nakoniec vyhli neproduktívnou korešpondenciou.
Zaujímavosťou nášho príbehu je to, že zajatecký tábor v Grinave zriadila pani Izabela Murínová, manželka osobného tajomníka prezidenta Tisa. Táto dobrovoľníčka Červeného kríža, ktorá vedela anglicky, bola poverená starostlivosťou o zajatých a zranených letcov. Zistila, že nie je o nich postarané v zmysle Ženevských konvencii a „bombardovala“ ministra obrany Čatloša, aby bol zriadený riadny zajatecký tábor. Nakoniec vláda rozhodla 11.7.1944 zriadiť tábor v barakoch Slovenských pracovných služieb v Grinave. Zajatcom bol vyplácaný žold, zabezpečená strava v hodnote 12 korún denne, káva a zo zdrojov Červeného kríža cigarety. Režim v tábore bol voľný a stráženie veľmi formálne. Pani Murínej sa podarilo zriadiť v tábore anglickú knižnicu, tenisové ihrisko a zajatci v sprievode stráži chodili na blízke prírodné kúpalisko, kde podľa veliteľa tábora nadväzovali známosti s mladými ženami, ktoré si vraj vodili do tábora. Zajatcom boli organizované návštevy v okolí. Keďže malokarpatský región je producentom vína zajatci navštívili vinársky podnik v Modre a zopár letcov konzumáciu úplne nezvládlo. V auguste 1944 bolo v tábore 31 zajatcov. Keď 29.8.1944 vypuklo Slovenské národné povstanie, v ten istý deň sa to dozvedeli aj Američania a niektorí sa rozhodli utiecť na povstalecké uzemie. Časť z nich vytvorila niekoľko malých skupiniek a temer všetkým skupinkám sa podarilo dostať do Banskej Bystrice. Zvyšných zajatcov odviezol veliteľ tábora npor. Ján Šavel (podľa jeho vyjadrenia na rozkaz prezidenta Tisa) autobusom k Zlatým Moravciam, odkiaľ sa zajatcom peši podarilo dostať na letisko Tri duby. Z letiska ich odviezli na dva krát americké bombardéry B-17 do talianskeho Bari.
Zajatecký tábor na druhý deň po úteku letcov a stráži obsadilo 150 nemeckých vojakov z blízkej dediny Limbach obývanej prevažne karpatskými Nemcami.
Príbeh vzniku tábora a osudy zajatcov, sú príkladom, že pri dodržaní medzinárodných konvencii a normálnej ľudskej slušnosti bol možný aj iný osud zajatcov a mohol sa udiať aj takýto temer hollywoodsky happy end.
foto amerických letcov pri ich úteku z tábora na povstalecke územie. modra jeseň 1944 zdroj nižšie.
Peter Kaššák – Marián Hrodegh – Boris Súdny: Zajatecký tábor v Grinave, Slovenská republika 1939 – 1945 očami mladých historikov IV.
Oldřich Pejs: K otázce zřizení zajateckého tábora v Grinavě v létě 1944, Historické rozhľady V/2009
Svedectvo generálmajora Šavela - internet
- pozri sa na odkaz, uvádza sa tam že ďalší tábor bol v Horne Obdokovcie - čo to je za blbosť? asi skomolené a počeštené ako obyčajne, snáď Horné Obdokovce? Ale ukazujú sa mi iba Dolné. 
) vyradeni spoločne s kočovnými ciganmi z brannej povinnosti a boli povolani do pracovných taborov.
