Nemecko ničené bombami a zo všetkých strán zovreté víťaznými nepriateľmi, sa snažilo aj naďalej vzbudzovať dojem normálnosti. Tretia ríša sa síce zmenšovala, doprava viazla, taktiež aj dodávky plynu, elektriny a vody do domácností, ale administratívny aparát naďalej bežal. Najmä v oblastiach, kde ešte nevstúpili okupačné vojská. V apríli 1945 boli vyplácané platy a dávky, posledný koncert Berlínskej filharmónie zaznel 12. apríla, fungovali niektoré kiná, hral sa futbal, noviny (v skrátenej verzii) stále vychádzali. Vojenské a civilné súdy zasadali, zásobovanie potravinami a pošta, i keď s ťažkosťami, fungovali. Štátna byrokracia sa snažila udržať nacistický režim až do konca. Významným faktorom pre odmietnutie kapitulácie a pokračovanie v boji, bol stále ešte žijúci Adolf Hitler. Možno už nie konkrétne ako osoba, ale to, čo on a jeho režim vybudoval - tj. duch lojálnosti viažuci sa abstraktne k štátu a k tomu, čo bolo chápané ako povinnosť. Nie menej významnou motiváciou k pokračovaniu v boji bol rozhodne i strach zo Sovietov. Spojenci žiadali bezpodmienečnú kapituláciu Nemecka na všetkých frontoch, ktorá vylučovala to, že by nemeckí vojaci na západe zložili zbrane a na východe mohli ďalej bojovať. Strach z "boľševických beštií" a "ázijských tlúp" sa vznášal nad Nemeckom, bez ohľadu či išlo o vojakov alebo civilistov. Volanie po mieri bolo teda opatrné. Nemeckí vojaci sa báli padnúť do sovietskeho zajatia. Za brutalitu páchanú na východnej fronte by nemohli rátať so žiadnym zľutovaním. Nemecké obyvateľstvo si zasa nevedelo predstaviť okupáciu vlasti cudzou armádou, ale najmä samozrejme sovietskou. Nemci teda pokračovali až do horkého konca, alebo rezignovane čakali, aj keď nie všetci. Tí, čo sa vzopreli, však museli čeliť teroru vlastného režimu. Každá dezercia z Wehrmachtu sa kruto trestala a rovnako aj civilisti, ktorí vybočili z radu.
Tesne pred kapituláciou Nemecka sa odohralo veľa tragických udalostí, ale tie čo sú spojené s bezohľadnosťou fanatikov, odmietajúcich sa zmieriť s porážkou, sú obzvlášť smutné. 18. apríla 1945 sa americké jednotky priblížili k bavorskému mestu Ansbach. Okresný vedúci NSDAP stačil zdupkať, rovnako aj väčšina nemeckých vojakov. Obyvatelia mesta zažili pár náletov na železničný uzol a čakali, kedy už bude všetkému koniec. Zdá sa, že nič nebránilo mestu vzdať sa. To by tu ale nesmel ostať vojenský veliteľ mesta Ernst Meyer, fanatický nacista, odhodlaný bojovať a hľadať škodnú až do konca. V meste sa práve nachádzal devätnásťročný študent teológie Robert Limpert, neschopný vojenskej služby kvôli srdcovej chorobe. 16.marca bol svedkom skazy krásneho bavorského mesta Würzburg, ktoré spojenecké bomby zrovnali so zemou. Nechcel, aby takto dopadol aj starobylý barokový Ansbach (jeho rodné mesto). Preto ide dokonca za starostom mesta, aby ho presvedčil, že jediná možnosť je pokojne kapitulovať. Starosta súhlasí, ale narazí na nekompromisného Meyera. Limpert však medzitým, spolu s rovnako zmýšľajúcimi kamarátmi, roznáša po meste letáky, v ktorých vyzýva ku kapitulácii bez odporu. Odhodlá sa urobiť aj niečo viac. 18. apríla sa vydáva prestrihnúť telefónnu linku medzi veliteľstvom mesta a vojenskou jednotkou na predmestí, aby zabránil spojeniu. Netuší, že jednotka je už fuč, to ale na jeho čine nič nemení. Priamo pri strihaní drôtu má však smolu. Vidia ho dvaja červenolíci chlapci z Hitlerjugend a hneď utekajú na políciu, udať ho. Polícia si prišla pre Limperta domov k jeho rodičom a pri prehliadke sa u sabotéra našli kompromitujúce letáky. Viac nebolo treba. Limpert je zatknutý. Keď správa o tomto "hroznom" čine dorazila k plk. Meyerovi, aj keď bol práve mimo mesta, okamžite sa vrátil nastoliť poriadok. Na policajnej stanici ustanovil trojčlenný súdny tribunál, zložený z policajného veliteľa, jeho zástupcu a Meyerovho pobočníka. V priebehu pár minút, kedy obžalovaný nesmel prehovoriť, vyniesol Meyer rozsudok smrti a sám sa ho chystal vykonať.
Leták, ktorý Limpert roznášal.
Limperta bez otáľania vyviedli k bráne radnice, na ktorej mal byť obesený a jeho kat Meyer mu nasadil slučku na krk. Limpertovi sa však podarilo z nej vyvliecť a rozbehol sa po námestí. Policajti ho po pár desiatok metrov dostihli, zrazili k zemi a odtiahli za vlasy späť k radnici. Prizerajúci sa dav nezakročil, naopak, niektorí sa pridali a do Limperta si z chuti kopli. Limpert má teda opäť na krku slučku a jeho telo sa vznáša do výšky. Snáď už bude jeho utrpeniu koniec. Povraz ale nevydržal, rozplietol sa a telo mládenca tupo dopadlo na zem. Kat však nelení a za chvíľu už Limpertovi navlieka okolo krku nanovo uviazanú slučku. Na tretí pokus je Limpert už skutočne popravený. Plk. Meyer je spokojný - porátal sa so zradcom a sabotérom a údajne vyhlásil: "Odsúdenca nechajte visieť tak dlho, dokiaľ telo nezačne smrdieť." Sám potom potajomky nasadne na zrekvirovaný bicykel a zmizne z mesta. Za 4 hodiny po udalosti, vstúpili bez jediného výstrelu do mesta Američania a sňali Limpertovo telo, ktoré po troch dňoch bolo pochované. Meyera po vojne za tento čin odsúdili na 10 rokov väzenia a po 6 rokoch prepustili.
Na tomto príklade vidieť (a nebol bohužiaľ jediný), že nacistický režim, i keď v agónii, stále pokračoval, aj keď to nemalo už žiaden zmysel a mal podporu nielen úradníkov ale aj obyvateľstva. Nikto sa nevzoprel fanatizmu vojenského veliteľa a nezasiahol v prospech Limperta. Ani policajti, hoci vedeli, že Američania sú už za humnom. Naďalej vykonávali slepo svoju povinnosť, držali sa predpisov a nariadení, hoci mohli Limpertovo zatknutie zdržať. Čím si vysvetliť podporu režimu a ochotu viesť vojnu až po hranicu sebadeštrukcie? Odpoveď už je z časti v úvodu článku. Zásadným sa mi ale javí to, že štruktúra a mentalita vlády a režimu, za ktorým stál Adolf Hitler, bolo to jediné, o čo sa väčšina Nemcov mohla oprieť a čo poznali. Ich hnacím motorom bol silný nacionalizmus a patriotizmus. Nezabudnuteľné boli pre nich úspešné prvé roky nacistickej vlády, ekonomické zmŕtvychvstanie, a tiež úspešné prvé roky vojny. Vo finálnej fáze vojny sa zasa Nemci cítili obeťami a máloktorý si uvedomoval, že sú obeťami vlastného režimu. Preto tá podpora až do konca, resp. do smrti Adolfa Hitlera.
Zo zdrojov:
http://www.rothenburg-unterm-hakenkreuz ... karl-bosl/
http://www.thg-ansbach.de/index.php?opt ... &Itemid=53
http://www.faz.net/aktuell/wissen/wisse ... 17028.html
22.februára 1945, jeden z náletov na Ansbach
