9.októbra 1944 sa v Moskve stretol Churchill a Stalin. Vtedy sa (okrem iného) definitívne odsúhlasila povojnová sféra vplyvu Grécka. Malo celé patriť do britskej sféry a Stalin súhlasil. Briti sa dlhodobo zaujímali zo strategického hľadiska o Grécko a práve vtedy v októbri sa tam znova vylodili. Stalin teda uznal súčasnú realitu pri určovaní budúcnosti.
Grécko sa ale viac prikláňalo k Stalinovi. Komunistická strana sa tešila veľkej popularite a viedla aj najväčšiu odbojovú organizáciu, ktorá dokázala Nemcom riadne podkúriť v partizánskom boji. Išlo o Národnooslobodzovaciu frontu (EAM), ktorá ako vojenskú organizáciu vytvorila Grécku ľudovú oslobodzovaciu armádu (ELAS). Ešte pred príchodom Britov táto skupina prevažne kontrolovala väčšiu časť územia a Nemci sa zdržiavali najmä vo veľkých mestách. Briti sa síce snažili zmierniť silu ľavice prostredníctvom dodávok zbraní a zásob ďalším odbojovým skupinám, ale nič im to nebolo platné. Ruský vplyv v krajine bol silný.
Keď Briti 14. októbra 1944 dorazili do Atén, zistili, že partizáni (tu nazývaný andartes) väčšinu mesta už oslobodili. Následne prišla do hlavného mesta aj vláda Národnej jednoty, ktorá združovala odbojové strany a skupiny a v ktorej ľavica mala 5 ministerských kresiel. Predsedom vlády bol Georgios Papandreou. Vtedy aj skončil boj Grécka proti nemeckým okupantom.
Mapa oslobodenia Grécka - klikni pre zväčšenie.
V tých dňoch však zastihla grécku ľavicu nemilá správa z Moskvy, že majú spolupracovať s Britmi. Odbojová skupina EAM sa cítila zradená, keďže neúnavne bojovala proti okupantom a teraz má počúvať Britov? Bála sa, že Briti z Grécka urobia ďalšiu kolóniu a nastolia bábkovú vládu, ako to urobili Nemci. Napätie medzi EAM a Britmi rapídne stúplo. Briti nedôverovali bývalým andartes a očakávali vojenský štátny prevrat. EAM zasa s nevôľou sledovala, že grécky kráľ, ktorý bol v exile, má britskú podporu, že Briti chránia niektorých bývalých kolaborantov a menujú zúrivých antikomunistov na významné policajné posty.
V decembri 1944 podali demisiu všetci ľavičiarski ministri. Neboli ochotní sa dať odzbrojiť a odovzdať kontrolu novovytvorenej armádnej zložky - Národná garda. Po ich demisii sa v Aténach konali demonštrácie a polícia do demonštrantov začala páliť. Táto streľba vyvolala ďalšiu vlnu násilia. Prívrženci EAM okamžite zablokovali policajné stanice v meste a zaútočili na ne. Vtedy sa do akcie vložili Briti. Ako postupovali mestom, zaplietli sa do pouličných bojov s príslušníkmi gréckeho odboja a bojovali teda proti tým, ktorých predtým oslobodzovali. Zahájili delostreleckú paľbu a lietadlá RAF ostreľovali pozície bojovníkov z ELAS. Počas britských útokov bolo zranených mnoho nevinných žien a detí. Briti síce hneď poskytli aj zdravotnú pomoc ale údajne museli predstierať, že sú Američania, aby ich domáci nezlynčovali.
V januári 1945 stále prebiehali boje. EAM bola presvedčená, že Britom ide o znovunastolenie monarchie a pravicovej diktatúry. Druhá strana si myslela, že EAM sa pokúša o boľševickú revolúciu. Vrcholom všetkého sa stalo, keď Briti sústredili asi 15.000 ľudí podozrivých zo sympatií k ľavici a deportovali ich do táborov na Blízkom východe. Bývalí andartes sa kruto pomstili. Pochytali tisíce príslušníkov buržoázie a hnali ich do hôr, kde mnohých popravili.
Koncom januára už obe strany boli vyčerpané a vo februári podpísali mier. ELAS súhlasil, že zloží zbrane a vláda súhlasila, že bude usilovnejšie naháňať kolaborantov. Na všetky činy tohto obdobia (tj. od 3.12.44 do 14.2.45) bola vyhlásená amnestia s výnimkou všeobecných trestných činov proti životu a majetku, ktoré nemali súvis so spáchaným príslušným politickým činom.
Táto dohoda mohla zabezpečiť pokoj, ale pravicové zoskupenia, ktoré sa začali formovať v krajine plus bezpečnostné zložky sa priebežne stále dostávali do potýčiek s prívržencami EAM/ELAS. Rovnaká situácia bola aj vo Francúzsku a Taliansku. Členovia komunistického odboja sa v týchto krajinách tiež stávali terčom zatýkania. Prenasledovali ich za činy, ktoré sa počas vojny síce pokladali za legitímne, ale komunisti ich "vraj" robili za iným účelom. Aby nastolili komunistický prevrat, zaviedli čistky a iné zločiny, o ktorých sa púšťali fámy, že sú dielom komunistov. V rámci objektivity ale musím konštatovať, že ani medzi komunistami neboli iba ľalie, ale hlboko presvedčení fanatici, ktorí chceli ideologické ciele dosiahnuť naozaj aj za cenu teroru a tyranie.
Grécko pred vojnou nemalo masovú komunistickú základňu. Gréci boli zvyknutí počúvať tých hore a držať hubu a krok. Vojna a s ňou spätý hlad, chudoba a strach však priniesla radikálnu zmenu v ich zmýšľaní. EAM v čase vojny získala obrovskú popularitu nielen preto, že ponúkala možnosť ako sa zapojiť do boja proti okupantom, ale aj preto, že po vojne sľubovala lepší svet. V čase hladomoru spravodlivo distribuovala potravinové zásoby. Na dedinách podchytila ľudí tým, že založila školy, materské škôlky, umožnila dokonca gréckym ženám voliť. Organizovala pozemkovú reformu. Podporovala divadelné kočovné spoločnosti, vydávala noviny. K obyčajnému ľudu sa prihovárala ľudovým jazykom a nie oficiálnou gréčtinou, ktorej mnohí obyčajní ľudia ani nerozumeli. Vybudovala cestné komunikácie a to aj v odľahlých oblastiach gréckych hôr. Po prvý krát sa do týchto oblastí dostali nejaké výdobytky civilizácie a kultúry. Život ľudí sa začal meniť k lepšiemu a netýkalo sa to len tých bohatých ale najmä chudobných.
Bohužiaľ EAM/ELAS mala aj svoju zlú odvrátenú tvár. Nestrpela konkurenciu a popri boju proti okupantom, tvrdo bojovala a násilne sa chovala proti iným odbojovým skupinám. Taktiež aj v oblastiach, ktoré sa dostali pod kontrolu komunistov, niekedy prevládal voči obyvateľstvu teror a represie, za účelom ich kontroly. Podozrivých z reakcionárstva bez milosti zatýkali, mučili a často krát popravovali. "Zradcovia" teda museli utekať a vytvárali vlastné bezpečnostné batalióny, ktoré Nemci ochotne podporovali a brali medzi seba. Tieto kolaborantské batalióny síce vznikli ako reakcia na komunistický teror, ale napokon si v ničom s nimi nezadali. Správali sa rovnako brutálne. Zatýkali, mučili a popravovali ľudí podozrivých zo spolupráce s EAM/ELAS.
Miestne obyvateľstvo sa dostalo medzi dva mlynské kamene. Na jednej strane komunisti prenasledujúci každého, kto inak zmýšľal. Na druhej strane antikomunisti, prenasledujúci tiež každého kto inak zmýšľal, často kolaborujúci s Nemcami a zakladajúci fašistické organizácie. Každá z týchto strán hádzala špinu na druhú a tvrdo proti sebe bojovali. Nebolo možné ostať neutrálny. Ak sa ale človek pridal na jednu stranu, automaticky sa ocitol na čiernej listine druhej strany. Krajina sa napokon kvôli ideologickým sporom a vnútornému rozkolu ocitla v zbytočnom vzájomnom krviprelievaní, kedy kvôli jednému členovi rodiny bola vyvraždená celá rodina, ba dokonca aj vypálená celá dedina. Takúto situáciu mnohí využívali na riešenie osobných sporov alebo získania výhod. Dochádzalo k udaniam, ktorých cieľom bolo dostať sa k majetku iného, alebo zlikvidovať obchodnú konkurenciu. Poškodená rodina sa oplácala rovnako, alebo plánovala pomstu a uchýlila sa aj k vražde.
Komunisti a antikomunisti si teda nemali čo vyčítať, ale spravidla išlo len o reťazovú reakciu, kedy násilie vyvolalo násilie a to zasa ďalšie násilie atď. V Grécku bohužiaľ nebolo výrazných osobností, ktoré by znepriatelené strany dokázali ukočírovať a vniesť do ich konania nejaký poriadok a určiť znesiteľnú mieru.
Po vojne vládol v Grécku chaos, ktorému nezabránili ani Briti. Chybu urobili už v decembri 1944, kedy pomohli vyzbrojiť pravicové skupiny a zároveň aj kolaborantské bezpečnostné batalióny. Vtedy vraj nijak zvlášť nerozlišovali komu pomáhajú. Jednoducho, ak ich niekto požiadal o pomoc, tak mu vyhoveli. Lenže práve kvôli tomu sa v Národnej garde usalašili nielen pravičiari ale aj pravicoví kolaboranti, čo vadilo EAM. EAM ale urobila zásadnú chybu tiež, keď rezignovala na účasť vo vláde a tým sama odstránila akúkoľvek opozíciu pravičiarom. Gardisti sa pustili do práce: prepustili zatknutých členov bezpečnostných bataliónov z väzníc a následne pristúpili k teroru, keď prenasledovali ľavičiarov a ich rodiny. EAM sa nemala ako brániť, keďže ELAS dodržala časť dohody o prímerí a zväčša odovzdala svoje zbrane úradom.
Grécki pravičiari žiadne prímerie nedodržiavali. V zásade si mysleli, že aj Briti ich podporujú a tak kruto vyčíňali - zatýkali, vraždili, znásilňovali. Briti síce vzniesli chabú námietku, že ide o nehanebné prenasledovanie, ale žiaden tlak na grécku vládu a pravicu neurobili. Nie je teda čudné, že v gréckych komunistoch sa vznietila prudká nenávisť proti Britom.
V nasledujúcom období si grécka pravica úplne podriadila ozbrojené sily krajiny - Národnú gardu a políciu. Zo všetkých inštitúcií boli komunisti vyradení, ale neboli to len komunisti ale aj ostatní umiernene ľavičiarsky zmýšľajúci. V marci 1946, kedy boli voľby, grécki komunisti urobili ďalšiu zásadnú chybu. Nerešpektovali radu Sovietov, aby sa zúčastnili volieb. Voľby ignorovali a pravica a monarchisti zvíťazili na plnej čiare. Antikomunistické represie narástli do neúmernej výšky, vláda úplne nad nimi stratila kontrolu a na jeseň 1946 boli ľavičiari nútení opustiť svoje domovy a ustúpiť do hôr. Komunistická strana vytvorila Grécku demokratickú armádu (DSE) ako nástupcu ELAS a začala občianska vojna.
V nasledujúcich dvoch rokoch zúrili rovnaké boje ako počas vojny. Rozdiel bol len v tom, že pravicu v boji proti komunistom teraz podporovali Briti a Američania. Američania vstúpili do hry, keď Briti oznámili, že si naďalej nemôžu dovoliť financovať vojnu gréckej vlády proti komunistom. Do Grécka teda prúdila najmä americká výzbroj. Grécka vláda, aby upokojila vzbury, dokázala len jediné. Presídľovala desaťtisíce dedinčanov do internačných táborov. Keď Stalin odmietol podporiť gréckych komunistov, títo sa obrátili o pomoc na svojich juhoslovanských kolegov. Keď ale došlo k roztržke medzi Stalinom a Titom a grécka komunistická strana sa pridala na stranu Stalina, prišla aj o túto podporu. V roku 1949 grécka ľavica utrpela definitívnu porážku.
Záver:
Zúčtovanie s kolaborantmi sa v Grécku skončilo v prevažnej miere v roku 1945. Ľavičiari sa ale zatýkali neobmedzene a ich počet bol údajne sedemkrát vyšší ako počet uväznených kolaborantov. Podľa amerických zdrojov do roku 1948 bolo v Grécku popravených 25 kolaborantov a 4 vojnoví zločinci. Rozsudkov smrti na ľavičiaroch bolo od júla 1946 do septembra 1949 vykonaných stokrát viac. Ostatní boli za mrežami. Ešte koncom 40. rokov ich tam sedelo okolo 50.000. Ešte koncom 60.rokov bolo v gréckych väzniciach mnoho ľudí, ktorých jedinou vinou, bola príslušnosť k odbojovej skupine, ktorá bojovala proti Nemcom. V rokoch 1967-74, keď sa krajina zmenila na vojenskú diktatúru, partizáni z EAM dostali posledný úder, keď boli formálne označení za nepriateľov štátu. Príslušníci bezpečnostných bataliónov, ktorí bojovali na strane Nemcov, získali nárok na štátnu penziu.
Grécka občianska vojna bola katalyzátorom na niektoré významné svetové udalosti. Grécko dalo americkému prezidentovi Trumanovi podnet k prijatiu Marshallovho plánu. Tento balík hospodárskej pomoci bol síce oficiálne určený pre všetky európske štáty (vrátane ZSSR) ako boj proti hladu a chaosu, prednostne ho však mali dostať krajiny, ktoré bojujú proti "vládam, politickým stranám či skupinám, snažiacim sa využívať ľudské utrpenie ako politický zisk." Takto pekne sa zaobalil pravý politický význam Marshallovho plánu.
Stalin sa rozzúril. Dodržal síce dohodu s Churchillom a dal ruky preč od Grécka, ale viac nemienil strpieť. Nariadil krajinám pod svojou kontrolou a vplyvom, aby Marshallov plán odmietli. Asi najdôležitejším následkom Marshallovho plánu však bolo sovietske rozhodnutie opäť kontrolovať ostatné komunistické strany v Európe. Zrušená Kominterna sa vrátila pod novým názvom Kominform. Začalo sa starostlivé sledovanie ideologického a politického vývoja komunistických strán a štátov - účastníkov Kominformu, pod priamym rozhodovaním Sovietov.
Článok bol prednostne uverejnený tu: http://www.vojna.net/portal/viewtopic.php?p=23551#23551
