Úvod
Táto téma je veľmi rozsiahla a náročná a vopred musím upozorniť, že som nemohla zmapovať všetky oblasti ťažby na Slovensku a ich špecifiká alebo celú históriu. Zamerala som sa podrobnejšie na stredoslovenský región, ktorý poznám a viackrát som ho navštívila a je pre mňa z hľadiska baníctva najzaujímavejší a došlo tu aj k jeho najväčšiemu rozvoju. Prácu som musela rozdeliť do častí a niektoré informácie sa opakujú, inak by výklad nebol súvislý alebo by sa stal nezrozumiteľný.
Prvá časť práce vás uvedie do témy a ponúkne aj bližší rozbor niektorých zaujímavých aspektov, aby ste si vytvorili aspoň rámcový obraz. V druhej časti sa venujem histórii najvýznamnejšieho baníckeho mesta - Banskej Štiavnice. V ďalšej časti vás oboznámim so samotnou ťažbou, spracovaním rudy, odvodňovaním a vývojom technológie, či už všeobecne alebo naviazanou na konkrétne miesto. Tiež uvediem históriu zvyšných stredoslovenských banských miest. Nemôžem obísť ani oblasti východného Slovenska a z ostatných spomeniem aspoň pár zaujímavých. Svoju sondu do histórie baníctva ukončujem rokom 1918 a novodobejšie dejiny spomínam iba okrajovo. Zďaleka som teda tému nevyčerpala a možno sa k nej ešte niekedy vrátim.
1. kapitola
Začiatky ťažby
Povrchové dolovanie sa vykonávalo na území dnešného Slovenska vo veľkom rozsahu už pravdepodobne od čias starých Keltov, Germánov a Rimanov. Na túto tradíciu nadviazali aj starí Slovania. V 11.storočí sa naše územie stáva súčasťou Uhorského kráľovstva. Pred 13.storočím sa v banskej ťažbe uprednostňovalo ryžovanie a dobývanie povrchových rúd z tzv. oxidačnej zóny. Bane sa budovali na nehlboko uložených rudných žilách a prospektorov k nim doviedli horské potoky so zlatým nánosom, v ktorých sa predtým ryžovalo zlato. Keď sa potokom pri ryžovaní postupovalo až k miestu, kde sa rudná žila predrala na povrch, tu sa začalo dolovať. Hĺbili sa jamy (tzv. ťažobné pingy), ktorými sa overoval priebeh rudnej žily. Niektoré pingy sú viac ako 25 metrov hlboké (zväčša ale 3-5 metrov) a sú jedným z najstarších prejavov baníckej činnosti u nás. Pri hĺbení píng sa nazbieralo veľa hlušiny, ktorá sa vyniesla na povrch, sypala všade okolo a vytvárala haldy. Po vyťažení povrchu sa ťažiari menili na ozajstných baníkov a prekopávali sa hlbšie. Skúsení baníci už pod zemou rudu triedili a čistili od hliny a kamenia. Iba potom sa vynášala na povrch. Tu sa na špeciálnych stoloch triedila ešte raz (bola to práca pre ženy a deti). Odpad sa vyhadzoval a vytriedená ruda sa rozbíjala kladivami, drvila, mlela a stále triedila. Menej kvalitná ruda sa nesmela zmiešať s horšou, inak by sa znehodnotila. Najkvalitnejšia ruda sa pražila, aby sa dala ľahšie drviť.
Začiatky ťažby ale boli skromné. Na jar sa do hôr vybrali špecializované skupiny poddaných, ktorí v lete a jeseni ťažili nerastné suroviny a na zimu sa vracali do svojich osád, položených nižšie v údoliach na priaznivejších miestach. Iba postupne vyrastali na výnosných miestach trvalé osady. Z baníctva sa stalo slobodné zamestnanie, a keďže vyžadovalo nemalé investície, riadili ho bohatší ťažiari. Títo sa neskôr združovali a vznikajú ťažiarstva. Najprv do ťažiarstva vstupovali iba 4 spoločníci, čím sa baňa delila na 4/4 a spoločníci sa sami zúčastňovali manuálnych prác v banskom podnikaní. Potom si už najímajú pracovné sily za mzdu a do vytvorených "banských závodov" vstupujú vo forme podielov aj ďalší účastníci. Budujú sa nové bane, zlepšujú staré a najvýznamnejšie banské osady sa menia na kamenné mestá. Jedným zo základných ťažiarskych výdavkov bola urbura, daň z vyťaženej rudy, ktorá patrila kráľovi. Bola to len časť z celkovej ťažby. Zvyšok vyťažených drahých kovov si kráľ od ťažiarov kupoval, a to bol ich zisk. S vydolovanými rudami nemohli ťažiari manipulovať podľa svojej vôle, ale boli povinní ich odovzdávať kráľovským úradníkom.
Na Slovensko začali prúdiť cudzí osadníci najmä z nemecky hovoriacich krajín už od 11. storočia (ak nie skôr), a veľmi prispeli k rozvoju baníctva na Slovensku, pretože mnohí z nich boli významní finančníci a odborníci, ktorí s baníctvom mali dlhodobé skúsenosti. Pohovorím o nich bližšie ešte v rámci tejto kapitoly. Len na okraj ako zaujímavosť uvediem, že v stredoslovenskej oblasti (predpokladám ale, že aj inde) sa dlho udržala v baníckom spoločenstve trojjazyčnosť - slovenčina, nemčina a latinčina.
Významné banské osady získavali výsady, bohatli a udelením privilégií postúpili medzi kráľovské slobodné mestá. Banská Štiavnica je naše najstaršie banské mesto s kráľovským privilégiom (udeleným niekedy v rokoch 1237-38) a najstarším banským právom. Ale banská činnosť sa rozvinula v celej stredoslovenskej oblasti, kde sa nachádzali banské mestá a banské lokality napr. aj Kremnica, Banská Bystrica, a pre ktorú sa v minulosti používal názov dolnouhorská. Východoslovenská oblasť napr. s Gelnicou, Smolníkom, Spišskou Novou Vsou sa v minulosti označovala ako hornouhorská. Každý z týchto revírov mal svoje špecifiká a lákal osobitých vzdelancov a odborníkov.
Od druhej polovice 13.storočia sa prechádza vo veľkom na hlbinnú ťažbu. Náklady na ťažbu sa výrazne zvýšili, pretože bolo potrebné raziť hlboké a dlhé vertikálne a horizontálne banské diela (šachty a štôlne), vybudovať vetracie komíny a zabezpečiť odvodňovanie. Postupne vzrástol počet banských revírov, vznikli ďalšie banské mestá a prevádzka banskej ťažby nadobudla plynulý a trvalý charakter. Popri medi a železe sa najviac ťažilo zlato a striebro. Najvýznamnejším banským revírom na Slovensku začiatkom 13.storočia bol banskoštiavnický revír, kde sa dolovalo striebro s obsahom zlata. V polovici 13.storočia sa významným stáva aj banskobystrický revír, v ktorom sa dobývali strieborné a medené rudy. Kremnica s bohatým výskytom zlata sa stáva významnou začiatkom 14.storočia.
Na východnom Slovensku sa na prelome 12. a 13. storočia začína slávna história hlbinného dobývania rúd v Rožňave - najprv drahé kovy, neskôr meď a iné. V polovici 13. storočia začína byť známa aj Dobšiná najprv svojimi železorudnými ložiskami. Pred koncom 13.storočia sa významným miestom dolovania (zo začiatku najmä striebra a medi) stávajú Gelnica a Smolník. Koncom 13.storočia sa aj v Spišskej Novej Vsi začína s ťažbou medenej a železnej rudy.
Hoci hlavným majiteľom baní bol panovník, prenikali do tohto podnikania aj cirkevní a svetskí feudáli, čím sa vytvorili základy pre tzv. zemepanskú banskú slobodu, ktorá sa uzákonila v 14. storočí. Všade ale boli, či už na kráľovskej alebo zemepanskej pôde, hlavnými výkonnými banskými podnikateľmi a baníkmi - obyvatelia banských osád a miest. Celú banskú činnosť v rámci krajiny riadili mincovné a banské komory, ale v 13.storočí na území Slovenska ešte nebola zriadená žiadna. Slovenské územie sa vtedy riadilo z mincovej komory v Budíne, (z ktorého po zlúčení s ďalšími dvoma mestami vznikla roku 1873 Budapešť). Slovensko v priebehu 13.storočia v oblasti baníctva ohromne vzrástlo kvalitatívne a aj kvantitatívne a tvorilo významnú časť celouhorskej banskej produkcie. Výnosy zo slovenských baní tvorili podstatnú časť príjmov uhorských panovníkov. Oplatilo sa teda investovať do prospektorskej činnosti a technologického rozvoja. Vďaka tomu mohlo na Slovensku v nasledujúcich storočiach dôjsť k ešte väčšiemu rozmachu baníctva, čím sa Slovensko zaradilo medzi významné celoeurópske hospodárske činitele.
Banská správa
Už v 13.storočí sa vytvorila inštitúcia banského majstra, ktorého ustanovovala mestská vrchnosť, ale plat dostával z kráľovskej banskej komory. Banský majster mal dozor nad celou banskou výrobou a banským osadenstvom v rámci regiónu a mal aj súdnu právomoc. Poplatky z vyťažených kovov tzv. urburu pre panovníka neskôr vyberala ním zriadená banská komora, ktorá spravovala aj erárne bane, lesy určené pre baníctvo a iné. Na Slovensku sa zriadili banské komory v priebehu 14. a 15.storočia skoro v každom významnom banskom meste. Na čele komory bol kráľovský úradník - komorský gróf. Pod ním bol pokladník, účtovník, kontrolór, banský majster, inšpektor hút, lesný majster, komorský skúšač, zásobovač, pisári a iní úradníci v banských a hutníckych závodoch. Do polovice 16.storočia bolo hlavnou úlohou banskej komory vyberať poplatky pre kráľa, ktoré tvorili približne desatinu vyťaženého zlata a osminu vyťaženého striebra a iných kovov. V banských komorách v Banskej Štiavnici a v Kremnici sa okrem toho aj odlučovalo zlato od striebra, obe sa čistili a určovala sa ich rýdzosť. Banské komory vykupovali od ťažiarov drahé kovy a odovzdávali ich mincovniam. Mincovné komory zriadil panovník Karol I. Róbert z Anjou (1288-1342) na Slovensku dve - v Kremnici a v Smolníku.
V roku 1424 daroval Žigmund Luxemburský (1368-1437) odvody zo stredoslovenských banských miest svojej manželke Barbore ako venný majetok uhorských kráľovien, ale priebežne sa dostávajú do prenájmov súkromných osôb alebo spoločností. Roku 1526 vzniká habsburská monarchia a Uhorsko sa stáva jej trvalou časťou. (Najvýznamnejšie zdroje príjmov monarchie aj naďalej až do 19.storočia pochádzajú z ťažby drahých a farebných kovov na území dnešného Slovenska). Roku 1548 boli stredoslovenské banské mestá podriadené Dolnorakúskej komore, (neskôr Dvorskej komore vo Viedni, zmenenej v polovici 18.storočia na Dvorské kolégium pre mincovníctvo a baníctvo vo Viedni).
Roku 1548 Ferdinand I. (1503-1564) buduje centrálnu erárnu banskú správu pre stredoslovenský región. V sídle banskej komory v Banskej Štiavnici (v objekte Kammerhof) bol zriadený Hlavný komorsko-grófsky úrad, na čele ktorého bol kráľom menovaný hlavný komorský gróf. Táto funkcia bola po prvý krát obsadená až roku 1598 z dôvodu veľkých nárokov na vhodnú osobu. Prvým hlavným komorským grófom bol David Hág. Stál na čele celého baníctva, hutníctva a mincovníctva v 7 stredoslovenských banských mestách (Banská Štiavnica, Kremnica, Banská Bystrica, Ľubietová, Pukanec, Nová Baňa a Banská Belá). Mal na starosti aj vojenskú ochranu tejto dôležitej oblasti. Podliehali mu aj lesy, uhliarstvo a všetko ostatné, čo súviselo s baníctvom. Bola mu tiež zverená správa panstiev, zámkov a iných majetkov patriacich komore - eráru.
Dnešný pohľad na Kammerhof.
Roku 1570 začína platiť tzv. Maximiliánov banský poriadok (až do vydania všeobecného banského zákona v roku 1854), ktorý uprednostňoval záujmy panovníka, zaviedol nové inštitúcie banských súdov v každom banskom meste a zaviedol aj vysoký stupeň organizácie prác.
V 16. a 17.storočí preberal erár do svojej správy čoraz viac banských diel, preto bolo potrebné správu posilniť. Postupne sa musela rozvíjať aj starostlivosť o osadenstvo a odborné vedenie banských a hutných prevádzok. Úlohy narastali. Reformu banskej správy uskutočnila Mária Terézia. V roku 1747 zriadila kolegiálny úrad, na čele ktorého bol síce aj naďalej hlavný komorský gróf, ale už nemohol rozhodovať samostatne. Raz alebo dva krát do týždňa sa konali porady hlavného komorského grófa s podkomorskými grófmi a prísediacimi, ktorí mali na starosti jednotlivé výrobné odvetvia. Prerokované otázky sa končili hlasovaním. Vydané dokumenty sa už nepečatili pečaťou hlavného komorského grófa, ale pečaťou úradu a okrem podpisu hlavného komorského grófa ho museli podpísať ešte ďalší dvaja predstavitelia úradu. Mária Terézia organizáciu úradu a jeho práva a povinnosti doplnila ešte v rokoch 1751 a 1752. Časom sa menili iba územné kompetencie úradu, inak ostával nemenný. Hlavný komorskogrófsky úrad dával do prenájmu erárne budovy, pozemky, lesy, jazerá, staval nové zariadenia, vodné diela, cesty a pod. Staral sa aj o zdravie a vzdelanie banského osadenstva. Roku 1873 sa úrad premenoval na Maďarské kráľovské hlavné banské riaditeľstvo v Banskej Štiavnici a v roku 1918 zanikol.
Nemecké osídľovanie
Dobývanie rúd v stredovekom Uhorsku výrazne ovplyvnil príchod nemeckých (aj flámskych) prisťahovalcov, ktorých na naše územie pozývali uhorskí králi. Cieľom nemeckého osídľovania (napr. z Porýnia, Durínska, Sliezska, Bavorska, Saska, Tirolska) bolo zvýšenie kultúrnej a technologickej úrovne domácich. Svoju úlohu zohrala aj potreba zaľudniť spustošené územie po mongolských vpádoch. Nemci sa venovali rozvoju baníctva, hutníctva, metalurgie, ale aj sklárstva a iných výrobných technológií. Usadili sa najmä v oblasti s výskytom rúd - Slovenské Rudohorie, oblasť Vysokých a Nízkych Tatier, Horehronie, Štiavnické vrchy, Kremnické vrchy a tiež časť regiónu hornej Nitry a východného Slovenska. Na základe udeľovaných kráľovských privilégií zakladali nemeckí prisťahovalci banícke mestá, mestečká a osady. Zlepšili organizáciu baníctva a zaviedli modernejšiu technológiu spracovania drahých kovov, ktorú prevzali od Benátčanov. Pre Nemcov bola banícka činnosť prvoradá a venovali jej náležitú pozornosť. Vypracovali práva a zákony nielen pre bane, ale aj banské osady. Kodifikácia banského práva sa uskutočnila počas panovania Bélu IV. (1235-1270). Toto tzv. nemecké obdobie baníctva na Slovensku trvalo až do polovice 19.storočia.
Delí sa na tri etapy. Prvá etapa začala už v 11.storočí a trvala do konca 16.storočia, kedy sa zaviedol nový banský poriadok (Maximiliánov). V 13. storočí už boli nemeckí osadníci v správe mnohých baní, banských osád a miest na území dnešného Slovenska. Prvú etapu teda charakterizuje kodifikácia banského práva, vznik banských miest a vydanie zvláštnych nariadení na podporu banskej činnosti. V r. 1327 bola vyhlásená zemepanská banská sloboda a neskôr došlo k založeniu kremnickej a smolníckej mincovnej komory. V r. 1388 sa v Banskej Štiavnici založil Zväz stredoslovenských banských miest, do ktorého patrili Banská Štiavnica, Kremnica, Banská Bystrica, Ľubietová, Pukanec, Nová Baňa a Banská Belá (bližšie o Zväze pohovorím v 2.kapitole). V roku 1487 sa v Košiciach združili východoslovenské banské mestá.
Druhá etapa nemeckého obdobia trvala cca jedno storočie (sedemnáste). Vyznačuje sa povstaniami a vojnami proti Turkom, ktoré ožobračovali banské mestá požiadavkami na peniaze, ľudí, kone. Navyše v mestách vypukol mor. Za týchto ťažkých podmienok museli banské mestá aj naďalej udržať bane v prevádzke a zavádzať nevyhnutný technický pokrok. 7.februára 1627 bol v dedičnej štôlni Bieber v Banskej Štiavnici prvýkrát na svete na banské účely použitý strelný prach. Od tej doby sa razenie banských diel a ťažba rúd začali uskutočňovať pomocou trhacích prác. Z Tirolska, kde už bolo baníctvo po zenite, sa na Slovensko dopravili zariadenia, ktoré sa tu vylepšovali a prúdili odtiaľ na Slovensko aj odborníci.
Výstup z dedičnej štôlne Bieber.
Tretia etapa nemeckého obdobia sa vyznačuje vynálezmi a zavedením modernej banskej technológie, ktoré sú natoľko dôležité, že si o nich prečítate až v samostatnom článku. Oblasť stredoslovenských banských miest sa stáva najpokrokovejším ťažiarskym teritóriom v Európe. Kvôli utajeniu, bolo najprv uvalené na metódy získavania drahých kovov z podzemia prísne štátne tajomstvo, ale to sa muselo časom zmeniť a Slovensko sa v oblasti vzdelávania banských odborníkov stáva najdôležitejším na svete.
V roku 1747 uskutočnila Mária Terézia už spomínanú reformu banskej správy. V roku 1749 vydala Ryžovací patent pre Uhorsko, v ktorom sa upravovali práva a povinnosti ryžovačov zlata. V roku 1786 Ignác Anton Born po prvý krát priemyselne odskúšal v hute v Sklených Tepliciach svoj nový typ amalgamácie tzv. Bornovu nepriamu amalgamáciu na spracovanie strieborných a zlatých rúd. Born do Teplíc pozval odborníkov, aby sa s novou metódou oboznámili. Tým sa uskutočnila prvá vedecká konferencia banských a hutníckych odborníkov z celého sveta - napr. z Anglicka, Dánska, Francúzska, Švédska, Poľska, Španielska, Ruska. Born aj inicioval založenie Spoločnosti banských náuk - prvej medzinárodnej vedeckej spoločnosti na svete. Spoločnosť vydala 2 zborníky, ktoré boli prvými vedeckými medzinárodnými časopismi na svete. Táto Spoločnosť však bohužiaľ smrťou Ignáca Borna roku 1791 alebo o niečo neskôr - zanikla.
Ignác Anton Born
Pohľad na taviacu hutu v Sklených Tepliciach, ktorá bola v roku 1785 prebudovaná na amalgamačnú- prvú na svete. Do dnešného dňa sa nezachovala.
Objavy ložísk drahých kovov v zámorí a v Južnej Afrike ekonomicky nepriaznivo ovplyvňovali ťažbu drahých kovov na našom území. Hĺbka dobývania narastala a kovnatosť postupne klesala. Ložiská sa postupne presúvajú do štátom dotovaných banských závodov. Tretia etapa nemeckého obdobia končí po revolučných rokoch 1848-49 a jej definitívny koniec nastáva r. 1867.
