Ponorky tried Foxtrot a najmä Kilo sú pomerne známe. Foxtrot bol najpočetnejšou konvenčnou ponorkou sovietskeho námorníctva (slúžili aj v Poľsku, Indii a Líbyi) a Kilo, ktoré zaviedlo niekoľko nových prvkov v sérii sovietskych/ruských nejadrových ponoriek si získalo zvučné meno svojim povestným tichom. Menej známy je však medzistupeň, resp. doplnok k triede Foxtrot, z ktorého aj vychádzal. Prvá jednotka PROJEKTu 641B, v kóde NATO Tango, vyplávala roku 1972. Produkcia skončila na začiatku 80-tych rokov. Išlo o najväčšiu konvenčnú ponorku v povojnovej ére( rekord doteraz držia lietadlové ponorky cisárskeho námorníctva Japonska Sen-Toku). Celkovo bolo postavených 18 ponoriek v dvoch sériách, pričom neskoršia verzia bola predĺžená kvôli inštalácii ASW striel. Pri pohľade na konštrukciu bola viditeľná jej nadväznosť na Foxtrot. Vyše 90 metrový hladký trup bez výčnelkov, ktorými sa vyznačovali predchádzajúce triedy, nabral na mohutnosti aj vďaka podstatne zvýšenej kapacite batérií. Umožňovali mu operovať pod vodnou hladinou bez vynorenia viac ako týždeň, potom bola ponorka nútená použiť šnorchel. Tri dieselové motory o výkone 4,6 MW ho dokázali hnať do vzdialenosti 14 400nm pri šnorchlovej rýchlosti 7 uzlov. Pod vodou dokázalo dosiahnuť 450nm pri rýchlosti 2,5 uzlu. Predné zaťahovateľné hĺbkové kormidlá zaručovali bezpečné manévrovanie v zaľadnených oblastiach.
Nižšie je neskoršia verzia
Oproti predchodcom sa dosiahlo aj významné zníženie hlučnosti. Napomohlo tomu pogumovanie povrchu, ktoré narušovalo ozvenu aktívneho sonaru nepriateľských plavidiel a taktiež tlmilo vlastné vnútorné vibrácie. Tím konštruktérov si dal pozor pri odstránení prekážok, ktoré spôsobovali nežiaduce zvukové vibrácie pri naplňovaní vnútorných záplavových komôr.
Elektronické vybavenie sa aj vďaka zväčšeniu konštrukcie značne priblížilo štandardu jadrových stíhacích ponoriek. Výkonný sonar na prove, moderný zameriavací a komunikačný systém, tieto všetky zložité technológie umožňovali vypúšťať zo šiestich 533mm torpédometov torpéda príslušného kalibru a neskoršia verzia Tanga aj SS-N-15 Starfish, protiponorkové strely vystreľované pod vodnou hladinou. Niektoré zdroje uvádzajú, že torpédometov je desať, teda šesť predných a štyri zadné, ide však o omyl. K vybaveniu patrilo aj ESM zariadenie Brick Group a vyhľadávací radar Snop Tray.
Vlastnosti ktoré sa v tomto návrhu spájali predurčovali ponorky na typických čakajúcich lovcov, či už išlo o plavidlá nad alebo pod vodou. Ich taktika spočívala v dosiahnutí frekventovaných úžin a bodov a čakať na vhodnú korisť. Vďaka vysokej kapacite batérií mohli takto vyčkávať veľmi dlho.
Táto trieda bola nasadená v Severnej a Čiernomorskej flotile. Západ sa o tomto novom type dozvedel po prvý krát v roku 1973 pri námornej prehliadke v Sevastopole.
Oficiálne je v stave ruského námorníctva posledná jednotka B-380. Slúži v Čiernomorskej flotile. V roku 1996 bol plánovaný jej predaj Ukrajine, tá ho však odmietla pre jeho nedostatočný technický stav. V roku 2000 preto začala modernizácia a celková rekonštrukcia z vládnych zdrojov. Až o šesť rokov neskôr bola požehnaná pravoslávnym kňazom, čo znamenalo opätovné zaradenie do flotily.
Od roku 2002 je súčasťou ponorkového múzea v Hamburgu aj U-434 (B-515). Okrem zbraňových systémov, ktoré boli odstránené pri kúpe z Murmansku, je kompletne zachovalá a celý interiér je sprístupnený návštevníkom. Ďalšie ponorky tohto typu možno nájsť v múzeu Zadorzhny v Moskve a technickom múzeu v Togliatti.
Hamburská U-434
TTD
Dĺžka: 91 m
Šírka: 9,1 m
Ponor: 7,1 m
Výtlak: 3100/3800 ton
Max. rýchlosť na hladine: 13 uzlov
Max. rýchlosť pod hladinou: 16 uzlov
Max. hĺbka ponoru: 300 m
Vytrvalosť: 80-90 dní
Posádka: 62
6 x 533 mm torpédometov; náklad 24 torpéd a striel alebo 36 mín
Použité zdroje:
http://rusnavy.com
http://www.russianwarrior.com
http://www.comtourist.com/history/u-434-submarine/
SUBMARINES, AN ILLUSTRCATED HISTORY OF THEIR IMPACT, Paul E. Fontenoy, 2007
PONORKY SOUČASNOSTI, Chris Chant, 2007
