Vojenská prehliadka v Paríži, 14. júla 1919
Siam, dnešné Thajsko, vedený kráľom Vajiravudhom, ktorý prijal meno Rama VI. (1881-1925), sa v júli 1917 pridal k Spojencom a vyhlásil Nemecku a Rakúsko-Uhorsku vojnu. Stalo sa tak po 3 rokoch od začiatku vojny, počas ktorých bol Siam neutrálny. Na domácej scéne došlo k internácii cudzincov a zhabaniu ich majetku. Na medzinárodnej scéne vyhlásenie vojny znamenalo prerušenie diplomatických vzťahov s Nemeckom a Rakúsko-Uhorskom. Neostalo však iba pri tom. Siam sa rozhodol zorganizovať expedičné jednotky a aktívne vstúpiť do vojny v Európe. Cieľom vlády bolo dosiahnuť rôzne politické ciele na domácej a medzinárodnej scéne. Jedným z hlavných cieľov bolo zvýšenie medzinárodnej prestíže a získanie rešpektu medzi vtedajšími imperialistickými štátmi.
Siam pred vojnou
Pred vojnou čelil Siam viacerým výzvam. Medzinárodná situácia: Siam nebol nikdy formálne kolonizovaný, ale bol pod neustálym tlakom Spojeného kráľovstva a Francúzska. Suverenita štátu bola permanentne ohrozovaná. Siam bol nútený sa vzdať niekoľkých území, bol obmedzovaný zahraničnom obchode a domáca jurisdikcia voči cudzincom bola ovplyvnená nerovnými zmluvami s európskymi krajinami. Domáca scéna: budhistická náboženská prax a výchova boli hlboko prepojené s feudálnou štruktúrou kráľovstva. Spoločnosť bola prevažne agrárna a hlavné mesto Bangkok bolo jediným mestským centrom. Priemyselný rozvoj bol v plienkach a veľká časť obchodnej činnosti bola v rukách čínskych prisťahovalcov, ktorí sa v predchádzajúcich desaťročiach presťahovali do Siamu vo veľkom počte.
Obdobie neutrality (1914 – 1917)
Po vypuknutí vojny vyhlásila siamská vláda 6. augusta neutralitu. Vzhľadom na to, že na začiatku vojny nebolo možné predvídať jej smerovanie to bolo dobré rozhodnutie. Nasledujúce tri roky však bolo čoraz ťažšie dodržiavať neutralitu. Siamská vláda sa musela čoraz viac zaoberať záležitosťami týkajúcich sa Nemcov, Britov a Francúzov, ktorí žili na jej území. Obe strany konfliktu lobovali u vlády, aby podporila ich snahy. Správy o nemeckom počínaní na bojiskách, bezprecedentné masové vraždenie, ponorková vojna a nasadenie chemických zbraní postupne presviedčali zástancov neutrality o podpore a vstupe do Spojeneckého tábora.
Začiatok vojny
Siam vyhlásil vojnu Nemecku a Rakúsko-Uhorsku 22. júla 1917. V dobre pripravenej a dobre vykonanej operácii boli všetci nemeckí a rakúsko-uhorskí štátni príslušníci v kráľovstve, asi 320 mužov, žien a detí, za úsvitu zatknutí. V priebehu dňa boli všetci ľudia, ktorí neboli diplomatickými zamestnancami, zhromaždení a internovaní. Nemecké lode zakotvené v Chao Phraya boli zadržané skôr, než ich nemecké posádky mohli spôsobiť nenapraviteľné škody. Siam zadržal 9 lodí s parným pohonom, 7 neskôr odovzdal Spojencom a 2 si nechal. Všetky nemecké podniky, obchody a reštaurácie boli zatvorené a všetok majetok boli zhabaný. Britské podniky sa tešili, že ich nemeckí konkurenti boli vyradení z prevádzky z dňa na deň. 193 mužov vo vojenskom veku bolo internovaných vo väzenskom tábore, ktorý bol zriadený vo vojenskej nemocnici v centrálnom Bangkoku. 124 žien a detí bolo internovaných v Nemeckom klube. Internované boli aj thajské manželky nemeckých mužov a ich deti. Podmienky v táboroch boli dobré. Tábory boli čisté, väzni dostávali potrebnú lekársku starostlivosť a dostatočné množstvo jedlo a celková atmosféra medzi väzňami a strážami bola priateľská. Tieto dobré podmienky umožnili vláde prezentovať civilizovaný obraz krajiny. V nasledujúcich mesiacoch narastala nespokojnosť s existenciou dvoch internačných táborov v hlavnom meste. Taktiež narastal počet sťažností uväznených. Britský minister vyvíjal silný tlak na vládu, aby akceptovala ponuku na prepravenie väzňov do internačného tábora v Indii, pretože pochyboval o schopnosti Siamu udržať internované osoby v táboroch a zabrániť im, aby sabotovali britské záujmy. Nakoniec s tým kráľ súhlasil. Nemci a Rakúšania boli deportovaní do Indie vo februári 1918, kde boli internovaní vo väzenských vojnových táboroch v Ahmednagare a Belgaume až do ich repatriácie v roku 1920.
Na oplátku, Nemci zadržali deväť siamských študentov, ktorí sa nachádzali v Nemecku. Thajskí diplomati nedokázali včas zabezpečiť ich presun do neutrálnych krajín. Začiatkom augusta 1917 boli uväznení v Berlíne a neskôr prevezení na hrad Celle (tábor pre nepriateľských dôstojníkov a prominentných civilných väzňov). Študenti dostali na zámku priestrannú izbu, dobré jedlom, oblečenie a každodenné potreby. Keďže dostali dostatok peňazí prostredníctvom Dánskeho červeného kríža, dokázali si zakúpiť všetko, čo im chýbalo. Študenti zaplatili francúzskemu dôstojníkovi, aby si pre nich varili a staral sa o poriadok. Prenajali si klavír a pokračovali v štúdiu na táborovej univerzite založenej väzňami. Bez ohľadu na pohodlný život jeden zo študentov zomrel koncom októbra 1918. Ostatní siamskí študenti boli 20. novembra 1918 poslaní s niekoľkými stovkami ďalších vojnových zajatcov vlakom na holandskú hranicu a ďalej do Belgicka. Odtiaľ boli presunutí do Paríža a dobrovoľne slúžili ako tlmočníci pre siamské expedičné jednotky.
Siamské expedičné sily
Siamská armáda v roku 1917 nebola obzvlášť dobre vybavená a vycvičená na zákopovú vojnu. Armáda mala malo moderného výstroja a delostrelectva a navyše nemala skúsenosti s bojom v inom ako svojom prostredí a teréne. Na druhej strane však armáda disponovala moderným letectvom.
To, že armáda suverénneho východoázijského národa by mala v Európe bojovať, bola bezprecedentná myšlienka tak pre elitu ako aj pre veľkú časť bežného obyvateľstva v Bangkoku. Existovala samozrejme aj opozícia, ktorá nesúhlasila s angažovaním Siamu vo vojne. Niektorí boli motivovaní politicky – pro-nemecky orientovaní obyvatelia, iní boli motivovaní nábožensky – nesúhlasili s účasťou budhistov vo vojne. Bez ohľadu na nesúhlas časti obyvateľstva vydal minister vojny v septembri 1917 výzvu, v ktorej vyzval dobrovoľníkov na vytvorenie kontingentu, ktorý mal ísť do Európy. Takto zostavená expedičná sila pozostávala zo 414 člennej leteckej jednotky (piloti a mechanici) a 870 člennej automobilovej jednotky (šoféri, mechanici, zdravotný a pomocný personál).
Siamskí vojaci pred odchodom do Európy
V nasledujúcich mesiacoch prebiehal výcvik a prípravy pre transport do Európy. Veliteľ expedičných síl generál major Phraya Bijai Janriddhi (1877-1951) prišiel do Európy v januári 1918, kde pripravoval príchod svojich jednotiek. Po ukončení príprav bolo 20. júna 1918 nalodených okolo 1230 vojakov a dôstojníkov na palubu SS Empire. Loď priplávala do Marseille o 5 týždňov, 30 júla 1918. Zatiaľ čo odchod zo Siamu bol veľmi slávnostný, príchod do Francúzska prebehol bez väčšej pozornosti domácich obyvateľov. Francúzski predstavitelia si dokonca na zdesenie siamských diplomatov nakrátko pomýlili siamské jednotky s indočínskymi jednotkami. Navyše siamský kontingent prišiel v čase, keď každý deň prišlo do Francúzska tisíce amerických vojakov čo ďalej znižovalo pozornosť, ktorú dostali od svojich hostiteľov. Primárnym cieľom Siamu bolo demonštrovať vojenské schopnosti a suverenitu svojho štátu, čo sa však vzhľadom na vyššie uvedené nedarilo podľa ich predstáv.
Siamskí vojaci prichádzajú do Marseilles, 1918
Siamskí vojaci v Marseilles
Po vylodení sa letecká jednotka presunula do výcvikových táborov v mestách Istres, Avord a Pau. Automobilová jednotka bola presunutá do tábora v Lyone, kde vojaci dostali základný výcvik. Po dvoch mesiacoch v tábore sa automobilová jednotka v októbri 1918 presunula do okolia Chalons v regióne Champagne kde začala zásobovať vojská pomocou francúzskych nákladných vozidiel.
Generál major Phraya Bhijai Janriddhi, veliteľ siamských expedičných síl
Generál major Phraya Bijai Janriddhi so siamskými a francúzskymi dôstojníkmi počas výcviku, 1918
Členovia siamskej leteckej expedičnej jednotky
Siamskí vojaci pred jedálňou, september 1918
Napätie medzi siamskými jednotkami a francúzskymi styčnými dôstojníkmi, ktoré vzniklo v tábore sa na fronte ešte viac vystupňovalo. Problémom bola jazyková bariéra. Hoci obe strany najali tak veľa tlmočníkov ako len bolo možné, v bojových podmienkach predstavovala efektívna komunikácia veľkú výzvu. Ešte väčším problémom bolo, že francúzska armáda nebola ochotná integrovať siamské jednotky do prebiehajúcich vojenských operácií hlavne kvôli povýšenectvu a rasistickým postojom francúzskych styčných dôstojníkov. Čoraz viac dochádzalo k tomu, že namiesto poradnej úlohy začali priamo veliť siamským vojakom obchádzajúc tak siamských dôstojníkov. Účinok francúzskeho správania sa na morálku siamského vojska bol katastrofálny, znepokojoval aj siamských dôstojníkov, diplomatov v Paríži, vysokých vojenských a civilných predstaviteľov v Bangkoku a dokonca aj samotného kráľa. Situácia sa zhoršila až tak, že kráľ a jeho starší poradcovia uvažovali o zrušení celej misie. 11. novembra však bolo podpísané prímerie, čo uvoľnilo napätie. Francúzske ministerstvo zahraničných vecí s cieľom zlepšiť vzťahy zabezpečilo u armády príkaz, aby siamská automobilová jednotka prekročila hranice a dostala sa na územie Nemecka. Účasť siamských jednotiek na okupácii Nemecka teda nebola výsledkom vojenského rozhodnutia ale politického úsilia utíšiť nespokojného spojenca a tým vlastne zlepšiť vzťahy so svojim susedom v Indočíne. Rozhodnutie veľmi potešilo všetkých zúčastnených, od vojenských veliteľov v Európe až po samotného kráľa v Bangkoku. Nakoniec boli siamskí predstavitelia ochotní odložiť spory preč a sústrediť sa na to, aby získali politické výhody z nasadenia jednotiek v Európe. Hlavná časť automobilovej jednotky operovala v oblasti okolo mesta Neustadt od decembra 1918 do júla 1919.
Siamskí vojaci vo Francúzsku
Siamskí vojaci, 1919
Pred cestou domov sa siamské jednotky zúčastnili víťazných prehliadok spojencov organizovaných v Paríži, Londýne a Bruseli. Tieto prehliadky v júli 1919 boli symbolickými príležitosťami vizuálne demonštrovať prítomnosť Siamu vo vojne pod očami kráľov a prezidentov. Siam tak potvrdil svoju prítomnosť medzi víťaznými štátmi, ktoré bojovali za dodržiavanie medzinárodného práva, spravodlivosti a civilizácie a porazili brutálnu silu a agresiu.
Devätnásť členov siamských expedičných síl zahynulo. Polovica z nich sa stala obeťou pandémie chrípky, zvyšné úmrtia boli následkom nehôd. Žiaden zo siamských vojakov nezahynul pod nepriateľskou paľbou alebo na zranenia súvisiace s bojom. Iba traja vojaci zahynuli počas vojny, z toho dvaja ešte doma v Siame a jeden vo Francúzku. Medzi vyhlásením prímeria a stiahnutím do Siamu zahynulo zvyšných 16 vojakov. Posledný žijúci veterán siamských expedičných síl, Yod Sangrungruang, zomrel ako 106 ročný v roku 2003.
Siamský vojak v nemocnici Červeného kríža, 1919
Expedičné sily sa vrátili do Bangkoku v dvoch skupinách. Vojaci leteckej jednotky opustil Francúzsko bez toho, aby sa ocitli na fronte a prišili do Siamu v máji 1919. Automobilová jednotka sa vrátila do Bangkoku v septembri. Pre túto príležitosť vláda zorganizovala oficiálne mierové slávnosti. Na konci slávností a náboženských obradov, ktoré trvali 4 dni, bol popol padlých vojakov umiestnený v pamätníku postaveného na centrálnom mieste v blízkosti Veľkého paláca a ministerstva vojny.
Záver
Aj keď bol Siam len malým účastníkom vo Veľkej vojne a účasť jeho armády na vojne v Európe nemala veľký vojenský význam, mala táto udalosť na budúcnosť Siamu a Thajska veľký vplyv. Politické zisky z účasti na vojne boli pozoruhodné. Ovplyvnili nielen zostávajúce roky absolútnej monarchie, ale aj udalosti po štátnom prevrate v roku 1932. Veľký vplyv mali aj na zahraničné vzťahy a sociálno-ekonomický rozvoj.
Najvýznamnejší výsledok vstupu do vojny bol, že Siam stal na strane víťazov. Odmietol nerovnú zmluvu s Nemeckom a diktoval podmienky mieru ako jeden z partnerov západných spojencoch v mierových jednaniach. Spojené štáty, Veľká Británia a Francúzsko zrušili svoje nerovné zmluvy so Siamom. Siam získal suverenitu nad svojim obchodom a verejnými financiami. Do tridsiatych rokov 20. storočia boli zrušené posledné zvyšky extrateritoriálnej jurisdikcie.
Druhým významným výsledkom vstupu do vojny bolo získanie vplyvu na medzinárodnej úrovni keďže sa Siam stal zakladajúcim členom Spoločnosti národov. Počas nasledujúcich dvoch desaťročí Siam získal vedomosti a technickú pomoc pre rozvoj rôznych odvetví prostredníctvom svojho členstva v Spoločnosti národov. Vojna tiež viedla k modernizácii siamskej armády. Siamu po vojne disponoval vyškolenými pilotmi, mechanikmi, vodičmi a dôstojníkmi so skúsenosťami z bojov.
Zdroje:
The Great War 1914-1918 'The Rage Of Men': Siam In The Great War
The Great War 1914-1918 'The Rage Of Men': 22nd July 1917: Siam Declares War on Germany
Vella, Walter F.: Chaiyo! The Role of King Vajiravudh in the Development of Thai Nationalism, Honolulu 1978;
Stoffers, Andreas: Im Lande des weißen Elefanten. Die Beziehungen zwischen Deutschland und Thailand von den Anfängen bis 1962, Schriften der Deutsch-Thailändischen Gesellschaft e.V., vol. 22, Bonn 1995;
Greene, Stephen L.W.: Absolute Dreams. Thai Government under Rama VI, 1910-1925, Bangkok 1999;
Dalby, Andrew: Prince Charoon et al. Southeast Asia. Makers of the Modern World: The Peace Conference of 1919-23 and their Aftermath, London 2010;
Hell, Stefan: Siam and the League of Nations. Modernisation, Sovereignty and Multilateral Diplomacy, 1920-1940, Bangkok 2010.
Whyte, Brendan / Whyte, Suthida: The Inscriptions on the First World War Volunteers Memorial, Bangkok, in: Journal of the Siam Society, Vol. 96 (2008), pp. 175-192.
Baker, Christopher / Phongpaichit, Pasuk: A History of Thailand, Cambridge 2005;
Terwiel, Barend J.: Thailand’s Political History. From the Fall of Ayutthaya in 1767 to Recent Times, Bangkok 2005.
Soongtravanich, Chalong: Siam and the First World War. The Last Phase of Her Neutrality, in: Nusantara, 4 (July 1973), pp. 83-90.
Stoffers, Im Lande des weißen Elefanten 1995
Thaiyanan, Orasa: Die Beziehungen zwischen Thailand (Siam) und Österreich-Ungarn (1869-1917/19), Ph.D. Thesis, University of Vienna, 1987.
Young, Edward M.: Aerial Nationalism. A History of Aviation in Thailand, Smithsonian History of Aviation Series, Washington D.C. / London 1995; Lumholdt, Niels / Warren, William: The History of Aviation in Thailand, Hong Kong 1987.
Peter B.: ‘A Very Small Part of World Affairs’, Siam’s Policy on Treaty Revision and the Paris Peace Conference, in: Journal of the Siam Society, 59/2 (1971), pp. 51-74; Dalby, Prince Charoon 2010.
Video o siamských expedičných silách
