Stručná história nomádov Indoiránskej jazykovej rodiny - diel 3. Iškuzai

Moderátoři: Pátrač, Tkuh, kacermiroslav, Thór, Hektor

Odpovědět
Jormunrekr
Příspěvky: 5
Registrován: 29/3/2022, 10:05

Stručná história nomádov Indoiránskej jazykovej rodiny - diel 3. Iškuzai

Příspěvek od Jormunrekr »

Vychádza lev z húštiny svojej, ten, ktorý hubí národy,
vyšiel z miesta svojho, tiahne aby obrátil zem tvoju v pustinu a mesta tvoje aby zborené boli,
tak aby nebolo žiadneho obyvateľa v nich.
Preto prepášte sa žíňami, kvíľte a nariekajte,
lebo nie je odvrátený hnev Hospodinov od nás

A ja privediem na vás národ z ďaleka, o dom Izraelský, tak hovorí Hospodin,
národ silný, národ starodávny, ktorého jazyk nebudeš vedieť, ni rozumieť, čo hovorí.
Ich tulce sú otvorené hroby, sú to domýšľaví hrdinovia
A strovia obilie tvoje aj chlieb tvoj,
požerú synov tvojich aj dcéry tvoje,
pojedia dobytok tvoj aj bravy tvoje,
pojedia vinné kmene tvoje i figy tvoje,
mestá tvoje hradené, v ktoré dúfaš, dobijú mečom


Jeremiáš Izraelský – z doby Skýtskych nájazdov na Izrael


V čase destabilizácie Zrubovej kultúry a pozvoľného úbytku obyvateľstva v priestore Severného Čiernomoria, došlo k príchodu novej populácie nomádov, z hlbín východných stepí za Uralom. Východné populácie boli nútené k migrácií zo svojej domoviny v hĺbke Ázijského vnútrozemia z viacerých dôvodov. Jedným bol vzrast moci Číny pod vedením cisára Xuana. Ten na konci 9. storočia pred n.l. a začiatkom 8. stor pred n.l. zorganizoval rad represívnych nájazdov. Ofenzíva smerovala na bližšie nešpecifikované kočovné národy, ktoré dlhodobo sužovali Čínske pomedzie. Tieto ataky, proti nomádskym národom na severozápade Číny, narušili rovnováhu v oblasti od Ordosu po Altaj. V priebehu 8 storočia pred n.l. následne dochádza v priestore Euroázijských stepí ku klimatickej zmene. Tá viedla k preskupovaniu populácie, ktorá hľadala nové územia vhodné na pastvu stád. Tieto faktory spustili migráciu nomádov z oblasti Ordosu. Nomádi z východu sa prelievajú Altajom a opanujú územia Tagarskej kultúry. Išlo pravdepodobne o historický národ Massagétov, ktorí aj podľa antických správ vytlačili Skýtov, predstaviteľov Tagarskej kultúry, z ich vlasti.
V priebehu vývoja kultúry Tagar dochádza na území od Munsijska cez horské svahy Pamíru, Altaja a ďalej na východ k rozkvetu Indoiránskej nomádskej oikumeny. Kmene tejto oblasti prešli na plne kočovný spôsob života, ktorý so sebou priniesol tvorbu elít. Tie ťažili z rozvoja obchodu a kontroly materiálneho aj ľudského potenciálu oblasti. Postupne vo svojich rukách sústredili značnú moc a priniesli do oblasti pevnú organizáciu spoločnosti. Svedčí o tom vznik monumentálnych mohýl z doby od konca 9. do 7. stor pred n.l. O dekádu skôr ako sa podobné mohyly objavujú v severnom Čiernomorí. Reprezentatívnym príkladom môže byť mohyla pri obci Aržan. Jej datovanie je problematické, spadá však do doby Tagarskej kultúry. Na jej stavbu sa spotrebovalo 25 000 m3 hliny, kameňa a okolo 6000 kmeňov stromov. Odhadom sa na jej realizácií podieľalo okolo 10 000 osôb. Pohrebná komora Aržanskej mohyly, tvorená desiatkami izieb plných obetí koní, ľudí a s bohatou výbavou predstavovala menšie mesto mŕtvych. Vzhľadom na rozmery mohyly sa dá hovoriť o veľkom vodcovi kmeňového zväzu. Jeho moc musel byť porovnateľná s kráľmi a cisármi vtedajších starovekých despocií.

Koncom 8. stor pred n.l. nomádi kultúry Tagar dorazili k ústiu Donu. Boli to vyhnanci, ktorých nepriaznivo zasiahli kmeňové pohyby na východe. Ich nástup a dominanciu umožnila destabilizácia pôvodnej populácie Zrubovej kultúry. Tá bola v stepi rozptýlená, bez pevnejšej organizácie. Kompaktnejšie celky existovali nanajvýš v priestore Kubáne a severnejších lesostepných oblastiach. Tagarská populácia, migrujúca z veľkej diaľky, bola dravá a pravdepodobne lepšie organizovaná. Existencia veľkých mohýl ako Aržan, v pôvodnej domovine, naznačuje, že ich už v skorom štádiu viedli elity s autoritou. Ich sila strhávala so sebou destabilizovanú Kimmerijsku populáciu. To im umožnilo veľmi skoro po príchode, zaviesť do svojej výzbroje oceľové zbrane. Populácie Tagaru prichádzali z oblasti kde stále trvala doba bronzová, čo bol v minulosti hlavný argument proti migračnej teórií. Nové poznatky v oblasti DNA však dali tejto teórií za pravdu.

Z archeologického hľadiska, po fáze Černogorovka – Kamyševcha nastupuje tzv. Novočerkasská fáza Zrubovej kultúry. Išlo o prechodnú etapu medzi kultúrou Zrubovou a klasickou Skýtskou dobou v Čiernomorí. Ukazuje na skorú symbiózu medzi jadrom Skýtov z východu a rozptýlenou populáciou Kimmerijcov a Kobancov zo západu. Netreba pochybovať o tom, že populácie Zrubovej kultúry sa na vzniku Skýtskeho národa podieľali. Jadro Skýtov so svojím myšlienkovým a materiálnym svetom však prišlo z oblasti Strednej Ázie. Horda nových nomádov od Donu vyrazila na juh. Možno sa tak stalo pod vplyvom Kimmerijskej populácie na Kubáni, ktorá vylíčila Skýtskym vodcom bohatstvo krajov na Blízkom východe. O smere postupu vypovedajú podstatne bohatšie nálezy pamiatok Novočerkasskeho typu na dolnom Done a pred Kaukazskích stepiach. Tagarske kmene sa tu stretli na juhu s populáciami Kobanskej kultúry a na západe kultúry Meotskej. Dotvorenie Meotskeho etnika sa udialo niekedy v dobe príchodu Skýtov, jadrom Metov boli populácie neskorej Zrubovej kultúry usadené na Tamanskom poloostrove a okolo rieky Kubaň. Oblasť sa stala východzím bodom ťažení na Blízsky východ nielen Kimmerijom ale aj Skýtom. O multikulturalite svedčí výbava prvých mohýl. Popri bronzových skýtskych hrotoch šípov, bronzových sekerách, oštepoch, kotloch a konských postrojoch Tagarského typu sa tu taktiež vyskytujú keramické a bronzové výrobky Meotov a Kobancov. Už v prvých hrobkách je možné zároveň objaviť predmety, ktorých pôvod ukazuje na Blízky východ. To vypovedá o pretrvávajúcom spojení oblasti s Kimmerijskou hordou na juhu. Veľmi skoro sa do mohýl vkladajú oceľové meče. Niekoľko mohýl patrilo vodcom, ktorých výbava obsahuje celý voz, kone, ľudské obete. Všetko ešte nie vo veľkých množstvách.

V čase, keď si Kimmerijci budovali svojimi výbojmi v Mezopotámií a Malej Ázií povesť hrozivých protivníkov, cez Kakukaz prichádzal pre Blízkovýchodné štáty nepriateľ, ktorý sa mal stať ešte hrozivejším. Skýtom, po ich príchode na severný Kaukaz, trvalo najviac jednu generáciu, aby toto horstvo prekročili. Predpokladané územie kde sa tieto nové skupiny usádzali, prípadne z ktorého tiahli na výboje, ležalo v priestore dnešného západného Azerbajdžánu. Severovýchodnejšie od zóny vplyvu Kimmerijcov. Skýti spočiatku neboli dominantným nomádskym uskupením v oblasti. Dorazili tu v čase vrcholu moci Kimmerijske hordy, ktorá sa pripravoval spolu s Uraratu na nové ťaženie proti Asýrií – hlavnej mocnosti vtedajšieho civilizovaného sveta. Urartejskím panovníkom sa postupne podarilo v priebehu prelomu 8. a 7. stor pred n.l. stabilizovať štát. Rolu tu hrali nesporne aj Kimmerijske hordy, ktoré sa priklonili k Uratejcom. V prvej štvrtine 7. stor pred n.l. Uratejskí králi Argishti II a Rusa syn Argistiho, mohli zahájiť novú expanziu na východ od Urmie. Uratejska moc dosiahla až k pohoriu Sabalan. Keďže tieto oblasti boli doménou polo nomádskych Párskich kmeňov, je pravdepodobné, že Uratejci pri ťažení do oblasti využili služby Kimmerijskich nomádov. Ťaženia Uratejcov a Kimmerijske nájazdy pravdepodbne podnietili migráciu Parsov smerom na juh do oblasti Kermansahu a Sús. Tu sa na troskách Elamu začalo neskôr tvoriť Perzské etnikum. V regióne sa militarizovali aj ďalšie uskupenia. Starobylé kráľovstvo Manejcov a polonomádske Indo-iránske kmene z oblasti Hamadanu – Médi. Oba národy patrili do sféry vplyvu Asýrie, prípadne Urartu. Mocenské postavenie oboch veľmocí bolo však pod tlakom Kimmerijcov na ústupe a tieto štátne celky to hodlali využiť.

Cesta k moci v regióne, sa Skýtom otvorila až po zdrvujúcej porážke Uratejcov a Gimmirai Asýrskym kráľom Asharadonom na začiatku 70-tych rokov 7. stor pred n.l.. Moc Gimmirai na východe bola zlomená. Možno aj s prispením Skýtov, ktorí neumožnili ich ďalšie sformovanie v oblasti, po pobití Kimmerijskych elít Asýrčanmi. V tejto dobe sa na svetlo dejín dostáva vojvodca Skýtov (kráľ?) Išpakaios (Ishpaka). Ťažisko Kimmerijskej hordy sa presunulo na západ. Časť Kimmerijcov sa dala do služieb Asýrie alebo sa pridali k Médom, Manejcom a Išpakaiovi. Urartu po porážke upadá do postupnej stagnácie. Rusa nedokázal s novým nomádskym celkom, tvoriacim sa okolo Išpakaia, nadviazať podobné vzťahy ako s Kimmerijcami. Skýti sa v tejto dobe priklonili k Manejcom a Médom. Manejsky kráľ Aksheri zahajuje novú revoltu proti Asýrií okolo roku 676 pred n.l. Za pomoci Skýtov a Médov vytláča Asýrčanov z oblasti. Asharadon sa za týchto okolností rozhodne zmeniť taktiku.

V tomto momente sa Skýti po prvý raz dostávajú do svetla písomnej histórie. Na Asýrskej tabuľke z približne polovice 70-tych rokov sa Asharradon úzkostlivo pýta svojho boha Šamaša, či vládca Gimmiraj, Partatua uzavrie s ním spojenectvo ak mu dá Asýrski kráľ za ženu jednu z jeho dcér. Je pravdepodobné, že v tomto prípade Gimmiraj neznamenajú Kimmerijci, ktorých Asharradon prednedávnom porazil. Pravdepodobnejšie sa už jedná o Skýtov, čomu nasvedčujú aj následne ďalšie udalosti. Z tejto správy vyplývajú dôležité fakty. Predovšetkým ukazuje, že Skýti boli v oblasti naozaj krátko. Preto došlo k ich zámene s Gimmiraj, resp. Asýrčania si neboli istí etnicitou a tak použili všeobecne vžitý výraz pre barbarských nájazdníkov zo severu. V ďalších, prevažne Asýrskych prameňoch, sú už Skýti zaznamenaní pod menom Iškuzai resp. ich zem ako Iškuza. Ďalším faktom je, že Asharradanova dcéra mala byť daná konkrétnemu vodcovi Skýtov – Partatuovi. Ten sa musel tešiť medzi svojimi rešpektu, ktorý už mohol súvisieť s posvätnosťou kráľovského majestátu. Pompeius Trogus spomína vodcov Plynosa a Scolopitusa, ktorí viedli Skýtov do Malej Ázie. Mená vodcov sa javia ako skreslenie pôvodného významu. V Skýtčine mohol znamenať najdrahší otec Skýtov. Otázka o kráľovskej vláde v týchto ranných dobách je predmetom sporou odbornej verejnosti. Skýtski vodcovia si pri ťažení na juh, cez Kaukaz mohli naozaj zvoliť vrchného vojvodcu. Poznáme aj jeho meno, v Asýrskych prameňoch sa ešte pred Partatuom spomína Išpakaios (Ishpaka). Bojoval na strane Manejcov a Médov. Padol niekde na Asýrsko – Manejskom pohraničí. Po jeho smrti sa vodcom stal Partatu.

Aj keď správy, o tom, ako odpovedal všemocný boh Šamaš mocnému Assharadonovi chýbajú, bola to podľa všetkého kladná odpoveď a svadba sa uskutočnila. Vyplýva to z ďalších udalostí. Už okolo roku 673 pred n.l. Skýti pomáhajú Asýrii pacifikovať severo – východné oblasti. Útočia na Urartu, Manejske kráľovstvo a prinútia Médov stiahnuť sa do defenzívy. V tejto dobe mohlo dôjsť vplyvom Asýrskej princeznej k vzniku kráľovskej vlády u Skýtov. Prípadne až zavedeniu dedičnej rodovej línie zahájenej Partatuom. Spojenectvo Skýtov a Asýrie znamenalo počiatok konca pre štát Urartu. Skýti sa stali pomyselným ohnivkom na miske váh, ktoré s konečnou platnosťou uvrhlo túto mocnosť do prepadliska dejín. Od začiatku 60-tych rokov sa mocnosť postupne zrútila do seba. Pravdepodobne k žiadnej rozhodnej bitke medzi Urartu a Skýtmi nedošlo. Postačovali nájazdy na poľnohospodárske zázemie v údoliach. Základom Uratejského štátu bola silná militantná vrstva, ktorá vykonávala centralizovanú správu z horských mestských centier. Archeologické zistenia ukazujú na postupné vyľudnenie veľkých horských pevnostných centier, kontrolujúcich poľnohospodárske zázemie v údoliach. Pre nomádov boli prakticky nedobytné, pokiaľ nevyužili moment prekvapenia a náhleho útoku. V prípade Urartu sa zdá, že mesta boli opustené a občas aj vypálené samotnými obyvateľmi. Brány opustených miest boli ohradené múrmi, aby sa zabránilo prístupu do nich. Možno v nádeji, že sa miestni obyvatelia raz vrátia späť. Bol to dôsledok zrútenia sa krehkého multietnického štátu. Elity sa postupne militarizovali voči svojmu vlastnému zázemiu. Zrútenie systému nastalo vplyvom neznesiteľného zdanenia kmeňov a etnickým napätím. Na veľké stavebné diela ako akvadukty a obrie múry pevností bola využitá práca tisícov otrokov z podrobených oblastí. Je možné, že časť poľnohospodárskeho zázemia a otrokov sa pridala k nomádom. Oblasť Urartu postupne stráca svoj urbánny charakter a vo veľkom sa vyľudňuje. Po Rusovi, ktorý skonal niekedy v čase začiatku tejto destabilizácie, vystupuje ešte v Asýrskich prameňoch z druhej polovice 7. stor pred n.l. niekoľko Uratejskích lokálnych vodcov. Aj napriek tomu, že si nárokovali Uratejské dedičstvo, všetci boli podriadení služobníci Asýrskej moci. Konečnou bodkou za štátom Urartu bolo prevrstvenie Churitského obyvateľstva Arménmi v priebehu 6. stor pred n.l.

Počas toho ako sa Urartu zmietalo v predsmrtných kŕčoch sociálneho boja a nomádskych nájazdov, Asharadon sa rozhodol vysporiadať taktiež s Manejskom. Okolo roku 660 pred n.l. je Akhsheri Asýrčanmi zdrvujúco porazený. Asýrčania obľahli najväčšie mestá kráľovstva - hlavné mesto Izyrtu, Uzbiyu (Ziviye) a Urmeyashe. Mestá nedokázali dobiť ale krajinu aj napriek tomu spustošili. Po ich odchode v krajine zavládol chaos a v 50-tych rokoch sa opäť podrobila Asýrií. Pravdepodobne aj pod vplyvom pravidelných Skýtskych nájazdov. Manejsko sa stalo v ďalšej dobe nárazníkovým pásmom medzi Médmi a Skýtmi. Nakoniec bolo pričlenené k Médom ako provincia Matienne.

Asýria tak situáciu na severo-východe, za prispenia Skýtov, dokázala zvrátiť. Medzitým však na západe rástla opäť moc Kimmerijcov. Kimmerijci sa po dobytí Frýžskeho kráľovstva, porážkou Lýdie a plienením Maloázijských gréckych polis, stali pánmi Malej Ázie. Zrak ich nového vojvodcu Ligdamisa (Tugdammeho), sa následne obrátil na východ k Asýrií. Ligdamis sa stretol na hraničnom území kdesi v juhovýchodnej Kilíkkií so spoločnými silami Asýrie a Skýtov. V bitke ktorá nastala padol. Skýtov v tomto boji viedol Madya (či Madeyos). Pravdepodobne Partatuov syn a následník, ktorého matkou mohla byť práve Asýrska princezná. Madeyos z poverenia Asýrčanov následne postupoval ďalej na západ a pravdepodobne tu zviedol s Kimmerijcami ešte rad víťazných bojov. Vodcom Kimmerijcov, ustupujúcich na západ, sa stal Sandakhshatra. Ten si na pomoc zavolal Trákov na čele s vojvodcom Kobem, náčelníkom Trérov. Tréri mohli mať zmiešaný Kimmerijsko-Trácki pôvod, boli potomkami populácie Zrubovej kultúry, ktorá prišla do karpatskej oblasti v priebehu 8. stor pred n.l. Kobe dostal za úlohu pacifikovať západ, kým Sandakhshatra vzdoroval náporu Skýtsko-Asýrskej ofenzívy na východe. Tréri okolo roku 645 pred n.l. vyplienili opäť Sardi a následne sa vydali na východ. Tu bol Kobe niekedy po roku 645 pred n.l. Madeyom porazený a zabitý. Sandakhshatra sa v prameňoch taktiež viac nespomína a je pravdepodobné, že rovnako padol. Po porážke Kimmerijsko – Trerskej únie Asyrsko – Skytskou, Kimmerijska hegemónia v Malej Ázií okolo rieky Halis (KizilIrmak) skončila. Všetko nasvedčuje tomu, že práve tieto boje, v Grécku započali legendu o prenasledovaní Kimmericov Skýtmi a ich vzájomnej nenávisti. Maloázijský Kimmerijci viac pre Asýriu nepredstavovali hrozbu, väčšina ich populácie sa nakoniec rozplynula v Maloázijskom prostredí. Zdá sa, že Kimmerijci si ešte nejakú dobu udržiavali vplyv na západe, ktorý ukončil podľa helénskej tradície až Lýdski kráľ Alyatthes (605 – 562 pred n.l.).

Po Madeyovom víťazstve nad Kobem, nie je následne niekoľko desaťročí nič známe ani o Skýtoch. Dá sa predpokladať, že v tomto období upevňovali svoju moc v oblasti na úkor Uraratu, Manejcov a Médov. Ich vplyv mohol zasiahnuť aj bývalú Kimmerijsku Kappadokiu, ako to zachytáva dielo Pompeia Troga. Práve v tejto dobe sa podľa všetkého zo Skýtov stávali Skýti, ktorých Herodotos bude nazývať kráľovskými. Skýtska horda sa dostáva na svetlo dejín opäť až po roku 627 pred n.l. V tom čase sa začala vzbura Babylonského kráľa Nabopolassara proti Asýrskej moci. Proti Asýrii sa zdvihla silná koalícia Babylonu a Médie. Médsky kráľ Fraotr roku 625 pred n.l. vtrhol do Asýrie, ale bol porazený a zabitý. Po ňom prebral vládu jeho syn Cyaxares. Je pravdepodobné, že v Asýrskom vojsku sa angažovali aj Skýti. Tí vystupujú z tieňa okolo roku 623 pred n.l., keď pri novej ofenzíve Médov a Babylónie bolo obľahnuté hlavné mesto Asýrie Ninive. Pred dobytím mesto uchránili Skýti, ktorí tu zasadili obliehateľom zdrvujúcu porážku na spôsob Poľských husárov. Práve od tohto dátumu grécky historik Herodotos počíta 28 ročné obdobie vlády Skýtov nad Prednou Áziou.
Herodotove tvrdenie, je určite prehnané. Skýti za podpory Asýrie, ktorá potrebovala konsolidáciu, začali podnikať pustošivé nájazdy na celom území Mezopotámie. Zvrchovanú vládu však Skýti nad územím nemali ako vytvoriť. Pustošenie a rozvrat mohli mať na druhej strane podobné účinky. Vďaka nomádskemu spôsobu boja sa Skýtska horda dokázala rýchlo presúvať na rozsiahlom území. Obrancovia tak mohli nadobudnúť dojem, že nomádi zaplavili celé územie. Skýti pri svojich nájazdoch dosiahli až hranice Egypta v Palestíne. Vypovedajú o tom písomné správy faraóna Psammeticha I., ktorý sa s nimi neodvažoval ani bojovať a odvrátil ich od ďalšieho postupu veľkými darmi a prosbami. Z tejto doby pochádzajú aj ohlasy, ktoré sa odrazili v Jeremiášových biblických veršoch uvedených na začiatku. Nájazdy Skýtov sa mohli sezónne párkrát opakovať a tak podporovať atmosféru strachu a neistoty. Za týchto okolností koalícií Médie a Babylonie trvalo značnú dobu kým sa dokázala spamätať. Oba strany sa však pripravovali na nový stret. Asýria uzavrela spojenectvo s Egyptom, kým Média a Babaylonia získala spojenectvo Urartu a Manejcov. Sily na oboch stranách boli zdá sa vyrovnané, čoskoro sa však mal jazýček váh od Asýrie odkloniť. Skýtska vernosť sa totiž chýlila ku koncu.

Okolo roku 613 pred n.l. došlo východne od Ninive k stretnutiu Médskej a Skýtskej armády. Médsky kráľ Cyaxares namiesto toho aby zviedol bitku, zahájil diplomatické jednania. Ich výsledkom bolo spojenectvo Skýtov s Médmi a Babylončanmi. Asýrsky osud bol v tom momente spečatený. Pravdepodobne pri dohode došlo k obetovaniu pozostatkov kráľovstiev Urartu a Manejcov. Roku 612 pred n.l. nakoniec spojené sily Babylonu, Medie a Skytov dobili mesto Ninive a zničili ho do základov. V ďalších rokoch tieto kočovné kmene pomáhali Babylonskej ríši v jej bojoch proti Egyptu v Sýrií a Palestíne. Vojna vyvrcholila roku 605 pred n.l. úplným zničením Egyptskej armády. Skýti v tejto kampani vypálili roku 604 pred n.l. chrám bohyne Ištar v Aškalone. Vojna sa skončila niekedy pred rokom 600 pred n.l. – Babylon sa po nej stal pánom Sýrie aj Palestíny.
Skýti sa okolo roku 600 pred n.l dostali na vrchol moci. Ich dominancia v priestore od Kapadokie po Urmiu sa však chýlila ku koncu. Spojenectvo s Babyloniou a Médiou sa čoskoro po tomto dátume rozpadlo. Dôvody nie sú zrejmé, Skýti boli najmenej organizovaným etnikom a ojedinelé skupiny mohli už pred skončením spojenectva prepadávať územie Babylónie či Médie. Je zaujímavé, že po novom vystúpení Skýtov v písomných prameňoch sa nespomína meno žiadneho konkrétneho vodcu. Je pravdepodobné, že rod Partatua vymrel alebo pozvoľna stratil vplyv. Moc sa sústredila opäť v rukách náčelníkov jednotlivých rodov. Práve táto okolnosť mohla mať rozhodujúci vplyv na odkoln Skýtov od Asýrie. Samotná barbarskosť Skýtov, mohla taktiež hrať rolu vo vzťahoch. Určite sa na vzťahoch prejavili aj krivdy z minulosti. V neposlednom rade Médi videli v Skýtskich územiach možnosť ďalšej expanzie. Od roku 597 pred n.l. sa teda začína nepriateľstvo Babylonie a Skytov. Tá podniká pokus o vpád do priestoru vazalských kráľovstiev - Mannu a Urartu. Vpád predznamenal ďalšie udalosti – okolo roku 595 pred n.l. pozval Médsky kráľ Cyaxares Skýtskich vojvodcov na hostinu. Po tom čo sa Skýti poriadne opili boli do posledného muža zmasakrovaní.

Tento úskok znamenal pád Skýtov na Prednom východe. Zbavení vodcov, čoskoro nato podľahli Medskej ofenzíve na ich územia. Postupne sa sťahovali na západ k Lýdskim hraniciam. Kráľovstvo Lýdov sa v tomto čase pozdvihlo z trosiek a stalo sa hlavnou mocnosťou v Malej Ázií. Skýtska horda bola postupne vytlačená do priestoru Kapadokie. Tu sa značne oslabení a dezorganizovaní Skýti podriadili Lýdskemu kráľovstvu. Lýdska pomoc Skýtom vyvolala konflikt s Médiou. Nová vojna, ktorá sa následne rozpútala, skončila pre Skýtov nepriaznivo. Po zapojení sa Babylonu do konfliktu, došlo k diplomatickým jednaniam a vyhotoveniu mierovej zmluvy. Kapadokia bola vydaná Médom. Lýdia na druhej strane získala Frýgiu a Kilikiu. V zmluve o Skýtoch už nie je zmienka, ich moc bola zlomená a ich územie si rozdelili nové mocnosti.

O kultúrnych vplyvoch, ktoré pôsobili na nomádske zoskupenia v priestore Blízskeho východu svedčia ojedinelé archeologické nálezy, ktoré môžu byť minimálne spojené s dobou prítomnosti Skýtov v tomto priestore. Asi najreprezentatívnejšou ukážkou je tzv. poklad zo Ziwiye. Datovanie pokladu spadá do konca 7. stor pred n.l. a zahŕňa celý súbor predmetov, v ktorých sa mieša štýl Asýrie, Urartu, Manejcov, Médov so zverným štýlom Skýtov. Poklad je tvorený šperkami, zlatou misou, zbraňami, nestepnými doštičkami zo slonoviny, konským postrojom, bojovým vozom. Umelecké vyhotovenie a stvárnenie jednotlivých predmetov ukazuje nakoľko sa nomádske elity stotožnili s orientálnym luxusom. Práve v tejto dobe sa u nich začnú vyskytovať diadémy, náhrdelníky, prstene, náramky a ďalšie šperky. Zlato sa začne uplatňovať pri výzdobe zbraní, oblečenia, brnenia a štítov. Orient ovplyvnil aj niektoré motívy zverného štýlu. Vzťah nomádskej elity k honosnému orientálnemu umeniu bude pre ňu charakteristický až do konca skýtskej éry. Predmety Skýtov budú dlhodobo patriť k tým najhodnotnejším v celom európskom barbariku. O výzbroji a prítomnosti nomádov v Malej Ázií svedčia hrobky v Norsutepe a Imireliku. Tradičné Skýtske trojboké hroty šípov sú tu po novom vyhotovené z ocele resp. bronzu, železo sa uplatňuje aj pri výrobe sekier, nožov, Skýti sa oboznamujú so šupinovým pancierom. Taktiež vo výbave bojovníka z tejto oblasti nechýba bimetalický meč – práve v oblasti Blízkeho východu došlo k dotvoreniu Skýtskeho dlhého meča známeho ako akinak. Ten v ďalších dobách vytlačí z používania sekeru ako hlavnú zbraň na blízko. V neposlednom rade u Skýtskej elity sa zavedie používanie bronzových prilieb. Samostatný typ tejto ochrannej zbroje sa vyvinie aj v priestore Severného Kaukazu. Šupinový pancier či prilby sa v ďalších rokoch nestanú dominantnou časťou výzbroje a budú do značnej miery výsadou významných bojovníkov a kráľov. Podobne ako bojové vozy, ktoré sa stávajú načas symbolom prestíže Skýtskej najvyššej vrstvy. Na druhej strane, v oblasti vojenstva, ovplyvnili nomádske zoskupenia nemalou mierou Orient. Predovšetkým zavedením lučištníckej jazdy, ktorá ukončí éru bojových vozov. V Orientálnych armádach nachádza uplatnenie taktiež Skýtsky kompozitný luk a trojboké šípky, s lepšou prieraznosťou a dostrelom.

Клочко В.І. - ОЗБРОЄННЯ ТА ВІЙСЬКОВА СПРАВА ДАВНЬОГО НАСЕЛЕННЯ УКРАЇНИ (5000–900 рр. до Р.Х.)
М.И. Ростовцев - ЭЛЛИНСТВО И ИРАНСТВО НА ЮГЕ РОССИИ
Milan Škoda - Velké říše kočovníků
Alexej Petrovič Smirnov – Skytové
Tayshan Yu – A Study of Saka History
Zbigniew bukowski a kol. - Prahistoria ziem polskich tom iv
С. Д. Крыжицкий - ЖИЛЫЕ ДОМА АНТИЧНЫХ ГОРОДОВ СЕВЕРНОГО ПРИЧЕРНОМОРЬЯ (VI в. до н. э.— IV в. н. э.)
Артамонов Михаил Илларионович - Киммерийцы и скифы : (От появления на исторической арене до IV в. до н. э.)
Novotna-Novotny – Pravek Europy III Skyti
Askold I. Ivantchik - THE FUNERAL OF SCYTHIAN KINGS: THE HISTORICAL REALITY AND THE DESCRIPTION OF HERODOTUS (4.71–72)
Kathryn Hinds – Scythians and Sarmatians
Eric H. Cline - 1177 př. Kr. Zhroucení civilizace a invaze mořských národů
Alfred Jepsen - Královská tažení ve strarém orientu
Otakar Klíma - Sláva a pád starého Íránu
Jiří Prosecký - Když království sestoupilo z nebes
Riza Argun – The Fall of the Urartu Kingdom
Herodotos
Popmpeius Trogus
Odpovědět

Zpět na „Ostatní národy“