Stručná história nomádov Indoiránskej jazykovej rodiny - diel 4. Sindoi

Moderátoři: Pátrač, Tkuh, kacermiroslav, Thór, Hektor

Odpovědět
Jormunrekr
Příspěvky: 6
Registrován: 29/3/2022, 10:05

Stručná história nomádov Indoiránskej jazykovej rodiny - diel 4. Sindoi

Příspěvek od Jormunrekr »

Na začiatku VI. stor pred n.l. sa anabáza nomádov v Malej Ázií a Blízkom východe skončila. Je celkom možné, že odozvou ich prítomnosti bol vznik Mazdizmu. Viery, ktorá odsudzovala starých bohov z nomádskej minulosti Peržanov, Médov a Árijcov ako démonov Déva. Nomádske jadro, než by malo stratiť svoju identitu v Malej Ázií, volilo odchod z tohto územia. Jeho doménou sa mali stať územia na sever od Kaukazu. Aj napriek ústupu z priestoru Blízkeho východu, moc elít ostávala veľká. Skýti si zvykli na značné bohatstvo, ktoré prinášali sezóne ťaženia proti vtedajším veľmociam. Dokazujú to nové veľké mohyly s bohatou výbavou, ktoré na prelome VII. a VI. stor pred n.l. vznikli v priestore Severného Kaukazu. Vyznačujú sa priestrannou pohrebnou komorou s plochou od 41 do 112 m2. Komora bola delená na viacero izieb. Do mohýl najvýznamnejších boli ukladané veľké počty obetí koní (okolo 30) a ľudí. Ľudské obete predstavovali otroci, konkubíny, slobodní jazdci vodcovej osobnej stráže. Obety boli ako násilné tak dobrovoľné. Bohato boli zastúpené predmety bojového charakteru – prilby Kobánskeho typu (napodobňujúce Blízkovýchodné Uratejské vzory), železné okrúhle štíty, akinaky, sekery, šupinové zbroje, oštepy, kopije, luky a šípy s oceľovým hrotom. Taktiež šperky, diadémy, náramky, honosne zdobené bronzové kotly, zlaté rhytony a goryty, zrkadlá, vozy. Všetky predmety boli bohato zdobené zvereným štýlom, pri výrobe sa vo veľkom uplatňovalo zlato, jantár, striebro. Táto výbava bola bežná v úzkom kruhu nomádskej elity. Prostí príslušníci hordy mali jednokomorovú zrubovú konštrukciu pohrebnej komory. Tradičnou výbavou bol drevený goryt, luk a šípy, bič, brus, pracovná sekera, dláto. Už v najstarších hroboch sa objavujú grécke výrobky, ktoré predznamenali novú orientáciu ekonomických väzieb. Na prelome VI. a V. stor pred n.l. sa monumentalita mohýl na sever od Kaukazu končí. Táto skutočnosť koreluje so vzrastom moci Perzskej ríše. Perzskí panovníci si dali záležať na vztýčení hradieb a pevností v Kaukazských priesmykoch. Kaukaz sa zmenil, obrazne povedané, na hradby Mordorské. Zenit predstavujú mohyly v Ulskom, v jednej z nich sa našlo do 500 kostier koní uviazaných do kruhu as desiatky ľudských obetí. Pozostatky pohrebnej hostiny sú kráľovské, predstavujú stovky pozostatkov koní, oviec a kôz. Mohlo ísť o posledného veľkého vodcu Skýtov v oblasti Severného Kaukazu. Po jeho smrti sa mocenská dominancia nomádov preskupila ďalej na sever do priestoru Kubáne, Azova a ďalej na stepi dnešnej Ukrajiny. Blízkovýchodný štýl je v tejto dobe nahradený štýlom antických polis. Kým časť elít sa spriazňuje s Meotmi a nadväzuje obchodné, spoločenské styky s Helénmi, druhá časť tento stav odmietne.

Pred Ulskou mohylou, za doznievajúcich obradných spevov a nad zvyškami z lukluskej pohrebnej hostiny, dochádza k roztržke. Týka sa čistoty krvi a tradícií. Ako píše Herodotos, počas neprítomnosti Skýtskych mužov, zúčastňujúcich sa koristníckych ťažení, Skýtske ženy obcovali s otrokmi. Dôsledkom bol vznik nečistého plemena. Čistí Skýti s ním museli zohrať krutý boj, ktorý so slávou vyhrali. V tejto legende nasiaknutej propagandou, boli za otrokov pravdepodobne považované Meotske a Kobanske kmene. Za ich nečistých potomkov – nový nomádsky kmeňový zväz, ktorý sa vynára v priebehu VI. stor pred n.l. v priestore Kubane a Azova - Sindoi. Legenda, ktorú zachytil Herodotos, vzišla z prostredia Skýtov, ktorí odmietli pomery na Kubáni, Azove a Kryme. Tí ovládli v priebehu V. stor pred n.l. stepi od Donu po Dnester a sami seba považovali za čistých či kráľovských Skýtov – Paralatoi. O nezmieriteľnom nepriateľstve vypovedajú ďalšie správy od Herodota – Kimmerijsky Bosporus zamŕza a Paralatoi konajú po ľade vojnové ťaženia proti Sindoi. Podobne Xenofon – Paralatoi rozšírili svoju nadvládu nad Meotmi, v Európe Skýti panujú a Meoti sú im poddaní. Ammianus Marcellinus rovno hovorí, že Sindoi boli považovaní za potomkov otrokov Skýtov. Podobne Valerius Flaccus hovorí o otcovskom zločine Sindoi.
Všetky tieto odozvy sa dajú označiť za propagandu elít Paralatoi. Skutočnosť bola podľa archeologických zistení iná. Predovšetkým medzi Skýtmi, Meotmi a Kobancami prebiehala už od príchodu Skýtov trvala symbióza. Už počas VII. stor pred n.l. dochádzalo k stieraniu ostrých hraníc medzi týmito etnickými celkami. Vzťahy sa mohli zmeniť, až po skúsenosti nomádov s vyspelým svetom Blízkeho Východu. Časť z nich mohla potom nazerať na Meotov, Kobáncov, pripadne Skýtov ktorí sa ťažení nezúčastnili s dešpektom, ako na primitívnejšie kmene. Sindoi neboli rozhodne menejcenní. Svojich súkmeňovcov z hĺbky stepi predčili až do IV. stor pred n.l. ako vo výzbroji, tak aj v bohatstve. Bol to dôsledok skorého a pevného spojenia medzi Sindoi a Helénskym svetom.

V priebehu doby utvárania Skýtov okolo Kaukazu a ich úderov do priestoru Blízkovýchodných ríš, sa diala v oblasti Severného Čiernomoria udalosť, ktorá podstatne ovplyvnila kultúrny vývoj na území Euróspkej stepi. Tou udalosťou bolo usádzanie sa starovekých Helénov na pobreží Severného Čiernomoria. Prítomnosť helénskych prospektorov v Kerčského prielive a Azovskom mori je s veľkou pravdepodobnosťou rovnako stará, ako ich prítomnosť v oblasti Berezaňu tj. priebeh 8. až 7. stor pred n.l. Už vtedy sa vstup do Azova mohol nazývať u domorodých populácií Pantikapaion – rybia cesta. Zúžený priechod medzi dvoma vodnými plochami bol známi hojnosťou rýb. A to do takej miery, že ryby sa stali hlavným vývozným artiklom nových helénskych kolónií, ktoré tu v priebehu času vznikali. Demosténhes, ktorého stará matka bola Skýtka (pravdepodobne z kmeňa Sindoi), zdôrazňuje a viackrát vyzdvihuje nasolené ryby z Pantikapaia. V oblasti je doložená predovšetkým prítomnosť Meotov. Grécki prospektori nazvali Kerčský prieliv Kimmerijsky Bosporus, čo samo o sebe dokladá spriaznenosť Meotov s pôvodnou populáciou. Nie je vylúčené ani to, že Grékov do oblasti navigovali samotní Kimmerijci z Malej Ázie alebo Trákie. Úspešný pokus o kolonizáciu sa podaril až Miléťanom v priebehu VI. Stor pred n.l. Prvá polis dostala názov Panticapaeum a bola založená okolo roku 580 pred n.l. Podľa archeologických nálezov sa jednalo o oblasť bez zjavnej prítomnosti domorodej populácie. Tento činiteľ bol v počiatočnej fáze polis často rozhodujúci, pre ich úspešný rozvoj. Podarilo sa to aj Panticapaeu, ktoré neskôr pomáhalo ďalším prisťahovalcom so zakladaním Helénskych osídlení v oblasti. Táto skutočnosť predurčovala mesto na vedúcu úlohu v oblasti. Po Panticapeu boli na Kerči založené poleis Nymphaeum a Theodosia. Na druhej strane Kimmerijskeho Bosporu získali dominanciu Fangoria a Hermonassa. Fangoria sa stala akýmsi druhým hlavným mestom Bosporského kráľovstva. Predurčovala ju na to výhodná poloha v ústí rieky Kubaň, dôležitej obchodnej spojnice do vnútrozemia dnešnej Ruskej Kubáni. Heléni založili v oblasti niekoľko desiatok miest. Spočiatku malo každé mesto vlastnú správu, existovali ako demokracie, tak režimy s tyranmi. Tyranskej vlády sa zväčša zhostili oikisti – vodcovia, ktorí viedli kolonistov na ceste k založeniu kolónie.

Na Kerčskom poloostrove sa tvorilo len malé poľnohospodárske zázemie v okolí samotných polis. Usadlosti sa sústredili do pobrežných oblastí na prirodzene chránených miestach. Naopak, na Tamani bola kolonizácia oveľa rozsiahlejšia a poľnohospodárske usadlosti sa rozšírili hlboko do vnútrozemia. Na Tamani sa utvorila vidiecka spoločnosť, kým na Kerči dominovali mestá. Rozsiahle osídlenie Tamanu naznačuje bezproblémové vzťahy s miestnym obyvateľstvom. Svedčí o tom aj rýchla Helenizácia miestnych kmeňov. Predovšetkým sa jednalo o kmeň Sindov. Sindovia, prijali obchodnú spoluprácu s polis a stali sa spolu s Meotmi hlavnými obchodnými partnermi Grékov. Ich vzájomné vzťahy vyústili do tvorby Sindského kráľovstva, na východ od gréckej domény. Kráľovstvo sa stalo nárazníkovým pásmom medzi divokými nomádmi na severe a východe a Grékmi na Kerči a Tamani. Spolupráca oboch štátnych celkov umožnila hospodársku stabilitu a vytvorila špecifickú kultúru v rozsiahlej oblasti od Kaukazu po Don a východný Krym.

U väčšiny polis sa archeologicky, do konca VI. Stor pred n.l. nenašli známky fortifikácie. Situácia sa mení v priebehu prvej polovice V. stor. pred n.l. S veľkou pravdepodobnosťou súvisí s preskupovaním silného Skýtskeho uskupenia v oblasti na sever od Azova - Paralatoi. V tomto čase mnohé poľnohospodárske usadlosti zanikajú. Vo všeobecnosti je pozorované stiahnutie sa poľnohospodárskej základne bližšie k mestám. Mestá zároveň budujú rozsiahle opevnenia, poskytujúce ochranu nielen obyvateľom polis, ale v prípade núdze aj obyvateľom hospodárskeho zázemia. V stave ohrozenia vznikla potreba spoločnej obrany gréckych miest. Kým na západe, pre veľkú vzdialenosť jednotlivých gréckych polis, nebolo možné vytvoriť pevnejšiu organizáciu, východné polis Kimmerijskeho Bosporu boli pre svoju blízkosť pre takéto spojenectvo – simmachiu vhodnejšie.
Základy boli položené už v VI. Storočí pred n.l. V tejto dobe tu existujú náznaky náboženskej únie – Amphictyon. Na čele s kultom Apolona Ietrosa (spasiteľa). Jeho hlavný chrám sa nachádzal v samotnom Pantikapaiu. Mesto, na čele s kňazmi boha Apolona, ako náboženské a ekonomické centrum, sa stalo prirodzenou autoritou pre ostatné grécke polis. Didodoros Sicílsky datuje vznik Bosporského kráľovstva, pod vládou elít z Pantikapaia, do roku 480 pred n.l. Jeho zrod však treba posunúť do neskoršej doby. Išlo o postupný vývoj od náboženskej únie cez simmachiu až po kráľovstvo na čele s vládnucou dynastiou. Pre dátum, ktorý uvádza Diodoros sa dá skôr predpokladať zduženie obcí v simmachiu. V tomto vývoji hrali hlavnú úlohu elity z Pantikapajskeho rodu Archeanakitidov. Rod pochádzal z Milétu a to ako sa dostal k vedúcej úlohe počas procesu tvorby kráľovstva nie je zrejmé. Nedá sa vylúčiť, že ich predok bol oikistom, ktorý viedol založenie Pantikapai. Zároveň je pravdepodobné, že práve táto rodina ovládala v meste kult Apolóna a z jej stredu sa vyberali najvyšší kňazi kultu. Povaha ich vlády nebola v V. stor pred n.l. ešte úplne kráľovská. Z ich rodu sa volil vrchný stratégos simmachie. Väčšie mestá ako Theodosia, Nymphaeum či Fangoria si udržiavali svoju vlastnú správu a nezávislosť. Vrchný stratég vystupoval ako kráľ iba pri jednaniach s barbarskými náčelníkmi, ktorým demokracia nič nehovorila.

Za vlády Archenidov zažíva Panticapeum novú éru rozvoja. Prejavom mocenskej a hospodárskej sily boli monumentálne obranné valy stavané na obranu širokého zázemia mesta a jeho spojencov na Kerči. Na Tamanskej strane boli podobné valy zbudované v zázemí od Fangorie po Hermonassu. Keďže na Kubáni išlo o rozsiahlejšie územie okrem valov, ktoré nemohli pokryť celú zónu obrany sa stavali taktiež v hlbokom zázemí menšie opevnené pevnôstky. Prostredníctvom nich sa barbarské obyvateľstvo oboznamovalo s pokročilejšou technikou stavby budov a fortifikáciou. Tieto obranné opatrenia sa začali realizovať v priebehu prvej polovice V. stor pred n.l – so vzrastom moci Paralatoi na severe. Grécke polis Kimmerijskeho Bosporu mohli mať v tej dobe okolo 15000 obyvateľov. Z toho odhadom mohlo byť 5000 produktívnej mužskej populácie. Vzhľadom na tieto čísla sa uvažuje, že na výstavbe sa podieľalo taktiež barbarské obyvateľstvo Meotov a Sindov. Valy a pevnosti naznačujú expanziu simmachie. Zároveň čoraz väčšiu mieru koexistencie barbarov a Grékov v tomto priestore. Barbarské vplyvy mohli hrať úlohu pri postupnom pretváraní simmachie na kráľovstvo. Táto zmena znamenala začiatok rozporov medzi jednotlivými Gréckimi polis, ako moc stratégov Pantikapaia vrastala. Nezhody vyvrcholili počas Periklovej výpravy. Hlavní oponenti stratégov simmachie – Nyphaeum, Fangoria a Theodosia opustili simmachiu a pridali sa k Aténskemu námornému spolku. Nepriateľstvo vzdialených Atén a roztrúsené ohniská odporu nedokázali zvrátiť dominanciu Pantikapai. Jeho stretégovia sa v čoraz väčšej miere mohli oprieť o barbarských náčelníkov, s ktorými sa postupne zblížili pri spoločnej obrane, obchode a diplomatických jednaniach. O previazanosti Pantikapaiskich elít s barbarmi vypovedajú aj nasledujúce udalosti.

Okolo roku 438 pred n.l. preberá vládu nad mestom Spartok. Archenidi pravdepodobne vymreli po meči. Spartok si však mohol zobrať ženu z tohto rodu. Spartokov pôvod nie je zrejmí. Jeho meno evokuje trácke prostredie a o tráckom pôvode napovedá aj Dionýzov kult, ktorý sa u Spartokovcov tešil obľube. Nasvedčovalo by to aj zavedenie tráckych žoldnierov do armády mesta na prelome V. a IV. stor pred n.l. Aj keď sa Spartokov trácki pôvod nedá vylúčiť logickejšie vyznieva, že išlo o predstaviteľa pogréčtenej miestnej Kimmerijskej či Sindskej šľachtickej dynastie. V konečnom dôsledku, Kimmerijci či Sindi mali s Trákmi dosť spoločného od časov Kimmerijskej expanzie do Tráckeho prostredia v priebehu VIII stor pred n.l. Väzby medzi Tráckimi Kimmerijcami a Meotmi na Kryme a Kubani nemuseli byť úplne spretŕhané.

Spartok vládol len sedem rokov a následne vláda prešla na jeho synov Seleuka a Satyra. O Seleukovi nie je nič známe, podľa všetkého čoskoro zomrel. Vládu potom plne prebral Satyros. Vládol približne od roku 433 pred n.l. do roku 390 pred n.l. Práve Satyr môže byť označený za reformátora, ktorý ukončil simmachiu a pretvoril ju na Bosporské kráľovstvo. Za týmto účelom už možno spolu s bratom začal dobíjať odtrhnuté mestá. Práve bojové strety v tejto počiatočnej dobe mohli byť pre jeho brata osudné. Satyros reformou armády, zapojením Meotov, Sindov a tráckych žoldnierov, dokázal v priebehu svojej vlády získať prevahu. Zdá sa, že zároveň došlo k zmiereniu s Aténami, ktoré vzbúrencov ponechali osudu. Satyros dokázal do konca storočia dobiť Nyphaeum aj Fangoriu a posledným bodom odporu tak ostala Theodosia. Tá sa odvrátila od Atén a dokázala vzdorovať na základe spojenectva s Herakleou Pontskou. Nie je známe odkedy Satyros bojoval s Theodosiou, je však známe že nakoniec pri jej obliehaní padol, bez toho aby ju dobil. Za neúspechom jeho ťaženia stálo zhoršenie vzťahov jeho kráľovstva s barbarmi.

O dôvode nepriateľstva vypovedá dielo Polyainosa. Jadrom problému bolo nešťastné manželstvo Sindského kráľa Hecatea a jeho Metoskej manželky Tigtao. Hecateus bol z neznámeho dôvodu zosadený. Na trón sa dokázal vrátiť len vďaka Satyrovej intervencií a pomoci. Za túto pomoc Satyros trval na tom, aby si Hecateus zobral za ženu jeho dcéru. Tigtao, ktorá nezapadala do plánu, mala byť zavraždená. Hecateus nedokázal bývalú ženu zabiť a namiesto toho ju zapudil a uväznil. Tigtao po čase dokázala z väzenia ujsť k svojmu otcovi a čoskoro potom popudila Meotske kmene proti Satyrovi a Hecateovi. Rozpútala sa neľútostná vojna, ktorá hrozila ukončiť moc Sindov a Bosporanov na Kubani. Hecateus nakoniec dokázal ukončiť konflikt. Tigtao dal ako rukojemníka svojho syna (u Polyanosa išlo o syna Satyra, nie je to však vzhľadom na ďalší priebeh udalostí logické). Zmier bol však zhatený Satyrom. Ten, v čase upokojenia situácie, poslal za Tigtao vrahov. Tigtao atentát prežila, pomstila sa zabitím rukojemníka. Legenda hovorí, že Hecataios následne zomrel žiaľom nad smrťou syna. Pravdepodobne však pri obnovených bojoch s Meotmi. Meranie síl s Tigtao sa stalo osudným aj Satyrovi. Bojujúc na dvoch frontoch, nedokázal zhromaždiť dostačujúce sily na boj s Theodosiou a pri jej neúspešnom obliehaní padol.
Príbeh vykresľuje obraz formovania vlády Bosporských kráľov nad oblasťou. Zároveň to, akú zásadnú úlohu hrali v kráľovstve už od začiatku barbarské zoskupenia. Satyrove aktivity, ktoré zasahovali do záležitostí Sindov indikujú pôvodom jeho dynastie. O pokrvnej spriaznenosti so Sindskou dynastiou by nasvedčovalo aj ustanovenie jeho syna Gorgippiu za nového kráľa Sindov po Hecataiovi. Podľa Polyana, po smrti Hecataia bol za vládcu dosadený Satirom jeho syn Gorgippia. Jeho meno bolo použité pri pomenovaní nového hlavného mesta kráľovstva Sindov – dnešnej Anapi. Práve on mal vyriešiť spor s Meotmi poskytnutím veľkých darov a diplomaciou. Na druhej strane je doložený po smrti Satira boj jeho syna Levkona, ktorý sa stal novým kráľom Bosporu so Sindskím vodcom Octamasdom, synom Hecataiovim. Až po jeho porážke mohol nastúpiť Levkonov brat Gorrgipia ako kráľ Sindov. Octamasad mohol byť vodcom frakcie, ktorá sa snažila o nezávislosť Sindov, od dynastie spriaznenej s vládcami Bosporu. Táto frakcia mohla byť účastná pri prvotnom zosadení Hecataia. Nie je samozrejme vylúčené ani to že Hecataiova a Satyrova dynastia neboli spriaznené a príbeh o Tigtao vykresľuje priebeh ovládnutia Sindov Bosporskou dynastiou. To bolo zavŕšené ustanovením Gorrgipiu za kráľa Sindov.

Po Satyrovi nastúpil vládu v kráľovstve jeho syn Levkon. Ten v 80-tych rokoch IV. storočia pred n.l. zavŕšil snahu svojho otca o hegemóniu v oblasti. Podarilo sa mu dobyť Theodosiu. Hrdinský odpor mesta sa pretavil do jeho formálnej nezávislej správy. Naznačuje to Levkonov titul, ktorý bol odvtedy archontom Bosporu a Theodosie. Podarilo sa mu následne poraziť aj Sindskeho kráľa Octamasada, či už išlo o skutočného potomka Hecataia alebo nie. Osud Gorgippiu, po ktorom bolo pomenované hlavné mesto Sindov nie je známi, zdá sa že sa mu minimálne podarilo vyriešiť vzťahy s Meotskimi kmeňmi. Gorgippia sa stala sídlom Bosporských guvernérov na druhej strane Kimmerijskeho Bosporu. Tradične to boli mladší synovia vládnucej dynastie v Bospore. Levkon sa plne priklonil k spolupráci so Sindmi a Meotmi. Je celkom možné, že mal Sindsku manželku, prípadne elity Sindov mali za manželky ženy z Bosporskej dynastie. O Levkonovi sa tvrdí, že dôveroval Skýtom vo svojej armáde viac ako Helénom. Rýchly Skýtsky prepad mal byť rozhodujúcim činiteľom, ktorý mu umožnil dobiť Theodosium. Previazanosť miestnej Sindskej elity s Bosporom ukazujú bohaté mohyly Sindskich vládcov z tejto doby. Reprezentatívnym príkladom môže byť poklad nájdený na Kryme v mohyle Kul-Oba. Je zrejmé, že v mohyle Kul-Oba bol pochovaný príslušník Sindskej kráľovskej rodiny, a jeho manželka - možno princezná z rodu Spartokovcov. Poklad ukazuje definitívny odklon Skýtskej elity od Blízskovýchodných vzorov a jej príklon ku gréckemu umeniu a štýlu. Umelci Bosporského kráľovstva dosiahli v tomto období nevídané majstrovstvo, ktoré bolo porovnateľné s vtedajšou svetovou špičkou. Pri tvorbe predmetov majstrovsky zvládli kombináciu Skýtskeho zverného štýlu s Helenskymi prvkami, ktoré sa postupne dostávali do popredia.

Po Levkonovi nastúpil vládu Spartok spolu so svojím bratom Perisadom, niekedy okolo roku 348 – 347 pred n.l. Perisad bol už za otcovho panovania správcom Kubaňskej časti Bosporu v Gorgippií. Spartok v priebehu piatich rokov zomrel a vládu nad celým štátom prebral jeho brat Perisad. Za Perisada dosiahlo Bosporské kráľovstvo ekonomický vrchol, vo veľkom sa rozbehol predovšetkým obchod s Aténami. Hlavným vývozným artiklom boli poľnohopodárske produkty, dobytok, vlna, kožušiny, ryby a taktiež otroci. Bosporské kráľovstvo sa stalo v priebehu doby Aténskou obilnicou podobne ako v neskoršej dobe pre Rím Egypt. V pohreboch Bosporskej šľachty sa postupne skombinovali prvky Skýtske a Grécke. Často je ťažké odlíšiť či išlo o pohreb bohatého Gréka alebo Sinda či Meota. Zlatý vek Bosporského kráľovstva sa začal chýliť ku koncu v poslednej štvrtine IV. stor pred n.l. ešte za Perisadovej vlády. Počiatok zhoršenia situácie treba hľadať v nových preskupovaniach nomádov v stepi. Paralatoi boli nútení ustupovať zo svojich pozícií pred novým nepriateľom - Sarmatmi. Po tom, čo ich roku 339 pred n.l. odrazil Filip Macedónsky, ústup Paralatoi smeroval do bohatých oblastí Olbie a Krymu. Okolo roku 328 pred n.l. Demosthenes (ktorého matkou bola Sindka) informuje Aténčanov o Perisadovej vojne so Skýtmi.

Sindovia a Meoti sa dajú označiť za helenizovaných Skýtov už v priebehu V. stor pred n.l., o dekádu skôr ako Paralatoi. Vplyvom vyššej gréckej kultúry upúšťajú od ľudských obetí. Dochádza k zjednodušovaniu pohrebného obradu – miznú stopy požiaru, kone sa vyskytujú len v najbohatších mohylách. Komory v mohylách elít sú menšie, ale vďaka kamenným klenbám a bohato maľovaným sarkofágom z dreva, mramoru a bronzu, nestrácajú na monumentálnosti. Zrubovú či jurtovú konštrukciu postupne nahrádza stena z nasucho kladených balvanov alebo nepálené tehly. Mŕtvym sú na oči pokladané helénske mince. Obľúbenou výbavou pre záhrobný život sa stávajú grécke amfory a iná, na kruhu točená vyspelá keramika, s vínom a potravinami helénskej proveniencie. Výzbroj významného jedinca bola honosná, vďaka styku s antickým svetom, predčila výzbroj iných skupín v Skýtií. Do VI. stor pred n.l. boli tradičnými zbraňami luk, sekera, oštepy, v menšej miere meče. Neskôr dlhý jazdný meč prevládol, taktiež kopija a Sindovia zaviedli do svojej taktiky dobre vybavenú ťažkú jazdu so štítmi a zbrojou. Sindovia mali v pohrebnej komore tradične uložené panciere – najprv šupinové, neskôr helénske s muskulatúrou, zaviedli náholenníky, prilby helénskeho štýlu, meče. Ženy preberali helénsky štýl obliekania. Sindovia dokázali vytvoriť v priebehu VI-V stor. pred n.l. vlastné kráľovstvo. Jeho základom boli dobré chránené osídlenia a pevnôstky. Techniku opevňovania Sindovia prebrali od Grékov. Steny opevnení mali impozantnú hrúbku od dvoch do piatich metrov. Stavali taktiež obranné veže v strede osídlení, ktoré dosahovali rozlohu do 12 hektárov. Využívali sa taktiež tradičnejšie drevo-zemné obranné valy, prípadne prírodné prekážky ako močaristé územia, ostrohy riek či jazierok, húštiny lesa.

Meotske populácie ostávali vo všeobecnosti chudobnejšie. Ich elity postupne splynuli so Sindmi. Praktikovali poľnohospodársky a dobytkársky typ hospodárstva. O spojitosti s predchádzajúcou dobou svedči ukladanie mŕtvych na boku v skrčenej polohe, len občas sa nájdu hroby kde zosnulý leží na chrbte. Výbava hrobov nebola bohatá, tvorili ju riečne okruhliaky, kosti kráv, oviec a koní, keramika, ktorej vzory siahajú do kaukazskej doby bronzovej. Zriedkavo bronzové a oceľové dýky a ozdoby. Hroby boli ploché bez mohylového násypu.

Vojenstvo Bosporského kráľovstva sa v začiatkoch (VII -VI. stor pred n.l.) nelíšilo od ostatného grécka. Vojsko štátu tvorili všetci slobodný muži (vojenskú službu často vykonávali muži medzi 18 až 60 rokmi), ktorí bojovali len v prípade nebezpečenstva. Ich výzbroj závisela od majetkovej triedy do ktorej patrili, keďže si ju hradili na vlastné náklady. Takúto milíciu viedli volený velitelia – strategos. V priebehu času sa armáda profesionalizovala a to najskôr v Bosporskom kráľovstve. Tu už od prvej polovice IV. stor. pred n.l. (možno už s nástupom Spartakovskej dynastie), boli do služieb kráľa najímaní žoldnieri – najmä z Trákie a Grécka. Väčšiu žoldniersku armádu si mohli králi dovoliť až po nástupe ekonomickej prosperity v druhej polovici IV. stor. pred n.l. Neoddeliteľnou súčasťou Bosporskej armády sa stali kmene Sindov a Meotov. Elitu žoldnierov tvorila ťažká pechota – hopliti. Ich tradičná výzbroj pozostávala zo štítu – hoplonu, kopije a meča. Je pravdepodobné, že v Ponte kde sa táto ťažká pechota musel vyrovnávať s ľahkou lučistníckou jazdou používali hopliti dodatočnú ochranu. Okrem tradičného brnenia aj tkaninu a rohože ako výstelku. Okrem tradičných mečov ako Xiphos (ξίφος) a Trácka mahayra (μάχαιρα), sa do výzbroje pechoty, ale najmä jazdy dostávali aj dlhšie prevedenia Skýtskej spathy. Milície gréckych štátov začali používať aj Skýtsky kompozitný luk. O využití peltastov v štátoch Bosporu nie sú doklady, trácky žoldnieri Bosporského kráľovstva však mohli byť práve peltasti. Kavaléria mala v Bospore oveľa väčší význam ako v ostatnom gréckom svete až do Macedónskej éry. Tvorili ju najmä predstavitelia spojeneckých kmeňov, ale určite aj najvyššia Bosporská šľachta. Pod vplyvom gréckych štátov bola kavaléria Sindov a Meotov vybavená ťažšou obrannou výzbrojou. V oveľa väčšej miere než Skýti ďalej v stepi. Kavaléria používala pancier, náholenníky, štíty, prilby podľa gréckych vzorov.

Zdroje
М.И. Ростовцев - ЭЛЛИНСТВО И ИРАНСТВО НА ЮГЕ РОССИИ
Milan Škoda - Velké říše kočovníků
Alexej Petrovič Smirnov – Skytové
Tayshan Yu – A Study of Saka History
Zbigniew bukowski a kol. - Prahistoria ziem polskich tom iv
С. Д. Крыжицкий - ЖИЛЫЕ ДОМА АНТИЧНЫХ ГОРОДОВ СЕВЕРНОГО ПРИЧЕРНОМОРЬЯ (VI в. до н. э.— IV в. н. э.)
Артамонов Михаил Илларионович - Киммерийцы и скифы : (От появления на исторической арене до IV в. до н. э.)
Novotna-Novotny – Pravek Europy III Skyti
Askold I. Ivantchik - THE FUNERAL OF SCYTHIAN KINGS: THE HISTORICAL REALITY AND THE DESCRIPTION OF HERODOTUS (4.71–72)
Kathryn Hinds – Scythians and Sarmatians
Herodotos
Popmpeius Trogus
a ďalšie
Uživatelský avatar
jarl
3. Generálmajor
3. Generálmajor
Příspěvky: 3576
Registrován: 19/2/2009, 16:45
Bydliště: Jakubov u Moravských Budějovic

Re: Stručná história nomádov Indoiránskej jazykovej rodiny - diel 4. Sindoi

Příspěvek od jarl »

Tahle série mi nepřipadá jako stručná historie indoíránských nomádů. To je opravdu podrobný popis se spoustou zajímavých podrobností. Velká pochvala pro autora.
ObrázekObrázek

Quod licet Iovi, non licet bovi.

Karel Marx: „Ruská politika je nezaměnitelná. Měnit se mohou pouze metody, taktika, způsob manévrování, ale Polárkou ruské politiky zůstává podmanění světa. Ruský medvěd bude schopný všeho, dokud ví, že ostatní zvířata se mu nebudou bránit. Existuje jediný způsob, jak se chovat k mocnosti, jako je Rusko - neukázat strach."
Odpovědět

Zpět na „Ostatní národy“