William Adams

[pjaro77]

Asi väčšina z návštevníkov palby pozná román Šogun. Bol inšpirovaný skutočnými udalosťami.
Románový John Blackthorn prezývaný Andžin (lodivod) sa volal v skutočnosti William Adams.

https://www.historylab.sk/recenzie/skut ... -japonsku/
Už len dobrodružstvá, ktoré zažil pred a po ceste do Japonska, by vydali na niekoľko strhujúcich príbehov. Nezvyčajná pri mužovi jeho pôvodu, ktorý začínal ako obyčajný učeň u staviteľa lodí, bola aj jeho gramotnosť, čo ho odlišovalo od bežných Angličanov tej doby. Schopnosť čítať a písať bola bežná len u obchodníkov, kňazov a u vyšších vrstiev spoločnosti.
Narodil sa v roku 1564 v prístavnom meste Gillingham v juhovýchodnom Anglicku. Okrem záznamu o krste nie sú známe žiadne ďalšie informácie o Adamsových rodičoch ani o ich sociálnom statuse. Vzhľadom k vyššie uvedenému sa nedá vylúčiť, že išlo možno o rodinu nejakého obchodníka.

Po vyučení Adams slúžil v anglickej flotile ako kapitán menšej zásobovacej lode počas námorných bojov so Španielmi pri ich neslávnom pokuse o inváziu do Anglicka v roku 1588. Krátko nato sa oženil a mal dve deti – syna a dcéru. Potom takmer desať rokov pôsobil ako (podľa všetkého) navigátor alebo kapitán v obchodnej námornej spoločnosti Barbary Merchant, ktorá mala monopol na obchod medzi Anglickom a Marokom (odtiaľ názov odkazujúci k Berberom obývajúcim severnú Afriku), ale väčší zisk mala skôr z pirátstva než z obchodu. O konkrétnych Adamsových zážitkoch z tejto fázy jeho života nie sú známe žiadne informácie, ale možno predpokladať, že sa rozhodne nenudil. V roku 1597 spoločnosť zrušili, ale už nasledujúci rok sa v holandských službách vydal v ústrety svojmu najväčšiemu dobrodružstvu:

„V roku nášho Pána 1598 som bol najatý za hlavného lodivoda flotily piatich lodí, ktoré pripravila indická spoločnosť Poeter van der Haag a Haunce van der Veeke. Generálom tejto flotily bol obchodník zvaný Jacques Maihore, na ktorého lodi som slúžil ako navigátor.“

Malá, ale ťažko vyzbrojená holandská flotila nakoniec v rozpore s oficiálne deklarovaným mierumilovným a komerčným cieľom cesty vyrazila v stopách slávnej Drakovej plavby okolo sveta (1577 – 1580), ktorá okrem objaviteľských sledovala predovšetkým koristnícke ambície v bohatých juhoamerických územiach Španielska. Na rozdiel od Draka, ktorý sa po svojej (napriek všetkým okolnostiam) obdivuhodnej plavbe vrátil aspoň s jednou loďou plnou ulúpených pokladov, Holanďania také šťastie nemali. Choroby, hlad, nepriazeň počasia a viaceré nešťastné okolnosti spôsobili, že do Japonska, ktoré bolo za cieľ zvolené až v priebehu cesty, nakoniec dorazila iba jedna loď a na jej palube sa nachádzalo len dvadsaťtri Holanďanov a jeden Angličan, pričom silu kráčať mali iba piati, vrátane Adamsa.
Pokiaľ dovtedy osud písal pre Adamsa len mimoriadne dobrodružný a v každom ohľade určite pozoruhodný príbeh, jeho príchod a ďalšie pôsobenie v Japonsku sú výnimočné aj na historické pomery. Japonci už mali skúsenosti s Európanmi aj pred príchodom Adamsa a jeho druhov, ostatne, v Japonsku už pol storočia pôsobili jezuiti a vôbec prvými Európanmi, ktorí sa ocitli na japonskej pôde, boli dvaja portugalskí obchodníci v roku 1543. V roku 1549 sa v Japonsku objavil na misijnej ceste František Xaverský (o ňom v inom vlákne), spoluzakladateľ jezuitského rádu a je známy ako apoštol Ďalekého Východu. S niekým takým ako Adams a Holanďania, či s podobne silne vyzbrojenou loďou sa však Japonci ešte nestretli, a tak ich príchod, pochopiteľne, vzbudil veľký rozruch.
Adams sa v Japonsku ocitol v kľúčovom momente japonských dejín, keď jeden z najväčších japonských pánov Iejasu Tokugawa (vo fikcii Joši Toranaga) strhol na seba moc a stal sa šógunom, teda vojenským vládcom Japonska.
V čase týchto veľkých zmien a prevzatia moci Iejasom Tokugawom po rozhodujúcej bitke s politickými protivníkmi pri Sekigahare (21. októbra 1600) však Adams ešte (na rozdiel od fiktívneho Blackthorna) nezohrával žiadnu významnejšiu úlohu. Po príchode do Japonska v podstate dva roky stratil len čakaním na to, až ho nový šógun po sérii vzájomných rozhovorov, v ktorých sa snažil zistiť čo najviac o západnom svete, poctí svojou priazňou.

To sa mu podarilo, až keď s pomocou členov svojej bývalej posádky, ktorí sa medzitým podobne ako on nútene (keďže nemohli odísť) usadili v Japonsku, postavil pre Tokugawu malú, ale funkčnú loď západného typu. Anglický lodivod a japonský šógun sa potom zblížili až do takej miery, že mu Iejasu podľa Adamsových slov v jeho liste dokonca v ničom neprotirečil a pravdepodobne mu predstavil aj jeho budúcu japonskú manželku z vyššej vrstvy, s ktorou mal rovnako ako s tou anglickou dve deti – syna a dcéru.

Fakt, že sa stal Iejasuovým obľúbencom, Adamsovi paradoxne bránil v opustení Japonska, aj keď sa túžil vrátiť za svojou manželkou a deťmi do Anglicka. Istá nádej mu svitla po obchodnej expanzii Holanďanov do Ázie, ktorí medzitým (v r. 1602) zjednotili svoje dovtedy roztrieštené snahy v rámci dobre zorganizovanej Holandskej východoindickej spoločnosti. Prvé dve holandské lode dorazili do Japonska až v lete 1609, ale po úspešnom stretnutí ich vyslancov s Iejasuom (prekvapujúco bez Adamsovho sprostredkovania) obratom aj odplávali. Bez Adamsa. Holanďania si ho síce vážili a udržiavali s ním dobré vzťahy aj po založení vlastnej obchodnej stanice v Japonsku, ale zároveň si ho ako Angličana mierne držali od tela.

Počas celého obdobia pobytu v Japonsku Adams zároveň vzdoroval snahám jezuitov a podobne aj Portugalcov očierniť ho alebo si ho aspoň získať. Po jednom incidente Japonci potopili po niekoľkodňovej bitke portugalskú loď s drahocenným nákladom, čo naopak posilnilo Adamsovo postavenie a zvýšilo jeho vplyv na Iejasua. Na zoznam nepriateľov si mohol časom pripísať aj Španielov (samozrejme, nie všetkých, španielskym dezertérom napríklad pomáhal), ktorých loď stroskotala v r. 1609 pri japonských brehoch a ktorí sa podobe ako Portugalci snažili vyštvať konkurenčných Holanďanov z Japonska.

Istý šok pre Adamsa znamenalo zistenie, že Holanďania mu niektoré veci zatajujú a zadržiavajú listy od manželky a priateľov z Anglicka, na čo reagoval napísaním dvoch listov, jedného manželke (zachovala sa z neho iba časť) a druhého „neznámym priateľom a krajanom“, z ktorého vo svojej knihe často cituje aj Cryns. Z nasledujúceho citátu vyplýva, že Adams bol už v tom čase integrovaný do japonskej spoločnosti a jeho nostalgia za Anglickom sa pomaly vytrácala:
„Ľudia tejto krajiny sú dobrej povahy, nadmieru slušní a udatní vo vojne; spravodlivosť voči previnilcom porušujúcim zákony sa vykonáva prísne a bez zaujatosti, veci verejné sú do veľkej miery spravované občiansky, myslím, že nie je krajina na svete, ktorá by bola lepšie riadená.“

V roku 1613 konečne zakotvila pri japonských brehoch aj anglická loď, ale nádejný príchod krajanov a možnosť návratu domov sa pre Adamsa čoskoro rozplynul vo vzájomnej antipatii a nepochopení s anglickým veliteľom Johnom Sarisom. Adams už bol pre Angličanov príliš naturalizovaný a jeho chuť vrátiť sa domov už nebola taká silná, stačila mu iba možnosť slobodnej voľby, ktorú mu medzičasom Iejasu poskytol. V odchode mu okrem emocionálnej väzby na jeho japonskú rodinu bránila aj finančná núdza, pretože byť šógunovým poradcom neznamenalo byť automaticky aj bohatým človekom (ako Iejasuov vazal dostával za odmenu hlavne ryžu, nie hotovosť). Preto aj napriek osobným rozporom s viacerými zástupcami anglickej Východoindickej spoločnosti podporoval ich obchodné aktivity v Japonsku.
Adams nakoniec na chvíľu Japonsko predsa len opustil, ale jeho obchodná misia do Siamu skončila fiaskom a jeho postavenie utrpelo aj smrťou Iejasua v roku 1616. Jeho syn a nástupca Hidetada, ktorý sa stal šógunom už v roku 1605 (skutočnú moc si však až do smrti podržal jeho otec), mu totiž už ani zďaleka neprejavoval takú priazeň. A netýkalo sa to len Adamsa, ale cudzincov všeobecne. V tom čase sa navyše v Ázii rozhorel boj medzi Angličanmi a Holanďanmi, čo Adams, ktorý sa napriek všetkému snažil pomáhať jedným i druhým, ťažko znášal. Začiatkom roka 1620 vážne ochorel a 16. mája vydýchol naposledy.

[Rase]

V Hirado se každoročně 10. srpna koná festival připomínající památku "modrookého samuraje", jak bývá v Japonsku nazýván.

Doplním (z článku níže), že …po bitvě u Sekigahary Adams začal Iejasua učit geometrii, matematiku a další předměty. Iejasu byl z toho neuvěřitelně potěšen a mezi Adamsem a Iejasuem se rozvinul vztah založený na důvěře. Iejasu Adamse jako učitele respektoval a přijímal vše, co mu Adams říkal. Když se Liefde potopila, Adams postavil plachetnice západního stylu, v roce 1604 dokončil 80tunovou plachetnici a v roce 1607 120tunovou. Za tyto úspěchy Iejasu Adamsovi udělil titul Hatamoto, vysoce postaveného samuraje s rozsáhlými pozemky a výsadami, které mu měly sloužit, spolu s japonským jménem Miura Anjin.

https://japanupmagazine.com/archives/13866

[pjaro77]

Vie niekto, nakoľko japonci v tej dobe poznali arabské (indické) cifry a dekadický zápis ?
S nimi sa pracuje v matematike najľahšie.

[Alfik]

Desítkovou soustavu, vč. nuly, znali, ale pro stavění (vč. lodí) nepoužívali. Pro obchod ano. V tom paradoxně předehnali Evropu kde se stále použ. dvanáctkový (šedesátkový) systém, a taky už dlouho s nulou.
Ovšem to bych Evropě nezazlíval, tento systém, tzn. tucty, veletucty, kopy, mandele a velekopy, jsou pro obchod výhodné z důvodu dělitelnosti
Ostatně Angličané taky nepouž. desítkový systém pro stavby apod. - ti jej dokonce nepouž. doslova pro nic Viz palce, stopy, kvarty, pinty, fotbalová hřiště...
Jestli používali v této době arab. číslice, no tak to je opravdu zajímavá otázka. Ve starých zápisech, např. v Kodžiki (což jsou ovšem stovky let dříve), se čísla přepisovala slovy, ale v 16. stol, to nevím a taky by mě to zajímalo, ví-li to někdo.
Osobně si myslím že ano, že je převzali spolu s Buddhismem, ale jistě to nevím.