Otvoril som dvere do svojej pracovne a zostal som ohromený. Stála tam Elsa, vzpriamená a bledá. Ľavou rukou sa opierala o stoličku. Automaticky som za sebou zavrel a uhol pred jej pohladom. Elsa povedala: "Rudolf!" Obzrel som na ňu, jej pohlad bol strašný. Znovu som odvrátil hlavu. Chcel som sa obrátiť odísť a so všetkým tu skoncovať. Ale zostal som stáť ako pribitý, neschopný pohybu. "Ty ich teda posielaš do plynu!" povedala ticho. "A ten neznesiteľný zápach, to sú oni!" Otvoril som ústa ale nemohol som prehovoriť. "Tie komíny!" pokračovala, "teraz už rozumiem." Hladel som do zeme a povedal som: "Pochopiteľne mŕtvych pálime. V Nemecku sa telá pálili odjakživa, to predsa vieš, je to otázka hygieny. Proti tomu nemôžeš nič mať. Najmä pri epidémiách." Elsa vykríkla: "Luháš! Ty ich posielaš do plynu!" Ohromene som zdvihol hlavu: "Ja že luhám? Elsa ako sa opovažuješ?" Pokračovala ako keby ma nepočúvala " Ženy, deti, mužov...nahých." Vzpriamil som sa: "Neviem o čom hovoríš." Len s veľkým úsilím sa mi podarilo pohnúť sa. Obrátil som sa a zamieril ku dverám. Práve v tom okamžiku sa Elsa neuveriteľnou rýchlosťou rozbehla a predbehla ma. Oprela sa o dvere chrbtom. "Ty!" povedala, "Ty!" Chvela sa po celom tele. Jej velikánske iskrivé oči ma uprene pozorovali. Vykríkol som: "A ty myslíš že mne sa to páči?" A v tom ma zaplavila vlna hanby. Zradil som ríšskeho vedúceho, prezradil som štátne tajomstvo. "Je to teda pravda?" kričala Elsa, "zabíjaš ich?" Bleskurýchlo som ju chmatol za rameno, položil som jej ruku na ústa a povedal: "Len nie tak nahlas Elsa, prosím ťa. Nie tak nahlas." Zažmurkala, vytrhla sa mi, odtiahol som jej ruku z úst. Elsa načúvala, chvílu sme zostali bez hnutia, tichí a ako spojenci sme počúvali zvuky v dome. Povedala tichým normálnym hlasom: "Pani Mullerová už zrejme odišla." "A slúžka?" spýtal som sa. "Perie v suteréne a deti spia." Ešte chvílu sme ticho počúvali. Potom sa obrátila, pozrela na mňa a akoby si naraz uvedomila kto som, jej tvár znova poznačila hrôza a znova sa pritlačila k dverám. Stálo ma vela síl, aby som jej mohol povedať: "Elsa počúvaj ma, to sú len tí práce neschopní. Pre všetkých nie je dosť jedla. Je to pre nich lepšie..." "Jej tvrdý, nemilosrdný pohlad sa však nezmenil. "Takže takto si si to vymyslel." povedala potichu. "Ja preda nie, ja za to nemôžem, je to rozkaz!" Opovržlivo povedala: "Aký rozkaz? Ktože to mohol vydať taký rozkaz?" "Ríšsky vodca!" Úzkosťou sa mi zovrelo hrdlo: Znova som zradil. "Ríšsky vodca?" pokračovala, "Ale prečo?" Pokrčil som plecami: "To ty nemôžeš pochopiť. Také veci jednoducho nechápeš. Našimi úhlavnými nepriateľmi sú Židia. To vari vieš. To oni začali vojnu. Ak ich nezlikvidujeme teraz tak oni sami neskôr vykinožia celý nemecký národ. "To je predsa nezmysel. Ako nás môžu vyhubiť keď vyhrajeme vojnu?" Díval som sa na ňu s otvorenými ústami a nevedel som čo mám na to povedať. Jediná vec čo ma napadla bola: "Je to rozkaz."
"Konečné riešenie" prebiehalo od jari 1942. Prvý raz sa plyn použil v Belsene. Tento koncentračný tábor mal kapacitu 15 000 mŕtvych denne.
Ďalší mesiac začal fungovať Sobibor s kapacitou 20 000 mŕtvych denne, Treblinka a Majdanek (25 000) a Osvienčim, ktorý bol najväčším vyhladzovacím táborom všetkých čias. Tu sa vraždilo priam priemyselne. Päť plynových komôr dodala nemecká firma Topt a spol. z Erfurtu. Väzňov určených na likvidáciu posielali do komôr za účelom že sa osprchujú. Z úsporných dôvodov sa stávalo že púštali malé množstvo plynu ktoré len omráčilo väzňov. Tí boli nakoniec za živa spálení. Potom začalo nechutné pátranie po zlate, zuboch a vlasoch ktoré Nemci považovali za strategický materiál. Popol z mŕtvych sypali do rieky Sol.
350 lekárov SS robilo na väzňoch v koncentračných táboroch pokusy. Napr. Mudr. (no to nebol mudr. ale mäsiar) S. Rascher žiadal aby bol preložený do Osvienčimu lebo tento tábor je taký rozsiahlý že jeho práca zbudí menej pozornosti, keďže zmrazované osoby kričia. Bezpečnostné opatrenia týkajúce sa táborov smrti boli veľmi dômyselné. Manželka nemeckého dôstojníka ktorá omylom nastúpila do zlého vlaku musel tiež do plynovej komory len aby neprezradila čo sa deje s väzňami. Z Osvienčima sa nedostal nikto živý. Až v auguste sa odtiaľ podarilo utiecť dvom slovenským židom. Ale aj tak milióny Nemcov vedelo že sa so židmi deje niečo hrozné. Mnoho z nich videlo a aj počulo dlhé vlaky rachotiace nocou a vedeli čo to znamená. Svedčí o tom jeden dobový výrok: Prekliati židáci - ani v noci nenechajú človeka vyspať.
Rudolf Hoss
Rozloha tábora smrti v Osvienčime
Vhod do Osvienčima
