Záver trilógie
Zahraničná politická situácia sa stávala po 12. marci 1938 čoraz zložitejšia. Británia a jej elity v duchu svojej politiky k ČSR - „ vzdialenej krajiny, s ktorou má V. Británia len málo spoločné“, navrhovala riešiť „ČSR“ konferenciou veľmoci. Po čiastočnej mobilizácii 20-21.5.1938 sa ukázala zo strany Francúzska rozpačitosť a zo strany Británie hlboký nezáujem o ČSR. Po stroskotaní jednania medzi vládou a SdP 18 .septembra vlády Francúzska a Británie oznámili, že ČSR neprídu na pomoc. Po jednaniach 22. septembra s Nemeckom, však Francúzi a Briti vyhlásia čiastočnú mobilizáciu a ZSSR premiestňuje svoje vojska na západ. 23. septembra vyhlasuje mobilizáciu aj vláda ČSR. 29. septembra sa schádzajú zástupcovia veľmoci v Mníchove a 30.9 odovzdávajú ultimátum Prahe.
Prijatím podmienok prestáva ČSR de facto existovať. Západný spojenci ju opustili a nechali Hitlerovi voľnú ruku. Vzniká tzv. II. republika, Beneš abdikuje a uteká do Paríža. Nastupuje krátke obdobie prechodu území ČSR pod nemecký vplyv, so všetkými dôsledkami. Hitler si prial pripojiť územia už 12.3.1939, ale posledné pokusy o záchranu to oddialili až na 15.3.1939.
Opustenie vládami Francúzska a Británie v Mníchove a útek Beneša bol šok, ktorý úplne rozvrátil politický systém v ČSR. Politické strany ako také prestávajú existovať. 6. 10. vyhlasujú Slováci a následne Rusíni autonómiu. V Čechách vznikajú zlučovaním politických strán 2 strany – vládna Strana národní jednoty a večne opozičná ( nepredpokladalo sa, že by mohla v budúcnosti vládnuť ) Strana práce. Na Slovensku a Karpatskej Ukrajine sa prešlo na systém jednej strany.
To, že vlády Francúzska a Británie definitívne odovzdali priestor Nemecku, sa aj tí najväčší optimisti a obdivovatelia Francúzska a Británie presvedčili v tzv. Viedenskej arbitráži. Odovzdávali sa územia Nemecku, Poľsku a Maďarsku. Bývali spojenci tu ponechali Hitlerovi úplne voľnú ruku a prestali garantovať hranice. Viedenskou arbitrážou prišlo Slovensko o južné územia, ktoré boli poľnohospodársky najvyspelejšie a časť priemyslu .
Celkovo išlo o 10 390 km štvorcových a 854 217 obyvateľov. Najdôležitejšie mestá boli Komárno, Lučenec, Rožňava a Košice.
Po vnútornom a vonkajšom politickom zápase zvíťazili prenemecké sily, Slovensko vyhlásilo samostatnosť a Čechy požiadali o ochranu Nemecko. Tým skončila aj II. Republika.
V ďalšom období sa Slovenská republika – označovaná aj ako Slovenský štát dostáva do závislosti od Nemecka, Čechy sú protektorátom Nemecka a Podkarpatskú Ukrajinu obsadzujú Maďari. Toto obdobie končí v roku 1945.
Slovenský štát nevznikol z milosti Hitlera, skôr z je ho strachu z nepokojného zázemia protektorátu. Preto zvolil variantu samostatného Slovenska, spojeného s Ríšou ochranou zmluvou, za ktorou potom nasledovali ďalšie v oblasti politickej a hospodárskej. Týmto si relatívne efektívne zabezpečil Hitler kontrolu nad Slovenskom. Slovensko sa stalo relatívne samostatné a hospodársky prosperujúce. Myšlienky na návrat do predmníchovských politických pomerov boli iba u nepatrnej časti populácie.
Slovenská republika sa v rokoch 1939 – 1945 zúčastnila 3 konfliktov
23. 3. 1939 – 31.3.1939 – konflikt s Maďarskom, tzv. Malá vojna
1. 9. 1939 - 1.10. 1939 – konflikt s Poľskom
22. 6. 1941 - 9.5. 1945 – konflikt so ZSSR
S ukončením 2. svetovej vojny ukončila svoju činnosť aj Slovenská republika, ktorá de facto zanikla 29. augusta 1944. Po obsadení územia Nemeckými vojskami bola samostatná činnosť vlády obmedzená na najbežnejšie úkony.
2. Hospodárstvo a ekonomika
Medzi najdôležitejšie úlohy vlády Slovenská republika patrili:
a) odstraňovanie následkov Viedenskej arbitráže a zmluvy s Nemeckom
b) stabilná menová politika
c) rozvoj priemyslu
d) rozvoj poľnohospodárstva
a) odstraňovanie následkov Viedenskej arbitráže a zmluvy s Nemeckom
Po Viedenskej arbitráži ešte za II. republiky sa Slovenský predstavitelia museli vyrovnať s problémami, ktoré nastali po odstúpení území. Bol to príchod utečencov a ich začlenenie v rámci nových podmienok, rozbitie infraštruktúry železničnej a cestnej, strata priemyselných Košíc, najlepšej poľnohospodárskej pôdy a na ňu nadväzujúci potravinársky priemysel.
Vo vzťahu s Nemeckom sa riešili problémy vyplývajúce z tzv. Ochrannej zmluvy.
Otázku utečencov riešila vláda u štátnych zamestnancov ich umiestňovaním na voľne miesta po odsunovaných Čechoch na základe dohody s Pražskou vládou. U ostatných utečencov sa ich snažila umiestniť tam, kde bolo nejaké voľne miesto. Aby zastavila maďarskú prax vyhosťovania všetkých občanov ČSR – maďarská vláda oznámila, že vyhostí každého nemaďara, ktorý nemôže dokázať, že tam žil pred rokom 1910, nariadila reciprocitu opatrenia na vyhosťovanie Maďarov. Vyhosťovania ustali, aj keď v Maďarsku ostalo cez 80 000 bývalich príslušnikov ČSR nemaďarského pôvodu, hlavne roľníkov. Ich postavenie chránila reciprocita voči Maďarom na Slovensku.
Hneď po arbitráži sa hľadali možnosti spojenia východu Slovenska, ktorý ostal odrezaný obsadením Košíc. Najprv sa to riešilo peážami, ale riešenie bolo vo výstavbe tratí a ciest obchádzajúce okupované územie. Najvýznamnejšia bola stavba železničnej trate Prešov – Strážske. Strata priemyslu sa odstraňovala budovaním nových a prestavbou starších fabrík.
Straty v poľnohospodárstve a potravinárstve sa nepodarili nikdy dostatočne odstrániť, hlavne v kvalite, ale vzhľadom na vojnový stav bola otázka kvality druhoradá.
Zmluva o ochrannom pomere medzi Nemeckou ríšou a Slovenským štátom, podpísaná v Berlíne 23.3. 1939 a parafovaná vo Viedni 18.3.1939 vymedzovala postavenie Slovenska ako v politickom, tak aj hospodárskom priestore Nemecka . Hlavnou úlohou Slovenskej ekonomiky bola podpora Nemeckého vojnového úsilia.
Vzťah Nemecka k Slovensku vyjadril nemecký minister financií pri rokovaniach ohľadne nemeckého dlhu slovami : Nemecké dlhy sú kryté víťazstvami nemeckých zbraní.
Pri jednaniach sa podarilo Slovenskej delegácii vložiť určité ustanovenia, ktoré dovoľovali Slovensku určitú samostatnú hospodársku politiku. Tieto ustanovenia potom mali stabilizujúci vplyv na Slovenskú ekonomiku, aj keď iba dočasne do roku 1944. . V rozpore s verejne deklarovanou časťou „ochrannej zmluvy“ sa v dodatku, označenom ako „dôverný protokol“ vymenovali záväzky Slovenského štátu voči Nemecku. Boli tu vymenované hospodárske zdroje a časti hospodárstva, ktoré boli pod kontrolou Nemecka a zaväzovali vládu Slovenského štátu uzavierať hospodárske dohody, či uskutočňovať hospodárske opatrenia až po konzultáciách s nemeckou stranou. V dodatku stálo, že Slovensko vstúpi do hospodárskych vyjednávaní s inými štátmi až po uzavretí zmluvy s Nemeckom a bude Nemecko o týchto vyjednávaniach priebežne informovať.
Výsledkom dodatku bola kontrola nad poľnohospodárskou produkciou Slovenska, najmä chovom ošípaných a produkciou mlieka, nad lesným hospodárstvom a ťažbou dreva, ťažbou rúd , ťažkým a vojnovým priemyslom. Nemci si vyhradili prednostné právo na nerastné bohatstvo a slovenský priemysel sa mal podriadiť dlhodobým strategickým plánom a záujmom Veľkonemeckej ríše. Tieto ustanovenia dodatku, nesúceho oficiálny názov "Dôverný zápis o hospodárskej a finančnej spolupráci" sa v praxi obchádzal.
b) stabilná menová politika
Po vyhlásení samostatnosti Slovenskej krajiny, dňa 14.3.1939, prišli na rad ekonomické a finančné problémy. Tiso a je ho vláda zostavila tým špecialistov, v podstate nezávislých ekonómov, ktorý mali riešiť ekonomické a finačné problémy. Boli to Imrich Karvaš, Peter Zaťko, Gejza Medrický z „Hnutie slovenských regionalistov“, Mikuláš Pružinský a Jozef Fundárka napojených na HSĽS, Alexander Hrnčár. Títo potom v rôznych ekonomicko – hospodárskych funkciách spravovali hospodárstvo krajiny so slušným výsledkom – stabilným hospodárstvom s voľne dostupným tovarom, devízovými a zlatými rezervami, ktoré sa stali základom ČS povojnovej meny.
V prvom rade sa stabilizácia zamerala na menovú oblasť. Bola prijatá colná únia s Protektorátom – samostatným colným územím v rámci Ríše, ale spoločná mena, ako to navrhovalo Nemecko nebola prijatá. Taktiež ale, z devízových a zlatých rezerv ČSR Slovensko nedostalo nič.
Vláda prijala hneď 14.3.1939 vládne nariadenie č.3 a na ňu nadväzujúcu vyhlášku ministra financií č. 20 (16.3.1939), ktoré zmocnili bratislavskú filiálku Národnej banky Česko-Slovenskej vykonávať na Slovensku rôzne bankové úkony spadajúce do kompetencie samostatného ceduľového ústavu to znamená že prevzala úlohu národnej banky.
Peňažná odluka sa vykonala až 6.4.1939. SNB vznikla ako akciová spoločnosť, kde 60 % mal Slovenský štát a 40% Deutsche Goddiskontbank Berlín, ktorá mala v Bratislave zástupcu, ktorý spolurozhodoval pri všetkých dôležitých rozhodovaniach a zostavovaní štátneho rozpočtu. Predsedom sa stal I. Karvaš.
Došlo tiež k posilneniu vplyvu slovenských komerčných bánk , aj keď aj tam prenikal nemecký vplyv. Tieto banky boli sanované štátom a tým sa obmedzoval nemecký vplyv.
Vo vzťahu k obchodu s Nemeckom sa zaviedol clearing, čo znamenalo, že všetko to, čo Slovensko dodalo Nemecku sa zapísalo na clearingový účet, na ktorom sa potom malo odpočítavať to, čo Nemci dodali Slovensku. Keďže Nemci platili málo, vyvážali na Slovensko minimum, narastal dlh tzv. clearingová špička až na úroveň k 8 miliardám Sk. Čo zase umožňovalo Slovensku exportovať za devízy, zlato, barter, atď. to, čo uznalo za vhodné. To sa Nemcom samozrejme nepáčilo, ale vzhľadom k dlhu na to boli nútený pristúpiť. Podarilo sa tak zhromaždiť dostatok devíz a zlata, aj vlastnou ťažbou, aby bola pokrytá koruna. Začalo to napr, už krátko po 14. marci zbierkou na zlatý poklad SR, kedy občania darovali zlato, šperky, valuty atď. štátu. Vláda schválila nariadenie na zriadenie „Fondu hospodárskej samostatnosti“. 11.júla 1939. V dvoch etapách (prvá do 31. októbra 1940, druhá do 31. decembra 1943) sa vyzbieralo vyše 3 kg čistého zlata, 60 kg čiastočne zlatého kovu, 1873 kg čistého striebra, 344 čiastočne strieborných predmetov, za 2 a pol milióna korún cenných papierov a 10 miliónov korún v hotovosti. Do zbierky prispelo vyše 90 000 darcov. Zlaté krytie slovenskej meny dosiahlo dovedna 7 ton zlata. Okrem zbierky a darov si časť získala ťažbou zlata v Slovenských rudných baniach a časť zlata získala Slovenská národná banka vývozom osobitne hodnotného tovaru, za aký sa cez vojnu pokladal aj cukor, textil, petrolejové výrobky a p.. Slovensko malo aktívne obchodné saldo takmer so všetkými významnejšími zahraničnými partnermi, vrátane Nemecka.
Tým sa aspoň spočiatku vykryla potreba štátneho rozpočtu bez inflácie. Medzi tieto aktivity nepatrilo ale židovské zlato. Zlato zabavené židom hlavne počas „presídľovacej akcie“ malo im ostať ako „štartovné“ do nového života. Samozrejme, že niečo uviazlo v „súkromných rukách“, ale 99,99 % bolo uschované a po obnove ČSR pripadlo ČSNB.
Celkovo bola Slovenská mena pevná, s nízkou mierou inflácie do roku 1944. Ak vezmeme do úvahy, že 60% rozpočtu išlo na vojnové potreby, bol to dobrý výkon slovenských národohospodárov.
c) rozvoj priemyslu
Od vzniku Slovenskej republiky začal sa uskutočňovať program spriemyselňovania. Išiel v intenciách Dôverného zápisu o hospodárskej a finančnej spolupráci a Nemeckým patronátom. Podnikatelia dostávali podporu štátu, úľavy na daniach a clách, ak zakladali podniky z hľadiska štátu dôležité. Vzniklo tak asi 250 nových továrni a iné prešli na iný typ produkcie. Počas vojny sa budovali nové cesty, železnice alebo aj nové domy, mestské štvrte. Zavádzala sa hromadne elektrifikácia. Celkovo vzrástla priemyselná produkcia v roku 1943 oproti roku 1937 o 67%.
Vláda prijala zákon pre všetkých nezamestnaných od 18-60 rokov. Tí museli povinne nastúpiť na určené miesto inak museli do pracovnej služby.
V sociálnej oblasti sa začali vyplácať rodinné prídavky, ale nie všetkým. Vylúčený boli židia, osoby práce sa štítiace a asociálne živly. Poberateľ samozrejme musel mať zaplatené dane a musel odpracovať min. 60 dní pred poberaním prvej dávky.
V Nemecku pracovalo striedavo 60 000 - 100 000 slovenských robotníkov, ktorých platil Slovenský štát cez clearing.
Po vzniku Slovenskej republiky začali prebiehať aj majetkovo právne zmeny v štruktúrach podnikov. Český a dohodový majitelia boli „znárodnený“ a následne „sprivatizovaný“ Nemcami. Títo ovládli najdôležitejšie podniky a mali v nich aj svojich zástupcov. Podniky, ktoré mali tých „správnych „ majiteľov ako napr. Baťa, majiteľov nemenili. Chemický priemysel ovládol koncern IG Farbenindustrie, hutný a strojárenstvo Herman Göring Werke.25 zbrojných podnikov pracovalo priamo pre Nemecko . Podiel nemeckého kapitálu vo vybraných slovenských účastinných spoločnostiach v odvetví baníctva, kovopriemyslu, chémie, stavebných hmôt a pod. vzrástol zo 4 % roku 1938 na 51,6 % v roku 1942.
Ďalšie zmeny boli namierené proti židovským majiteľom vo forme arizácie, t.j. každý žid musel mať árijského spoločníka. V septembri 1940 vstúpilo do platnosti vládne nariadenie o súpise židovského majetku, túkajúce sa nielen priemyselných podnikov, živností, domového majetku a pôdnych celkov, ktoré už dovtedy boli predmetom arizácií, ale aj peňažných hotovostí uložených v bankách, šperkov, cenných papierov, pohľadávok, nehnuteľností náboženských obcí a pod. Podľa súpisných hárkov bola hodnota tohto majetku 3 187 657 000 Ks. Postupne sa tento majetok skonfiškoval. V súlade s dodatkom Ochrannej zmluvy sa plánovala aj výstavba a prevádzka nových závodov. Nemci nechceli mať konkurenciu v oblastiach, kde sami mohli vyvážať napr. v textilnom priemysle, kde mali značné kapacity po pripojení Sudet. Slovenský textilný priemysel sa nerozvíjal. Niektoré textilky dokonca zmenili výrobu.
Ťažobný priemysel sa v tomto obdoby rozvíjal hlavne extenzívne, čo súviselo s s potrebami pre vojnu. Na vývoz sa ťažil mangán, ortuť, antimón, magnezit, azbest a drahé kovy pre vnútornú potrebu. Ťažba neprebiehala najekonomickejšie, väčšinou sa ťažilo na hlavných ložiskách s cieľom o maximálny výkon. Problémy nastali v ťažbe hnedého uhlia v roku 1940, kedy došlo dokonca k štrajku baníkov v Handlovej. Ťažba nafty patrila Deutsche Erdöl A. G., Berlin s koncesiou na 10 rokov.
Hutný priemysel zaznamenal podstatný nárast výroby, čo súviselo s vojnovou produkciou. Najvýznamnejší podnik boli Podbrezovské železiarne, patriace „HGW“ a modernizované na Nemeckú úroveň.
Strojárenský priemysel sa rozvíjal najprudším tempom. Vznikali nové závody, kde sa vyrábali zbrojné súčiastky pre Nemecko, ale aj spotrebný tovar, vo vojnovej Európe vyhľadávaný artikel. Okrem už skôr vybudovaných pribudli nové závody hlavne v okolí Prešova, aby nahradili stratu Košíc. Okrem súčiastok a súčasti zbraní ako boli delostrelecké hlavne, náboje, prilby a iné, sa na Slovensku začali vyrábať aj najsofistikovajšieho zbraňového systému na Slovensku – útočného lietadla Junkers Ju 87D-5. Slovenská vláda mala už od roku 1940 záujem o dodávky vtedy výkonného stroja (ešte v staršej verzii Ju 87B), ale pre vysokú vlastnú potrebu Nemci žiadosti zamietali. V roku 1942 sa situácia zmenila a Nemci sami navrhli slovenskej strane produkciu modernejšieho modelu Ju 87D priamo na Slovensku. Nutným predpokladom však bola podmienka, že celú výrobu budú organizovať nemecké firmy pre Luftwaffe, ako hlavného odberateľa, a že slovenské letectvo dostane len časť vyrobených strojov. Mali sa robiť v Trenčianskych Biskupiciach pod firmou Mráz. Hoci samotná firma Mráz sa bránila, Nemci rýchlo presadili svoje vojenské záujmy Trenčianskych Biskupiciach sa postupne začala zavádzať výroba Ju 87 v rámci integrovaného strojárenského koncernu Herman Göring Werke. Ešte pred dokončením prevzala výrobné priestory nemecká firma Weser Bremen, ktorá sa stala skutočným užívateľom rodiacej sa Slovenskej továrne na lietadlá – STL.
Elektrotechnika mala tiež vzostupnú úroveň, tiež preto, že sa sem presúvala časť výroby z Nemecka, ktoré si nechávalo iba tie najnáročnejšie oblasti. Vláda podporovala elektrifikáciu a energetický priemysel. Plánovali sa postaviť nové hydroelektrárne na Váhu a Orave. Táto oblasť spadala pod firmu Siemens.
Chemický priemysel sa rozvíjal pre potreby Nemecka, hlavne vo výrobe surovín a polotovarov pre zbrojnú výrobu. Domáce chemičky stačili exportovať a pokrývať civilnú domácu spotrebu Postavili sa nové závody a prestavali niektoré staršie, pre vojnovú potrebu nedôležité. Dôležitú úlohu v exporte hrali rafinérie v Bratislave a Dubovej, ktoré prinášali dôležité valuty. Boli postavené nové závody na liečiva . Chemický priemysel ovládol v regióne okolo Bratislavy ( aj vo Viedni) Dynamit Nobel a ostatný, hlavne vyrabajúci pre armádu – Nováky IG Farbenindustrie .
Drevospracujúci priemysel mal taktiež obdobie prudkej expanzie. Drevo do nových chemičiek, píl a priemyslu ako náhrada kovov a plastických hmôt zabezpečovalo mnoho pracovných príležitosti. Vznikali nové píly a závody na spracovanie dreva.
Obuvnícky a garbiarsky priemysel sa musel vysporiadať s nedostatkom surovín. Chýbali kože, guma a ostatné zložky potrebné k výrobe obuvi. Väčšina produkcie bola určená pre armádu.
d) rozvoj poľnohospodárstva
V poľnohospodárstve a potravinárstve sa nadviazalo na trendy z 30. rokov. Veľký problém naďalej predstavovali maloroľníci a ich neschopnosť investícii do výroby. V tej dobe sa to neriešilo, pretože nikto nechcel búrať ako tak zabehnutý systém. Tento problém sa odsunul až do mierových časov. Poľnohospodárstvo vykazovalo stabilnú úroveň a stačilo pokrývať potreby štátu. Dokonca sa výrazne podieľalo aj na exporte.
Medzi najvýkonnejšie patrilo cukrovarníctvo, chov hospodárskych zvierat a podľa možnosti pestovanie obilnín. Vláda presadzovala extenzívny prístup, aj na úkor kvality, ktorá v tej dobe nebola rozhodujúca. Pokrytie potreby bolo stabilné a nebolo potreba zavádzať lístkový systém.
Export
Slovensko úspešne vyvážalo svoje prebytky, či už na základe dohôd s Ríšou, alebo na základe dvojstraných zmlúv. Najväčší príjemca bolo Nemecko a Protektorát. Tu smerovalo až 75% exportu. Potom nasledovali spojenecké štáty – Chorvátsko, Bulharsko, Maďarsko, Taliansko, Francúzsko, tu sa často používali bártrové obchody. Najvýznamnejší zdroj príjmov boli neutrálne štáty Švajčiarsko, Švédsko, Španielsko, Vatikán, Turecko, USA a ZSSR do roku 1941.
Nemecko bralo všetko, čo Slovensko mohlo dodať. Od pilín až po sofistikované strojárenské a elektro výrobky. Určovali sa kvóty, koľko a akých produktov má Slovensko dodať. Z nemeckých oblasti sa vozilo čierne uhlie a koks. Silná bola výmena tovarov s Protektorátom. Švajčiarsko, ktoré už nemohlo dostávať výrobky a suroviny od svojich susedov sa dostalo až do strategickej závislosti na Slovensku. Podľa ústnej tradície, Švajčiarsky veľvyslanec uplácal Tuku – predsedu vlády, aby zvyšoval kvóty na vývoz do Švajčiarska. Bol dokonca zoznám súrnych potrieb napr. cukor, lúšteniny, zemiaky a drevené uhlie.
Podľa Správy devízového odboru SNB z januára 1940 najvyšší podiel na slovenskom vývoze malo drevo 25,3 %, potravinársky priemysel 18,2 %, celulóza a papier 13,0 %, kovy 11,9 %, poľnohospodárske a živočíšne plodiny 9,3 %.
Záver
O národohospodároch SR sa pochvalne vyjadrovali napr. Eugen Löbl, či Gustáv Husák. O ich kvalitách svedčí fakt, že dlho pred skončením vojny, plánovali ako zabezpečiť zamestnanosť po skončení vojnovej konjunktúry v priemysle a návratu vojakov z frontu, ako riešiť ďalšie spriemyselnenie, ktoré odvetvia atď. Plánovali aj združstevňovanie maloroľníkov a ich prechod do priemyslu, elektrifikáciu atď. Mnoho z týchto plánov prevzalo nasledujúce vedenie.
A. Špiesz, Dejiny Slovenska - 1992
Bobák J.: Slovenská republika (1939 – 1945), Matica slovenská, Bratislava, 2000
V. Mencl a kol., Křižovatky 20. století světlo na bílá místa v nejnovějších dějinách, 1990
Ďakujem pánovi Martinovi Entnerovi majiteľovi archívu pohľadníc, ktoré s je ho dovolením som použil v článku.
