PALBA.CZ

Keď sa objavili správy o masakri civilistov v Buči a ďalších mestách v Kyjivskej oblasti, okrem Rusov sa za páchateľov označovali aj Buriati, ktorí sú súčasťou ruskej armády.

Buriati sú etnickou skupinou mongolského národa, no sú považovaní za samostatnú národnosť. Väčšina z nich žije na území dnešného Ruska – v Buriatskej republike. Väčšina z nich vyznáva budhizmus.

Vzdialenosť z Buriatska na Ukrajinu je takmer 7000 km. Niektorí Buriati prekonávajú túto vzdialenosť, aby mohli bojovať proti Ukrajincom. Olexij Vasiliev je etnický Buriat, ktorý prišiel na Ukrajinu už pred dvanástimi rokmi. Vyštudoval umenie, pôsobil ako dídžej a dnes ako vojak slúži v ukrajinskej armáde.

[ Odoberajte na e-mail denný seriál Vývoj bojov na Ukrajine - fakty a názory odborníkov. Odoberajte jedným klikom. ]
V rozhovore hovorí o tom, prečo sa rozhodol odísť z Ruska, ako sa dostal do ukrajinskej armády, ako vníma účasť Buriatov na masakroch civilistov v Kyjivskej oblasti a prečo sa už nikdy nechce vrátiť do Ruska.

Na vašom facebookovom profile je uvedené, že pochádzate z Ulan-Ude, hlavného mesta Buriatskej republiky. Patríte medzi etnických Buriatov?

Môj otec je etnický Udmurt (európsky ugrofínsky národ žijúci prevažne v Ruskej federácii v autonómnej republike Udmurtsko – pozn. red.), moja matka je Buriatka. Ale tak sa stalo, že som svojho otca nikdy nevidel, nijako sa nezúčastňoval na mojom živote.

Keď váš strýko, ukrajinský spisovateľ buriatského pôvodu Dorje Batuu, videl dôsledky masakra, na ktorom sa podieľali buriatskí vojaci, v rozhovore povedal: „Nie je mi ľúto Buriatov, ktorí bojujú na Ukrajine, hanbím sa za nich. Tých ľudí, ktorí sami seba nazývajú Buriatmi, nepovažujem za Buriatov, môj národ má hodnoty, ktoré oni porušili. Môj národ má náboženstvo, ktoré oni pošliapali.“ Stotožňujete sa s ním?

Áno, pretože som vyrastal na rovnakých hodnotách ako on. Rusko vždy presadzovalo a stále pokračuje v politike umelej asimilácie východných národov. Rusko fakticky zničilo buriatsky národ. Zničilo jeho jazyk, ničí aj samotných ľudí. Budhizmus zatiaľ nie je zakázaný, ale Buriatom aktívne vštepujú kresťanstvo. A oni to akceptujú. Moja mama, Buriatka, čistokrvná Ázijčanka, o sebe raz povedala, že je Ruska. Šokovalo ma to.

Buriati dnes majú natoľko rozmazanú identitu, že sa už sami považujú za Rusov. Buriatský jazyk postupne vymiera, takmer nikto ho nepoužíva. Buriatské relácie nikto nesleduje, pretože drvivá väčšina Buriatov už nerozumie svojmu jazyku.

Vy posledné roky žijete na Ukrajine. Kedy ste sa rozhodli odísť z Buriatska?

Podnietili ma k tomu udalosti z roku 2008, keď Rusko zaútočilo na Gruzínsko a drzo sa zmocnilo Severného Osetska. Už vtedy som si uvedomil, že v Rusku žiť nebudem, nie je tam žiadna budúcnosť. Ani som na to nemal chuť. Vždy som sníval o tom, že sa niekam presťahujem, pretože som v Rusku nevidel perspektívu rozvoja. Odišiel som pod zámienkou, že budem študovať na Ukrajine. Išiel som do Ivano-Frankivska na západnej Ukrajine. To mesto sa mi vždy veľmi páčilo. Ani neviem prečo.

Začali ste tak študovať na fakulte drámy a filmu Prikarpatskej národnej univerzity. Neuvažovali ste nad Kyjivskou národnou univerzitou divadla, filmu a televízie?

Najprv som sa chystal študovať na Národnej akadémii pozemných síl Petra Sahajdačného vo Ľvive, ale na poslednú chvíľu som si to rozmyslel. Hoci mama chcela, aby som bol v armáde, pretože u nás to bolo považované za prestížne povolanie. To, že som svoj život spojil s divadelnou prácou, však nebolo celkom spontánne rozhodnutie. Môj starý otec je violončelista, celé detstvo som prežil v opernom divadle, umenie mám v krvi. Preto nakoniec zvíťazilo. A čo sa týka kyjivskej univerzity, premeškal som termín prijímacích pohovorov.

Dnes slúžite v ukrajinských ozbrojených silách? Ako ste sa k tomu dostali?

Pomohli mi v tom môj strýko a Andrij Caplijenko (ukrajinský novinár a vojnový reportér – pozn. red.). Poviem úprimne, do ukrajinskej armády som vstúpil kvôli ukrajinskému občianstvu, pretože ešte stále mám ruský pas. Do Ruska sa nechcem a nehodlám vrátiť. A nechcem ani žiť na Ukrajine v postavení cudzinca. Od začiatku som si bol vedomý toho, že na Ukrajinu odchádzam navždy.

Vďaka službe v armáde bude pre vás ľahšie získať občianstvo?

Bývalý ukrajinský prezident Petro Porošenko vydal v roku 2017 nariadenie, podľa ktorého majú cudzinci právo vstúpiť do ozbrojených síl Ukrajiny a získať občianstvo zjednodušeným procesom. No realita sa celkom nezhoduje so slovami.

Ako to myslíte?

Keď sa pozriete na to, koľko Gruzíncov, Bielorusov a Rusov bojuje v ukrajinskej armáde – mnohí majú skúsenosti ešte z vojny v Donbase – ukazuje sa, že len malé percento z nich získalo ukrajinské občianstvo. Stále je to zložitý byrokratický proces. A pritom ukrajinské úrady už udelili občianstvo Nevzorovovi, nie je jasné prečo (ruský publicista Alexandr Nevzorov dostal ukrajinské občianstvo rozhodnutím prezidenta Volodymyra Zelenského, Nevzorova od marca stíhajú v Rusku za protivojnové vyjadrenia – pozn. red.). Je to pre mňa bolestivá téma. Pretože ak vy s automatom v rukách bránite krajinu, ktorej občanom sa chcete stať, ale občianstvo nakoniec dostane bývalý „putinista“, potom je namieste spýtať sa: Prečo? Vyvoláva to veľa otázok.

Keď sme sa dohadovali na telefonickom rozhovore, boli ste práve v nemocnici. Čo sa vám stalo?

Už ma z nemocnice prepustili. Teraz mám rehabilitáciu. Zranila ma mínometná mína neďaleko Kyjiva, ale dôsledky zranenia sa začali serióznejšie prejavovať neskôr pri Sjevjerodonecku. Tam som už nebol schopný plniť bojové úlohy. Bol potrebný chirurgický zákrok. A takto som sa dostal do kyjivskej vojenskej nemocnice.

Môžete mi opísať, aké myšlienky vojakovi víria v hlave, keď je uprostred boja?

Keď bojujete, nemyslíte na vzdialené veci, myslíte na to, čo sa deje teraz, v tejto chvíli. Sledujete situáciu, pozeráte sa v prvom rade na svojich spolubojovníkov. Ťažko sa to opisuje… Všetko sa deje veľmi rýchlo, adrenalín je na maxime. Najprv robíte, čo je potrebné, až potom prichádza strach. Samozrejme, keď na vás ide tank, v prvom rade sa pred ním chcete ukryť. A to je normálne, pretože ako prvé si musíte zachrániť život. Každý sa bojí, nikto nechce zomrieť. Strach je prirodzený. Pretože keď sa nebojíte, znamená to, že s vami niečo nie je v poriadku.

Predstavme si situáciu, že vojaci bitku prežili, nastala pauza. Vojak je hladný, a ak nie sú zásoby, dá sa ešte nejako pochopiť, že vyrabuje obchod s potravinami. Prečo však niektorým vojakom napadne odnášať práčky či iné veci z cudzieho domu?

Zrejme narážate na rabovanie ruských a buriatskych vojakov. Asi na to mali čas. Napríklad ja som sa celý čas ani nestihol pozrieť na telefón.

A prečo to robili aj Buriati? Pretože Buriatsko je úplný zapadákov! Aby som vám to trochu priblížil, ja sám som mal doma internet až v roku 2008, bol to káblový internet s modemom, ktorý pípal, a telefónna linka bola stále obsadená. Jasné, že keď Buriati videli, ako žijú Ukrajinci a čo všetko majú, bolo to pre nich ako zjavenie. Oni to doma nemajú.

Myslíte si, že ich to teraz prinúti zamyslieť sa, prečo to ľudia inde majú a v Rusku nie?

Pri takej silnej propagande? Nie som si istý. Oni nechcú myslieť. Je pre nich jednoduchšie, keď za nich myslia iní, ktorí im všetko „predžúvajú“ a hovoria, ako to je. Nevidím žiadne náznaky toho, že by tí ľudia mohli myslieť samostatne. Aj ja som skúšal sledovať ruskú propagandu, ale stačilo mi 10 minút. Oni naozaj veria, že Ukrajinci vykopali Čierne more, aby v ňom mohli prať. Predstavte si, že veria takýmto nezmyslom!

Povedali ste, že v Buriatsku sa povolanie vojaka považuje za prestížne. Myslíte si, že takto uvažuje väčšina rodičov v Buriatsku?

Určite mnohí z nich. Minimálne preto, že vojaci dostávajú vyššie platy, majú rôzne výhody. Je to niečo ako stabilita. Ak sa pozriete na situáciu v Buriatsku, pripomína to Severnú Kóreu, jej vojenskú mašinériu.

Približne 5-tisíc Buriatov teraz bojuje na Ukrajine. Chápu vôbec, že pre tú spomínanú „stabilitu“ sa mnohí z nich nevrátia domov?

Neviem. Očividne sa nad tým nezamýšľali. Ozbrojené sily Ukrajiny im však ukázali, že to stojí za zamyslenie. Veď koľko rakiev už poslali domov, najmä Buriatov. Môj strýko mi písal, že Buriati si už konečne začínajú niečo uvedomovať, pretože v miestnych novinách stále pribúdajú správy o pohreboch buriatskych vojakov.

V novinách píšu o mŕtvych? Ruská strana predsa ani neodváža z Ukrajiny telá svojich padlých vojakov…

Ale vojaci komunikujú so svojimi blízkymi. A tí musia chápať, že keď sa im vojak nehlási, tak sa mu muselo niečo stať. Keď sa im dlho neozve, buď je nezvestný, alebo mŕtvy. Vo väčšine prípadov to však znamená, že zomrel.

Vaša matka žije aj dnes v Ulan-Ude?

Áno, zostala tam, ale takmer spolu nekomunikujeme. Nekomunikuje ani so svojím bratom, mojím strýkom. Je ťažké k nej „preniknúť“. Propaganda urobila svoju prácu.

Ste v kontakte aspoň so svojimi priateľmi?

Stratil som s nimi spojenie už dávnejšie, hneď po presťahovaní. Nerozumeli mi. Po roku 2014 som s nimi úplne prestal komunikovať. Nedalo sa. Nechcem počúvať ruskú propagandu.

Nie sú Buriati pobúrení postojom Rusov k nim? Neurážajú ich vtipy na ich adresu, zosmiešňovanie ich prízvuku?

Nevidíme žiadne protesty v Buriatsku, Tatarstane ani iných republikách, takže ich to asi nerozčuľuje. Možno im to pripadá normálne. Neviem. Aj keď v skutočnosti to určite normálne nie je. Všetci ľudia sú si predsa rovní bez ohľadu na etnický pôvod. Ale nie v Rusku.

Ako sa vám podarilo odolať vplyvu propagandy? Ako ste si vytvorili vlastnú ochrannú informačnú bublinu?

Odpoveď je jednoduchá – nepozeral som televíziu. Nečítal som propagandu, ale knihy. O každom historickom fakte som sa snažil nájsť informácie z rôznych zdrojov, nie z jedného. Poviem to takto: ak sami chcete, potom je to možné. Väčšina Rusov však stále verí, že ich štát je veľké impérium.

Predstavme si, že by sa Ruska federácia rozpadla. Čo by sa potom podľa vás stalo s Buriatskom?

Buriatsko by mohlo padnúť pod vplyv Mongolska, čo by asi bola najlepšia možnosť. Buriati a Mongoli sú v podstate jeden národ. Najhoršia možnosť by bola, keby tam prišla Čína – a to nielen pre Buriatov, ale v prvom rade pre Rusov.

Čo plánujete robiť, keď sa vojna raz skončí?

Vrátim sa k svojmu tvorivému životu, k práci dídžeja. Budem znova písať elektronickú hudbu. Dúfam, že sa už nikdy nebudem musieť vrátiť k vojenskému životu. Určite si nechcem budovať vojenskú kariéru. Účasť na bojoch predsa len zanecháva stopy na ľudskej psychike.