PALBA.CZ

Prečo sa Kremeľ nehanbí klamať a prečo Západ nechápe, o čo Rusom ide
Michael Romanco vMICHAEL ROMANCOV
Deník NDENÍK N

Predstaviteľom ruského režimu vôbec nezáleží na tom, čo si o nich Západ myslí. Ako by sa mohol hanbiť niekto, kto reprezentuje najväčšiu krajinu na svete, krajinu výnimočnú a víťaznú? Rusko je v ich očiach krajinou nenahraditeľnou, bez ktorej príspevku – či skôr bez jej súhlasu – medzinárodné spoločenstvo nemôže existovať. Ukrajine ani Západu však na nič súhlas nedala, nikto sa jej na nič nepýtal. Preto nakoniec siahla po sile.

Nedávno získal editor ruského vysielania BBC Steve Rosenberg interview od ruského ministra zahraničia Sergeja Lavrova. Od 24. februára, keď ruské vojská vpadli na Ukrajinu, jeho ministerstvo so západnými novinármi príliš nekomunikuje, takže išlo o dosť výnimočnú udalosť. BBC rozhovor zverejnila pod titulkom „Lavrov: Rusko nie je bez poškvrnky a nehanbí sa“, čo viac než výstižne vyjadruje jeho obsah.

Zopakujme najskôr to podstatné, respektíve to, čo Rosenberga, ktorý má s Ruskom a mnohými ďalšími niekdajšími sovietskymi republikami a ich predstaviteľmi dlhoročné skúsenosti, zaujalo. Lavrov tvrdil – a pozeral sa mu pri tom priamo do očí -, že Rusko žiadnu inváziu nerealizuje, že veci nie sú také, aké sa (nám) javia. „Špeciálna vojenská operácia bola vyhlásená najskôr vtedy, keď už sme nemali inú možnosť, ako Západu vysvetliť, že tlačenie Ukrajiny do NATO je zločinom.“

Lavrov potom ešte pochopiteľne zopakoval a zdôraznil všetky ďalšie „pozície“, ktoré Kremeľ od začiatku vojny vytvoril, ktorých opakovanie je zbytočné. Na Rosenbergovu otázku, či údajný boj proti „nacistom“ zahŕňa aj medzinárodnými organizáciami zdokumentované masakre civilistov, odvetil, že ho to mrzí, ale „medzinárodní diplomati, vrátane Vysokej komisárky pre ľudské práva OSN (Michelle Bacheletová – pozn. red.), generálneho tajomníka OSN (António Guterres – pozn. red), a mnoho ďalších predstaviteľov OSN je pod neustálym a silným tlakom Západu. A veľmi často sú využívaní na to, aby posilňovali fake news vytvárané Západom. Rusko nie je nepoškvrnené. Rusko je tým, čím je. A nehanbíme sa ukázať, kto sme.“

Poďme teda Lavrova, ktorý na medzinárodnej scéne nie je žiadnym nováčikom, vziať za slovo a pozrime sa na to, čím na medzinárodnej scéne Rusko skutočne je. Ale skôr, než sa do toho pustíme, treba ešte upozorniť na jeden dôležitý moment, ktorý v rozhovore s Lavrovom zaznel. Keď Steve Rosenberg namietal, že v našich očiach je Rusko zodpovedné za osudy ukrajinských civilistov, dostalo sa mu odpovede: „Na pohľade Západu mi vôbec nezáleží. Zaujíma ma len medzinárodné právo.“

Ak sa chceme pokúsiť pochopiť, aké Rusko je a na čom mu (ne)záleží, je práve vzťah k medzinárodnému právu dobrým začiatkom. Lauri Mälksoo, profesor medzinárodného práva na univerzite v Tartu v Estónsku, na tému ruského prístupu k medzinárodnému právu v roku 2015 vydal knihu s názvom Ruské prístupy k medzinárodnému právu (Russian Approaches to International Law).

Fundamentálnym rozdielom nie je nič iné než postavenie jednotlivca. Podľa Moskvy je základným princípom medzinárodného práva štátna suverenita, ktorá je absolútna, nedeliteľná a neobmedzená. Nositeľom suverenity je však iba ruský štát (pričom je celkom nepodstatné, či je demokratický, či autokratický), nie ruskí občania. Rusko sa preto v pohľade na medzinárodné právo, ako aj v prípadoch konkrétnej interpretácie jeho noriem, nemôže inak než zásadne líšiť od Západu, respektíve Spojených štátov. Práve tam sa zrodila predstava, že medzinárodné právo má okrem iného byť nástrojom, prostredníctvom ktorého je chránená ľudská dôstojnosť.

Kremeľ však jednotlivcov (a ich potreby či práva) za subjekt medzinárodného práva odmieta považovať. Dôvodov je veľa, ale najdôležitejším z nich je nebezpečie, ktoré z takej interpretácie vyplýva pre (primárne medzinárodnú) legitimitu vlády, respektíve politického režimu. Predstava, že vláda, ktorá vo vzťahu ku svojim občanom nedodržiava základné ľudské práva, prestáva byť legitímna, je (úprimne nielen) v Kremli nestráviteľná.


Podľa Ruska, ako odpozoroval Mälksoo, by medzinárodné právo malo primárne i naďalej zostať nástrojom, ktorý sa vzťahuje na mier, bezpečnosť a teritoriálnu kontrolu, a nemalo by sa rozširovať do oblasti ľudských práv. Inými slovami, skôr by malo umožňovať koexistenciu, než byť nástrojom (čím ďalej tým širšej) spolupráce, ktorá by mohla prerásť až do presadenia nejakých globálnych štandardov tzv. dobrého vládnutia.

Medzinárodné právo je tu pre nás
Kľúčovým bodom ruského prístupu potom je, že Rusko nie je iba radovým členom medzinárodného spoločenstva, ale veľmocou, ktorá má zvláštne – privilegované – postavenie. Medzinárodné právo je tak v prvom rade efektívnym nástrojom pre ošetrenie tejto pozície a až potom prípadne niečím iným. Rusko má právo kedykoľvek urobiť čokoľvek, čo uzná za vhodné – pochopiteľne, vrátane zabratia území susedných štátov -, a svet to musí akceptovať.

Na obdobnom princípe fungoval systém medzinárodných vzťahov v 19. storočí, teda v čase, keď sa Rusko oficiálne stalo veľmocou (kategória vznikla v roku 1815 na Viedenskom kongrese a spolu s ním sa veľmocami stali aj Británia, Francúzsko, Rakúsko a Prusko). Päť veľmocí spolurozhodovalo o bytí či nebytí všetkých ostatných v Európe, pričom v tej dobe boli teritoriálne zmeny štandardným a funkčným nástrojom medzinárodnej politiky. Iba veľmoci mali (relatívnu) istotu, že ich územie nebude týmito procesmi dotknuté, respektíve že ich teritórium (nech už je v Európe, alebo v zámorí) bude prípadne rásť.

V sovietskom období ruskej histórie sa potom ZSSR ako víťazná mocnosť druhej svetovej vojny zásadným spôsobom podieľal na definovaní mnohých inštitútov medzinárodného práva. Hoci vo vnútri jeho hraníc právo nič neznamenalo, stal sa z Moskvy globálny advokát práv sociálnych, práva na sebaurčenie atď. Do roku 2014 Putinov režim zvládal predstierať aký-taký rešpekt k právu, ale všetkým, ktorí nemali šupiny na očiach, bolo jasné, že sa tak opäť deje primárne kvôli tomu, že to na Západe dobre vyzerá a ešte lepšie sa to politicky predáva.

Od roku 2015 však začal ruský štát túto prax, v reakcii na prvé sankcie uvalené za anexiu Krymu a rozpútanie vojny na východe Ukrajiny, opúšťať. Bolo by iste zaujímavé byť príslovečnou muchou na stene a zistiť, ako veľmi sa v Kremli bavili tým, keď viacero západných politikov argumentovalo, že je potrebné umožniť návrat Ruska do Rady Európy, pod ktorú takisto spadá Európsky súd pre ľudské práva. V Rade Európy totiž v súvislosti s anexiou Krymu Rusku odobrali hlasovacie práva, na čo Moskva reagovala tým, že nebude platiť členské príspevky.

Keď Rusku preto po dvoch rokoch hrozilo vylúčenie, začalo veľa európskych politikov tvrdiť, že v záujme ruských občanov – ktorých ich vláda medzitým zásadne obmedzila na väčšine politických práv – je ruský návrat, pretože im tak zostane zachovaná možnosť dovolávať sa spravodlivosti. Bohužiaľ im nedošlo, že jedinec a jeho práva v Moskve nič neznamenajú. Skutočnosť, že každý občan Ruskej federácie a jeho práva mali (majú a snáď i naďalej budú mať) hodnotu pre nás, sa tak stala ďalšou z mnohých zbraní, ktoré Moskva neváhala obratne využiť proti nám.

Čo zdôrazňovali západní politici a spolu s nimi aj ľudskoprávni aktivisti, publicisti, právnici či filozofi? Že proti Rusku bolo vedených najviac žalôb za porušovanie ľudských práv zo všetkých členských krajín, že Moskva väčšinu z nich prehrala a musela vyplácať odškodné. Čo videla Moskva? Lacný spôsob, ako spolu s ostatnými zasadnúť pri jednom stole, a kedykoľvek sa jej to hodí, z pozície cteného a výnimočného člena nastoľovať vlastnú agendu.

Smutné je, že väčšine hlasných advokátov obyčajných Rusov zrejme doteraz nedošlo, že výplata kompenzácií (väčšinou išlo o milióny eur ročne) predstavuje úplne smiešne čiastky, za ktoré by si napríklad žiadny o status dbajúci ruský oligarcha nekúpil jachtu. Možno si to niektorí z nich uvedomujú teraz, pri pohľade na čiastky, ktoré Kremeľ denne vynakladá na vojnu.

Ak sa chceme pokúsiť pochopiť, aké Rusko naozaj je, musíme každý jeden aspekt jeho života podrobiť skúmaniu. A nie je náhodou, že to je presne to, čoho sa ruské politické elity boja ako čert kríža. Fiodor Ivanovič Tutčev, ktorý je po Puškinovi a Lermontovovi považovaný za tretieho najvýznamnejšieho ruského romantického básnika, je autorom známeho verša: „Kto Rusko svojím rozumom premostí, žiadne meradlo ho nezmeria, jeho duša je zvláštnou bytosťou, pozná ho len ten, kto v neho uverí.“ Ten štandardne býva skracovaný na zrozumiteľnejšie: „Rusko rozumom nepochopíš!“ Rusi cudzincom často a s chuťou túto ideu vnucujú s jedným jediným cieľom: zabrániť kritike. Kto sa podľa toho nespráva, býva väčšinou onálepkovaný ako „rusofób“.

Vo svetle kritického rozumu sa každému, Rusov pochopiteľne nevynímajúc, Rusko zdá byť iné – horšie, než ako vyzerá, ak ho vnímate takzvane dušou. A existuje snáď niečo európskejšie/západnejšie než racionálne, kritické skúmanie?

Ak v budúcnosti opäť chceme s Ruskom – rozumejme s predstaviteľmi režimu, ktorý tam bude vládnuť – hovoriť, nemali by sme sa vopred vzdať našej najsilnejšej zbrane a pristúpiť na ich hru a „uveriť“. Teda v skutočnosti bez odporu a námietok prijať Rusko také, aké bolo, je a vždy bude, aby sme parafrázovali slová ruskej hymny, respektíve Lavrovovo tvrdenie.

Dnešnú podobu Ruska nesmieme akceptovať
Aké teda Rusko je? Rusi sú presvedčení, že je veľké, výnimočné a víťazné, a pre tieto faktory je potrebné – a to je podstatou onoho prijatia – Rusku prejavovať rešpekt a vďaku. Mnohí tak už v histórii urobili a nikomu to nič dobré neprinieslo. Každý, kto prijal, bol pohltený, vstrebaný obrovským organizmom ruského štátu, ktorý síce v histórii už niekoľkokrát zmenil meno, ale zatiaľ nikdy zásadným spôsobom nezmenil podstatu výkonu politickej moci.

Ak nechceme byť pohltení, nesmieme Rusko prijať v podobe, v akej chce byť prijaté. Musíme urobiť presný opak, teda vystaviť Rusko triezvemu, vecnému a kritickému pohľadu. Potom zistíme, že Rusko je skôr rozľahlé než veľké, že je svojrázne skôr než výnimočné a nakoniec že sa v jeho histórii, rovnako ako v histórii akéhokoľvek iného štátu, víťazstvá a prehry striedajú.

Od okamihu, keď sa dostali do Európy, snívajú Rusi sen o veľkosti, výnimočnosti a víťazstvách, ktoré im majú zaistiť primát nad všetkými ostatnými. Tí najväčší z nich, a je jedno, či ide o umelcov alebo vedcov, dávno pochopili, že tento sen je v skutočnosti nočná mora. Básne Puškina či Lermontova, romány Dostojevského, objavy Mendelejeva alebo Pavlova, hudba Čajkovského či Musorgského vám môžu mnohé prezradiť o ruskej duši a určite vás kultúrne obohatia, ale nepriblížia vás ani o milimeter k pochopeniu fungovania ruského politického zriadenia, ktoré nás a náš spôsob života ohrozuje.

Kým v Rusku nebudú dve základné práva – právo byť a právo mať – chápané a chránené rovnako ako v Európe, musíme Rusko považovať za cudziu a minimálne potenciálne nebezpečnú susediacu entitu. Nesmieme o Rusku snívať. Naopak, musíme bdieť a starostlivo skúmať, vážiť a merať. Najskôr narazíme na to, čo Rusi sami na skúmanie vystavujú: tanky a delá, rakety a lietadlá, lode a ponorky, objemy vyťaženej ropy a plynu alebo neuveriteľné počty mŕtvych, ktorí tu či inde padli v boji, alebo jednoducho zahynuli pri budovaní gigantických priehrad, tovární, prieplavov…

Ale tiež sa dostaneme k počtu ľudí, ktorí Rusko dobrovoľne opúšťajú, pretože už majú dosť toho, ako to tam vyzerá. Zistíme, koľko pacientov pripadá na jedno nemocničné lôžko alebo jedného lekára, a dostaneme sa k zoznamu nedostupných liekov. Uvidíme, ako sa zmenšujú platy a penzie, o koľko rokov zaostáva priemerná dĺžka života alebo koľko rokov sa dožije priemerný muž a že sa Rusko stáva krajinou starnúcich opustených žien, kde sa najviac detí rodí v oblastiach, v ktorých dominujú neruské etniká s kultúrou vychádzajúcou z islamu. Pochopíme, v akom žalostnom a stále sa zhoršujúcom stave je životné prostredie.

Bez ohľadu na to, ako veľmi okato a bez hanby Lavrov spolu so zástupcom veľvyslancov, poslancov a ďalších predstaviteľov ruského režimu klamú, by sme nemali dospieť k záveru, že klamú vedome a o všetkom. Naozaj im vôbec nezáleží na tom, čo si o nich myslíme, a naozaj sa nehanbia. Pocit hanby je predstaviteľom ruského režimu úplne cudzí.

Ako by sa mohol hanbiť niekto, kto reprezentuje najväčšiu krajinu na svete, krajinu výnimočnú a víťaznú? Rusko je v ich očiach krajinou nenahraditeľnou, bez ktorej príspevku – či skôr bez jej súhlasu – podľa nich medzinárodné spoločenstvo nemôže existovať. Lavrov naozaj neklamal, keď tvrdil, že sme sa v súvislosti s Ukrajinou dopustili „zločinu“. Moskva totiž Ukrajine ani Západu na nič nedala súhlas. Stala sa nahraditeľnou. Preto nakoniec siahla po sile.

Našťastie, narazila na húževnatý odpor, a ak vytrváme v podpore Ukrajiny, nedokáže zvíťaziť. Čo bude ďalej? Kým v Kremli nepochopia, že za to, čo urobili, nesú zodpovednosť – a to sa ešte nikdy v histórii nestalo, pretože žiadny cár, imperátor ani generálny tajomník sa nikdy nehanbil -, nezostane nám nič iné, než v nich prebúdzať to jediné, čomu rozumejú. Strach.