PALBA.CZ

Facebookovú stránku Armáda Ruskej Federácie sleduje 75-tisíc používateľov. Hovorili sme s mužom, ktorý na nej vystupoval ako jeden z jej administrátorov pod prezývkou Berkut. Po Putinovej agresii sa rozhodol, že sa od nej postupne odstrihne.

Dominik Vároš pracuje ako dobrovoľný záchranár a prevádzkovateľ ihriska. Vo voľnom čase pôsobil ako jeden z administrátorov vplyvnej facebookovej stránky s názvom Armáda Ruskej Federácie, ktorú slovenská polícia označila za nástroj prokremeľskej propagandy.

Niekoľko rokov na nej uverejňoval príspevky, v ktorých sa podpisoval prezývkou Berkut.

Vároš poskytol obsiahly rozhovor Denníku N. Hovorí v ňom o svojom živote, o cestách na Ukrajinu aj o komunite prorusky zmýšľajúcich Slovákov. Opisuje tiež to, akým spôsobom vyvíjala ruská ambasáda tlak na administrátorov prokremeľských stránok.

[ Odoberajte na e-mail denný seriál Vývoj bojov na Ukrajine - fakty a názory odborníkov. Odoberajte jedným klikom. ]
„Dokážem si predstaviť, že sa niekto z adminov znížil k tomu, že mával obedy a večere zadarmo. Hlavný je však psychologický tlak, aby ste nevytŕčali a písali príspevky v duchu toho, čo od vás očakáva komunita. Nie nadarmo sa hovorí, že kto chce s vlkmi žiť, musí s nimi vyť,“ hovorí.

Vároš zároveň opisuje, ako sa z jeho pohľadu mení správanie niektorých fanúšikov Putinovho Ruska, zvlášť pri sledovaní ukrajinských úspechov na frontoch.

„Donedávna bezducho dávali lajky ako Severokórejčania, keď vidia Kim Čong-una. Teraz vnímajú, že ruská armáda sa v Donbase za dva mesiace posunula o pár kilometrov, kým Ukrajinci za niekoľko dní oslobodili oveľa väčšie územie.“

Odkiaľ pochádzate a čo ste študovali?


Mám 36 rokov. Pochádzam z Bratislavy, študoval som školu umeleckého priemyslu animovanej tvorby v Petržalke. Po strednej som začal študovať právo, ale vyhodili ma odtiaľ. Potom som sa prihlásil na Vysokú školu Danubius do Sládkovičova na sociálnu prácu, ale ani tú som nedokončil. Odvtedy som sa túlal životom.

Čo všetko ste robili?

Chvíľu som pracoval aj v STV a v ružinovskej televízii. Hlavne ma však bavilo šoférovanie: od mladosti som jazdil na štvorkolkách i na motorkách, na aute som mal najazdených 850-tisíc kilometrov bez škrabanca. Tak som sa v roku 2009 zamestnal ako služobný šofér na ministerstve hospodárstva.

Onedlho ste sa aj dostali do novín. Za éry ministra Juraja Miškova zo SaS ste vraj našli v aute odpočúvajúce zariadenie, z čoho vtedy bola maličká aféra.

Najprv som bol len bežný šofér, potom však zistili, že asi nie som úplne nanič, tak ma preradili do kancelárie ministra. Nebol som priamo ministrov šofér. Ak som vozil Miškova, tak zvyčajne len na nejaké súkromné účely. Väčšinou som vozil jeho úradníkov. A raz som našiel pod sedadlom vodiča plošticu, tak vznikla tá kauza.

V médiách vám vyčítali, že ste o tom náleze informovali len svojho nadriadeného a nešli ste s tým hneď na políciu.

Ja som urobil to, čo mi kázal pracovný poriadok. Ani nadriadení na ministerstve nevedeli, čo s tým majú robiť, tak som tú plošticu mal pár dní u seba. Doma sme sa s ňou hrali, „rozžužľal“ ju pes, potom som ju odovzdal.

Nebol z toho na ministerstve rozruch?

Skôr ten nález len zapadal do vtedajšej atmosféry. Náš minister bol zo SaS a v SaSke boli v tom čase úplne paranoidní, nikto tam nikomu neveril. Krátko pred tým sa ukázalo, že Galkovi ľudia na ministerstve obrany odpočúvajú množstvo osôb, takže ten môj nález nikoho príliš nešokoval.


Dominik Vároš, bývalý ministerský šofér, dnes záchranár a admin stránky Armáda Ruskej Federácie. Foto N – Tomáš Benedikovič
Po voľbách 2012 sa aj na vašom ministerstve zmenilo vedenie a prišli nominanti zo Smeru. Vy ste tam zostali ďalej pracovať.

Zostal som a povýšili ma. Ministrom sa stal Tomáš Malatinský a s ním prišiel nový vedúci služobného úradu Martin Holák, ktorý chcel šikovného šoféra. Tak som jazdil preňho. Bol som k dispozícii 24 hodín denne. Popri tom som dostal možnosť hovoriť aj do rôznych menších obstarávaní. Na ministerstve bol „bordel“, ale ten sa začal už pred príchodom Smeru. Strácali sa tam obrazy a rôzne umelecké predmety. Dovolím si povedať, že aj niektorí bežní úradníci tam mohli mať zlatú baňu.

Čo to znamená?

Keď som chcel, aby sa niečo obstaralo od niekoho konkrétneho, tak sa to tak aj urobilo: motorové oleje, pneumatiky.

A vy ste potom dostali od víťaza „všimné“?

Boli to rôzne výhody, materiálne alebo nemateriálne. Nechcem o tom viac hovoriť, lebo stále prebieha súd.

Tak rovno prejdime k tomu súdu. Polícia vás v roku 2014 obvinila z toho, že ste spreneverili skoro dvadsať služobných vozidiel. Dnes sa už na túto kauzu zabudlo, ale vtedy sa jej venovali aj celoštátne médiá, napríklad bulvárne denníky alebo televízia JOJ.

Dobre, pôjdem od začiatku. Hoci som nemal vysokú školu, urobili zo mňa vedúceho odboru dopravy. Zmenili predpis, aby som mohol nastúpiť do tejto funkcie. Hneď mi aj povedali, že by bolo treba vymeniť celý vozový park, teda približne tridsať vozidiel. Začali sme pripravovať obstarávanie a naraz sa ozvali z iných ministerstiev, že aj oni by sa radi pridali.

A ďalej?

Na ministerstve hospodárstva sme chceli kúpiť škodovky, aby nám nikto nemohol vyčítať nejaké papalášstvo. Z ministerstva vnútra však na nás tlačili, aby sme vybrali Peugeot, Kiu a Hyundai. Takže sme si povedali, že kúpime od každého niečo. Obstarávanie sme však mohli spustiť až po tom, ako predáme staré autá, ktoré boli vo vozovom parku. Už aj na tých sa musel niekto nabaliť. Na ministerstve hospodárstva sme napríklad mali turbobenzínové volkswageny Passat, ktoré spotrebovali minimálne deväť litrov na sto kilometrov. A to hovoríme o služobných autách pre bežných referentov.

Takže sme sa začali zbavovať týchto áut, niektoré ešte jazdili, iné boli roky odstavené, neboli to práve nové kusy. Dostal som plnú moc a pustil som sa do práce. Naraz však niekomu začalo prekážať, že čo má čo nejaký 27-ročný Vároš robiť takéto veľké obstarávanie. A navyše bez toho, aby sa chcel deliť. Takže ma v tom utopili. Človek z nášho ministerstva podal na mňa trestné oznámenie a posunuli to médiám.

Polícia vás podľa vtedajších vyhlásení vinila z toho, že ste predali dvadsať starších áut, ale inkasované peniaze ste si nechali.

Nechal som si len malú časť a to som vyšetrovateľovi priznal: dvesto eur za auto. Zvyšok putoval ďalej podľa dohodnutej štruktúry. Celé to však hodili na mňa, sfalšovali aj môj podpis pod prevodmi vlastníckych práv. Aby bolo jasné: ja nehovorím, že som nevinný. K tomu, čo som reálne spravil, som sa priznal a prijmem trest.

Koľko vám hrozí?

Súd beží a hrozí mi desať až pätnásť rokov. S takouto sadzbou však nie som stotožnený. Som jediný obvinený, pričom som odovzdal dôkazy, že v tej veci som rozhodne nebol hlavným hýbateľom. Viete si predstaviť, že by 27-ročný neznámy úradník mohol sám rozhodovať o desiatkach ministerských áut? Potrestali ma však už dávno. Tá kauza sa ťahá roky a ja stále žijem v neistote, čo vlastne bude. Keď to vypuklo, prišiel som o rodinu aj o kamarátov. Nikto so mnou nechcel mať nič spoločné, nechceli ma zamestnať ani v mcdonalde.

Prečo? Ľudia z vášho okolia nemali radi podvody?

Ja som totiž vždy navonok vystupoval ako ten spravodlivý, čestný. A naraz všetci videli, že ma ako jediného obvinili z obzvlášť závažného zločinu sprenevery.

Ako ste sa tým vyrovnali?

Vážne som premýšľal nad samovraždou. Na diaľnici som chcel naraziť motorkou do cisterny, ale netrafil som ju. Cisternu som len „lizol“ a preletel som cez zvodidlá do poľa. To bol máj 2014. Krátko predtým vypukol konflikt na Ukrajine a rozhoreli sa boje na Donbase. Tak som sa prihlásil ako zdravotník a odišiel som s Červeným krížom pomáhať do Donecka.

Čo ste tam zažili?

Po mojom príchode vyhodili do vzduchu železničný most v Donecku a začalo sa bojovať o tamojšie medzinárodné letisko. Ja som prvýkrát naživo videl rozstrieľaných a zabitých ľudí. Náš tím vyťahoval z trosiek napríklad uhoreného pilota ukrajinskej stíhačky. Miestni ľudia sa však stále snažili žiť svoje životy, bolo veľmi silné pozorovať to. Matky sa prechádzali po parku s kočíkmi a kúsok od nich bolo guľometné hniezdo. Začala sa streľba, všetci sa skryli, skončila sa streľba, vyšli z úkrytov a pokračovali v bežnom živote. Tam som na vlastné oči videl, čo to znamená, keď na seba začnú strieľať obyvatelia rovnakej krajiny, ktorí predtým normálne žili vedľa seba. Vtedy som sa rozhodol, že svoj život budem venovať tomu, aby som pomáhal. Odvtedy pracujem ako pátrač a záchranár.

Čo presne robíte?

Sme skupina dobrovoľníkov, ktorí pomáhajú napríklad hasičom pátrať po nezvestných osobách. Pátrame po ľuďoch, ktorí sa stratia v lese alebo na vode. Mám kurzy prvej pomoci, čln a asi desať dronov vrátane podvodných. Bežne brázdime Dunaj i ďalšie rieky a pátrame napríklad po nezvestných rybároch. Problém je, že štátni záchranári nemajú na hlavných riečnych tokoch stále stanovište s motorovými člnmi. K rieke sa vždy musia priviezť, čím v kritických chvíľach zbytočne strácame čas.

Čo táto práca zahŕňa?

Obrovský adrenalín. Keď nás zavolajú do akcie, cítim obrovskú túžbu nájsť toho človeka, či už živého, alebo mŕtveho.

Hovoríte, že ste dobrovoľný, nie profesionálny záchranár. Z čoho teda žijete? Čím si zarábate?

Dobrovoľným záchranárstvom sa, samozrejme, nedá uživiť. Občas, keď sa zľutujú, nám maximálne preplatia naftu. Inak sa venujem hokejbalu, nedávno ma zvolili do širšieho vedenia hokejbalovej únie. S pomocou niekoľkých hráčov sme v Petržalke vybudovali multifunkčné ihrisko, ktoré teraz prevádzkujem. Nie je to veľa, ale nejaké peniaze to hodí.

Mojím dieťaťom a snom, na ktorom teraz robím, je bývalá skládka pri Bratislave. Odpady tam zakrývame zeminou a robíme z toho polygón, kam môžu chodiť trénovať dobrovoľné záchranné zložky, ale aj bežní majitelia štvorkoliek. Nemusia tak plašiť zver v prírode. Tento koncept som videl v Holandsku a Nemecku a je to brutálne.


Dominik Vároš (vpravo) počas pátrania po utopenom chlapcovi na Váhu pri Šali.
Prejdime k Facebooku. Ako ste sa dali dokopy s ľuďmi, ktorí obsluhujú prokremeľské stránky?

Keď som sa vrátil z Donecka, na Facebooku som objavil stránku Armáda Ruskej Federácie. Zaujal ma jej obsah a začal som do komentárov písať svoj pohľad.

Aký pohľad?

Keď tam bol príspevok, ktorý sa týkal konfliktu na Donbase, rozpísal som sa o svojich zážitkoch. Najviac som sa však vyjadroval k príspevkom, ktoré sa venovali ruskej armádnej technike. Tá má baví od detstva. Ruská technika sa mi vždy páčila z konštrukčnej aj vizuálnej stránky. Moje komentáre si začal všímať admin stránky, ktorý vystupuje pod prezývkou Prodlex. Po čase sa mi ozval s otázkou, či by som im nechcel pomôcť. V tom čase mala stránka Armáda Ruskej Federácie zhruba 2700 sledovateľov, vedel o nej len veľmi úzky okruh ľudí.

Kto je ten Prodlex, o ktorom hovoríme?

Už sa o ňom písalo pred dvomi rokmi, takže nepoviem nič tajné: volá sa Róbert Koricina. Neadministruje iba jednu stránku, má aj ďalšie. Najznámejšia je Milujeme Rusko, aj pri nej som ako jeden z adminov. Tieto stránky neobsluhuje len jeden človek, ale celá komunita. Na ňu sú naviazané aj ďalšie stránky, ako Armádny Delegát, ktorý funguje aj na Instagrame, a potom účet Zvodka na sociálnej sieti Telegram.


Hlavným adminom stránok Armáda Ruskej Federácie a Milujeme Rusko je Róbert Koricina, na Facebooku už dnes vystupuje pod anonymným účtom bez fotky.
Čo sú tí admini zač?

V čase, keď som sa zoznámil s Róbertom alias Prodlexom, bol študentom a tá stránka bola len jeho koníčkom. Podobne ako bola aj mojím koníčkom. Postupne sa však na nás začali nabaľovať ďalší ľudia, pre ktorých to už nebol len koníček, a to vrátane ľudí z ruskej ambasády.

Čo znamená, že sa na vás začali nabaľovať?

Keď sme napísali niečo kritické o Rusku, presviedčali nás, že je to inak. Dokonca naše príspevky aj komentovali cez oficiálnu facebookovú stránku ruského veľvyslanectva. Tak to prebiehalo zhruba do konca 2016, vtedy si tieto interakcie niekto všimol. Odvtedy už naša komunikácia prebiehala neverejne.

Pracovníci ruskej ambasády na vás vplývali len tak, že vás presviedčali? Neboli v tom aj peniaze?

Raz za čas, povedzme raz za dva týždne, prebehli kamarátske stretnutia medzi nami a nimi. Keď hovorím „nimi“, nemyslím len ľudí z ruskej ambasády, ale aj s predstaviteľmi niektorých, dnes opozičných strán. V kontakte sme však boli napríklad aj s ľuďmi z ukrajinskej ambasády.

Z ukrajinskej ambasády?

Áno. Vedeli o mne, že často chodievam na Ukrajinu, takže mi ľudia z ukrajinskej ambasády pomáhali vybaviť všetko možné aj nemožné. Mal som napríklad možnosť ísť pozrieť sa do Černobyľa, priamo do riadiaceho strediska 4. bloku, kde sa bežný človek nedostane. Mohol som sa rukou dotknúť sarkofágu, pod ktorým je pochovaný ten reaktor. Dozimeter tam len tak skákal. Chcem tým povedať, že sa okolo nás pohybovala a pohybuje komunita, do ktorej patria nielen Rusi, ale aj Ukrajinci, ľudia z bývalej Juhoslávie, z Číny a potom aj niektorí „siskári“, policajti aj politici. Všetci o sebe vieme. Mňa zaujímal ich pohľad, preto som sa s nimi rád stretával.

Prezradíte, ktorí politici s vami komunikovali?

Nielen komunikovali, ale stále komunikujú. To dnes ešte hovoriť nechcem, možno poviem časom.

A ako to bolo s peniazmi? Platila vás ruská ambasáda?

Budem hovoriť len to, čo som videl a zažil ja. A odpoveď je nie.

A ostatných adminov?

Osobne som nebol pri ničom takom. To je moja odpoveď. Podľa mojich vedomostí ruská ambasáda nikomu neprispieva peniazmi, ale ponúka, že im čokoľvek vybaví: napríklad cesty do Ruska a bývalých krajín Sovietskeho zväzu, kde môžete ísť na akékoľvek miesto, ktoré si vyberiete.

To znamená, že ruská ambasáda mohla nejakým Slovákom platiť výlety do Ruska?

Priamo ruská ambasáda asi nie, ale určite sa to dalo zariadiť. Ruská ambasáda veľmi striktne dodržiava pravidlá, ktoré stanovuje Moskva.

Ako sa to dalo zariadiť? Že si toho človeka do Ruska pozve nejaká miestna firma alebo inštitúcia?

Napríklad.

Poznáte niekoho, kto absolvoval takýto výlet?

Viem o jednom bývalom poslancovi parlamentu, viac nepoviem.

Hovoríte, že ruská ambasáda nikomu neposiela peniaze. Tých dvakrát 500 eur, ktoré dával ruský diplomat spolupracovníkovi Hlavných správ Bohušovi Grabárovi, bolo podľa vás čo?

Z môjho pohľadu to boli skôr individuálne rozhodnutia konkrétnych diplomatov, ktoré možno mali na ambasáde schválené, ale len neoficiálne. Moja skúsenosť je, že ruskí diplomati nám neveria. Pokojne nám vybavia cestu, vstupy na neverejné miesta, pozvanie na večere, ale peniaze do ruky bežne nedávajú.

Spomínaný Grabár venoval dvakrát 10-tisíc eur Kotlebovej ĽSNS, sám pritom nepôsobil ako majetný človek. Vo mne to vzbudzuje podozrenie, že ruská ambasáda môže takto posielať peniaze aj našim politickým stranám, len na to používa biele kone.

A ĽSNS možno tie peniaze posúvala ďalej. Aj mňa kontaktovali ľudia z ĽSNS, že by chceli financovať nejaké aktivity. Viac o tom hovoriť nebudem. Znovu opakujem, že môžem hovoriť len o tom, čo som videl a zažil ja. A ja som nezažil, že by Rusi niekomu dávali priamo peniaze, ani som o nikom takom nepočul.

Už niekoľkýkrát ste načali zaujímavú vec, ale potom ste sa zastavili, že viac hovoriť nebudete. Kedy chcete povedať tie podrobnosti?

Keď na to príde vhodný čas. Teraz sú podstatnejšie veci, hlavne život je ťažší ako kedykoľvek predtým. Všetko ostatné je len rozmar a zábavka. Ničomu by neprospelo, keby som išiel von so všetkým, čo viem.


Várošovo vozidlo počas pôsobenia na Ukrajine, kde bol súčasťou medzinárodného záchranárskeho tímu.
Vráťme sa k facebookovým stránkam, ako je Armáda Ruskej Federácie či Milujeme Rusko. Ako by ste charakterizovali adminov, ktorí ich s vami obsluhovali?

Je ich viacero, nepoznám všetkých.

A tých, ktorých poznáte?

Zo stránky Milujeme Rusko poznám dvoch, jeden je už spomínaný Prodlex, druhý sa volá Štefan, ani o ňom nechcem hovoriť viac. Armádu Ruskej Federácie okrem Prodlexa obsluhuje ešte istý Matej. O ňom môžem povedať, že má, myslím si, veľmi zaujímavé názory. Síce je veľmi ovplyvnený smeráckym videním sveta, ale snaží sa premýšľať racionálne.

Môžete tých adminov opísať aspoň všeobecne? Majú nejaké civilné zamestnanie?

Áno, sú normálne zamestnaní, všetci sú sebestační. Väčšina žije v Bratislave, majú medzi 20 až 40, niektorí majú rodiny. To sú admini. Potom je aj množstvo spolupracovníkov, ktorí nám posúvajú fotky a videá, tí sú väčšinou z robotníckej triedy. Keď sa tie stránky pred rokmi zakladali, všetci sme boli nadšenci. Tie stránky vtedy ani neboli veľmi vplyvné, a preto ani lobing na nás nebol príliš silný.

To sa postupne začalo meniť. Dokážem si predstaviť, že sa niekto z adminov znížil minimálne k tomu, že mával vďaka týmto aktivitám obedy a večere zadarmo. Lobing prišiel vždy, keď sme si dovolili uverejniť niečo, čo nebolo úplne pozitívne smerom k Rusku. Musíte však pochopiť, že to vplývanie na nás ako adminov nebolo primárne o úplatkoch alebo o zastrašovaní.

Akým spôsobom teda na vás zvonku tlačili?

Veľkú úlohu hrá to, že nechcete byť vyvrheľom vo svojej komunite. Ste adminom stránky s rastúcim vplyvom, mastí vám ego, keď stovky až tisíce ľudí lajkujú vaše statusy. Keby ste sa odchýlili od línie, ktorú očakáva tá komunita, budú vás kritizovať a už vás nebudú až tak brať. Je to psychologický tlak, aby ste nevytŕčali a písali príspevky v duchu toho, čo od vás očakáva komunita. Nie nadarmo sa hovorí, že kto chce s vlkmi žiť, musí s nimi vyť.

Môžete to nejako ilustrovať?

Príkladom je spomínaný Matej, ktorý je ďalším adminom stránky Armáda Ruskej Federácie. Patrí do komunity ľudí, ktorú vaša bublina nazýva dezolátmi. To sú ľudia, ktorí majú silný proruský sentiment. On je v tejto skupine mienkotvorný, viacerí jej členovia preberajú jeho názory. Potom príde téma, pri ktorej má možno kritický názor, ale zastaví sa a nepovie ho. Drží sa hlavnej línie.

Čo myslíte tou hlavnou líniou?

Na jednej strane nekritický pohľad na Rusko, na druhej strane mimoriadne kritický pohľad na Ameriku. Keby sa nedržal tejto línie, stratil by v komunite svoj lesk. Na druhej strane sám vie, že nemôže úplne kydať ani na Ukrajincov, hoci to od neho komunita očakáva, pretože by to mohlo mať dôsledky s políciou.

Naznačujete, že by ste v súvislosti s tou stránkou mohli mať problémy s políciou? Nenahovárate si to?

Nie. Intenzívne nás pozorujú, rozoberajú a študujú napríklad ľudia z ministerstva obrany okolo Victora Breinera (riaditeľ odboru pre hybridné hrozby a strategickú komunikáciu ministerstva obrany – pozn. red.). Čakajú len na to, keď prekročíme nejakú čiaru, aby mohli dať podnet buď polícii, NBÚ, alebo samotnému Facebooku, aby nám skomplikovali našu prácu.

Poďme k vašej tvorbe. Na stránke Armáda Ruskej Federácie ste sa podpisovali prezývkou Berkut.

Áno, predtým som mal prezývku Nostromo. To je kozmická loď z filmu Votrelec.

Berkut bol názov špeciálnych jednotiek ukrajinskej polície, ktoré sa zviditeľnili strieľaním do demonštrantov na Majdane.

Ale podľa nich prezývku nemám. Berkut je aj názov z môjho pohľadu najlepšieho a najkrajšieho stíhacieho lietadla, aké kedy vyrobila Ruská federácia. Tým je SU-47 Berkut.


Suchoj SU-47 Berkut je ruská experimentálna stíhačka s takzvanou negatívnou geometriou krídel, ktorá sa nedostala do sériovej výroby. Foto – Wikimedia
Takže ste neboli fanúšikom jednotiek bývalého prezidenta Janukovyča, ktoré strieľali do demonštrantov?

Nie, ale nebol som ani fanúšikom demonštrantov.

Prečo?

Bol som sa pozrieť na tie protesty. Na Majdan chodili ľudia rôzneho druhu. Chodili tam bežní občania, ktorí vyjadrovali svoje názory, tancovalo sa tam, jedlo a pilo, bola tam medzi nimi výborná atmosféra. A potom medzi nich chodili aj provokatéri, a to z oboch strán. Pod vplyvom provokatérov sa to potom aj zvrhlo. Janukovyč bol skompromitovaný, nechcel sa vzdať. Ak nechcel prísť o moc, z jeho pohľadu mu nezostávalo nič iné, len tvrdo zakročiť. V Moskve videli, že stráca vplyv, tak mu to odsúhlasili.

Prečo ste teda nepodporovali ľudí, ktorí protestovali proti Janukovyčovi?

Pretože som Ukrajinu vnímal ako rozdelenú krajinu. Obyvatelia západnej časti majú inú mentalitu, iný štýl života ako obyvatelia východnej časti. Už vtedy som si hovoril, že sa to nemôže skončiť inak než rozpadom Ukrajiny. A to si myslím aj dnes.

Aké príspevky ste uverejňovali?

Spočiatku som písal hlavne o ruskej alebo sovietskej technike. Robil som to vo voľnom čase, keď som nebol v teréne. Potom som začal pridávať aj osobné názory. Boli to už také blogy, v ktorých som opisoval svoje zážitky z Ukrajiny aj názory na domácu politiku. Kritizoval som napríklad rozhodnutie vlády, že sa ide zbavovať ruských armádnych vrtuľníkov.

Pretože ich nahradili americkými vrtuľníkmi Black Hawk?

Nie preto, že sú z Ameriky. Nekritizujem vojenskú techniku preto, že je zo Západu. Napríklad minister obrany Naď teraz vybral pre vojakov švédske transportéry CV-90 a tie považujem za dobrú voľbu. Na amerických vrtuľníkoch UH-60 Black Hawk mi prekáža, že v niektorých technických parametroch zaostávajú za ruskými. Napríklad odvezú menší náklad. Na druhej strane uznávam, že pri ruských vrtuľníkoch bol už teraz veľký problém zohnať náhradné diely. Takže celkovo musím povedať, že modernizácia ozbrojených síl, ako ju pripravil Naď, ide dobrým smerom.

Aké ste mali ohlasy na svoje príspevky?

Ak som publikoval nejaký kritický príspevok k ruskej technike, prišlo veľa hejtu. Mnohí ľudia z tejto komunity sú alebo minimálne donedávna boli ortodoxní, chceli počuť len to, že ruská technika je nepokaziteľná a Rusko je najlepšie na svete. A ja som písal aj o nedostatkoch. Niekedy v roku 2017 ma v komentári vyprovokoval jeden človek, ktorý napísal, že ruský tank T-72 dokáže s plným nákladom prekonať stenu vysokú 2,5 metra. Tak ma vyhecoval, že som s kamarátom sadol do vlaku a odviezli sme sa do Ľviva. Na Ukrajine sa dá všetko zaplatiť, takže sme si zaplatili zapožičanie tanku. Pár miestnych sme zblbli, že chceme vyskúšať, čo všetko dokáže T-72, takže sa k nám pripojili. No a ukázalo sa, že ten tank prelezie možno 1,5 metra, ale viac ani náhodou. Takže som sa o tomto svojom pokuse rozpísal aj na stránke a dokázal som niektorým fanúšikom, že sú kreténi.

Kto tvorí komunitu tých fanúšikov?

Napríklad zberatelia zbraní, ale inak je to pestrá zmes: modelári, strojári, policajti a niektorí bývalí poslanci. Ruská technika má mnoho fanúšikov nielen preto, že je ruská, ale aj preto, že je jednoduchá. Konštruktéri ju navrhovali tak, aby ju dokázali obsluhovať aj polointeligentní ľudia. Nehľadeli na spotrebu alebo na emisie. Jej jediným cieľom je funkčnosť.

Stránka Armáda Ruskej Federácie má 75-tisíc sledovateľov. Cítili ste sa ako influencer?

Ja by som to povedal takto: je príjemné, keď máte silu a môžete svoj názor ponúknuť širokej komunite ľudí. Kto by hovoril, že to jeho egu nelahodí, klamal by. Zároveň ma hnalo dopredu to, že ma autenticky baví písať o ruskej technike. Úprimne, neviem posúdiť, ktorý z tých motívov bol silnejší. Keď som bol v Černobyli, vybavil som si možnosť voľne sa pohybovať po celom území, kam sa bežný turista nedostane. Videl som veľa opustených sovietskych vozidiel aj sovietskej architektúry. Je tam zakonzervovaný celý vtedajší spôsob života. A mňa to skrátka priťahuje: je to také strohé, silné, že ma to láka.

Na tomto mieste však považujem za potrebné zdôrazniť, že síce som fanúšikom ruskej techniky, ale nie vojny. Vždy som bol proti vojne. Urobil som si rôzne kurzy: kurz sebaobrany, prežitia, vrhania nožov, vrhania sekerou. Lákajú ma zbrane, ale zároveň som zažil, čo tieto zbrane dokážu spôsobiť. Keď cítim pach krvi, ktorá vonia tak divne sladko-lepkavo, prebudí sa vo mne strach o toho človeka.

Ľudia na Facebooku, pre ktorých ste písali, asi takéto emócie nemajú. Vidia príspevok o obetiach vojny a dávajú posmešné komentáre.

Preto mi aj pripadalo choré, keď sme na stránku dávali napríklad video, na ktorom tank prešiel človeka. A tí ľudia sa z toho tešili, posielali srdiečka a vysmiate emotikony. Mne sa z toho dvíhal žalúdok. Zjavne nikdy nevyťahovali ťažko zranených ľudí z trosiek. Nikdy nezažili, čo som ja zažil na Ukrajine. Keď sme sa snažili zachrániť človeka, ktorý šliapol na mínu, museli sme mu bez anestézie odrezať nohu. Ten človek neskutočne kričal, keď mu pílka prechádzala mäsom. Bolo to také hrozné, že som sa z toho povracal. Keby som to nezažil, možno by som bol rovnaký magor ako tí, čo tam posielajú tie vysmiate smajlíky.

Aký bol váš názor na Putina?

Keďže som bol presvedčený, že Putin nenapadne Ukrajinu, kroky Ruska som považoval z 50 percent za reakciu na kroky NATO a z 50 percent za snahu zvyšovať príjmy z predaja komodít a zbrojnej techniky. Vnímal som to tak, že Putin sa snaží posilňovať vplyv Ruska, aby sa vyrovnal USA a Číne.

Čo ste robili 24. februára?

Keď som sa ráno zobudil, ako prvé som písal svojim známym na Ukrajine, či je to pravda. Pozeral som všetky weby, aby som pochopil, čo sa deje. Na stránku som napísal ospravedlnenie, že odsudzujem, čo urobilo Rusko. Napísal som aj to, že mám veľmi rád Ukrajinu.

Aké boli reakcie?

Zmiešané. Tí, ktorí mali podobný názor, radšej nereagovali, lebo sa báli hejtu od iných. A tí druhí začali hneď písať, že Ukrajinu treba denacifikovať, ako hovorí Putin. Takýchto ortodoxných je medzi fanúšikmi stránky možno desať percent, ale vo výsledku vám to robí 7000 aktívnych ľudí.

Na vašej stránke síce je pripnutý status z 24. februára, že vojna nie je riešenie, ale toto vaše ospravedlnenie som tam nenašiel.

Dodatočne som zistil, že ho admin Prodlex zmazal. Bez toho, aby mi o tom povedal.

Po tej invázii sa vo vás niečo zlomilo?

Nezlomilo, ale zostal som obrovsky sklamaný. Začal som uverejňovať denné hlásenia o tom, čo sa deje na Ukrajine. Boli to skutočné správy, nie propagandistické reporty z ruskej televízie. Preberal som príspevky z ukrajinských zdrojov a z rôznych skupín na Telegrame. Zverejnil som napríklad video, na ktorom chlapec máva ukrajinskou vlajkou smerom k ruským obrneným vozidlám, ktoré na neho mieria. Malo dosah na približne 1,5 milióna používateľov. Po tomto videu som zožal veľkú kritiku od iných adminov. Prodlex mi zakázal dávať podobné príspevky, inak ma vraj vyhodia.

Na stránke Armáda Ruskej Federácie sa 24. februára objavilo vyhlásenie, že odsudzujete kroky Ruska, lenže naďalej ste pomáhali ruským záujmom. Viac zobrazení než vaše video s ukrajinskou vlajkou malo napríklad video prokremeľskej propagandy, ako ruskí vojaci hľadajú nacistické tetovania medzi bojovníkmi Azova. Ako ste sa vyrovnali s týmto?

Nebol som vyrovnaný s drvivou väčšinou príspevkov, rovnako ako ostatní admini neboli vyrovnaní s mojimi príspevkami.

Čo ste robili, keď ste dostali zákaz uverejňovať príspevky k vojne?

Ako admin som sa vrátil k tomu, že som znovu zverejňoval fotky ruskej vojenskej techniky a záchranárskych strojov. A okrem toho som sa začal pripravovať na ďalšiu cestu na Ukrajinu. Keďže som dronista, odišiel som pomáhať záchranárom a hasičom v oblastiach okolo Kyjiva, kde ustupovala ruská armáda. Najbližšie som sa dostal dva kilometre k Buči.

Video: Reportáž TV JOJ z polovice apríla 2022 o Várošovom pôsobení na Ukrajine

Čo ste si odniesli z tohto pobytu na Ukrajine?

Fyzicky nič, skôr naopak. Techniku mi ukradli a dostal som bitku.

Prečo?

Pretože sú paranoidní. Jeden z najväčších dnešných problémov Ukrajiny je domobrana. V rámci nej boli vyzbrojení aj rôzni mafiáni, alkoholici a poloblázni, bežní ľudia bez vojenských predpokladov. Ak na ukrajinskej strane dochádza k excesom, obvykle ich robia príslušníci teritoriálnej obrany, nie vojaci regulárnej armády. A mne sa prihodilo to, že na jednom kontrolnom bode, kde boli príslušníci teritoriálnej obrany, došlo k vypätej situácii. Tí ľudia boli nevyspatí, opití a nechceli ma pustiť ďalej, hoci som ako záchranár mal priepustku.

Čo nasledovalo?

Prezerali si môj mobil a našli v ňom fotku jedného kontrolného stanovišťa. Tú som si odfotil pre adminov našej stránky, aby vedeli, kde som. Fotiť kontrolné stanovištia je však zakázané. Nejaký 20-ročný chalan na mňa mieril guľovnicou, začali ma kompletne prehliadať a našli tetovanie. Na ramene mám totiž vytetovanú fotku z konca druhej svetovej vojny, ako sovietski vojaci upevňujú vlajku nad Reichstagom v Berlíne. Tak si mysleli, že pracujem pre Rusov. Mali totiž hlásenie, že na ukrajinskom území sa pohybuje množstvo kolaborantov a záškodníkov, ktorí sa prezliekajú za záchranárov. Takže ma zbili, spútali a rozstrieľali mi auto. Mal som šťastie, že okolo išla litovská jednotka záchranárov, ktorá ma vyslobodila. Smel som odísť s nimi, ale techniku mi už nevrátili.

Zažili ste aj niečo pozitívne?

Ale áno. Sebakriticky uznávam, že tá bitka prišla v dôsledku mojej chyby. Predtým som bez problémov prešiel 26 kontrolných bodov a na 27. sa mi to prihodilo. Všetko pre môj laxný prístup. Inak sa nám podarilo zachrániť mnoho ľudí. Vyťahovali sme ich z trosiek, nosili sme im lieky a fyziologické roztoky.

Takže čo sa vo výsledku u vás zmenilo?

Upravil sa mi názor na geopolitiku. Moje presvedčenie, že ruský národ je všemocný, sa zmenilo na presvedčenie, že ruský národ je iba silný a veľký.

A čo hovoríte na zločiny, ktoré robí ruský štát na Ukrajine?

Tie sa dejú, to je nepochybné. A v nejakej miere ich páchajú aj Ukrajinci. Všetci sú tam utrhnutí z reťaze. Veď mňa skoro zastrelil 20-ročný chlapec z domobrany pre fotku v telefóne a tetovanie z dobytia Reichstagu.

Podľa vás nie je rozdiel medzi zločinmi, ktoré páchajú Rusi a ktoré Ukrajinci?

Jasné, že je. Rozdiel je v príčinách. Ruské jednotky boli oklamané svojimi veliteľmi. Išli na Ukrajinu s mylnými informáciami. Bežne sa stáva, že niekoľko dní nemajú čo jesť, nemajú naftu, nevedia sa pohnúť s tankom a sú ľahkou korisťou pre Ukrajincov. Dôsledkom je, že sú paranoidní a bez rozmyslenia sa zbavia hocikoho, koho považujú za možného nepriateľa. No a Ukrajinci sú zase naštvaní preto, že im niekto chodí po krajine. Prišli o majetky, o známych, o rodiny a do toho aj oni majú problémy so zásobovaním. Potom je jasné, že pri akejkoľvek príležitosti zo seba dostanú tú zlosť. Myslia si, že sú v práve.

Čo sa dialo, keď ste sa vrátili na Slovensko?

Bol som rád, že som sa vrátil živý a zdravý. Potreboval som byť nejaký čas ticho a sám. Zhodou okolností do toho prišlo pátranie po nezvestnej osobe. V Dunajskej Strede ušiel chlapec z detského domova, vypátrali sme ho a vrátili zdravého, to ma znovu nakoplo.

Koncom júna ste na stránke Armáda Ruskej Federácie oznámili, že z nej odchádzate a lúčite sa so svojimi fanúšikmi. Prečo?

Vzhľadom na svoju minulosť viem, že nie som svätý. Mám dôvod myslieť si, že na nás pracujú bezpečnostné zložky. Stal som sa skrátka toxickým.

Takže ste nechceli dať štátnym orgánom dôvod, aby mohli zakročiť proti tej stránke?

Pozeral som sa skôr na svoju situáciu. To, že som bol adminom tej stránky, si niekto mohol vyhodnotiť tak, že podporujem aj vojnu. To nie je pravda. Moja spojitosť s tou stránkou by mi však mohla uškodiť, preto som sa rozhodol od nej odstrihnúť.

Administrátorské práva však stále máte. Tak ako to s vami je?

Keď som uverejnil svoje rozlúčkové statusy, prišlo množstvo pozitívnych reakcií na moju prácu. Po dohode s Prodlexom mi ponechali administrátorské práva, ale už tú stránku neformujem. Publikujem už len občas, možno raz za dva týždne. A nevenujem sa dianiu na frontoch, ale napríklad vplyvu sankcií na Európu. V mojich statusoch je poznámka, že „som len náhodou išiel okolo“. Zorientovaní fanúšikovia chápu, že im znovu píše Berkut.

Vaši kolegovia vedia, že poskytujete tento rozhovor?

Vopred som im to neoznamoval. V tomto rozhovore hovorím len pravdu. Ak ma po jeho uverejnení zo stránky vyhodia, bude to len ďalší dôkaz o tom, kam tá stránka smeruje.


V polovici júla kritizovala stránka polície status z Armády Ruskej Federácie o úmrtí matky a dcéry z mesta Vinnycia. Zahynuli pri ruskom raketovom útoku. Status okrem iného naznačoval, že matka mohla podceniť poplach, preto došlo k tej tragédii. Polícia to označila za prerazenie dna. Ako sa pozeráte na takéto príspevky vašich kolegov?

Áno, ten status bol chorý. Gro takýchto statusov je ovplyvnené reláciou Casus belli, ktorú vysiela internetové rádio Slobodný vysielač.

Toto skúste vysvetliť.

Casus belli je relácia, v ktorej vystupujú rôzni technickí odborníci, nezriedka s pomýlenými názormi, alebo samozvaní politickí komentátori. Počúvam každý diel. Tí ľudia majú z technickej stránky brutálny prehľad o tom, ako fungujú rôzne zbrane alebo vojenská taktika. Popri tom sú však schopní vyčítať napríklad ukrajinským civilistom, že sa zdržiavali vo svojom dome, keď im vraj muselo byť jasné, že Rusi môžu útočiť na ich mesto. Naši admini tú reláciu počúvajú tiež a je to jeden zo zdrojov, ktorý ovplyvňuje ich úsudok.

Keď považujete tieto príspevky za choré, prečo na tej stránke zostávate?

Vy súhlasíte so všetkými článkami vašich kolegov v redakcii?

Určite žiadny článok Denníka N nepovažujem za chorý.

Dobre, tak inak. Vy ste partia ľudí, ktorá sa zrejme dala dokopy preto, lebo máte podobné svetonázory. My sme partia, ktorá je rôznorodá. Zo začiatku sme boli na jednej lodi, boli sme fanúšikovia Ruska a ruskej techniky. V minulosti som viackrát rozmýšľal, že z tej stránky odídem pre odlišné politické názory, lenže silnejšia bola vždy tá túžba písať o ruskej technike.

Prečo tam zostávate aj teraz, keď Rusko rozpútalo vojnu?

Najprv poviem falošné dôvody svojej obhajoby. Aj Amerika rozpútala vojny po celom svete a fanúšikovia sa na ňu nevykašlali. A teraz poviem skutočný dôvod: je to vec, ktorá sa týka trochu psychológie. Pozorujem, či je možné zmeniť názor aspoň časti tejto komunity, ktorá doteraz slepo glorifikovala akúkoľvek činnosť Ruskej federácie.

A čo ste zistili?

Za niekoľko posledných mesiacov som nadobudol pocit, že určite percento tejto komunity začína premýšľať. Začínajú vnímať, že Rusko nie je nesmrteľné. Donedávna bezducho dávali lajky na čokoľvek, čo sme im podhodili. Dali sme napríklad obyčajné video, na ktorom idú ruské tanky, a oni masovo pridávali srdiečka a tešili sa ako Severokórejčania, keď vidia Kim Čong-una. Teraz tam pravidelne sledujem diskusie, v ktorých zaznievajú aj odlišné názory.

Aké napríklad?

Napríklad mnohí vidia, že ruská armáda sa za dva mesiace posunula v Donbase o pár kilometrov, kým Ukrajinci teraz za niekoľko dní oslobodili oveľa väčšie územie. Vnímajú aj to, čo na sociálnych sieťach píše ruský nacionalista „Strelkov“, že ruská armáda nie je taká nablýskaná, ako sa ukazovala na Červenom námestí.

Podľa vás sa teda dá s komunitou týchto fanúšikov niečo robiť?

Myslím si, že sa s nimi dá pracovať. Ako spoločnosť sme nabehli na titulky. Sme titulkový národ, titulky vytvárajú názory, ale články už veľa ľudí nečíta. Podľa mňa je cesta robiť diskusie, kde sa budú rozprávať zástupcovia rôznych táborov, pokiaľ nebudú úplne uletení. Hovorím o podobnom modeli, ako je na RTVS relácia Do kríža alebo relácia Hovorme spolu, ktorú počas pandémie robili bratia Matyinkovci (členovia hudobnej skupiny Maduar, ktorí RTVS žiadali, aby zorganizovala diskusie s ľuďmi, ktorí okrem iného spochybňovali názory vedcov a lekárov na covid, pozn. red.).

Čo plánujete ďalej v živote?

Pomáhať, kde sa dá. Prácu záchranára považujem za svoju katarziu, za svoje možné vykúpenie. Možno ma v blízkej budúcnosti odsúdia za rôzne veci, ktorým sa venuje polícia. Som rozhodnutý, že pokiaľ od súdu dostanem viac než päť rokov, svoj život ukončím. A na toto chcem pripraviť svoju rodinu.

Čože?

Ešte som vám nehovoril o svojom zdravotnom stave. Od 19. roku mi nepracuje oblička, mam hypertenziu tretieho stupňa. Keby ste mi teraz zmerali tlak, tak mám vyše 200, a to už mám v sebe rannú dávku tabletiek. Prečo si myslíte, že robím záchranára? Pretože nemám čo stratiť. Idem úplne do všetkého, do horiaceho auta, do práce vo výškach aj do bitky, keď vidím, ako niekoho v presile mlátia. Som po dvoch infarktoch a možno sa nedožijem ani skončenia súdneho procesu.

Pokiaľ hovorím, že by som dobrovoľne ukončil svoj život, nie je to preto, lebo by sa mi na svete nepáčilo. Ja si svoj trest žijem už od roku 2014, keď som prišiel o všetko. Problém je, že neverím, že by mi vo väzení ponúkli adekvátnu zdravotnú starostlivosť, takže by som sa nedočkal konca svojho trestu. Bolo by to zbytočné trápenie a napokon aj zbytočne vyhodené peniaze daňových poplatníkov.

Dobré dopoledne z Ukrajiny
Mám pro vás zajímavé video. Sice trochu delší, ale chtěl jsem ukázat co nejvíce ze včerejší akce. I popis bude trochu delší.
Byli jsme zaletět s dronem Mavic 2, za který moc děkujeme Radim Daniel Pánek a jeho skvělým donátorům. ❤
Video je takový nejzajímavější sestřih z toho co jsme včera dělali za čoviny
Cesta byla vcelku náročná a bude čím dál hůře.
Potřebovali bychom nějaké SUV s vysokým podvozkem. Passat má problém s převodovkou díky úderu o kámen v blátě. Nyní je v opravě. Snad se dá do kupy.
Předem upozorňuji ptáky mozkodlabáky, jací budou psát, že prozrajuji pozice, že žádné naše pozice neprozrajuji. Oni tam o nás vědí stejně dobře, jako my o nich. Lítal do nás jejich dron, jaký se kluci snažili sestřelit. Bohužel to je velice obtížné a o náhodě a to i když je nad námi pouhých cca 80 metrů. Trochu nám zatrnulo, když se vracel můj dron a hned za minutu přiletěl na místo, kde jsem přistál, jejich dron. Nejhorší, že nevíte, či spadne granát, nebo ne. V tomto případě se tak nestalo, ale denně tam několik dronů s granáty přiletí. Střílí po nás samopaly a kulomety, tak jak mi do nich. Schazují na nás granáty z dronů, tak jako my na ně. Viděli jsme jejich grady, jeden ten nejblíže je již sestřelen a nefunkční.
Viz foto.
Posad Pokrovsky, městečko v chersonské oblasti necelých 40km od Chersonu,jedno z horkých míst na nulové linii, kde se momentálně vyčkává a kontroluje situace.
Na jedné foto je, kde jsme byli my(modrý křížek) a pár stovek metrů(červený křížek)opravdu pár už jsou rašistycký ruZZký
Pomozte nám koupit nějakou Kiu sorento, Mercedes ml, Jeep Cherokee, Opel frontera, či něco podobného.
A dále sbíráme na telefony, tablety, abychom mohli být propojeni s artilerií, dávat pozice a hned do nich jebášit. K tomu jak to funguje dodám příspěvek, aby jste pochopili, jak moc jsou důležité tablety pro teamovou práci . Telefony by byli zapotřebí 4 a tabletů 6-10. Něco se daří vybrat přes Radima a něco zkouší David Rehor přes Alzu, tak uvidíme. Budu rád, jak pomůžete i mě a mohu slíbit, že poté uvidíte veškeré záběry z akcí a věřte, že budou stát za to, jak budeme fungovat společně.
A ještě bych rád dodal ... Pro ty, co vybírají peníze na techniku, vojenské vybavení, elektroniku atd.,za účelem vytváření speckomanda a dalších nesmyslů, tak takto má vypadat report toho co děláte a ukázat lidem ,kam a proč jdou peníze. A nebýt paranoidní a já nemůžu ukázat to a to. A fotit se nekde v poli uprostřed Ukrajiny. Když jsem na pozici, na které na mě čumí protistrana dalekohledem, dronem atd, tak si nebudu hrát na to, že jsem Agent X a nikdo o mě neví. Takže určitá skupinko rádoby hrdinů ve stylu Rambo, Terminátor atd..., VÍCE DĚLAT, NEŽ MLUVIT
Takže prosím o příspěvek a hurá na ty ruZZký rašiSStický věřím, že to společně dáme
Český účet Equa bank: 8291756858/6100
IBAN: CZ1261000000008291756858
Eurový účet Equa bank: 8293089147/6100
IBAN:. CZ7761000000008293089147
Dolarový účet Equa bank: 8293089163/6100
IBAN:. CZ3361000000008293089163
Moc děkujeme za případné příspěvky. Prosím o sdílení.
Prosím alespoň sdílejte. Děkuji moc všem.