PALBA.CZ

Rok 2025 je a bude bezpochyby rokom pripomienok konca druhej svetovej vojny. Popri tom sme v posledných mesiacoch vo verejnom priestore bombardovaní porovnaniami a analógiami, ktoré sa snažia nejakú viac či menej zmysluplnú paralelu uchopiť dnešnou tekutou realitou. Prepojenie oboch – výročia roku 1945 a hľadania paralel – sa nedávno objavilo aj v jednom skutočne zvláštnom prirovnaní.

Keď francúzsky súd zakázal Marine Le Pen kandidovať v nasledujúcich piatich rokoch vo voľbách, objavila sa v jednom komentári dokonca paralela s rokom 1945 a Košickým vládnym programom. Komentátor bol schopný prepojiť rozhodovanie o kandidátovi rumunských volieb a francúzsky príklad so situáciou agrárnikov a národných demokratov v roku 1945.

reklama
Na tomto prípade vidno, kam až môže dospieť snaha o hľadanie paralel vo vlastných dejinách a aká absurdná môže podobná snaha byť, hoci nič sa nepodobá na dnešok menej než situácia na jar 1945 v Československu.

Napriek tomu, keď už sa objavila tematizácia Košického vládneho programu vo verejnom priestore a časovo sa vskutku pohybujeme na počiatku apríla pred osemdesiatimi rokmi, nebude zjavne na škodu predsa len sa na program vtedajšej obnovenej, ale zároveň „novej“ republiky pozrieť.

Košický vládny program
Ide o dokument, ktorý československá vláda schválila po návrate z exilu 5. apríla 1945 v Košiciach. V skutočnosti však bolo programové vyhlásenie podpísané už 29. marca v Moskve, kde sa Edvard Beneš a Klement Gottwald dohodli na vytvorení vlády Národného frontu Čechov a Slovákov.

Súčasťou dokumentu, ktorý pripravoval pôdu pre nástup socializmu, bol okrem iného aj zákaz obnovenia Agrárnej strany a pozbavenie obyvateľov nemeckej a maďarskej národnosti československého občianstva.

Mýtus Národného frontu
Ak sa niečo vo verejnom priestore objavuje ako istá samozrejmosť, je to tvrdenie, že sa pre novú republiku ustanovil systém Národného frontu, ktorý povoľoval len niektoré strany a vylučoval opozíciu. Keď sa však na celú situáciu pozrieme detailnejšie – napríklad na štúdiu historikov Jiřího Křesťana a Jana Kahudu – zrazu sa pred nami objaví pomerne nejasná situácia, keď sa mnohé rozhodnutia robili skôr neformálnymi a faktickými krokmi, než by boli zakotvené programovo.

Hoci sa budúci Košický vládny program volal vo svojej podpísanej verzii „Návrh programu novej československej vlády Národného frontu Čechov a Slovákov“, samotné „založenie“ Národného frontu svoj zakladateľský dokument nemal. A aj keď sa ihneď po vojne snažil napríklad komunistický minister informácií Václav Kopecký tvrdiť, že NF oficiálne vznikol a za predsedu rovno zvolili Klementa Gottwalda, realita bola iná.

Keď totiž pricestovali zástupcovia londýnskeho exilu Čechov a Slovákov do Moskvy, aby v marci 1945 prerokovali program pre oslobodzovanú republiku, postavili komunisti formát schôdzky tak, že o programe mali rokovať len tri socialistické strany (blok komunistov, sociálnych demokratov a národných socialistov) s prizvaním ľudovej strany a slovenských predstaviteľov.

Jednak sa tu opäť prejavil v politickej realite bohemocentrický prístup, keď Slováci mali byť skôr len prítomní pri výsledkoch dohôd, a tiež sa už prejavil budúci socialistický charakter štátu. Nešlo teda ešte o formálny Národný front. Jeho presná definícia sa neobjavila ani v spomenutom návrhu programu. Komunisti na druhej strane akcentovali dôležitosť „slovenskej karty“, pretože cítili šancu na posilnenie svojho vplyvu aj prostredníctvom slovenskej komunistickej strany.

V každom prípade existovala politická zhoda, že budúci politický systém vylúči niektoré strany, ako boli práve národní demokrati alebo agrárnici. Zároveň sa mali všetky politické rozhodnutia robiť dohodou strán, čím sa eliminovala opozícia.

Pre komunistov sa síce Národný front stal postupne vhodným nástrojom, ako pacifikovať politických odporcov a využiť infiltráciu ich strán, na počiatku to však pre nich nebol prioritný koncept. Pracovali skôr s predstavou onoho socialistického bloku. Keď sa situácia vyvíjala smerom k Národnému frontu, dokázali však pružne reagovať a systém si prisvojiť a obsadiť.

Mýtus Košíc
Prvé zasadnutie vlády prijalo program takzvanej národnej a demokratickej revolúcie oficiálne začiatkom apríla 1945 v Košiciach a 5. apríl sa potom pravidelne pripomínal ako základ novej cesty štátu. V našich dejinách nemáme, snáď s výnimkou Washingtonskej deklarácie z roku 1918, podobne silný programový dokument, ktorý predurčil ďalší vývoj.

Zároveň je dôležité zdôrazniť slová charakterizujúce program, teda „národná“ a „revolúcia“. O revolúcii napokon hovoril už T. G. Masaryk, keď charakterizoval vznik štátu v roku 1918, nešlo teda o cudzí pojem.

V pojme „národná“ sa skrývalo hneď niekoľko prístupov k národnostnej realite Československa. Ak by sme ešte zostali pri samotných Košiciach, je pochopiteľné, že program bol verejne prijatý až na zasadnutí vlády na československom území. Keby sme však chceli byť presní, museli by sme hovoriť vlastne o „moskovskom“ vládnom programe, kde sa podpisy aktérov pripojili pod návrh programu 29. marca 1945 v Moskve.

Ale to by zjavne bolo na verejnosť aj vtedy priveľa, aby sa priamo v názve objavila Moskva. Bolo to však nepomerne presnejšie než iba symbolicky vybrané Košice.

Zástupcovia londýnskeho exilu prišli do Moskvy s „prázdnymi rukami a prázdnymi hlavami“, ako údajne konštatoval Klement Gottwald s ohľadom na ich programovú pripravenosť. O istý programový smer sa pokúsili sociálni demokrati, ale nakoniec sa rokovalo na základe programových téz, ktoré od roku 1944 pripravovali komunisti.

Z tejto situácie vyplýva nesporné historické ponaučenie o nutnosti programovej pripravenosti, ktorú londýnsky exil dokonale podcenil. Naproti tomu komunisti chápali príležitosť, ktorá sa im otvorila, a program budúcej republiky tak odrážal predovšetkým ich predstavy. Nedá sa im pritom uprieť ani pracovitosť, ani pripravenosť. Rovnako tak Klement Gottwald preukázal pri náročných rokovaniach v Moskve politickú schopnosť a flexibilitu.

O rokovaní v Moskve máme pomerne presné záznamy, vrátane kritických situácií, keď bolo nutné urobiť dohody v užšom kruhu mimo pléna, čo Gottwald v jednom z prípadov ohlasoval slovami: „Tak prosím, predsedníctvo bloku, plus zástupca ľudovej strany, plus dvaja Slováci ako pozorovatelia sa odoberú vedľa a urobíme prestávku v rokovaní pléna.“

Len v tomto citáte je obsiahnuté mnohé – Gottwaldovo videnie politickej reprezentácie ako blok socialistických strán, ľudovci ako prizvaní a Slováci ako pozorovatelia. Ako správne pripomínajú vo svojej štúdii Křesťan s Kahudom, omnoho viac sa Národný front podobal na prvorepublikovú „Päťku„, hoci v modifikácii novej situácie konca vojny, predovšetkým pokiaľ ide o silnú rolu komunistov a silu Sovietskeho zväzu ako nového hegemóna nášho priestoru.

Mýtus medzinárodnej suverenity
Práve Sovietsky zväz a Červená armáda sa v programe objavujú na mnohých miestach, a je tak zjavné, ako veľmi program vychádzal z reality končiacej vojny. Novú zahraničnopolitickú orientáciu zdôrazňoval dosť otvorene.

Veľký priestor bol venovaný priateľstvu so „slovanskou veľmocou na východe“, ako bol Sovietsky zväz charakterizovaný. Program pripomenul aj československo-sovietsku zmluvu z roku 1943 a na mnohých miestach boli zdôraznené tézy o „slovanskej“ spolupráci, konkrétne boli vymenované nové Poľsko a tiež Bulharsko. Pokiaľ išlo o ďalšie veľmoci (USA, Veľká Británia a Francúzsko), tie boli spomenuté iba v záverečnom odseku zahraničnopolitického oddielu vo všeobecne priateľskom duchu.

Nepomer primknutia sa k Moskve oproti jednej stručnej zmienke o ostatných partneroch je viditeľný. Táto skutočnosť sa ďalej prejavovala aj na úplne konkrétnych príkladoch, keď sa venovala veľká pozornosť situácii československej armády. Stále ešte prebiehali boje a do konca vojny zostával mesiac, ktorý priniesol ešte veľa obetí. Program však jasne deklaroval, že pre budúcu československú armádu bude priamym vzorom Červená armáda.

Sovietskeho zväzu sa nevyslovene týkal aj článok o Podkarpatskej Rusi – v programe sa pracuje s pojmami Zakarpatská Ukrajina a karpatsko-ukrajinský ľud. Vláda deklarovala, že sa bude venovať riešeniu situácie podľa názorov tu žijúceho ľudu v duchu priateľstva Československa a Sovietskeho zväzu. V zákulisí bolo pritom už zrejmé, že územie pohltí Sovietsky zväz.

Nové pomery
Aj keď sa vládny program priamo nevenoval ani ustanoveniu Národného frontu, ani napríklad presnej definícii znárodnenia, mnohé nadväzujúce dokumenty konkretizovali tento prístup, ktorý sa odzrkadlil v dekrétoch prezidenta republiky (na základe vládnych návrhov). Nie je naším cieľom podrobne analyzovať celý program, je však dôležité zdôrazniť niektoré vyslovene nové momenty, ktoré sa objavili.

Prvým bolo opustenie doterajšieho systému správy krajiny v rozdelení štátnej správy a samosprávy. Zavádzal sa úplne nový systém národných výborov, ktorý si niesol svoj názov už z čias zakladania republiky, ale pod starým pojmom sa skrývala nová štruktúra.

Tento systém do značnej miery ukončoval dovtedajšiu silu miestnych samospráv a vnášal do krajiny omnoho centralizovanejší prístup. Oháňal sa pritom argumentami o konci starej byrokracie, pričom nové výbory mali byť volené ľudom a stojace „pod neustálou kontrolou ľudu“. Do budúcna to okrem iného znamenalo, že sa niekdajší systém komunálnych a celoštátnych volieb zlial do jedných volieb, na základe výsledkov ktorých bol obsadzovaný nielen parlament, ale aj miestne a okresné národné výbory.

Komunisti samozrejme vzápätí venovali veľkú pozornosť tomu, aby mali ich ľudia silnú pozíciu najprv v revolučných národných výboroch a po voľbách 1946 aj v tých, ktoré vzišli z volieb.

Druhým významným momentom bola „slovenská otázka“, keď sa už nehovorilo o jednom československom národe, ale o bratskom spolužití Čechov a Slovákov, dvoch samostatných národov v jednom štáte. Na tomto novom prístupe panovala všeobecná zhoda, okrem prezidenta Edvarda Beneša, ktorý sa do konca života nezmieril s tým, že idea jedného národa (s dvoma vetvami) končí.

Postavenie Slovenska bolo po šiestich rokoch samostatného fašistického štátu samozrejme citlivé. Českí politici vnímali riziko separatizmu, zároveň však museli rešpektovať slovenskú svojbytnosť, obzvlášť s argumentom statočnosti počas Slovenského národného povstania. Aj preto vládny program deklaroval vznik a fungovanie slovenských politických orgánov. Ako sme už spomenuli, pre komunistov to bol výhodný prístup…

Ak mali Národný front do budúcna tvoriť štyri strany v Česku a štyri na Slovensku (nakoniec tam fungovali ako reálne reprezentantky iba dve), podarilo sa presadiť, že na Slovensku to bude samostatná Komunistická strana Slovenska. Komunistom sa tak podarilo do systému dostať hneď dva vlastné politické subjekty.

Pokiaľ ide o dôležité momenty programu, samozrejme nemôžeme vynechať ani prístup k ďalším národnostiam pri tejto „národnej revolúcii“. Hovorilo sa tu predovšetkým o potrestaní zločincov a kolaborantov, o konfiškácii majetku a postavenie ďalších národností sa riešilo predovšetkým v oblasti možnosti získania československého občianstva.

Nehovorilo sa tu ešte rozhodne o masovom odsune a kolektívnej vine. Vypovedaní z republiky mali byť podľa programu tí Nemci a Maďari, ktorí sa prisťahovali na územie republiky po Mníchove 1938, prípadne tí, ktorí budú odsúdení za zločiny proti republike.

Program a realita
Na záver by sa dalo zjednodušene povedať, že Košický vládny program z roku 1945, ktorý vnímame ako dokument nastavujúci systém Národného frontu, definoval znárodnenie a deklaroval odsun Nemcov a Maďarov, ani jeden z týchto bodov vlastne neobsahoval. Maximálne vytvoril priestor, aby sa následnými dokumentmi alebo činmi dané zmeny uskutočnili.

Berme ešte navyše do úvahy, že muselo každopádne ísť o zhodu vtedajších predstaviteľov exilu (a Slovákov), takže istá miera všeobecnosti bola nutná.

Nakoniec ešte pripomeňme, že boli úplne opomenuté akékoľvek programové plány, ktoré si pripravoval domáci odboj, a ani jeho predstavitelia sa následne neobjavili v ministerských funkciách. Hegemónom budúceho usporiadania sa tak stali exilové reprezentácie Moskvy a Londýna (v tomto poradí). A hoci nás mnohé z aspektov konca vojny zvádzajú k paralelám a porovnaniam, práve tento program pre obnovenú republiku príliš veľa paralel v našich dejinách nemá.

To neznamená, že si nemožno vziať všeobecné ponaučenia. Napríklad o nebezpečenstve medzinárodného primknutia sa k imperiálnej mocnosti alebo o nutnosti aktívne pracovať na politickom programe, v čom sa londýnsky exil na konci vojny neosvedčil.