PALBA.CZ

Húfnice Zuzana absolvovali ostré boje. Počúvame Ukrajincov, ako ich máme vylepšiť, hovorí šéf štátnej zbrojovky
VLADIMÍR ŠNÍDL

Skúsenosti z frontu podľa Alexandra Gurského ukazujú, že veľa elektroniky prináša vo vojenskej technike aj veľa problémov.

Ešte pred pár rokmi zbrojár Alexander Gurský považoval za úspech, ak slovenským zbrojovkám vyšiel jeden obchod z desiatich. Putinova agresia na Ukrajine vlani náhle priniesla dopyt, aký nezažili posledných tridsať rokov.

„V tejto chvíli je rozrobených päť veľmi nádejných obchodných prípadov. Počítam, že minimálne dva z toho vyjdú,“ hovorí riaditeľ štátnej akciovky Konštrukta Defence Gurský.

Obchodnými prípadmi myslí objednávky húfnic Zuzana, ktoré sa kompletujú v Dubnici nad Váhom. S ich predajom to dlho nebola žiadna sláva. Okrem Grécka, ktoré si koncom 90. rokov objednalo dvanásť kusov staršej verzie, objednávalo naše húfnice len slovenské ministerstvo obrany.

Potom prišla vojna a osem kusov nakúpila Ukrajina. Ďalšie sú v procese, pre ukrajinskú armádu na Považí vyrábajú ďalších šestnásť kusov, ktoré zaplatia západní spojenci. Okrem toho sa prihlásili ďalší vážni záujemci z členských štátov Severoatlantickej aliancie a ázijských štátov.

„Plánujeme nabehnúť na tempo, pri ktorom každý mesiac skompletujeme a odskúšame dve Zuzany. Väčšina pôjde na export. Už teraz to vyzerá, že budeme mať objednávky minimálne do roku 2025,“ hovorí Gurský

Expanzia do „hladových dolín“
Vojenský biznis je považovaný za kontroverzný. Pomocou zbraní vrátane tých slovenských sa zabíja. Húfnice Zuzana posiela ukrajinská armáda do ostrých bojov, o čom svedčí aj fakt, že jednu z nich už Rusi zničili.

Iným aspektom je, že zbrojársky boom prináša momentálne prácu aj do takzvaných hladových dolín. Slovenský výrobca húfnic najnovšie rozširuje svoje aktivity do Prakoviec v gelnickom okrese. „V tejto doline firmy v posledných rokoch krachovali. Aj vďaka tomu sme tu pomerne lacno kúpili dve haly,“ hovorí Gurský.

V Prakovciach chce Konštrukta zamestnať tridsať ľudí pri strojoch, ktoré budú slúžiť na rezanie panciera – až doteraz si túto prácu objednávala od súkromníka. Okrem toho nedávno otvorila modernú servisnú halu v Moldave nad Bodvou, kde v súčasnosti prebiehajú aj opravy ukrajinskej techniky. V tejto prevádzke pracuje ďalších 70 zamestnancov.

Spoločne s domovským areálom v Dubnici nad Váhom tak štátna zbrojovka zamestnáva približne 180 ľudí. „Aktuálne hľadáme hlavne konštruktérov, ktorých potrebujeme nielen pre húfnice, ale aj pre ďalšie naše projekty,“ hovorí Gurský.

Skúsenosti z frontu
Húfnice sú jedinou ťažkou zbraňou, ktorá sa na Slovensku vyrába. Výroba licenčných tankov T-72 či transportérov BVP zanikla po konci studenej vojny a náhradné programy, ako mala byť napríklad výroba ľahkých vozidiel Aligátor, sa skončili finančnou katastrofou.

Ale späť k Zuzane, ktorá už bola nasadená v ostrých bojoch na Ukrajine: aké sú s ňou skúsenosti?

„Ukázalo sa, že veľa elektroniky prináša veľa potenciálnych problémov,“ hovorí Gurský. Ukrajinci podľa neho nehlásili zásadnejšie technické problémy – napríklad zlyhávanie systémov v extrémnych podmienkach. Ako komplikovaná sa však ukazuje obsluha a údržba. Ukrajina počas prebiehajúceho konfliktu nemala čas plnohodnotne vycvičiť posádky na všetky moderné zbrane, ktoré doviezla zo Západu.

O podrobnostiach Gurský hovoriť nechce. Konštatuje len, že pri obsluhe húfnice Zuzana nestačí naučiť sa len podávať náboje. „Je to sofistikovaná zbraň, plná počítačov a senzorov. Na posádku to kladie oveľa vyššie nároky, než aké boli potrebné pri starších typoch.“

Prečítajte si
Vývoj bojov (280. deň): O ťažkostiach slovenských húfnic na ukrajinskom bojisku
Nekvalitná munícia ju zablokuje
Zuzana je jednou z mála húfnic na ukrajinských bojiskách, ktorá pracuje v automatickom režime. Znamená to, že posádka po celý čas ani nemusí opustiť vozidlo a nabíjanie za ňu spraví mechanizmus. S tým však súvisia iné ťažkosti, o ktorých Denník N písal začiatkom decembra: Zuzana je veľmi náročná na kvalitu munície.

Vyžaduje muníciu s výkonnou prachovou náplňou, ktorá po odpálení granátu spáli všetky zvyšky, čo zostali v hlavni. Ak nejaký odpad zostane, nedostane sa tam ďalší náboj.

Ukrajinskí vojaci sú v mnohých prípadoch nútení strieľať tým, čo majú vrátane starších typov munície. Pravidelne sa teda stáva, že softvér húfnicu zablokuje, kým posádka nevyčistí hlaveň. V horšom prípade sa mechanizmus na použitie staršej munície rýchlo opotrebuje.

V Dubnici to prirovnali k situácii, keď motorista použije niekdajší 91-oktánový benzín. Starý žigulík s tým nebude mať problém, no modernému autu pokazí motor.

Premýšľajú nad ochranou kolies
Iné vlastnosti slovenských húfnic, naopak, Ukrajinci podľa Gurského oceňujú. Dokážu prejsť aj náročnejším terénom, čo zabezpečuje podvozok od českej automobilky Tatra. „Oceňujú tiež vlastnú ochranu. Posádka húfnice je nadštandardne chránená prídavným pancierom,“ hovorí Gurský.

Je možné na základne skúseností z boja húfnice ešte vylepšiť?

Naši konštruktéri sa nad niektorými nápadmi zamýšľajú. Ukrajinci napríklad navrhli, aby boli kolesá húfnice lepšie chránené.

Pri nepriateľskom delostreleckom prepade sa môže stať, že húfnicu zasypú stovky črepín. Pancier im odolá, s pneumatikami to už môže byť horšie. Konštruktéri tak skúmajú, či by bolo možné prikryť kolesá závesom, ktorý by bol vyrobený z vhodného balistického materiálu.

„Takýto záves by však zároveň spôsobil vyššie zaťaženie a mohol by ovplyvniť jazdné vlastnosti. Najprv musíme varianty dobre prepočítať a otestovať,“ hovorí Gurský.

Po skúsenostiach z frontu v Dubnici skúmajú, či by bolo možné kolesá húfnice lepšie ochrániť. Foto N – Tomáš Benedikovič
Proti dronom je skoro bezbranná
Inou témou sú drony, ktoré spôsobujú Ukrajincom v posledných mesiacoch množstvo strát. Zuzany sú síce vyzbrojené guľometom, no ten na malý a rýchly dron nestačí. Podľa Gurského sa však zvlášť proti leteckým útokom už húfnica veľmi vylepšiť nedá.

„Je preto potrebné, aby boli na bojisku chránené mobilnými systémami protivzdušnej ochrany. Našťastie ukrajinská armáda sa takýmito systémami postupne vyzbrojuje,“ hovorí riaditeľ dubnickej zbrojovky.

Čo sa, naopak, ešte vylepšiť dá, je systém údržby. Ukrajinci sa rozhodli, že si vybudujú pre Zuzany vlastné opravárenské stredisko, v ktorom budú pracovať zaškolení ukrajinskí mechanici. „Cieľom je, aby si zákazník bol schopný čo najviac servisných prác urobiť sám,“ hovorí Gurský.

Nedostatkové rúry
Na výrobe slovenských húfnic sa podieľa niekoľko firiem. Podvozky dodáva Tatra, ktorá patrí do holdingu CSG rodiny Jaroslava Strnada, vežu dodáva strojárska skupina Matador rodiny Rosinovcov, hlaveň vyrába štátna spoločnosť ZTS Špeciál.

Výrobok sa potom skompletuje a testuje v dubnickej prevádzke firmy Konštrukta, ktorú stopercentne vlastní ministerstvo obrany.

Špecifickou súčiastkou sú takzvané výkovky. Sú to rúry, z ktorých sa vyrábajú hlavne. Musia byť mimoriadne pevné, aby vydržali extrémne tlaky a teploty pri streľbe so 155-milimetrovými granátmi. Výkovky sú dnes nedostatkovým tovarom.

Ešte donedávna sa vyrábali v dubnickej ZŤS Metalurg. Vlastník firmy, ktorou bola Strnadova skupina CSG, však v roku 2019 jej programy ukončil. Výkovky na húfnice Zuzany sa tak musia objednávať v Slovinsku. „V čase vojny je o ne mimoriadny záujem, musíme ich objednávať ešte predtým, ako podpíšeme kontrakt na výrobu húfnic,“ vysvetľuje Gurský.

Niekoľkomiliónová zbraň
Komerčná cena húfnice Zuzana sa pohybuje okolo 5,8 milióna eur (bez DPH). Pokiaľ by sa naplnil plán vyrábať dve takéto húfnice mesačne, každý rok by to znamenalo viac než sto miliónov eur. Približne 40 percent tržieb končí podľa Gurského v štátnej firme Konštrukta, zvyšok smeruje k subdodávateľom.

„My nedávame prácu len našim ľuďom. Jednotlivé subdodávky pre nás robia firmy z Považia a ďalších regiónov. Aj vďaka záujmu o Zuzany sa na Slovensku obnovuje základňa pre výrobu zbrojárskej techniky,“ hovorí Gurský.

Ako vznikla Zuzana a kto jej dal meno
Slovenský zbrojársky priemysel začali budovať najmä českí odborníci počas prvej republiky. Prevažne poľnohospodárska dedinka Považská Bystrica sa zmenila na priemyselné mesto po tom, ako tam prvé závody vybudovala Zbrojovka Brno. Rozmach Dubnice nad Váhom naštartovala Škoda Plzeň, ktorá v 30. rokoch potrebovala presunúť výrobu ďalej od hitlerovského Nemecka.

Kompletný presun výroby kanónov na Považie nastal po druhej svetovej vojne. Škodu Plzeň zbombardovali na jar 1945 spojenecké lietadlá. Komunistickí plánovači potom argumentovali, že zbrojovky na Slovensku sú ďaleko od západných hraníc a prispievajú aj k industrializácii Slovenska.

V roku 1957 presunuli z Plzne aj vývojové oddelenie, predchodcu súčasnej firmy Konštrukta Defence. Do Trenčína a neďalekej Dubnice sa presťahovali českí konštruktéri a niektorí z nich zažili v práci ešte aj prvopočiatky vzniku húfnice Zuzana.

Jej priamym predchodcom bola DANA – samohybná kanónová húfnica vzor 1977. Vyvinul ju už na Slovensku štátny podnik Konštrukta Trenčín, následne ju v stovkách kusov vyrábala fabrika ZŤS Dubnica nad Váhom. Objednávali si ju len štáty sovietskeho bloku. Po jeho rozpade sa istota štátom garantovaných objednávok skončila. V prvej polovici 90. rokov sa štátna Konštrukta rozhodla pokračovať vo vývoji a produkcii húfnic a vyrobiť delo, ktoré by už využívalo kaliber NATO.

Dana strieľa nábojmi 152 milimetrov, ktoré boli štandardom v armádach Varšavskej zmluvy. Zuzanu už postavili na kaliber NATO 155 milimetrov. Pôvodnú húfnicu tak museli prestavať a navyše na náboje, s ktorými na Slovensku mali len minimálne skúsenosti.

Znamenalo to navrhnúť novú nábojovú komoru, nový vývrt hlavne, nové brzdovratné zariadenie, ktoré eliminuje spätný ráz výstrelu. Ideovo na to dohliadali ešte poslední „starí škodováci“ z Plzne. Za hlavného tvorcu Zuzany je však považovaný už zosnulý slovenský konštruktér Juraj Šulc a jeho vývojový tím. Je pravdepodobné, že Šulc vymyslel aj meno Zuzana. Nemalo hlbší zmysel, ako napríklad názov DANA, ktorý oficiálne znamená „Delo Automobilné Nabíjané Automaticky“. Traduje sa, že Zuzana bola nazvaná po dcére i manželke pána Šulca.

Prvú verziu – nazvanú Zuzana 2000 – si objednalo slovenské ministerstvo obrany na konci tretej Mečiarovej vlády v počte 16 kusov. Nasledovala zákazka na 12 húfnic od Grécka za oficiálne deklarovanú hodnotu dve miliardy korún (vrátane munície, výcviku a podporných vozidiel). Obchodným partnerom Grékov však neboli štátne zbrojovky, ale súkromná obchodná firma Kerametal Igora Junasa – koľko nakoniec z tohto obchodu získali výrobcovia, nebolo zverejnené.

V novom tisícročí začali v Konštrukte vyvíjať novú verziu Zuzany s názvom Zuzana 2. Oproti verzii z 90. rokoch má dlhší maximálny dostrel, je presnejšia (vďaka dlhšej hlavni) a má lepšiu ochranu posádky a oveľa modernejší softvér na riadenie paľby.

Zuzanu 2 si objednalo za tretej vlády Smeru ministerstvo obrany pod vedením SNS. Bolo to 25 kusov, podľa vojakov to bolo viac, ako v skutočnosti potrebovali. Bývalý zástupca náčelníka generálneho štábu Pavel Macko vtedy Denníku N povedal, že našej armáde by stačilo osem nových húfnic, keďže po revolúcii dostali už 16 kusov verzie Zuzana 2000.

Nominantom Andreja Danka sa však vtedy nepodarilo dokončiť veľký nákup kolesových transportérov z Fínska, ktoré napokon objedná až súčasná Hegerova vláda. Potrebovali niekde minúť verejné peniaze, čo bol zrejme dôvod, že sa miesto ôsmich Zuzán rozhodli objednať ich 25.

Väčšinu z húfnic už armáda prevzala. Osem z nich odviezla koncom minulého roka do Lotyška, kde má Slovensko delostreleckú jednotku.