Česko-Slovenské "Techtlemechtle"

[Lynx]

https://twitter.com/DominikZelinsky/sta ... FmSbA&s=19

Zdá sa mi zvláštne symptomatické, že diskusie o súčasnom Slovensku sú v ČR rámcované otázkami ako “Co je to Slovensko”, “Proč nerozumíme Slovensku” alebo “Quo vadis Slovensko”.

Nepamätám si takýto formát po víťazstve Miloša Zemana alebo Andreja Babiša.

[Juraj Tichý]

Juraj, to ze je Durica ĽUDÁK ako vysity je fakt bez ohladu na dosiahnute vzdelanie. Co na tom ze kvoli tomuto presvedceniu MUSEL emigrovat a v emigracii tvorit.
Lebo nezabudaj, vzdelanie je jedna vec, ale samotna profesionalna cinnost je vec druha.

Zaujimavé. Letz sa o ňom nejako zle nevyjadroval a to pri ňom nemôže byť akákoľvek pochybnosť o jeho postojoch fašistickej republike.

jean: starí Slováci... Náhodou, dobre je, že aj dôchodcovia majú svojho kráľa.

Lynx: Ja si teda dobre pamätám, ako sa preberal Zeman aj Babiš premiér. Aj roky rokúce komunisti v parlametne a vládnutie Babiša za ich podpory. Ale aj napríklad, zatiaľ čo Babiš na súdoch v ČR uspel u nás nepochodil ani raz.
Preberalo sa to dosť a vzniklo o tom množstvo vtipov a memečiek, hlavne na Zemana. Ťažký týždeň, piatoček, zomri si tiež nikdy neodpustia...

[Polarfox]

Lynx: Ona také v té době neběžela jistá válka s jistou východní stepní mocností a my jsme v průběhu té války (!), byť oficiálně na straně oponenta té mocnosti, nelezli té mocnosti do... Neboli kdyby teď byly v ČR volby my si v době ukrajinského konfliktu a ohrožení Evropy jako takové zvolili do čela představitele otevřeně mluvící o kolaboraci s Ruskem, tak se k nám také obrátí velká pozornost a kde kdo se bude chtít vyjadřovat k naší domácí a zahraniční politice. Že? V tom našem evropském domečku nebydlíme úplně sami...

[Juraj Tichý]

...

Ale veď hej. V podstate hovoríme to isté, s menšími nuansami zapríčinenými neverbálnou komunikáciou.

[Lynx]

Vojna medzi UA - RU prebieha od r2014.

Nevsimol som si, zeby SR liezla do zadku RU.

Vsimam si neustalu a podstatnu pomoc z SR na UA. (Ta pomoc bola v prvych dnoch hadam podstatnejsia a hodnotnejsia ako z CR)

Sam sa tesim na sledovanie disputy za prijatie EUR v CR. Tu bude sarada...

[Lynx]

Slovenské storočie: Ako Česi nezabránili šťastnému rozvoju mladšieho brata
MARTIN M. ŠIMEČKA

Kniha českého spisovateľa Pavla Kosatíka o moderných dejinách Slovenska je bravúrne napísaná, neľútostná k Čechom a ústretová aj nemilosrdná voči Slovákom.

Jozef Tiso, prezident fašistického štátu, ktorý poslal na smrť 57-tisíc slovenských Židov, čítal pravidelne okrem Biblie aj Teologickú sumu Tomáša Akvinského. Ako mohol čitateľ takejto knihy vyrieknuť vety, že „Slovákovi židovský živel ohrozoval život“, a preto je ho nutné v mene Božieho príkazu, ktorým je „láska k sebe“, odstrániť?

Ani Pavel Kosatík, autor knihy Slovenské století, nemá na túto otázku jasnú odpoveď, len konštatuje, že „odpornejší kňaz než Tiso, schopný porovnateľnej slovnej ekvilibristiky, asi nežil“.

Ale tento Kosatíkov súd je jediný naozaj nezmieriteľný. Všetky ďalšie, ktorými dofarbuje profily politikov utvárajúcich moderné dejiny Slovenska, sú chladnokrvne presné, len v niektorých prípadoch zatienené smútkom nad nespravodlivosťou osudu. Napríklad keď píše o Milanovi Rastislavovi Štefánikovi, Milanovi Hodžovi alebo o Imrichovi Karvašovi.

[ Čo čítať, počúvať, pozerať a kam ísť? Aktivujte si High Five, piatkový newsletter Denníka N s tipmi z popkultúry a umenia. ]
Čitateľa však smútok a úžas sprevádza po celý čas, ktorý trávil s touto strhujúcou knihou. Toľko premárnených príležitostí, toľko hlúposti a názorových sált, toľko podrazov a intríg! Je vlastne zázrak, že Slováci prežili svojich politikov a dokázali – najmä v porovnaní s Čechmi –, ako píše s úprimným obdivom autor, „prejsť taký obrovský kus cesty“.

Kosatíkov historický záber, vychádzajúci z úctyhodného množstva prečítaných kníh a štúdií (v závere knihy je ich veľmi užitočný zoznam), je takmer výlučne politický. Ten „obrovský kus cesty“, ktorý majú Slováci za sebou najmä v spôsobe života a v ekonomickom výkone, spomína len letmo. Autor sa totiž sústredil predovšetkým na politické idey a činy, ktoré viedli od snahy o autonómiu až po zrod samostatného štátu v roku 1993 a víťazný zápas o demokraciu v roku 1998. Tým je daný aj výber aktérov, od Andreja Hlinku až po Vladimíra Mečiara.

To však taktiež znamená, že slovenský príbeh je aj zrkadlom českej politiky, ktorá je prehliadkou arogancie, sebastrednosti a slepoty voči slovenskej snahe o rovnoprávnosť v spoločnom štáte.

reklama
Osobné dejiny
Pavel Kosatík (bol aj scenáristom veľmi úspešného českého televízneho seriálu České století) chápe dejiny ako proces tvorený konkrétnymi ľuďmi, nie ako nadosobný zákonitý vývoj, v ktorom sú muži či ženy len nástrojmi jeho napĺňania. Ich činy sú dôsledkom osobného vývoja, ktorým prešli, ako to bolo napríklad v prípade Vojtecha Tuku. Ten sa stal premiérom fašistického štátu v roku 1939, hoci prvých 40 rokov svojho života spojil s Budapešťou a kariérou právneho vedca. Lenže Andrej Hlinka mu dal šancu premeniť sa na slovenského nacionalistu, podobne ako ju dal Alexandrovi Machovi. Dôsledky boli, najmä pre slovenských Židov, desivé.

Z dejín podaných cez osobné príbehy ich aktérov sa tak stáva dráma plná náhod, ktoré rozhodovali o budúcnosti. Tá mala mnoho možných podôb, ale dnes má iba jednu a definitívnu tvár minulosti. Ako napríklad keď Vavro Šrobár dostal 24. októbra 1918 záchvat „nevysvetliteľného a nepochopiteľného nepokoja“ a vybral sa do Prahy. „Tak sa stalo, že náhoda, ktorá Šrobára v pravý moment priviala do Prahy, rozhodla nielen o jeho osude, ale podľa všetkého aj o osude Slovenska,“ píše Kosatík.

Za iných okolností by totiž museli Česi zobrať vážnejšie na vedomie „Martinskú deklaráciu“ z 30. októbra, ktorá počítala so vznikom Slovenskej národnej rady ako autonómnym orgánom pre správu Slovenska. Šrobár však súhlasil s českým chápaním republiky, v ktorej pre slovenskú autonómiu nebolo miesto.

Takých zvratov je v slovenských dejinách veľa a Kosatík sa občas pohráva s myšlienkou, že sa mohli vyvíjať inak. Keby napríklad Andrej Hlinka nevyhlásil tak jasne, že Slováci sa musia s Maďarmi rozísť a dať sa dokopy s Čechmi, ktovie, ako by sa to skončilo. Maďari totiž ponúkali Slovákom viac národnej suverenity ako Česi a mnohých táto ponuka lákala.

Alebo keby sa slovenskí poslanci nerozhodli mlčať pri prijímaní československej ústavy v roku 1920 a keby žiadali autonómiu. Možno by im ju Česi odsúhlasili rovnako ľahko, ako keď do ústavy „odkývali autonómiu pre Podkarpatskú Rus“. Lenže žiadny zo slovenských poslancov, „ani tých hlinkovských, nič podobné nenavrhol“.

V Kosatíkovej knihe síce nie je žiadna kapitola pripísaná českému politikovi, ale vyskytuje sa ich tu veľa. A vo vzťahu k Slovákom sa až na výnimky (T. G. Masaryk, Václav Havel či Petr Pithart) správali s neuveriteľnou ignoranciou. Vynikal v nej Edvard Beneš, a ak ho slovenská verejnosť vníma ako nepriateľa, ktorý Slovákmi pohŕdal, Kosatík jej chtiac-nechtiac dáva za pravdu.

Bol to aj muž slabého charakteru. M. R. Štefánika, ktorý v roku 1915 Benešovi „zmenil život“, keď ho predstavil francúzskemu premiérovi, Beneš neskôr ohováral pred Masarykom slovami o „zdravotnej troske“ a „abnormálnej“ osobnosti s nekontrolovateľnou ctižiadostivosťou.

Rovnako sa zachoval voči Hodžovi. Beneš poslal Angličanom a Francúzom už 15. septembra 1938 návrh na odstúpenie časti pohraničia Hitlerovi, čím im uvoľnil ruky pre neskorší súhlas s radikálnejšou Hitlerovou požiadavkou. Za túto „mníchovskú zradu“ teda niesol diel viny samotný Beneš, hodil ju však vo svojich pamätiach na Hodžu, vtedajšieho ministerského predsedu československej vlády.

Benešovo konanie vo vzťahu k Hodžovi „je aj s odstupom mnohých rokov škandalózne“, píše Kosatík. „Jeden z duchovných otcov československej republiky ju sám zlikvidoval svojím konaním, ale ešte vinu za to hodí na iného“.

Kto tlačil na rozdelenie
Autor stál pred ťažkou výzvou, ako opísať slovenské dejiny bez toho, aby bol podozrievaný z nadŕžania českej či slovenskej strane, a túto výzvu zvládol bravúrne. Z kapitol o slovenských fašistoch sála hrôza akosi mimovoľne, pretože Kosatík je prísne vecný a svoje vlastné úvahy vkladá do textu len akoby mimochodom, zato však presne. Napríklad keď vysvetľuje slovenský antisemitizmus: „Slováci mali zrejme smolu, že nemali Masaryka a hilsneriádu (spor z konca 19. storočia o takzvanú rituálnu vraždu, ktorej sa údajne dopustil židovský mladík – pozn. aut.), ktorá by ich prinútila aspoň premýšľať o tom, aké sú ich antisemitské predstavy o židoch iracionálne a odporné.“

A keď píše o Slovenskom národnom povstaní, vyhýba sa oslavnému tónu. Konštatuje síce, že „v očiach medzinárodnej verejnosti pomohlo priradiť Slovákov k príslušníkom protihitlerovskej koalície“, lakonicky však dodáva, že o význame, aký pripisovali vojenskej operácii proti povstalcom samotní nacisti, „svedčil už jej názov Kartoffelernte, Zber zemiakov“.

Ére komunizmu venuje Kosatík relatívne málo priestoru, čo je pochopiteľné, pretože jej typickou črtou bola bezdejinnosť, s výnimkou roku 1968. Slovenského čitateľa možno prekvapí jeho pohľad na Alexandra Dubčeka, ktorý je u nás pre mnohých hrdinom a demokratom, ale Kosatík ho vidí inak: „Demokratizácia verejného života nebola jeho prioritou a podporoval ju, kým slúžila jeho hlavnému cieľu, ktorým bolo zlepšenie pozície Slovenska.“

Slovenské století sa končí v roku 1998 víťazstvom demokratov nad autoritárskym Vladimírom Mečiarom, ale tejto kapitole predchádza analýza rozpadu Československa, ku ktorej autora oprávňuje všetko, čo napísal pred ňou. A prichádza k záveru, že „tými, kto v roku 1992 viac tlačili na rozdelenie štátu, boli, paradoxne, skôr (urazení) Česi, presvedčení o tom, že Slováci nie sú schopní vďaky za dlhoročné české politické, hospodárske a kultúrne vedenie“. Neviem, či sa tento úsudok bude páčiť českému čitateľovi, ale ja s autorom úplne súhlasím.

Neistá budúcnosť
Pavel Kosatík je známy svojím elegantným štýlom, takže kniha sa skvele číta a pre slovenského čitateľa môže byť aj vďaka autorovmu nadhľadu objavná. Aj mňa prinútila obzrieť sa za svojou vlastnou skúsenosťou s túžbou Slovákov po rovnoprávnosti vo vnútri federácie, o túžbe po samostatnom štáte ani nehovoriac.

Nebol som sám, koho po roku 1989 prekvapila vlna nacionalizmu a averzie voči Čechom. Dovtedy som sa pohyboval v rôznych prostrediach, od intelektuálneho disentu až po takzvaný ľud, keďže som sa živil ako robotník. A nedokážem si spomenúť ani na jedinú situáciu, keď by som bol svedkom toho, že by sa Slováci sťažovali na svoje ponižujúce postavenie voči Čechom.

Je pravda, že v roku 1968 bola o tomto postavení horúca debata medzi intelektuálmi, keď jedna skupina razila heslo „najprv federalizácia, potom demokratizácia“ a druhá mala opačné priority. Ale v bežnom živote najmä počas normalizácie si Slováci užívali zvyšovanie životnej úrovne a na rozdiel od Čechov mali aj pocit kultúrneho rozmachu.

Rok 1989 uvoľnil energiu nacionalizmu, ktorý dovtedy prežíval len v rodinných legendách o arogantných Čechoch, ale ani vtedy nedokázal osloviť väčšinu Slovákov, aby zatúžili po samostatnom štáte.

Ten sa im napokon proti ich vôli jednoducho prihodil, čím sa uzavrelo „slovenské storočie, v ktorom národ prešiel obrovský kus cesty od apolitickej masy málo vzdelaného vidieckeho ľudu k moderne štruktúrovanej spoločnosti, ktorá si, na druhý pokus, vytvorila samostatný štát a dokázala mu vnuknúť demokratický obsah“.

S touto vetou sa dá bezo zvyšku súhlasiť, rovnako ako s iným výrokom autora: „A aj keď Česi urobili v dvadsiatom storočí vo vzťahu k Slovákom veľa chýb, dokázali im aspoň nezabrániť v ich prudkom, vo výsledku šťastnom rozvoji.“

Príbeh však pokračuje a pohľad na slovenskú politiku dnes v mnohom pripomína minulosť, ktorú tak farbisto zachytil autor. Tá istá prízemnosť, tie isté názorové saltá, tá istá amorálnosť a ten istý odpudivý jazyk. Len s tým rozdielom, že nepriateľom, s ktorým sa Slováci ocitli v osudovom objatí, už dnes nie sú Česi, ale Slováci samotní. Nacionalizmus, ktorý bol kedysi namierený proti cudzím, či už to boli Maďari alebo Česi, sa zmenil na zúrivý domáci spor medzi demokratmi a autoritármi.

Pavel Kosatík v úvode knihy píše, že si Slovákov neidealizuje, ale ako Čech im trochu závidí energiu mladého národa: „Byť dnes dvadsaťročným Slovákom, veľmi by som sa tešil, čo v živote zažijem.“ Toto je hádam jediná veta, ktorá prezrádza, že autor si Slovákov predsa len trochu idealizuje. Faktom totiž je, že veľa mladých Slovákov sa ide tešiť na svoju budúcnosť radšej do Česka.

To však nič nemení na tom, že Kosatíkova kniha – hoci je napísaná po česky a určená českým čitateľom – je ideálnym sprievodcom modernými slovenskými dejinami pre slovenského čitateľa.

[Polarfox]

Lynx: Jasně, souhlas. Když někdo, v době vševojskové regulérní ruské invaze sousedního státu, genocidních pokusů a záměrů vůči Ukrajině a konstantního vyhrožování zbytku Evropy, slovo od slova opakuje ruské narativy a propagandu, a říká, že v rámci EU/NATO nebude dělat to či ono (a je jedno, jestli to zrovna hraje na domácí publikum před volbami a pak sklopí ouška atp.) a nikdy nepomůže/nedopustí bla bla, tak je to v podstatě ten největší protiruský jestřáb

[pjaro77]

...nepriateľom, s ktorým sa Slováci ocitli v osudovom objatí, už dnes nie sú Česi

Ty kokos, robiť z čechov bývalých nepriateľov. Lynx, ty si ukážkový prípad starnúceho páprdu, ktorý neustále kňúra o dejinnej nestravodlivosti od cudzincov. Ako keby sme boli jediný národ čo trpel.
Pre teba - najviac polien pod nohy slovenskému národu podložili práve slováci. Často im stačilo zatriasť mešcom a predali aj vlastnú rodinu. To sa krásne ukazuje posledných 30 rokov. Druhého zásadového Štúra či Štefánika aby si hľadal ako ihlu v stohu sena. Ešte aj cigáni vedia sa postaviť za seba ako kolektív, slováci sa vedia hlavne kolektívne rozhádať, každý za seba a potom len nadávať pri pive. Videl som X krát ako funguje slovenská komunitná spolupráca - všetci zašití za vysokým plotom a čo je za hranicami ich pozemku ich nezaujíma. Odpadkami je zamorená republika - pod rúškom noci sa to vozí do "šancov". Ku krajine majú korystnícky vzťah ale bijú sa do prs na schodzach SNS a s Uhríkovcami , akí sú národovci.
V bytovke kde žijem spolupráca nula, keď trebalo opakovane prísť na schôdzu kvôli rekonštrukcii bytového domu, viac než polovica na to kašlala.
Nekonečné sťažovanie a posledné roky sa rozmohol dôchodcovský stihomam kto nás chce vyhubiť a pohltiť. Slováci veria viac konšpiračným plátkom než realite na uliciach. Patríme medzi 5 konšpiračnými mašíblovinami najzmagorenejších národov na svete. Načo to vymedzovanie proti čechom, čo také úžasné v našom národe zostalo ? Folklor na oslavách, hokej (kde tiež už 15 rokov strácame z dohľadu) a zbytok je prevažne potemkiáda. Mne by ani moc nevadilo, keby bol slovenský národ asimilovaný čechmi, lebo mi slovenská jeb.. mentalita roky lezie hore krkom.

[Juraj Tichý]

Pjaro77: v prvom rade, Lynx len postol recenziu knihy, neviem co je na tom na nepochopenie. Dokonca knihy českého autora a vetu ktorú kritizujes si nepochopil.

A v druhom, ak sa chces asimilovat s kýmkoľvek, dnes su hranice otvorené. Držím ti palce, aby si kdekoľvek na svete, v krcme III.cenovej nenasiel podnapitých štamgastov nadávať :-D hľadanie to bude ťažké. Niekedy by bolo fajn vytiahnut paty z domu a ísť sa pozrieť. Nie len na pláž a do kaviarne na námestí.

[Zemakt]

Ako napríklad keď Vavro Šrobár dostal 24. októbra 1918 záchvat „nevysvetliteľného a nepochopiteľného nepokoja“ a vybral sa do Prahy. „Tak sa stalo, že náhoda, ktorá Šrobára v pravý moment priviala do Prahy, rozhodla nielen o jeho osude, ale podľa všetkého aj o osude Slovenska,“ píše Kosatík.

Tady čuju nějaké "abrakadabra", či dálkovou hypnózu

[HONZIK11]

Do Prahy se vybral neb tam studoval a znal tam kde koho. S Madarama byt nechtel ani nahodou ,bo ho vyvalili ze vsech skol na ktere se jen prihlasil.
Tak s kym?
Po vyloučení ze všech škol v někdejším Uhersku....Ja bych byl taky nasrany.

[Juraj Tichý]

Vavro však nemal právo rozhodovať o čomkoľvek.
Dodnes je u nás vnímaný rozporuplne. V podstate autokrat.

[pjaro77]

Juraj, bol som nielen na plážach, poznám osobne u nás cudzincov aj z južnej ameriky a afriky (jedného mám dokonca v rodine) a taký sebanasierací syndrom v kombinácii so stihomamom ako majú slováci som nikde inde nevidel.
Skús si vyhladať na google vetu: Ako nás vidia cudzinci . Je to veľmi poučné.

[Zemakt]

Nevím kdo psal recenzí na tu knihu, sám jsem ji nečetl tak držím raději hubu. Ale těch věcí k pousmání je tam víc. Každopádně díky za tip

[Lynx]

Recenziu pisal Martin M Simecka toho casu dennikN.

Dokonca velkym pismom v uvode clanku.

[Zemakt]

Neznám. Objednám, přečtu a dám vědět.

[seabee]

Vavro však nemal právo rozhodovať o čomkoľvek.

To ale neměl tenkrát na Slovensku nikdo - tedy kromě maďarských státních struktur, které nikdo nezrušil. Ale nejednal on přesně ve znění Martinské deklarace?

[Zemakt]

A protože opakování je matkou moudrosti, doporučuji v této souvislosti nastudovat termín "maďarizace".

[Juraj Tichý]

Vavro však nemal právo rozhodovať o čomkoľvek.

To ale neměl tenkrát na Slovensku nikdo - tedy kromě maďarských státních struktur, které nikdo nezrušil. Ale nejednal on přesně ve znění Martinské deklarace?

Dva dni pred jej prijatím?
Nemal žiadne právo za Slovakov vystupovať a aj preto je v SR za vznik CSR všeobecne považovaná az Martinská deklarácia. De facto by mala byť aj u vás. CSR 28.10. jednoducho nevznikla. Vznikla az schvalenim vzniku v Martine a pripojením Slovenska.
(ak by sa v Martine rozhodli inak, udalosť v Prahe by vysumela do stratena. Wilsonovo pravo narodov na sebaurčenie)
Šrobár je vyslovene rozpoluplna, ba dokonca negativna postava. V Bratislave sa mu ušlo maximálne námestie niekde v Petržalke. Bol veľký antisemita a ministerstvo viedol autokraticky. Prvé roky na Slovensku sa demokraciou pod jeho vedením označiť nedajú. Dokonca vydal rozkaz na zatykanie bratislavskej honoracie a drzanie ich ako rukojemníkov. Hrozné metódy.
Po puci v 48. nastupil do Gottwaldovej vlády a zotrval v nej az do svojej smrti o dva roky neskôr.
A táto dejinna postava akože spoluzalozila CSR

[vojta.j]

jean:[/b] realita je taká, že spoločné rokovanie vlád v Michalovciach je jasné diplomatické víťazstvo Fica pri spore s Fialom. Teraz po naozaj úspešnom stretnutí s Ukrajinskou vládou, Fiala vyzerá ako hysterik. Nemám Fica rád, ale jednoducho túto bitku vyhral.

Tady bych si položil otázku, co česká vláda sledovala (toto nebyl jen Fiala - ať je jaký je, tak člověk, který by to rozhodl sám fakt není). Takže účelem bylo výjádřit nespokojenost s proruskou politikou Fica a spol. a tlačit na změnu. Pokud výsledkem je, že Fico si ponotoval s Ukrajinským premiérem, tak účelu bylo dosaženo .

Navíc pokud je k tomu pocit, jak jsme to těm Čechům natřeli, tak o to lépe, to silně podporuje, že ta změna politiky bude dlouhodobá.

Jinými slovy Fico má pocit, že vyhrál a Fiala dostal, co chtěl . Z hlediska České diplomacie, ideální výsledek.