Rímska ríša za Hadriana okolo roku 125 n.l.
1. Stredodunajský limes
Svébske vojny ukázali, že ani Dunaj nie je pre barbarov neprekonateľnou prekážkou. Preto už za vlády Domitiana, ale hlavne počnúc Traianom, dochádza k zintenzívneniu a zvýšeniu koncentrácie fortifikačných objektov na strednom Dunaji (ale nie len tu), známych ako limes romanus. Postupne k pevným kamenným táborom pribúdajú auxiliárne castely a strážne veže (burgi). Dochádza k budovaniu súvislého vojenského limitu.
Rímska pevnosť a Vnútorné rozvrhnutie rímskej pevnosti
Pre oblasť Podunajska mala veľký význam Traianova správna reforma. Na zákalde nej bola Pannonia rozdelená na Hornú (Pannonia Superior s centrom v Carnunte) a Dolnú (Pannonia Inferior s centrom v Aquincu). Najdôležitejšími opornými centrami stredodunajského obranného priestoru boli štyri legionárske tábory – Vindobona, Carnuntum, Brigetio a Aquincum. Už v období pred vládou Traiana bolo Brigetio a Vindobona chránené stálymi posádkami, avšak početne menšími. Väčšia posádka o sile légie sídlila len v Carnunte. Od vlády Traiana bola vo Vindobone (X. légia), v Carnunte (XV. légia) od roku 114 (XIV. légia), v Brigetiu (I. légia Adiutrix). Priestor medzi týmito hlavnými tábormi légií bol vyplnený menšími tábormi (tzv. castelmi) umiestnenými na strategicky dôležitých miestach (napr. brody riek, v blízkosti obchodných trás a pod.).
2. Markomanské vojny
Marcus Aurelius (161-180)
Markomanské vojny - vojenské operácie (171-175)
Markomanské vojny - vojenské operácie (180-182)
Obdobie vlády Traianových nástupcov Hadriana (117 – 138) a Antonina Pia (138 – 161) a tiež počiatky vlády Marca Aurelia (161 – 180) bolo vyplnené relatívnym pokojom na dunajskom limite, ktorý sprevádzal všeobecný hospodársky rozvoj tak Pannonie, ako aj priľahlých oblastí barbarica. V 60.-tych rokoch 2. storočia n. l. však došlo k problémom na východných hraniciach ríše. Parthi napadli Arméniu, čo si vyžiadalo rímsky zásah. V dôsledku vojenských operácií na východe, boli presunuté niektoré útvary z dunajského limitu. To samozrejme viedlo k jeho prechodnému oslabeniu. Slabosť Rimanov na strednom Dunaji využili Germáni. Už roku 166/167 asi 6000 Longobardov a Ubiov prekročilo Dunaj a vtrhlo do Hornej Pannonie. Cisárske jednotky prvú vlnu útoku odrazili. V nasledujúcich rokoch však nájazdy pokračovali. Zhoršujúca sa situácia prinútila cisárov odísť z Ríma a osobne sa podieľať na obrane severných hraníc. Vlny nájazdníkov (jednalo sa o Jazygov, Sarmatov, Hermundurov, Chaukov, Chattov, Osov, Anartov atď.) však postupne prenikali cez limes a istý čas dokonca ohrozovali Aquileiu (dnešné Benátky). Situáciu Rimanov komplikoval aj výskyt nákazlivých ochorení – mor alebo týfus, ktoré so sebou priniesli vojaci vracajúci sa z východného ťaženia proti Parthom. Začiatkom 70.-tych rokov sa podarilo situáciu stabilizovať. Od roku 172 postupne Rimania preberali iniciatívu a preniesli boje na germánske územie. Pod vedením cisára Marca Aurelia je táto vojenská kampaň v oficiálnych prameňoch označovaná ako expeditio Germanica prima (172 – 175) a expeditio germanica secunda (177 – 180). Postupne boli porazení tak Kvádi ako ja MArkomani. Roku 173 Rimania zúčtovali s Jazygmi a odrazili Sarmatov. Fakty, ktoré sú známe o pobyte vojsk v naddunajskom priestore, potvrdzujú úmysel Marca Aurelia premeniť okupované územia na provincie Marcomania a Sarmatia. Plánovaný zámer bol zmarený predčasnou smrťou Marca Aurelia. Zomrel 17.3.180 ako 59 – ročný v Pannonii (vo Vindobone alebo Sirmiu). Jeho syn Commodus (180-192) uzavrel s barbarmi mier a 20.10.180 oslávil v Ríme triumf nad Germánmi. Tento dátum sa považuje za oficiálny koniec markomanských vojen. Dramatická situácia na strednom Dunaji vyvolala zvýšenú aktivitu na limite. Vpády barbarov poškodili viacero táborov, ktoré bolo treba po úspešnej protiofenzíve rekonštruovať alebo nanovo prestavať. V období po markomanských vojnách začali Rimania stavať hraničné castelly aj na ľavej strane Dunaja, napr. v Iži ako predmostie legionárskeho tábora v Brigetiu. Posádka tohto castellu mala za úlohu kontrolovať dôležitú oblasť pri ústí Váhu. Vojenské objekty sa budovali aj v barbarskom vnútrozemí, a to najmä v súvislosti s okupáciou týchto oblastí. Významný rímsky oporný bod vznikol 80 km severne od Vindobony nad sútokom Svratky a Jihlavky na lokalite Burgstall pri Mušove. Ide o rozsiahly opevnený komplex s celkovou rozlohou 30 – 40 hektárov jednoznačne vojenského charakteru. Stopy po stavebnej aktivite z tohto obdobia sa našli aj na lokalitách Veľký Kýr a Cífer – Pác. Prameňom výnimočnej hodnoty z obdobia markomanských vojen je nápis na trenčianskej skale z roku 179/180 s textom: „Na víťazstvo cisárov, vojsko, ktoré leží v Laugaritiu, 855 vojakov II. Légie Marcus Valerius Maximianus, legát II. Légie Pomocnej dal vyhotoviť."
3. Obdobie hospodárskej prosperity
V období po markomanských vojnách do polovice 3. storočia na rekonštruovanom a prestavanom limite zavládol na niekoľko desaťročí relatívny pokoj, len občas narušený miestnymi konfliktami. Určujúcim faktorom týchto čias bola hospodárska konjunktúra Pannonie podporovaná cisármi severovskej dynastie. Jej zakladateľ Lucius Septimius Severus (193 – 211) pôvodom z africkej Leptis Magna sa k moci dostal z postu legáta Pannonie Superior a za cisára bol prehlásený v Carnunte za výdatnej pomoci pannonskeho vojska. Z verných vojakov podunajských légií si zostavil aj pretoriánsku gardu. Okolo roku 202 absolvoval so synom Caracallom inšpekčnú cestu po celom úseku severopannonskeho limitu. Venoval veľkú pozornosť nielen pevnostiam ale aj ich civilnému zázemiu. Už roku 194 povýšil Carnuntum na coloniu. V týchto jeho aktivitách ho nasledoval aj syn Caracalla (211 – 217), ktorý dal postaviť podunajskú cestu pozdĺž limitu, povýšil civilné osady Vindobona a Brigetio na municipia a prerozdelil pannonske územie tak, aby sa Brigetio a všetky castelly na východ od neho stali súčasťou provincie Pannonia Inferior. Sledoval tým rovnomernejšie rozdelenie brannej moci na dunajskej línii. Z obdobia vlády severovskej dynastie pochádza aj nápisná zmienka o inak neznámom germánskom kráľovi Septimiovi Aistomodiovi. Ide o náhrobok z Carnunta. Je možné sa domnievať, že Aistomodios z politických dôvodov emigroval na územie ríše, kde spolu s rodinou získal od Septimia Severa rímske občianske právo. Z hospodárskeho rozkvetu Pannonie postaveného aj na podpore cisárov úspešne ťažili tiež susedné barbarské oblasti. Predstavu všeobecnej prosperity vyvoláva najmä nápadne hustá sieť germánskych osád, ktoré v niekoľkokilometrových reťazcoch lemovali toky riek. Mimoriadnu intenzitu dosiahlo osídlenie barbarského brehu limitu. V severovskom období kulminuje budovanie otvorených roľníckych osád. V príkrom rozpore s konštatovaným hospodárskym rozmachom je však výbava väčšiny hrobov z tohto obdobia. Na pohrebiskách napr. v Očkove je možné odsledovať proces pauperizácie hrobov a postupnú unifikáciu hrobovej výbavy. Jedinú výnimku predstavujú kráľovské hroby z Krakovian – Stráží s jednou za najbohatších pohrebných výbav nájdených v barbaricu. Hrob v Strážach obsahoval kostrové pozostatky muža vo veku 20 – 30 rokov v sprievode s viac než 70 predmetov. Najcennejšie medzi nimi boli tri strieborné nádoby zdobené reliéfnou výzdobou. Nechýbajú ani bronzové výrobky, napr. skladací stolík so závesnou misou a nádoby. Hrob je datovaný do druhej polovice 3. storočia.
4. Nové germánske útoky a pokus o reformu
V polovici 3. storočia dochádza za vlády cisára Galiena (253 – 268) k novým mohutným útokom barbarov. Markomanov, Kvádov a Sarmatov na pannonsky limes. Tieto nájazdy zničili veľkú časť Pannonie. Boli vypálené aj veľké vojenské tábory, viaceré z nich zanikli úplne. Vpády boli spojené s hromadným usídľovaním sa Germánov na rímskom území. Napríklad roku 260 sa v priestore Hornej Pannonie usadili početné skupiny Svébov. Vojensé úspechy Germánov v tomto období svedčia o výraznom oslabení rímskej centrálnej moci a celkovej destabilizácii pomerov v ríši. Situáciu sa podarilo čiastočne zastabilizovať v 80.-tych rokoch 3. storočia. Roku 283 porazil cisár Carinus Kvádov. Tento triumf oslavuje zachovaný medailón s nápisom TRIVNFUS QVADORUM. O dva roky neskôr sa vojenským prevratom k moci dostal Gaius Valerius Diocletianus (284 – 305). Uskutočnil rozsiahle vojenské, správne, politické a hospodárske reformy. Jeho územnosprávne reformy sa prejavili aj v Pannonii, ktorá bola rozdelená na štyri časti: Pannonia Prima s centrom v Savarii, Pannonia Secunda s centrom v Sirmiu, Valeria s centrom v Sopianae (dn. Pécs) a Savia s centrom v Siscii (dn. Sisak). Reformy rímskej armády viedli k rozdeleniu brannej moci na zbory pohraničníkov (limitanei) a elitné jednotky (comitatenses), zasahujúce na miestach, kde bolo nebezpečenstvo najakútnejšie. Akoby v protiklade k ekonomicky kolabujúcim provinciám pokračoval v naddunajskom priestore hospodársky rozkvet naštartovaný v predchádzajúcom severovskom období. Metalurgické centrá, keramické, šperkárske a iné dielne dokumentujú nebývalú aktivitu Slobodnej Germánie. Obdobie Diocletianovej vlády je tiež známe zavedením novej formy vlády – tzv. tetrarchie. Tá síce do istej miery načas stabilizovala pomery v ríši, ale už jeho nástupcovia od nej upustili a počnúc Constantinom I. (306 – 337) je možné sledovať návrat k systému vlády jedného cisára.
5. Záverečné obdobie existencie limesu
Valentinianus I. (364-365)
Stredodunajský limes za vlády Valentiniana I.
Druhá polovica 4. storočia je obdobím, kedy sa Rimania ešte niekoľkokrát pokúsili zastabilizovať a v plnej miere obnoviť dunajský limit. Známe sú zásahy cisára Constantia II. (337 – 361) opäť proti dobiedzajúcim Kvádom a Sarmatom. Do obdobia vlády jeho neskoršieho nástupcu Valentiniana I. (364 – 375) spadá posledný pokus o revitalizáciu limitu spojený s budovaním nových fortifikačných objektov. Vznikli nové auxiliárne tábory (napr. Esztergom – Hideglelöskereszt, Castra ad herculem (dn. Pilismarót) a Pone Navata (dn. Visegrád). Okrem toho sa vybudovala hustá sieť viac ako 30 strážnych veží (burgi, thurmae). Aj Valentinianus I. musel čeliť opakovaným útokom Sarmatov a Kvádov. Rimania napokon stratili absolútnu kontrolu nad dunajským limesom niekedy na prelome 4. a 5. storočia. V dôsledku usadzovania barbarov na rímskom území v pozícii foederátov, čo viedlo k postupnej barbarizácii oblasti. Na sklonku 4. storočia tiež došlo k veľkým presunom rôznych kmeňov v barbaricu a ich následnému prenikaniu na rímske územie, známemu ako sťahovanie národov. Dunajský limit následne prestal plniť funkciu severnej hranice impéria.
Literatúra:
Hečková, Jana - Rimania a Germáni na strednom Dunaji
Wolters, Renhard - Římané v Germánii
Ammianus, Marcellinus - Dějiny římske říše za soumraku antiky
Burian, Jan - Oliva, Pavel - Civilizace starověkého Středomoří
http://sk.wikipedia.org
http://rim.me.cz/
