Wolfgang Willrich
- Hans Lehmann
- četař
- Příspěvky: 64
- Registrován: 5/2/2011, 14:02
- Bydliště: Trenčín
- Kontaktovat uživatele:
Wolfgang Willrich
Wolfgang Willrich
*13. Marca 1897, Göttingen
†18. Október 1948, Göttingen
Wolfgang Willrich pochádza z dlhých poľnohospodárskych rodov v Dolnom Sasku a Pomeraní. Jeho otec Hugo Willrich bol vážený profesor na Göttingskej univerzite kde učil klasickú filológiu. V skorom veku sa uňho prejavovalo maliarske nadanie v čom ho jeho otec podporoval. Kultúrne veľmi vzdelaný otec ho učil Grécku kultúru, jej ideály a hodnoty. V roku 1915 odišiel študovať do Berlína kde si skoro vytvoril názor o umení ktoré bolo v tom čase prezentované, tento názor spočíval v tom že len Grécko a Nemecko dokážu naozaj pochopiť dokonalého človeka. Na obraze nestačí len fyzická podoba, ale aj psychická. Tento názor neskôr ovplyvnil aj jeho tvorbu. V tom čase taktiež spolupracoval s mládežníckym hnutím (Jugendbewegung).
V roku 1916 bol povolaný ako pešiak v 251. pešom pluku. Na východnom fronte mladý Willrich spoznával útrapy a nástrahy vojny. Tu je ústrižok z jeho denníku z východnej fronty:
„Vľavo v ďalšej priekope medzi našim ostnatým drôtom a zemou ležal mladý dôstojník, ležal tam najdlhšie spomedzi Rusov. Hlboko v duši som myslel že sme nebojovali s týmito ľuďmi. Pušky v rukách sibírskej stráže so smrťou v tvári a presvedčení o našej vine. Cítil som že mladý rus mohol byť môj priateľ omnoho viac, ako ktokoľvek z vlastných radov a že bol blázon, ak jeho ľudia na nás strieľali a zomierali. Už zabudnem že ruský dôstojník padol. Ak o tom premýšľam, existuje niečo, pevne presahujúce národné hranice a jazyk: bytie v rovnakej línií, rovnako ako naše telo a naša krv, hoci sme teraz nepriatelia jeho vlasti, napadol nás v hneve, ale mal ustúpiť, aby nás zničil.“
Willrich bojoval taktiež a západnej fronte kde získal železný kríž a povýšenie. V roku 1918 bol zajatý francúzskymi jednotkami a umiestnený do zajateckého tábora v Orleans. V zajatí nakreslil niekoľko kresieb a skíc z ktorých bolo pár vydaných v časopise vojnových zajatcov pomocou medzinárodného červeného kríža. V roku 1920 bol prepustený a odišiel študovať na umeleckú akadémiu v Drážďnoch. Okrem umenia študoval biológiu a antropológiu, chodil aj na prednášky slávneho anatomického učiteľa Hermanna Dittricha. Pripojil sa taktiež k skupine Tannenberg pod vedením generála von Ludendorff a jeho ženy. Neskôr však skupinu opustil. V roku 1931 sa oženil s Charlotte Willrich v Drážďanoch. V tomto období vzniklo veľa jeho slávnych diel vrátane von Ludendorffa a jeho ženy, experimentoval so všetkými spôsobmi kresby uhlím, kriedou, grafitom. Od roku 1933 začal pôsobiť na Ministerstve kultúry ale po menej ako roku bol vyhodený pre bývalé styky s von Ludendorffom. Niekoľko mesiacov učil na súkromnej škole v Drážďanoch kým sa neskôr neusadil v Berlíne kde mu Richard W. Darry ponúkol miesto nezávislého zamestnanca. Bol platený 500 mariek mesačne a mal maľovať rôznych ľudí (väčšinou roľníkov) severského typu. Túto prácu vykonával s nadšením ale narazil na niekoľko problémov s miestnou nacistickou stranou, najmä v Bavorsku. Jeho kresby boli aj napriek tomu zobrazované na plagátoch aj pohľadniciach. V roku 1935 odmietol lukratívnu ponuku spoločnosti Scherl v Berlíne na výhradné práva na tlač jeho kresieb. Taktiež odmietol vysoké miesto v SS priamo od Himmlera a členstvo v NSDAP aby uchránil nezávislosť jeho kresieb. Do roku 1938 vzniklo niekoľko kresieb vysoko postavených členov NSDAP aj SS.
Wolfgang Willrich vo Fínsku, 1942
Pri mobilizácií v roku 1939 sa prihlásil ako dobrovoľník no bol odmietnutý. Jeden z jeho dávnych priateľov Paul Mink ho spojil s generálom Rommelom a vďaka tomu mu bolo ponúknuté miesto ako „umelec“ aby vykresľoval vojakov a ich statočnosť. Jeho miesto spadalo pod propagandu a mal neobmedzenú podporu u VDA. Ako prvá časť armády bola Kriegsmarine, vzniklo niekoľko najslávnejších portrétov ponorkových es ako napr.: Gunter Prien, Herbert Schultze či Karl Donitz. Táto zbierka bola zverejnená v Berlíne a mala obrovský úspech, Willrich dostal hodnosť vojaka a pripojil sa k ťaženiu na Francúzsko, v roku 1941 vznikli obrázky generálov Rommela a Guderiana. Chvíľu pôsobil vo výsadkárskej bojovej skupine Koch (FallschirmJäger Sturmabteilung Koch) kde vzniklo niekoľko slávnych kresieb. V roku 1941 bol taktiež poslaný k horským jednotkám v Nórsku a Fínsku kde bol aj v OT – Organizácia Todt (Organisation Todt). Na ceste ďalej dostal od armády úlohu maľovať vojakov – držiteľov rytierskeho kríža, tak strávil nejaký čas na Sicílií, a okolo roku 1943 sa dostal na východnú frontu kde taktiež kreslil týchto vojakov podľa pokynov propagandy. Tu vzniklo veľmi veľa portrétov známych aj neznámych vojakov (napr.: Hans Ulrich Rudel, Hanna Reitsch, Molders, Galland). V roku 1944 zverejnil svoju v poradí 8-mu knihu zbierok portrétov práve s vojakmi nazvanú „Ríšsky vojaci“ (Des Reiches Soldaten) . I dnes táto zbierka udivuje ľudí. V roku 1944 dostane Willrich od armády ďalšiu úlohu, zbierku s názvom „Za čo bojuje nemecký vojak“ (Darum kämpfte der deutsche Soldat) ktorá bude však veľmi rýchla a vydaná až v roku 1949 v Argentíne.
1940
Po skončení vojny bol zajatý a poslaný do amerického zajateckého tábora v Normandií. Tam sa jeho zdravotný stav rýchlo zhoršoval, podvyživeného a chorého ho na konci roku 1945 previezli do vojenskej nemocnice a v roku 1946 ho prepúšťajú. Počas pobytu v nemocnici namaľoval mnohých amerických dôstojníkov na požiadanie. Po návrate k žene a trom deťom ktoré boli evakuované z Berlína v posledných dňoch vojny bol jeho dom v Göttingene vyplienený, 90% všetkých kresieb bolo zničených alebo ukradnutých ako suvenír. V rokoch 1946-47 sa snažil o obnovenie kreslenia ako živobytia ale jeho zdravotný stav to už nedovoľoval a tak začal pracovať na autobiografií nazvanej " Aus Freude am Schönen " ktorú však dokončila až jeho manželka Charlotte v roku 1987, nikdy nebola publikovaná. Po vojne boli jeho zbierky v zozname zakázaných nacistických literatúr a teda nesmeli byť vydávané. Po dlhých mesiacoch v nemocnici Wolfgang Willrich dňa 18. Októbra 1948 umiera na rakovinu.
Willrichova rodina (Wolfgang, Charlotte, dcéry Gerda a Thora, syn Walter) 1943
Tu je úryvok jeho nadriadeného generála Hellermanna:
„Wolfgang Willrich bol zamestnaný ako seržant v rezervách tohto úradu. Získal povolenie nosiť civilné oblečenie a žiť vo svojom byte v Berlíne. Cítil som, že toto pre neho bolo nutné, vedeli sme čo máme urobiť s ozajstným umelcom. Každé obmedzenie kazilo jeho prácu, nepotrebovali sme vojaka na úkor jeho tvorby. Poznám iba pár ľudí ktorý majú takú potrebu slobody. Ako muž vždy urobil to, čo si myslel, že je správne. Willrich mal výraznú osobnú odvahu veľmi zriedkavej kvality. Aj napriek hodnosti sa nikdy nebál vyjadriť svoj názor otvorene a jasne pred svojimi nadriadenými, vrátane generála. Vďaka jeho umeleckej tvorivosti a rozsiahlym znalostiam v mnohých oblastiach boli diskusie s ním veľmi zaujímavé, v ktorých dôsledne preukázal svojho odvážneho ducha. Strana aj SS ho chceli využívať pre svoje účely, ale všetky tieto ponuky opakovane odmietal aj napriek moci strany a Himmlera. Tento postoj znamenal pohŕdanie Willricha osobným ziskom. On žil len pre svoje umenia a pre to v čo veril. Bol to umelec ktorý s jednoduchosťou šiel svojou cestou bez ohľadu na zisk. Bol to nezávislý umelec v pravom slova zmysle.....“
Galéria
"Kunst und Volksgesundheit" (Umenie a verejné zdravie)
"Des Edlen Ewiges Reich" (Ušľachtilosť večnej ríše)
"Antilitz"
"Frauen" (Ženy)
"Darum kämpfte der deutsche Soldat" (Prečo bojuje nemecký vojak)
"Mappe 2" (Mapa 2)
"Bauerntum als Heger" (Roľníctvo ako Heger)
"Des Reiches Soldaten" (Vojaci ríše)
"Velhagen"
"Nordisches Bluterbe im Süddeutschen" (Dedičstvo severskej krvy v južnom Nemecku)
"Nordisches Bluterbe im Süddeutschen - 2Band" (Dedičstvo severskej krvy v južnom Nemecku - 2. skupina)
Nezaradené:
Zdroje:
cimilitaria.com
wikipedia
thule-italia.com
metapedia
"Wolfgang Willrich: Kriegszeichner-War artist" R. James Publishing, 1990
Vlastné vedomosti/obrázky
Lehmann
*13. Marca 1897, Göttingen
†18. Október 1948, Göttingen
Wolfgang Willrich pochádza z dlhých poľnohospodárskych rodov v Dolnom Sasku a Pomeraní. Jeho otec Hugo Willrich bol vážený profesor na Göttingskej univerzite kde učil klasickú filológiu. V skorom veku sa uňho prejavovalo maliarske nadanie v čom ho jeho otec podporoval. Kultúrne veľmi vzdelaný otec ho učil Grécku kultúru, jej ideály a hodnoty. V roku 1915 odišiel študovať do Berlína kde si skoro vytvoril názor o umení ktoré bolo v tom čase prezentované, tento názor spočíval v tom že len Grécko a Nemecko dokážu naozaj pochopiť dokonalého človeka. Na obraze nestačí len fyzická podoba, ale aj psychická. Tento názor neskôr ovplyvnil aj jeho tvorbu. V tom čase taktiež spolupracoval s mládežníckym hnutím (Jugendbewegung).
V roku 1916 bol povolaný ako pešiak v 251. pešom pluku. Na východnom fronte mladý Willrich spoznával útrapy a nástrahy vojny. Tu je ústrižok z jeho denníku z východnej fronty:
„Vľavo v ďalšej priekope medzi našim ostnatým drôtom a zemou ležal mladý dôstojník, ležal tam najdlhšie spomedzi Rusov. Hlboko v duši som myslel že sme nebojovali s týmito ľuďmi. Pušky v rukách sibírskej stráže so smrťou v tvári a presvedčení o našej vine. Cítil som že mladý rus mohol byť môj priateľ omnoho viac, ako ktokoľvek z vlastných radov a že bol blázon, ak jeho ľudia na nás strieľali a zomierali. Už zabudnem že ruský dôstojník padol. Ak o tom premýšľam, existuje niečo, pevne presahujúce národné hranice a jazyk: bytie v rovnakej línií, rovnako ako naše telo a naša krv, hoci sme teraz nepriatelia jeho vlasti, napadol nás v hneve, ale mal ustúpiť, aby nás zničil.“
Willrich bojoval taktiež a západnej fronte kde získal železný kríž a povýšenie. V roku 1918 bol zajatý francúzskymi jednotkami a umiestnený do zajateckého tábora v Orleans. V zajatí nakreslil niekoľko kresieb a skíc z ktorých bolo pár vydaných v časopise vojnových zajatcov pomocou medzinárodného červeného kríža. V roku 1920 bol prepustený a odišiel študovať na umeleckú akadémiu v Drážďnoch. Okrem umenia študoval biológiu a antropológiu, chodil aj na prednášky slávneho anatomického učiteľa Hermanna Dittricha. Pripojil sa taktiež k skupine Tannenberg pod vedením generála von Ludendorff a jeho ženy. Neskôr však skupinu opustil. V roku 1931 sa oženil s Charlotte Willrich v Drážďanoch. V tomto období vzniklo veľa jeho slávnych diel vrátane von Ludendorffa a jeho ženy, experimentoval so všetkými spôsobmi kresby uhlím, kriedou, grafitom. Od roku 1933 začal pôsobiť na Ministerstve kultúry ale po menej ako roku bol vyhodený pre bývalé styky s von Ludendorffom. Niekoľko mesiacov učil na súkromnej škole v Drážďanoch kým sa neskôr neusadil v Berlíne kde mu Richard W. Darry ponúkol miesto nezávislého zamestnanca. Bol platený 500 mariek mesačne a mal maľovať rôznych ľudí (väčšinou roľníkov) severského typu. Túto prácu vykonával s nadšením ale narazil na niekoľko problémov s miestnou nacistickou stranou, najmä v Bavorsku. Jeho kresby boli aj napriek tomu zobrazované na plagátoch aj pohľadniciach. V roku 1935 odmietol lukratívnu ponuku spoločnosti Scherl v Berlíne na výhradné práva na tlač jeho kresieb. Taktiež odmietol vysoké miesto v SS priamo od Himmlera a členstvo v NSDAP aby uchránil nezávislosť jeho kresieb. Do roku 1938 vzniklo niekoľko kresieb vysoko postavených členov NSDAP aj SS.
Wolfgang Willrich vo Fínsku, 1942
Pri mobilizácií v roku 1939 sa prihlásil ako dobrovoľník no bol odmietnutý. Jeden z jeho dávnych priateľov Paul Mink ho spojil s generálom Rommelom a vďaka tomu mu bolo ponúknuté miesto ako „umelec“ aby vykresľoval vojakov a ich statočnosť. Jeho miesto spadalo pod propagandu a mal neobmedzenú podporu u VDA. Ako prvá časť armády bola Kriegsmarine, vzniklo niekoľko najslávnejších portrétov ponorkových es ako napr.: Gunter Prien, Herbert Schultze či Karl Donitz. Táto zbierka bola zverejnená v Berlíne a mala obrovský úspech, Willrich dostal hodnosť vojaka a pripojil sa k ťaženiu na Francúzsko, v roku 1941 vznikli obrázky generálov Rommela a Guderiana. Chvíľu pôsobil vo výsadkárskej bojovej skupine Koch (FallschirmJäger Sturmabteilung Koch) kde vzniklo niekoľko slávnych kresieb. V roku 1941 bol taktiež poslaný k horským jednotkám v Nórsku a Fínsku kde bol aj v OT – Organizácia Todt (Organisation Todt). Na ceste ďalej dostal od armády úlohu maľovať vojakov – držiteľov rytierskeho kríža, tak strávil nejaký čas na Sicílií, a okolo roku 1943 sa dostal na východnú frontu kde taktiež kreslil týchto vojakov podľa pokynov propagandy. Tu vzniklo veľmi veľa portrétov známych aj neznámych vojakov (napr.: Hans Ulrich Rudel, Hanna Reitsch, Molders, Galland). V roku 1944 zverejnil svoju v poradí 8-mu knihu zbierok portrétov práve s vojakmi nazvanú „Ríšsky vojaci“ (Des Reiches Soldaten) . I dnes táto zbierka udivuje ľudí. V roku 1944 dostane Willrich od armády ďalšiu úlohu, zbierku s názvom „Za čo bojuje nemecký vojak“ (Darum kämpfte der deutsche Soldat) ktorá bude však veľmi rýchla a vydaná až v roku 1949 v Argentíne.
1940
Po skončení vojny bol zajatý a poslaný do amerického zajateckého tábora v Normandií. Tam sa jeho zdravotný stav rýchlo zhoršoval, podvyživeného a chorého ho na konci roku 1945 previezli do vojenskej nemocnice a v roku 1946 ho prepúšťajú. Počas pobytu v nemocnici namaľoval mnohých amerických dôstojníkov na požiadanie. Po návrate k žene a trom deťom ktoré boli evakuované z Berlína v posledných dňoch vojny bol jeho dom v Göttingene vyplienený, 90% všetkých kresieb bolo zničených alebo ukradnutých ako suvenír. V rokoch 1946-47 sa snažil o obnovenie kreslenia ako živobytia ale jeho zdravotný stav to už nedovoľoval a tak začal pracovať na autobiografií nazvanej " Aus Freude am Schönen " ktorú však dokončila až jeho manželka Charlotte v roku 1987, nikdy nebola publikovaná. Po vojne boli jeho zbierky v zozname zakázaných nacistických literatúr a teda nesmeli byť vydávané. Po dlhých mesiacoch v nemocnici Wolfgang Willrich dňa 18. Októbra 1948 umiera na rakovinu.
Willrichova rodina (Wolfgang, Charlotte, dcéry Gerda a Thora, syn Walter) 1943
Tu je úryvok jeho nadriadeného generála Hellermanna:
„Wolfgang Willrich bol zamestnaný ako seržant v rezervách tohto úradu. Získal povolenie nosiť civilné oblečenie a žiť vo svojom byte v Berlíne. Cítil som, že toto pre neho bolo nutné, vedeli sme čo máme urobiť s ozajstným umelcom. Každé obmedzenie kazilo jeho prácu, nepotrebovali sme vojaka na úkor jeho tvorby. Poznám iba pár ľudí ktorý majú takú potrebu slobody. Ako muž vždy urobil to, čo si myslel, že je správne. Willrich mal výraznú osobnú odvahu veľmi zriedkavej kvality. Aj napriek hodnosti sa nikdy nebál vyjadriť svoj názor otvorene a jasne pred svojimi nadriadenými, vrátane generála. Vďaka jeho umeleckej tvorivosti a rozsiahlym znalostiam v mnohých oblastiach boli diskusie s ním veľmi zaujímavé, v ktorých dôsledne preukázal svojho odvážneho ducha. Strana aj SS ho chceli využívať pre svoje účely, ale všetky tieto ponuky opakovane odmietal aj napriek moci strany a Himmlera. Tento postoj znamenal pohŕdanie Willricha osobným ziskom. On žil len pre svoje umenia a pre to v čo veril. Bol to umelec ktorý s jednoduchosťou šiel svojou cestou bez ohľadu na zisk. Bol to nezávislý umelec v pravom slova zmysle.....“
Galéria
"Kunst und Volksgesundheit" (Umenie a verejné zdravie)
"Des Edlen Ewiges Reich" (Ušľachtilosť večnej ríše)
"Antilitz"
"Frauen" (Ženy)
"Darum kämpfte der deutsche Soldat" (Prečo bojuje nemecký vojak)
"Mappe 2" (Mapa 2)
"Bauerntum als Heger" (Roľníctvo ako Heger)
"Des Reiches Soldaten" (Vojaci ríše)
"Velhagen"
"Nordisches Bluterbe im Süddeutschen" (Dedičstvo severskej krvy v južnom Nemecku)
"Nordisches Bluterbe im Süddeutschen - 2Band" (Dedičstvo severskej krvy v južnom Nemecku - 2. skupina)
Nezaradené:
Zdroje:
cimilitaria.com
wikipedia
thule-italia.com
metapedia
"Wolfgang Willrich: Kriegszeichner-War artist" R. James Publishing, 1990
Vlastné vedomosti/obrázky
Lehmann
- Destroyman
- Kapitán
- Příspěvky: 1288
- Registrován: 25/6/2008, 08:35
- Kontaktovat uživatele:
- Hans Lehmann
- četař
- Příspěvky: 64
- Registrován: 5/2/2011, 14:02
- Bydliště: Trenčín
- Kontaktovat uživatele:
Obaja máte pravdu, na svoju obhajobu poviem len toľko že nemčina je jazyk mnohých synonymov...
Áno Stuka máš pravdu, z jeho kresieb je to veľmi silno cítiť... Ale rozhodne by som to nepovedal o všetkých, pred vojnou sú takmer všetky veľmi ideologické, ale potom už mal kresliť "hrdinov" ríše, a tu sa zameriaval hlavne na tú "hrdinskosť"... Veľmi sa mi páči aj to že sa "neusadil" a stále skúšal nové a nové techniky kreslenia...
Áno Stuka máš pravdu, z jeho kresieb je to veľmi silno cítiť... Ale rozhodne by som to nepovedal o všetkých, pred vojnou sú takmer všetky veľmi ideologické, ale potom už mal kresliť "hrdinov" ríše, a tu sa zameriaval hlavne na tú "hrdinskosť"... Veľmi sa mi páči aj to že sa "neusadil" a stále skúšal nové a nové techniky kreslenia...
Osobně Willricha moc nemusím. Raději dávám přednost Hansi Liskovi, který zachycoval zajimavé dramatické scény, pohyb a neomezoval se jen na "genetické" studie lidí. Pravdou ale je že některé Willrichovy kresby jsou opravdu velice podařené. Upřednostňuji spíš tvorbu předchozí generace - třeba Richarda Axmanna, který kreslil vynikající kresby přímo na haličské frontě atd. (ps. noviny z první světové války jsou často plné výtečných ilustrací - dá se říct že je i tak trochu zbírám)
Byl by i zajimavý článek o sochařích třetí říše. Většina sochařů sice nebyla moc přelomová, ale třeba sochař Arno Breker rozhodně předběhl svou dobu a uznání se mu dostalo i po válce. Zajimavý text je o něm třebas na německé wikipedii. Body za monumentalitu si zaslouží i Josef Thorak. Jeho sochy sice nebyly geniální jako u Brekere, ale všechno doháněly svými úctyhodnými rozměry
Byl by i zajimavý článek o sochařích třetí říše. Většina sochařů sice nebyla moc přelomová, ale třeba sochař Arno Breker rozhodně předběhl svou dobu a uznání se mu dostalo i po válce. Zajimavý text je o něm třebas na německé wikipedii. Body za monumentalitu si zaslouží i Josef Thorak. Jeho sochy sice nebyly geniální jako u Brekere, ale všechno doháněly svými úctyhodnými rozměry
"Účelem života není být šťastný. Účelem života je být užitečný, čestný a soucitný"
Jó, Ludendorfův poválečný život byl podivný, stejně jako tato skupina. Založil ji 1926 a vedl s ní osamocený boj proti všem "nadstátním" silám, kam v jeho pojetí spadali Židé, svobodní zednáři, marxisté, katolická církev z níž přdevšim jezuity.Hans Lehmann píše:...Pripojil sa taktiež k skupine Tannenberg pod vedením generála von Ludendorff a jeho ženy. Neskôr však skupinu opustil. V roku 1931 sa oženil Charlotte Willrich v Drážďanoch...
Ta druhá věta mě na chvíli trochu zmátla, jak se jmenovala Charlotte za svobodna?
Velice se mi líbilo, jak si napsal, co o něm řekl generál Hellermann. Velice by mě zajímalo, co by o něm řekl Goebbels
- Hans Lehmann
- četař
- Příspěvky: 64
- Registrován: 5/2/2011, 14:02
- Bydliště: Trenčín
- Kontaktovat uživatele:
Willrich mal taktiež zvláštny vzťah k tejto skupine, a konkrétne k von Ludendorff-ovi a jeho žene, ktorých taktiež nakreslil, skôr ako zo skupiny odišiel...
Odkedy som to napísal som jej meno za slobodna hľadal, ale akosi.... buď mi uniklo alebo v zdrojoch nie je, ak ho ale nájdem tak to dodatočne opravím... vďaka za upozornenie...
Myslím že väčšinu času sa snažil propagande vyhýbať, niekoľko-krát odmietol Goebbelsovu ponuku pracovať pre NSDAP... ale v čase keď už sa do armády dostal z toho musel mať Goebbels ohromnú radosť.... Zvečniť nesmrteľných "hrdinov" ríše...
Rase: mne sa Willrichove kresby páčia práve pre to, že sa nesústreďujú na boje, teda nejaké scény či pohyb... prečo sa v novinách v prvej svetovej vojne vydávali kresby a nie fotky a poprípade sa nepúšťali nejaké propagačné filmy mám svoj názor, a to ten že to nebola nejak zvláštne heroická vojna, koho by chceli privolať na zákopovú vojnu?
Ak by som sa viac pozrel na sochárov asi by ma už tá "árijská dokonalosť" priviedla k šialenstvu... keď ruská armáda prechádzala nemeckom, tak sochy ktoré neboli zbombardované určite radi ničili...
Odkedy som to napísal som jej meno za slobodna hľadal, ale akosi.... buď mi uniklo alebo v zdrojoch nie je, ak ho ale nájdem tak to dodatočne opravím... vďaka za upozornenie...
Myslím že väčšinu času sa snažil propagande vyhýbať, niekoľko-krát odmietol Goebbelsovu ponuku pracovať pre NSDAP... ale v čase keď už sa do armády dostal z toho musel mať Goebbels ohromnú radosť.... Zvečniť nesmrteľných "hrdinov" ríše...
Rase: mne sa Willrichove kresby páčia práve pre to, že sa nesústreďujú na boje, teda nejaké scény či pohyb... prečo sa v novinách v prvej svetovej vojne vydávali kresby a nie fotky a poprípade sa nepúšťali nejaké propagačné filmy mám svoj názor, a to ten že to nebola nejak zvláštne heroická vojna, koho by chceli privolať na zákopovú vojnu?
Ak by som sa viac pozrel na sochárov asi by ma už tá "árijská dokonalosť" priviedla k šialenstvu... keď ruská armáda prechádzala nemeckom, tak sochy ktoré neboli zbombardované určite radi ničili...
Umělci v první světové válce: no je vidět že si ještě moc novin z první světové války nečetl, leč nevadí. Tam je propagandy dost a dost, ale jde spíš o popisy udatných skutků a popis konkrétních hrdinů. Tehdy ještě byla propaganda tak jak ji známe v plenkách. Často se překládaly články od britských, německých aj. válečných zpravodajů. Můžete se tak dočíst třeba popis boje z britského pohledu, což je sice zvláštní, ale je třeba dostat že i tak článek musel projít přes přísnou komisi. Kreseb bylo v tehdejším tisku dost i fotek bylo hodně, ale tehdejší technika ještě nebyla zrovna dokonalá tak se fotky musely často dokreslovat (taková zvláštní technika) výsledek sice byl podobný kresbě, ale jednalo se o fotku. Zpátky ale k tomu co chci říct. Existovala i spousta polních malířů. Třeba již zmíněný německý malíř Richard Axmann, doprovázel rakousko-uherské jednotky v Haliči a své obrazy dokončoval nedaleko fronty. Skicy vytvářel myslím přímo na frontě (ne přímo v "ohni"). Jinak upřímně vzato mi přijde první světová válka mnohem heroičtější než ta druhá. Hrdinové ale povětšinou pomřeli v prvních letech a tak se i první válka stala zcela neosobní. Nezapomeň že první válka nebyla jenom o zákopech (viz začátek války). Někde sem slyšel že i první Brit který ve válce padl byl kavalerista a stalo se tak při jedné jízdní potyčce.
K sochařům: mezi sochaři z časů třetí říše jasně ční nad ostatní sochař a architekt Arno Breker (1900-1991), jehož um a estetické schopnosti jsou nepopiratelné i z dnešního pohledu. Jen zmíním, že 90% jeho soch, které vytvořil do roku 45 bylo zničeno během války. To ale není zase až tak podstatné. Ještě za sochařova života bylo roku 1985 otevřeno museum Arno Brekera. V osmdesátých letech byly jeho výstavy v Paříži a Berlíně doprovázeny demonstracemi různých protinacistických aktivistů a zapálené diskuze mezi Brekerovými obdivovateli a odpůrci probíhají dodnes. V dnešní době se možná jeho hyperrealismus může zdát překonaný a příliš podobný sochám socialistického realismu, ale kvalita a propracovanost Brekerových soch je úplně jinde. Pro mě osobně je to nejlepší sochař 20.století. Asi o něm taky něco sepíšu.
K sochařům: mezi sochaři z časů třetí říše jasně ční nad ostatní sochař a architekt Arno Breker (1900-1991), jehož um a estetické schopnosti jsou nepopiratelné i z dnešního pohledu. Jen zmíním, že 90% jeho soch, které vytvořil do roku 45 bylo zničeno během války. To ale není zase až tak podstatné. Ještě za sochařova života bylo roku 1985 otevřeno museum Arno Brekera. V osmdesátých letech byly jeho výstavy v Paříži a Berlíně doprovázeny demonstracemi různých protinacistických aktivistů a zapálené diskuze mezi Brekerovými obdivovateli a odpůrci probíhají dodnes. V dnešní době se možná jeho hyperrealismus může zdát překonaný a příliš podobný sochám socialistického realismu, ale kvalita a propracovanost Brekerových soch je úplně jinde. Pro mě osobně je to nejlepší sochař 20.století. Asi o něm taky něco sepíšu.
"Účelem života není být šťastný. Účelem života je být užitečný, čestný a soucitný"