Slovensk narodne povstanie
Tak co o SNP píší sami slováci.? viz Múzeum Slovenského národného povstania v Banskej Bystrici
Slovensko v druhej Československej republike
Oslabenie republiky po Mníchove využila Hlinkova slovenská ľudová strana (HSĽS), ktorá 6. októbra 1938 za účasti predstaviteľov ďalších strán vyhlásila autonómiu Slovenska. HSĽS sa v pomerne krátkom čase podarilo ovládnuť politický život na Slovensku. Ostatné strany boli rozpustené, rovnaký osud postihol aj ich odbory, organizácie a spolky. Zákaz postihol tiež opozičnú tlač. V decembrových voľbách do Snemu Slovenskej krajiny mohli občania voliť už len jednotnú kandidátku.
Mníchovský diktát sa priamo dotkol aj slovenského územia, a to nielen stratou Petržalky a Devína, ktoré pripadli Nemecku. S územnými požiadavkami vystúpili aj predstavitelia Poľska a Maďarska. Kým Poľsko sa uspokojilo s relatívne malými časťami území na Kysuciach, Orave a Spiši, Maďarsko žiadalo úpravu hraníc na základe sčítania obyvateľstva v roku 1910. Keďže vzájomné rokovania oboch dotknutých strán neviedli k úspechu, rozhodli ministri zahraničných vecí Nemecka a Talianska v tzv. Viedenskej arbitráži. Týmto verdiktom z 2. novembra 1938 Slovensko prišlo o 1/5 územia s 850-tisíc obyvateľmi, z toho 270-tisíc sa hlásilo k slovenskej národnosti.
V tomto období začínajú na Slovensku narastať radikálne separatistické tendencie. Praha precenila vplyv separatistov na slovenskú politiku a v noci z 9. na 10. marca 1939 vyhlásila na Slovensku výnimočný stav. Autonómna vláda na čele s Jozefom Tisom bola odvolaná, vojsko a žandárstvo zatklo 250 osôb. Nedostatočne pripravená akcia známa ako Homolov puč však skončila po dvoch dňoch neúspechom.
Tieto udalosti umožnili Nemecku použiť pri likvidácii Československa slovenskú kartu. Hitler si 13. marca 1939 pozval J. Tisu do Berlína, kde mu predostrel dve alternatívy: buď sa Slovensko odtrhne od ČSR, alebo bude vydané napospas svojmu osudu. Napriek tejto hrozbe Tiso nebol ochotný vyhlásiť samostatnosť Slovenska z cudzieho územia. Argumentoval tým, že túto právomoc má len Slovenský snem a telefonicky požiadal prezidenta Emila Háchu, aby na druhý deň zvolal zasadnutie snemu. Dňa 14. marca 1939 pod hrozbou rozdelenia slovenského územia medzi susedné krajiny poslanci jednohlasne odhlasovali vznik samostatného Slovenského štátu. O deň nato nacistická armáda obsadila české krajiny, kde vyhlásila Protektorát Čechy a Morava.
Slovenská republika 1939 - 1945
Vnútorná štruktúra, politický systém a režim SR
Slovenský štát po ustálení hraníc zaberal plochu 38 055 km2. Po prijatí ústavy 21. júla 1939 sa zmenil názov štátu na Slovenská republika. Z celkového počtu 2 655 053 obyvateľov tvorili 85 % Slováci. Okrem nich žilo na Slovensku 128 000 Nemcov, takmer 89 000 Židov, tiež 65 000 občanov maďarskej národnosti a asi 30 000 Čechov (približne 80 000 ich nútene alebo dobrovoľne odišlo). Administratívne sa územie štátu členilo do 6 žúp a 61 okresov.
Na čele republiky stál prezident volený na obdobie 7 rokov. Túto funkciu od októbra 1939 až do zániku štátu vykonával kňaz J. Tiso, pôsobiaci predtým vo funkcii premiéra. Najvyšším zákonodarným orgánom bol Slovenský snem, ktorý vznikol pretvorením autonómneho snemu. Svoje právomoci však postupne strácal v prospech vlády, a tak väčšina právnych noriem prijatých v čase SR mala charakter vládnych nariadení. Vláda slovenskej republiky pozostávala z ôsmich členov a predsedu. Premiérsky post takmer po celú existenciu štátu času zastával Vojtech Tuka. V Slovenskej republike sa vystriedali 4 vlády, pričom väčšinu personálnych zmien zapríčinili nemecké „odporúčania“. Ďalším ústavným orgánom bola Štátna rada, ktorá v skutočnosti nedisponovala takmer žiadnymi právomocami, keďže jej uznesenia mali charakter nezáväzných odporúčaní.
Najmocnejšou politickou silou v štáte bola HSĽS, ktorá si svoju vedúcu úlohu nechala zakotviť i v ústave. HSĽS sa snažila o ovládnutie verejného života v jeho celej šírke. Okrem zákazu neľudáckych spolkov a organizácií na tento účel slúžili vlastné organizácie s pôvodne povinným členstvom, najmä Hlinkova mládež a Hlinkova garda (HG). Popri HSĽS sa na politickom živote mohli podieľať ešte dve strany zastupujúce záujmy menšín, a to Deutsche Partei (DP) na čele s Franzom Karmasinom a Magyar Párt. Dianie v spoločnosti ovplyvňovala rímskokatolícka cirkev, ktorej kňazi zastávali v štáte popredné pozície.
V súvislosti s charakterom režimu sa v SR vykryštalizovali dva politické prúdy medzi ktorými prebiehal permanentný zápas o moc. Umiernený (konzervatívny) blok na čele s J. Tisom tvorili jeho prívrženci vo vedení strany, aparát HSĽS, väčšina snemu a štátnej správy, a taktiež katolícky klérus. Radikálne krídlo vedené V. Tukom a Alexandrom Machom sa opieralo o HG. Radikáli nachádzali podporu i v Karmasinovej DP a jej polovojenských oddieloch Freiwillige Schutzstaffel (FS). Nedostatočnú popularitu u domáceho obyvateľstva sa tento prúd snažil kompenzovať úsilím o podporu nacistického Nemecka.
Režim slovenského štátu prešiel počas svojho obdobia niekoľkými zmenami. Do leta 1940, kedy malo prevahu konzervatívne krídlo, možno režim charakterizovať ako autoritatívny s početnými demokratickými tradíciami a prežitkami. Už v tejto etape však vznikol Úrad propagandy, Ústredňa štátnej bezpečnosti (tajná polícia) a pre politických odporcov koncentračný tábor v Ilave. Rozvíjali sa tiež snahy o diskrimináciu židovských občanov, hoci zatiaľ v umiernenej podobe.
Potlačovanie pronacistických síl a snaha slovenskej reprezentácie o samostatnejšiu zahraničnú politiku nemohli nechať Nemecko ľahostajným. V dňoch 27. – 28. júla 1940 v Salzburgu nadiktovali nemeckí predstavitelia Tisovi zmeny vo vláde. Predseda vlády V. Tuka zasadol i na post ministra zahraničia, ministrom vnútra sa stal veliteľ HG A. Mach. Začína nová etapa vo formovaní režimu slovenského štátu, v ktorej nacionálno-socialistické prvky prenikajú do všetkých oblastí života. Najdôslednejšie v tzv. riešení židovskej otázky. Konzervatívne krídlo sa však ani po Salzburgu nevzdalo a nastolením vodcovského princípu na jeseň 1942 definitívne preklopilo misky váh na svoju stranu. V roku 1943 súvislosti s obratom na frontoch druhej svetovej vojny sa nacionálno-socialistické princípy z verejného života postupne vytrácali.
Posledná, najkrutejšia etapa režimu slovenského štátu začala v auguste 1944. Slovensko sa stalo okupovanou krajinou, kde prakticky o všetkých otázkach rozhodovali nemecké orgány. Okupácia opäť aktivizovala domáce radikálne sily, najmä HG. Pod velením Otomara Kubalu sa začínajú formovať Pohotovostné oddiely HG (POHG), ktoré sa zúčastňovali na akciách proti partizánom a represáliách proti civilnému obyvateľstvu, vrátane židovského.
Medzinárodné postavenie a zahraničná politika
Nový štátny útvar sa dostal plne do sféry vplyvu hitlerovského Nemecka, čo potvrdila i tzv. ochranná zmluva z 23. marca 1939. V nej sa Slovensko vzdalo značnej časti suverenity, za čo Nemecko prisľúbilo garantovať nedotknuteľnosť slovenského územia. Garancie však ostali len na papieri, keďže po tzv. Malej vojne s Maďarskom v dňoch 23. – 24. marca 1939 muselo Slovensko odstúpiť južnému susedovi 74 obcí s vyše 40-tisíc obyvateľmi.
Obmedzená suverenita Slovenska sa v zahraničnopolitickej oblasti podpísala pod pristúpenie k Paktu troch v novembri 1940, ale najmä účasťou na vojenských operáciách po boku nacistického Nemecka. V ťažení proti Poľsku bojovali tri slovenské divízie, za čo Slovensko získalo späť územia, ktoré v roku 1924, resp. 1938 pripadli Poľsku. Od júna 1941 asistovala slovenská armáda aj pri nemeckom ťažení proti Sovietskemu zväzu. Celkove prešlo východným frontom približne 100-tisíc slovenských vojakov a dôstojníkov. Posledné slovenské jednotky boli z východného frontu stiahnuté v marci 1944. Okrem vojny proti Poľsku a ZSSR, V. Tuka nediplomatickou cestou vyhlásil vojnu aj USA a Veľkej Británii. Letectvo USA začalo od júna 1944 bombardovať aj slovenské priemyselné podniky.
Podriadené postavenie Slovenskej republiky voči Nemecku sa prejavilo i dosadzovaním nemeckých poradcov (tzv. beráteri) na všetky slovenské ministerstvá a centrálne úrady, pričom sa tomuto opatreniu nevyhli ani generálny sekretariát HSĽS a hlavné veliteľstvo HG. Pod kontrolu Nemecka sa dohodou z januára 1940 dostali aj najdôležitejšie priemyselné podniky.
Slovenskú republiku postupne uznalo 27 štátov s výnimkou USA. Najintenzívnejšie kontakty udržiavala s Nemeckom, ďalej s Maďarskom (hoci tie poznačili teritoriálne spory), Rumunskom a Chorvátskom. Spolupráca s Talianskom sa obmedzila hlavne na ekonomickú oblasť kvôli jeho pomeru k Maďarsku. Čulé styky s Vatikánom však tiež neboli bezproblémové, najmä kvôli židovskej otázke.
Židovská otázka
Už v období autonómie sa do novej pozície dostávala i problematika židovského obyvateľstva. Postupne sa roztáčala protižidovská propaganda, pričom predmetom najväčšej kritiky sa stála silná pozícia Židov v hospodárskom živote. Po vzniku Slovenského štátu dostalo tzv. riešenie židovskej otázky zákonný rámec a židovské obyvateľstvo postupne stratilo základné ľudské, občianske a majetkové práva. Protižidovská legislatíva vyvrcholila 9. septembra 1941 prijatím tzv. židovského kódexu, ktorý dovtedajšie opatrenia sumarizoval a prehlboval.
Najťažším zločinom, za ktorý niesli zodpovednosť orgány SR (hlavne predseda vlády V. Tuka a minister vnútra A. Mach), sa stali deportácie. V období od 25. marca do 20. októbra 1942 bolo do nacistických vyhladzovacích táborov vyvezených takmer 58 000 slovenských Židov, z ktorých prežilo len niekoľko sto osôb. Za každého deportovaného navyše SR zaplatila 500 ríšskych mariek (RM). Snaha Nemecka o obnovenie deportácií na jar roku 1943 už nebola úspešná. Nová vlna transportov tak začala až po okupácii Slovenska nacistickým Nemeckom. Od septembra 1944 do marca 1945 vyviezli nacisti okolo 13 500 Židov, približne 1000 ich bolo zavraždených priamo na území Slovenska. Najmä vďaka obetavej pomoci civilného obyvateľstva prežilo zimu 1944/45 okolo 10 000 slovenských Židov.
Hospodárstvo
Podobne ako politickú sféru chceli nacisti ovládnuť i slovenské hospodárstvo. Nemecký kapitál si už v prvom roku existencie SR zabezpečil kontrolu nad veľkými priemyselnými podnikmi, naopak, rozvoj určitých odvetví sa stal pre Nemecko nežiaduci. Podriadené postavenie Slovenska sa tiež prejavilo v umelom udržiavaní nadhodnoteného konverzného kurzu nemeckej meny voči slovenskej korune na úrovni 1 RM : 11 Ks. Pritom reálne mala ríšska marka približne polovičnú hodnotu a až do konca vojny postupne znehodnocovala. Okrem toho Nemecko najmä v záverečnom období existencie Slovenskej republiky nie vždy dodržiavalo platobnú disciplínu pri bezhotovostnom styku. Dlh Nemecka voči Slovensku na clearingovom účte tak do konca vojny presiahol 8 miliárd Ks.
Na rozvoj hospodárstva negatívne vplývali aj územné straty po Viedenskej arbitráži, ktoré obrali Slovenskú republiku o najúrodnejší pôdny fond a narušili železničnú sieť. Napriek tomu slovenská ekonomika prosperovala. Pod tento fakt sa významnou mierou podpísala vojnová konjunktúra, ale tiež šikovná hospodárska politika štátu. Nezávislým ekonómom na čele s Imrichom Karvašom a Petrom Zaťkom sa prostredníctvom rôznych opatrení darilo minimalizovať škody zapríčinené nemeckým tútorstvom. K týmto skutočnostiam treba pridať i tradičnú pracovitosť, nízku spotrebu a entuziazmus slovenského obyvateľstva vyvolaný možnosťou po prvýkrát spravovať svoju krajinu vlastnými silami.
Počas existencie slovenského štátu vzniklo viac než 200 priemyselných podnikov, postavilo sa takmer 100 km nových železníc a 287 km cestných komunikácií. Stavali sa vodné diela, prebiehala elektrifikácia obcí, rozširovala sa telegrafná a telefónna sieť, stúpal počet koncesionárov rozhlasu. Vysokú konjunktúru prežívala i poľnohospodárska výroba. Pozemková reforma rozdelila pre roľníkov 13 400 ha ornej pôdy a 18 000 ha lesnej pôdy patriacej predtým židovským vlastníkom.
Napriek mnohým nedostatkom bola v porovnaní s okolitými štátmi uspokojivá situácia aj v zásobovaní, slovenská mena bola pevná a žiadaná. Dostatok príjmov umožnil slovenskej republike realizovať mnohé sociálne opatrenia, ako boli prídavky na deti, sociálne príspevky a pod. Na rozdiel od prvej ČSR sa v slovenskom štáte podarilo odstrániť problém vysokej nezamestnanosti, k čomu okrem hospodárskeho rastu prispel najmä odchod českých zamestnancov a vyradenie osôb židovského pôvodu z ekonomického procesu. Popritom každoročne odchádzalo na sezónne práce do Nemecka 40 000 robotníkov a časť produktívneho obyvateľstva bola odvelená na front.
Kultúra
V oblasti kultúry Slovensko úspešne nadviazalo na obdobie Československej republiky. Sieť stredných škôl sa rozrástla o 26 zariadení rôzneho typu, rozvíjalo sa tiež vysoké školstvo. Po dvojročných peripetiách zahájila roku 1939 svoju činnosť Slovenská vysoká škola technická, o rok neskôr súkromná Vysoká škola obchodná. Univerzita Komenského, premenovaná na Slovenskú univerzitu, bola rozšírená o prírodovedeckú fakultu. V porovnaní s ČSR vzrástol počet vysokoškolských študentov o takmer dve tretiny.
Vedecká činnosť nachádza najvhodnejšie podmienky v prostredí spolkov (Spolok sv. Vojtecha, Katolícka liga, Tranoscius). Nárast aktivít vykazujú vedecké odbory Matice slovenskej, vedecký život sa realizuje aj na pôde vysokých škôl. V roku 1942 vznikla Slovenská akadémia vied a umení, ktorá o rok neskôr zahájila svoju činnosť. V tomto smere relatívne priaznivé obdobie sa odrazilo aj v náraste celkového počtu vydaných publikácií najrôznejšieho druhu.
Založením dvoch nových divadiel, Komorného divadla v Martine a Ľudového divadla v Prešove, úspešne pokračoval proces profesionalizácie slovenského divadla. Vojnové časy neumlčali ani poéziu a prózu. K stagnácii dochádza v oblasti architektúry, podobne ako v ďalších častiach Európy.
Až do jesene 1944 nerušene prebiehali všetky domáce športové súťaže, uskutočňovali sa tiež medzištátne merania síl, najčastejšie s nemeckými, maďarskými a chorvátskymi družstvami.
Kríza a zánik Slovenskej republiky
Séria vojenských neúspechov nacistického Nemecka a jeho spojencov v priebehu roka 1943 viedli k nárastu opozičných nálad v slovenskej spoločnosti. Tie vyústili do vzniku ilegálnych orgánov – Slovenskej národnej rady (SNR) a Vojenského ústredia, ktoré začali pripravovať ozbrojené vystúpenie proti fnacizmu. Realizáciu povstania skomplikovala silnejúca partizánska činnosť, ktorá urýchlila okupáciu krajiny Nemeckom. Povstanie tak nakoniec vypuklo 29. augusta 1944 ako reakcia na obsadzovanie slovenského územia nemeckými vojenskými jednotkami.
Okupačné sily iniciovali personálne zmeny v mocenských štruktúrach slovenského štátu, vrátane rekonštrukcie vlády. Reorganizácia sa nevyhla ani armáde, žandárstvu, polícii a štátnej bezpečnosti. Reálnu moc v krajine však v tomto období mali v rukách nacistické orgány, ktoré rozpútali na Slovensku neobyčajne krutý teror. Jeho výsledkom bolo okolo 190 masových hrobov, takmer 5 000 zavraždených osôb a viac než sto úplne alebo čiastočne vypálených obcí. Okrem toho nacisti odvliekli desiatky tisíc slovenských občanov do zajateckých a koncentračných táborov. Pri niektorých nacistických zločinoch, ako napr. vraždenie v Kremničke (747 osôb) a v Nemeckej (900 osôb), asistovali i POHG. Ako už bolo spomínané, represálie mimoriadne kruto postihli aj židovské obyvateľstvo. Okrem toho sa na vraždení civilného obyvateľstva podieľali aj niektoré partizánske skupiny. Ich vyčíňanie si vyžiadalo viac než 1000 obetí, väčšinou nemeckej národnosti (napr. v Sklenom 187 osôb).
Vypuknutím povstania sa začal konkrétny proces rozpadu slovenského štátu. Kým na západnom a východnom Slovensku sa s pomocou okupačných síl režim slovenskej republiky udržal, na povstaleckom území bola na dva mesiace obnovená Československá republika. Dvojvládie na území SR však neskončilo ani po porážke povstania 28. októbra 1944, keďže v tom čase bola československá štátnosť vyhlásená na časti východného Slovenska, ktoré oslobodila sovietska armáda. V januári 1945 sa podarilo oslobodiť Košice a Prešov, 25. marca Banskú Bystricu a 4. apríla 1945 Bratislavu. Do konca apríla 1945 bolo oslobodené takmer celé územie Slovenska, posledná 3. mája 1945 bola oslobodená obec Makov. Dňa 1. apríla 1945 evakuovala politická reprezentácia slovenského štátu pred postupujúcimi frontom na Záhorie a odtiaľ emigrovala do Rakúska. Územie Slovenska sa stalo súčasťou obnovenej ČSR.
Marián Karcol
Slovensko v druhej Československej republike
Oslabenie republiky po Mníchove využila Hlinkova slovenská ľudová strana (HSĽS), ktorá 6. októbra 1938 za účasti predstaviteľov ďalších strán vyhlásila autonómiu Slovenska. HSĽS sa v pomerne krátkom čase podarilo ovládnuť politický život na Slovensku. Ostatné strany boli rozpustené, rovnaký osud postihol aj ich odbory, organizácie a spolky. Zákaz postihol tiež opozičnú tlač. V decembrových voľbách do Snemu Slovenskej krajiny mohli občania voliť už len jednotnú kandidátku.
Mníchovský diktát sa priamo dotkol aj slovenského územia, a to nielen stratou Petržalky a Devína, ktoré pripadli Nemecku. S územnými požiadavkami vystúpili aj predstavitelia Poľska a Maďarska. Kým Poľsko sa uspokojilo s relatívne malými časťami území na Kysuciach, Orave a Spiši, Maďarsko žiadalo úpravu hraníc na základe sčítania obyvateľstva v roku 1910. Keďže vzájomné rokovania oboch dotknutých strán neviedli k úspechu, rozhodli ministri zahraničných vecí Nemecka a Talianska v tzv. Viedenskej arbitráži. Týmto verdiktom z 2. novembra 1938 Slovensko prišlo o 1/5 územia s 850-tisíc obyvateľmi, z toho 270-tisíc sa hlásilo k slovenskej národnosti.
V tomto období začínajú na Slovensku narastať radikálne separatistické tendencie. Praha precenila vplyv separatistov na slovenskú politiku a v noci z 9. na 10. marca 1939 vyhlásila na Slovensku výnimočný stav. Autonómna vláda na čele s Jozefom Tisom bola odvolaná, vojsko a žandárstvo zatklo 250 osôb. Nedostatočne pripravená akcia známa ako Homolov puč však skončila po dvoch dňoch neúspechom.
Tieto udalosti umožnili Nemecku použiť pri likvidácii Československa slovenskú kartu. Hitler si 13. marca 1939 pozval J. Tisu do Berlína, kde mu predostrel dve alternatívy: buď sa Slovensko odtrhne od ČSR, alebo bude vydané napospas svojmu osudu. Napriek tejto hrozbe Tiso nebol ochotný vyhlásiť samostatnosť Slovenska z cudzieho územia. Argumentoval tým, že túto právomoc má len Slovenský snem a telefonicky požiadal prezidenta Emila Háchu, aby na druhý deň zvolal zasadnutie snemu. Dňa 14. marca 1939 pod hrozbou rozdelenia slovenského územia medzi susedné krajiny poslanci jednohlasne odhlasovali vznik samostatného Slovenského štátu. O deň nato nacistická armáda obsadila české krajiny, kde vyhlásila Protektorát Čechy a Morava.
Slovenská republika 1939 - 1945
Vnútorná štruktúra, politický systém a režim SR
Slovenský štát po ustálení hraníc zaberal plochu 38 055 km2. Po prijatí ústavy 21. júla 1939 sa zmenil názov štátu na Slovenská republika. Z celkového počtu 2 655 053 obyvateľov tvorili 85 % Slováci. Okrem nich žilo na Slovensku 128 000 Nemcov, takmer 89 000 Židov, tiež 65 000 občanov maďarskej národnosti a asi 30 000 Čechov (približne 80 000 ich nútene alebo dobrovoľne odišlo). Administratívne sa územie štátu členilo do 6 žúp a 61 okresov.
Na čele republiky stál prezident volený na obdobie 7 rokov. Túto funkciu od októbra 1939 až do zániku štátu vykonával kňaz J. Tiso, pôsobiaci predtým vo funkcii premiéra. Najvyšším zákonodarným orgánom bol Slovenský snem, ktorý vznikol pretvorením autonómneho snemu. Svoje právomoci však postupne strácal v prospech vlády, a tak väčšina právnych noriem prijatých v čase SR mala charakter vládnych nariadení. Vláda slovenskej republiky pozostávala z ôsmich členov a predsedu. Premiérsky post takmer po celú existenciu štátu času zastával Vojtech Tuka. V Slovenskej republike sa vystriedali 4 vlády, pričom väčšinu personálnych zmien zapríčinili nemecké „odporúčania“. Ďalším ústavným orgánom bola Štátna rada, ktorá v skutočnosti nedisponovala takmer žiadnymi právomocami, keďže jej uznesenia mali charakter nezáväzných odporúčaní.
Najmocnejšou politickou silou v štáte bola HSĽS, ktorá si svoju vedúcu úlohu nechala zakotviť i v ústave. HSĽS sa snažila o ovládnutie verejného života v jeho celej šírke. Okrem zákazu neľudáckych spolkov a organizácií na tento účel slúžili vlastné organizácie s pôvodne povinným členstvom, najmä Hlinkova mládež a Hlinkova garda (HG). Popri HSĽS sa na politickom živote mohli podieľať ešte dve strany zastupujúce záujmy menšín, a to Deutsche Partei (DP) na čele s Franzom Karmasinom a Magyar Párt. Dianie v spoločnosti ovplyvňovala rímskokatolícka cirkev, ktorej kňazi zastávali v štáte popredné pozície.
V súvislosti s charakterom režimu sa v SR vykryštalizovali dva politické prúdy medzi ktorými prebiehal permanentný zápas o moc. Umiernený (konzervatívny) blok na čele s J. Tisom tvorili jeho prívrženci vo vedení strany, aparát HSĽS, väčšina snemu a štátnej správy, a taktiež katolícky klérus. Radikálne krídlo vedené V. Tukom a Alexandrom Machom sa opieralo o HG. Radikáli nachádzali podporu i v Karmasinovej DP a jej polovojenských oddieloch Freiwillige Schutzstaffel (FS). Nedostatočnú popularitu u domáceho obyvateľstva sa tento prúd snažil kompenzovať úsilím o podporu nacistického Nemecka.
Režim slovenského štátu prešiel počas svojho obdobia niekoľkými zmenami. Do leta 1940, kedy malo prevahu konzervatívne krídlo, možno režim charakterizovať ako autoritatívny s početnými demokratickými tradíciami a prežitkami. Už v tejto etape však vznikol Úrad propagandy, Ústredňa štátnej bezpečnosti (tajná polícia) a pre politických odporcov koncentračný tábor v Ilave. Rozvíjali sa tiež snahy o diskrimináciu židovských občanov, hoci zatiaľ v umiernenej podobe.
Potlačovanie pronacistických síl a snaha slovenskej reprezentácie o samostatnejšiu zahraničnú politiku nemohli nechať Nemecko ľahostajným. V dňoch 27. – 28. júla 1940 v Salzburgu nadiktovali nemeckí predstavitelia Tisovi zmeny vo vláde. Predseda vlády V. Tuka zasadol i na post ministra zahraničia, ministrom vnútra sa stal veliteľ HG A. Mach. Začína nová etapa vo formovaní režimu slovenského štátu, v ktorej nacionálno-socialistické prvky prenikajú do všetkých oblastí života. Najdôslednejšie v tzv. riešení židovskej otázky. Konzervatívne krídlo sa však ani po Salzburgu nevzdalo a nastolením vodcovského princípu na jeseň 1942 definitívne preklopilo misky váh na svoju stranu. V roku 1943 súvislosti s obratom na frontoch druhej svetovej vojny sa nacionálno-socialistické princípy z verejného života postupne vytrácali.
Posledná, najkrutejšia etapa režimu slovenského štátu začala v auguste 1944. Slovensko sa stalo okupovanou krajinou, kde prakticky o všetkých otázkach rozhodovali nemecké orgány. Okupácia opäť aktivizovala domáce radikálne sily, najmä HG. Pod velením Otomara Kubalu sa začínajú formovať Pohotovostné oddiely HG (POHG), ktoré sa zúčastňovali na akciách proti partizánom a represáliách proti civilnému obyvateľstvu, vrátane židovského.
Medzinárodné postavenie a zahraničná politika
Nový štátny útvar sa dostal plne do sféry vplyvu hitlerovského Nemecka, čo potvrdila i tzv. ochranná zmluva z 23. marca 1939. V nej sa Slovensko vzdalo značnej časti suverenity, za čo Nemecko prisľúbilo garantovať nedotknuteľnosť slovenského územia. Garancie však ostali len na papieri, keďže po tzv. Malej vojne s Maďarskom v dňoch 23. – 24. marca 1939 muselo Slovensko odstúpiť južnému susedovi 74 obcí s vyše 40-tisíc obyvateľmi.
Obmedzená suverenita Slovenska sa v zahraničnopolitickej oblasti podpísala pod pristúpenie k Paktu troch v novembri 1940, ale najmä účasťou na vojenských operáciách po boku nacistického Nemecka. V ťažení proti Poľsku bojovali tri slovenské divízie, za čo Slovensko získalo späť územia, ktoré v roku 1924, resp. 1938 pripadli Poľsku. Od júna 1941 asistovala slovenská armáda aj pri nemeckom ťažení proti Sovietskemu zväzu. Celkove prešlo východným frontom približne 100-tisíc slovenských vojakov a dôstojníkov. Posledné slovenské jednotky boli z východného frontu stiahnuté v marci 1944. Okrem vojny proti Poľsku a ZSSR, V. Tuka nediplomatickou cestou vyhlásil vojnu aj USA a Veľkej Británii. Letectvo USA začalo od júna 1944 bombardovať aj slovenské priemyselné podniky.
Podriadené postavenie Slovenskej republiky voči Nemecku sa prejavilo i dosadzovaním nemeckých poradcov (tzv. beráteri) na všetky slovenské ministerstvá a centrálne úrady, pričom sa tomuto opatreniu nevyhli ani generálny sekretariát HSĽS a hlavné veliteľstvo HG. Pod kontrolu Nemecka sa dohodou z januára 1940 dostali aj najdôležitejšie priemyselné podniky.
Slovenskú republiku postupne uznalo 27 štátov s výnimkou USA. Najintenzívnejšie kontakty udržiavala s Nemeckom, ďalej s Maďarskom (hoci tie poznačili teritoriálne spory), Rumunskom a Chorvátskom. Spolupráca s Talianskom sa obmedzila hlavne na ekonomickú oblasť kvôli jeho pomeru k Maďarsku. Čulé styky s Vatikánom však tiež neboli bezproblémové, najmä kvôli židovskej otázke.
Židovská otázka
Už v období autonómie sa do novej pozície dostávala i problematika židovského obyvateľstva. Postupne sa roztáčala protižidovská propaganda, pričom predmetom najväčšej kritiky sa stála silná pozícia Židov v hospodárskom živote. Po vzniku Slovenského štátu dostalo tzv. riešenie židovskej otázky zákonný rámec a židovské obyvateľstvo postupne stratilo základné ľudské, občianske a majetkové práva. Protižidovská legislatíva vyvrcholila 9. septembra 1941 prijatím tzv. židovského kódexu, ktorý dovtedajšie opatrenia sumarizoval a prehlboval.
Najťažším zločinom, za ktorý niesli zodpovednosť orgány SR (hlavne predseda vlády V. Tuka a minister vnútra A. Mach), sa stali deportácie. V období od 25. marca do 20. októbra 1942 bolo do nacistických vyhladzovacích táborov vyvezených takmer 58 000 slovenských Židov, z ktorých prežilo len niekoľko sto osôb. Za každého deportovaného navyše SR zaplatila 500 ríšskych mariek (RM). Snaha Nemecka o obnovenie deportácií na jar roku 1943 už nebola úspešná. Nová vlna transportov tak začala až po okupácii Slovenska nacistickým Nemeckom. Od septembra 1944 do marca 1945 vyviezli nacisti okolo 13 500 Židov, približne 1000 ich bolo zavraždených priamo na území Slovenska. Najmä vďaka obetavej pomoci civilného obyvateľstva prežilo zimu 1944/45 okolo 10 000 slovenských Židov.
Hospodárstvo
Podobne ako politickú sféru chceli nacisti ovládnuť i slovenské hospodárstvo. Nemecký kapitál si už v prvom roku existencie SR zabezpečil kontrolu nad veľkými priemyselnými podnikmi, naopak, rozvoj určitých odvetví sa stal pre Nemecko nežiaduci. Podriadené postavenie Slovenska sa tiež prejavilo v umelom udržiavaní nadhodnoteného konverzného kurzu nemeckej meny voči slovenskej korune na úrovni 1 RM : 11 Ks. Pritom reálne mala ríšska marka približne polovičnú hodnotu a až do konca vojny postupne znehodnocovala. Okrem toho Nemecko najmä v záverečnom období existencie Slovenskej republiky nie vždy dodržiavalo platobnú disciplínu pri bezhotovostnom styku. Dlh Nemecka voči Slovensku na clearingovom účte tak do konca vojny presiahol 8 miliárd Ks.
Na rozvoj hospodárstva negatívne vplývali aj územné straty po Viedenskej arbitráži, ktoré obrali Slovenskú republiku o najúrodnejší pôdny fond a narušili železničnú sieť. Napriek tomu slovenská ekonomika prosperovala. Pod tento fakt sa významnou mierou podpísala vojnová konjunktúra, ale tiež šikovná hospodárska politika štátu. Nezávislým ekonómom na čele s Imrichom Karvašom a Petrom Zaťkom sa prostredníctvom rôznych opatrení darilo minimalizovať škody zapríčinené nemeckým tútorstvom. K týmto skutočnostiam treba pridať i tradičnú pracovitosť, nízku spotrebu a entuziazmus slovenského obyvateľstva vyvolaný možnosťou po prvýkrát spravovať svoju krajinu vlastnými silami.
Počas existencie slovenského štátu vzniklo viac než 200 priemyselných podnikov, postavilo sa takmer 100 km nových železníc a 287 km cestných komunikácií. Stavali sa vodné diela, prebiehala elektrifikácia obcí, rozširovala sa telegrafná a telefónna sieť, stúpal počet koncesionárov rozhlasu. Vysokú konjunktúru prežívala i poľnohospodárska výroba. Pozemková reforma rozdelila pre roľníkov 13 400 ha ornej pôdy a 18 000 ha lesnej pôdy patriacej predtým židovským vlastníkom.
Napriek mnohým nedostatkom bola v porovnaní s okolitými štátmi uspokojivá situácia aj v zásobovaní, slovenská mena bola pevná a žiadaná. Dostatok príjmov umožnil slovenskej republike realizovať mnohé sociálne opatrenia, ako boli prídavky na deti, sociálne príspevky a pod. Na rozdiel od prvej ČSR sa v slovenskom štáte podarilo odstrániť problém vysokej nezamestnanosti, k čomu okrem hospodárskeho rastu prispel najmä odchod českých zamestnancov a vyradenie osôb židovského pôvodu z ekonomického procesu. Popritom každoročne odchádzalo na sezónne práce do Nemecka 40 000 robotníkov a časť produktívneho obyvateľstva bola odvelená na front.
Kultúra
V oblasti kultúry Slovensko úspešne nadviazalo na obdobie Československej republiky. Sieť stredných škôl sa rozrástla o 26 zariadení rôzneho typu, rozvíjalo sa tiež vysoké školstvo. Po dvojročných peripetiách zahájila roku 1939 svoju činnosť Slovenská vysoká škola technická, o rok neskôr súkromná Vysoká škola obchodná. Univerzita Komenského, premenovaná na Slovenskú univerzitu, bola rozšírená o prírodovedeckú fakultu. V porovnaní s ČSR vzrástol počet vysokoškolských študentov o takmer dve tretiny.
Vedecká činnosť nachádza najvhodnejšie podmienky v prostredí spolkov (Spolok sv. Vojtecha, Katolícka liga, Tranoscius). Nárast aktivít vykazujú vedecké odbory Matice slovenskej, vedecký život sa realizuje aj na pôde vysokých škôl. V roku 1942 vznikla Slovenská akadémia vied a umení, ktorá o rok neskôr zahájila svoju činnosť. V tomto smere relatívne priaznivé obdobie sa odrazilo aj v náraste celkového počtu vydaných publikácií najrôznejšieho druhu.
Založením dvoch nových divadiel, Komorného divadla v Martine a Ľudového divadla v Prešove, úspešne pokračoval proces profesionalizácie slovenského divadla. Vojnové časy neumlčali ani poéziu a prózu. K stagnácii dochádza v oblasti architektúry, podobne ako v ďalších častiach Európy.
Až do jesene 1944 nerušene prebiehali všetky domáce športové súťaže, uskutočňovali sa tiež medzištátne merania síl, najčastejšie s nemeckými, maďarskými a chorvátskymi družstvami.
Kríza a zánik Slovenskej republiky
Séria vojenských neúspechov nacistického Nemecka a jeho spojencov v priebehu roka 1943 viedli k nárastu opozičných nálad v slovenskej spoločnosti. Tie vyústili do vzniku ilegálnych orgánov – Slovenskej národnej rady (SNR) a Vojenského ústredia, ktoré začali pripravovať ozbrojené vystúpenie proti fnacizmu. Realizáciu povstania skomplikovala silnejúca partizánska činnosť, ktorá urýchlila okupáciu krajiny Nemeckom. Povstanie tak nakoniec vypuklo 29. augusta 1944 ako reakcia na obsadzovanie slovenského územia nemeckými vojenskými jednotkami.
Okupačné sily iniciovali personálne zmeny v mocenských štruktúrach slovenského štátu, vrátane rekonštrukcie vlády. Reorganizácia sa nevyhla ani armáde, žandárstvu, polícii a štátnej bezpečnosti. Reálnu moc v krajine však v tomto období mali v rukách nacistické orgány, ktoré rozpútali na Slovensku neobyčajne krutý teror. Jeho výsledkom bolo okolo 190 masových hrobov, takmer 5 000 zavraždených osôb a viac než sto úplne alebo čiastočne vypálených obcí. Okrem toho nacisti odvliekli desiatky tisíc slovenských občanov do zajateckých a koncentračných táborov. Pri niektorých nacistických zločinoch, ako napr. vraždenie v Kremničke (747 osôb) a v Nemeckej (900 osôb), asistovali i POHG. Ako už bolo spomínané, represálie mimoriadne kruto postihli aj židovské obyvateľstvo. Okrem toho sa na vraždení civilného obyvateľstva podieľali aj niektoré partizánske skupiny. Ich vyčíňanie si vyžiadalo viac než 1000 obetí, väčšinou nemeckej národnosti (napr. v Sklenom 187 osôb).
Vypuknutím povstania sa začal konkrétny proces rozpadu slovenského štátu. Kým na západnom a východnom Slovensku sa s pomocou okupačných síl režim slovenskej republiky udržal, na povstaleckom území bola na dva mesiace obnovená Československá republika. Dvojvládie na území SR však neskončilo ani po porážke povstania 28. októbra 1944, keďže v tom čase bola československá štátnosť vyhlásená na časti východného Slovenska, ktoré oslobodila sovietska armáda. V januári 1945 sa podarilo oslobodiť Košice a Prešov, 25. marca Banskú Bystricu a 4. apríla 1945 Bratislavu. Do konca apríla 1945 bolo oslobodené takmer celé územie Slovenska, posledná 3. mája 1945 bola oslobodená obec Makov. Dňa 1. apríla 1945 evakuovala politická reprezentácia slovenského štátu pred postupujúcimi frontom na Záhorie a odtiaľ emigrovala do Rakúska. Územie Slovenska sa stalo súčasťou obnovenej ČSR.
Marián Karcol
Naposledy upravil(a) Bleu dne 13/10/2011, 10:05, celkem upraveno 1 x.
"Slepému neukážeš, hluchému nepovíš, debilovi nedokážeš..."
- Anonym -
Historie bude mít právo nárokovat si místo mezi znalostmi opravdu hodnými úsilí pouze tehdy, pokud nám místo pouhého výčtu postrádajícího souvislosti a prakticky i omezení umožní racionální řazení a postupnou srozumitelnost.
Marc Bloch, 1942
Slovenské národné povstanie
Vyhlásenie povstania
Prípravy povstania, ktorého prepuknutie bolo závislé od blízkosti a dohody s Červenou armádou, boli neočakávane prerušené 29. augusta 1944. Vtedy nemecké vedenie začalo pacifikovať už prejavovaný (partizánske hnutie) či potencionálny protinemecký odpor v tyle svojich brániacich sa jednotiek. Nemci vyslali na Slovensko okupačnú armádu, ktorá oficiálne prichádzala slovenskej vláde pomáhať iba zneškodniť partizánske hnutie. Do odboja zapojení vojaci a ostatní obyvatelia chrániaci si svoju slobodu sa však postavili okupačným vojskám na odpor. Prvé boje prepukli v predpoludňajších hodinách 29. augusta 1944, keď sa vojaci žilinskej posádky pod vedením majora Jozefa Dobrovodského rozhodli brániť mesto pred prichádzajúcimi nemeckými jednotkami. Následne sa však stiahli do Strečnianskej tiesňavy, kde mali v spolupráci s ďalšími jednotkami z Martina a za podpory partizánov vybudovať obranu a znemožniť nemeckej armáde postup do Turca. Večer 29. augusta sa aj Golianovmu Vojenskému ústrediu jednoznačne potvrdili správy o začiatku nemeckej okupácie. Na základe toho sa Golian rozhodol vyslať vojenským posádkam heslo „Začnite s vysťahovaním“, ktoré malo začať platiť od 20.00 hod. a znamenalo začiatok aktívnej obrany vojenských jednotiek proti nemeckej okupácii. V nasledujúcich hodinách a dňoch sa k povstaleckej výzve k odporu pripojila väčšina vojenských posádok na strednom a v menšej miere aj na západnom a východnom Slovensku. K vojakom zapojeným do povstania sa pridávali dobrovoľníci z radov civilného obyvateľstva. Vstup do povstaleckej armády postupne organizovali povstalecké vojenské posádky aj niektoré národné výbory, ktoré predtým pôsobili v ilegalite. Prvé hodiny a dni povstania však neprebiehali podľa plánov a želaní povstaleckého vedenia. Najnegatívnejšie ovplyvnila úvod ozbrojeného vystúpenia rýchla a efektívna nemecká pacifikačná akcia, ktorá eliminovala potencionálne najlepšie povstalecké jednotky Poľnej armády. Mimo povstaleckého diania tak zostalo, až na pár výnimiek, takmer celé západné a východné Slovensko. Zapríčinila to výrazne aj nerozhodnosť a nepružnosť miestnych povstaleckých veliteľov, ktorí neboli schopní previesť organizovaný prevrat a presun k Banskej Bystrici. Veľká časť vojakov, ktorá nebola odzbrojená Nemcami a mohla sa tak zapojiť do povstania, ostala v chaose prvých chvíľ okupácie bez velenia, opustila posádky a rozpŕchla sa domov.
Vojenský vývoj povstania
V prvých dňoch povstania sa tak po stratách západného a východného Slovenska utvorilo povstalecké územie z rozlohou približne 20 000 km2. Jeho územie sa však s postupom nemeckých jednotiek zmenšovalo zo dňa na deň. V prvých dňoch povstania stálo proti nemeckej okupačnej armáde asi 18 000 povstaleckých vojakov a dôstojníkov. Po prvej oficiálnej mobilizácii 5. septembra to bolo už 47 000 a po druhej mobilizácii koncom septembra 1944 až 60 000 vojakov, s ktorých však veľká časť nemala vhodnú výstroj a výzbroj. Z ťažkých zbraní disponovali povstalci asi 120 tankami, z ktorých ale len 43 bolo pojazdných. Naproti tomu nemecké jednotky mali asi 90 tankov a 40 samohybných diel, čiastočne porovnateľnej kvality ako povstalci. Povstalecké delostrelectvo bolo početnejšie, no kvalitatívne zaostávalo za nemeckým. V priebehu septembra nemecké letectvo ovládlo vzdušný priestor nad Slovenskom. Po zbombardovaní letiska Malacky americkým letectvom a prílete stíhacieho pluku zo ZSSR sa situácia zmenila a vzdušnú prevahu si vybudovali povstaleckí letci.
Vojenský priebeh povstania možno rozdeliť do troch vývojových období. Do 9. septembra 1944 sa skončila prvá fáza obranných povstaleckých bojov. Povstalecká armáda utrpela značné straty na zásobách vojenského materiálu, ktorý citeľne chýbal v neskorších dňoch. Pre povstanie boli stratené Spiš a Liptov. Na Hornej Nitre prebehli ťažké ústupové boje, v ktorých povstalci utrpeli značné straty.
V druhej fáze povstaleckých bojov od 10. septembra do 18. októbra 1944 sa reorganizáciou povstaleckej armády podarilo spomaliť nemecký postup. Napriek všeobecnému ustupovaniu zaznamenávajú povstalci vďaka osobnému hrdinstvu svojich vojakov aj rad povšimnutiahodných vojenských úspechov. Spomenúť možno boje pri Telgárte, obranu výšiny Ostrô, obranné boje v oblasti Dolnej a Hornej Štubne, neskôr Čremošného a pod. Napriek tomu dochádza v septembri 1944 k strate Hornej Nitry a Turca.
Poslednou fázou obrany povstaleckého územia bolo obdobie od začiatku generálnej nemeckej ofenzívy 18. októbra až do vojenskej porážky povstania koncom októbra 1944. Priama okupácia a nastolenie Szálasiho režimu v Maďarsku umožnilo nemeckej armáde rozhodujúci útok proti slabo zabezpečeným južným úsekom povstaleckej obrany, kde sa dovtedy nebojovalo. Zo všetkých strán obkľúčené povstalecké územie o necelých desať dní tomuto tlaku podľahlo. Vedenie akýchkoľvek otvorených bojov s nemeckými jednotkami nasadenými proti povstaniu už nemalo najmenšiu nádej na úspech. Preto generál Rudolf Viest, ktorý 7. októbra priletel z londýnskeho exilu a prebral od Goliana velenie povstaleckej armády, vydal 27. októbra 1944 rozkaz pre ústup z Banskej Bystrice na Donovaly. Zakrátko nato rozpustil povstaleckú armádu a súhlasil s jej prechodom na partizánsky spôsob boja.
Spoločenské dianie na povstaleckom území
Vnútri povstaleckého územia, najmä v jeho centre v Banskej Bystrici, prebiehal dynamický politický vývoj a relatívne čulý spoločenský život. Najvyšším povstaleckým orgánom sa stala 1. septembra 1944 Slovenská národná rada, ktorá vznikla pribratím Vavra Šrobára a jeho prívržencov a predstaviteľov ďalších celoslovenských a regionálnych odbojových skupín k pôvodnej SNR. Stala sa najvyšším zákonodarným i vládnym orgánom povstania, pričom si k plneniu vládnych funkcií vytvorila ako svoj orgán Zbor povereníkov.
Na povstaleckom území sa ako prvá politická strana etablovala Komunistická strana Slovenska (KSS). Dominancia a aktivita komunistov v ľavicovom spektre odboja sa prejavila v zlúčení sa sociálnych demokratov s komunistami na platforme KSS. Zjednocovací zjazd, ktorý sa konal 17. septembra 1944, prijal na záver rezolúciu s politickým programom KSS, ktorému dominovali otázky socializácie a rovnoprávneho postavenia Slovákov v obnovenom Československu. Po zjednotení strán sa 15. októbra 1944 v Podbrezovej uskutočnila tiež Konferencia závodných výborov, na ktorej sa zlúčili odborové organizácie oboch strán.
Zjednocovací proces v ľavicovom tábore vyvolal obdobné tendencie aj u predstaviteľov občiansko-demokratických skupín, ktoré mali záujem na vytvorení konkurencie- schopnej alternatívy voči KSS. Urýchlené prípravy vyústili už 17. septembra 1944 do vydávanie vlastného tlačového orgánu pomenovaného Čas. Dobiehal sa tak náskok komunistov, ktorí od prvých dní legálneho pôsobenia disponovali denníkom Pravda a vykonávali značnú politickú aktivitu. Program demokratov, ktorý sa formuloval iba postupne, bol založený na ideách humanity, masarykovskej demokracie, nacionalizmu a slavianofilstva.
SNP znovu nastolilo aj otázku štátoprávneho postavenia Slovenska v obnovenej ČSR. Na povstaleckom území fakticky vznikol samostatný štát, ktorému chýbalo iba medzinárodné uznanie. O jeho dosiahnutie sa však neusiloval, keďže SNR uznávalo exilovú československú vládu ako medzinárodného predstaviteľa československého odboja. Spory medzi vedením slovenského odboja a exilovou československou vládou vznikli až potom, čo londýnsky exil vyslal na Slovensko svojho delegáta ministra Františka Němca, ktorý mal ako zástupca exilovej vlády preberať do civilnej správy už Červenou armádou oslobodené územia bývalého Československa. SNR sa nechcela vzdať svojej moci na Slovensku a odovzdať ho opäť na milosť či nemilosť pražskému centralizmu. Odmietla preto tútorstvo Němcovej vládnej delegácie nad správou povstaleckého Slovenska a odsunula ju iba do pozície prostredníka medzi vládou a SNR, resp. medzi SNR a zahraničím, t. j. Sovietskym zväzom.
V povstaní sa riešili nielen politické a vojenské záležitosti. Rovnaká dôležitosť ako vojenská či politická sféra bola v povstaní pripisovaná aj hospodárskej i sociálnej oblasti. Bolo sa treba postarať o plynulé financovanie miezd zamestnancov, výplatu dôchodkov, podpôr rodinám vojakov, zásobovanie obyvateľstva potravinami a základnými životnými potrebami či zabezpečiť ubytovanie a prácu pre utečencov z okupovaného územia. Pre celkový úspech SNP bolo potrebné zabezpečiť plynulé a bezproblémové zásobovanie všetkým nevyhnutným tovarom, predovšetkým potravinami. K tomu vhodne napomáhal aj už zabehnutý systém družstevných výkupných podnikov, ktorý prešiel do služieb SNR.
Dlhotrvajúca vojna, aktuálne boje priamo na slovenskom území a prílev utečencov z okupovaného územia nastoľovali potrebu intenzívne sa venovať aj sociálnej problematike. Miestne národné výbory spontánne a úspešne organizovali zbierky na podporu evakuantov, ranených vojakov a partizánov. Obyvatelia prispievali v rámci svojich možností – finančne, potravinami, šatstvom alebo inými potrebnými vecami. Na rozdiel od vojenskej sféry sa hospodársky a sociálne podarilo povstanie úspešne zabezpečiť a tomto smere fungoval povstalecký štát bez vážnejších problémov.
Situácia po potlačení povstania
Obsadením Banskej Bystrice nemeckými jednotkami bojovej skupiny SS Schill 27. októbra 1944 sa fakticky končí odpor povstaleckej armády ako organizovaného celku. Pod tlakom tohto faktu úplného zrútenia sa súvislej povstaleckej obrany sa povstalecké vedenie rozhodlo o prechode povstalcov do hôr a o pokračovaní v odpore partizánskym spôsobom boja. Nútene sa tak realizovala už predtým viackrát slovenskými komunistami a sovietskym vedením vyzdvihovaná a preferovaná gerilová vojna, ktorej sa povstalecké velenie, vzhľadom na úplnú nepripravenosť armády na takýto spôsob boja, predtým bránilo. Napriek tomu sa podarilo viacerým jednotkám 2. čs. paradesantnej brigády, Vysokoškolského strážneho oddielu či častí jednotiek taktických skupín prejsť na partizánsky spôsob boja. Celkovo však nebol tento prechod príliš úspešný a veľká časť bývalých povstaleckých vojakov bola zajatá resp. sa dobrovoľne rozhodla vzdať sa aktívneho odporu v horách.
Podobne ako armádne velenie, aj partizánske vedenie sústredené v Hlavnom štábe partizánskych oddielov (HŠPO) sa snažilo, aby čo najviac partizánskych jednotiek počítajúcich cca 10 000 partizánov vyviazlo z obkľúčenia a dostalo sa do blízkych horstiev Veľkej Fatry, Nízkych Tatier či Slovenského Rudohoria a pokračovalo v ďalšom partizánskom boji.
Partizánske velenie, časť povstaleckej reprezentácie, vojakov a partizánov našla po ústupe do hôr svoje útočisko v zimnom tábore pod Prašivou. Toto nové centrum odporu sa prirodzene stalo hlavným cieľom protipartizánskych akcií nemeckých okupačných jednotiek v zime 1944/1945. Napriek systematickému pátraniu nemeckých jednotiek po partizánskych skupinách v masíve Nízkych Tatier sa po prvotných organizačných problémoch, defetizme a odchodoch od jednotiek, postupne darilo partizánske hnutie stabilizovať. Začali aj menšie diverzné a bojové akcie. Svoje úsilie o plnú pacifikáciu slovenského zázemia však zintenzívnila aj nemecká branná moc, ktorá si uvedomovala nebezpečenstvo koordinovania partizánskych akcií s akciami novembrovej ofenzívy Červenej armády. Preto sa nemecké velenie rozhodlo definitívne zlikvidovať partizánske hnutie na Slovensku, čoho prvotnou podmienkou bolo odrezať partizánske skupiny od svojho civilného zázemia, od zásobovacích zdrojov. Nemecké jednotky preto obsadili podhorské obce podporujúce partizánske hnutie a rozpútali teror a represálie proti civilnému obyvateľstvu napomáhajúcemu udržovať protinemecký odpor. S približujúcim sa frontom však aktivity partizánskeho hnutia rástli. V prvých mesiacoch roku 1945 boli partizánske skupiny takmer vo všetkých horských oblastiach nemeckou armádou kontrolovaného Slovenska.
Napriek veľkej snahe nemeckých orgánov o elimináciu partizánskeho hnutia na Slovensku vzhľadom k blížiacemu sa frontu, sa väčšina partizánskych jednotiek počas partizánskej vojny na Slovensku vhodným manévrovaním dostávala z obkľúčení a unikala nemeckým vojenským a trestným jednotkám. O to viac sa však ostrie represálií zameralo na skutočných a potencionálnych podporovateľov odboja z radov civilného obyvateľstva. Padli mu za obeť desiatky vypálených obcí a osád a viac ako 5000 osôb, vrátane rasovo prenasledovaných. Nemecký represívny aparát, za asistencie mocenských orgánov verných ľudáckemu režimu, sa začal budovať už krátko po začatí nemeckej intervencie koncom augusta 1944. Priamu okupáciu Slovenska jednotkami Wehrmachtu a zložkami zbraní SS tak v zázemí výdatne podporovali jednotky Pohotovostnej skupiny H bezpečnostnej polície a bezpečnostnej služby Sicherheitspolizei (SiPo) a Sicherheitsdienst (SD), ktorej jadro tvorili Einsatzkommando 13 a 14 sformované v Brne 30.-31. augusta 1944 na čele s SS-Obersturmbannführerom J. Witiskom. Jej ďalšie organické časti tvorili: Sonderkommando 7a, Sonderkommando ZbV 15, Kommando ZbV 29 a od konca januára 1945 aj Kommando ZbV 27.
Do pôsobnosti Kommanda ZbV 27 so sídlom v Prešove od septembra 1944 až do konca januára 1945 patrilo celé územie východného Slovenska. Po presune na stredné Slovensko (veliteľstvo v Žiline) pokračovalo komando vo svojej činnosti v novozriadených oporných bodoch v Ružomberku a Trstenej, ale výrazne sa podieľali aj na represiách v priestore Žilina - Čadca.
Nacistický teror a represálie najkoncentrovanejšie zasiahli stredné Slovensko. Od novembra 1944 do februára 1945 na severe stredného Slovenska pôsobilo Sonderkommando 7a (so sídlom v Ružomberku), ktoré predtým od septembra 1944 sídlilo v Senici, a na juh od neho Einsatzkommando 14 (sídliace v Banskej Bystrici), ktoré sa sformovalo už v septembri 1944 v Topoľčanoch a postupne sa presúvalo v tyle bojovej skupiny Schill resp. SS divízie Horst Wessel smerom na východ. Komando, za asistencie niektorých príslušníkov POHG, má na svedomí najväčšie atrocity voči povstalcom a rasovo prenasledovaným na území Slovenska spojené s masovým vraždením v Kremničke (747 mŕtvych) a vo vápenke v Nemeckej (asi 900 mŕtvych).
Na západnom a časti stredného Slovenska malo na starosti pacifikáciu hnutia odporu Einsatzkommando 13 (so sídlom v Trenčíne) a Sonderkommando Zb V 15 (sídlilo v Nitre).
Okrem spomínaných Sonder- a Einsatzkommánd Pohotovostnej skupiny H SiPo a SD sa na potláčaní partizánskeho hnutia po povstaní výrazne podieľali špeciálne protipartizánske jednotky Abwehrgruppe 218 (krycím označením Edelweiss), či Stíhací zväz Slovenska („Josef“). V jednotke Edelweiss mal pritom svoje významné zastúpenie jej slovenský oddiel, skladajúci sa prevažne z niekdajších príslušníkov Slovenskej pracovnej služby, ktorí boli vyčlenení zo slovenskej brannej moci a podriadení nemeckej Abwehrgruppe 218. Veliteľom slovenského oddielu jednotky Edelweiss sa paradoxne stal kpt. L. Nižňanský, angažujúci sa pri prvých protinemeckých vystúpeniach povstaleckej žilinskej vojenskej posádky a neskôr zajatý. Okrem priameho boja proti partizánskym skupinám sa Edelweiss podieľal aj na retorziách civilného obyvateľstva (najznámejšie je vypálenie obce Kľak a Ostrý Grúň a zavraždenie ich 148 obyvateľov za to, že podporovali partizánske hnutie).
http://www.muzeumsnp.sk/
Marek Syrný
Vyhlásenie povstania
Prípravy povstania, ktorého prepuknutie bolo závislé od blízkosti a dohody s Červenou armádou, boli neočakávane prerušené 29. augusta 1944. Vtedy nemecké vedenie začalo pacifikovať už prejavovaný (partizánske hnutie) či potencionálny protinemecký odpor v tyle svojich brániacich sa jednotiek. Nemci vyslali na Slovensko okupačnú armádu, ktorá oficiálne prichádzala slovenskej vláde pomáhať iba zneškodniť partizánske hnutie. Do odboja zapojení vojaci a ostatní obyvatelia chrániaci si svoju slobodu sa však postavili okupačným vojskám na odpor. Prvé boje prepukli v predpoludňajších hodinách 29. augusta 1944, keď sa vojaci žilinskej posádky pod vedením majora Jozefa Dobrovodského rozhodli brániť mesto pred prichádzajúcimi nemeckými jednotkami. Následne sa však stiahli do Strečnianskej tiesňavy, kde mali v spolupráci s ďalšími jednotkami z Martina a za podpory partizánov vybudovať obranu a znemožniť nemeckej armáde postup do Turca. Večer 29. augusta sa aj Golianovmu Vojenskému ústrediu jednoznačne potvrdili správy o začiatku nemeckej okupácie. Na základe toho sa Golian rozhodol vyslať vojenským posádkam heslo „Začnite s vysťahovaním“, ktoré malo začať platiť od 20.00 hod. a znamenalo začiatok aktívnej obrany vojenských jednotiek proti nemeckej okupácii. V nasledujúcich hodinách a dňoch sa k povstaleckej výzve k odporu pripojila väčšina vojenských posádok na strednom a v menšej miere aj na západnom a východnom Slovensku. K vojakom zapojeným do povstania sa pridávali dobrovoľníci z radov civilného obyvateľstva. Vstup do povstaleckej armády postupne organizovali povstalecké vojenské posádky aj niektoré národné výbory, ktoré predtým pôsobili v ilegalite. Prvé hodiny a dni povstania však neprebiehali podľa plánov a želaní povstaleckého vedenia. Najnegatívnejšie ovplyvnila úvod ozbrojeného vystúpenia rýchla a efektívna nemecká pacifikačná akcia, ktorá eliminovala potencionálne najlepšie povstalecké jednotky Poľnej armády. Mimo povstaleckého diania tak zostalo, až na pár výnimiek, takmer celé západné a východné Slovensko. Zapríčinila to výrazne aj nerozhodnosť a nepružnosť miestnych povstaleckých veliteľov, ktorí neboli schopní previesť organizovaný prevrat a presun k Banskej Bystrici. Veľká časť vojakov, ktorá nebola odzbrojená Nemcami a mohla sa tak zapojiť do povstania, ostala v chaose prvých chvíľ okupácie bez velenia, opustila posádky a rozpŕchla sa domov.
Vojenský vývoj povstania
V prvých dňoch povstania sa tak po stratách západného a východného Slovenska utvorilo povstalecké územie z rozlohou približne 20 000 km2. Jeho územie sa však s postupom nemeckých jednotiek zmenšovalo zo dňa na deň. V prvých dňoch povstania stálo proti nemeckej okupačnej armáde asi 18 000 povstaleckých vojakov a dôstojníkov. Po prvej oficiálnej mobilizácii 5. septembra to bolo už 47 000 a po druhej mobilizácii koncom septembra 1944 až 60 000 vojakov, s ktorých však veľká časť nemala vhodnú výstroj a výzbroj. Z ťažkých zbraní disponovali povstalci asi 120 tankami, z ktorých ale len 43 bolo pojazdných. Naproti tomu nemecké jednotky mali asi 90 tankov a 40 samohybných diel, čiastočne porovnateľnej kvality ako povstalci. Povstalecké delostrelectvo bolo početnejšie, no kvalitatívne zaostávalo za nemeckým. V priebehu septembra nemecké letectvo ovládlo vzdušný priestor nad Slovenskom. Po zbombardovaní letiska Malacky americkým letectvom a prílete stíhacieho pluku zo ZSSR sa situácia zmenila a vzdušnú prevahu si vybudovali povstaleckí letci.
Vojenský priebeh povstania možno rozdeliť do troch vývojových období. Do 9. septembra 1944 sa skončila prvá fáza obranných povstaleckých bojov. Povstalecká armáda utrpela značné straty na zásobách vojenského materiálu, ktorý citeľne chýbal v neskorších dňoch. Pre povstanie boli stratené Spiš a Liptov. Na Hornej Nitre prebehli ťažké ústupové boje, v ktorých povstalci utrpeli značné straty.
V druhej fáze povstaleckých bojov od 10. septembra do 18. októbra 1944 sa reorganizáciou povstaleckej armády podarilo spomaliť nemecký postup. Napriek všeobecnému ustupovaniu zaznamenávajú povstalci vďaka osobnému hrdinstvu svojich vojakov aj rad povšimnutiahodných vojenských úspechov. Spomenúť možno boje pri Telgárte, obranu výšiny Ostrô, obranné boje v oblasti Dolnej a Hornej Štubne, neskôr Čremošného a pod. Napriek tomu dochádza v septembri 1944 k strate Hornej Nitry a Turca.
Poslednou fázou obrany povstaleckého územia bolo obdobie od začiatku generálnej nemeckej ofenzívy 18. októbra až do vojenskej porážky povstania koncom októbra 1944. Priama okupácia a nastolenie Szálasiho režimu v Maďarsku umožnilo nemeckej armáde rozhodujúci útok proti slabo zabezpečeným južným úsekom povstaleckej obrany, kde sa dovtedy nebojovalo. Zo všetkých strán obkľúčené povstalecké územie o necelých desať dní tomuto tlaku podľahlo. Vedenie akýchkoľvek otvorených bojov s nemeckými jednotkami nasadenými proti povstaniu už nemalo najmenšiu nádej na úspech. Preto generál Rudolf Viest, ktorý 7. októbra priletel z londýnskeho exilu a prebral od Goliana velenie povstaleckej armády, vydal 27. októbra 1944 rozkaz pre ústup z Banskej Bystrice na Donovaly. Zakrátko nato rozpustil povstaleckú armádu a súhlasil s jej prechodom na partizánsky spôsob boja.
Spoločenské dianie na povstaleckom území
Vnútri povstaleckého územia, najmä v jeho centre v Banskej Bystrici, prebiehal dynamický politický vývoj a relatívne čulý spoločenský život. Najvyšším povstaleckým orgánom sa stala 1. septembra 1944 Slovenská národná rada, ktorá vznikla pribratím Vavra Šrobára a jeho prívržencov a predstaviteľov ďalších celoslovenských a regionálnych odbojových skupín k pôvodnej SNR. Stala sa najvyšším zákonodarným i vládnym orgánom povstania, pričom si k plneniu vládnych funkcií vytvorila ako svoj orgán Zbor povereníkov.
Na povstaleckom území sa ako prvá politická strana etablovala Komunistická strana Slovenska (KSS). Dominancia a aktivita komunistov v ľavicovom spektre odboja sa prejavila v zlúčení sa sociálnych demokratov s komunistami na platforme KSS. Zjednocovací zjazd, ktorý sa konal 17. septembra 1944, prijal na záver rezolúciu s politickým programom KSS, ktorému dominovali otázky socializácie a rovnoprávneho postavenia Slovákov v obnovenom Československu. Po zjednotení strán sa 15. októbra 1944 v Podbrezovej uskutočnila tiež Konferencia závodných výborov, na ktorej sa zlúčili odborové organizácie oboch strán.
Zjednocovací proces v ľavicovom tábore vyvolal obdobné tendencie aj u predstaviteľov občiansko-demokratických skupín, ktoré mali záujem na vytvorení konkurencie- schopnej alternatívy voči KSS. Urýchlené prípravy vyústili už 17. septembra 1944 do vydávanie vlastného tlačového orgánu pomenovaného Čas. Dobiehal sa tak náskok komunistov, ktorí od prvých dní legálneho pôsobenia disponovali denníkom Pravda a vykonávali značnú politickú aktivitu. Program demokratov, ktorý sa formuloval iba postupne, bol založený na ideách humanity, masarykovskej demokracie, nacionalizmu a slavianofilstva.
SNP znovu nastolilo aj otázku štátoprávneho postavenia Slovenska v obnovenej ČSR. Na povstaleckom území fakticky vznikol samostatný štát, ktorému chýbalo iba medzinárodné uznanie. O jeho dosiahnutie sa však neusiloval, keďže SNR uznávalo exilovú československú vládu ako medzinárodného predstaviteľa československého odboja. Spory medzi vedením slovenského odboja a exilovou československou vládou vznikli až potom, čo londýnsky exil vyslal na Slovensko svojho delegáta ministra Františka Němca, ktorý mal ako zástupca exilovej vlády preberať do civilnej správy už Červenou armádou oslobodené územia bývalého Československa. SNR sa nechcela vzdať svojej moci na Slovensku a odovzdať ho opäť na milosť či nemilosť pražskému centralizmu. Odmietla preto tútorstvo Němcovej vládnej delegácie nad správou povstaleckého Slovenska a odsunula ju iba do pozície prostredníka medzi vládou a SNR, resp. medzi SNR a zahraničím, t. j. Sovietskym zväzom.
V povstaní sa riešili nielen politické a vojenské záležitosti. Rovnaká dôležitosť ako vojenská či politická sféra bola v povstaní pripisovaná aj hospodárskej i sociálnej oblasti. Bolo sa treba postarať o plynulé financovanie miezd zamestnancov, výplatu dôchodkov, podpôr rodinám vojakov, zásobovanie obyvateľstva potravinami a základnými životnými potrebami či zabezpečiť ubytovanie a prácu pre utečencov z okupovaného územia. Pre celkový úspech SNP bolo potrebné zabezpečiť plynulé a bezproblémové zásobovanie všetkým nevyhnutným tovarom, predovšetkým potravinami. K tomu vhodne napomáhal aj už zabehnutý systém družstevných výkupných podnikov, ktorý prešiel do služieb SNR.
Dlhotrvajúca vojna, aktuálne boje priamo na slovenskom území a prílev utečencov z okupovaného územia nastoľovali potrebu intenzívne sa venovať aj sociálnej problematike. Miestne národné výbory spontánne a úspešne organizovali zbierky na podporu evakuantov, ranených vojakov a partizánov. Obyvatelia prispievali v rámci svojich možností – finančne, potravinami, šatstvom alebo inými potrebnými vecami. Na rozdiel od vojenskej sféry sa hospodársky a sociálne podarilo povstanie úspešne zabezpečiť a tomto smere fungoval povstalecký štát bez vážnejších problémov.
Situácia po potlačení povstania
Obsadením Banskej Bystrice nemeckými jednotkami bojovej skupiny SS Schill 27. októbra 1944 sa fakticky končí odpor povstaleckej armády ako organizovaného celku. Pod tlakom tohto faktu úplného zrútenia sa súvislej povstaleckej obrany sa povstalecké vedenie rozhodlo o prechode povstalcov do hôr a o pokračovaní v odpore partizánskym spôsobom boja. Nútene sa tak realizovala už predtým viackrát slovenskými komunistami a sovietskym vedením vyzdvihovaná a preferovaná gerilová vojna, ktorej sa povstalecké velenie, vzhľadom na úplnú nepripravenosť armády na takýto spôsob boja, predtým bránilo. Napriek tomu sa podarilo viacerým jednotkám 2. čs. paradesantnej brigády, Vysokoškolského strážneho oddielu či častí jednotiek taktických skupín prejsť na partizánsky spôsob boja. Celkovo však nebol tento prechod príliš úspešný a veľká časť bývalých povstaleckých vojakov bola zajatá resp. sa dobrovoľne rozhodla vzdať sa aktívneho odporu v horách.
Podobne ako armádne velenie, aj partizánske vedenie sústredené v Hlavnom štábe partizánskych oddielov (HŠPO) sa snažilo, aby čo najviac partizánskych jednotiek počítajúcich cca 10 000 partizánov vyviazlo z obkľúčenia a dostalo sa do blízkych horstiev Veľkej Fatry, Nízkych Tatier či Slovenského Rudohoria a pokračovalo v ďalšom partizánskom boji.
Partizánske velenie, časť povstaleckej reprezentácie, vojakov a partizánov našla po ústupe do hôr svoje útočisko v zimnom tábore pod Prašivou. Toto nové centrum odporu sa prirodzene stalo hlavným cieľom protipartizánskych akcií nemeckých okupačných jednotiek v zime 1944/1945. Napriek systematickému pátraniu nemeckých jednotiek po partizánskych skupinách v masíve Nízkych Tatier sa po prvotných organizačných problémoch, defetizme a odchodoch od jednotiek, postupne darilo partizánske hnutie stabilizovať. Začali aj menšie diverzné a bojové akcie. Svoje úsilie o plnú pacifikáciu slovenského zázemia však zintenzívnila aj nemecká branná moc, ktorá si uvedomovala nebezpečenstvo koordinovania partizánskych akcií s akciami novembrovej ofenzívy Červenej armády. Preto sa nemecké velenie rozhodlo definitívne zlikvidovať partizánske hnutie na Slovensku, čoho prvotnou podmienkou bolo odrezať partizánske skupiny od svojho civilného zázemia, od zásobovacích zdrojov. Nemecké jednotky preto obsadili podhorské obce podporujúce partizánske hnutie a rozpútali teror a represálie proti civilnému obyvateľstvu napomáhajúcemu udržovať protinemecký odpor. S približujúcim sa frontom však aktivity partizánskeho hnutia rástli. V prvých mesiacoch roku 1945 boli partizánske skupiny takmer vo všetkých horských oblastiach nemeckou armádou kontrolovaného Slovenska.
Napriek veľkej snahe nemeckých orgánov o elimináciu partizánskeho hnutia na Slovensku vzhľadom k blížiacemu sa frontu, sa väčšina partizánskych jednotiek počas partizánskej vojny na Slovensku vhodným manévrovaním dostávala z obkľúčení a unikala nemeckým vojenským a trestným jednotkám. O to viac sa však ostrie represálií zameralo na skutočných a potencionálnych podporovateľov odboja z radov civilného obyvateľstva. Padli mu za obeť desiatky vypálených obcí a osád a viac ako 5000 osôb, vrátane rasovo prenasledovaných. Nemecký represívny aparát, za asistencie mocenských orgánov verných ľudáckemu režimu, sa začal budovať už krátko po začatí nemeckej intervencie koncom augusta 1944. Priamu okupáciu Slovenska jednotkami Wehrmachtu a zložkami zbraní SS tak v zázemí výdatne podporovali jednotky Pohotovostnej skupiny H bezpečnostnej polície a bezpečnostnej služby Sicherheitspolizei (SiPo) a Sicherheitsdienst (SD), ktorej jadro tvorili Einsatzkommando 13 a 14 sformované v Brne 30.-31. augusta 1944 na čele s SS-Obersturmbannführerom J. Witiskom. Jej ďalšie organické časti tvorili: Sonderkommando 7a, Sonderkommando ZbV 15, Kommando ZbV 29 a od konca januára 1945 aj Kommando ZbV 27.
Do pôsobnosti Kommanda ZbV 27 so sídlom v Prešove od septembra 1944 až do konca januára 1945 patrilo celé územie východného Slovenska. Po presune na stredné Slovensko (veliteľstvo v Žiline) pokračovalo komando vo svojej činnosti v novozriadených oporných bodoch v Ružomberku a Trstenej, ale výrazne sa podieľali aj na represiách v priestore Žilina - Čadca.
Nacistický teror a represálie najkoncentrovanejšie zasiahli stredné Slovensko. Od novembra 1944 do februára 1945 na severe stredného Slovenska pôsobilo Sonderkommando 7a (so sídlom v Ružomberku), ktoré predtým od septembra 1944 sídlilo v Senici, a na juh od neho Einsatzkommando 14 (sídliace v Banskej Bystrici), ktoré sa sformovalo už v septembri 1944 v Topoľčanoch a postupne sa presúvalo v tyle bojovej skupiny Schill resp. SS divízie Horst Wessel smerom na východ. Komando, za asistencie niektorých príslušníkov POHG, má na svedomí najväčšie atrocity voči povstalcom a rasovo prenasledovaným na území Slovenska spojené s masovým vraždením v Kremničke (747 mŕtvych) a vo vápenke v Nemeckej (asi 900 mŕtvych).
Na západnom a časti stredného Slovenska malo na starosti pacifikáciu hnutia odporu Einsatzkommando 13 (so sídlom v Trenčíne) a Sonderkommando Zb V 15 (sídlilo v Nitre).
Okrem spomínaných Sonder- a Einsatzkommánd Pohotovostnej skupiny H SiPo a SD sa na potláčaní partizánskeho hnutia po povstaní výrazne podieľali špeciálne protipartizánske jednotky Abwehrgruppe 218 (krycím označením Edelweiss), či Stíhací zväz Slovenska („Josef“). V jednotke Edelweiss mal pritom svoje významné zastúpenie jej slovenský oddiel, skladajúci sa prevažne z niekdajších príslušníkov Slovenskej pracovnej služby, ktorí boli vyčlenení zo slovenskej brannej moci a podriadení nemeckej Abwehrgruppe 218. Veliteľom slovenského oddielu jednotky Edelweiss sa paradoxne stal kpt. L. Nižňanský, angažujúci sa pri prvých protinemeckých vystúpeniach povstaleckej žilinskej vojenskej posádky a neskôr zajatý. Okrem priameho boja proti partizánskym skupinám sa Edelweiss podieľal aj na retorziách civilného obyvateľstva (najznámejšie je vypálenie obce Kľak a Ostrý Grúň a zavraždenie ich 148 obyvateľov za to, že podporovali partizánske hnutie).
http://www.muzeumsnp.sk/
Marek Syrný
"Slepému neukážeš, hluchému nepovíš, debilovi nedokážeš..."
- Anonym -
Historie bude mít právo nárokovat si místo mezi znalostmi opravdu hodnými úsilí pouze tehdy, pokud nám místo pouhého výčtu postrádajícího souvislosti a prakticky i omezení umožní racionální řazení a postupnou srozumitelnost.
Marc Bloch, 1942
Ale jen ty tučné a dobře krmené, alespoň my Pražáci, my jsme vybíraví a nejhorší. A už odmala mě učili nenávidět Slováky, ale bohužel jsme se rozdělili a nemůžu je tak utlačovat :/Jo. A jíme slovenské děti.
U národa, u něhož je nejoblíbenějším historickým spisovatelem Vlastimil Vondruška, se nějakého historického prozření a sebereflexe dočkáme opravdu jen velice stěží. (Polarovo motto pro rok 2019)
“Without data, you're just another person with an opinion.” W. Edwards Deming
Brána do Mordoru: https://twitter.com/fbeyeee?lang=cs
Tučné ne, raději libové, ale ne kostnaté, přece jenom krevní tlak a cholesterolPolarfox píše:Ale jen ty tučné a dobře krmené, alespoň my Pražáci, my jsme vybíraví a nejhorší. A už odmala mě učili nenávidět Slováky, ale bohužel jsme se rozdělili a nemůžu je tak utlačovat :/Jo. A jíme slovenské děti.
Ale jak říká klasik: kapr je kapr
Nemáš nějaký recept? Pořád nevím, jestli tam dát i bryndzu, abych zachoval národní charakter jídlaTučné ne, raději libové, ale ne kostnaté, přece jenom krevní tlak a cholesterol
Ale jak říká klasik: kapr je kapr
U národa, u něhož je nejoblíbenějším historickým spisovatelem Vlastimil Vondruška, se nějakého historického prozření a sebereflexe dočkáme opravdu jen velice stěží. (Polarovo motto pro rok 2019)
“Without data, you're just another person with an opinion.” W. Edwards Deming
Brána do Mordoru: https://twitter.com/fbeyeee?lang=cs
Doporučil bych normální opékání na rožni jako sele nebo jehně. Ale pozor, je třeba točit rychle, nebo udělat nějaké jiné vhodné opatření - kradou z popela brambory, podobně jako cikáňata.Polarfox píše: Nemáš nějaký recept? Pořád nevím, jestli tam dát i bryndzu, abych zachoval národní charakter jídla
SNP je zmôjho pohľadu určite nielen akcia komunistov z ich politických dôvodov ale mnohých iných resp.obyčajných ľudí z morálnych dôvodov. Vážim si SNP preto, lebo vzniklo ešte v čase, keď Nemci mohli kruto zakročiť, nebolo to teda na poslednú chvíľu napr. 9.mája 45.
Čo sa týka Slovenska ako spojenca Hitlera - malý štátik si veľa vyberať nemohol. Neviem si predstaviť, že by Slovensko povedalo "viete čo pán Hitler, my s vami nepôjdeme, proste nás jednoducho obídete a nechajte nás na pokoji". Slovensko zavylo s vlkom - neberiem teraz do úvahy ako zavylo, čo sa urobilo a neurobilo, koľko židov padlo, koľko Slovákov narukovalo do wehrmachtu atď. - to prinášala daná situácia. Ak vyjem s vlkom, nemôžem žiť ako zajac. Určite je to ale do určitej miery sympatickejšie ako prespanie celej vojny za humnom. Nemôžem si pomôcť, ale taký je môj názor. Neberme teraz do úvahy, že Hitler vojnu prehral. Možno v inom paralelnom vesmíre ju vyhral. Berme do úvahy terajšiu realitu. Predstavme si, že napr. dnes sa píše nejaký dátum roku 1942 alebo 43 a pozícia Slovenska je celému svetu jasne daná. Je na strane Nemecka a dokazuje to. Nie je neutrálne ani niekde v závetrí, či už v tzv. protektoráte alebo niečom podobnom. A neberme do úvahy, či to bolo z donútenia alebo z nejakých zisštných dôvodov atď. A potom sa prenesme do r.1944 august a Slovensko celému svetu dáva najavo, že opúšťa svojho spojenca /však bodajby nie/, ale - a to je dôležité - nerobí to zbabelo na poslednú chvíľu.
Taký je môj pocit zo SNP.
Čo sa týka Slovenska ako spojenca Hitlera - malý štátik si veľa vyberať nemohol. Neviem si predstaviť, že by Slovensko povedalo "viete čo pán Hitler, my s vami nepôjdeme, proste nás jednoducho obídete a nechajte nás na pokoji". Slovensko zavylo s vlkom - neberiem teraz do úvahy ako zavylo, čo sa urobilo a neurobilo, koľko židov padlo, koľko Slovákov narukovalo do wehrmachtu atď. - to prinášala daná situácia. Ak vyjem s vlkom, nemôžem žiť ako zajac. Určite je to ale do určitej miery sympatickejšie ako prespanie celej vojny za humnom. Nemôžem si pomôcť, ale taký je môj názor. Neberme teraz do úvahy, že Hitler vojnu prehral. Možno v inom paralelnom vesmíre ju vyhral. Berme do úvahy terajšiu realitu. Predstavme si, že napr. dnes sa píše nejaký dátum roku 1942 alebo 43 a pozícia Slovenska je celému svetu jasne daná. Je na strane Nemecka a dokazuje to. Nie je neutrálne ani niekde v závetrí, či už v tzv. protektoráte alebo niečom podobnom. A neberme do úvahy, či to bolo z donútenia alebo z nejakých zisštných dôvodov atď. A potom sa prenesme do r.1944 august a Slovensko celému svetu dáva najavo, že opúšťa svojho spojenca /však bodajby nie/, ale - a to je dôležité - nerobí to zbabelo na poslednú chvíľu.
Taký je môj pocit zo SNP.
-
kacermiroslav
- 5. Plukovník
- Příspěvky: 5286
- Registrován: 25/3/2008, 14:07
- Kontaktovat uživatele:
Milane XYZ, dílo Prečana je jedná věc, a výcuc v nějakém článku v Kulture, je věc druhá. Zvolením jen určitých podkladů můžete získat úplně opačný výsledek. Takže asi tak...když se překrucovala pravda dříve, tak teď se to děje dvojnásob a anvíc bez cennzury, protože na net si dneska napíše kdekdo kde co. Vy jste toho živým důkazem:-) A jinak..."dych" vám beru fakt moc rád:-)))) protože téměř s každým vaším příspěvkem ze sebe děláte ještě většího šaška, než já ze sebe "dvorního historika" Palby (jak jste mě nazval zřejmě zase ve snaze mě k něčemu vyprovokovat). Víte...těch historiků, co píší na Palbu, publikují, přednášejí...je tu více, kteří si tu nálepku historiků zaslouží více:-) takže mě zase až tak chválit nemusíte.
Ale co by jste mohl, je konečně věcně reagovat na dotazy, které jsem já i ostatní na vás adresovali. A aby toho nebylo na vás moc...tak prosím začneme s jedním bodem...tedy s těmi bilionovými škodami. Prosím aby jste je zdůvodnil, vyčíslil a podložil:-) v opačném případě jste u mě jen nacionalistický LHÁŘ:-) takže je teď na vás...jestli vám tu nálepku mám přilepit, nebo jestli předložíte nějaké podklady, který by potvrzovali vaše slova...
STUKA: No jasně...a o to tu Milanovi XYZ jde. On tvrdí, že SNP přínos rozhodně nebyl a že naopak napáchal strašné škody a trpěli v něm i německé menšiny:-)
Ale co by jste mohl, je konečně věcně reagovat na dotazy, které jsem já i ostatní na vás adresovali. A aby toho nebylo na vás moc...tak prosím začneme s jedním bodem...tedy s těmi bilionovými škodami. Prosím aby jste je zdůvodnil, vyčíslil a podložil:-) v opačném případě jste u mě jen nacionalistický LHÁŘ:-) takže je teď na vás...jestli vám tu nálepku mám přilepit, nebo jestli předložíte nějaké podklady, který by potvrzovali vaše slova...
STUKA: No jasně...a o to tu Milanovi XYZ jde. On tvrdí, že SNP přínos rozhodně nebyl a že naopak napáchal strašné škody a trpěli v něm i německé menšiny:-)
Naposledy upravil(a) kacermiroslav dne 13/10/2011, 11:43, celkem upraveno 1 x.
-
jersey.se
- Kapitán
- Příspěvky: 2466
- Registrován: 20/1/2010, 21:16
- Bydliště: I'm living on an endless road
- Kontaktovat uživatele:
Rumunsko si také věru po napadení Stalinem a okupaci Moldávie vybírat moc nemohlo, tedy mohlo daleko méně než Slovensko, které vlastně původní státní útvar zradilo. A přestože i v Rumunsku proběhlo povstání a poté mnoho Rumunů prolilo svou krev mimo jiné i při osvobozování Československa, přesto ne ně bylo nahlíženo jako na poraženou zemi a platilo masivní válečné reparace Sovětskému svazu. A není to tak dávno co (spíše jen řečnicky - není možné za současné situace po Rumunsku cokoliv takového chtít) byl ve Švédsku přetřásán fakt, že všechny reparace Rumunsko dosud neuhradilo. To jen že kdybychom všem měli měřit stejným metrem, Slovensko by se reparacím nevyhnulo. Vyhnulo se jim jedině díky opětovnému začlenění do Československa. To je zkrátka nezpochybnitelný fakt. Tečka, finýto.
Naposledy upravil(a) jersey.se dne 13/10/2011, 11:37, celkem upraveno 1 x.
Smoke me a kipper, I'll be back for breakfast
Zatím trpělivě čekám. Mě ty biliony zajímají také. A chci se dovědět jak to bylo, abych se znalostně obohatil.VGR_j4ck41 píše:ja bych si dovolil pripomenout - ciste aby to nezapadlo - ty bilionove skody SNP na slovenske hospodarstvi
Milanexyz, ze hledate? Patrac zatim nezmizikuje. Dekuji
Jo a by bylo jasno - vaše rozličné uváhy které vyhodnotím jako jalové večer smáznu jen se zapráší. Takže si v klidu ještě vlákno projděte a přečtěte si jaké osloviny jste sem nasypali a večer udeří má vražedná myš.
Naposledy upravil(a) Pátrač dne 13/10/2011, 11:37, celkem upraveno 2 x.
Pes(ticid) - nejlepší přítel člověka! Nechápete? Nevadí. Hlavní je, že víte že:
JDE O TO, ŽE KDYBY O NĚCO ŠLO, BYLO BY DOBRÉ VĚDĚT, O CO VLASTNĚ JDE.
-
Cassius Chaerea
- Kapitán
- Příspěvky: 1247
- Registrován: 19/9/2007, 10:52
Jaké povstání vypuklo 9. května 1945. Jestli myslíš pražské povstání z 5. května, tak je to furt ta samá blbost, kdy si dotyčný myslí, že datum je rozhodující k určení co je a co není "zbabělé". De facto veškerá povstání vypukla až v případě, že fronta byla za humny, jsou jen dvě větší vyjímky - Tito a spol. a sebevražedné (o to více odvážné) židovské povstání ve Varšavě v roce 43. V případě SNP byla fronta v mnohem menší vzdálenosti, než v případě pražského povstání. Hornatý a mnohdy těžko přístupný terén středního Slovenska navíc poskytoval lepší podmínky pro vedení delšího boje, než poskytují střední Čechy. Pražské povstání by se bez venkovní pomoci nedokázalo udržet i třeba při březnové situaci Německa (roku 45) déle než 2-3 týdny.Stuka píše:SNP je zmôjho pohľadu určite nielen akcia komunistov z ich politických dôvodov ale mnohých iných resp.obyčajných ľudí z morálnych dôvodov. Vážim si SNP preto, lebo vzniklo ešte v čase, keď Nemci mohli kruto zakročiť, nebolo to teda na poslednú chvíľu napr. 9.mája 45.
Čo sa týka Slovenska ako spojenca Hitlera - malý štátik si veľa vyberať nemohol. Neviem si predstaviť, že by Slovensko povedalo "viete čo pán Hitler, my s vami nepôjdeme, proste nás jednoducho obídete a nechajte nás na pokoji". Slovensko zavylo s vlkom - neberiem teraz do úvahy ako zavylo, čo sa urobilo a neurobilo, koľko židov padlo, koľko Slovákov narukovalo do wehrmachtu atď. - to prinášala daná situácia. Ak vyjem s vlkom, nemôžem žiť ako zajac. Určite je to ale do určitej miery sympatickejšie ako prespanie celej vojny za humnom. Nemôžem si pomôcť, ale taký je môj názor. Neberme teraz do úvahy, že Hitler vojnu prehral. Možno v inom paralelnom vesmíre ju vyhral. Berme do úvahy terajšiu realitu. Predstavme si, že napr. dnes sa píše nejaký dátum roku 1942 alebo 43 a pozícia Slovenska je celému svetu jasne daná. Je na strane Nemecka a dokazuje to. Nie je neutrálne ani niekde v závetrí, či už v tzv. protektoráte alebo niečom podobnom. A neberme do úvahy, či to bolo z donútenia alebo z nejakých zisštných dôvodov atď. A potom sa prenesme do r.1944 august a Slovensko celému svetu dáva najavo, že opúšťa svojho spojenca /však bodajby nie/, ale - a to je dôležité - nerobí to zbabelo na poslednú chvíľu.
Taký je môj pocit zo SNP.
Pán "jersey.se",
"A kdyby nevzniklo ..... patrne by nebylo ani Slovensko". Možno, ale možnože ani Česko... ale pretože to sem nepatrí, nebudem debatovať čo by bolo bývalo keby....
Nemôžem uveriť, že pri tých úctihodných 589 príspevkoch ste nevybadali, že žiadna tretia alternatíva mimo bujnej fantázie politológa kacermiroslava neexistovala . V pozícii mrtvého chrobáka by Slovensko bolo okamžite rozdelené, takže by to bolo tej "obrannej línii" s prepáčením prd platné, nehovoriac o strašnom osude národa pod Maďarmi. Ale to je iná kapitola.
Asi musí byť v tom Švedsku príliš chladné leto....
"A kdyby nevzniklo ..... patrne by nebylo ani Slovensko". Možno, ale možnože ani Česko... ale pretože to sem nepatrí, nebudem debatovať čo by bolo bývalo keby....
Nemôžem uveriť, že pri tých úctihodných 589 príspevkoch ste nevybadali, že žiadna tretia alternatíva mimo bujnej fantázie politológa kacermiroslava neexistovala . V pozícii mrtvého chrobáka by Slovensko bolo okamžite rozdelené, takže by to bolo tej "obrannej línii" s prepáčením prd platné, nehovoriac o strašnom osude národa pod Maďarmi. Ale to je iná kapitola.
Asi musí byť v tom Švedsku príliš chladné leto....
-
kacermiroslav
- 5. Plukovník
- Příspěvky: 5286
- Registrován: 25/3/2008, 14:07
- Kontaktovat uživatele:
Milane XYZ....už zase trapně začínáte hodnotit lidi podle počtu příspěvků?:-) kolik že jste jich napsal jen u A.Hrnka? a stále tam jste za stejného ehmm...nebudu říkat co:-) takže zpět k věci...jste schopen odpovědět na předchozí otázku nebo ne?Milanxyz píše:Nemôžem uveriť, že pri tých úctihodných 589 príspevkoch ste nevybadali, že žiadna tretia alternatíva mimo bujnej fantázie politológa kacermiroslava neexistovala . V pozícii mrtvého chrobáka by Slovensko bolo okamžite rozdelené, takže by to bolo tej "obrannej línii" s prepáčením prd platné, nehovoriac o strašnom osude národa pod Maďarmi. Ale to je iná kapitola.
-
VGR_j4ck41
- nadpraporčík
- Příspěvky: 448
- Registrován: 1/9/2010, 10:23
neni to k SNP takze mozno ze to Patrac smazne, ale presto me tohle neda abych se nezeptal na to jak to myslite ... pripadne abyste tuto myslenku rozvedl - treba i formou samostatneho clankuMilanxyz píše:Pán "jersey.se",
"A kdyby nevzniklo ..... patrne by nebylo ani Slovensko". Možno, ale možnože ani Česko... ale pretože to sem nepatrí, nebudem debatovať čo by bolo bývalo keby....
pokud by v roce 1918 nevzniklo Ceskoslovensko ale "pouze" samostatne Cesko a samostatne Slovensko, tak me osobne se zda, ze Cesko bylo rozhodne zivotaschopnejsim statnim utvarem, nez v te dobe relativne dost prumyslove zaostale a populacne nevzdelane Slovensko ... kdyz v nicem jinem tak minimalne ve schopnosti definovat sve historicke uzemi a toto pak svoji vojenskou silou udrzet