Zabudnuté umenie
Napsal: 16/1/2013, 19:45
Zabudnuté umenie
O Napoleonovi je známe, že mal skvelú pamäť. Zo štátnikov, vojvodcov a iných osobností, nebol jediný. Mnohí sa vyznačovali pamäťou, ktorou ohurovali svoje okolie. Oproti priemernej pamäti, ktorou disponuje väčšina z nás, takýchto ľudí môžeme len obdivovať. Niektorí z nich boli výnimočne nadaní ľudia alebo dokonca géniovia, ktorí okrem iného dostali do vienka vynikajúcu pamäť. Avšak mnohí z nich sa ku skvelej pamäti dopracovali. Chcem vás pozvať na krátku exkurziu do minulosti, z dôvodu, aby som vám ukázala, že pamäť – jej brúsenie, cibrenie, cvičenie atď. bolo kedysi umením. Dnes už zabudnutým umením.
V dnešnom svete sme našu pamäť zmenili predovšetkým na externú. Existuje množstvo zariadení, v ktorých potrebné informácie nájdeme a tak ich nepotrebujeme držať v hlave a pamätať si ich. Naša interná pamäť akoby strácala na význame. Podstata učenosti sa premenila z držania interných informácií na znalosť, kde príslušné informácie vyhľadať.
Oproti minulosti je to významná zmena. Možno túto zmenu odštartoval r. 1455 Gutenberg, keď zaviedol sériovú výrobu kníh. Vtedy totiž viac menej skončilo obdobie internej pamäte, kedy kníh existovalo málo, neboli určené na bežné čítanie ako ho aplikujeme dnes a nie vždy sa ku knihám dalo dostať. Pamäť bola teda niečím, čo si bolo treba pestovať, cvičiť. Významná osobnosť staroveku a stredoveku sa musela vzdelávať v rôznych oblastiach a to aj v jazykových vedách ako gramatika, logika, rétorika. Predovšetkým si však musela trénovať pamäť.
Pred obdobím, kedy sa začalo bežne používať písmo, slúžil na zapamätanie si informácií nasledujúci systém. Informácie sa zostavovali do veršov alebo sa spájali slová s hudbou a takto vznikal ľahko zapamätateľný vzor a rytmus. (Preto je napr. Tóra doplnená drobnými hudobnými značkami na spôsob notových osnov). Ústne podania najmä formou piesne sú presne tie vzory, ktoré si náš mozog ľahko zapamätá. Takisto aj verše sa ľahšie pamätajú. Obsah ústneho podania býva občas zmenený, ale aj to má svoje čaro, pretože zmeny odzrkadľujú dobu a mentalitu ľudí, pre ktorých bolo podanie určené. Niečo sa z podania ubralo, niečo doplnilo, menili sa jednotlivé výrazy. Menej používaný výraz sa nahradil iným – súčasným. Samozrejme došlo aj ku skresleniu, prípadne vynechaniu či pozmeneniu obsahu. Týmto sa ale nebudem detailnejšie zaoberať. Chcela som vám len ukázať ako napr. vznikol epos Iliada a Odyssea, kým bol zostavený do písanej formy (a pripísaný Homérovi) alebo evanjelia.
Keď sa vrátim ešte ďalej do minulosti, človek môže zapojiť pamäť aj spôsobom iným, ktorý rešpektuje to, ako sa naša pamäť za milióny rokov vyvíjala. Naša pamäť bola uspôsobená na podstatne iné prostredie aké je dnes a ktoré nás ovplyvňuje prakticky len pár stoviek rokov. Milióny rokov, ako sa vytváral mozog človeka, človek si nepotreboval zapamätať telefónne čísla, poučky, príkazy, zoznamy, vzorce. Potreboval si pamätať, kde nájde jedlo, vodu, ako nájde cestu domov, ktoré rastliny sú jedlé, ktoré jedovaté. Týmto smerom sa vyvíjala naša pamäť a to poriadne dlhé obdobie. Ak si teda chceme pamätať niečo nudné, dlhé, nezáživné – musíme to previesť na niečo farebné, vzrušujúce, neobvyklé alebo to s tým spojiť. Pretože náš mozog si nudné šedivé veci pamätá nerád.
Teraz preskočím do čias v antike. Pozrieme sa do Grécka do 5.stor. pred Kristom, pretože tu sa zrodilo umenie pamäti. V tom čase sa dostalo k slovu písmo a bolo na vzostupe, takže i zapamätanie si informácií sa muselo nutne zmeniť. Zložitejšie myšlienky (písaného slova) sa museli učiť naspamäť inou metódou a do tej doby postačujúce ústne podania degradovali na druh ľudovej zábavy. K zrodu umenia pamäte sa viaže táto legenda:
Grécky básnik Simonidés z Keu sa zúčastnil na hostine v Thesálii v honosnom paláci, kde mal predniesť oslavnú ódu a kde bolo množstvo hostí. Vstal od bohato prestretého stola a všetky zraky prítomných sa naňho v očakávaní upreli. Predniesol svoju ódu a posadil sa k stolu. V tom prišiel posol a požiadal Simonidésa, aby v naliehavej záležitosti vyšiel, že ho vonku čakajú dvaja muži. Akonáhle Simonidés vyšiel z paláca von, strecha sa zrútila a kusy mramoru rozdrvili telá hodujúcich. Ľudia sa zbehli na miesto nešťastia a odpratávali trosky. Nikto nebol schopný telá identifikovať, ani presne určiť, kto všetko bol vnútri v paláci, pretože telá boli znetvorené k nepoznaniu od trosiek. Simonidés bol z tragédie otrasený. Zahĺbil sa do seba, zatvoril oči a naraz sa v duchu vrátil naspäť v čase. Uvidel vnútorným zrakom palác v neporušenom stave a v miestnosti pri stole jednotlivých hostí ako nič netušiac hodujú, rozprávajú a smejú sa. Simonidés potom otvoril oči, jednotlivých pozostalých chytil za ruku a priviedol ich k miestu, kde sedel pred tragédiou ich príbuzný. Takto sa údajne zrodilo umenie pamäti.
Nech už je táto historka pravdivá alebo nie, my si na nej ukážeme, čím bola táto udalosť zaujímavá. Keď si Simonidés v duchu zrekonštruoval palác a hodovnú sieň pred tragédiou, s úžasom zistil, že si presne pamätá, kde ktorý hosť sedel. Pričom predtým nevynaložil žiadnu námahu, aby si to množstvo ľudí zapamätal. Zasadací poriadok sa mu sám vtisol do pamäti. Z tohto zistenia Simonidés vytvoril techniku, ktorá od tej doby pomáhala na zapamätanie si množstva údajov a textov. Simonidés si uvedomil, že keby namiesto hodujúcich hostí dosadil okolo stola významné osobnosti tej doby aj s ich dátumom narodenia, alebo slová niektorej zo svojich básní alebo názvy úloh, ktoré musí splniť – zapamätá si to všetko bez problémov rovnako ako hodujúcich hostí. Simonidésova technika je teda vcelku jednoduchá: na to, aby si človek zapamätal množstvo dát - často nudných, nezapamätateľných – musí ich previesť do podoby vizuálnych obrazov a umiestniť ich do známeho priestoru. Toto je antická metóda zapamätania si.
Simonidés z Keu
Podľa antickej metódy, ktorú som popísala vyššie, nudné a šedivé veci, ktoré si chceme zapamätať, umiestnime do známeho priestoru a miest, pretože vizuálnu a priestorovú pamäť máme všetci veľmi dobrú. Aj tí, čo si myslia, že nie.
Simonidésova metóda je podrobne popísaná v učebnici rétoriky Rhetorica ad Herennium od neznámeho autora z rokoch 86-82 pred Kristom. Pojednáva o pamäťových technikách a riadili sa ňou aj v stredoveku. Okrem tejto základnej učebnice sa pamäťovými technikami a rozpravou o pamäti venujú vo svojich dielach aj mnohí iní myslitelia napr. Cicero a Quintilian. Zo stredovekých autorov spomeniem Tomáša Akvinského, Alberta Veľkého, Huga zo svätého Viktora a Petra z Ravenny.
Kedysi platilo, že každá vzdelaná osoba od staroveku až do vynálezu kníhtlače, ovládala metódy na tréning pamäti. Výborná pamäť bola potrebná a bola pokladaná za jednu z najvýznamnejších cností. Ľudia v antike a v stredoveku mali ľudskú pamäť vo veľkej vážnosti a úcte. Významní ľudia tej doby boli popisovaní aj z pohľadu, či mali skvelú pamäť.
Plínius napr. uvádza, že „perzský kráľ Kýros II. Veľký si pamätal mená všetkých vojakov vo svojej armáde. Lucius Scipio poznal mená všetkých rímskych senátorov a rímskej aristokracie už deň po svojom príchode do mesta.“
Z iných prameňov vieme, že Seneca dokázal zopakovať dva tisíce mien presne v tom poradí, v akom mu boli predložené. Sv. Augustín uvádza, že má priateľa, ktorý dokáže recitovať z pamäti Vergilia a to i pospiatky.
Antické pamäťové umenie slúžilo predovšetkým na recitovanie poézie a prózy, čo bolo vtedy veľmi populárne. Učeniu sa spamäti kedysi vzdelanci venovali veľa času. Nebolo to len z dôvodu, aby sa dostali k informáciám, ale zmyslom učenia sa spamäti bolo podľa vtedajších učencov aj posilnenie individuálnej morálky. Vycvičená pamäť bola kľúčom k zdravému úsudku, ale aj hrdému občianstvu a skromnej zbožnosti. Človek sa kedysi učil aj staré texty a tým si utváral charakter, osvojoval si staré pravdy. Hľadal potom poučenie vo vlastnej pamäti. Aby to tak mohlo byť, učenie sa z pamäti nebolo mechanické, ale text sa osvojoval pomaly, s textom sa pracovalo a premýšľalo sa nad ním.
Možno vás napadlo, či sa niekto zaoberal tým, ako si zapamätať pojmy, ktoré sa nedajú vizualizovať. Už pred dvoma tisícmi rokov navrhol spôsob Metrodoros zo Skepsidy, grécky súčasník Cicera, ako si zapamätať abstraktné a neviditeľné slová, (ako je napr. spojka „a“). Vytvoril systém tesnopisných obrazov a priradil ich k takýmto slovám. Jeho zoznam značiek sa bohužiaľ nedochoval, ale nápad sa nestratil a odkazuje naň aj Rhetorica ad Herennium. V priebehu stáročí sa táto metóda zdokonaľovala. Napr. v 14.stor. anglický teológ a matematik Thomas Bradwardine (nesk.arcibiskup z Canterbury) vytvoril metódu memoria sillabarum - pamätanie si podľa slabík (u slov, ktoré sa nedali vizualizovať). Napr. ak si chcel niekto zapamätať slabiku „ab“, stačilo aby si vybavil obraz opáta (ang. abbot). Pre slabiku „ba“ si bolo treba vybaviť predstavu strelca s kušou (balistarius). Obrazy slabík sa potom pospájali a vytvorili rébus, ktorý bolo treba vyriešiť, pretože jednotlivé obrazy slabík s pôvodným slovom nemali nič významovo spoločné.
Umenie pamäti však nebolo odsúdené na zánik len z dôvodu nástupu sériovej výroby kníh. V 16.stor. Wiliam Perkins z Cambridge označil umenie pamäte ako „bezbožnícke, pretože v ľuďoch vyvoláva absurdné a hriešne myšlienky, čím v nich roznecuje zvrátené chúťky.“ Asi z dôvodu, že v rámci umenia pamäte sa hojne využívali obrazy spojené so sexom a nahotou, pretože náš mozog si ich zapamätá asi najľahšie.
Ľudia kedysi tvrdo pracovali, aby sa učili naspamäť. Študenti sa neučili iba tomu, čo si majú pamätať, ale tiež ako si to majú zapamätať. Bolo by však omylom si myslieť, že trénovanie pamäti viedlo len k tomu, aby sa človek knihy nabifľoval. On si ich musel aj utriediť, uložiť, urobiť poriadok v tom, čo vie, aby to mohol hocikedy nájsť. Žiadne zoznamy, ani registre neexistovali. Buď ste si vytvorili register v hlave sami, alebo vám naučené informácie časom mohli byť nanič. Akonáhle sa naučí človek učiť sa spamäti, uložených informácií pribúda priam hrozivo. V 15.stor. taliansky znalec práva Peter z Ravenny napríklad napísal asi najúspešnejšiu príručku na trénovanie pamäte tej doby a volala sa Fénix. Príručka bola veľmi populárna a vydávaná po celej Európe. Boli v nej rôzne návody ako si pamätať rôzne informácie pre rôzne profesie. Sám Peter z Ravenny si údajne pamätal niekoľko tisíc právnych prípadov, stoviek rôznych iných textov, tisícky výrokov atď. Ak by si ich v hlave neuložil pod systémom, ktorý musel byť prehľadný a ktorý si tiež musel pamätať, boli by mu takéto informácie nanič.
Dnes samozrejme nemáme čas, aby sme sa učili dlhé texty naspamäť. Nie je to ani potrebné, pretože sme vymenili svoju pamäť za technologické nadstavby. Napriek tomu, by som sa chcela záverom spolu so Sokratom zamyslieť nad tým, čo jemu vadilo už v 5. stor. pred Kristom. Jemu vadilo písané slovo a vo svojich výkladoch ho kritizuje. Hovorí o tom, že ľudia prestanú cvičiť svoju pamäť, stanú sa zábudlivými. Budú sa spoliehať na to, čo je napísané, veci si budú pripomínať podľa vonkajších znakov, nie zo svojho vnútra. Nestanú sa múdrejšími, to bude len zdanie, pretože sa dozvedia síce veľa, ale bez toho, aby sa čokoľvek naozaj naučili. Pôjde len o klam učenosti, pretože v skutočnosti nebudú vedieť skoro nič, zato sa ješitne budú domnievať, že vedia veľa.
Nuž nezdá sa vám to priam prorocké a platné hlavne na našu dobu? Je to asi daň, ktorú musíme zaplatiť za to, že máme k dispozícii takú záplavu ľahko dostupných informácií, ktoré sa nemusíme učiť naspamäť.
Zdroje:
Joshua Foer, Šetři se, Einsteine!, vyd.JOTA r.2012
http://umlaufoviny.com/Liberec/CAJ/text ... ulture.pdf
http://www.utexas.edu/research/memoria/ ... sages.html
http://grammar.about.com/od/mo/g/memoryterm.htm
http://www.marquette.edu/maqom/tull-rhetorical.pdf
O Napoleonovi je známe, že mal skvelú pamäť. Zo štátnikov, vojvodcov a iných osobností, nebol jediný. Mnohí sa vyznačovali pamäťou, ktorou ohurovali svoje okolie. Oproti priemernej pamäti, ktorou disponuje väčšina z nás, takýchto ľudí môžeme len obdivovať. Niektorí z nich boli výnimočne nadaní ľudia alebo dokonca géniovia, ktorí okrem iného dostali do vienka vynikajúcu pamäť. Avšak mnohí z nich sa ku skvelej pamäti dopracovali. Chcem vás pozvať na krátku exkurziu do minulosti, z dôvodu, aby som vám ukázala, že pamäť – jej brúsenie, cibrenie, cvičenie atď. bolo kedysi umením. Dnes už zabudnutým umením.
V dnešnom svete sme našu pamäť zmenili predovšetkým na externú. Existuje množstvo zariadení, v ktorých potrebné informácie nájdeme a tak ich nepotrebujeme držať v hlave a pamätať si ich. Naša interná pamäť akoby strácala na význame. Podstata učenosti sa premenila z držania interných informácií na znalosť, kde príslušné informácie vyhľadať.
Oproti minulosti je to významná zmena. Možno túto zmenu odštartoval r. 1455 Gutenberg, keď zaviedol sériovú výrobu kníh. Vtedy totiž viac menej skončilo obdobie internej pamäte, kedy kníh existovalo málo, neboli určené na bežné čítanie ako ho aplikujeme dnes a nie vždy sa ku knihám dalo dostať. Pamäť bola teda niečím, čo si bolo treba pestovať, cvičiť. Významná osobnosť staroveku a stredoveku sa musela vzdelávať v rôznych oblastiach a to aj v jazykových vedách ako gramatika, logika, rétorika. Predovšetkým si však musela trénovať pamäť.
Pred obdobím, kedy sa začalo bežne používať písmo, slúžil na zapamätanie si informácií nasledujúci systém. Informácie sa zostavovali do veršov alebo sa spájali slová s hudbou a takto vznikal ľahko zapamätateľný vzor a rytmus. (Preto je napr. Tóra doplnená drobnými hudobnými značkami na spôsob notových osnov). Ústne podania najmä formou piesne sú presne tie vzory, ktoré si náš mozog ľahko zapamätá. Takisto aj verše sa ľahšie pamätajú. Obsah ústneho podania býva občas zmenený, ale aj to má svoje čaro, pretože zmeny odzrkadľujú dobu a mentalitu ľudí, pre ktorých bolo podanie určené. Niečo sa z podania ubralo, niečo doplnilo, menili sa jednotlivé výrazy. Menej používaný výraz sa nahradil iným – súčasným. Samozrejme došlo aj ku skresleniu, prípadne vynechaniu či pozmeneniu obsahu. Týmto sa ale nebudem detailnejšie zaoberať. Chcela som vám len ukázať ako napr. vznikol epos Iliada a Odyssea, kým bol zostavený do písanej formy (a pripísaný Homérovi) alebo evanjelia.
Keď sa vrátim ešte ďalej do minulosti, človek môže zapojiť pamäť aj spôsobom iným, ktorý rešpektuje to, ako sa naša pamäť za milióny rokov vyvíjala. Naša pamäť bola uspôsobená na podstatne iné prostredie aké je dnes a ktoré nás ovplyvňuje prakticky len pár stoviek rokov. Milióny rokov, ako sa vytváral mozog človeka, človek si nepotreboval zapamätať telefónne čísla, poučky, príkazy, zoznamy, vzorce. Potreboval si pamätať, kde nájde jedlo, vodu, ako nájde cestu domov, ktoré rastliny sú jedlé, ktoré jedovaté. Týmto smerom sa vyvíjala naša pamäť a to poriadne dlhé obdobie. Ak si teda chceme pamätať niečo nudné, dlhé, nezáživné – musíme to previesť na niečo farebné, vzrušujúce, neobvyklé alebo to s tým spojiť. Pretože náš mozog si nudné šedivé veci pamätá nerád.
Teraz preskočím do čias v antike. Pozrieme sa do Grécka do 5.stor. pred Kristom, pretože tu sa zrodilo umenie pamäti. V tom čase sa dostalo k slovu písmo a bolo na vzostupe, takže i zapamätanie si informácií sa muselo nutne zmeniť. Zložitejšie myšlienky (písaného slova) sa museli učiť naspamäť inou metódou a do tej doby postačujúce ústne podania degradovali na druh ľudovej zábavy. K zrodu umenia pamäte sa viaže táto legenda:
Grécky básnik Simonidés z Keu sa zúčastnil na hostine v Thesálii v honosnom paláci, kde mal predniesť oslavnú ódu a kde bolo množstvo hostí. Vstal od bohato prestretého stola a všetky zraky prítomných sa naňho v očakávaní upreli. Predniesol svoju ódu a posadil sa k stolu. V tom prišiel posol a požiadal Simonidésa, aby v naliehavej záležitosti vyšiel, že ho vonku čakajú dvaja muži. Akonáhle Simonidés vyšiel z paláca von, strecha sa zrútila a kusy mramoru rozdrvili telá hodujúcich. Ľudia sa zbehli na miesto nešťastia a odpratávali trosky. Nikto nebol schopný telá identifikovať, ani presne určiť, kto všetko bol vnútri v paláci, pretože telá boli znetvorené k nepoznaniu od trosiek. Simonidés bol z tragédie otrasený. Zahĺbil sa do seba, zatvoril oči a naraz sa v duchu vrátil naspäť v čase. Uvidel vnútorným zrakom palác v neporušenom stave a v miestnosti pri stole jednotlivých hostí ako nič netušiac hodujú, rozprávajú a smejú sa. Simonidés potom otvoril oči, jednotlivých pozostalých chytil za ruku a priviedol ich k miestu, kde sedel pred tragédiou ich príbuzný. Takto sa údajne zrodilo umenie pamäti.
Nech už je táto historka pravdivá alebo nie, my si na nej ukážeme, čím bola táto udalosť zaujímavá. Keď si Simonidés v duchu zrekonštruoval palác a hodovnú sieň pred tragédiou, s úžasom zistil, že si presne pamätá, kde ktorý hosť sedel. Pričom predtým nevynaložil žiadnu námahu, aby si to množstvo ľudí zapamätal. Zasadací poriadok sa mu sám vtisol do pamäti. Z tohto zistenia Simonidés vytvoril techniku, ktorá od tej doby pomáhala na zapamätanie si množstva údajov a textov. Simonidés si uvedomil, že keby namiesto hodujúcich hostí dosadil okolo stola významné osobnosti tej doby aj s ich dátumom narodenia, alebo slová niektorej zo svojich básní alebo názvy úloh, ktoré musí splniť – zapamätá si to všetko bez problémov rovnako ako hodujúcich hostí. Simonidésova technika je teda vcelku jednoduchá: na to, aby si človek zapamätal množstvo dát - často nudných, nezapamätateľných – musí ich previesť do podoby vizuálnych obrazov a umiestniť ich do známeho priestoru. Toto je antická metóda zapamätania si.
Simonidés z Keu
Podľa antickej metódy, ktorú som popísala vyššie, nudné a šedivé veci, ktoré si chceme zapamätať, umiestnime do známeho priestoru a miest, pretože vizuálnu a priestorovú pamäť máme všetci veľmi dobrú. Aj tí, čo si myslia, že nie.
Simonidésova metóda je podrobne popísaná v učebnici rétoriky Rhetorica ad Herennium od neznámeho autora z rokoch 86-82 pred Kristom. Pojednáva o pamäťových technikách a riadili sa ňou aj v stredoveku. Okrem tejto základnej učebnice sa pamäťovými technikami a rozpravou o pamäti venujú vo svojich dielach aj mnohí iní myslitelia napr. Cicero a Quintilian. Zo stredovekých autorov spomeniem Tomáša Akvinského, Alberta Veľkého, Huga zo svätého Viktora a Petra z Ravenny.
Kedysi platilo, že každá vzdelaná osoba od staroveku až do vynálezu kníhtlače, ovládala metódy na tréning pamäti. Výborná pamäť bola potrebná a bola pokladaná za jednu z najvýznamnejších cností. Ľudia v antike a v stredoveku mali ľudskú pamäť vo veľkej vážnosti a úcte. Významní ľudia tej doby boli popisovaní aj z pohľadu, či mali skvelú pamäť.
Plínius napr. uvádza, že „perzský kráľ Kýros II. Veľký si pamätal mená všetkých vojakov vo svojej armáde. Lucius Scipio poznal mená všetkých rímskych senátorov a rímskej aristokracie už deň po svojom príchode do mesta.“
Z iných prameňov vieme, že Seneca dokázal zopakovať dva tisíce mien presne v tom poradí, v akom mu boli predložené. Sv. Augustín uvádza, že má priateľa, ktorý dokáže recitovať z pamäti Vergilia a to i pospiatky.
Antické pamäťové umenie slúžilo predovšetkým na recitovanie poézie a prózy, čo bolo vtedy veľmi populárne. Učeniu sa spamäti kedysi vzdelanci venovali veľa času. Nebolo to len z dôvodu, aby sa dostali k informáciám, ale zmyslom učenia sa spamäti bolo podľa vtedajších učencov aj posilnenie individuálnej morálky. Vycvičená pamäť bola kľúčom k zdravému úsudku, ale aj hrdému občianstvu a skromnej zbožnosti. Človek sa kedysi učil aj staré texty a tým si utváral charakter, osvojoval si staré pravdy. Hľadal potom poučenie vo vlastnej pamäti. Aby to tak mohlo byť, učenie sa z pamäti nebolo mechanické, ale text sa osvojoval pomaly, s textom sa pracovalo a premýšľalo sa nad ním.
Možno vás napadlo, či sa niekto zaoberal tým, ako si zapamätať pojmy, ktoré sa nedajú vizualizovať. Už pred dvoma tisícmi rokov navrhol spôsob Metrodoros zo Skepsidy, grécky súčasník Cicera, ako si zapamätať abstraktné a neviditeľné slová, (ako je napr. spojka „a“). Vytvoril systém tesnopisných obrazov a priradil ich k takýmto slovám. Jeho zoznam značiek sa bohužiaľ nedochoval, ale nápad sa nestratil a odkazuje naň aj Rhetorica ad Herennium. V priebehu stáročí sa táto metóda zdokonaľovala. Napr. v 14.stor. anglický teológ a matematik Thomas Bradwardine (nesk.arcibiskup z Canterbury) vytvoril metódu memoria sillabarum - pamätanie si podľa slabík (u slov, ktoré sa nedali vizualizovať). Napr. ak si chcel niekto zapamätať slabiku „ab“, stačilo aby si vybavil obraz opáta (ang. abbot). Pre slabiku „ba“ si bolo treba vybaviť predstavu strelca s kušou (balistarius). Obrazy slabík sa potom pospájali a vytvorili rébus, ktorý bolo treba vyriešiť, pretože jednotlivé obrazy slabík s pôvodným slovom nemali nič významovo spoločné.
Umenie pamäti však nebolo odsúdené na zánik len z dôvodu nástupu sériovej výroby kníh. V 16.stor. Wiliam Perkins z Cambridge označil umenie pamäte ako „bezbožnícke, pretože v ľuďoch vyvoláva absurdné a hriešne myšlienky, čím v nich roznecuje zvrátené chúťky.“ Asi z dôvodu, že v rámci umenia pamäte sa hojne využívali obrazy spojené so sexom a nahotou, pretože náš mozog si ich zapamätá asi najľahšie.
Ľudia kedysi tvrdo pracovali, aby sa učili naspamäť. Študenti sa neučili iba tomu, čo si majú pamätať, ale tiež ako si to majú zapamätať. Bolo by však omylom si myslieť, že trénovanie pamäti viedlo len k tomu, aby sa človek knihy nabifľoval. On si ich musel aj utriediť, uložiť, urobiť poriadok v tom, čo vie, aby to mohol hocikedy nájsť. Žiadne zoznamy, ani registre neexistovali. Buď ste si vytvorili register v hlave sami, alebo vám naučené informácie časom mohli byť nanič. Akonáhle sa naučí človek učiť sa spamäti, uložených informácií pribúda priam hrozivo. V 15.stor. taliansky znalec práva Peter z Ravenny napríklad napísal asi najúspešnejšiu príručku na trénovanie pamäte tej doby a volala sa Fénix. Príručka bola veľmi populárna a vydávaná po celej Európe. Boli v nej rôzne návody ako si pamätať rôzne informácie pre rôzne profesie. Sám Peter z Ravenny si údajne pamätal niekoľko tisíc právnych prípadov, stoviek rôznych iných textov, tisícky výrokov atď. Ak by si ich v hlave neuložil pod systémom, ktorý musel byť prehľadný a ktorý si tiež musel pamätať, boli by mu takéto informácie nanič.
Dnes samozrejme nemáme čas, aby sme sa učili dlhé texty naspamäť. Nie je to ani potrebné, pretože sme vymenili svoju pamäť za technologické nadstavby. Napriek tomu, by som sa chcela záverom spolu so Sokratom zamyslieť nad tým, čo jemu vadilo už v 5. stor. pred Kristom. Jemu vadilo písané slovo a vo svojich výkladoch ho kritizuje. Hovorí o tom, že ľudia prestanú cvičiť svoju pamäť, stanú sa zábudlivými. Budú sa spoliehať na to, čo je napísané, veci si budú pripomínať podľa vonkajších znakov, nie zo svojho vnútra. Nestanú sa múdrejšími, to bude len zdanie, pretože sa dozvedia síce veľa, ale bez toho, aby sa čokoľvek naozaj naučili. Pôjde len o klam učenosti, pretože v skutočnosti nebudú vedieť skoro nič, zato sa ješitne budú domnievať, že vedia veľa.
Nuž nezdá sa vám to priam prorocké a platné hlavne na našu dobu? Je to asi daň, ktorú musíme zaplatiť za to, že máme k dispozícii takú záplavu ľahko dostupných informácií, ktoré sa nemusíme učiť naspamäť.
Zdroje:
Joshua Foer, Šetři se, Einsteine!, vyd.JOTA r.2012
http://umlaufoviny.com/Liberec/CAJ/text ... ulture.pdf
http://www.utexas.edu/research/memoria/ ... sages.html
http://grammar.about.com/od/mo/g/memoryterm.htm
http://www.marquette.edu/maqom/tull-rhetorical.pdf
Funguje to. Antickí myslitelia neboli hlupáci.
