Mocný šéf polície a tajnej služby a od roku 1946 plnoprávny člen politbyra - Lavrentij Berija - ku koncu Stalinova života upadal postupne do nemilosti. Značne k tomu dopomohol Nikita Chruščov, ktorého Stalin povolal do Moskvy a ktorý získal veľkú právomoc tým, že sa stal prvým tajomníkom moskovského straníckeho výboru. Stalin týmto ťahom vytvoril protiváhu proti spojenectvu - Berija a Georgij Malenkov, (ktorý bol dlhodobo Stalinovým osobným tajomníkom). Tým zaistil, aby ani jeden jeho podriadený nemal príliš veľkú moc, ale aby sa ruvali medzi sebou. Chruščov prevzal po Berijovi úlohu prvého "našepkávača" a ovplyvňoval Stalina priamo, čo už Berija nemal v moci.
Stalin chátral telesne aj duševne a jeho paranoja narástla do obrovských rozmerov. Plánoval masovú čistku strany a Gruzínsko, ktoré si Berija dlhodobo držal pod palcom, povymetal od jeho stúpencov vo funkciách. V poslednom záchveve paranoje sa stihol ešte zamerať aj na potlačenie sprisahania sionistov, ktorí sa naňho ešte v roku 1944 obrátili s tým, aby na Kryme zriadil židovskú republiku a ktorých teraz pokladal za buržoázny židovský nacionalistický spolok, založený americkou výzvednou službou. S týmto spolkom mala byť prepojená teroristická skupina lekárov, ktorí si predsavzali, že skrátia život aktívnych verejných činiteľov v Sovietskom zväze sabotážou lekárskeho ošetrenia. Vyšetrovanie "potvrdilo" , že sa im podarilo pripraviť o život dvoch významných funkcionárov, kým bolo ich sprisahanie odhalené a mohli byť zatknutí. V tlači sa okamžite začali šíriť správy o lekároch - vrahoch, za ktorými stoja židia. Sovietska verejnosť bola znepokojená. Antisemitská kampaň sa síce začala pár rokov predtým, ale toto bol pravdepodobne prvý tvrdý úder ako predzvesť masového zatýkania a deportácie sovietskych židov. Celá aféra však bola namierená aj priamo proti Berijovi, pretože Stalin ostro kritizoval práve štátnu bezpečnosť, že včas neodhalila sprisahanie a naznačil, že tu môže byť medzi ňou a sprisahaním lekárov spojitosť. Zároveň ale určite aspoň čiastočne veril tomuto výmyslu a prijal myšlienku, že lekári z Kremľa mu idú po krku. Chruščov ho horlivo v jeho paranoji podporoval, pretože si uvedomil, že spolu s lekármi môže padnúť aj Berija. Celý proces s lekármi sa chystal rozrásť do obrovských rozmerov, ale 5.marca 1953 Stalin zomrel a museli sa začať riešiť dôležitejšie problémy.
Stalinova matka a Berija - so Stalinom v roku 1935. Berija, nenápadný a tichý sa postupne vypracoval na druhého muža v sovietskej ríši.
Stalin neustanovil svojho nástupcu, ale iniciatívy sa hneď chopili Berija a Malenkov. Berija navrhol Malenkova - svojho najbližšieho spojenca - za predsedu rady ministrov. Viac menej išlo z jeho strany len o nastrčenie figúry, keďže on - ako ďalší Gruzínec v najvyššej funkcii by neprešiel. Malenkov na oplátku navrhol, aby sa Berija stal jedným z jeho prvých námestníkov. Taktiež navrhol, aby sa zlúčilo ministerstvo vnútra a štátna bezpečnosť a Berija by bol ich šéfom. Chruščov sa zatiaľ držal v ústraní, pretože bolo potrebné, aby sa preklenulo toto obdobie a zabránilo neporiadku, panike a politickému nepokoju. Strana musela navonok vystupovať ako jednotná. Zatiaľ to teda vyzeralo tak, že moc sa viac sústreďuje do rúk Malenkova, Beriju a Molotova. Najmä Malenkov a Berija vytvorili silnú dvojku, v ktorej hlavné slovo mal Berija.
Chruščov ale nelenil a hľadal pre seba podporu v straníckom aparáte. Berija si zasa strážil bezpečnostný aparát. Ak si chcel upevniť mocenskú základňu, musel sa chopiť iniciatívy a začal s rozsiahlymi personálnymi zmenami. Sústredil sa na ministerstvo vnútra, ktoré teraz zahrňovalo aj bezpečnostný aparát, pravidelnú políciu a zbor policajných oddielov. Všade dosadzoval svojich ľudí. Zároveň začal s programom liberalizácie a destalinizácie, aby získal podporu obyvateľstva. Správa nad gulagmi prešla pod ministerstvo spravodlivosti a Berija ešte v marci predložil návrh na rozsiahlu amnestiu pre rôzne kategórie väzňov. 4.apríla sa v tlači (pravdepodobne na Berijov podnet) objavila správa, že lekárske sprisahanie bolo vykonštruované a zatknutí lekári musia byť rehabilitovaní. Išlo o prvú lastovičku, ktorá mala zvestovať, že justícia stalinizmu je vecou minulosti a že despotický policajný teror už nebude dovolený. Trestné zákony mali byť reformované, aby poskytli viac ochranu jednotlivcom pred svojvôľou policajného aparátu.
Berija sa v reformách nesústreďoval iba na vnútornú politiku, ale podnikol aj niektoré kroky na zmiernenie medzinárodného napätia. Objavila sa ochota Kremľu riešiť so Spojenými štátmi niektoré sporné otázky. Údajne sa Berija mal tiež tajne stretnúť s Titom, aby s ním prerokoval zblíženie s Juhosláviou. Významným krokom bolo aj to, že sekretariát ústredného výboru prestal úplne zasahovať do zahraničnej politiky, ktorá prešla pod kompetenciu iba rady ministrov. Zdalo sa, že stranícka kontrola nad štátom pomaličky slabne. Ministri mohli urobiť rozhodnutia bez straníckeho schválenia.
Berija vsadil na kartu, aby moc štátu prevládla nad mocou strany. Zašiel dokonca tak ďaleko, že obhajoval neruské národnosti proti centru, ovládaného Rusmi. Začal samozrejme vo svojom rodnom Gruzínsku, kde rýchlo zvrátil zmeny z čistky v rokoch 1951-52. Nový predseda gruzínskej rady ministrov mal najvyššiu moc v republike a k ruke mu boli do vedúcich funkcií dosadení domáci ľudia. Tým sa mala posilniť pozícia neruských menšín. Takúto národnostnú politiku začal Berija presadzovať aj na Ukrajine, ktorá bola Chruščovovým piesočkom. O to viac sa tu Berija snažil. Vyžiadal si správu o situácii na západnej Ukrajine, kde prebiehala donedávna brutálna politika rusifikácie. Berija žiadal o povýšenie Ukrajincov do vedúcich funkcií a o používaní ukrajinského jazyka v úradoch. Usiloval aj o zavedenie náboženskej slobody a chcel na Ukrajine legalizovať gréckokatolícku cirkev. To bol úplný opak toho, čo presadzoval Chruščov, ktorý nútil predstaviteľov gréckokatolíckej cirkvi, aby spojili svoju cirkev s ruskou pravoslávnou.
Berija mal v úmysle presadiť svoju politiku aj v iných republikách - Bielorusko, Lotyšsko, Litva, Estónsko. Žiadal, aby sa ruskí funkcionári z týchto republík vrátili do Moskvy a na ich miesta zasadli miestni a v úradoch sa používal miestny jazyk.
Stalin, Malenkov, Berija v roku 1945.
Chruščov a Berija v metre.
Tieto radikálne kroky v národnostnej politike nemohli byť samozrejme v súlade s líniou stalinizmu, ktorá sa vyznačovala nielen despotizmom ale aj vládou Veľkorusov nad ostatnými národnostnými skupinami. Bol to teda zo strany Beriju veľmi riskantný krok, ktorým síce mohol priniesť neruským národnostiam povzbudenie, že si konečne budú môcť presadiť svoju vlastnú kultúrnu a politickú identitu, avšak išlo o krok predčasný, ktorý nahral Berijovým oponentom. Nebol problém potom zasiať myšlienku, že Berija touto politikou môže vyvolať národnostné napätie medzi Rusmi a Nerusmi, rovnako ako aj napätie medzi ústredným vedením v Moskve a miestnym vedením v republikách.
Chruščov si bol samozrejme vedomý, že po smrti Stalina musí dojsť k nejakým reformám a že nie je možné pokračovať v politike formou despotizmu a kultu osobnosti ako do tej doby. Avšak väčšie zmeny, ktoré by mohli viesť k destabilizácii systému, alebo dokonca ohrozili jeho existenciu, tie nemohol pripustiť a ako starý stalinista si ich ani nevedel predstaviť.
Zapol teda všetky páky, aby získal na svoju stranu Malenkova a ďalších váhavcov a presvedčil ich, že Berija predstavuje hrozbu, ktorú treba zastaviť. K tomu mu výrazne dopomohli udalosti v Nemeckej demokratickej republike.
Moskva sa začala vážne znepokojovať ohľadne svojho satelitu v Nemecku. Hospodárstvo tu bolo v troskách, potravín a spotrebného tovaru nedostatok. V rokoch 1952-53 utieklo do západného Nemecka viac ako 360.000 východonemeckých občanov. Na vine bol vodca strany Walter Ulbricht, ktorý nasadil príliš náročný program rýchlej industrializácie a násilnej kolektivizácie. Držal sa ešte zastaraného stalinského modelu - sústrediť sa iba na ťažký priemysel bez ohľadu na potreby obyvateľstva a náklady surovín. Po Stalinovom pohrebe žiadal sovietsku stranu o ekonomickú pomoc, ale bol odmietnutý a bolo mu odporúčané, aby spomalil tempo výstavby socializmu. Toho však nedbal a v máji (1953) ešte zvýšil pracovné normy. 27.mája sa v Moskve zišlo predsedníctvo rady ministrov, aby prerokovalo zlú situáciu v NDR a napokon vydalo dokument, ktorý podpísal a navrhol Berija. V dokumente boli odporúčania pre NDR, aby upustila od násilného budovania socializmu, prestala vynucovať zakladanie roľníckych družstiev, pustila do ekonomiky i súkromný kapitál, zlepšila finančný systém, usilovala o dobré vzťahy so záp.Nemeckom a podobne. Tento dokument vyvolal búrlivú reakciu u niektorých členov rady. Išli fámy, že Berija chce presadiť, aby NDR úplne prestala budovať socializmus.
Nakoniec sa rada zhodla na miernejšej forme - s tým, aby NDR upustila od násilného budovania socializmu, ak sa nemá jej ekonomika úplne zrútiť. Berija ale už začal mnohým pripadať ako čierna ovca, ktorá akoby sa obracala proti socializmu, nahrávala do rúk Západu a stála o zjednotené, buržoázne Nemecko. Začiatkom júna bol v Moskve s týmto dokumentom oboznámený Ulbricht . Údajne prebehla medzi ním a Berijom hádka, keďže Ulbricht odporúčané zmeny nemienil prijať. Napokon ale vlažne súhlasil. Medzitým (ešte koncom mája) sa už rozbehli zo strany Moskvy kroky na realizáciu zmien v NDR. Správa NDR mala byť civilná a maršál Čujkov, veliteľ sovietskych vojsk v NDR, bol povolaný do Moskvy. Vystriedal ho civilný komisár, blízky Berijovi, ktorý mal dozrieť na zmenu kurzu v politike NDR. Údajne sa chystala aj zmena v najvyššom poste - Ulbricht a jeho garnitúra mala byť zosadená a nahradená liberálnejšou skupinou. 10.júna bolo vo východonemeckej tlači oznámené, že nastávajú zmeny v politike a budú prijaté liberálne opatrenia. Povinné dodávky roľníckych plodín mali byť znížené. Politbyro sľubovalo roľníkom, ktorí ušli do záp.Nemecka, že im budú usadlosti vrátené, ak sa vrátia späť. Obchodníkom a remeselníkom sa ponúkli výhodné pôžičky a niektoré maloobchodné ceny mali byť hneď znížené. Vláda udelila aj amnestiu mnohým väzňom. Predčasnú radosť verejnosti ale vystriedal nepokoj, pretože Ulbricht a jeho prívrženci práve robotníkom - ako vládnucej triede, neposkytli žiadne úľavy. Prísne pracovné normy mali platiť naďalej. A mnohí obyvatelia si zmenu kurzu vysvetlili tým, že majú slabošskú vládu. Stačilo teda už len málo k tomu, aby sa k stávke 16.júna, keď vyšli robotníci v Berlíne do ulíc, pripojili aj iní a demonštrácie sa nasledujúci deň rýchlo rozšírili po celej NDR. Stávka v Berlíne sa ale zvrhla v chaotickú melu. Demonštranti vtrhli do úradných budov, začali podpaľovať pohraničné stanovištia a novinové stánky, prevrhli vládne vozidlá a boli by asi vtrhli aj do vládnych budov. Pre Moskvu tento vývoj udalostí znamenal ozajstnú krízu, kedy môže dôjsť k revolúcii a dokonca k strate nemeckého satelitu. 17.júna nabehli do ulíc sovietske tanky a povstanie zastavili. Hoci na vine boli všetci sovietski funkcionári, ktorí neboli v "zmene kurzu" jednotní a viac nezatlačili na Ulbrichta, aby dodržal odporúčania Moskvy, vina sa napokon pripísala Berijovi, pretože presadzoval liberalizáciu NDR a táto mala nakoniec katastrofálne následky.
Povstanie v NDR.
Berija sa v skutočnosti iste nechcel odkloniť od socializmu, ani si neželal kapitalizmus, ako potom jeho súperi tvrdili. Nechcel ani zaviesť demokraciu v pravom slova zmysle. Uvedomil si ale, že prísny stalinizmus je už vecou minulou a že praktický život si žiada inú politiku. Chruščov sám potom niektoré body Berijova programu prevzal, vrátane destanilizácie. Všetci chápali, že reforma je nutná, ale Berija presadzoval zmeny príliš zbrklo a ako sa ukázalo predčasne. To nahralo Chruščovovi, aby zjednotil opozíciu proti Berijovi.
Po východonemeckom povstaní sa Chruščov horúčkovite pustil do dorazenie protivníka. Nebolo to jednoduché, pretože Berija mal stále veľkú podporu a keďže stál na čele bezpečnostného a vyzvedačského aparátu, bol prakticky nedotknuteľný. Chruščov sa najprv zameral na Malenkova, aby ho dostal na svoju stranu. Váhavý a slabošský Malenkov ho napokon nedokázal odmietnuť. Chruščov presvedčil aj mnohých iných, že Beriju je potrebné z predsedníctva vyhnať. Mnohých ale nepresvedčil a u niektorých sa o to ani nepokúšal. Jeho nádej na úspech nebola veľká, keďže Berija ovládal políciu, bezpečnostný aparát a mal k dispozícii vlastné vojsko. Chruščov musel ísť teda do vysokého a nebezpečného rizika, ktorý sa mu napokon vyplatil. Obrátil sa na armádu. Oslovil niektorých vysokých vojenských dôstojníkov, s ktorými sa dlhodobo poznal a posľuboval im hory doly. Sovietski generáli síce ako politická skupina mali menší vplyv na politiku než ostatné inštitúcie a ostávali prakticky mimo boja o moc, ale s nevôľou sa pozerali na vzostup Beriju a ministerstva vnútra. Chruščov len využil dlhodobú averziu armády voči polícii. Udalosti v NDR mu nahrali do karát, keďže armáda s obavami sledovala ako Berija narušuje sovietsku vojenskú správu a nahradzuje generálov civilistami a bývalými policajtmi. Akoby sa armáda dostávala na vedľajšiu koľaj. Keď sa ale nakoniec situácia v NDR zvrtla, musela to byť práve armáda, ktorá zachránila, čo sa dá. Generáli teda vyžadovali tvrdšiu líniu, posilnenie svojich pozícií a zanechanie zmierovacej politiky - a toto im mohol poskytnúť práve Chruščov.
Malenkov a Berija.
Chruščov ale stále nemal vyhrané. Berija mal vlastné vojsko a podporu verejnosti - rovnakú ako Chruščov, takže celá akcia musela byť utajená, aby sa režim neotriasol. Taktiež nie všetky zložky armády by stáli proti Berijovi, ale naopak, mohli sa pridať na jeho stranu, keďže aj v armáde mal svojich stúpencov. Zásah proti Berijovi musel byť teda rýchly, prekvapujúci a jeho úspech závisel od výberu dôstojníkov, ktorí ho mali vykonať a na ktorých sa dalo spoľahnúť. Chruščov mal podporu kľúčovej osoby - ministra obrany Bulganina. Bulganin 26.júna zavelil vybranej skupine dôstojníkov, aby sa presunuli na zasadnutie predsedníctva ústredného výboru a Beriju, ako nepriateľa ľudu, zatkli.
Samotné zatknutie Beriju - ak neberieme do úvahy, čo o ňom neskôr napísal Chruščov - nevieme presne ako prebiehalo. Chruščov vybájil historku, ako hrdinsky na zasadnutí ukázal na Beriju a predniesol obžalovaciu reč a všetci - vrátane Beriju - z neho divže nepustili do gatí. A že všetci zhodne s ním súhlasili. To samozrejme nemohla byť pravda. Mnohí funkcionári boli Berijovým zatknutím zaskočení, keďže buď vôbec o celej akcii nemali tušenia alebo súhlasili predbežne len s jeho odvolaním. Chruščov mal teda asi viac šťastia než rozumu. Celé sa to zomlelo rýchlo a nebezpečenstvo odvety bolo zažehnané až po pár dňoch, kedy bolo Berijove vojsko zdolané a protesty zamietnuté. Chruščov - pre istotu - povolal do Moskvy ďalšie vojenské oddiely. Podľa správy z amerického veľvyslanectva v Moskve videli 27.júna 12 obrnených vozov, 36 motoriek, 20 tankov T-34, 23 samohybných diel SU-100 a 12 sprievodných vozidiel. O dva dni neskôr tieto jednotky z Moskvy odišli.
Armáda napokon prijala Berijovo zatknutie ako hotovú vec, nie tak ministerstvo vnútra. Ešte kým Berija - nič netušiac - prichádzal na zasadnutie, Chruščov zariadil, aby Berijových najbližších spolupracovníkov pozatýkali. Niektorých ale previedol akoby pod svoju kompetenciu, s tým že môžu viesť vyšetrovanie proti Berijovi. Tí, ak si chceli zachrániť vlastnú kožu, súhlasili.
Berija bol z bezpečnostných dôvodov prevezený do podzemného bunkru hlavného štábu moskovského vojenského okruhu. O jeho existencii vedelo len málo ľudí. Predsedníctvo ústredného výboru sa opäť zišlo 29.júna, aby prejednalo prípad Beriju. Zatiaľ nebol z ničoho formálne obvinený. Vyšetrovanie nemalo spadať pod ministerstvo vnútra, ale mal ho viesť novozvolený generálny prokurátor - Roman Rudenko. Od 2. do 7. júla prebiehalo tajné zasadnutie ústredného výboru, aby schválilo to, čo už prebehlo pred týždňom. Rečníci sa pohybovali na vratkej pôde, keďže každý z nich mal maslo na hlave a museli habkať, keď vysvetľovali, prečo padlo rozhodnutie odvolať Beriju z jeho funkcií, zrušiť jeho členstvo v strane a napokon "nezastať na pol cesty" ale zatknúť ho, ako nepriateľa strany a ľudu. Ústredný výbor napokon jednomyseľne schválil Berijovo vylúčenie zo strany (plus ďalších jeho stúpencov), jeho odvolanie z ministerského kresla a zahájenie procesu.
17.decembra 1953 sa v tlači objavila správa, že generálny prokurátor ukončil výsluchy a predvolal Beriju a jeho spoluvinníkov pred Najvyšší súd. Obžaloba uvádzala, že Berija vytvoril zradcovskú skupinu sprisahancov so zločineckým úmyslom využiť orgány ministerstva vnútra k uchopeniu moci a k likvidácii sovietskeho robotnícko-roľníckeho systému za účelom nastolenia kapitalizmu a vlády buržoázie. Taktiež mal narušiť kolektívny roľnícky systém a vyvolať nedostatok potravín. Tiež mal zasiať nesváry medzi národmi Sovietskeho zväzu. V čase ruskej občianskej vojny sa mal dopustiť kontrarevolučnej činnosti ako tajný agent. Tiež mal nadviazať tajné zločinecké kontakty so zahraničnými vyzvedačskými službami. Okrem iného ešte napr. perzekvoval gruzínskeho politika Serga Ordžonikidzeho a jeho rodinu a zavraždil čekistu Kedrova, aby zatajil svoju zločineckú minulosť.
Chruščov 15.decembra rozoslal obžalobu všetkým miestnym straníckym funkcionárom. Proces sa konal s vylúčením verejnosti v dňoch 18.-23.decembra. Predsedom poroty bol maršál Konev. Generál Moskalenko, ktorý sa podieľal na vyšetrovaní, zasadol aj do poroty - čo už bolo mimoriadne okaté porušenie aj tých najzákladnejších právnych noriem. Celý proces bol samozrejme fraška. Rozsudok napokon zaznel - trest smrti a Berija bol 23.decembra vo večerných hodinách zastrelený. (Niekde sa uvádza, že bol zastrelený o deň neskôr alebo dokonca ešte pred procesom.)
Záverom je možné konštatovať, že Berija sa stal obetným baránkom, na ktorého sa dali zvaliť všetky negatíva Stalinova obdobia. Stalin sa naďalej teší úcte, aj po Chruščovových odhaleniach jeho zločinnosti, ale z Beriju sa stalo dokonalé stelesnenie zla. Asi preto, že jeho zločiny sa dajú vymenovať a presne určiť. Napriek tomu, že išlo o bezzásadového človeka s krvavými rukami, nedá sa mu uprieť pracovitosť a racionálne zmýšľanie. V rámci nového trendu, ktorý v politike chcel presadiť, je určite zaujímavá jeho snaha obmedziť moc straníckeho aparátu a zbaviť vládu jej zásahov a dopriať neruským národom dôležitejšiu úlohu v celkovom rozhodovaní a uznať (aj keď obmedzene) ich identitu. Je ale otázne, či by sa mu to v tej dobe podarilo zásadnejšie presadiť.
Nikita Chruščov si čistil cestičku aj naďalej a ako víťaz, zasadol do najvyššieho kresla. Patrí mu sláva za to, že presadil destalinizáciu aj napriek odporu starej gardy. Inak jeho reformy za veľa nestoja. Ako som už spomínala, nevedel si predstaviť a ani presadiť nejakú zásadnejšiu zmenu systému. Hoci mal určite v úmysle viac investovať do roľníctva a spotrebného sektoru a zlepšiť vzťahy so Západom, napokon ostal v područí armády, ktorá získala výrazný vplyv na politiku, čo by Stalin nikdy nedovolil.
Zdroje:
A.Knight: Berija. Dialog 1995
W.Taubman: Chruščov. BB/art, 2005
http://zpravy.idnes.cz/nemecko-demonstr ... anicni_pul
http://www.ustrcr.cz/data/pdf/publikace ... 43-155.pdf
http://www.pluska.sk/plus7dni/historia/ ... prava.html
. A jak naivní Bertold Brecht 
