Veľké protiponorkové lode Projektu 1155 – ťažné kone VMF
Napsal: 30/12/2015, 12:33
Torpédoborce (podľa ruskej klasifikácie ide ale o veľkú protiponorkovú loď - Большой противолодочный корабль) Projektu 1155 Fregat predstavujú vrchol vývoja tejto kategórie plavidiel v bývalom ZSSR. Spolu s „eskadrovými mínonoskami“ Projektu 956 Saryč (Sovremennyj) a hliadkovými loďami/fregatami Projektu 1154 Jastreb (Neustrašimyj) mali tvoriť základ oceánskych síl VMF ZSSR na konci 20-teho a začiatku 21-ho storočia. Čo vlastne aj naplnili, i keď teda trochu inak ako bolo plánované...
Ich vývoj siaha až do roku 1972, keď velenie VMF vydalo takticko-technické zadanie na vývoj protiponorkového plavidla novej generácie, s krycím názvom „Fregat“. Nový typ mal byť rozvinutím schopností hliadkových lodí projektu 1135 (v kóde NATO Krivak), a súčasne mal predstavovať doplnenie veľkých protiponorkových plavidiel Projektov 1134A resp. 1134B (v kóde NATO išlo o triedy krížnikov Kresta II a Kara).
Veľká protiponorková loď Maršal Vorošilov Projektu 1134A:

S novými lovcami ponoriek mali spolupracovať v úlohe strednodosahovej PVO a pri boji proti hladinovým plavidlám lode Projektu 956. Toto riešenie dvoch doplňujúcich sa tried bolo zvolené kvôli technickým možnostiam sovietskeho priemyslu – nebolo možné na plavidlo s cieľovými rozmermi cca 130 m, a plným výtlakom cca 4000 ton nainštalovať zbraňové komplety dostatočného výkonu pre boj proti hladinovým, podhladinovým i vzdušným cieľom. Obe nové triedy mali slúžiť hlavne ako eskorta stavaných a plánovaných lietadlových a raketových krížnikov Projektov 1143 (Kiev, resp. Admiral Kuznecov), 1144(Kirov) a 1164(Slava), prípadne uskutočňovať samostatné misie.
"Eskadrová mínonoska" projektu 956 - Bystryj

Vývoj
Konštrukčné a vývojové práce prebiehali v CKB Severnoje v Leningrade, pod vedením hlavného konštruktéra N.P. Soboleva, ktorého neskôr nahradil E.I. Tretnikov. Požiadavky námorníctva zahrňovali použitie najnovších existujúcich radarových i sonarových systémov, protiponorkovej výzbroje ako aj schopnosť niesť palubný vrtuľník. Štandardný výtlak nemal prekročiť 4200 ton, aby sa mohli na stavbu použiť rovnaké doky a sklzy ako v prípade Projektu 1135.
Ako sa však postupne sa upresňovali parametre požadovaných systémov a ich konkrétne typy, rozmery projektovaného plavidla postupne narastali. V máji 1975 bolo rozhodnuté o nahradení existujúcich systémov MG-325 Vega a MG-332 Titan, prevzatých z Projektu 1135, novým hydroakustickým komplexom MGK-355 Polinom. Tento zahŕňa anténu vo veľkej hydrodynamicky tvarovanej hruške na prove ako aj vlečnú anténu, umiestnenú za rozmerným výklopným krytom na korme pod letovou palubou vrtuľníkov. Inštalácia tohto systému znamenala značný nárast rozmerov i výtlaku – predná anténa má rozmery cca 30 x 5 metrov, a ani vlečná nie je práve najmenšia. Celková hmotnosť kompletu je okolo 800 ton. Ďalšou zmenou vo vybavení plavidiel bola náhrada pôvodne čisto protiponorkového systému URPK-3 Metel, nachádzajúceho sa na fregatách (v ruskej terminológii hliadkových lodiach) Projektu 1135 či protiponorkových „krížnikoch“ Projektov 1134A/B, univerzálnejším systémom URK-5 Rastrub-B, schopným útočiť v prípade potreby aj na hladinové ciele.
Rozmery "hrušky" so sonarovým komplexom Polinom dobre vyniknú na tomto zábere Maršala Šapošnikova v suchom doku. Dobre sú vidieť aj oba bočné kýly.

Takisto bolo až behom vývoja rozhodnuté prispôsobiť plavidlo na operácie nového palubného vrtuľníka VMF typu Kamov Ka-27, pričom – na základe skúsenosti z cvičení ako aj skutočných operácií protiponorkových plavidiel Projektu 1134B proti ponorkám štátov NATO - bolo rozhodnuté o tom, že nové BPK musí niesť vrtuľníky 2, aby bola zabezpečená schopnosť nepretržitého nasadenia v prípade detekcie ponorky (tj. keď sa prvý vrtuľník musí vrátiť kvôli doplneniu paliva, druhý už musí byť vo vzduchu).
Všetky tieto zmeny si postupne vyžiadali nárast štandardného výtlaku až na 6900 ton (a plného na 7600 ton), čo si v lodeniciach Jantar v Kaliningrade (závod č. 820), kde sa mali stavať, vynútilo stavebné úpravy. Ako druhý výrobca zodpovedný za tento typ bol určený závod č. 190 A.A. Ždanova v Leningrade (dnešná Severnaja Verf). Komplikácie s vývojom niektorých systémov (predovšetkým sa to týka systému PVO krátkeho dosahu Kindžal, viď nižšie) si vynútili dokončenie prvých jednotiek bez inštalácie kompletnej výzbroje.
Na týchto záberoch Viceadmirála Kulakova dobre vidno prázdne veľké kruhové plošiny na streche mostíka resp. hangáru, určené na nesenie navádzacieho radaru systému Kindžal.

Porovnaj so záberom na Admirala Vinogradova, ktorý obe stanice nesie:

Stavba prvých jednotiek nového projektu začala v roku 1977, po jednom kuse v každej z lodeníc (Udaloj v Kaliningrade a Viceadmiral Kulakov v Leningrade), a pokračovala v podstate plynule až do rozpadu ZSSR, s priemernou dobou od položenia kýlu do odovzdania námorníctvu cca 3 roky. Teda, platí do hlavne v prípade Kaliningradu, v Ždanovovej lodenici v Leningrade sa sústredili hlavne na výrobu komplementárneho Projektu 956, a posledna loď Projektu 1155, Admirál Levčenko tam bola dokončená ešte na jeseň 1988 po takmer siedmych rokoch stavby.
Po vstupe prvých jednotiek do služby a získaní operačných skúseností s nimi bola v roku 1983 na príkaz veliteľa VMF admirála Gorškova vypracovaná analýza ich vlastností. Vyplynulo z nej, že najväčšími slabinami je malá schopnosť boja proti hladinovým cieľom a slabá delostrelecká výzbroj na lode danej veľkosti. Vytýkaná bola aj neschopnosť poskytnúť priestorovú PVO okolitým plavidlám, s tým sa však rátalo od začiatku a predpokladaný spôsob nasadenia s tým počítal. Za účelom odstránenia týchto nedostatkom bolo nariadené upraviť konštrukciu podľa nového Projektu 1155.1, to už ale dostal na starosť nový generálny konštruktér V.P. Mišin. Úpravy sa týkali hlavne výzbroje a elektronického vybavenia, podrobnejšie nižšie.
Finančná kríza, ktorá postihla novovzniknutú RF znamenala v prípade Projektu 1155 prakticky okamžitý koniec programu. Posledná loď Admiral Čabanenko, stavaná už podľa modifikovaného Projektu 1155.1, bola spustená na vodu v decembri 1992, ale námorníctvo ju dostalo po dlhých rokoch postupného dokončovania až na začiatku roku 1999. Ďalšiu sestru sa už dokončiť vôbec nepodarilo, i keď sa ju RF snažila predať aj do zahraničia (napr. bola prezentovaná na výstave IDEX 93), a ako nedokončená bola zošrotovaná ešte pred spustením na vodu v prvej polovici 90-tych rokov. Kontrakt na tretiu jednotku bola anulovaný pred začatím jej stavby.
Technické parametre a vybavenie
Lode projektu 1155 sú dlhé 163 metrov (na vodoryske 145 metrov), široké 19 metrov (na vodoryske 17) a majú ponor 5,2 metra. Štandardný výtlak sa uvádza najčastejšie 6900 ton a plný 7600 ton. V prípade modernizovaného projektu 1155.1 sú rozmery rovnaké, výtlak stúpol na 7600 resp. 8300 ton (štandardný/plný).
Trup je vyrobený z ocele, po celej dĺžke má dvojité dno (tento priestor slúži ako nádrž paliva) a je rozdelený na 17 úsekov oddelených vodotesnými a ohňovzdornými prepážkami. Ochranu voči požiaru zabezpečuje tiež systém potrubí rozvádzajúci po plavidle hasiace médium na báze peny.
Priečny rez plavidlom projektu 1155:

Stabilitu plavidla pomáhajú zabezpečovať dva bočné kýly na každej strane, jeden kratší vpredu a jeden dlhší vzadu. Medzi nimi, zhruba na úrovni predného páru komínov, sa ešte nachádza aktívny stabilizátor priečnych pohybov. Použitie výzbroje je možné do stavu hladiny 5 ballov. Admiral Čabanenko (Projekt 1155.1) predné bočné kýly nemá.
Admiral Čabanenko v suchom doku - predný bočný kýl chýba (porovnaj so Šapošnikovovm vyššie).

Z trupu vyčnievajú tri ostrovčeky nadstavieb, ktoré sú konštruované so zliatin hliníka a horčíka. Prvý ostrovček obsahuje kapitánsky mostík, odpaľovacie zariadenia protiponorkových rakiet Rastrub-B (v prípade Projektu 1155.1 protilodných striel Moskit), predný stožiar priehradovej konštrukcie a predný pár komínov. Na streche kapitánskeho mostíka je plošina na inštaláciu navádzacieho systému 3R95 kompletu Kindžal pre prednú polosféru. Pred prvým ostrovčekom sa nachádzajúce delové veže, v pozíciách A a B, resp. v prípade Projektu 1155.1 jedna dvojitá delová veža. Ešte pred vežami sa na prove nachádza priestor pre 4 osemnásobné odpaľovacie zariadenia systému PVO krátkeho dosahu Kindžal. Z veľkej časti sú zapustené do trupu,, nad palubu vyčnieva len ich vrchná časť.
Druhý ostrovček zahŕňa hlavný stožiar, takisto priehradovej konštrukcie, nesúci oi. prehľadový radar, a druhý pár komínov. Práve použitie štyroch komínov rozmiestených v dvoch pároch symetricky podľa pozdĺžnej osi plavidla je asi hlavným charakteristickým znakom Projektu 1155. V rohoch stredného ostrovčeka sa nachádzajú celkom 4 rýchlopalné kanóny AK-630M. Na Projekte 1155.1 sú kanóny AK-630 nahradené dvoma (jedným na každom boku) bojovými modulmi kompletu 3K87 Kortik. Za prostredným ostrovčekom sa nachádza palubný žeriav a dva štvornásobné torpédomety ráže 533 mm, jeden na každom boku. Projekt 1155.1 nesie 2x5 torpédometov rovnakého kalibru, ale interne, schovaných za veľkým posuvným krytom.
Posledný ostrovček obsahuje druhú štvoricu, presnejšie skôr dve dvojice odpaľovacích zariadení systému Kindžal, po bokoch s dvoma odpaľovacími zariadeniami protiponorkových a protitorpédových hlbinných bômb RBU-6000, a dvojicu hangárov pre vrtuľníky typu Ka-27. Na streche hangáru sa nachádza plošina pre navádzací systém 3R95 kompletu Kindžal pre zadnú polosféru. Paluba je ukončená pristávacou plochou pre vrtuľník. Na každom boku hangáru može byť uchytených až 14 kontajnerov obsahujúcich nafukovacie záchranné člny PSN-10M.
Predná, stredná a zadná nadstavba na Viceadmiralovi Kulakovovi:


Pohonná sústava pozostáva zo štyroch plynových turbín zapojených v schéme COGAG, teda dve plynové turbíny pre štandardný chod sú doplnené druhou dvojicou pre maximálne rýchly chod. Nainštalované sú vo forme dvoch agregátov GTU (Газотурбинная установка) typu M-9, z ktorých každý obsahuje jednu „ekonomickú“ a jednu „forsážnu“ turbínu, 4 generátory s výkonom 1250kW/kus, plus príslušné prevodové ústrojenstvo. V prednej strojovni, nachádzajúcej sa pod prvým ostrovom nadstavieb, sú umiestnené dve turbíny pre ekononomickú prevádzku typu M62, s maximálnym výkonom 9 000 konských síl (v prípade Projektu 1155.1 ide 13 500) každá. V zadnej strojovni pod prostredným ostrovom majú svoje miesto turbíny M8KF, každá s výkonom najviac 22 500 koní. Určené pre dosiahnutie maximálnej rýchlosti, tá sa podľa rôznych zdrojov pohybuje v rozmedzí od 30 do 35 uzlov, ja osobne sa prikláňam, aj vzhľadom k výkonu turbín, skôr k číslu 30-32 uzlov, i keď nevylučujem že krátkodobo je naozaj možná i rýchlosť 35 uzlov. Ako náhradný či pomocný zdroj elektrickej energie slúži dieselgenerátor s výkonom 200 kW.
Celkový inštalovaný výkon je teda 62 000 (v prípade projektu 1155.1. až 72 000) konských síl. Lodné hriadele sú celkom dva, každý je zakončený lodnou vrtuľou s piatimi pevnými lopatkami. Pri ekonomickom režime môže jedna GTU poháňať oba lodné hriadele, pri zapojení forsážnych turbín každá poháňa „svoj“. Maximálny dosah sa opäť líši zdroj od zdroja, cca sa udáva 5000 námorných míľ rýchlosťou 14 uzlov, 3300 míľ pri rýchlosti 18 uzlov a 2400 míľ pri maximálnej rýchlosti 32 uzlov. Autonómnosť z hľadiska zásob vody a potravín je 30 dní. Zásoba pohonných látok pre turbíny je 2000 ton (okrem núdzovej rezervy)
Lodné vrtule a kormidlo na Vinogradovovi. Viditeľné sú aj oba bočné kýly a priečny stabilizátor.

Posádka má celkom 296 osôb, z toho 46 dôstojníkov, v prípade Projektu 1155.1 ide o 405 osôb/55 dôstojníkov. Obe čísla by mali zahŕňať aj letecký personál.
Pár záberov zvnútra:
Jedáleň dôstojníkov, jedáleň mužstva a jeho ubikácie

Elektronické vybavenie
Srdcom elektronického vybavenia protiponorkových plavidiel Projektu 1155 je bojový informačný a riadiaci systém (BIUS) MVU-211 Lesorub-1155 (resp. Lesorub-11551 na Admiralovi Čabanenkovi). Prijíma informácie zo všetkých senzorov a systémov plavidla, tieto následne zobrazuje na konzolách operátorov, ktorý takto dostávajú komplexný prehľad o stave plavidla a situácii v jeho okolí.
Hlavným prostriedkom na monitorovanie situácie pod hladinou je hydroakustický komplex MGK-355 Polinom (v kóde nato Horse Jaw/Horse Tail). Slúži na vyhľadávanie ponoriek, torpéd i námorných mín. Je tiež zdrojom informácie o polohe cieľa pre protiponorkovú výzbroj. V prednej, hydrodynamicky tvarovanej hruške sa nachádza nízko- a strednofrekvenčná anténa, anténa s premenlivou hĺbkou ponoru je, ako už bolo uvedené vyššie, umiestnená na korme. Prístrojový dosah systému sa, v závislosti od hydrologických podmienok, udáva do 50 kilometrov. Na Projekte 1155.1 došlo k jeho náhrade modernejším systémom Zvezda-2, hlavným rozdielom by mal byť vyšší dosah, údajne až do 100 kilometrov. Na detekciu bojových potápačov protivníka slúžia dva špecializované sonarové systémy MG-7 Braslet.
Záber na vlečnú anténu komplexu Polinom. Druhý pochádza z Viceadmirala Kulakova.

Prehľad o situácii vo vzdušnom priestore a na hladine v rozsahu 360° zabezpečuje 3D radarový systém MR-750 Fregat-MA (v kóde NATO Top Plate/Top Steer), umiestnený na vrchole hlavného sťažna. Pracuje v pásme E (dĺžka vlny 10-15 cm). Môže operovať v silne rušenom prostredí, takisto má integrovanú funkciu detekcie vlastný-cudzí (IFF), automatické sledovanie cieľov a systém autodiagnostiky. Maximálny dosah – 150 km, minimálny – 2 km, výškový – 30 km, presnosť merania – 120 m, počet otáčok za minútu - 15. Cieľ typu hladinovej lode zistí na vzdialenosť rádiolokačného horizontu, stíhacie lietadlo – 130 km, protilodnú riadenú strelu – 30 km. Prvé dve jednotky (Udaloj a Viceadmiral Kulakov) dostali starší systém MR-320V Topaz-V, keďže vývoj „Fregatu“ ešte nebol dokončený. Admiral Čabenenko zase (projekt 1155.1) dostal novší variant MR-760, s mierne vylepšenými parametrami.
Na vyhľadávanie hladinových cieľov slúži špecializovaný radarový systém MR-350 Podkat. Nachádza sa na vrchole predného stožiara. Prvých sedem jednotiek používalo starší MR-320 Topaz.
Pôvodný variant radarovej výbavy na Vicadmiralovi Kulakovovi:

A novší na Severomorsku:

S navigáciou pomáhajú dva radary MR-212/201-1 Vajgač-U (v kóde NATO Palm Frond), na prvých štyroch jednotkách bol použitý jeho predchodca Volga. Ich miesto je na priečnych ramenách predného stožiara.
Systém MP-401S Start (v kóde NATO Bell Squat) slúži na rádiotechnický prieskum, jeho dve súdkovité antény sa nachádzajú po bokoch zadnej časti prvého ostrova nadstavieb. Dopĺňa ho systém na rušenie radarov MP-407 Start-2 so snímačmi na bokoch hlavného stožiara (prvé jednotky ho zrejme neniesli), a systém Rumb používaný na určovanie polohy zdrojov rádiových signálov.
Spojenie zabezpečujú komplexy Tajfun-2S, Buran-5 alebo Kristall (zoradené od najstaršieho po najmodernejší).
Navedenie palubných vrtuľníkov Ka-27 na palubu plavidla zabezpečuje systém Privod-B (v kóde NATO Round House), jeho rozmerné diskovité antény sa nachádzajú na hlavnom stožiari plavidla.
Prehľad elektornického vybavenia Projektu 1155 (Maršal Šapošnikov - chýba hladinový prehľadový radar) a 1155.1 (Admiral Čabanenko), autorom je Charly015:

Ich vývoj siaha až do roku 1972, keď velenie VMF vydalo takticko-technické zadanie na vývoj protiponorkového plavidla novej generácie, s krycím názvom „Fregat“. Nový typ mal byť rozvinutím schopností hliadkových lodí projektu 1135 (v kóde NATO Krivak), a súčasne mal predstavovať doplnenie veľkých protiponorkových plavidiel Projektov 1134A resp. 1134B (v kóde NATO išlo o triedy krížnikov Kresta II a Kara).
Veľká protiponorková loď Maršal Vorošilov Projektu 1134A:

S novými lovcami ponoriek mali spolupracovať v úlohe strednodosahovej PVO a pri boji proti hladinovým plavidlám lode Projektu 956. Toto riešenie dvoch doplňujúcich sa tried bolo zvolené kvôli technickým možnostiam sovietskeho priemyslu – nebolo možné na plavidlo s cieľovými rozmermi cca 130 m, a plným výtlakom cca 4000 ton nainštalovať zbraňové komplety dostatočného výkonu pre boj proti hladinovým, podhladinovým i vzdušným cieľom. Obe nové triedy mali slúžiť hlavne ako eskorta stavaných a plánovaných lietadlových a raketových krížnikov Projektov 1143 (Kiev, resp. Admiral Kuznecov), 1144(Kirov) a 1164(Slava), prípadne uskutočňovať samostatné misie.
"Eskadrová mínonoska" projektu 956 - Bystryj

Vývoj
Konštrukčné a vývojové práce prebiehali v CKB Severnoje v Leningrade, pod vedením hlavného konštruktéra N.P. Soboleva, ktorého neskôr nahradil E.I. Tretnikov. Požiadavky námorníctva zahrňovali použitie najnovších existujúcich radarových i sonarových systémov, protiponorkovej výzbroje ako aj schopnosť niesť palubný vrtuľník. Štandardný výtlak nemal prekročiť 4200 ton, aby sa mohli na stavbu použiť rovnaké doky a sklzy ako v prípade Projektu 1135.
Ako sa však postupne sa upresňovali parametre požadovaných systémov a ich konkrétne typy, rozmery projektovaného plavidla postupne narastali. V máji 1975 bolo rozhodnuté o nahradení existujúcich systémov MG-325 Vega a MG-332 Titan, prevzatých z Projektu 1135, novým hydroakustickým komplexom MGK-355 Polinom. Tento zahŕňa anténu vo veľkej hydrodynamicky tvarovanej hruške na prove ako aj vlečnú anténu, umiestnenú za rozmerným výklopným krytom na korme pod letovou palubou vrtuľníkov. Inštalácia tohto systému znamenala značný nárast rozmerov i výtlaku – predná anténa má rozmery cca 30 x 5 metrov, a ani vlečná nie je práve najmenšia. Celková hmotnosť kompletu je okolo 800 ton. Ďalšou zmenou vo vybavení plavidiel bola náhrada pôvodne čisto protiponorkového systému URPK-3 Metel, nachádzajúceho sa na fregatách (v ruskej terminológii hliadkových lodiach) Projektu 1135 či protiponorkových „krížnikoch“ Projektov 1134A/B, univerzálnejším systémom URK-5 Rastrub-B, schopným útočiť v prípade potreby aj na hladinové ciele.
Rozmery "hrušky" so sonarovým komplexom Polinom dobre vyniknú na tomto zábere Maršala Šapošnikova v suchom doku. Dobre sú vidieť aj oba bočné kýly.

Takisto bolo až behom vývoja rozhodnuté prispôsobiť plavidlo na operácie nového palubného vrtuľníka VMF typu Kamov Ka-27, pričom – na základe skúsenosti z cvičení ako aj skutočných operácií protiponorkových plavidiel Projektu 1134B proti ponorkám štátov NATO - bolo rozhodnuté o tom, že nové BPK musí niesť vrtuľníky 2, aby bola zabezpečená schopnosť nepretržitého nasadenia v prípade detekcie ponorky (tj. keď sa prvý vrtuľník musí vrátiť kvôli doplneniu paliva, druhý už musí byť vo vzduchu).
Všetky tieto zmeny si postupne vyžiadali nárast štandardného výtlaku až na 6900 ton (a plného na 7600 ton), čo si v lodeniciach Jantar v Kaliningrade (závod č. 820), kde sa mali stavať, vynútilo stavebné úpravy. Ako druhý výrobca zodpovedný za tento typ bol určený závod č. 190 A.A. Ždanova v Leningrade (dnešná Severnaja Verf). Komplikácie s vývojom niektorých systémov (predovšetkým sa to týka systému PVO krátkeho dosahu Kindžal, viď nižšie) si vynútili dokončenie prvých jednotiek bez inštalácie kompletnej výzbroje.
Na týchto záberoch Viceadmirála Kulakova dobre vidno prázdne veľké kruhové plošiny na streche mostíka resp. hangáru, určené na nesenie navádzacieho radaru systému Kindžal.


Porovnaj so záberom na Admirala Vinogradova, ktorý obe stanice nesie:

Stavba prvých jednotiek nového projektu začala v roku 1977, po jednom kuse v každej z lodeníc (Udaloj v Kaliningrade a Viceadmiral Kulakov v Leningrade), a pokračovala v podstate plynule až do rozpadu ZSSR, s priemernou dobou od položenia kýlu do odovzdania námorníctvu cca 3 roky. Teda, platí do hlavne v prípade Kaliningradu, v Ždanovovej lodenici v Leningrade sa sústredili hlavne na výrobu komplementárneho Projektu 956, a posledna loď Projektu 1155, Admirál Levčenko tam bola dokončená ešte na jeseň 1988 po takmer siedmych rokoch stavby.
Po vstupe prvých jednotiek do služby a získaní operačných skúseností s nimi bola v roku 1983 na príkaz veliteľa VMF admirála Gorškova vypracovaná analýza ich vlastností. Vyplynulo z nej, že najväčšími slabinami je malá schopnosť boja proti hladinovým cieľom a slabá delostrelecká výzbroj na lode danej veľkosti. Vytýkaná bola aj neschopnosť poskytnúť priestorovú PVO okolitým plavidlám, s tým sa však rátalo od začiatku a predpokladaný spôsob nasadenia s tým počítal. Za účelom odstránenia týchto nedostatkom bolo nariadené upraviť konštrukciu podľa nového Projektu 1155.1, to už ale dostal na starosť nový generálny konštruktér V.P. Mišin. Úpravy sa týkali hlavne výzbroje a elektronického vybavenia, podrobnejšie nižšie.
Finančná kríza, ktorá postihla novovzniknutú RF znamenala v prípade Projektu 1155 prakticky okamžitý koniec programu. Posledná loď Admiral Čabanenko, stavaná už podľa modifikovaného Projektu 1155.1, bola spustená na vodu v decembri 1992, ale námorníctvo ju dostalo po dlhých rokoch postupného dokončovania až na začiatku roku 1999. Ďalšiu sestru sa už dokončiť vôbec nepodarilo, i keď sa ju RF snažila predať aj do zahraničia (napr. bola prezentovaná na výstave IDEX 93), a ako nedokončená bola zošrotovaná ešte pred spustením na vodu v prvej polovici 90-tych rokov. Kontrakt na tretiu jednotku bola anulovaný pred začatím jej stavby.
Technické parametre a vybavenie
Lode projektu 1155 sú dlhé 163 metrov (na vodoryske 145 metrov), široké 19 metrov (na vodoryske 17) a majú ponor 5,2 metra. Štandardný výtlak sa uvádza najčastejšie 6900 ton a plný 7600 ton. V prípade modernizovaného projektu 1155.1 sú rozmery rovnaké, výtlak stúpol na 7600 resp. 8300 ton (štandardný/plný).
Trup je vyrobený z ocele, po celej dĺžke má dvojité dno (tento priestor slúži ako nádrž paliva) a je rozdelený na 17 úsekov oddelených vodotesnými a ohňovzdornými prepážkami. Ochranu voči požiaru zabezpečuje tiež systém potrubí rozvádzajúci po plavidle hasiace médium na báze peny.
Priečny rez plavidlom projektu 1155:

Stabilitu plavidla pomáhajú zabezpečovať dva bočné kýly na každej strane, jeden kratší vpredu a jeden dlhší vzadu. Medzi nimi, zhruba na úrovni predného páru komínov, sa ešte nachádza aktívny stabilizátor priečnych pohybov. Použitie výzbroje je možné do stavu hladiny 5 ballov. Admiral Čabanenko (Projekt 1155.1) predné bočné kýly nemá.
Admiral Čabanenko v suchom doku - predný bočný kýl chýba (porovnaj so Šapošnikovovm vyššie).

Z trupu vyčnievajú tri ostrovčeky nadstavieb, ktoré sú konštruované so zliatin hliníka a horčíka. Prvý ostrovček obsahuje kapitánsky mostík, odpaľovacie zariadenia protiponorkových rakiet Rastrub-B (v prípade Projektu 1155.1 protilodných striel Moskit), predný stožiar priehradovej konštrukcie a predný pár komínov. Na streche kapitánskeho mostíka je plošina na inštaláciu navádzacieho systému 3R95 kompletu Kindžal pre prednú polosféru. Pred prvým ostrovčekom sa nachádzajúce delové veže, v pozíciách A a B, resp. v prípade Projektu 1155.1 jedna dvojitá delová veža. Ešte pred vežami sa na prove nachádza priestor pre 4 osemnásobné odpaľovacie zariadenia systému PVO krátkeho dosahu Kindžal. Z veľkej časti sú zapustené do trupu,, nad palubu vyčnieva len ich vrchná časť.
Druhý ostrovček zahŕňa hlavný stožiar, takisto priehradovej konštrukcie, nesúci oi. prehľadový radar, a druhý pár komínov. Práve použitie štyroch komínov rozmiestených v dvoch pároch symetricky podľa pozdĺžnej osi plavidla je asi hlavným charakteristickým znakom Projektu 1155. V rohoch stredného ostrovčeka sa nachádzajú celkom 4 rýchlopalné kanóny AK-630M. Na Projekte 1155.1 sú kanóny AK-630 nahradené dvoma (jedným na každom boku) bojovými modulmi kompletu 3K87 Kortik. Za prostredným ostrovčekom sa nachádza palubný žeriav a dva štvornásobné torpédomety ráže 533 mm, jeden na každom boku. Projekt 1155.1 nesie 2x5 torpédometov rovnakého kalibru, ale interne, schovaných za veľkým posuvným krytom.
Posledný ostrovček obsahuje druhú štvoricu, presnejšie skôr dve dvojice odpaľovacích zariadení systému Kindžal, po bokoch s dvoma odpaľovacími zariadeniami protiponorkových a protitorpédových hlbinných bômb RBU-6000, a dvojicu hangárov pre vrtuľníky typu Ka-27. Na streche hangáru sa nachádza plošina pre navádzací systém 3R95 kompletu Kindžal pre zadnú polosféru. Paluba je ukončená pristávacou plochou pre vrtuľník. Na každom boku hangáru može byť uchytených až 14 kontajnerov obsahujúcich nafukovacie záchranné člny PSN-10M.
Predná, stredná a zadná nadstavba na Viceadmiralovi Kulakovovi:



Pohonná sústava pozostáva zo štyroch plynových turbín zapojených v schéme COGAG, teda dve plynové turbíny pre štandardný chod sú doplnené druhou dvojicou pre maximálne rýchly chod. Nainštalované sú vo forme dvoch agregátov GTU (Газотурбинная установка) typu M-9, z ktorých každý obsahuje jednu „ekonomickú“ a jednu „forsážnu“ turbínu, 4 generátory s výkonom 1250kW/kus, plus príslušné prevodové ústrojenstvo. V prednej strojovni, nachádzajúcej sa pod prvým ostrovom nadstavieb, sú umiestnené dve turbíny pre ekononomickú prevádzku typu M62, s maximálnym výkonom 9 000 konských síl (v prípade Projektu 1155.1 ide 13 500) každá. V zadnej strojovni pod prostredným ostrovom majú svoje miesto turbíny M8KF, každá s výkonom najviac 22 500 koní. Určené pre dosiahnutie maximálnej rýchlosti, tá sa podľa rôznych zdrojov pohybuje v rozmedzí od 30 do 35 uzlov, ja osobne sa prikláňam, aj vzhľadom k výkonu turbín, skôr k číslu 30-32 uzlov, i keď nevylučujem že krátkodobo je naozaj možná i rýchlosť 35 uzlov. Ako náhradný či pomocný zdroj elektrickej energie slúži dieselgenerátor s výkonom 200 kW.
Celkový inštalovaný výkon je teda 62 000 (v prípade projektu 1155.1. až 72 000) konských síl. Lodné hriadele sú celkom dva, každý je zakončený lodnou vrtuľou s piatimi pevnými lopatkami. Pri ekonomickom režime môže jedna GTU poháňať oba lodné hriadele, pri zapojení forsážnych turbín každá poháňa „svoj“. Maximálny dosah sa opäť líši zdroj od zdroja, cca sa udáva 5000 námorných míľ rýchlosťou 14 uzlov, 3300 míľ pri rýchlosti 18 uzlov a 2400 míľ pri maximálnej rýchlosti 32 uzlov. Autonómnosť z hľadiska zásob vody a potravín je 30 dní. Zásoba pohonných látok pre turbíny je 2000 ton (okrem núdzovej rezervy)
Lodné vrtule a kormidlo na Vinogradovovi. Viditeľné sú aj oba bočné kýly a priečny stabilizátor.

Posádka má celkom 296 osôb, z toho 46 dôstojníkov, v prípade Projektu 1155.1 ide o 405 osôb/55 dôstojníkov. Obe čísla by mali zahŕňať aj letecký personál.
Pár záberov zvnútra:
Jedáleň dôstojníkov, jedáleň mužstva a jeho ubikácie



Elektronické vybavenie
Srdcom elektronického vybavenia protiponorkových plavidiel Projektu 1155 je bojový informačný a riadiaci systém (BIUS) MVU-211 Lesorub-1155 (resp. Lesorub-11551 na Admiralovi Čabanenkovi). Prijíma informácie zo všetkých senzorov a systémov plavidla, tieto následne zobrazuje na konzolách operátorov, ktorý takto dostávajú komplexný prehľad o stave plavidla a situácii v jeho okolí.
Hlavným prostriedkom na monitorovanie situácie pod hladinou je hydroakustický komplex MGK-355 Polinom (v kóde nato Horse Jaw/Horse Tail). Slúži na vyhľadávanie ponoriek, torpéd i námorných mín. Je tiež zdrojom informácie o polohe cieľa pre protiponorkovú výzbroj. V prednej, hydrodynamicky tvarovanej hruške sa nachádza nízko- a strednofrekvenčná anténa, anténa s premenlivou hĺbkou ponoru je, ako už bolo uvedené vyššie, umiestnená na korme. Prístrojový dosah systému sa, v závislosti od hydrologických podmienok, udáva do 50 kilometrov. Na Projekte 1155.1 došlo k jeho náhrade modernejším systémom Zvezda-2, hlavným rozdielom by mal byť vyšší dosah, údajne až do 100 kilometrov. Na detekciu bojových potápačov protivníka slúžia dva špecializované sonarové systémy MG-7 Braslet.
Záber na vlečnú anténu komplexu Polinom. Druhý pochádza z Viceadmirala Kulakova.


Prehľad o situácii vo vzdušnom priestore a na hladine v rozsahu 360° zabezpečuje 3D radarový systém MR-750 Fregat-MA (v kóde NATO Top Plate/Top Steer), umiestnený na vrchole hlavného sťažna. Pracuje v pásme E (dĺžka vlny 10-15 cm). Môže operovať v silne rušenom prostredí, takisto má integrovanú funkciu detekcie vlastný-cudzí (IFF), automatické sledovanie cieľov a systém autodiagnostiky. Maximálny dosah – 150 km, minimálny – 2 km, výškový – 30 km, presnosť merania – 120 m, počet otáčok za minútu - 15. Cieľ typu hladinovej lode zistí na vzdialenosť rádiolokačného horizontu, stíhacie lietadlo – 130 km, protilodnú riadenú strelu – 30 km. Prvé dve jednotky (Udaloj a Viceadmiral Kulakov) dostali starší systém MR-320V Topaz-V, keďže vývoj „Fregatu“ ešte nebol dokončený. Admiral Čabenenko zase (projekt 1155.1) dostal novší variant MR-760, s mierne vylepšenými parametrami.
Na vyhľadávanie hladinových cieľov slúži špecializovaný radarový systém MR-350 Podkat. Nachádza sa na vrchole predného stožiara. Prvých sedem jednotiek používalo starší MR-320 Topaz.
Pôvodný variant radarovej výbavy na Vicadmiralovi Kulakovovi:

A novší na Severomorsku:

S navigáciou pomáhajú dva radary MR-212/201-1 Vajgač-U (v kóde NATO Palm Frond), na prvých štyroch jednotkách bol použitý jeho predchodca Volga. Ich miesto je na priečnych ramenách predného stožiara.
Systém MP-401S Start (v kóde NATO Bell Squat) slúži na rádiotechnický prieskum, jeho dve súdkovité antény sa nachádzajú po bokoch zadnej časti prvého ostrova nadstavieb. Dopĺňa ho systém na rušenie radarov MP-407 Start-2 so snímačmi na bokoch hlavného stožiara (prvé jednotky ho zrejme neniesli), a systém Rumb používaný na určovanie polohy zdrojov rádiových signálov.
Spojenie zabezpečujú komplexy Tajfun-2S, Buran-5 alebo Kristall (zoradené od najstaršieho po najmodernejší).
Navedenie palubných vrtuľníkov Ka-27 na palubu plavidla zabezpečuje systém Privod-B (v kóde NATO Round House), jeho rozmerné diskovité antény sa nachádzajú na hlavnom stožiari plavidla.
Prehľad elektornického vybavenia Projektu 1155 (Maršal Šapošnikov - chýba hladinový prehľadový radar) a 1155.1 (Admiral Čabanenko), autorom je Charly015:

