Ten náš přebujelý systém je vybudovány na základě zkušeností. Navíc policejní letka je univerzál. Takže obsluhuje i ty hasiče a horskou službu. (Já spíše nevidím důvod, proč by hasiči měli mít vlastní vrtulníky, a to říkám jako občan kraje, který v ČR ty hasičské standardy vytváří).
Nicméně český systém je prostě udělán jako flexibilní na základě zkušeností z přírodních katastrof, požárů nebo násilných činu.
Když řádil střelec v ostravské nemocnici, tak do pátrání po něm se zapojil i vrtulník LZS. Krom armádního Mi-17 s Urnou a policejního vrtulníku (který ho našel)
Juraj Tichý píše:Maďarsko nemá 15 helikoptér. Teraz získali 5 starych z Nemecka, ktoré nahradia Mi-2, z ktorých bohvie koľko je letuschopnych.
1.MD369E / MD500E 0367E
2.MD369E / MD500E 0368E
3.MD369E / MD500E 0416E
4.MD902 Explorer 900/00052
5.MD902 Explorer 900/00093
6.MD902 Explorer 900/00096
7.MD902 Explorer 900/00097
8.MD902 Explorer 900/00098
9.MD902 Explorer 900/00057
10.MD902 Explorer 900/00065
11.MD902 Explorer 900/00078
12.MD902 Explorer 900/00104
13.MD902 Explorer 900/00111
14.MD902 Explorer 900/00122
15. AS355F2 Ecureuil 2 5614
Juraj Tichý píše:A úplne zbytočne na SVK. Nic sa tu nedeje také, že potrebujú v každom krajskom meste vrtuľník.
Tak na taketo tvrdenie myslim, ze tuto na fore nikto nie je kvalifikovany. Jedine, co mozeme urobit je pozriet sa na trend v EU a ten je uplne jednoznacne posilnovat letecke jednotky policie. A tiez ich clenit na krajske urovne.
Treba si vytvoriť vlastný systém. HZS v ČR prakticky neexistuje. Na čo aj. Tiež nemajú rovnako neprístupné hory ako my pre hasenie požiarov.
Prenášať ich systém by nefungovalo.
Skôr sa treba pozrieť na systém rakúsky a švajčiarský.
Keďže na zasah do spomínanej Ostravy sa letelo z Prahy armádnym vrtuľníkom, asi ten systém až taký prepracovaný nie je.
Nikdo netvrdí, že je to dokonalý systém. Ministerstvo vnitra si chce pořídit pro svou potřebu vrtulník kategorie H225, který si i nechalo předvést v roce 2019. Nebýt Covidu, tak už ho asi má.
Jinak nevím proč se jako kritika bere, že policejní zasahovka používá armádní vrtulník
Pokud si myslíš, že na místě nebyla Ostravska zasahovka, tak ne. Byla z Prahy letěly posily.
Jediná kritika je v tom, že v Ostravě není stálá základna, byť tady město vybudovalo moderní zázemí.
Lesní požáry u nás řeší PČR, AČR, plus nakontraktovani soukromníci.
Kvůli tomuto určitě ne.
LS PČR u této nehody zasahovala pouze proto, že to bylo v působnosti Kryštofa 1 (tj. pražská letecká záchranná služba). Pokud by to bylo blíž k Plzni, zasahoval by Kryštof 07 (AČR).
Všude jinde by zasahovaly vrtulníky soukromých leteckých společností.
Policie potřebuje vrtulníky pouze pro případy pátrání či rychlého zásahu ... a v těchto případech je opravdu může šérovat s armádou ... zvláště v tak malých státech jako je ČR či SR, kde se počet státem vlastněných vrtulníků počítá na kusy.
"Hádá-li se člověk s blbcem déle než pět minut, hádají se blbci dva," Jan Werich
"Važte si lidí, kteří hledají pravdu, a střezte se těch, kteří tvrdí, že ji našli," Voltaire
Chlapi naco zase filozofujete? Tak raz sa takto policia rozhodla, tak asi vedela preco. Budeme bez toho, aby sme poznali situaciu a poziadavky policie a MV diskutovat dva tyzdne sposobom "podla mna by to mohlo byt lepsie takto", az kym kazdy nenapise svoj nazor ? Podme skor riesit typ, kompatibilitu s inymi zlozkami, sharovanie atd.
Juraj ale nemame na 8 strojov schvalene financovanie z EU ? Aspon tak to bolo vtedy komunikovane, ze MV plati len malu cas a gro nakladov sa riesi cez fondy.
Nekúpilo sa to za Kaliho preto, lebo ten chcel Bell 429, potom Leonardo dal nižšiu cenu, akože vyhrali obaja, ale aby nemuseli kupovať A-109, tak nekúpili nič.
Teraz zrejme chcú niečo, čo má väčšiu nosnosť ako A-109 a pod., napr. na hasenie požiarov, väčšia kapacita pax, takže sa ide odznova. A financované by to malo byť primárne z EUfondov.
Z rozhovoru s velitelom vojsk pre spec op v dennikuN
Odkedy slúžite v armáde?
V roku 1993 som narukoval ako vojak základnej služby. Po jej absolvovaní som bol chvíľu v civile, hneď som sa však prihlásil do konkurzu na príslušníka 5. pluku v Žiline. Cez konkurz som prešiel a 1. septembra 1995 som sa stal profesionálnym vojakom a príslušníkom tohto pluku.
Ak by ste mali vypichnúť jednu vec, v ktorej je dnes slovenská armáda iná než v 90. rokoch, čo by to bolo?
V 90. rokoch mala slovenská armáda svoje dobové schopnosti, ktoré si priniesla ešte z predošlej éry z pred roku 1989. Napríklad 5. pluk špeciálneho určenia vypĺňal hlavne jednu spôsobilosť a tou bol špeciálny prieskum. Dnes špeciálne sily plnia oveľa širšie portfólio, o čom ešte asi bude reč. Pokiaľ by som to však zobral za celé ozbrojené sily: o 180 stupňov sa zmenilo chápanie nášho poddôstojníckeho zboru a dôstojníckeho zboru.
Čo to znamená?
V čase, keď som v armáde začínal, bol dôstojník, teda vojak v hodnosti od poručíka po generála, jasný líder, ktorého mali vojaci na nižších pozíciách slepo nasledovať. Absolútne sme nemali implementovaný koncept „mission command“, ktorý sa v zahraničí rozvíjal už od Napoleonských vojen. V našom prostredí sa bránilo jednotlivcom, teda vojakom základnej služby, a profesionálnemu zboru mužstva a poddôstojníkov, aby prejavovali vlastnú iniciatívu. Malo sa plniť len to, čo povedal dôstojník, ostatní ho mali nasledovať.
Za minulého režimu sa hovorilo, že v armáde treba „držať hubu a krok“. Na toto narážate?
Svojím spôsobom. Ten prerod nastal hlavne po vstupe do NATO. Začali sme uplatňovať koncept, pri ktorom dôstojníci zodpovedajú za plány, zodpovedajú za to, aký je cieľ misie, lenže zároveň počítajú s tým, že cesta k cieľu môže byť kľukatá. A do toho práve vstupuje kategória, ktorej sa v iných armádach hovorí seržanti. Seržanti by mali predstavovať chrbticu ozbrojených síl. V našich pomeroch by sme sem zaradili všetkých od vojakov druhého stupňa po štábnych nadrotmajstrov.
V angličtine sa im hovorí „noncommissioned officers“ (poddôstojníci – pozn. red.). Tvoria hlavný bojový potenciál ozbrojených síl. Zoberme si napríklad skupinu špeciálnych operácií: skupina má obvykle jedného dôstojníka v hodnosti kapitána a zvyšných desať až jedenásť členov takto formovaného bojového tímu tvoria poddôstojníci, v ojedinelých prípadoch mužstvo. Ich úlohou je nielen poslúchať rozkazy, ale aj pomôcť dôstojníkovi identifikovať tú spomínanú cestu, akou je možné splniť misiu. Nie sú teda jeho podriadení, ale sú jeho „advisormi“, ktorí mu pomáhajú, aby sa mohol správne rozhodnúť.
Aby to fungovalo, tak dôstojník musí vojakov v nižších hodnostiach rešpektovať.
Nie, že ich musí rešpektovať, musí ich chcieť rešpektovať. K tomuto našich dôstojníkov vedieme. V 90. rokoch sme niečo také nepoznali, bol jeden veliteľ a desiatky bojovníkov. Teraz dôstojník deleguje niektoré svoje úlohy medzi poddôstojníkov.
Viacerí experti hovoria, že presne toto je aj jeden z problémov ruskej armády: že nenaučila nižších vojakov iniciatíve.
Myslím, že v tomto smere zostali Rusi v 80. rokoch.
Keď sme pri ruskej armáde: na začiatku invázie sa spoliehali na špeciálne sily, pomocou nich sa snažili dobyť letisko Hostomeľ, ktoré malo byť kľúčové pre útok na Kyjiv. Prečo neuspeli? Na Hostomeľ poslali Rusi najprv svojich špeciálov vo vrtuľníkoch. Ich úlohou bolo zabezpečiť letisko, aby naň mohli pristávať veľké dopravné lietadlá, ktoré tam následne prepravia ďalšiu techniku – či už kolesovú, alebo pásovú – a ďalšie zbraňové systémy. No a v neposlednom rade prepravia aj posilové jednotky, teda živú silu. Tie mali pomôcť toto letisko ovládnuť a udržať, aby tam mohli pristávať ďalšie a ďalšie lietadlá so stále väčším množstvom techniky a živej sily, ktorá mala umožniť Rusom obsadzovať stále väčší a väčší priestor okolo.
Prečo to nevyšlo?
V prvom rade nepočítali s účinnou protivzdušnou obranou ukrajinskej armády, že bude až taká presná a efektívna. A nepočítali s tým, že pozemné jednotky, ktoré bránili letisko, budú klásť taký účinný odpor. Napriek tomu bol ruský výsadok čiastočne úspešný a Rusom sa podarilo dočasne letisko obsadiť. Nemohli však realizovať ďalšiu fázu operácie na letisku, a to z dôvodu, že ukrajinské sily zničili pristávaciu dráhu a tým znemožnili akékoľvek použitie letiska.
Následne boli ruské sily ničené účinnou paľbou ukrajinských delostreleckých prostriedkov. Výsledok organizovanej a účinnej obrany letiska tak bol narušený a nepodarilo sa im následne uskutočniť ani ďalšie fázy, o ktorých som hovoril. Z toho dôvodu pohoreli a z Hostomeľa museli v podstate utekať. Následne sa pokúsili letisko znovu dobyť a znovu zlyhali. Boje o toto letisko prebiehali niekoľko dní, než to Rusi definitívne vzdali.
Čo ďalšie vás pri sledovaní bojov na Ukrajine zaujalo?
Vojna na Ukrajine je veľkým šokom v tom, ako sme vnímali ruskú armádu. Ovplyvnení ich propagandou sme verili, že ruské sily sú na úplne inej úrovni. Ja osobne som napríklad očakával zásadné „jointové“ operácie. Teda spoločné operácie, pri ktorých sa koordinujú pozemné sily, vzdušné sily, námorné sily, prípadne dokonca aj kozmické sily.
A to sa nedeje?
Ak sme videli nejakú koordináciu na ruskej strane, tak možno koordináciu delostrelectva a pozemných síl, čo je však stále len jeden element. Áno, bola vykonaná už spomínaná výsadková operácia na letisko Hostomeľ, ktorá je príkladom spoločnej „jointovej“ operácie, no skončila sa neúspechom. Takže napokon v celom tom ťažení skončili Rusi len pri delostreleckej príprave, ktorá je spojená s doslova pochabým, šialeným ničením civilných budov a pri pozemnom manévri. Pritom ani ten pozemný manéver nie je zvládnutý.
Naopak, čo robí Ukrajina dobre?
Ukrajina nasadzuje malé elementy, malé jednotky s protitankovými zbraňami, ktoré sú schopné ničiť obrnenú techniku na dva až štyri kilometre v kombinácii s bojovými dronmi. Tým dokáže Rusom narúšať ich manéver. Rusi prídu o tank, a pokiaľ aj posádka prežije, tak potom vojaci pobehujú ako splašené zajace po lese. Pre velenie je potom zložité držať bojovú zostavu. Ukrajinci sú efektívni, pretože sú malí, roztrúsení a neoperujú vo veľkých celkoch, na ktoré by bolo možné viesť cielené útoky.
Keby Rusi zvládli tie kombinované operácie, dokázali by si s ukrajinskou armádou poradiť?
Určite som čakal, že ruské pozemné sily budú mať zo vzduchu, prípadne z mora účinnejšiu podporu. A zároveň, že budú schopní vykonávať elektronický boj, teda intenzívnejšie rušenie, než vidíme. Používanie prostriedkov elektronického boja je síce ruskou prioritou a darí sa im pri kontakte s ukrajinskými jednotkami pri bojoch v línií kontaktu, no nie plošne na zvyšnom území Ukrajiny.
Ak by boli schopní implementovať všetky alebo väčšinu prostriedkov, o ktorých hovoríme, do vykonávania operácie, tak by asi nedali Ukrajincom šancu. To sa nestalo.
Ďalšou vecou, ktorú by som chcel v tejto súvislosti zdôrazniť, sú tie ich niektoré rádiostanice, ktoré dokážu zachytiť dokonca aj rádioamatéri na Slovensku. Ruské rádiostanice mali vyzerať úplne inak. A ja môžem len špekulovať, či je to v dôsledku korupcie, ktorou je poznačená ruská armáda. O tom sa však už veľa popísalo.
Ako inak mali vyzerať ruské rádiostanice?
Súčasťou moderných rádiostaníc sú, samozrejme, šifrovacie zariadenia. Musíte mať certifikované spojenie, do ktorého je veľmi zložité sa nabúrať. Rusi však komunikujú v otvorenej fónii a každý si ich môže vypočuť.
Aké je to na úrovni menších jednotiek? Tam si Rusi počínajú lepšie?
Keď pozerám niektoré manévre, tak neviem, čo si mám myslieť. Pozeral som video, na ktorom bol manéver tankovej čaty. Ich posádky nepoužívali žiadne prírodné kryty. Tanky sa presúvali na horizonte, miesto, aby sa presúvali pod horizontom. Išli za sebou ako kačice. Ukrajinci to pozorovali a vyberali si, ktoré tanky im zničia ako prvé. Za polhodinu zlikvidovali celú tankovú čatu, možno aj tankovú rotu.
Prejdime k slovenskej armáde. Okolo roku 2000 vtedajší žilinský primátor Ján Slota hovoril, že jedinou zložkou, ktorá by bola schopná vzdorovať nepriateľovi, je 5. pluk zo Žiliny. Bolo to až tak hrozné?
Nebudem komentovať tieto vyjadrenia. Ja by som nepovedal, že sme boli jediní, ale 5. pluk bol rozhodne jeden z mála útvarov, ktorý bol v tom období schopný reagovať na zmenu situácie. Tento pluk sa už v tom čase líšil od väčšiny zložiek armády tým, že bol stavaný na báze dobrovoľnosti. Bojovník, ktorý slúži v útvare, kde sa skáče z lietadla, to robí z vlastného rozhodnutia. Srdce takéhoto „dobrovoľníka“ sa nedá nahradiť. Ostatné útvary boli vtedy tvorené sčasti vojakmi základnej služby, sčasti vojakmi z povolania, nemali preto až takú vysokú osobnú motiváciu. Naopak, my sme už od roku 2001 prešli na kompletne profesionálny model.
Takže 5. pluk špeciálneho určenia bol prvý útvar, ktorý bol tvorený výlučne z profesionálov?
Prvým takýmto útvarom bol Prápor okamžitej reakcie v Martine, žilinský pluk bol druhý. Všetci jeho príslušníci sa regrutovali z profesionálov, ktorí si toto poslanie, nie prácu, ale poslanie, dobrovoľne zvolili. Preto sme mali a, samozrejme, naďalej máme motiváciu, flexibilitu, výcvik a dnes už aj skúsenosti reagovať na čokoľvek, čo by nastalo.
V roku 2003 ste v USA absolvovali ročný kurz pre príslušníkov špeciálnych síl, ktorý je považovaný za jeden z najťažších na svete.
To bola „odtučňovačka“.
V čom ten kurz spočíval?
Bola to kombinácia vzdelávania a makania. Kurz spočíval v tom, že nás, zahraničných účastníkov, implementovali medzi amerických vojakov a spoločne sme plnili zadané úlohy. V mojom prípade to bolo velenie malej jednotke. Vo finálnej fáze sme mali cvičenie v teréne, pri ktorom som za štyri dni spal dohromady jednu hodinu a 49 minút. To viem presne, lebo takto nám to merali. Počas ďalšieho bloku som spal za štyri dni presne dve hodiny a 43 minút. Totálne nám zredukovali spánok, totálne nám zredukovali stravu. Popri tom navyšovali počty úloh a skúmali, ako ich budeme schopní riešiť.
Čo s človekom takýto nedostatok spánku urobí?
Máte halucinácie. Niekde ďaleko od vás stojí les, ale vy máte pocit, že ten les máte dva kroky od seba. Optické vnímanie okolia vám mozog spracuje so značným oneskorením. Pri takejto záťaži sa musíte veľmi sústrediť aj na vykonávanie elementárnych úkonov, ktoré sú v bežnom živote automatické.
Čo ďalšie tam trénovali?
Ďalší fragment, ktorý som si odniesol, boli zoskoky s veľkou záťažou. Na tom kurze som si prvýkrát vyskúšal zoskok, pri ktorom som mal na sebe 70 kilogramov materiálu. A to vám poviem, že naozaj bolí, keď s takou záťažou dopadnete a ešte ju potom máte niesť. Zároveň som si však na tom overil, že človek takúto záťaž zvládne – keď je na ňu dostatočne vycvičený.
V našej armáde sa s takou záťažou neskákalo?
Skákalo sa so záťažou tridsať, možno 35 kilogramov, tých sedemdesiat už bol extrém.
Aký bol scenár toho cvičenia?
Scenár bol, že v nejakej fiktívnej krajine, ktorá je dôležitá pre záujmy vášho štátu, dôjde k prevratu a vaša politická reprezentácia vyšle špeciálne sily, ktoré majú na mieste cvičiť guerillové jednotky. Našou úlohou bolo napríklad rokovať s veliteľom domáceho odboja alebo dohodovať dodávky zbraní. Pri tom scenári teda nešlo len o samotné zoskoky, fyzický presun či boj. Mali sme si vyskúšať aj komunikáciu, mali sme si vyskúšať obchod, styk s miestnymi agentmi. Išlo teda o komplexné spektrum úloh, ktoré by mali byť špeciálne sily schopné plniť tisíce kilometrov od domova.
Toto vám všetko namodelovali?
Áno, začalo sa to televíznymi šotmi, že vo fiktívnej krajine bola násilne zvrhnutá vláda, a končilo sa to našou infiltráciou medzi fiktívne hnutie odporu.
Z tejto skúsenosti ste si teda odniesli, že špeciálne sily nie sú len výsadkári?
Náš 5. pluk špeciálneho určenia v tom čase tvorilo 350 až 400 príslušníkov, ktorých hlavnou náplňou bol prieskum. To sa v ďalších rokoch začalo meniť. V roku 2007 vzniklo na úrovni NATO koordinačné centrum, alebo ak chcete veliteľstvo pre špeciálne operácie. Ja som sa o rok neskôr stal prvým zástupcom našej armády, ktorý v ňom pôsobil. V tom čase zároveň prebiehali operácie v Afganistane, ktoré boli pre členské štáty NATO „top business“. A ja som mal možnosť na tom veliteľstve nasávať skúsenosti od tých najskúsenejších v našom „jobe“, ktoré si z Afganistanu privážali. Afganistan bol, ak to tak môžem zadefinovať, laboratórium pre novodobé fungovanie špeciálnych síl.
Čo vás Afganistan naučil?
Ako príslušník špeciálnych síl som bol v prvom rade hrdý na to, že aj Slovensko sa pripojilo k štátom, ktoré poslali do Afganistanu špeciálne jednotky. To sa udialo po dlhom odolávaní niekdajšej vládnej garnitúry. Už od roku 2007 sme žiadali o možnosť byť súčasťou operácie ISAF s našimi špeciálnymi silami, tak ako tam pôsobili naši partneri z Maďarska, Rumunska či Českej republiky.
Pripomeňme, že súhlas s vyslaním špeciálnych síl dala až Radičovej vláda.
Áno, v Afganistane pôsobili slovenské špeciálne sily ako ucelený tím v rokoch 2011 až 2021 spolu s americkými špeciálmi. No a čo nás to naučilo? V Afganistane sme videli, že špeciálny prieskum tvorí len jeden fragment potrebných spôsobilostí. Ukázalo sa, že úlohou špeciálnych síl v takejto operácii je identifikovať nepriateľské siete v oblasti, čo bol v tomto prípade Taliban, ale aj ďalšie organizácie, ako napríklad Islamské hnutie Uzbekistanu a ďalšie skupiny. No a po identifikácii bolo úlohou špeciálnych síl na túto sieť vplývať.
Čo to znamená?
Vplývať na nepriateľskú sieť môžete dvoma spôsobmi. Prvý spôsob je kinetický: rozkopnete o tretej ráno dvere, vytiahnete záujmové osoby von alebo ich eliminujete už na mieste v prípade, že dôjde k boju. Druhý spôsob je nekinetický: môžete ich presviedčať, aby upustili od toho, čo robia. Alebo ich môžete presviedčať, že keď už niečo pôjdu robiť, tak aby nám o tom dali aspoň včas vedieť, aby sme mohli s takto získanou informáciou ďalej pracovať.
A tieto úlohy plnili v Afganistane aj slovenské špeciálne jednotky?
Ten proces spočíval v tom, že sme museli predstaviteľov nepriateľskej siete identifikovať, zistiť si kto je kto, následne si vytypovať konkrétne záujmové osoby, čomu sa hovorí „targeting“, a po tých záujmových osobách následne ísť: či už kineticky, alebo nekineticky.
S asistenciou Američanov.
Asistenciou by som to nenazval. Slovenskí špeciáli spolu s tými americkými vytvorili kombinovaný tím, ktorý pozostával z dvoch národov. Samozrejme, že súčasťou našich operácií boli vždy aj príslušníci afganských špeciálnych síl. Takže to bola vlastne trojkombinácia.
Koľko príslušníkov slovenských špeciálnych síl bolo v takýchto operáciách?
V jednej rotácii to bolo od roku 2011 niečo vyše 20 príslušníkov 5. pluku, následne sa to číslo menilo. Celkovo sa v Afganistane vystriedalo 21 rotácií príslušníkov špeciálnych síl.
Dostali sa aj do ostrého boja?
Samozrejme. Všetky aktivity, na ktorých sme sa tam zúčastnili, sú však do dnešného dňa utajené, preto vám o tom viac povedať nemôžem.
Čo z toho ste začali prenášať do slovenských ozbrojených síl?
Ako som spomínal: začalo nám byť jasné, že špeciálny prieskum tvorí len jeden fragment. Ďalším fragmentom je konkrétny spôsob vykonania samotnej akcie. To znamená, že špeciálny prieskum mi identifikuje niekoho konkrétneho a ja si musím ako veliteľ vyhodnotiť, ako si poňho pôjdem. Predstavme si, že musím vo vojenských podmienkach splniť podobnú úlohu, akú robia takzvaní kukláči. Na to však potrebujem nielen bojovníkov, ale aj spravodajcov a ďalšie odbornosti. Aby sme takúto úlohu mohli splniť, musíme rozumieť tej nepriateľskej sieti, musíme vedieť, kto jej šéfuje, kto zabezpečuje materiál, kto zabezpečuje financovanie, kto zabezpečuje úkryt, ako často tie osoby úkryt menia.
To nerobí vojenské spravodajstvo?
Vojenské spravodajstvo sa na tom môže podieľať alebo si samostatne získava informácie potrebné na ich činnosť, no úlohy, ktoré som opísal, si musia robiť špeciálne sily samy. Takže sme identifikovali vzdelávacie kurzy, ktorými musia naši príslušníci prejsť, aby takúto spôsobilosť získali. Tieto kurzy sa robia napríklad v Belgicku a my sme na ne začali svojich príslušníkov intenzívne vysielať.
Kurzy tohto typu zahŕňajú napríklad operačné umenie, spravodajčinu, vyťažovanie digitálnych prostriedkov – keď vojak nájde harddisk, tak aby vedel, čo s ním urobiť. A zahŕňajú, samozrejme, aj znalosť IT technológií. Vo svojich tímoch máme štandardne „IT-čkarov“. Aby som to zhrnul: po roku 2008 sme si uvedomili, že musíme zásadne rozšíriť vzdelávanie svojich príslušníkov, a na tom sme začali pracovať.
Akú máte fluktuáciu? Nestáva sa že ľudia vám prejdú všetkými týmito kurzmi a potom odídu do civilu?
Prirodzene, že ľudia odchádzajú, keď si odslúžia napríklad dvadsať a viac rokov. Aj na tomto sme začali pracovať. Vytvorili sme si vlastnú výcvikovú základňu, kde vojaci, povedzme po štyridsaťpäťke, ktorí sú už fyzicky za horizontom maximálnej výkonnosti a už tak nevládzu za mladšími kolegami, môžu pôsobiť ako inštruktori. V podstate majú vydláždenú cestu, aby mohli u nás pôsobiť až do 55. roku, čo je zákonom stanovený strop.Svoje znalosti môžu zároveň odovzdávať nielen mladším príslušníkom špeciálnych síl, ale vo vybraných prípadoch aj príslušníkom iných zložiek, ktoré učíme napríklad v tom, ako zaobchádzať so špeciálnymi rádiostanicami. Alebo im pomáhame zdokonaľovať sa v zdravotníckej príprave, pretože naši zdravotníci musia byť v istých momentoch takmer na úrovni lekárov.
V roku 2019 napokon slovenská armáda vytvorila aj samostatné veliteľstvo pre špeciálne sily. Prečo to bolo potrebné?
To, že potrebujeme vlastné veliteľstvo, sme vedeli už niekedy po roku 2009. Poviem však otvorene: nenašli sme dosť pochopenia. Vtedajší leadership ozbrojených síl ani politický leadership na ministerstve obrany nebol schopný tento krok spraviť. Nakoniec sa to podarilo až vďaka súčasnému náčelníkovi generálneho štábu, pánovi generálovi Zmekovi.
A prečo bolo takéto veliteľstvo potrebné?
Vďaka vytvoreniu veliteľstva dokážeme na operačnej i strategickej úrovni komunikovať s našimi partnermi, ktorí takéto veliteľstvá majú. Zároveň dokážeme kombinovať naše sily a prostriedky, aby sme dosiahli čo najväčší efekt. Efektom nie je len samotný boj. Potrebujeme dlhodobo udržať efekt, ktorý tým bojom prinesieme. Hovoríme teda o rozvoji nekinetických spôsobilostí, ktoré sa snažíme popri tých kinetických rozvíjať, hovoríme o rozvoji schopností, ktoré nám umožňujú reagovať na takzvané hybridné hrozby.
O hybridných hrozbách sa začala viesť debata od roku 2014, keď Putin anektoval Krym pomocou neoznačených vojakov. Kam sme sa v tejto oblasti posunuli?
Debata sa možno viedla, ale prvé roky sa zároveň prejavovala naša slovenská malosť. Prevládal tu všeobecný názor, že naše ozbrojené sily už majú operačné veliteľstvo vzdušných síl, majú operačné veliteľstvo pozemných síl a nepotrebujú to isté aj pre špeciálne sily. A pokiaľ to vtedy jednohlasne tvrdili náčelník generálneho štábu a minister obrany, tak sme to nevedeli prelomiť (v danom období bol náčelníkom generálneho štábu Milan Maxim a ministrom obrany Martin Glváč zo Smeru – pozn. red.). Až v roku 2018 prišiel generál Zmeko, ktorý chápal a chápe podstatu použitia špeciálnych síl, to znamená, že nestačí mať len jednu malú entitu výsadkárov.
Vznik veliteľstva špeciálnych síl napokon odsúhlasil minister za SNS Peter Gajdoš, čo bola jedna z vecí, ktorú aj kritici dávali nominantom Andreja Danka k dobru.
Áno, musím kvitovať, že nový náčelník generálneho štábu dokázal pre mňa zázračným spôsobom presvedčiť ministra Gajdoša, že musíme budovať sily pre špeciálne operácie so všetkým, čo si moderná doba vyžaduje. Takže bolo rozhodnuté, že vznikne veliteľstvo, ktoré bude zastrešovať operačný a v istých a jednotlivých prípadoch až strategický stupeň. Nám to prinieslo okrem iného to, že naše jednotky mohli byť oslobodené od papierovačiek. Až dovtedy sme si ako pluk robili všetko sami. Chodili sme, zisťovali sme, dožadovali sme sa. Cez deň sme cvičili a večer sme písali pomaly doktorandské práce, aby sme pred vedením obhájili svoju existenciu.
A teraz?
Teraz máme veliteľstvo, ktoré sa stará o súčasnosť, plánuje budúcnosť, nastavuje koncepty rozvoja a komunikuje so zahraničnými partnermi. Vďaka tomu sme mohli začať rozmýšľať, aké ďalšie jednotky okrem 5. pluku špeciálneho určenia slovenské špeciálne sily potrebujú. Mohli sme si napríklad vytvoriť už spomínanú výcvikovú základňu, kde školíme nielen príslušníkov Síl pre špeciálne operácie, ale i ďalších príslušníkov ozbrojených síl. Super vec. Skoro každá krajina takúto inštitúciu má. Dokonca aj Česi ju majú, o Poliakoch ani nehovorím. Len my sme ju nemali. Urobili sme teda len „copy-paste“ toho najlepšieho, čo sme videli u našich partnerov.
V júni 2020 sme robili rozhovor s príslušníkmi vašej jednotky CIMIC-PSYOPS, ktorú ste počas prvej vlny Covidu nasadzovali v dočasne uzavretých v rómskych osadách. Ich cieľom bolo posilňovať medzi ich obyvateľmi dôveru k vojakom a predchádzať tomu, aby sa medzi Rómami šírili hoaxy. Kedy ste začali takéto jednotky budovať?
Stredisko CIMIC-PSYOPS, teda stredisko pre civilno-vojenskú spoluprácu a psychologické operácie, sme začali vytvárať ešte v roku 2014. Jeho hýbateľom bol vtedajší veliteľ pozemných síl, generál Novosad. Toto je ďalšia nesmierne dôležitá spôsobilosť. Umožňuje nám efektívne spolupracovať s civilnou sférou a umožňuje nám v záujmovej oblasti nakloniť si civilné obyvateľstvo. Takúto úlohu kinetická operácia neplní, pretože tá po sebe zanecháva hlavne pôsobenie zbraní a zbraňových systémov. Preto potrebujeme spôsobilosť na komunikáciu s civilným obyvateľstvom, so štátnou správou, ale aj napríklad s mimovládnymi a nevládnymi organizáciami.
PSYOPS sú teda jednotky, ktoré majú za cieľ ovplyvňovať verejnú mienku?
Nenazval by som to ovplyvňovaním verejnej mienky. Skôr, že sú schopní prostredníctvom psychologických postupov cieľovú skupinu presvedčiť. Ide o tvorbu rôznych videí, letákov, grafik, audiovizuálnych produktov. Využívajú postupy, ktoré sú často využívané aj u nášho východného suseda, či už jednou, alebo druhou stranou konfliktu. Vykonávanie psychologických operácií je mierené na cieľové skupiny nepriateľa pri boji. V stave bezpečnosti sú na tie úlohy určené iné organizácie štátnej správy.
Takže pôsobia len na lokálnej úrovni, ale napríklad už nevyvracajú hoaxy, ktoré sa šíria naprieč Slovenskom?
Pôsobia len na operačnej úrovni, presne tak. Ich činnosť je zameraná proti potencionálnemu nepriateľovi.
Na toto potrebujete iný typ vojaka, než je klasický výsadkár?
Nie. Každý náš príslušník má svoje štandardné povinnosti a na tie si potom nabaľuje takúto špecializáciu.
Súčasťou špeciálnych síl sú aj INFOOPS. Čo to znamená?
Ozbrojené sily majú viacero odborností, ktoré spolu so CIMIC a PSYOPS spadajú do kategórie informačné aktivity. Pre nás je dôležité, aby tieto odbornosti boli koordinované vo svojich činnostiach. Ďalšou oblasťou, ktorú začíname postupne budovať, je oblasť kybernetických operácií.
Cvičíte si vlastných hekerov?
To ste povedali vy.
Pod hekerom si predstavujem človeka, ktorý potrebuje len počítač, prístup na internet a pokojne detskú izbu. Prečo u vás musí takýto človek nosiť uniformu a skákať z lietadla?
Priamo skákanie z lietadla od nich nevyžadujeme. Samozrejme, že to nemusia byť tí najväčší „makači“, takýchto máme v 5. pluku špeciálneho určenia, prípadne v 52. výsadkovom prápore, ktorý teraz budujeme. Fyzická kondícia je však prostriedok k tomu, aby náš príslušník mohol získavať ďalšiu špecializáciu. My nepotrebujeme len ľudí, ktorí dokážu iba skákať, behať a dvíhať činky a nič ďalšie. Fyzická pripravenosť je cesta. Aj náš zdravotník musí byť fyzicky dobre pripravený ako ktorýkoľvek iný bojovník, lebo aj on je v prvom rade bojovník a až v druhom rade nosí „bagel“ s medicínskym vybavením, ktorým zachraňuje životy. K špecialistom na kybernetické operácie pristupujeme podobne, aj keď od nich už, samozrejme, nevyžadujeme rovnaké fyzické výkony, aké vyžadujeme od iných operátorov.
Poďme si to zhrnúť: koľko dnes majú slovenské špeciálne sily príslušníkov, koľkí z nich sú výsadkári a koľkí sa špecializujú na psychologické operácie a ďalšie nebojové aktivity?
Výsadkári je starý slang, ktorým sme označovali aj príslušníkov 5. pluku. Dnes sú výsadkári tí, ktorí slúžia v 52. výsadkovom prápore. Všeobecne nám všetkým prischol názov „špeciály“. Počty si môžeme zhrnúť nasledovne: slovenské špeciálne sily by tabuľkovo malo tvoriť cca 1500 príslušníkov. Z toho príslušníci kinetických jednotiek, čo sú príslušníci 5. pluku, príslušníci nového 52. výsadkového práporu a čiastočne aj príslušníci výcvikovej základne, budú tvoriť dve tretiny. Zvyšnú tretinu budú tvoriť nekinetické spôsobilosti, teda špecialisti na civilno-vojenskú spoluprácu, psychologické operácie a kybernetické operácie.
Pre laika: kinetické operácie sú také, pri ktorých sa strieľa.
Pod kinetickými operáciami sa myslia napríklad operácie, o ktorých sme si hovorili v prípade Hostomeľa: sú to výsadkové operácie, ktoré majú za cieľ zaistiť nejaký priestor a udržať ho, aby mohli doraziť posily. Presne na takéto úlohy sa bude špecializovať náš 52. výsadkový prápor. A potom sú iné kinetické operácie, na ktoré sa špecializuje 5. pluk. To sú chirurgicky presné operácie na znemožnenie fungovania nepriateľských sietí. Ich súčasťou môže byť diverzia, ich súčasťou môžu byť aj sabotážne aktivity, ktoré však nesmerujú povedzme len na jeden tank. Pre nás nie je podstatné zničiť jeden tank, pre nás je podstatné eliminovať veliteľa, ktorý velí tridsiatim tankom, obrazne povedané.
Prejdime k výzbroji. Ministerstvo obrany vlani rozhodlo o tom, že pre potreby špeciálnych síl kúpi nové dva vrtuľníky UH-60 Black Hawk. Nimi doplní letku deviatich blackhawkov, ktoré objednal ešte exminister Glváč. Čo vám to umožní?
Takto: to nebudú naše vlastné blackhawky, ktoré by patrili špeciálnym silám. Aj tie dva stroje budú v inventári vzdušných síl, pretože na ich prevádzku potrebujete technikov, logistiku a ďalšie veci, ktorými ako špeciálne sily nedisponujeme. Zoberiem to trochu zoširoka. Pôvodný nákup deviatich blackhawkov podpísali v roku 2015. Prezentovali ho v tom duchu, že nebojte sa, konečne budeme mať moderné vrtuľníky. Akurát, že nebudú mať zbrane, budú určené skôr na hasenie a evakuáciu. Keď som to počul ako vojak-špeciál, tak som si položil otázku: prečo teda tie vrtuľníky kupujeme pre armádu a nie pre hasičov? Jedným dychom však dodávam, že absentujúca výzbroj týchto strojov v žiadnom prípade, a to chcem zdôrazniť, nedegraduje kvalitu vrtuľníkov UH-60. Sú to absolútne vynikajúce stroje a osobne som veľmi rád, že ich máme a používame ich.
My sme už v roku 2015 napísali, že Glváč kupuje drahé vrtuľníky v holej výbave. Laicky povedané: vojenské vrtuľníky, ktoré nebudú môcť strieľať.Pravdou je, že dnes máme vo vzdušných silách super stroje, ale zatiaľ len na dopravné účely. Preto vysoko pozitívne hodnotím, že súčasná garnitúra na čele s pánom ministrom Jarom Naďom sa na to začala pozerať logicky. Black Hawk nie je útočný vrtuľník, na vedenie útočných operácií slúžia iné typy vrtuľníkov. Black Hawk však potrebuje systémy pre vlastnú ochranu. Potrebuje guľomety, potrebuje systémy na vystreľovanie klamných cieľov, potrebuje prehľadové rádiolokátory, ktoré odhalia, či ma niekto zameral. Samozrejme, že palubnými zbraňami osádka podporuje aj bojujúce jednotky na zemi v prípade, keď to je potrebné a v závislosti od povahy operácie možné.
A tieto doplnky sa objednávajú až teraz.
Chvalabohu, že sa teraz už v tomto ohľade niečo deje. Problém však je, že pokiaľ ten blackhawk nezlezie už z výrobnej linky určený na nejaký typ úlohy, tak dodatočne je zložité ho niektorými spôsobilosťami vybaviť. To je, ako keby som si chcel do auta namontovať ďalšie dva airbagy. Dá sa to, ale je to zložité. Preto som rád, že padlo rozhodnutie, že si objednáme dva nové vrtuľníky, ktoré už budú rovno navrhnuté a vyrobené v špecifikácii pre špeciálne operácie.
Čo takýto vrtuľník pre špeciálne operácie musí mať?
Musí mať dlhší dolet, musí mať navigačné systémy, rádiostanice, prehľadové radary, systémy nočného videnia, systémy vzdušného prieskumu a musí mať aj ťažšie zbrane. Hovoríme o minigunoch (šesťhlavňový rotačný guľomet – pozn. red.), ktoré dokážu poskytnúť účinnú ochranu jednak samotnému vrtuľníku a jednak aj nám, ktorí bojujeme na zemi. Aj pre nás je lepšie, keď máme nad hlavou minigun, ktorý vystrelí od 2000 do 6000 nábojov za minútu, než guľomet M240, ktorý musí po vystrelení 200 nábojov prebíjať. Samozrejme, že musíme prihliadať aj na obstarávaciu cenu, a tak kombinácia „minigunu“ a iného typu palubného guľometu je asi najlepšou cestou.
Podstata je, že na podporu svojich operácií potrebujeme mať dedikované aj letové úsilie. Dnes si nemôžem len tak zobrať pilota vrtuľníka, ktorý plní dopravné úlohy. Potrebujeme mať vyčlenených pilotov, ktorí budú pravidelne lietať a trénovať s nami. Na tomto, samozrejme, už dlhšie pracujeme a kooperácia so vzdušnými silami a špeciálmi je vynikajúca.
Čo musia zvládnuť piloti, ktorí sú vyčlenení pre špeciálne sily?
Úlohy špeciálnych síl sú špecifické, možno deväťdesiat percent operácií robíme v noci. Posádky musia byť schopné zvládnuť s vrtuľníkom skryté priblíženie sa bez použitia osvetlenia. Je nemysliteľné, aby každý z armádnych pilotov prešiel zložitým výcvikom na tento typ úloh. Bolo by skvelé, keby to tak bolo, ale v praxi je to nemysliteľné. Preto je dobré, že budeme mať pilotov, s ktorými sa budeme poznať, a budeme mať dva vrtuľníky dedikované na špeciálne operácie.
Stačia dva vrtuľníky?
Samozrejme, že dva sú málo. Za normálnych okolností potrebujeme aspoň štyri vrtuľníky. Dva plnia úlohy, jeden tvorí zálohu a jeden je na povinných servisných prácach. Pokiaľ by sme teda ako špeciálne sily mali s vrtuľníkmi pôsobiť niekde v zahraničí, napríklad v Afrike, tak si nevystačím len s dvomi strojmi. Minimum sú štyri. Samozrejme, že na účel vrtuľníkovej podpory špeciálnych operácií by sme potencionálne využili ďalšie vrtuľníky, ktoré už dnes máme vo vzdušných silách, takže by boli schopní to vyskladať.
Špeciálne sily boli prvou zložkou armády, ktorej štát nakúpil moderné obrnené vozidlá: pred voľbami 2010 ministerstvo pod vedením Jaroslava Bašku zo Smeru objednalo desať ľahkých obrnených vozidiel Iveco. Osvedčili sa?
Naše „iveká“ sú samostatná kapitola „úspešného vozidla“, je to pancierové vozidlo, fajn.
Počul som, že nie je úplne najpohyblivejšie: zvlášť vinou zvolenej zbraňovej veže, ktorá je na toto vozidlo príliš ťažká.
Čo sa týka vozidiel Iveco, tak ich účelom malo byť posilnenie mobility špeciálov. Vojenská verzia vozidla Iveco určeného pre špeciálov je dobré vozidlo, ale ako špeciálne vozidlo sa musí aj vyrábať už od začiatku. Náš pluk však dostal komerčnú verziu vozidla, ktorú sa následne na Slovensku snažili konštruktéri prerobiť na špeciálnu verziu. To už bol problém a celkom im to nevyšlo. Prerábať komerčné vozidlo na vojenský špeciál bez potrebného know how teda nie je cesta. Okrem vozidiel Iveco máme ľahké vozidlá Polaris, tie sú super.
Vráťme sa ešte k vojne na Ukrajine. Aké z nej plynie poučenie pre slovenské ozbrojené sily? Rozvíjame ich správnym smerom?
Ak je reč o špeciálnych silách, tak pre nás sa nedeje až tak veľa nového. My sme zvyknutí operovať v malých skupinách, pôsobiť diverzne a pôsobiť sabotážne, ako sa o to snaží ukrajinská armáda. V tom spočíva dlhodobá podstata našej práce. No a potvrdil sa aj predpoklad, že zásadnú úlohu na bojiskách hrajú bezpilotné prostriedky vrátane útočných dronov.
Bojové drony zatiaľ Slovensko nemá, ani špeciálne sily nimi zatiaľ nedisponujú.
Bezpilotnými spôsobilosťami disponujeme, ale pravdou je, že cestou bojových dronov sme nešli. Tu sa musím znovu vrátiť k predchádzajúcim garnitúram. Niekoľkokrát som bol osobne prítomný na pracovných rokovaniach týkajúcich sa bezpilotných prostriedkov, ktoré sú schopné viesť paľbu a ničiť ciele, ľudovo povedané, bojových dronov. Na stole boli rôzne ponuky od strategického partnera, no táto koncepcia rozvoja ozbrojených síl bola vždy spochybnená a následne zastavená. Bolo prijaté rozhodnutie s komentárom, že bojové drony nech si rozvíja americká armáda, my ich nepotrebujeme. V súčasnosti už našťastie pracujeme na príprave obstarávaní aj na bezpilotné bojové prostriedky.
Skúste sa na záver zahrať na náborového dôstojníka: ak si tento rozhovor budú čítať možní záujemcovia o vstup do armády, prečo by sa mali rozhodnúť pre takúto dráhu?
Ak by som sa teda pasoval do pozície náborára, tak by som povedal, že ak majú Slováci a Slovenky v sebe istú dávku patriotizmu, najlepšou cestou je rozhodnutie svojej vlasti slúžiť. Nášmu síce malému, ale krásnemu štátu môžu pomôcť budovať obranyschopnosť, aby dokázal čeliť komukoľvek, kto by chcel zničiť náš štýl života. Patriotizmus je vysoko pozitívna vlastnosť jednotlivca, ktorá nás robí lepšími ľuďmi pripravenými brániť to, čo nám je najbližšie, naše deti, našich blízkych a celú spoločnosť.
Tiež by som povedal, že služba v ozbrojených silách sa vyznačuje vysokou mierou dodržiavania disciplíny, možno niekedy aj istou dávkou diskomfortu a osobného odriekania, ale odmenou je pocit súdržnosti. Preto garantujem, že sa oplatí vstúpiť do nášho tímu. Ozbrojené sily nechajú vyniknúť práve tým vlastnostiam, ktoré nás robia lepšími ľuďmi.
Zemakt píše: ↑8/6/2022, 07:26Spojování příspěvků je zde vyžadováno pravidly. Není to nic složitého. Dáš si edit prvního příspěvku a ty zbývající do něj prostě vložíš a pak je smažeš. Ono se tě to zeptá proč, tak tam jen písni třeba "spojení" a fertig.
Ten článok je tak dlhý, že celý mi to tento editor nezobral.
