Prinos klaštorov na zachovani myšlienok antiky je taka oblubena cirkevna bachorka. Anticky svet mal svoje vydavatelstva, verejne aj sukromne knižnice, antikvariaty a dokonca burzy vyznamnych knih. Bol so majitelom maleho antikavriatu a absolvoval som dobrovolny vzdelvaci cyklus na zastavanie funkcii knihovníka a tak som napisal zaverečnu pracu prave o tejto tematike.
Realita bola taka, že rimskym zvykom bolo predat dom aj s prislušnymi pisomnostami. Proste pri predaji zostali v dome nielen listiny viažuce sa majetku, ale aj knižnica a dokonca aj osobne zapisky. Realne bol v každom dome nejaky papirus, zvytok tak ako dnes. Antika bol iny svet. Kratky citat z jedneho mojho članku:
Viete, že najslávnejšie z knižníc, Alexandrijská, bola založená podvodom? Ptolemaios Soter požiadal Aténčanov o zapožičanie významných diel Aischyla, Sofokla a Euripida. Ako zálohu im poslal 15 talentov, asi 350 kilogramov zlata (9 000 000 EUR). Ptolemaios však Atenským nevrátil originály ale kópie. Originálmi založil knižnicu. Museion, lebo tak sa na tu dobu komplexná ustanovizeň aj knižnicou volala, mala za Ptolemaioveho nasledovníka už 400 tisíc spisov a v čase požiaru vo vojne s Caesarom 700 tisíc.
Na prelome letopočtov keď Augustus dobil Egypt sa aj v Ríme začali vytvárať verejné knižnice. Nielen cisári, ale aj bohatí občania zakladali množstvo knižníc v celom impériu. Väčšina rímskych občanov vedela čítať a písať, mnohí nielen latinsky, ale aj grécky. Knihy, ich „výroba“ a knižný trh sa skoro podobali dnešku. Existovali kníhkupci, bestsellery aj antikvariáty a aj v staroveku sa strácali diela z verejných knižníc. Preto rímsky cisár Claudius Tacitus okolo roku 275 A.D. vydal výnos prikazujúci obciam každý rok vyhotoviť desať opisov. Okrem verejných knižníc existovali aj súkromne. V Herculaneu bola vykopaná domáca knižnica Calpurnia Pisona, ktorá obsahovala 1700 zvitkov. Pre porovnanie prvým významným vzdelancom, ktorý v stredoveku vlastnil knižnicu bol Francesco Petrarca (1304 – 1374) ktorý mal 800 rukopisných kníh.
Drviva väčšina vedeckych a filozofickych diel bola napisana grecky. Zabudnime na tvrdenie, že vtedajším kňazom a mníchom v kláštoroch vďačíme za záchranu diel antiky. Ak aj niekde našli nezničenú knižnicu a v nej grécky spis, nečítali a neprepisovali ho. Proste, nevedeli grécky a na nove prepisy nebol pergamen. Tí múdrejší vedľa textu napísali “Graeca súnt, ergo non legenda” (grécky a preto nezrozumiteľné) a vrátili spis do police. Lenže temer vždy zvitky a kódexy rozrezali a vyrobili z nich škapuliare a žaltáre na predaj ľudu pospolitému a za utržene peniaze si kupili stravu, chlast a pobehlice. "Temny" stredovek nebol pobožny ani len trochu.
Zakladne diela prišli z arabskeho sveta. Medzi kresťanmi a mohamedánmi sa začal transfer poznatkov nielen v prírodných vedách a v medicíne, ale aj dialóg o základoch ich náboženstiev. Dialóg, v ktorom kresťania používali antickú filozofiu a vedu. Nestoriánsky patriarcha Timotej I. (patriarchom v rokoch 780 to 823) vyhotovil záznam z náboženskej dišputy, ktorá sa odohrala v Bagdade v roku 782 za vlády kalifa al-Mahdiho. Timotej I. nebol obyčajný patriarcha. Okrem toho, že písal vlastne diela v sýrskom jazyku, preložil zo sýrčiny do arabčiny Aristotelové Topiky. Ako patriarcha bol jedinečný, veď viedol svoju cirkev siahajúcu od Pekingu, cez Samarkand, Bucharu, Herat, Tibet až po Indiu a od Aksumu v Etiópii, cez Mezopotámiu po Konštantínopol na Bospore. Ako prekladateľ bol však jeden z mnohých.
Alexandria, Basra, Mosul, Kirkuk, Damask, Edessa, Nisibis a Jundi-Shapur boli centrami grécko-rímskej vedy už čase byzantskej alebo perzskej nadváhy. Pre transfer antickej vzdelanosti k Arabom sa stali najdôležitejšie nestoriánske centrá v Nisibise, v Seulekii a Merve a jakobitské v Qensherine pri Eufrate. Dávno pred príchodom Arabov, v nich preložili mnohé filozofické, lekárske a prírodovedné diela antických autorov z gréckeho jazyka do sýrčiny a veľa nadaných mysliteľov vychádzajucich z antiky vytvorilo svoje diela v sýrskom jazyku.
Keď v časoch Timoteja I. slávny Harum al-Rašid (vládol 786-809) založil prvú univerzitu nazvanú Dom múdrosti, jednou z jej činnosti boli preklady. Pod vedením Hunayna, arabského kresťana, sa prekladali diela Platóna, Aristotela, Galéna, Hippokrata a ďalších do arabčiny. Ako zdroj slúžili prevažne sýrske rukopisy a z gréčtiny boli preložene najmä astronómia a matematika. Harum al-Rašid osobne objednal preklady Eukleidesa z Alexandrie a Klaudia Ptolemaiosa a vysielal agentov do byzantskej ríše, aby kupovali antické spisy. Traduje sa, že za preložené diela platil v rovnakej váhe zlatom. Sýrske, arabské a perzské mená prekladateľov a zoznam diel, ktoré preložili, alebo napísali k ním komentáre, by zabral ďalšie strany a dnes by len úzkemu okruhu ľudí boli prekladatelia a antické diela povedomé.
Antická vzdelanosť preložená do arabského jazyka vyvolala novú kultúru. Povolila náboženské putá a znásobená nadaním a vedeckou pracou moslimských učencov od Buchary po Córdobu v nasledujúcich storočiach, vytvorila Zlatý vek islamu. K Aristotelovi a Galénovi sa pridali al-Chórezmí, Avicenna, Omar Chajjám, al Idrisi a ďalší. Preto bolo v roku 1000 v arabskej Córdobe 400 000 spisov plných poznania.
Tento jav sa zopakoval ešte raz. Rekonquista v Španielsku od roku 1000 sprístupnila arabské zdroje a zakladanie univerzít v Taliansku v 13. storočí zvýšilo záujem o grécke. Zrodili sa významní prekladatelia z arabčiny a gréčtiny a v priebehu troch storočí vrátili antickú vzdelanosť na Západ. Antické poznanie bolo síce ochudobnené o množstvo nenávratne stratených kníh, ale tiež bolo významné rozšírené o múdrosť kresťanského, arabského, perzského a indického Východu.
Zapad si zničil anticku vzdelanost germanizaciou a katolicizmom, ale vratila sa mu zvonku rozmnoženao nove poznatky, ktore Antika nemala. Vid. pribeh Nuly.
