Válka na Ukrajině

[Julesak]

Keď si uvedomíš, že ty si okupant - UA vojak je rozhorčený, že miestni obyvatelia, ktorých on prišiel "brániť" pred Rusmi, maľujú na ploty "Z"...
https://t.me/zachistka_ua/258

[NevimJiste]

Keď si uvedomíš, že ty si okupant - UA vojak je rozhorčený, že miestni obyvatelia, ktorých on prišiel "brániť" pred Rusmi, maľujú na ploty "Z"...
https://t.me/zachistka_ua/258

Souhlasím
Čas 1:25
https://www.youtube.com/watch?v=JbPaC675DLQ
«Россия здесь навсегда!» — в Харьковской области анонсировали выдачу российских паспортов
... "Rusko je tu navždy!" – v Charkovské oblasti oznámili vydávání ruských pasů

Atmosféra připomíná Krym 2014

[danny1691]

Ofenzíva na Donbasu: situace na východě Ukrajiny
do konce 24. června 2022

Na severu Charkovské oblasti pokračují ruské ozbrojené síly v ofenzivě v okolí Verchního Saltova a Pytomyrniku.

V Izyumském směru se ukrajinské DRG snaží dosáhnout Izyumu ze západu ve snaze odlákat pozornost ruských ozbrojených sil od Donbasu a odříznout logistické trasy.

Jednotky skupiny ruských ozbrojených sil Jih pod velením armádního generála Surovikina dokončily porážku uskupení AFU v Gorském Zolotě.
V gorském kotli bylo až dva tisíce lidí: asi 1800 vojáků, 120 nacistů Pravého sektoru a až 80 zahraničních žoldáků.

Spojenecké síly ruské skupiny ozbrojených sil Střed, kterým velel generálplukovník Lapin, blokovaly Lysyčansk z jihu.
Jižně boje probíhají v továrně RTI, v továrně na želatinu a v Lysyčanské sklárně a také v Bílé Hoře.
Navzdory přehradné palbě ruských ozbrojených sil se ukrajinské ozbrojené síly začaly stahovat z Lysyčanska do záložních pozic. Někteří vojáci 57. samostatné motostřelecké brigády uprchli ze svých pozic.
Zbývající jednotky AFU v Severodoněcku se snaží překročit Severský Donec a opustit město.

Ruské ozbrojené síly pokračují v ofenzivě na Soledarském směru
Na úseku silnice Bachmut-Lysyčansk mezi Jakovlevkou a Berestovem pokračují boje.
AFU zahájila raketové údery na Stachanov, Brjanku a Tepličnoje.

Na ugledarském směru zadržují ruské ozbrojené síly protiofenzívu AFU u Jegorovky a Nikolskaje.

V okolí Avdijivky pokračují poziční boje a vzájemné ostřelování z obou stran.

V záporožském směru došlo k potlačení pozic ukrajinských ozbrojených sil v Huliaipilu, Staroukrajince, Balabinu a Kušugumu.

Ve směru na Kryvyj Rih se strany utkaly v dělostřeleckém souboji: ruské ozbrojené síly zasáhly nepřátelské pozice v obci Šesterenka.
mapa HD RU https://i.ibb.co/dByrcST/24-06-ru.jpg
mapa HD ENG https://i.ibb.co/pwpR5s5/24-06-eng.jpg
https://t.me/rybar/34353

[danny1691]

https://www.novinky.cz/zahranicni/evrop ... .nexttoart
Ukrajina musela omezit použití dronů, které jí v prvních týdnech pomáhaly bránit se ruské invazi, uvedl Jack Detsch z časopisu Foreign Policy z odvoláním na ukrajinské vojenské zdroje. Důvodem je, že Rusko posílilo prostředky protivzdušné obrany (PVO).
Ukrajinci kvůli tomu omezili nasazení tureckých dronů Bayraktar TB2.

„Nyní vybudovali tak dobrou protivzdušnou obranu, že jsou skoro nepoužitelné,“ řekl podle serveru Breaking Defence jeden z ukrajinských pilotů, který je v současné době v USA, kde lobbuje za pomoc. Podle pilota, který se představil jen volacím znakem Moonfish se nyní používají je výjimečně. Jak ukazují videa, především nad mořem.

[oliver99]

Prečo sa Kremeľ nehanbí klamať a prečo Západ nechápe, o čo Rusom ide

Prečo sa Kremeľ nehanbí klamať a prečo Západ nechápe, o čo Rusom ide
Michael Romanco vMICHAEL ROMANCOV
Deník NDENÍK N

Predstaviteľom ruského režimu vôbec nezáleží na tom, čo si o nich Západ myslí. Ako by sa mohol hanbiť niekto, kto reprezentuje najväčšiu krajinu na svete, krajinu výnimočnú a víťaznú? Rusko je v ich očiach krajinou nenahraditeľnou, bez ktorej príspevku – či skôr bez jej súhlasu – medzinárodné spoločenstvo nemôže existovať. Ukrajine ani Západu však na nič súhlas nedala, nikto sa jej na nič nepýtal. Preto nakoniec siahla po sile.

Nedávno získal editor ruského vysielania BBC Steve Rosenberg interview od ruského ministra zahraničia Sergeja Lavrova. Od 24. februára, keď ruské vojská vpadli na Ukrajinu, jeho ministerstvo so západnými novinármi príliš nekomunikuje, takže išlo o dosť výnimočnú udalosť. BBC rozhovor zverejnila pod titulkom „Lavrov: Rusko nie je bez poškvrnky a nehanbí sa“, čo viac než výstižne vyjadruje jeho obsah.

Zopakujme najskôr to podstatné, respektíve to, čo Rosenberga, ktorý má s Ruskom a mnohými ďalšími niekdajšími sovietskymi republikami a ich predstaviteľmi dlhoročné skúsenosti, zaujalo. Lavrov tvrdil – a pozeral sa mu pri tom priamo do očí -, že Rusko žiadnu inváziu nerealizuje, že veci nie sú také, aké sa (nám) javia. „Špeciálna vojenská operácia bola vyhlásená najskôr vtedy, keď už sme nemali inú možnosť, ako Západu vysvetliť, že tlačenie Ukrajiny do NATO je zločinom.“

Lavrov potom ešte pochopiteľne zopakoval a zdôraznil všetky ďalšie „pozície“, ktoré Kremeľ od začiatku vojny vytvoril, ktorých opakovanie je zbytočné. Na Rosenbergovu otázku, či údajný boj proti „nacistom“ zahŕňa aj medzinárodnými organizáciami zdokumentované masakre civilistov, odvetil, že ho to mrzí, ale „medzinárodní diplomati, vrátane Vysokej komisárky pre ľudské práva OSN (Michelle Bacheletová – pozn. red.), generálneho tajomníka OSN (António Guterres – pozn. red), a mnoho ďalších predstaviteľov OSN je pod neustálym a silným tlakom Západu. A veľmi často sú využívaní na to, aby posilňovali fake news vytvárané Západom. Rusko nie je nepoškvrnené. Rusko je tým, čím je. A nehanbíme sa ukázať, kto sme.“

Poďme teda Lavrova, ktorý na medzinárodnej scéne nie je žiadnym nováčikom, vziať za slovo a pozrime sa na to, čím na medzinárodnej scéne Rusko skutočne je. Ale skôr, než sa do toho pustíme, treba ešte upozorniť na jeden dôležitý moment, ktorý v rozhovore s Lavrovom zaznel. Keď Steve Rosenberg namietal, že v našich očiach je Rusko zodpovedné za osudy ukrajinských civilistov, dostalo sa mu odpovede: „Na pohľade Západu mi vôbec nezáleží. Zaujíma ma len medzinárodné právo.“

Ak sa chceme pokúsiť pochopiť, aké Rusko je a na čom mu (ne)záleží, je práve vzťah k medzinárodnému právu dobrým začiatkom. Lauri Mälksoo, profesor medzinárodného práva na univerzite v Tartu v Estónsku, na tému ruského prístupu k medzinárodnému právu v roku 2015 vydal knihu s názvom Ruské prístupy k medzinárodnému právu (Russian Approaches to International Law).

Fundamentálnym rozdielom nie je nič iné než postavenie jednotlivca. Podľa Moskvy je základným princípom medzinárodného práva štátna suverenita, ktorá je absolútna, nedeliteľná a neobmedzená. Nositeľom suverenity je však iba ruský štát (pričom je celkom nepodstatné, či je demokratický, či autokratický), nie ruskí občania. Rusko sa preto v pohľade na medzinárodné právo, ako aj v prípadoch konkrétnej interpretácie jeho noriem, nemôže inak než zásadne líšiť od Západu, respektíve Spojených štátov. Práve tam sa zrodila predstava, že medzinárodné právo má okrem iného byť nástrojom, prostredníctvom ktorého je chránená ľudská dôstojnosť.

Kremeľ však jednotlivcov (a ich potreby či práva) za subjekt medzinárodného práva odmieta považovať. Dôvodov je veľa, ale najdôležitejším z nich je nebezpečie, ktoré z takej interpretácie vyplýva pre (primárne medzinárodnú) legitimitu vlády, respektíve politického režimu. Predstava, že vláda, ktorá vo vzťahu ku svojim občanom nedodržiava základné ľudské práva, prestáva byť legitímna, je (úprimne nielen) v Kremli nestráviteľná.


Podľa Ruska, ako odpozoroval Mälksoo, by medzinárodné právo malo primárne i naďalej zostať nástrojom, ktorý sa vzťahuje na mier, bezpečnosť a teritoriálnu kontrolu, a nemalo by sa rozširovať do oblasti ľudských práv. Inými slovami, skôr by malo umožňovať koexistenciu, než byť nástrojom (čím ďalej tým širšej) spolupráce, ktorá by mohla prerásť až do presadenia nejakých globálnych štandardov tzv. dobrého vládnutia.

Medzinárodné právo je tu pre nás
Kľúčovým bodom ruského prístupu potom je, že Rusko nie je iba radovým členom medzinárodného spoločenstva, ale veľmocou, ktorá má zvláštne – privilegované – postavenie. Medzinárodné právo je tak v prvom rade efektívnym nástrojom pre ošetrenie tejto pozície a až potom prípadne niečím iným. Rusko má právo kedykoľvek urobiť čokoľvek, čo uzná za vhodné – pochopiteľne, vrátane zabratia území susedných štátov -, a svet to musí akceptovať.

Na obdobnom princípe fungoval systém medzinárodných vzťahov v 19. storočí, teda v čase, keď sa Rusko oficiálne stalo veľmocou (kategória vznikla v roku 1815 na Viedenskom kongrese a spolu s ním sa veľmocami stali aj Británia, Francúzsko, Rakúsko a Prusko). Päť veľmocí spolurozhodovalo o bytí či nebytí všetkých ostatných v Európe, pričom v tej dobe boli teritoriálne zmeny štandardným a funkčným nástrojom medzinárodnej politiky. Iba veľmoci mali (relatívnu) istotu, že ich územie nebude týmito procesmi dotknuté, respektíve že ich teritórium (nech už je v Európe, alebo v zámorí) bude prípadne rásť.

V sovietskom období ruskej histórie sa potom ZSSR ako víťazná mocnosť druhej svetovej vojny zásadným spôsobom podieľal na definovaní mnohých inštitútov medzinárodného práva. Hoci vo vnútri jeho hraníc právo nič neznamenalo, stal sa z Moskvy globálny advokát práv sociálnych, práva na sebaurčenie atď. Do roku 2014 Putinov režim zvládal predstierať aký-taký rešpekt k právu, ale všetkým, ktorí nemali šupiny na očiach, bolo jasné, že sa tak opäť deje primárne kvôli tomu, že to na Západe dobre vyzerá a ešte lepšie sa to politicky predáva.

Od roku 2015 však začal ruský štát túto prax, v reakcii na prvé sankcie uvalené za anexiu Krymu a rozpútanie vojny na východe Ukrajiny, opúšťať. Bolo by iste zaujímavé byť príslovečnou muchou na stene a zistiť, ako veľmi sa v Kremli bavili tým, keď viacero západných politikov argumentovalo, že je potrebné umožniť návrat Ruska do Rady Európy, pod ktorú takisto spadá Európsky súd pre ľudské práva. V Rade Európy totiž v súvislosti s anexiou Krymu Rusku odobrali hlasovacie práva, na čo Moskva reagovala tým, že nebude platiť členské príspevky.

Keď Rusku preto po dvoch rokoch hrozilo vylúčenie, začalo veľa európskych politikov tvrdiť, že v záujme ruských občanov – ktorých ich vláda medzitým zásadne obmedzila na väčšine politických práv – je ruský návrat, pretože im tak zostane zachovaná možnosť dovolávať sa spravodlivosti. Bohužiaľ im nedošlo, že jedinec a jeho práva v Moskve nič neznamenajú. Skutočnosť, že každý občan Ruskej federácie a jeho práva mali (majú a snáď i naďalej budú mať) hodnotu pre nás, sa tak stala ďalšou z mnohých zbraní, ktoré Moskva neváhala obratne využiť proti nám.

Čo zdôrazňovali západní politici a spolu s nimi aj ľudskoprávni aktivisti, publicisti, právnici či filozofi? Že proti Rusku bolo vedených najviac žalôb za porušovanie ľudských práv zo všetkých členských krajín, že Moskva väčšinu z nich prehrala a musela vyplácať odškodné. Čo videla Moskva? Lacný spôsob, ako spolu s ostatnými zasadnúť pri jednom stole, a kedykoľvek sa jej to hodí, z pozície cteného a výnimočného člena nastoľovať vlastnú agendu.

Smutné je, že väčšine hlasných advokátov obyčajných Rusov zrejme doteraz nedošlo, že výplata kompenzácií (väčšinou išlo o milióny eur ročne) predstavuje úplne smiešne čiastky, za ktoré by si napríklad žiadny o status dbajúci ruský oligarcha nekúpil jachtu. Možno si to niektorí z nich uvedomujú teraz, pri pohľade na čiastky, ktoré Kremeľ denne vynakladá na vojnu.

Ak sa chceme pokúsiť pochopiť, aké Rusko naozaj je, musíme každý jeden aspekt jeho života podrobiť skúmaniu. A nie je náhodou, že to je presne to, čoho sa ruské politické elity boja ako čert kríža. Fiodor Ivanovič Tutčev, ktorý je po Puškinovi a Lermontovovi považovaný za tretieho najvýznamnejšieho ruského romantického básnika, je autorom známeho verša: „Kto Rusko svojím rozumom premostí, žiadne meradlo ho nezmeria, jeho duša je zvláštnou bytosťou, pozná ho len ten, kto v neho uverí.“ Ten štandardne býva skracovaný na zrozumiteľnejšie: „Rusko rozumom nepochopíš!“ Rusi cudzincom často a s chuťou túto ideu vnucujú s jedným jediným cieľom: zabrániť kritike. Kto sa podľa toho nespráva, býva väčšinou onálepkovaný ako „rusofób“.

Vo svetle kritického rozumu sa každému, Rusov pochopiteľne nevynímajúc, Rusko zdá byť iné – horšie, než ako vyzerá, ak ho vnímate takzvane dušou. A existuje snáď niečo európskejšie/západnejšie než racionálne, kritické skúmanie?

Ak v budúcnosti opäť chceme s Ruskom – rozumejme s predstaviteľmi režimu, ktorý tam bude vládnuť – hovoriť, nemali by sme sa vopred vzdať našej najsilnejšej zbrane a pristúpiť na ich hru a „uveriť“. Teda v skutočnosti bez odporu a námietok prijať Rusko také, aké bolo, je a vždy bude, aby sme parafrázovali slová ruskej hymny, respektíve Lavrovovo tvrdenie.

Dnešnú podobu Ruska nesmieme akceptovať
Aké teda Rusko je? Rusi sú presvedčení, že je veľké, výnimočné a víťazné, a pre tieto faktory je potrebné – a to je podstatou onoho prijatia – Rusku prejavovať rešpekt a vďaku. Mnohí tak už v histórii urobili a nikomu to nič dobré neprinieslo. Každý, kto prijal, bol pohltený, vstrebaný obrovským organizmom ruského štátu, ktorý síce v histórii už niekoľkokrát zmenil meno, ale zatiaľ nikdy zásadným spôsobom nezmenil podstatu výkonu politickej moci.

Ak nechceme byť pohltení, nesmieme Rusko prijať v podobe, v akej chce byť prijaté. Musíme urobiť presný opak, teda vystaviť Rusko triezvemu, vecnému a kritickému pohľadu. Potom zistíme, že Rusko je skôr rozľahlé než veľké, že je svojrázne skôr než výnimočné a nakoniec že sa v jeho histórii, rovnako ako v histórii akéhokoľvek iného štátu, víťazstvá a prehry striedajú.

Od okamihu, keď sa dostali do Európy, snívajú Rusi sen o veľkosti, výnimočnosti a víťazstvách, ktoré im majú zaistiť primát nad všetkými ostatnými. Tí najväčší z nich, a je jedno, či ide o umelcov alebo vedcov, dávno pochopili, že tento sen je v skutočnosti nočná mora. Básne Puškina či Lermontova, romány Dostojevského, objavy Mendelejeva alebo Pavlova, hudba Čajkovského či Musorgského vám môžu mnohé prezradiť o ruskej duši a určite vás kultúrne obohatia, ale nepriblížia vás ani o milimeter k pochopeniu fungovania ruského politického zriadenia, ktoré nás a náš spôsob života ohrozuje.

Kým v Rusku nebudú dve základné práva – právo byť a právo mať – chápané a chránené rovnako ako v Európe, musíme Rusko považovať za cudziu a minimálne potenciálne nebezpečnú susediacu entitu. Nesmieme o Rusku snívať. Naopak, musíme bdieť a starostlivo skúmať, vážiť a merať. Najskôr narazíme na to, čo Rusi sami na skúmanie vystavujú: tanky a delá, rakety a lietadlá, lode a ponorky, objemy vyťaženej ropy a plynu alebo neuveriteľné počty mŕtvych, ktorí tu či inde padli v boji, alebo jednoducho zahynuli pri budovaní gigantických priehrad, tovární, prieplavov…

Ale tiež sa dostaneme k počtu ľudí, ktorí Rusko dobrovoľne opúšťajú, pretože už majú dosť toho, ako to tam vyzerá. Zistíme, koľko pacientov pripadá na jedno nemocničné lôžko alebo jedného lekára, a dostaneme sa k zoznamu nedostupných liekov. Uvidíme, ako sa zmenšujú platy a penzie, o koľko rokov zaostáva priemerná dĺžka života alebo koľko rokov sa dožije priemerný muž a že sa Rusko stáva krajinou starnúcich opustených žien, kde sa najviac detí rodí v oblastiach, v ktorých dominujú neruské etniká s kultúrou vychádzajúcou z islamu. Pochopíme, v akom žalostnom a stále sa zhoršujúcom stave je životné prostredie.

Bez ohľadu na to, ako veľmi okato a bez hanby Lavrov spolu so zástupcom veľvyslancov, poslancov a ďalších predstaviteľov ruského režimu klamú, by sme nemali dospieť k záveru, že klamú vedome a o všetkom. Naozaj im vôbec nezáleží na tom, čo si o nich myslíme, a naozaj sa nehanbia. Pocit hanby je predstaviteľom ruského režimu úplne cudzí.

Ako by sa mohol hanbiť niekto, kto reprezentuje najväčšiu krajinu na svete, krajinu výnimočnú a víťaznú? Rusko je v ich očiach krajinou nenahraditeľnou, bez ktorej príspevku – či skôr bez jej súhlasu – podľa nich medzinárodné spoločenstvo nemôže existovať. Lavrov naozaj neklamal, keď tvrdil, že sme sa v súvislosti s Ukrajinou dopustili „zločinu“. Moskva totiž Ukrajine ani Západu na nič nedala súhlas. Stala sa nahraditeľnou. Preto nakoniec siahla po sile.

Našťastie, narazila na húževnatý odpor, a ak vytrváme v podpore Ukrajiny, nedokáže zvíťaziť. Čo bude ďalej? Kým v Kremli nepochopia, že za to, čo urobili, nesú zodpovednosť – a to sa ešte nikdy v histórii nestalo, pretože žiadny cár, imperátor ani generálny tajomník sa nikdy nehanbil -, nezostane nám nič iné, než v nich prebúdzať to jediné, čomu rozumejú. Strach.

.
https://www.bbc.com/news/world-europe-61825525

[oliver99]

https://www.dailykos.com/stories/2022/6 ... our-HIMARS

HIMARS strieľa rakety z kontajnerov, kam sa ich zmestí šesť. Menia sa celé kontajnery, čo znamená, že znova nabiť a vystreliť ďalšiu salvu trvá kratšie ako v prípade ruských raketometov, kde treba dávať rakety ručne. Ak by mal tento raketomet dostatok munície, môže strieľať teoreticky každých päť minút.

Štyri kusy, respektíve 14 kusov, ktoré dohromady západné štáty sľúbili, samozrejme, nie je veľa a nezvráti to vojnu ani v prípade, že by triafali presne. Ukrajinci dávajú najavo, že to nestačí.

„Štyri HIMARS sú nič. Potrebovali by sme aspoň desaťkrát toľko,“ povedala pre Politico ukrajinská poslankyňa Oleksandra Ustinovová, ktorá navštívila USA.

Poradca Zelenského Michajlo Podoľak nedávno povedal, že by potrebovali 300 raketometov, aby vyhrali vojnu. Toľko však nemá dohromady ani Nemecko, Francúzsko a Británia a je nereálne, že by im ich spojenci poslali.

Nejde však len o raketomety, ale aj muníciu do nich. Markos Moulitsas vo svojom článku vysvetľuje, aké je dôležité mať dostatok rakiet.

„Raketomet, ktorý vystrelí jednu alebo dve salvy a potom týždeň len tak stojí a čaká na dodávku ďalšej munície, je v podstate zbytočný,“ napísal.

Hoci mnohí kritizujú, že trvalo tri týždne od oznámenia pomoci po použitie raketometov na fronte, podľa neho to je krátky čas.

„Neverím, že dostali HIMARS na front za tri týždne. Alebo lepšie povedané, môžem uveriť, že tam dostali raketomety, ale skutočnou výzvou sú kontajnery,“ napísal.

Ako píše, jeden raketomet HIMARS váži 18 ton a jeden kontajner so šiestimi raketami asi 2,5 tony. Jedno dopravné lietadlo C-5 podľa neho dokáže previezť 140 ton nákladu, čo je asi 56 kontajnerov s raketami. Tento náklad však dokáže jeden raketomet vystrieľať za 10 až 12 hodín nepretržitej streľby.

Dopravné lietadlá z USA, prípadne iných krajín pristávajú na letisku v Rzeszowe na východe Poľska neďaleko ukrajinských hraníc. Odtiaľ ich ešte musia premiestniť na front, čo je asi 1200 kilometrov. HIMARS sa po diaľnici môže pohybovať do 90 kilometrov za hodinu.

Okrem raketometov však treba na front doviezť aj kontajnery s raketami. Tie sa podľa neho prevážajú v nákladiakoch pod skratkou HEMMT a každý vie bez prívesu odniesť len štyri kontajnery.

https://dennikn.sk/2907910/americke-rak ... basadu-usa

[skelet]

Lehce upozorním, že tohle není vykecávací vlakno

[segal7]

Lehce upozorním, že tohle není vykecávací vlakno

Omluva, neuvědomil jsem si kam to píšu

[jarl]

Přesunuto do hospody.

[danny1691]

Policie podezřívá dva české dobrovolníky z rabování ve válečné zóně na Ukrajině. Uvedl to iROZHLAS. V případě viny by jim hrozil až výjimečný trest.
https://twitter.com/CT24zive/status/154 ... RPOxXRWLGQ

[niko]

Ukrajinci vraj oslobodili 5 obci na Donbase.
https://mobile.twitter.com/TpyxaNews/st ... 76/photo/1

[Lynx]

Vie niekto preco bol odvolaný veľvyslanec UA v SR? Vie sa, v akom stave sú Z2 pre UA?

[niko]

Z2 by mali do par tyzdnov (predpokladam juli) odist na Ukrajinu. Podla slov Nada.

[Lynx]

Nad vždy hovoril o konci júna, preto som sa pýtal..

[Juraj Tichý]

Vie niekto preco bol odvolaný veľvyslanec UA v SR?

Bolo ich vraj odvolaných viacero a bolo to komunikovane uz predtým, že budú odvolaní veľvyslanci so slabým výkonom.

[jarl]

Příspěvek o čínském vyhrožování Tchaj-wanu přesunut do hospody.

[Daver]

Rusové tvrdí, že v oblasti Zolote-Hirske obklíčili "2000 nepřátelských vojáků", včetně 1800 Ukrajinců z 3. a 24. mechanizované, 15. horské útočné, 42. a 57. motostřelecké, 128. horské útočné a 101. brigády TD, "jednotky Pravého sektoru" a "80členného oddílu zahraničních dobrovolníků". Kadyriovovi Čečenci ze 141. speciální motostřelecké brigády (Rosgvardia) odvysílali video, na němž jsou zachyceni v centru Zolote, a není pochyb o tom, že i Hirske bylo obsazeno. Nicméně a především: Rusové nebyli schopni ukázat více než přesně 41 zajatých Ukrajinců, žádné "stovky". Naopak Ukrajinci zajali poměrně dost Rusů také. (https://t.me/insiderUKR/35225 )


Mapa zveřejněná Keystoneskými policisty v Moskvě, buď pozdě 23. nebo časně 24. června, uvádějící předpokládané složení toho, co Rusové nazývají „Gorská kapsa“ – vytvořené Wagnerem postupuje severně od ní, 21. až 22. června. Ve skutečnosti je tato oblast příliš malá na to, aby v ní bylo „2000“ obránců, a zatím nic nenasvědčuje tomu, že by Rusové zajali třeba jen 10% z tolika.

[danny1691]

Podplukovník Maročko z Lidové milice LNR prohlásil, že průmyslová zóna společnosti Azot v Severodoněcku se dostala pod plnou kontrolu LNR a ruské armády.

[niko]

Pentagon komentoval ustup UAF zo Severodonecka. Tento ustup umozni UAF zaujat lepsiu obrannu poziciu. Rusi zaplatili za dobitie mesta vysoku cenu.

https://mobile.twitter.com/TpyxaNews/st ... m7o-EqAAAA

[Vestly]

Uz sa bojuje pri Verkhnekamenke.
https://twitter.com/WarMonitor3/status/ ... 6864753664