Stručná história nomádov Indoiránskej jazykovej rodiny - diel 1.

Moderátoři: Pátrač, Tkuh, kacermiroslav, Thór, Hektor

Odpovědět
Jormunrekr
vojín
vojín
Příspěvky: 11
Registrován: 29/3/2022, 10:05

Stručná história nomádov Indoiránskej jazykovej rodiny - diel 1.

Příspěvek od Jormunrekr »

Svet nomádov Indoiránskej jazykovej rodiny sa tvoril na rozsiahlom priestore Eurázijských stepí. Od Dnestra na západe, po pláne vnútorného Mongolska na východe. Step postupne nadobúdala úlohu spojnice medzi civilizačnými centrami na Blízkom východe, v Egejsko-Karpatskej oblasti a Číne. Vzhľadom na neexistenciu veľkých prírodných prekážok, v oblasti od najstarších čias vznikali rozsiahle kultúrne komplexy. V priebehu vekov ich populácie pretavili technologické podnety, z vyššie uvedených kultúrnych centier do opakujúcej sa expanzie. Taviacim kotlom, z ktorého vzišiel svet spoločných predkov Indoeurópanov a Indoiráncov boli stepné a lesostepné oblasti na sever a východ od Čierneho a Kaspického mora. Ich svet započal svoju tvorbu za prítomnosti prvkov neolitickej revolúcie. Zo západu od Karpát prichádzali poznatky o žiarovom poľnohospodárstve, z východu cez rieku Ural hlinené nádoby so zahroteným dnom, dobytkárstvo a pastierstvo. V priestore stepi sa uchytil najmä chov hospodárskych zvierat. To predznamenalo ďalší vývoj. Oblasť sa vyznačovala značným výskytom divokých koní. Populácie koní v iných oblastiach boli v porovnaní so stepou zanedbateľné. Je preto logické, že na chov oviec, ošípaných a dobytka, tu v priebehu V tisícročia pred n.l. nadväzuje skrotenie a domestikácia koňa. Jeho úlohu netreba, v tejto počiatočnej fáze, preceňovať. Neexistencia strmeňov, sedla či postroja neumožňovala efektívne využitie dynamického kopytníka na dlhšiu jazdu, rozsiahle presuny a už vôbec nie na boj. Pri pohyblivosti kmeňov ešte dlho dominoval rožný dobytok, na ktorom sa aj jazdilo. Svedčia o tom prvé pokusy „osedlať“ kone pomocou popruhu okolo krku, prípadne krúžkom v nozdre. Oba spôsoby boli oveľa efektívnejšie pri ovládaní rožného dobytka a boli na to aj využívané. Na severe, ale nie len tam, sa na jazdu mohli skôr ako kone využívať taktiež soby, losy a dokonca jelene (jazda na jeleňoch je vyobrazená aj na reliéfe v Malej Ázií). Nie je náhoda, že obľúbenou ozdobou koní u Skýtov na Sibíri, boli čelenky v podobe parohov sobov či losov. Prvý nomádi na koňoch sa z veľkou pravdepodobnosťou inšpirovali technikou jazdy od „sobích ľudí“ na severe.

Na konci V. tisícročia pred n.l. sa objavujú náznaky použitia zubadla z parožia, na ktoré boli upevnené kožené otiaže tj. pravdepodobne prvky primitívnej uzdy. Aj s použitím takéhoto prevedenia uzdy ostávala jazda na koni neefektívna, nevylučuje to pokusy niektorých kmeňov jazdiť na koňoch. Najmä za účelom kontroly a pasenia stád koní. Už v tejto fáze mohol byť kôň účinným prostriedkom na získanie momentu prekvapenia v boji. Prvá taktika boja s koňmi mohla byť realizovaná formou rýchleho priblíženia sa k nepriateľovi na chrbte koní. Pri strete došlo k zosadnutiu bojovníkov a boj pokračoval na vlastných nohách. Domestikácia a chov podnietili rast populácie predkov Indoeurópanov a Indoiráncov. Na konci V. tisícročia pred n.l. začína pohyb prvých kmeňov či rodových klanov smerom na západ. Zatiaľ len pozvoľný bez prostriedkov pre lepšiu mobilitu. Prenikajú najmä do priestoru Balkánu, keďže na severe sú čiastočne pohltení a čiastočne odrazení kompaktnou neolitickou kultúrou Tripalian. Jednalo sa pravdepodobne o jadro budúcich Iónov, Aiolov, Dórov, Arménov, Chetitov, Lúvijcov, Frýgov. Zároveň na východ započali svoju púť predkovia Tocharov. Je zrejmé že v dobe V. a IV. tisícročia pred n.l. nešlo o rovnakú populáciu ako v staroveku. Na tvorbe budúcich starovekých národov sa podieľali aj populácie, z území ktorými putovali a kde sa nakoniec usadili. V tejto fáze išlo predovšetkým o nositeľov nových kultúrno-spoločenských predstáv, rozdielnych od tých neolitických. Len v krátkosti hlavné rozdiely boli v predstave o druhom svete – u neolitikov reinkarnácia - znovuzrodenie, u Indoeurópanov podsvetie (skôr v podobe ostrova blažených, než v podobe pekla ako ho vykreslila semitská oikumena) - vymedzenie sveta živých a mŕtvych sa dialo prostredníctvom mohýl. Indoeurópske kmene podnietili silnejúci patriarchát (dnes je už vyvrátená teória o matriarcháte v neolitickom prostredí, v prvých neolitických kultúrach boli však ženy oveľa rovnoprávnejšie s mužmi) - v dobytkársko-pastierskom prostredí Indoeurópanov dominovali muži. Hlavné božstvo Indoeurópanov bolo mužské a jeho pomenovanie mohlo byť podobné ako helénsky Dios, keltský Danu, slovanský Ďas, latinský Diospater, hindský Djaušpita. Indoeurópania postupne degradovali mocné bohyne a bohov neolitikov do podriadeného postavenia manželiek, mileniek a služobníkov.

Ďalším podnetom pre pohyb rodov Európskej stepi, boli technológie, ktoré sa k nim dostávali od Kaukazu – arzenický bronz a kolesový voz s minimálne dvoma náparavmi. Zároveň z Balkánu - pluh a plužné poľnohospodárstvo (na obsluhu pluhu bola potrebná značná sila, čo len posilnilo úlohu muža v spoločnosti). Pestovanie plodín za pomoci pluhu viedlo k vyšším výnosom a vzrastu populácie, ktorá bola vďaka vozom a volskému záprahu oveľa pohyblivejšia. Navyše vlastnila bronzové zbrane. Aj úlohu bronzu netreba v tejto dobe preceňovať, symbolom doby bol predovšetkým oštep a kamenný sekeromlat – transformovaný neskôr u Peruna na sekeru, u Thora na kladivo. Na juhu bol sekeromlat nahradený neskôr lukom a mečom. Vniká prvý rozsiahly kultúrny komplex – tzv. Jamová kultúra, ktorá berie útokom neolitickú Európu na západe. Predkovia Slovanov, Baltov, Germánov, Keltov, Italikov si prerážajú cestu cez rozpadajúcu sa Tripolisku kultúru a rozlievajú sa po celej Európe. Expanzia Indoeurópskych kmeňov V Európe bola do konca III. tisícročia dokonaná.

Nadchádzal vek Indoiráncov, ktorých pohyby boli dovtedy len pozvoľné. Keďže zotrvali oveľa dlhšie v pôvodných sídlach, ich jazyk sa vyvíjal rýchlejšie, než jazyk Indoeurópanov na západe. Tí mali tendenciu zachovávať staré formy reči. Bola to prirodzená reakcia, v strete s inými odlišnými kultúrami. Vo všeobecnosti jazyk populácií na periférií oikumeny má tendenciu k väčšej konzervatívnosti než jazyk v centre, ktorý sa voľne vyvíja a zdokonaľuje. Z toho dôvodu sa spoločný jazyk vo všeobecnosti rozdelil na dve rozsiahle celky – kentumové prevažne u Indoeurópanov v Európe a Malej Ázií a satémove u Indoiráncov. Satémová vetva sa dotvára v priestore na východ od Kaspického mora, kde Indoiránske kmene postupne prenikajú. V ich ďalšej expanzií zohrali podstatnú úlohu práve kone. Niekedy okolo prelomu letopočtov (III. a II. tisícročie pred n.l.) sa v oblasti objavujú prvé dvojkolesové vozy. Dvojkolesový voz, sa uplatnil predovšetkým vo vojenstve - umožnil na svoju dobu efektívny a rýchli spôsob boja. Voz s konským záprahom sa stal symbolom prestíže a vládnucej vrstvy. Prapôvod bojového voza treba hľadať v kolíske Indoiránskych populácií, ktorou bola Stredná Ázia. Prvé exempláre vozov sa vyskytujú práve v bohatých mohylách tejto oblasti. Treba podotknúť, že primitívnejšie štvorkolesové, menej obratné vozy, sa využívali pre boj už u Sumerov okolo roku 2500 pred n.l. Tieto vozy ťahali onageri alebo osli. Kone sa v tom čase v regióne skoro nevyskytovali a ich výskyt začal vzrastať až po roku 2300 pred n.l. V tom čase už o bojových vozoch v Sumeri nie sú doklady. V Sumerských štátoch sa zjavne neosvedčili. Je preto pravdepodobné, že tradičný bojový voz, ktorý ovládol bojiská po roku 2000 pred n.l. vzišiel z oblasti Eurázijských stepí. Mohyly s prvými exemplármi dvojkolesových vozov patrili k Andranovskej kultúre, ktorej prejav je možné nájsť od južného Uralu po severný Kazachstán. Práve tu je potrebné hľadať základy prapredkov Médov, Prežanov, Árijcov, ale aj Skýtov či Sarmatov. Populácia Andronovskej kultúry bola značne pohyblivá počas celého II. tisícročia pred n.l. Umožnilo jej to zavedenie dvojkolesových vozov s konským záprahom. Populácia Andranova sa šíri na západ kde má podiel na tvorbe Zrubovej kultúry. Na juh cez strednú Áziu do dnešného Iránu, severného Iráku a Indie – tento prúd sa dá stotožniť s historickým národom Árijcov.

Tretia časť populácie sa šíri na východ a sever. Na území od Mansijska po horské masívy Pamíru a Altaja vytvára svojbytnú Karasucku kultúru v priebehu konca 14 stor pred n.l., na ktorú nadväzuje v priebehu 10 stor pred n.l. kultúra Tagarská. Skupiny spriaznené s týmito kultúrami postupne prenikajú aj ďalej na východ do priestoru Tuvy a stepných oblastí Mongolska či Ordosu. Niekedy v 12. stor pred n.l. prinášajú dvojkolesové vozy do Číny. Práve územie kultúr Karasuk - Tagar a územia na východe, ktoré boli s týmito kultúrami spriaznené sú dôležité pre počiatočnú etnogenézu Skýtskeho národa. Práve tu treba hľadať počiatky skutočných jazdcov na koni. Populácie tu žijúcich Indoiráncov resp. protoskýtov, začali ako prvé využívať efektívne bojové a hospodárske možností jazdectva. Jazdu na koni bolo možné v plnej miere využiť s rozvojom postroja a zavedením sedla. Zdokonalenie postroja predstavovalo využitie bronzu pri výrobe, ako aj zavedenie nánosníka, čelenky a lícnice. Tieto prvky umožnili s koňom lepšie manévrovať. Sedlo umožnilo stráviť na chrbte koňa podstatne dlhší čas. Boj s dvojkolesovými vozmi následne rýchlo zastaral a stával sa neefektívny. Vo vojenstve bol prekonaný jazdou samotného jazdca na koni. Jazdcom sa mohol stať prakticky každí. Vlastníctvo koňa sa stalo dostupnejšie pre širší okruh ľudí najmä u spoločenstiev nomádov. Voz vyžadoval v porovnaní s koňom väčšie finančné náklady na svoju údržbu a zvýšené nároky na posádku. Tá musela byť tvorená najmenej dvoma profesionálne zohratými bojovníkmi. Jazdec mohol reagovať oveľa pružnejšie na situáciu počas boja než tomu bolo u posádok bojových vozov. Tie strácali efektivitu, najmä ak bolo potrebné sa rýchlo otočiť či inak prudšie manévrovať. Bojové vozy boli obmedzované aj možnosťami terénu, kým jazdec mohol bojovať skoro kdekoľvek.

Populácie Tagarskej kultúry boli pravdepodobne prvé, ktoré si osvojili jazdu na koni do takej miery, že jej podriadili celý život – stali sa nomádmi. Jazda na koni nebola vôbec jednoduchá. Pre neexistenciu strmeňov a zo začiatku ani účinného sedla, vyžadovala mnoho dní drilu, aby sa jazdec na koni vôbec udržal, nieto ešte bojoval či strieľal z luku. V tomto mali výhodu práve Indoiránske národy Eurázijských stepí. Keď začali ako prvé jazdiť na koni, už z neho len málo kedy zosadli a dosiahli tak v jazde veľké majstrovstvo. Jazda vyspelých usadlých starovekých civilizácií na bojisku málo kedy dominovala, ak boli protivníkmi populácie stepi. Zavedenie jazdy znamenalo po Árijcoch druhú vlnu Indoiránskych kmeňov zo severu, ktorá dospela do priestoru dnešného Iránu na chrbtoch koní. Na konci 2. tisícročia pred n.l. sa preukázateľne nové Indoiránske populácie nachádzali v západnom Iráne. Nasvedčujú tomu Asýrske pramene, kde sa prvé nové Indoiránske mená, objavujú v 11. až 10. storočí pred n.l. Koncom 9. Stor pred n.l. je v západnom Iráne už značná populácia nových Indoiráncov miešajúca sa s pôvodným obyvateľstvom. Na základoch týchto populácií vznikajú následne Médske, Mannejske a Perzské kmeňové zoskupenia.

Jazda Indoiránskym populáciám umožnila získať dominanciu nielen v priestore Iránu, ale aj v priestore Eurázijských stepí po roku 1000 pred n.l. Štýl života v podobe stáleho kočovného pastierstva sa zo Strednej Ázie šíril na východ aj západ. Charakter krajiny bez väčších prírodných prekážok umožnil mobilným Indoiráncom zdieľať podobnú kultúru, zvyky, náboženstvo či jazyk na celom tomto rozsiahlom území. Odráža sa to aj v dielach antických spisovateľov vzdialených od seba tisíce kilometrov. Gréci hovoria o Skýtoch, Peržania o Sakoch a Číňania o Yuezhiei v podstate to isté – boli to kočovnícke národy bez stáleho domova. Ich životné podmienky boli značne primitívne. Po stránke vojenstva však predstavovali pre staroveké národy hrozbu. Vďaka životnému štýlu, ktorý viedli, boli tieto kmene prakticky neovládnuteľné. Hranice Perzie, Číny, Macedónie či Ríma sa na severe preto vždy zastavili na stepiach Eurázijského kontinentu – v oblasti, ktorej tieto národy vládli.

Nomádsky spôsob života bol napohľad jednoduchý, avšak v skutočnosti bol vo veľkej miere drsný a rizikový. Do dnešných dní nebola obrovská rozloha Eurázijskej stepi plne využitá. Step vždy poskytovala len určité množstvo územia na úplné kočovanie. Aby sa nomádske zoskupenie vedelo uživiť vyžadovalo veľké plochy územia pre svoje stáda. Cesty kočovníkov neboli bezcieľne ale mali svoju pravidelnosť podľa ročných období a charakteru územia. V stepi to bolo cyklické kočovanie zo severu na juh a späť z juhu na sever, v polopúštnych oblastiach pohyb závisel od rozmiestnenia zdrojov vody, v blízkosti horských pásiem sa v lete stáda vyháňali do horských oblastí, kým v zime prechádzali do dolín. Faktory, ktoré viedli k nestabilite týchto cyklických presunov a bojovým stretom boli predovšetkým klimatické zmeny v stepi a epidémie v stáde. Nomádi sa vždy, na prvom mieste museli prispôsobovať veľkosti svojich stád, s ktorým priamo súvisela miera ich obživy. Ak sa stádu darilo bol potrebný väčší priestor pastvísk, tento priestor si často vydobýjala na úkor slabších susedov. Step mohla do niekoľkých rokov vyschnúť alebo mohli prísť dlhé obdobia chladu, v oboch prípadoch to viedlo k stagnácií stáda, ktorému potrava ubúdala. V tom prípade muselo dôjsť k pohybu hordy na nové pastviská a tým aj k ďalším bojovým stretom. Rovnako aj pri úhyne dobytka či koní na epidémie mohli príslušníci nomádskeho zoskupenia prežiť len keď napadli susedné uskupenie a ukoristili jeho stádo. Faktorom mohlo byť aj prerušenie kontaktov nomádov s usadlými populáciami, na ktorých boli kočovné kmene v rôznej miere závislé.

Tieto aspekty prispeli u nomádskych kmeňov k rozvoju vojenstva a elitnej triedy vojenských vodcov. Vo všeobecnosti sa dá hovoriť o kmeňovom spoločenstve nomádov ako o horde. Horda bola rôznorodým spoločenstvom niekoľkých privilegovaných zakladateľských rodov alebo rodu. Na druhej strane boli menej privilegované schudobnené rody, ktoré mohli byť pridružené násilím po tom čo prehrali boj o pastviská, ale mohli sa pridružiť aj dobrovoľne k silnejšiemu rodu, ktorý pre svoju hordu dokázal zabezpečiť lepšie životné podmienky. Príslušníci týchto rodov slúžili zväčša ako nádenníci pri pasení stád hordy. Súčasťou hordy boli v neposlednom rade otroci – zajatci z vojnových výprav a nájazdov. Každý slobodný muž takéhoto spoločenstva bol nielen pastierom ale aj bojovníkom, ktorý hájil životný priestor hordy. Už v počiatkoch vzniká u týchto spoločností systém, ktorý sa dá nazvať vojenskou demokraciou. V prípade, že nastalo ohrozenie alebo iná nepredvídateľná situácia vybral sa zo stredu bojovníkov vodca. Išlo spočiatku o nadaného jedinca, vynikajúceho silou a obratnosťou v boji, skúsenosťami alebo šikovnosťou. Postupom času dochádzalo k vyzdvihovaniu niektorých vodcov a ich potomkov z toho istého rodu či klanu do úlohy najpovolanejších vládnuť horde. Udržanie poriadku a moci u kočovníkov bolo však veľmi zložité a vládnuce klany si málokedy udržali mocenský vplyv viac ako po dve či tri generácie. Keďže život nomádov bol prostý, nezáležalo tak na majetku ako skôr schopnostiach jednotlivcov, ktorí začas dokázali vybudovať rozsiahle ríše. Po ich smrti sa však spravidla rýchlo rozpadali. Potvrdzujú to aj mohylové nekropole. Často niekoľko monumentálnych a veľkých mohýl významných jedincov a ich najbližších príbuzných obklopuje veľké množstvo chudobných hrobov. Tie nepatrili len ostatným členov kmeňa ale aj schudobneným potomkom. Následkom vyššie spomenutých okolností bola ku nomádskemu spôsobu života postupne strhnutá väčšinová populácia stepi. Kto sa nepridal, bol vyhladený alebo zotročený, počas postupu nomádov, ktorí si vydobýjali životný priestor pre svoje stáda. Nomádske spoločnosti mali niekoľko životných fáz – vo všeobecnosti išlo o plne nomádsku, polonomádsku a semi-nomádsku fázu.
Plne nomádska fáza súvisela najmä s presunom, ktorý bol vynútený vyššie uvedenými klimatickými a existenčnými faktormi. V tejto fáze pohyblivejšia bojovnícka zložka hordy prehľadávala blízke aj vzdialené oblasti. Viedla boje s kmeňmi, ktoré cestou stretla a prakticky tak prerážala cestu ostatným až do doby kedy objavila dostatočne bohaté pastviská. Na tých sa bojovníci zastavili a nasledovali boje so starousadlíkmi. Od výsledku boja závisel život alebo smrť celého kmeňa. Ak bola družina silná starousadlíkov dokázala čiastočne vyhladiť, podriadiť si alebo vyhnať. Za touto predsunutou skupinou nasledovala ostatná horda. Ženy, starý, otroci a deti presúvajúci sa na vozoch s celím majetkom, ktorí bol tvorený predovšetkým stádom. Tu vynikla aj úloha „amazoniek“, keďže muži mohli byť od hlavného voja vzdialení na celé dni pochodu, úloha ochrany stád počas postupu pripadla aj na mladé ženy. Pozícia žien v ďalších fázach klesala. Pri nomádskej fáze bolo stádo tvorené prioritne ovcami a koňmi. Tieto zvieratá boli vhodné na dlhšie presuny než rožný dobytok, ktorý bol prítomný v malej miere. V tejto fáze sa dá hovoriť o plnom kočovaní – takáto horda nemala stále táboriska pre zimné či letné obdobie, mŕtvych nepochovávali na jednom mieste ale v provizórnych roztrúsených mohylách aké sa dajú nájsť po celom území Eurázijskej stepi. Pri pohrebe boli neraz využité mohyly z predchádzajúcich ér. Fáza zanecháva minimálne archeologické stopy.
Po osídlení nových území dochádzalo postupne k druhej polonomádskej fáze. V rámci nej boli vyčlenené pre jednotlivé rody hordy oblasti, na ktorých pásli svoje stáda. Určili sa miesta letných a zimných táborísk. Začína sa pochovávať na jednom vymedzenom mieste – vznikajú mohylové nekropoly. Horda nadväzuje vzťahy s miestnymi poľnohospodárskymi populáciami od ktorých získava poľnohospodárske a remeselné produkty – či už po dobrom alebo po zlom. V stádach začína prevládať rožný dobytok na úkor koní a oviec. Tento spôsob života, v oveľa väčšej miere podporoval vznik tried – slabší s menším počtom dobytka postupne podliehali silnejším a začali im slúžiť ako nádenníci. Tvorí sa privilegovaná vrstva z najbohatších a najsilnejších rodov hordy.
Pri semi-nomádskom spôsobe života dochádza k usadzovaniu sa časti schudobnenej populácie hordy. Vznikajú osídlenia tejto populácie, ktoré majú za úlohu prichyľovať a vykrmovať v zimných mesiacoch stáda. Zvieratá si už nemusia v celej miere hľadať potravu, ale sú prikrmované z produkcie usadlých nomádov. V osadách sa zároveň môžu odohrávať dôležité sviatky spojené s kultom za vedenia elít. Tieto osídlenia sa stávajú akýmsi centrom spoločenského života hordy. Nomádi nemohli existenčne vystačiť len so svojimi stádami, preto boli vždy nejakou formou napojení na usadlé obyvateľstvo, či už vlastné alebo cudzie. Usadlé komunity boli potrebné, keďže produkovali komodity ako obilie, ovocie výrobky z kovov, dreva či kameňa. Pri seminomádskom štýle dochádza k najväčšej previazanosti nomádov a usadlých spoločenstiev, nomádi sa na časť roka v podstate usádzajú pri alebo v osídleniach. Ak usadlé komunity nevzišli z prostredia hordy, bol vzťah medzi hordou a usadlou populáciou málo kedy prospešný pre usadlú komunitu. Zmierniť povestnú nomádsku krvilačnosť mohol vo väčšej miere obchod, ktorý uspokojoval túžbu nomádskych elít po bohatstve. Nomádi spravidla napomáhali rozvoju obchodu a umožňovali alebo sami viedli prechod karaván, ktoré aj napriek nebezpečenstvu dopravovali produkty poľnohospodárov po rozsiahlych územiach nomádskeho sveta.

V 10. až 8. stor pred n.l. boli Indoiránske nomádske spoločenstvá na vrchole svojej expanzie v Eurázií. Na východe dosiahli územia dnešného vnútorného Mongolska, na západe Karpaty a na juhu Himaláje, Indus, Gangu. Klimatická kríza v stepi, ktorá po veku expanzie nasledovala, započala dlhý pohyb nomádov z východu na západ, ktorý ustane až koncom stredoveku. Za ten čas Indoiránsky nomádi severu prídu postupne o celé územie v prospech Turkických a Mongolských kmeňov. Dospejúc do Európskej stepi a Panónskych nížin, stratia sa postupne jednotlivé hordy, po semi-nomádskej fáze v usadlej populácií oblasti. Na začiatku tohto pohybu vekov v Európe, stoja hordy Kimmerijov a Skýtov.

Zdroje
Milan Machovec - Indoevropané v pravlasti
Клочко В.І. - ОЗБРОЄННЯ ТА ВІЙСЬКОВА СПРАВА ДАВНЬОГО НАСЕЛЕННЯ УКРАЇНИ (5000–900 рр. до Р.Х.)
М.И. Ростовцев - ЭЛЛИНСТВО И ИРАНСТВО НА ЮГЕ РОССИИ
А. А. ФОРМОЗОВ - КАМЕННЫЙ вЕК иэНЕоАит пРиКУБАНЬя
Milan Škoda - Velké říše kočovníků
James Mallory, D.Q. Adams - Encyclopedia of Indo-European Culture
Alexej Petrovič Smirnov – Skytové
Michael Jordan - Encyklopedie bohů
Georges Dumézil - Mýty a bohové Indoevropanů
Tayshan Yu – A Study of Saka History
Viktor Timura - Dávnoveká Európa
Miroslav Buchvaldek, Lubomír Košnar, Andreas Lippert - Archeologický atlas pravěké Evropy
Simon Anglim, Phyllis G. Jestice, Rob S. Rice, Scott M. Rusch, John Serrati - Bojové techniky starověkého světa
Vladimír Liščák - Dějiny Číny, Taiwanu a Tibetu v datech
Jaroslav Strnad, Jan Filipský, Jaroslav Holman, Stanislava Vavroušková - Dějiny Indie
Marc Van De Mieroop - Dějiny starověkého Blízkého východu
Pavel Oliva, Václav Marek, Petr Charvát - Encyklopedie dějin starověku
Kolektiv autorů - Historie lidstva Od doby ledové k civilizaci
Kolektív autorov - Kone v praveku a staroveku
Kolektív autorov - Od pravekých lovcov k Barbarom
Friedrich-Karl Kienitz - Národy ve stínu. Soupeři Řeků a Římanů v letech 1200–200 př. n. l.
Naposledy upravil(a) Jormunrekr dne 3/4/2022, 15:25, celkem upraveno 1 x.
Uživatelský avatar
jarl
3. Generálmajor
3. Generálmajor
Příspěvky: 4079
Registrován: 19/2/2009, 15:45
Bydliště: Jakubov u Moravských Budějovic

Re: Stručná hitória nomádov Indoiránskej jazykovej rodiny - diel 1.

Příspěvek od jarl »

Vítám tu nového uživatele a autora. Dříve tu působili autoři zabývající se starověkem, ale nyní už málokdo zabrousí hlouběji do minulosti než do středověku. Článek považuji za kvalitní a dobře podložený a doufám, že se dočkáme avizovaného pokračování. Věděl jsem, že se lidé pokoušeli jezdit na sobech, ale že to zkoušeli i na losech a jelenech, to jsem netušil a smekám před jejich odvahou, protože pád z hřbetu tak velkého zvířete musel hodně bolet.
ObrázekObrázek

Strýček Vova slíbil národu Ukrajinu a dal mu Afghánistán!
Uživatelský avatar
Alfik
7. Major
7. Major
Příspěvky: 4160
Registrován: 16/9/2008, 19:23
Bydliště: Jeseník

Re: Stručná hitória nomádov Indoiránskej jazykovej rodiny - diel 1.

Příspěvek od Alfik »

Pěkné, taky se už těším na pokračování.
Já sám jsem psal spíše o technických řešeních, tedy podkovách, sedlech, třmenech, povozech, stanech... a podobných věcech, takže jsem rád že máme nového autora něčeho historického, ať tady furt nemusím číst jen o současné válce na Ukrajině... :)
"Zapomněli jste na syny Vorvénovy. Ztratili jste Greptrovo kladivo. Vás nikdo mstít nebude." Dr. Lazarus
Jormunrekr
vojín
vojín
Příspěvky: 11
Registrován: 29/3/2022, 10:05

Re: Stručná hitória nomádov Indoiránskej jazykovej rodiny - diel 1.

Příspěvek od Jormunrekr »

Ďakujem za pozitívne ohlasy, plánujem v písaní na túto tému pokračovať. Nie som vyštudovaný historik, praveku a staroveku barbarika sa venujem vo svojom voľnom čase, tak hádam nedostanem autorskú krízu a dotiahnem to až k Antom :)
Odpovědět

Zpět na „Ostatní národy“